„Alfréd!“ vieš na čo som si spomenula?“ oslovila ma manželka Arana počas dovolenkového ničnerobenia, keď sme obedovali, jednoducho v čase, ktorému u nás hovoríme familiárne chvíľka poézie.
„Chcem ti povedať, že som si všimla, že v poslednom čase na teba priatelia akosi zabúdajú...“
„To vieš!“ chcem sa ohradiť, ona však pokračuje nepúšťajúc ma k slovu: „Dovolenkové obdobie je v plnom prúde, a ty si doteraz nedostal jedinú pohľadnicu, jediný pozdrav, a to ani zo zahraničia, ale ani z tuzemska...“
„Dobre, lenže...“ snažím sa prerušiť jej monológ, no nedarí sa mi.
„Vydrž ešte, nech to dopoviem,“ pokračuje moja nežná polovička: „Je to prvý raz, čo pamätám, že ti nik z tvojich bývalých priateľov ani len nezavolal, neponúkol možnosť prežiť spoločne dovolenku...“
„Dobre, lenže...“
„Aké lenže?“ zvyšuje obrátky manželka. „Bolo leto a predseda družstva nikdy na nás nezabudol a zaslal po svojom šoférovi debničku melónov... A ty si koľkýmže, ako protislužbu, vyriešil zasa ich problémy. Tomu syna protekčne na vysokú, inému zasa najvýhodnejší investičný privatizačný fond, nehovoriac už o protekciách na holandských dražbách počas veľkej privatizácie. Niekedy som mala o teba vážne obavy, či príliš neriskuješ. A to máš za to odmenu, že si na teba nik ani len nespomenie?!“
„Ach, drahá, predsa ma len nechaj dohovoriť... A čože ty máš sklerózu, alebo si sa načisto pomiatla? Nevieš, že už som dva mesiace na dôchodku a vzdal som sa všetkých funkcií...?“
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}