Masarykova akcia na Horniakoch v r. 1893-1908 si nezískala veľa podporovateľov a propagátorov v zahraničí. Nebolo veľa záujemcov spomedzi známych osobností, ktoré by prepožičali svoje mená tomuto podniku a chceli pomôcť strednej Európe do slepej uličky hašterivých nacionalizmov. Aj samotní sprostredkovatelia pri predaji tohoto tovaru - Seton-Watson, Kálal, Salva, farár Novomeský a ďalší preferovali ostať v anonymite.
Prípad Björnstejrne Björnsona je zvláštny v tom, že o jeho idealizme a dobrej viere nemožno pochybovať. V čase, keď na Ledererovo vnuknutie rozpútal svoju kampaň proti Uhorsku a Apponyimu, mal majster 75 rokov a v talóne Nobelovu cenu za literatúru.
Úspech a sláva, ktorými bol už za života obklopený, mohli spôsobiť stratu ostražitosti a ilúziu neomylnosti a tak mohol sadnúť na lep "trom pánom z Čiech" - profesionálnym chválenkárom, ktorí boli na rozdiel od neho praktici. V tomto bol napr. Tolstoj oveľa obozretnejśí, a ani na naliehanie "Dušana Petroviča" sa nedal strhnúť k nejakým proti Apponyiovským vystúpeniam.
Edvard Léderer, jindřišskohradecký židovský právnik bol posadnutý snahou zavďačiť sa českému národu v ktorom dúfal rozpustiť sebe-podobných sekularizovaných českých Židov. Idea to bola nepochybne vznešená, ale miesto jej naplnenia ho čakal tragický osud generácie Masarykových detí a žiakov. Katedrála ktorú spolu so svojim učiteľom budovali na rôznych preludoch, falzách a blufoch, sa im krátko po Masarykovej smrti zrútila na hlavu a oni zahynuli pod jej troskami...
Lederer zahynul v Terezíne, Duš. Makovický sa obesil na povale rodičovského domu v Ružomberku, Vlad. Hurban skončil ako emigrant-kokainista, Rast. Štefánik zahynul pološialený pri páde lietadla. Šrobár ako lokaj všetkých režimov dosluhoval v Gottwaldovej vláde. Jan Masaryk spáchal "asistovanú samovraždu" a aj dcéry "presidenta-filosofa" sa skýtali po svete ako bludné Holanďanky nikde nenachádzajúc svoje miesto. A žiak najvernejśí - Beneš zomrel krátko po strate moci opustený všetkými ako chytrák, ktorého prechytračili.
Po úsilí Lederera a kol. zostalo 10 Björnsonových článkov a nemnoho korešpondencie. Spočiatku sa Björnson snažil články uverejňovať simultánne v niekoľkých krajinách, čo sa mu však darilo stále menej vzhľadom na nezvyklo jedovatý tón článkov, ktorého autori boli navyše anonymní páni z Čiech. Posledné články vyšli už iba v mnícovskej revui März, založenej nedávno predtým Björnsonovým zaťom Albertom Langenom.
Na tieto články sa slovenská historiografia naďalej rada odvoláva, ale nerada ich cituje (veď excesy, ktoré Björnson uhorským úradom vyčítal sú v nástupníckych štátoch každodennou normou aj dnes, kým nezávislé súdy a tlač, ktoré si Bj. v Uhorsku ako samozrejmé ani nevšímal, sú tu stále nedosiahnuteľnou métou).
Ostala tu teda rozvrátená stredná Európa a v nej Česko a Slovensko bez 1/3 svojich obyvateľov a bola by chyba prejsť mlčaním zodpovednosť tých, ktorí tomuto vývoju aktívne napomáhali - nech už boli ich pohnútky akokoľvek altruistické.
Aj príklad Björnsona ukázal, aká efektívna dokáže byť aj tá najkrikľavejśia propaganda, ak je šírená dôveryhodnými osobnosťami. Nečudo, že namotávanie západoeurópskych humanistov dosiahlo medzi dvomi vojnami takpovediac priemyselné rozmery. Kominterna a jej najschopnejší propagandista Willy Münzernberg systematicky angažoval "v medzinárodnom mierovom hnutí" osobnosti, ako boli L. Feuchtwanger, A. Malraux, A. Gide, R. Rolland (toho sa dokonca podarilo oženiť so sovietskou špiónkou) , H. G. Wells a G. B. Shaw. (Samotný termín "užitoční idioti" má pochádzať od V.I.Lenina).
Aj tradícia protimaďarského štvania ako spôsobu zavďačiť sa a "rozpustiť sa" zapustila na Slovensku korene. Touto cestou sa po vojne vybrali mnohí židovskí intelektuáli (hoci zďaleka nie iba oni) - Martin Vietor, Juraj Fabian, Lóránt Tilkovszky a ďalší. Zatiaľ to pravda nevyzerá, že by sa tým priblížili k nesmrteľnosti...
Chronológiu vystúpení Björnsona na "obranu Slovákov" uverejňujeme ako súčasť témy "Černová", keďže tvrdenie o tom, práve Černová spôsobila, že "vzdelaná Európa zodvihla hlas v prospech Slovákov" (a nie naopak) sú v slovenskej historiografii obzvláśť časté [1]. K jednotlivým udalostiam a článkom sú zverejnené dokumenty z archívov a digitalizovaných zbierok, ktoré v jednotlivých krajinách medzičasom sprístupnili[2]. Opierali sme sa aj o štúdie českých a maďarských autorov k téme [3].
[1] Pozri napr. text historika Romana Holeca "Ospravedlnenie Maďarov za Černovú by nebolo produktívne" pozri tiež článok na Watson.sk
[2] Digitalizované zbierky:
Digitalizované noviny a časopisy Univerzitnej knižnice v Bratislave MEDIAINFO
Digitalizované zbierky Českej národnej knižnice KRAMERIUS
Digitalizovaný archív časopisov Ústavu pro českou literaturu AV ČR SLI UČL
Maďarská komerčná digitalizovaná knižnica kníh a časopisov ARCANUM
Digitalizované zbierky novín a časpoisov Rakúskej národnej knižnice ANNO
Digitalizované zbierky nórskej národnej knižnice Det digitale nasjonalbiblioteket
[3] Mária Magdolna Tatár, Bjørnson és szlovák informátorai: Mi történt Csernován? I.
Mária Magdolna Tatár, Bjørnson és szlovák informátorai II. Andrej Hlinka perének sajtóvisszhangja
Josef B. Michl, Björnson a Slováci (1957)
Josef B. Michl, Z korespondence Björnstjerne Björnsona s Edvardem Ledererem (1957)
Josef B. Michl, Ke korespondenci Björnstjerne Björnsona s Edvardem Ledererem (1959)
Chronológia "Björnstjerne Björnson - obhajca Slovákov, alebo užitočný idiot ?"
{jumi [NZONLINE/chronologia.php][Černová][1890.01.01][2020.01.01]}
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}