Juraj Slávik (1890-1969) bol významným dejateľom medzivojnového obdobia. Ako mladý vzdelaný evanjelický intelektuál, vďaka multikultúrnej monarchii všestranne jazykovo vybavený, bol priam predurčený na štátnicku dráhu v novovzniknutej demokratickej ČSR, ktorú dráhu svojim spôsobom i uskutočnil. Z postu župana (ktorý mu Hodža sľúbil ešte pred vojnou) viedla jeho cesta do kresla ministra vnútra. Potom, čo sa jeho služba demokracii zmenila v krvavé inferno s množstvom postrieľaných demonśtrantov sa jeho pozícia stala neúnosnou a pokračoval v zahraničnej službe ako veľvyslanec v Poľsku.
Cez vojnu bol v Londýne a ako presvedčený čechoslovakista podporoval Beneša. Po vojne sa podieľal na príprave deportácií Maďarov z južného Slovenska. 1. júna 1946 striedal Vladimíra Hurbana v kresle čsl. veľvyslanca vo Washingtone, z ktorého postu 7. marca 1948 odstúpil neopomenúc vziať si so sebou aj pokladničku veľvyslanectva. Politická intuícia ho zrejme neklamala v tom, že jeho prípadná návšteva vlasti by ho stála krk, rovnako ako sa to prihodilo jeho priateľovi Vl. Clementisovi. Po februári 1948 sa angažoval v čsl. exilových organizáciách, ktoré ostali málo významné.
Dnes je Juraj Slávik na Slovensku prakticky zabudnutou postavou, rovnako ako jeho generační druhovia - Šrobár, Hodža, Osuský, Papánek, Vlad. Hurban, Štefánek, bratia Stodolovci, atď. Odkaz týchto dejateľov je málo inšpiratívny a len málokto by naň chcel nadviazať. Je vcelku zrejmé že skôr ako o individuálneho zlyhania tu šlo o zlyhanie generačné. Masarykovský "československý mlynček" ich mohol odmeniť najvyšśími postami, jediné im kúpiť nedokázal: úctu a vážnosť v očiach budúcich generácií.
Tento stav sa pokúša zvrátiť reprezentatívny, 500-stranový zborník zostavený riaditeľom Historického ústavu SAV Slavomírom Michálkom v r. 2006.
Už úvodné slová sú značne falošné... Kým Valerián Bystrický sa zamýšľa, či máme v histórii národa podobnú osobnosť, Martin Bútora (veľvyslanec SR v USA v r. 1999-2003) ponúkne niekoľko štylistických skvostov, vykresliac dilemy tohoto "charakterného demokrata".
"... Československo, podobne ako viaceré iné západné demokracie, prežívalo v rokoch 1929 - 1933 hospodársku krízu. Odpoveďou na ťaživú nezamestnanosť, prepúšťanie, pokles miezd a zatváranie fabrík boli početné protesty, demonštrácie, pochody hladu. Minister vnútra dával jasne najavo, že vláda sa nebude prizerať so založenými rukami a zasiahne na ochranu poriadku. Nasledovalo strieľanie a mŕtvi na viacerých miestach, od Košút a Radotína až po Duchcov a Frývaldov. Na šéfa rezortu vnútra Slávika sa zosypala kritika z viacerých strán. Na vlastnej koži zažíval krutú dilemu, ktorá sprevádza liberálne demokracie od ich zrodu. Ako uchovať ústavný demokratický poriadok a zároveň udržať mieru pri nutnom obmedzovaní všeobecnej slobody a potlačovaní extrémizmu, nech už ten má podobu výtržností a rozvratu či dokonca terorizmu? On sám osobne za ňu zaplatil dosť vysokú cenu - a to v tom zmysle, že sa s jeho menom spájala stigma vyhasnutých životov."
Dodajme len, že aj obete streľby zaplatili dosť vysokú cenu... Zaujímavý novotvar je aj "stigma spájajúca sa s menom" - stigma môže ľpieť na niekom, stigmu možno nosiť, ale aby sa "spájala s menom", také nebýva. A toto cynické krasorečnenie sa eśte stupňuje, keď dôjde na jednu "mimoriadne citlivú tému":
"Po druhej svetovej vojne sa politik Juraj Slávik stal opäť diplomatom. Najprv sa podieľal na vyjednávaní s Maďarskom o neobyčajne citlivej téme výmeny obyvateľstva, pod ktorou sa skrývala snaha vtedajších československých politikov o odsun maďarskej menšiny zo Slovenska - téme, ktorá dodnes vyvoláva rozporné reakcie. Potom bol členom československej delegácie na Parížskej mierovej konferencii, ktorá sa tiež zaoberala spormi ČSR s Maďarskom, vrátane sporov teritoriálnych".
Ako diplomat, by p. Bútora mohol poznať termín ktorý označuje, keď štát uskutočňuje "koordinovaný plán rôznych akcií smerujúcich ku zničeniu podstatných základov života národných skupín, dezintegrácie politických a sociálnych inštitúcií , kultúry, jazyka, národného cítenia, náboženstva a ekonomického života národných skupín a deštrukcii osobnej bezpečnosti, slobody, zdravia, dôstojnosti, atď." S jeho "veľmi citlivou témou, pod ktorou sa skrývala snaha..." niečo veľmi nie je v poriadku...
Z rozsiahlej publikácie uvádzame na ukážku dve kapitoly. Prvá podrobnejšie popisuje činnosť Slovenského klubu Revolučného národného zhromaždenia. Jeho "poslanci" mali malé skúsenosti s parlamentnou prácou, hoci významnejšóu okolnosťou sa javí, že im chýbal aj mandát voličov. Zato sa vyznamenali v "informačnej práci" medzi svojimi voličmi.
Druhá kapitola je zaujímavá v tom, že vcelku verne odzrkadľuje terminologickú indiferentnosť a mravnú schátralosť, s akou dnešná slovenská historiografia interpretuje etnické čistky na južnom Slovensku v r. 1945-48. Autor - riaditeľ HÚ SAV - musí citovať amerického autora, aby dokázal charakterizovať československé stanovisko ako snahu o etnickú homogenizáciu prostredníctvom odsunu a nútenej asimilácie. Veľmi zaujímavá je aj celková kompozícia state, svojrázna kombinácia chronologického prehľadu udalostí, dobovej genocídnej rétoriky čsl. úradov, voľných úvach o maďarskej vnútripolitickej situácii v intenciách L. Deáka - o radikálnej iredente (v podmienkach okupovanej krajiny!), o zákernosti maď. štatistík, o terore voči čabianskym Slovákom a pod.
V závere state autor konštatuje, že výsledky realizácie Dohody o výmene obyvateľstva boli kompromisom. "Kompromisom, ktorý v podstate vytváral predpoklady budúcich problémov a rozporov." S čím neostáva než súhlasiť - aj nám sa javí, že limity slovenských "demokratov" dopracovať sa k elementárnym morálnym súdom vo vzťahu k etnickým čistkám v r. 1945-48 indikujú veľké problémy do budúcnosti... Aj pri opakovanom prečítaní ostáva text do tej miery dvojzmyselný, že človek neprestáva pochybovať, či sú pre autora "problémom" samotné etnické čistky, alebo fakt, že ostali nedokončené...
POSLANEC RNZ, VLÁDNY KOMISÁR PRE VÝCHODNÉ SLOVENSKO (Erik Dulovič)
Juraj Slávik uvádzal vo vlastných životopisoch ako svoju prvú politickú funkciu v novoutvorenej Československej republike miesto tajomníka SNR v Prešporku.[1] Okrem doloženého faktu, že sa stal členom Výboru SNR pre Prešporok a okolie, nie sú k dispozícii archívne pramene, ktoré by dokumentovali jeho konkrétnu pracovnú náplň. Keďže nemal vo vidieckom prostredí Prešporskej župy vytvorené zázemie pre politickú agitáciu, môžeme predpokladať, že sa jeho činnosť obmedzovala na kancelársku prácu v župnom dome.[2] A takáto práca mladého Slávika neuspokojovala. Kam z Prešporka odísť? Mohol prijať ponuku martinskej SNR a napomôcť pri mediálnej prezentácii jej činnosti. Výkonný výbor SNR na svojom druhom zasadnutí v Ružomberku 4.11.1918 schválil návrh na vydávanie Slovenského denníka, pričom plánoval do Ružomberka povolať aj Juraja Slávika. Redaktormi novín sa mali stať aj jeho bývalí spolupracovníci z okruhu Prúdov Karol Hušek a Ján Burjan.[3] Podobne ako Ferdiš Juriga, Milan Ivanka a ďalší prešporskí činitelia, mohol Slávik odísť do centra čs. politickej a vojenskej moci, do Prahy. V tom čase podnikal Národný výbor československý v Prahe urýchlené kroky vedúce ku konštituovaniu parlamentu. Personálnym obsadením slovenského poslaneckého zboru bolo poverené slovenské oddelenie Národného výboru, vedené Vavrom Šrobárom.
Šrobár mal po svojom návrate z prvej slovenskej vládnej misie do Prahy 7. novembra 1918 len niekoľko dní nato, aby navrhol štyridsiatich slovenských kandidátov na miesta poslancov vo formujúcom sa Revolučnom Národnom zhromaždení (RNZ). Problémom nebol len nedostatok času a obmedzená personálna základňa, ale aj spôsob, ako kandidátom správu o ich navrhnutí za poslanca oznámiť, keďže Slovensko bolo vtedy z väčšej časti obsadené maďarskými vojskami [4]
Jeden z kandidátov bol Juraj Slávik a správu o svojom kandidovaní do pražského parlamentu sa dozvedel včas. Počas prvých rokov existencie ČSR bol Šrobár pre neho určujúcou politickou autoritou. Pre Vavra Šrobára bolo taktiež dôležité mať v zákonodarnom zbore čo najviac lojálnych spolupracovníkov, ktorí by mu pomáhali formovať politickú realitu podľa jeho vlastných predstáv a tak medzi štyridsiatkou členov utvárajúceho sa Klubu slovenských poslancov (KSP, tiež Slovenský klub) boli všetci významnejší členovia predvojnovej hlasisticko-prúdistickej skupiny - V. Šrobár, A. Štef ánek, A. Devečka, J. Slávik, J. Halla, F. Houdek, J. Burjan, legionár I. Markovič nastúpil v januári 1919-[5] Slávikovi nespôsobilo povolanie do Prahy priveľké komplikácie. Mienil si síce založiť rodinu, ale nebol profesijné viazaný na konkrétne miesto na Slovensku.
Prvé zasadnutia pražského parlamentného zboru sa konali v sídle bývalého zemského snemu a zemského výboru Kráľovstva českého na Malej Strane. Dňa 14. novembra 1918 mal v zasadacej sieni parlamentu každý poslanecký kandidát určené svoje miesto označené menovkou.[6] Slávik pôsobil v parlamente dojmom začiatočníka skôr pre svoj nízky vek (do príchodu Jána Petroviča v marci r. 1920 bol najmladším poslancom), než pre nulové skúsenosti s poslaneckou prácou. Poslaneckú prax v 256-člennom zbore malo za sebou len niekoľko desiatok členov bývalej viedenskej Ríšskej rady a zemských snemov, ako aj šiesti slovenskí zástupcovia so skúsenosťami z pôsobenia v budapeštianskom parlamente. Na tretej poslaneckej schôdzi bol Juraj Slávik aklamáciou zvolený dvojtretinovou väčšinou prítomných poslancov za jedného z parlamentných zapisovateľov. Na tomto poste vystriedal svojho priateľa z čias budapeštianskych štúdií novinára Dušana Porubského. Podľa platného rokovacieho poriadku bolo úlohou zapisovateľov overovať zápisy zo schôdzí a dohliadať nad priebehom hlasovania a nad prácou stenografickej kancelárie.[7] Spomedzi ôsmich zapisovateľov bol jediným Slovákom, takže mu pripadla úloha čítať text poslaneckej prísahy tým kandidátom na miesta poslancov, ktorí do Slovenského klubu vstupovali v ďalšom období.
Parlamentnou prácou bol Slávik plne zaneprázdnený. Pred vianočnými sviatkami písal Ľudovítovi Izákovi do Budapešti: „Teraz sviatkujem v Prešporku a odtiaľ idem okolo Nového roku nazad do Prahy, kde som poslancom, a ako najmladší, mám hŕbu práce..."[8] Aj v Slovenskom klube bolo jeho pôsobenie spojené s vykonávaním funkcie zapisovateľa, do ktorej bol zvolený 19. novembra 1918.[9]
Známe nejasné a nepriaznivé mocenské pomery na Slovensku počas prvých mesiacov existencie ČSR (maďarská vojenská okupácia územia) nútili Slovenský klub aktívne sa zaoberať špecifickými záležitosťami, ktoré nepatrili k pracovnej agende ostatných poslaneckých klubov. Predovšetkým nemal vyjasnené kompetenčné vzťahy s martinskou SNR. Za ďalší potrebný krok poslanci pokladali svoju účasť na informačnej kampani o nutnosti začlenenia Slovenska do československého štátu, ktorá mala byť určená slovenskému obyvateľstvu, českej verejnosti, aj medzinárodným politickým kruhom.
Kritika martinského vedenia SNR na adresu Slovenského klubu sa týkala hlavne odchodu jej signatárov do Prahy a minimálnej komunikácie medzi oboma mocenskými centrami. Slovenský klub v súlade so stanoviskom slovenského zástupcu vo vláde Vavra Šrobára zasa ostro vystupoval proti akýmkoľvek rokovaniam medzi Slovenskou národnou radou a Budapešťou, keďže maďarská vláda dokázala každé narušenie jednotnej línie čs. zahraničnej politiky propagandistický využiť. Juraj Slávik mal otázku mocenského zápasu medzi Martinom a Prahou vyriešenú pomerne skoro, keďže prispel k schváleniu prehlásenia Slovenského klubu zo 16. novembra 1918, v ktorom sa právomoci národnej rady prisúdili čs. vláde a parlamentu.[10]
Agitačné aktivity slovenských poslancov určené slovenskej aj českej verejnosti mali v zakladateľskom období čs. štátu nemenej dôležité miesto ako rutinná práca v parlamentných výboroch a v pléne. S nízkou informovanosťou o pomeroch na Slovensku, ktorá panovala medzi českou verejnosťou, zápasili slovenskí poslanci Metod Bella, Milan Ivanka, Emanuel Lehocký, Juraj Slávik a Ivan Dérer na viacerých frontoch - v poslaneckých kluboch, v redakciách novín, v jednotlivých českých mestách, pred príslušníkmi čs. armády, ktorí odchádzali na nestabilné Slovensko.[11] O potrebe odčlenenia Slovenska od maďarského štátu bolo dôležité bližšie oboznámiť aj svetových politikov, od januára 1919 sústredených na parížskej mierovej konferencii. Klub slovenských poslancov sa pokúsil napomôcť čs. delegácii v Paríži pri zaobstarávaní podkladových materiálov pre diplomatické rokovania. Na klubovej chôdzi 18. novembra 1918 boli vypracovaním memoranda o prejavoch a dôsledkoch maďarizačnej politiky v bývalom Uhorsku poverení Milan Ivanka,
Milan Hodža a Anton Štefánek, zberom a triedením materiálov zasa Milan Ivanka, Juraj Slávik a František Votruba. Slovenský klub mal záujem hlavne o konkrétne príklady, ktoré mali dokumentovať „utlačovanie slovenského národa maďarskou vládou" v oblasti politickej, súdnej, jazykovej, administratívnej, hospodárskej a školskej. V prvej etape parížskych mierových rokovaní však čs. delegácia materiály kompromitujúce uhorskú národnostnú politiku príliš neuplatnila, v popredí stála otázka stanovenia hraníc medzi ČSR a Maďarskom.[12]
Spomínané aktivity členovia KSP vykonávali popri svojej hlavnej pracovnej náplni. K nej patrili vlastné legislatívne iniciatívy a účasť na plenárnych zasadnutiach a v poslaneckých výboroch. Presadzovanie slovenských národných záujmov na pôde pražského parlamentu záviselo nielen od odbornej pripravenosti a rečníckych kvalít poslancov, ale v počiatočnom období aj od takej samozrejmej záležitosti, akou bola ich účasť. O pôsobení Slovenského klubu sa mohli čitatelia na Slovensku dozvedieť aj prostredníctvom spravodajských článkov Juraja Slávika, ktoré uverejňoval v obnovenom Slovenskom denníku. Napr. v príspevku o pomeroch v pražskom parlamente z 27. februára 1919 oznamoval, že z členov Slovenského klubu boli prítomní len ôsmi poslanci, preto o slovenskom zastúpení vo všetkých poslaneckých výboroch „nemôže byť ani reči".[13]
Za neúčasťou niektorých slovenských poslancov Slávik videl uprednostňovanie vlastných súkromných záujmov pred verejnými. V liste Vavrovi Šrobárovi do Žiliny, kde dočasne sídlilo ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska (MPS), vyjadril svoje výhrady bez okolkov: „Tí páni, ktorí v Žiline práce nemajú, niesu referentmi - nech si uvedomia, že poslanectvo nie je poisťovacou spoločnosťou, ale vyžaduje prítomnosť a prácu tu! Nie len prísť si vyzdvihnúť plat - a ísť na mesiac domov!".[14]
Juraj Slávik bral svoje poslanecké povinnosti vážne a jeho snaha prispieť k vyriešeniu problému častej neúčasti slovenských poslancov v parlamente to len dokazovala. Myšlienku zaviesť turnusový systém, podľa ktorého by určitý počet slovenských poslancov musel byť v Prahe stále prítomný, prezentoval na stránkach Slovenského denníka 16. februára 1919, na pôde Slovenského klubu 28. februára 1919 aj Ivan Markovič. Referát k otázke povinnej účasti poslancov na parlamentných schôdzach a ich zastupovania v jednotlivých výboroch predniesol Slávik na prvej porade slovenských županov a poslancov v Bratislave 10. marca 1919. Výsledkom porady bolo zavedenie dvojtýždňových turnusov pre tých poslancov, ktorí neboli pracovne viazaní s pobytom na Slovensku. Zároveň sa prijala zásada, že v najdôležitejších poslaneckých výboroch mali Slovenský klub zastupovať najmä poslanci so stálym pobytom v hlavnom meste. Zavedením turnusov a príchodom novozvolených štrnástich poslancov sa slovenské zastúpenie na parlamentných schôdzach mierne zvýšilo, a to na priemerný počet dvadsať osôb.[15]
Absencia slovenských zástupcov na práci dôležitých poslaneckých výborov, ktoré stáli pri budovaní právnych základov štátu, bola ale naďalej trestuhodná. Napr. po Slávikovom odchode na medzinárodnú parlamentnú obchodnú konferenciu do Bruselu sa na zasadnutí ústavného výboru 9. mája 1919, ktorý za účasti ministra vnútra Antonína Švehlu rokoval o zmenách volebného poriadku, nezúčastnil žiaden slovenský poslanec.[16]
Zástupcovia Slovenského klubu podali počas r. 1918 - 1920 celkovo 21 poslaneckých návrhov, ktoré sa zameriavali predovšetkým na zlepšenie hospodársjcych a sociálnych pomerov obyvateľstva. Príkladom môže byť návrh Juraja Slávika, Ivana Markoviča, Jána Hallu a spol. z februára 1919 na výstavbu železničných tratí Holíč -Myjava - Piešťany a Myjava - Nové Mesto nad Váhom. Slovenskí poslanci touto iniciatívou reagovali na požiadavky obcí myjavského okresu: zabezpečiť odbyt poľnohospodárskych produktov a rozvoj kúpeľníctva na západe Nitrianskej župy.[17]
Pri práci v poslaneckých výboroch mohol Slávik využiť svoje univerzitné právnické vzdelanie a pretrvávajúci záujem o kultúrnu oblasť. Počas svojho pôsobenia v Revolučnom Národnom zhromaždení (november 1918 - apríl 1920) bol členom nasledujúcich poslaneckých výborov: kultúrny (zapisovateľ), sociálno-politic-ký, poštový, ústavný, výbor pre pozemkovú reformu (zapisovateľ) a výbor pre rokovací poriadok (predseda).[18]
Z parlamentných výborov, v ktorých Slávik obhajoval stanoviská Slovenského klubu, mal najvýznamnejšie postavenie ústavný výbor. Ústavný výbor sa podieľal na novelizáciách dočasnej čs. ústavy z 13.11.1918 a vypracoval taktiež návrh definitívnej ústavy a ústavných zákonov, ktoré po prijatí vo februári 1920 platili bez zmien až do konca prvej republiky. V parlamentných výboroch platilo pravidlo, že pripravované návrhy zákonov, ktoré sa dotýkali výlučne slovenských pomerov, boli prideľované členom Slovenského klubu. Tak to bolo aj v prípade prvej novely čs. dočasnej ústavy, ktorou chcel Slovenský klub docieliť zvýšenie počtu svojich mandátov o štrnásť, čím by sa viac zohľadnil pomer medzi počtom poslancov a počtom slovenského obyvateľstva v rámci celej republiky. Správa k predlohe zákona, ktorú predniesol spravodajca Juraj Slávik na schôdzi ústavného výboru 26. februára 1919, bola prijatá bez diskusie a posunutá na schválenie do pléna. Dôvodovú správu k prijatiu novelizácie dočasnej ústavy Slávik podrobne rozviedol na parlamentnej schôdzi 11. marca 1919.
Podobne hladkým legislatívnym procesom ako prvá novelizácia ústavy prešiel vládny návrh zákona, ktorým bola vláda zmocnená dočasne určiť počet, sídla a obvody súdnych tabúľ, hlavných zastupiteľstiev a súdov na Slovensku. Slávik bol funkciou spravodajcu k tomuto návrhu zákona poverený na 31. schôdzi ústavného výboru. Utvorením čs. - maďarských hraníc sa musela riešiť situácia, keď niektoré okresné súdy na juhu Slovenska patrili do právomoci sedrií (prvostupňových súdov) so sídlom na území Maďarska. Podobne obvody druhostupňových súdov -bratislavskej a košickej tabule - pokrývali len časť slovenského územia. Pri obhajobe návrhu vládneho zákona pred poslaneckým plénom 3. apríla 1919 spravodajca Slávik neskrýval, že jeho prijatie umožní „odmadarčenie" slovenského súdnictva a uľahčí pôsobenie čs. vlády na Slovensku. Princíp deľby výkonnej a súdnej moci ako nevyhnutná súčasť právneho štátu ustúpil do úzadia. Súdna reforma na Slovensku sa všeobecne chápala ako veľmi potrebná a prijala sa dvojtretinovou väčšinou prítomných poslancov.[19]
Príprava druhej novely dočasnej ústavy budila medzi najvyššími ústavnými činiteľmi, ale aj v kruhoch právnych znalcov oveľa väčší rozruch než prvá, pretože sa týkala rozšírenia a konkretizácie prezidentských právomocí. Na hlavný politický problém, komu prisúdiť právomoc menovať členov vlády, nemali politické strany jednotný názor. Stanovisko Slovenského klubu, ktoré prezentoval Slávik na schôdzi ústavného výboru 9. apríla 1919, vychádzalo z potreby vyváženia vzájomných vzťahov medzi prezidentom a zákonodarnou mocou. Podľa názoru slovenských poslancov mala byť právomoc prezidenta menovať členov vlády obmedzená tým, že by Národnému zhromaždeniu prislúchalo právo odmietnuť jednotlivých kandidátov na miesta ministrov. Slávikove argumenty boli počas hlasovania odmietnuté, podobne ako aj stanoviská čs. socialistov a sociálnych demokratov. Parlament odhlasoval 23. mája 1919 zákon o zmene dočasnej ústavy približne v tej podobe, ako to navrhovala vláda. Okrem rozšírenia niektorých práv, ako účasť na zasadnutiach vlády a podávanie správ o stave republiky, prisúdil prezidentovi aj právomoc menovať ministrov bez bližšie určených obmedzení.[20]
Vo výbore pre pozemkovú reformu Juraj Slávik pracoval len necelé dva mesiace, avšak išlo o obdobie, v ktorom sa rozhodovalo o najväčšej zmene v súkromno-vlastníckych vzťahoch medzivojnového Československa - rámcovom zákone o zabratí veľkého pozemkového majetku. V ostrom politickom zápase medzi sociálnodemokratickou stranou a Českou stranou agrárnou o to, komu sa bude veľkostat-kárska pôda prideľovať, sa stanovisko Slovenského klubu zhodovalo s českými agrárnikmi. Štyria slovenskí poslanci (Juriga, Slávik, Ján Dúchaj a Josef Záruba-Pfeffermann) vstupovali 26. marca 1919 do pozemkového výboru s jednotným názorom, ktorý uprednostňoval súkromné vlastníctvo pôdy pred jej znárodnením. Stanoviská Slovenského klubu prezentovali vo výbore predovšetkým Juriga a Dúchaj, Slávik bol za klub nominovaný do 6-členného redakčného podvýboru pre textáciu pripravovaného zákona. Stručné zápisnice z činnosti redakčného podvýboru však neumožňujú bližšie dokumentovať Slávikov podiel na výsledkoch práce tejto komisie. O rozsahu vyvlastňovania veľkostatkov rokovali slovenskí poslanci a župani v Bratislave 11. - 13. apríla 1919. Slávik na týchto, v poradí už druhých spoločných poradách, predniesol referát o legislatívnych prípravách pozemkovej reformy.[21]
V kultúrnom výbore pôsobil Juraj Slávik počas celého obdobia existencie Revolučného Národného zhromaždenia, čo vzhľadom na jeho literárne sklony neprekvapovalo. Prvotnou ambíciou výboru pod vedením Masarykovho predvojnového spolupracovníka Jana Herbena bolo „míti slovo ve všech podnicích Národního shromáždéní i vlády, pokud se týkají otázek umeleckých a slovesných", no čoskoro tieto smelé ciele narazili na politickú realitu a finančné limity vlády. Z rokovaní výboru so Slávikovou účasťou sa ako bezperspektívne a politicky nepriechodné ukázali návrhy na zriadenie samostatného ministerstva národnej osvety či prenesenie Nemeckej univerzity z Prahy do Liberca.[22]
S krátkym pôsobením v sociálno-politickom výbore sa viažu Slávikove aktivity spojené so sociálnou výpomocou tým slovenským študentom, ktorí sa po demo-bilizácii alebo po dobrovoľnom prerušení budapeštianskych štúdií rozhodli pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu v Prahe. Ak koncom r. 1918 študovalo v Prahe 43 slovenských študentov, o rok neskôr ich bolo približne 150. Problém bol však s ich ubytovaním. Na pôde sociálno-politického výboru Slávik oboznámil svojich poslaneckých kolegov s nelichotivým faktom, že kvôli nedostatku ubytovacích priestorov v Prahe sa niektorí slovenskí študenti museli vrátiť späť do Budapešti. Časť študentov sa podarilo umiestniť do pražských rodín prostredníctvom inzerátov v novinách. Až otvorenie Štefánikovho internátu v školskom roku 1919/20 bolo pre slovenských študentov veľkým prínosom.[23]
Politické pomery v Klube slovenských poslancov názorne dokumentovali rýchly postup diferenciácie slovenského politického života. Juraj Slávik spočiatku rozhodne vystupoval proti narúšaniu jednoty Slovenského klubu, aby napokon svojimi protiľudáckymi vystúpeniami prispel k prehĺbeniu nedôvery medzi katolíckym blokom a zvyšnou časťou slovenskej politickej reprezentácie. Tvrdenie novinára Ferdinanda Peroutku, že vytvárať politické strany „navzájem nesmiňtelnéa ve všem oddelené"naučili Slovákov Česi, vyjadruje vtedajšiu politickú realitu len čiastočne.[24]
Diferenciačný politický proces na Slovensku sa len vrátil do stavu tesne pred I. svetovou vojnou, ktorá dočasne „zmrazila" prirodzené ideové rozvrstvovanie v slovenskej politike.[25]
Slávikova vízia o potrebe jednotnej prezentácie slovenských národných záujmov bola v období formovania základov čs. štátu správna, nebrala však do úvahy pravidlá politickej praxe. Bolo ťažké predstaviť si prezentovanie fiktívnej národnej jednoty pri prerokúvaní takých okruhov tém, ako boli civilné sobáše, volebný systém alebo rozsah pozemkovej reformy. Ponúkané východiská na ich riešenie sa predovšetkým odvíjali od hodnotového systému politikov a ideového zakotvenia politických strán, v ktorých pôsobili. Ak mal Juraj Slávik predstavu, že „blahobyt, ludská uvedomelosť a hrdosť prídu vtedy, ak „na Slovensko preleje sa česká osveta, český pokrok", potom bolo takým istým legitímnym cieľom vodcu ľudákov Andreja Hlinku budovať „Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské'.[26]
Aktivizujúca sa Slovenská ľudová strana, operujúca od jari 1919 s bližšie nešpecifikovaným programom autonómie Slovenska, bola tou politickou silou, ktorá podľa Juraja Slávika bránila „zabezpečeniu výdobytkov" prevratu r. 1918. Slovenskí ľudáci mali z jeho pohľadu spôsobiť v spoločenskom a politickom živote dvojnásobnú škodu: prehlbiť konfesionálne rozdelenie slovenského národa a sabotovať úsilie Slovenského klubu vystupovať ako nadstranícky arbiter medzi českými politickými stranami. Za nositeľov stranícko-náboženského rozdelenia obyvateľstva identifikoval osoby, ktoré „sú Slovákmi ani nie tak dávno", čiže kategóriu, ktorej neskôr prischne označenie „novoslováci" alebo „októbristi". Tvrdé tlačové útoky Slávika na slovenský politický katolicizmus z februára - marca 1919 mali čitateľa presvedčiť, že medzi hungarofilskou a ľudáckou politikou síce boli odlišné programové ciele, ale následky ich agitácie mali spoločné - deštrukciu československého štátu.[27]
Juraj Slávik vystupoval smerom navonok ako rozhodný odporca straníckych skupinových záujmov. V súkromnej korešpondencii však posudzoval aktuálne politické záležitosti predovšetkým z hľadiska záujmov hlasisticko-prúdistickej skupiny vedenej Vavrom Šrobárom. Jadro Šrobárovej skupiny v parlamente od počiatku tvorili Ján Halla, Juraj Slávik, Ján Burjan, Andrej Devečka a po príchode z Francúzska aj Ivan Markovič. Termín „naša skupina" v zmysle príslušnosti k predprevratovým pokrokárom použil Markovič v liste Šrobárovi z polovice januára 1919, v ktorom mu z Paríža ďakoval za menovanie na poslanecké miesto. Z inštitucionálneho hľadiska išlo o voľné zoskupenie ľudí blízkych svojimi politickými názormi a spoločne prežitou predprevratovou históriou. V parlamentnej praxi sa stotožňovala s iniciatívami formujúcej sa agrárnej skupiny slovenských poslancov (M. Hodža, P. Blaho, Ľ. Medvecký).[28]
Juraj Slávik sa v budovateľskom období čs. štátu neprofiloval ako koncepčný politik a už vôbec nie ako politik vodcovského typu. Ako mladý poslanec akceptoval mocenské ambície Vavra Šrobára, ktorý mu imponoval svojou energickosťou a nekompromisným presadzovaním „pokrokárskeho" politického programu. Okrem oficiálnych porád vládnych referentov MPS a slovenských poslancov a županov sa neformálne stretnutia Šrobárovej skupiny odohrávali v miestnosti bratislavskej pobočky ČTK, nachádzajúcej sa v tzv. vládnej budove na dunajskom nábreží.[29]
Keďže bol Juraj Slávik pracovne viazaný na pražské prostredie, poslúžil Šrobárovi aj ako informátor o pomeroch v Slovenskom klube. Pozvanie Vavra Šrobára za svedka na vlastnú svadbu dokresľovalo jeho snahu aj o ľudské zblíženie. O tom, aké platili v rámci Šrobárovej skupiny hierarchické vzťahy, naznačovali memoáre ich hlavného ideového protivníka Andreja Hlinku z r. 1919.'V Zápiskoch z Mirova pomerne expresívnym slovníkom, odzrkadľujúcom jeho vtedajšie rozpoloženie blízke postaveniu politického väzňa, Hlinka degradoval členov Slovenského klubu na „stolovú spoločnosť pána Šrobára". Juraja Slávika, Antona Štefánka, Ivana Dérera a Jána Jančeka pokladal za bezmyšlienkovitých ľudí hladných po úradoch.
Osobná antipatia k Slávikovi kvôli jeho ostrým protiľudáckym vystúpeniam musela byť veľká, keďže ho Hlinka menovite uviedol ako príklad politika „úzkej koncepcie".[30]
Výčitka vodcu ľudákov o nekalej motivácii politickej činnosti menovaných poslancov nebola aspoň v Slávikovom prípade opodstatnená. Utvárajúca sa podoba čs. štátu plne vyhovovala jeho predprevratovým predstavám o civilizačnom povznesení Slovákov prostredníctvom jednoty s vyspelejším českým národom. Pod vplyvom rozmáhajúcej sa agitácie ľudovej strany na jar 1919 Juraj Slávik oprášil svoje nazeranie na ideové rozdelenie slovenskej spoločnosti z obdobia pred prevratom. Rozlišoval dva základné názorové protipóly panujúce na Slovensku: klerikalizmus a „pokrokárstvo", pričom druhá kategória nevylučovala osoby vyznávajúce katolícke alebo evanjelické náboženstvo. Sám sa ako praktizujúci evanjelik v parlamentnom vystúpení z marca 1919 priradil k „pokrokovým ľuďom, na Slovensku" a „ohnivým zástancom pokrokových ideí". Z pohľadu zástancu modernizácie krajiny ho znepokojovalo narastajúce konfesionálne štiepenie slovenského obyvateľstva, ktoré pozoroval aj medzi stredoškolskou a vysokoškolskou mládežou: „Katolíci nenávidia evanjelikov, títo zas katolíkov, a oba spoločne nenávidia 'pokrokároť, ktorí vraj sú 'neznaboho-via'. Ako v najtemnejšom stredoveku".[31]
Tak Šrobárova skupina, ako aj ľudáci si uvedomovali, že pri prijímaní jednotných stanovísk Slovenského klubu často rozhodovali aktuálne počty prítomných členov na klubových schôdzach. Začiatkom januára 1919 Juraj Slávik pacifikoval „klerikálne rejdy" poslanca Karola Kmeťka len vďaka tomu, že urýchlene povolal na klubovú schôdzu českých slovakofilov Jaroslava Vĺčka, Josefa Zárubu-Pfefferman-na a Rudolfa Piláta. Kmcťko plánoval vystúpiť v poslaneckom pléne s programom zrušenia civilných sobášov a okamžitého obnovenia prešporskej univerzity, čím sa podľa jeho názoru malo predísť počešteniu slovenských študentov v Prahe. Prevaha členov Šrobárovej skupiny a českých slovakofilov na zasadnutí klubu však otupila ideologické ostrie jeho parlamentného prejavu.[32]
Ideové rozpory medzi Hlinkom a Šrobárovou skupinou s vplyvom na personálne obsadenie v Slovenskom klube dosiahli vrchol po ceste vodcu ľudákov a jeho štyroch spoločníkov na parížsku mierovú konferenciu v auguste 1919- Hlinka sa v Paríži neúspešne pokúšal získať medzinárodné garancie na presadenie programu autonómie Slovenska a oboznámiť prítomných zahraničných politikov s prejavmi českej supremácie na Slovensku v hospodárskej, kultúrnej a náboženskej oblasti.[33]
Jeho snaha presadiť pre Slovensko politickú autonómiu, a to aj prostredníctvom plebiscitu, rozbíjala predstavu Šrobárovej skupiny aj ďalších slovenských nekatolíckych poslancov o plynulom zjednocovaní „českej a slovenskej vetvy československého národa". Juraj Slávik patril na parlamentnej pôde k najaktívnejším poslancom, ktorí presadzovali pre Andreja Hlinku sankčný postih v podobe straty poslaneckého mandátu. Prvá rezolúcia Slovenského klubu z 9- septembra 1919 mala len politický a objasňujúci charakter, že Hlinka podnikol svoju cestu bez poverenia Slovenského klubu aj Výkonného výboru Slovenskej ľudovej strany.[34]
K vyvodeniu Hlinkovej politickej zodpovednosti pristúpil Slovenský klub po parlamentnom vystúpení ministra zahraničných vecí E. Beneša 2. októbra 1919, ktorý reagoval na interpeláciu Juraja Slávika. Vo svojom prehlásení Beneš kvalifikoval počínanie Hlinkovej skupiny z hľadiska medzinárodného postavenia krajiny za vážne a upozornil aj na nelegálny charakter ich cesty. Čs. diplomatickí zástupcovia v Paríži po oboznámení sa s cieľmi Hlinkovej misie, k čomu prispelo aj zaslané stanovisko Slovenského klubu, presadili u prítomných delegátov dohodových mocností politickú izoláciu Andreja Hlinku. Beneš zopakoval stanovisko ministerstva zahraničných vecí aj na schôdzi Slovenského klubu 8. októbra 1919- Následne poslanci Vladimír Čobrda a Juraj Slávik navrhli uplatniť § 16 novoprijatých stanov klubu, ktorý umožňoval zakročiť voči členovi, ktorý porušil klubový alebo poslanecký poriadok, prípadne „poškodil dobrú povesí klubu". Komisia zložená z prítomných právnikov (I. Dérer, J. Slávik, I. Markovič a J. Vanovič) tento návrh odobrila, keďže podľa ich názoru protištátna agitácia poslancov Hlinku a Františka Jehličku bola dostatočným dôvodom na ich vylúčenie. Prijaté stanovisko Slovenského klubu obsahovalo oprávnené právne argumenty (porušenie poslaneckej prísahy o dodržiavaní čs. zákonov) aj prvky ideologickej agendy Šrobárovej skupiny (Hlinkovo popieranie československej národnej jednoty). S uznesením klubu bolo oboznámené predsedníctvo parlamentu a nasledujúceho dňa prostredníctvom Juraja Slávika aj poslanecké plénum. Prítomní poslanci reagovali na jeho prejav, ktorým oznamoval stratu Hlinkovho a Jehličkovho poslaneckého mandátu, „dlouhotrvajícím potleskem".[35]
Tri dni po Slávikovom vystúpení v parlamente bol Hlinka na rozkaz ministra vnútra zatknutý, obvinený z velezrady a na sedem mesiacov vyradený z politického života.[36]
Predseda Slovenskej ľudovej strany bol presvedčený, že za jeho uväznením stál minister Šrobár a okruh jeho spolupracovníkov, ktorých poháňala túžba zahatať mu ako zástupcovi katolíckej väčšiny slovenského obyvateľstva politickú činnosť. V Hlinkovom nasledovnom politickom živote ostal Juraj Slávik pevne zaradený do kategórie „hrozný luterán".[37]
Úsilie Juraja Slávika premietnuť myšlienku československej jednoty aj do symbolickej podoby, ako aj prvé prejavy nesúhlasu slovenskej spoločnosti v pohľade na túto otázku, dokumentoval proces legislatívneho schvaľovania malého štátneho znaku počas r. 1919 - 1920. Komisia českých heraldikov a historikov, zriadená pri prezídiu Ministerskej rady, odmietla ako predlohu použiť tzv. legionársky znak, pretože nevyhovoval z hľadiska heraldických pravidiel aj štátnej doktríny o československej národnej jednote. Navrhla preto pre úradné účely používať znak bývalého Kráľovstva českého. Zástupca Slovenského klubu Juraj Slávik na zasadnutí heraldickej komisie s predloženým návrhom súhlasil a rovnaký postoj zaujal aj minister pre správu Slovenska V. Šrobár. Vládne nariadenie z 19. 5.1919 preto ustanovilo na prechodný čas štátny znak ČSR v podobe strieborného dvojchvostého leva na červenom štíte. Pri prijímaní konečnej úpravy malého štátneho znaku o necelý rok neskôr, v čase prebiehajúcej predvolebnej kampane, si už opozičné hlasy zo Slovenska vynútili revíziu jeho doterajšej podoby. Prijatá podoba malého štátneho znaku (slovenský symbol - červený štít s modrým trojvrším a dvojramenným krížom - umiestnený v českom znaku) nevyhovovala ponímaniu Slovenska ako rovnocennej časti republiky, predsa však symbolicky narúšala vnímanie Československa ako len územného rozšírenia Kráľovstva českého.[38]
Vrcholom činnosti Revolučného Národného zhromaždenia bolo prijatie čs. ústavy a s ňou súvisiacich ústavných zákonov vo februári 1920. Ústavný text napínal Slávikove predstavy o podobe nového štátu. Československo sa stalo liberálnou demokraciou a unitárnym štátom. Podľa preambuly ústavy sa štátotvorným subjek- 1 tom stal „československý národ". Od ďalšieho vývoja na Slovensku bude závisieť, či sa Slávikom podporovaná intelektuálna konštrukcia o československej etnickej jednote presadí aj v reálnom živote.
Do sľubne sa rozbiehajúcej poslaneckej činnosti Juraja Slávika na jar r. 1919 náhle zasiahol pokus Maďarska o reintegráciu územia bývalého Uhorska, tentoraz pod pláštikom šírenia svetovej proletárskej revolúcie. Paralyzovanie vládneho režimu v Maďarsku spôsobilo rozhodnutie dohodových mocností v Paríži o vytýčení druhej demarkačnej línie nevýhodnej pre krajinu. Obsadzovanie severnej hranice Maďarska čs. vojskom však bolo v polovici mája 1919 zastavené a iniciatívu prevzala opačná strana. Maďarská Červená armáda vstúpila na územie Slovenska s cieľom obsadiť oblasť Vrútok a Košicko-bohumínsku železnicu a rozdeliť tak bojové pole na dve časti. Obranná línia Východnej armádnej skupiny čs. vojsk, ktorej velil gen. Edmond Hennocque, sa v polovici júna stabilizovala v priestore Dobšiná - Veľká Poloma - Jasov - výšiny na východ od Margecian.[39]
Takáto vojenská situácia rámcovala od 1. júna 1919 pôsobenie Juraja Slávika najprv ako civilného poradcu, od 24. júna 1919 už ako vládneho komisára pre východné územie vojenského veliteľstva na Slovensku. Nové francúzske velenie čs. armády muselo počas vojnového konfliktu zákonite prichádzať do styku aj so slovenskými úradmi a miestnym obyvateľstvom. Minister pre správu Slovenska Vavro Šrobár, na ktorého pleciach vtedy stála hlavná politická zodpovednosť pri zabezpečovaní integrácie Slovenska v rámci čs. štátu, potreboval k dispozícii dve osoby so schopnosťou rýchleho rozhodovania, reprezentatívnym aj autoritatívnym vystupovaním a znalosťou maďarčiny a francúzštiny. Už deň po začatí maďarskej ofenzívy 31. mája 1919 vydal županom telegrafické nariadenie, aby svoje miesta pôsobenia opúšťali až na príkaz vojenských veliteľov a s problémami sa obracali na civilných poradcov pri západnom a východnom vojenskom veliteľstve - Milana Ivanku a Juraja Slávika.[40]
Pôsobenie Juraja Slávika, prideleného k východnému vojenskému veliteľstvu s cieľom podieľať sa na správe civilných záležitostí, sa legislatívne opieralo o nariadenie gen. Hennocqua zo 6. júna 1919, ktorým sa zaviedla vojenská diktatúra pre oblasť východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Pre obyvateľstvo, žijúce na tomto území, nariadenie znamenalo dočasné obmedzenie občianskych práv: zákaz verejných zhromaždení a vychádzania vo večerných hodinách, pripúšťala sa možnosť vziať rukojemníkov v prípade narušenia verejného pokoja. Doplňujúce nariadenie V. Šrobára o konaní vojenskej diktatúry na Slovensku z 20. júna 1919 ustanovovalo funkciu vládnych komisárov pri západnom a východnom vojenskom veliteľstve. Vymenovaní vládni komisári Ivanka a Slávik boli povinní konať v súlade s rozkazmi vojenských diktátorov gen. Eugéne Mittclhausera a gen. Hennocqua, pričom pre svoju činnosť mali k dispozícii zamestnancov verejnej správy, polície a četníctva.[41]
Sídlom veliteľstva Východnej armádnej skupiny od 4- júna 1919 sa stala Spišská Nová Ves potom, ako boli čs. jednotky prinútené postupujúcou maďarskou armádou ustúpiť z Košíc.42 Juraj Slávik v meste pôsobil od svojho príchodu až do 7. júla 1919, kedy sa veliteľstvo východnej skupiny vrátilo do vyprázdnených Košíc.[42] V Spišskej Novej Vsi zložil do rúk predsedu levočskej sedrie prísahu, oprávňujúcu ho od 24. júna 1919 vykonávať funkciu vládneho komisára pre východné územie vojenského veliteľstva na Slovensku.[43]
Jeho priamym nadriadeným bol gen. E. Hennocque, ktorý prišiel do Československa ako člen francúzskej vojenskej misie vo februári 1919.
Vládny komisár Slávik nedisponoval pri vykonávaní svojej činnosti rozsiahlym aparátom a ani nebolo jeho úlohou nahrádzať jednotlivé župné úrady. Preto riešenie problémov, ktorých vybavenie si vyžadovalo dlhší časový úsek, prenechával na orgánoch regionálnej štátnej správy. Župani Spišskej a Abovsko-turnianskej župy, s ktorými korešpondoval, boli vybavení právomocami vládnych komisárov podľa zák. čl. 63/1912 o výnimočných opatreniach pre prípad vojny (udržiavanie verejnej bezpečnosti za pomoci zamestnancov verejnej správy a bezpečnostných orgánov).
Príchod veliteľstva Východnej armádnej skupiny a vedúcich činiteľov čs. administratívy do Košíc 8. júla 1919 sa uskutočnil v atmosfére zmierenia. Vládny komisár Slávik na pôde košického župného domu prítomných úradníkov a zástupcov miestnej maďarskej tlače uistil, že čs. štátna moc bude uplatňovať princíp občianskej rovnosti pri všetkých obyvateľoch krajiny bez ohľadu na ich národnostnú príslušnosť. Príslušníci maďarskej a nemeckej komunity mali mať zabezpečené práva umožňujúce ich kultúrny a spoločenský rozvoj, z ich strany však očakával lojálny postoj k štátu, dodržiavanie čs. zákonov a zbavenie sa predsudkov o ich vlastnej kultúrnej nadradenosti. Vylúčil pritom, že čs. štát bude pristupovať k maďarským obyvateľom tak nepriateľsky, ako bývalý uhorský režim k Slovákom.[44]
Od svojho príchodu do Košíc Slávik uplatňoval vo vzťahu k maďarskej komunite nekonfrontačný postoj. Stály kontakt so zástupcami maďarskej tlače a pomerne ľahká prístupnosť jeho úradu pre miestnych obyvateľov boli dôkazom toho, že si dobre uvedomoval dôležitosť psychologickej stránky pri presadzovaní čs. štátnej konsolidácie na etnicky zmiešanom území.
K najpálčivejším problémom miestnych obyvateľov, ktoré sa pokúšal vládny komisár v spolupráci s čs. verejnou správou riešiť, patril nefungujúci platobný systém a s ním spojená potravinová kríza. Menový chaos na východnom Slovensku súvisel s nezvládnutým procesom okolkovania rakúsko-uhorských bankoviek počas prvej fázy čs. menovej reformy vo februári - marci 1919. Po odchode maďarských boľševických vojsk tak medzi miestnym obyvateľstvom kolovali bývalé rakús-ko-uhorské, československé, maďarské aj rumunské bankovky. Roľnícke obyvateľstvo odmietalo prijímať za potraviny tzv. biele peniaze zavedené maďarským komunistickým režimom, ktoré medzi Košičanmi prevažovali. Vládny komisár Slávik ako najrýchlejšie riešenie navrhoval príchod finančnej stráže, ktorý by zabránil ilegálnym valutovým obchodom a výmenu bývalých rakúsko-uhorských bankoviek za čs. menu. Tento krok by však mohla realizovať len štátna moc na centrálnej úrovni, ktorá menovú reformu na východnom Slovensku zanedbala.
S prebiehajúcou hospodárskou a čiastočne aj politickou konsolidáciou územia východného Slovenska koncom leta r. 1919 preberali úlohy vládneho komisára pre východné územie fungujúce župné orgány. Vládny komisár Slávik ukončil svoje pôsobenie v Košiciach 14. augusta 1919, pričom jeho kompetencie prevzal abovsko-turniansky župan J. Sekáč.[45]
Niekoľkomesačný pobyt na východnom Slovensku pomohol Jurajovi Slávikovi zorientovať sa v zložitých národnostných a sociálno-hospodárskych pomeroch tohto regiónu. Seriózny a otvorený prístup, ktorým zapôsobil na košických maďarských žurnalistov, neostal bez odozvy o päť rokov neskôr, kedy prevzal funkciu župana Košickej župy.
Mapovanie sledovaného obdobia Slávikovho života by bolo neúplné, ak by sme vynechali jeho kultúrno-osvetovú spoločenskú činnosť. Ako väčšina slovenskej inteligencie mal aj on záujem o povznesenie spolkového života, divadelníctva a žurnalistiky. V období formovania sa nových spoločenských a politických pomerov na Slovensku niesli tieto aktivity jasný politický náboj.
Po zvolení Bratislavy za správne centrum Slovenska začiatkom r. 1919 bolo len otázkou času, kedy sa do mesta na Dunaji presunie úradnícky aparát ministerstva pre správu Slovenska, dočasne sídliaci v Žiline. Popri politickej a vojenskej prítomnosti bolo pre novú štátnu moc dôležité prezentovať sa v meste symbolicky aj v kultúrnej sfére. Zrodila sa preto myšlienka, ktorú si Juraj Slávik osvojil a vehementne pomáhal presadzovať: uskutočniť zájazd pražského Národného divadla na Slovensko. Blížiaci sa termín príchodu Šrobárovho ministerstva prinútil Slávika urýchlene koordinovať rokovania s vedením Národného divadla, županom Bratislavskej župy Samuelom Zochom a zástupcom ministerstva školstva Jaroslavom Kvapilom, ktorý bol aj jeho kolegom v kultúrnom výbore parlamentu. Organizačné prípravy v Bratislave, ktoré stáli na pleciach župana Zocha, sa odohrávali vo vypätej nacionálnej atmosfére, vybičovanej štrajkom železničiarov a mestských zamestnancov. Asistencia čs. vojenských jednotiek a českých sokolov bola nevyhnutnou kulisou príchodu členov ministerstva pre správu Slovenska do Bratislavy 4. februára 1919. Bratislavskí Maďari a Nemci túto pre mesto historickú udalosť ignorovali.
Juraj Slávik ostal naďalej verný aj divadlu. Ako tajomník bratislavského Družstva Slovenského národného divadla pomáhal počas r. 1921 - 1922 pri namáhavom budovaní prvej profesionálnej slovenskej divadelnej scény.
Odmietnutie Juraja Slávika zapojiť sa do tlačovej prezentácie politiky martinskej SNR a odchod do Prahy neznamenali koniec jeho angažovanosti v slovenskej žurnalistike. Naďalej publikoval v obnovenom Slovenskom denníku, ktorého utvárajúca sa programová línia a personálne obsadenie vyhovovali jeho zmýšľaniu a spoločenským kontaktom. Noviny pracovali v intenciách Šrobárovho ministerstva, naj mä potom, keď sa po zmene vlastníckych práv stali akcionármi spoločnosti vydávajúcej Slovenský denník predstavitelia hlasisticko-prúdistickej skupiny.[46]
Slávik spoluprácou so Slovenským denníkom, ktorý sa čoraz viac vyhraňoval protiklerikálne a od leta 1919 aj protiautonomisticky, v podstate len obnovil styky so svojimi priateľmi z okruhu Prúdov. V úlohe pražského parlamentného dopisovateľa sa opäť mohol venovať písaniu, aj keď len spravodajskému a publicistickému žánru.[47]
O Slávikovom serióznejšom záujme pôsobiť v slovenskej žurnalistike svedčila aj jeho účasť na zjazde slovenských novinárov, kníhtlačiarov a kníhkupcov v Turčianskom Sv. Martine 1. l. 1919. Iniciátorom zvolania zjazdu za účasti českých novinárov bolo ministerstvo pre správu Slovenska a plne zapadalo do Šrobárovej stratégie získať pod kontrolu utvárajúcu sa spolkovú sféru na Slovensku.[48]
Obdobný úmysel ideovo usmerniť rozmáhajúci sa spolkový život, ktorý na Slovensku nastal po prevrate, môžeme pozorovať aj v Slávikovej angažovanosti sa v mládežníckom hnutí. Sám bol dobrým príkladom toho, aký vplyv na jeho zmýšľanie mali intelektuálne silné osobnosti sústredené okolo Prúdov. Prvé Slávikove kontakty so slovenskou študentskou societou boli spojené s obnovou pražského Detvana koncom r. 1918. Na vypracovaní nových spolkových stanov sa podieľal spolu s poslaneckým kolegom Jánom Hallom. Detvan uskutočnil svoje prvé valné zhromaždenie po vzniku Československa 2. marca 1919. Za predsedu bol zvolený Slávik, podpredsedom sa stal študent histórie a slavistiky Daniel Rapant. Nové vedenie si vytýčilo za cieľ obnoviť „dávny rozkvet" Detvana. Pri hodnotení ročnej činnosti Detvana Slávik odôvodňoval jej neuspokojivé výsledky jednak zlými sociálnymi pomermi študentov a ich intelektuálnou otupenosťou, spôsobenou účasťou na vojnovom konflikte, ako aj nedostatkom vhodných spolkových miestností.[49]
V nových čs. pomeroch zákonite poklesol mládežnícky idealizmus a zmysel pre celonárodné záujmy, naopak, medzi slovenským študentstvom prichádzajúcim do Prahy rástla konfesionálna nevraživosť a sklony k pohodlnosti.
Integračnú funkciu medzi slovenskou pokrokovou mládežou, podobne ako to robili predvojnové Prúdy, mal v Slávikových predstavách spínať nový mládežnícky mesačník Mladé Slovensko, ktorého redakcia sa začiatkom r. 1919 presťahovala z Budapešti do Bratislavy. V recenzii prvých čísiel časopisu ocenil správny výber pri propagovaní životných vzorov mládeže (T. G. Masaryk a P. O. Hviezdoslav), ako aj uverejňovanie pôvodných českých príspevkov podľa vzoru Prúdov. Okruh redaktorov Mladého Slovenska sa stal iniciátorom obnovenia tradičných porád slovenskej mládeže. Pokrokové študentstvo prišli do Turčianskeho Sv. Martina 6. - 7. augusta 1919 podporiť Anton Štcf ánek, Pavel Blaho a Jaroslav Vlček, úlohy predsedu zjazdu sa zhostil Juraj Slávik. V zápase o ideové usmernenie mládežníckeho dorastu však našli silnú oponentúru v radoch katolíckeho študentstva vedeného Karolom Sido-rom. Slávik vo svojom vystúpení účastníkov zjazdu vystríhal pred nekritickým prijímaním myšlienkových prúdov, ale sám pritom na stránkach Slovenského denníka mládeži ponúkal ako programový cieľ úzke primknutie sa k českej kultúre, pretože „len v nasledovaní českého príkladu je spása Slovenska".[50]
Snaha Šrobárovej skupiny zachovať si v mládežníckom spolkovom hnutí dominantné postavenie z predvojnového obdobia sa skončila neúspechom. Nápadne tak pripomínala diferenciačný proces na slovenskej politickej scéne, dobre badateľný v Klube slovenských poslancov. Pokus sklbiť poslanecké povinnosti s organizovaním slovenskej mládeže Juraj Slávik zjavne nezvládal. Medzi členmi nového výboru Detvana, zvolenom v novembri 1919, už nefiguroval a aj jeho pôsobenie v rámci organizácie Mladého Slovenska sa ukázalo byť len epizódne.[51]
Juraj Slávik nemal vyjasnené smerovanie svojej ďalšej životnej kariéry ani potom, ako došlo v jeho osobnom živote k významnej zmene. Dňa 8. februára 1919 sa v Bratislave zosobášil s Karolou štefanovičovou. Ich svadobní svedkovia plne vyhovovali Slávikovmu československému cíteniu. Boli to Ivan Dérer, manžel Karolinej staršej sestry Jely a Vavro Šrobár.[52] Čoskoro sa Slávikova dočkali aj potomstva, Tatiana sa narodila l. decembra 1919, Dušan 20. januára 1922. Do roku 1923 sa trvalým bydliskom Slávikovcov stali Palisády č. 42. Táto vilová štvrt Bratislavy sa po vzniku Československa stala obľúbeným miestom na bývanie pre príslušníkov slovenskej elity.
1 ARDO MZV, f. FMZV, „Dr. Juraj Slávik", ďalej ALU SNK, sig. 130 CC 26, Osobné fondy - J. Slávik; „Dr. Juraj Slávik" (životopis z r. 1940 - 1944).
2 HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon 1918 - 1920. Bratislava 1998, s. 62, 74, alebo HRONSKÝ, M.: Slovensko na rázcestí. Slovenské národné rady a gardy v roku 1918. Košice 1976, s. 177 - 180,214. Ďalej pozri: SNA, f. S.Zoch, č. kart. 1, splnomocnenie župana (ž) Z. Jankó a pre S.Zocha z 5. novembra 1918, SNA, f. SNR 1918, list M. Dulu M. Markovičovej z 9. novembra 1918. V organizačnej štruktúre prešporskej SNR, ktorú vo svojich pamätiach opísal F. Juriga, sa nenachádza zmienka o funkcii tajomníka. J. Slávik figuruje iba pri zozname členov rady. JURIGA, F.: Blahozvesť kriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny. Trnava 1937, s. 148 - 149.
3 SNA, f. SNR 1918,, č. kart. 1, inv. č. 2, Zápisnica zo zasadnutia W SNR 4. novembra 1918.
4 TICHÝ, L: Vznik a personálne zloženie Klubu slovenských poslancov (1918-1920). In: Slovenská archivistika, 32,1997, č. 2, s. 82-83.
5 TICHÝ, I.: c. št„ s. 87-89.
6 WEIR, F: Paměti 2. Za republiky (1918 - 1938). Brno 2001, s. 7.
7 NAVRÁTIL, M.: Almanach Národního shromáždéní. Praha 1919, s. 17; sten. správa z 3. schôdze RNZ 19. novembra 1918.
8 ALU SNK, sig. 133 D 24, list J. Slávika Ľ. Izákovi z 25. decembra 1918.
9 SNA, f. V. Srobar c. kart. 15, inv. č. 783, Zápisnica zo schôdze KSP 19. novembra 1918. Josef Rotnágl vo svojich spomienkach uvádzal že v počiatočnom období existencie KSP J. Slávik zastával ai funkciu tajomníka ("jednatele")- ROTNÁGL, J.: Slováci v Revolučním Národním zhromaždení. In: Slovenská čítanka (ed Kabelik, J.) Praha 1925, s. 324.
10 ALU SNK sig C 877, správa W SNR pre KSP z 22. novembra 1918. Ďalej pozri: ŠROBÁR, V.: Osvobodené Slovensko. Pamäti z rokov 1918 - 1920. Praha 1928, s. 254, 257 - 258 280
11 ŠROBÁR, V.: c. d., s. 250 - 251,287 - 288,295.
12 Tamže, s. 284-287.
13 Aký bude pracovný program Nár. Shrom. v najbližších dňoch?ln: Slovensky denník 1. marca 1919.
14 SNA, f. V. Šrobár, č. kart. 15, inv. č. 787, list J. Slávika pre V. Šrobára z 10.1.1919.
15 SNA, tamže, č. kart. 9, inv. í. 602, zápisnica z porady slovenských županov a poslancov z 9. - 10. marca
16 Archív Parlamentu České republiky (APČR), Praha, f. RNZ, č. kart. 27. Zápisnica zo schôdze ústavného výboru RNZ z 9. mája 1919.
17 LIPSCHER, L.: Klub slovenských poslancov v rokoch 1918-1920. In: Histofický časopis, 1968/2, s. 152 - 153.
18 Výbory RNZ v r. 1918 - 1920.
19 APČR, f. RNZ, Č. kart. 27 - 28, Zápisnice zo schôdzí ústavného výboru RNZ z 12. marca 1919 a 26. marca 1919.
20 PEROUTKA, E: Budovaní státu II. Praha 1991, s. 587 - 591.
21 KÁRNÍK, Z.: České země v éře První republiky (1918 - 1938) 1. Praha 2000, s. 454 - 456., ďalej Posledný deň porád slovenských županov a poslancov. In: Slovenský denník 15.4.1919. Slovenská politická reprezentácia sa dohodla na konfiškácii pozemkového majetku nad hranicou 250 ha, pričom pastviny v horských polohách mali byť spod parcelácie vyňaté. Tzv. záborový zákon, prijatý 16.4.1919, stanovil rozsah vyvlastnenia na 150 ha pre poľnohospodársku pôdu alebo 250 ha pre všetku pôdu. Umožňoval však vo výnimočných prípadoch vyňať z parcelácie pozemky do 500 ha.
22 APČR, ť. RNZ, č. kart. II, zápisnice zo zasadnutí kultúrneho výboru RNZ z 21. novembra 1918 a 28. novembra 1918.
23 Slovenskí študenti v Prahe. In: Mladé Slovensko, 1,1919, č. 4, s. 93.
24 PEROUTKA, F.: Budovaní štátu I. Praha 1991, s. 179.
25 Politický prehľad. In: Slovenský denník 13.11.1919. Do novembra 1919 sa poslanci KSP stali ostupne členmi Slovenskej ľudovej strany (SĽS), Čs. sociálnej demokracie, SNS, Národnej republikánskej strany rolníckej a Čs. socialistickej strany.
26 BARTLOVÄ, A.: Andrej Hlinka. Bratislava 1991, s. 71.
27 SLÁVIK, J.: Slovenskí študenti v Prahe. In: Mladé Slovensko, 1, 1919, č. 9, s. 198.
28 SNA, f. V. Šrobár, č. kart. 15, inv. č. 787 č. kart. 11, inv. č. 656, listy J- Slávika V. Šrobárovi z 10. januára 1919 a 11. januára 1919, list J. Hallu V. Šrobárovi z 10. januára 1919, list I. Markoviča V. Šrobárovi z 15. januára 1919
29 HRUŠOVSKÝ, J.: Čarovný kľúč. Praha - Bratislava 1966, s. 54,241.
30 HLINKA, A.: Zápisky s Mirova. Bratislava 1991, s. 10,27 - 28.
31 SLÁVIK, ].: Slovenskí študenti v Prahe. In: Mladé Slovensko, 1, 1919, č. 9, s. 198 - 199.
32 SNA, t. V Šrobár, č. kart. 15, inv. č. 787, list J. Slávika V. Šrobárovi z 10. januára 1919.
33 DEÁK, L.: Cesta A. Hlinku do Paríža roku 1919. In: Andrej Hlinka a jeho miesto v slovenských dejinách, (red: Bielik, F. - Borovský, Š.), Bratislava 1991, s. 68 - 75.
34 SNA, f. Klub slovenských poslancov (KSP), č. kart. 3. Osvedčenie KSP z 9. septembra 1919.
35 SNA, f. A. Hlinka, č. kart. 24, inv. č. 1056, Návrh stanov KSP z roku 1919, sten. správa zo 79. schôdze RNZ 2. októbra 1919.
36 SOMMER, K.: Zatčení a intemace Andreje Hlinky In: Slezský sbomík, 96, 1998 č. 2, s. 106--107
37 NEMEŠ, T. - ZMÄTLO, R: Listy Andreja Hlinku biskupovi Karolovi Kmeťkovi z rokov 1919 -1928. In. Historický časopis, 51, 2003, č.3, s.527, list A. Hlinku K. Kmeťkovi z 28. októbra 1928
38 SNA, f. Ministerstvo pre správu Slovenska (MPS), č. kart. 272, mv. c. 452 ďalej APČR, f. RNZ, č. kart. 34, správa MV pre MPS č. 13440/19 z 12. mája 1919, zápisnice zo schôdzí ústavného výboru RNZ zo 16. marca 1920, 18. marca 1920 a 30. marca 1920
39 HRONSKÝ, M. - KRIVÁ, A. - ČAPLOVIČ, M.: Vojenské dejiny Slovenska IV. Bratislava 1996, s. 114 - 127.
40 VÚA, f. Boje na Slovensku I. Velitclství východní skupiny - Slovensko (VS-Slov), č. kart. 11, inv. č. 15, č. j. 3412.
41 KALOUSEK, V.: O vojenské diktatuře na Slovensku a Podkarpatské Rusi v letech 1919- 1922. In: Právny obzor, 11, 1928, s. 281-285.
42 VÚA, f. Boje na Slovensku L VS-Slov, c. kart. 9 - 10, inv. C-14, č. j. 29,
43 VÚA, f. Boje na Slovensku I. VS-Slov, č. kart. 11, inv. č. 15, č. j. 3412, telegram vládneho referenta MPS M. Ivanku J. Slávikovi z 24. júna 1919.
44 KIRST, J. - POTEMRA. M.: Mestská správa v Košiciach v rokoch 1848 - 1945. Tematická bibliografia III Košice 1984, s. 532,
45 POTEMRA, M.: Mestská správa v Košiciach v rokoch 1848 - 1945. Tematická bibliografia I. Košice 1984, s. 177
46 ALU SNK, sig. 150 BZ 7, 150 DZ 15, Hušek, K.: ČO to o svojich.
47 J. Slávik bol parlamentným spravodajcom Slovenského denníka do konca februára 1919, odkedy redakcia začala využívať aj služby Československej i lačovej kancelárie.
48 Slaná slovenských novinárov. In: Slovensky denník 5. 1. 1919
49 AUK, f. Detvan, č. kart. 301, zápisnice zo schôdze Detvana 2. marca 1919 a 16. marca 1919 v Prahe.
50 Sjazd mládeže v Turčianskom Sv. Martine. In: Mladé Slovensko, 1,1919, č. 6, s. 121 - 125.
51 Na valnom shromaždem... In: Mladé Slovensko, 1,1919, č. 9, s. 199-
52 Sňatok. In: Slovenský denník, 16. februára 1919.
DOHODA O VÝMENE OBYVATEĽSTVA S MAĎARSKOM (Slavomír Michálek)
Po skončení druhej svetovej vojny sa Juraj Slávik vrátil z londýnskeho exilu do Prahy, kde nastúpil na ústredie ministerstva zahraničných vecí. Vrátil sa tak oficiálne na úrad, z ktorého bol na jar 1939 prepustený.
Pred československou zahraničnou politikou stálo na prahu novej demokratickej povojnovej Európy niekoľko základných problémov, ktorých vyriešenie predpokladalo pevné medzinárodno-právne postavenie republiky v budúcnosti. Išlo o otázky bilaterálne i multilaterálne a Juraj Slávik v nich hral nie nepodstatnú úlohu, najprv ako jeden z československých zástupcov pri dvojstranných rokovaniach s Maďarskom o otázkach menšín a hraníc, následne i ako člen československej delegácie na mierových rokovaniach v Paríži, a od leta 1946 ako československý veľvyslanec vo Washingtone. Toto krátke, dvaapolročné obdobie, nabité zásadnými medzinárodnými udalosťami, ústiacimi z hľadiska československého vývoja do pražského komunistického prevratu vo februári 1948, predstavovalo pre Slávikov profesionálny, resp. kariérny život československého politika a diplomata akýsi násilne nedokončený epilóg. Jeho ďalší život naplnil nedobrovoľný americký exil.
Pražská centrála ministerstva zahraničných vecí pod vedením ministra Jana Masaryka a štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa riešila na prahu novej Európy široký okruh neodkladných otázok. Juraj Slávik, s funkčným zaradením splnomocnený minister na sekretariáte ministerstva, participoval na riešení otázky Československo (slovensko) maďarských hraníc i otázky výmeny obyvateľstva. Hoci spájame tieto súvislosti s osobami Vladimíra Clementisa, Dalibora Krna, Miloša Ruppeldta či Vavra Hajdua a Thea Florina, z dostupných archívnych dokumentov, odbornej i memoárovej literatúry dnes vieme, že Juraj Slávik doplna túto „päťku" slovenských „úradníkov" československého ministerstva zahraničia v Prahe.
Vzťah susedných štátov k Maďarsku po ukončení vojny sa teda koncentroval najmä na problém hraníc, resp. výmeny obyvateľstva. Platí to nielen pre Československo, ale i pre Juhosláviu a Rumunsko.
Problematikou vysťahovania maďarského obyvateľstva z územia Československa, spolu s otázkou odsunu Nemcov, sa zaoberali československí politickí predstavitelia a československá vláda v exile už v priebehu druhej svetovej vojny. Už vjanuári 1942 boli spracované „rámcovépodnety a návrhy pre nútený transfer" oboch menšín (nemeckej i maďarskej), ktoré v značnej miere vychádzali zo skúseností rokovaní o výmene obyvateľstva medzi Gréckom a Bulharskom a Gréckom a Tureckom po prvej svetovej vojne. Tieto rámcové podnety a návrhy dostali novú konkrétnu podobu 23. novembra 1944, keď ich československá exilová vláda vo forme memoranda predostrela spojeneckým veľmociam. Nutnosť odsunu zdôvodnila tým, že v záujme pokoja a mieru v strednej Európe nie je možné ponechať v budúcom štáte národnostné menšiny, ktoré sa všetkými prostriedkami usilovali o zničenie československého štátu. V odpovedi na toto memorandum československej vlády nevyslovili veľmoci proti odsunu zásadné námietky, poukázali len na súvislosť tohto problému s mnohými inými európskymi otázkami a vyslovili očakávanie, že československá vláda vyčká s realizáciou odsunu dovtedy, kým veľmoci budú môcť túto otázku riešiť s ostatnými povojnovými otázkami.[1] Prezident Edvard Beneš i ostatná politická špička už v Londýne zdôrazňovali, že nejde o akt pomsty, akýsi revanš, ale že odsun je nevyhnutný pre zabezpečenie budúceho mierového vývoja v Európe. Na zmiernenie účinku odsunu ako kolektívnej viny národnostnej menšiny sa vyslovovali za to, aby v štáte zostali tí príslušníci menšín, ktorí mu dokázali svoju vernosť. Toto vtedajšie československé stanovisko charakterizoval har-vardský historik Inis L. Claude, Jr. tak, že všeobecný zámer bol jasný: Československo by sa malo stať národným štátom Čechov a Slovákov, bez národnostných menšín. Etnická homogenita by sa dosiahla hlavne ich odsunom a celkový proces by bol zavŕšený nútenou asimiláciou tých osôb z radov menšín, ktorým by sa povolilo zostať v krajine.[2]
Nezmenený postoj a snahu vyriešiť problém prezentovala československá vláda aj po skončení vojny. Už 3. júla 1945 sa obrátila nótou na vlády ZSSR, Spojených štátov a Veľkej Británie so žiadosťou, aby bola otázka odsunu Nemcov a Maďarov daná na program rokovaní veľkej trojky v Postupime. V nóte sa uvádzalo, že československá vláda už vysvetlila v memorande spojeneckým vládam politickú nevyhnutnosť odsunu prevažnej väčšiny Nemcov a Maďarov, že tak jednala ako tlmočníčka živelných želaní národov, českého a slovenského, ktoré „chcú vylúčitzo svojho stredu všetky elementy, ktoré sa ukázali byť šíriteľmi národnostnej nenávisti, ochotným nástrojom nepriateľskej propagandy a podnecovateľom rozporov medzi štátmi. Posledná fáza oslobodzovacích bojov utvrdila ešte viac československý ľud v presvedčení, že bez odstránenia veľkej väčšiny Nemcov a Madarov, a to cestou odsunu, nemôže byt zaistený zdravý a pokojný vývoj nášho štátu a tým aj trvalý mier a stabilita v strednej Európe." [3] Popri objasnení predstáv o odsune Nemcov sa československá nóta vyjadrila aj k spôsobu odsunu Maďarov. Prerokoval by ho delegát československej vlády s Medzispojeneckou kontrolnou komisiou v Budapešti s tým, že odsun maďarského obyvateľstva zo Slovenska by sa konal na základe výmeny obyvateľstva.
Ako je známe, Postupimská konferencia 17. júla - 2. augusta 1945 ustanovila na riešenie úloh súvisiacich s mierovým usporiadaním Radu ministrov zahraničných vecí (v prípadoch Rumunska, Bulharska a Maďarska) zloženú zo zástupcov ZSSR, USA a Veľkej Británie, ako štátov, ktoré podpisovali podmienky kapitulácie týchto bývalých satelitov nacistického Nemecka. Vyslovila zásadný súhlas s odsunom nemeckého obyvateľstva z Československa, Maďarska a Poľska a poverila Spojeneckú kontrolnú radu v Berlíne organizáciou jeho výkonu. Z hľadiska medzinárodného postavenia bývalých satelitných štátov Nemecka bol významný článok IX. protokolu konferencie, ktorý vyjadroval rozhodnutie troch vlád veľmocí, aby sa neprirodzené postavenie Talianska, Maďarska, Bulharska, Fínska a Rumunska skončilo uzavretím mierových zmlúv. O otázke odsunu, resp. výmene Maďarov z Československa, Postupimská konferencia nerokovala a nerozhodla.
Na notifikáciu postupimského rozhodnutia odpovedala československá vláda nótou 16. augusta 1945, adresovanou opäť vládam ZSSR, USA a Veľkej Británie. Privítala v nej „berlínske" (postupimské) uznesenie o odsune Nemcov a oznámila tiež opatrenia, ktoré v tomto zmysle už urobila. Nóta pokračovala v tom zmysle, že hoci uznesenie z Postupimu nehovorí o odsune Maďarov, ale len Nemcov, sa československá vláda domnieva, že veľmoci súhlasia aj s výmenou maďarského obyvateľstva. Ako dôvody pre takýto krok československá vláda zopakovala potrebu zaistiť mier a pokoj v strednej Európe, ako aj potrebu rýchlej obnovy a konsolidácie štátu po stránke správnej, hospodárskej, finančnej a sociálnej. Preto československá vláda v tejto citovanej nóte požiadala veľmoci, aby poverili Medzjspojenec-kú kontrolnú radu v Budapešti vzhľadom k výmene maďarského a slovenského obyvateľstva podobnými úlohami, akými bola poverená Medzispojenecká kontrolná komisia v Berlíne v súvislosti s odsunom Nemcov. [4]
Na československú nótu zo 16. augusta 1945 odpovedala z oslovených veľmocí iba vláda Spojených štátov amerických. Prostredníctvom svojho veľvyslanca v Prahe Lawrencea Steinhardta 24. októbra 1945 jasne odmietla domnienku československej vlády, že by sa berlínske (postupimské) rozhodnutie týkalo aj výmeny maďarského obyvateľstva. „Moja vláda oznamuje" uvádzal v nóte Steinhardt, „že nikdy formálne nesúhlasila s výmenou obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom a že pohľad mojej vlády zostáva nezmenený, menovite, že odmieta jednostrannú akciu československej vlády na transfer obyvateľstva a že národnostné menšiny môžu byt transferované iba v zhode s platnými medzinárodnými dohodami a pod medzinárodnou kontrolou....Keďže takéto dohody zatiaľ neboli urobené, moja vláda sa nádeja, že československá vláda nepodnikne v súčasnosti jednostranný akt transferu maďarskej menšiny zo svojho územia...", pričom v závere nóty sa vyjadruje ochota americkej vlády o otázke rokovať prostredníctvom Medzispojeneckej kontrolnej komisie a vyzýva československú i maďarskú politickú reprezentáciu, aby naďalej o otázke rokovali aj priamo. [5]
Pre ľahšiu orientáciu a pochopenie snáh a aktivít maďarskej politiky voči Československu bezprostredne po druhej svetovej vojne je potrebné uviesť niekoľko poznámok k maďarskému vnútropolitickému vývinu.
Maďarské politické, resp. stranícke povojnové spektrum bolo veľmi široké, v zásade navonok variabilné, no v niektorých nosných „témach" v podstate takmer homogénne. Významné miesto hrala radikálna rétorika domácej iredentv. Do popredia sa predieral aj realistickejší maloroľnícky prúd, sociálna demokracia i komunisti. Všetky politické strany i zoskupenia však bez ohľadu na rozdiely domácej i medzinárodnej orientácie sa v zahraničnopolitickej otázke transferu maďarského obyvateľstva plne zhodovali - a priori ho odmietali. A tomuto jednotnému cieľu aj podriadili svoju vonkajšiu propagandu. Základný kameň tvorilo tradičné politické myslenie: presvedčenie o nespochybniteľnom historickom práve a zvláštnom poslaní Maďarska a maďarstva v podunajskom regióne, dobre známe z medzivojnového obdobia, navyše skombinované pocitom trianonskej krivdy. Tento pohľad sa vo viacerých podobách transponoval aj do politickej reality v roku 1945. Potvrdzovali to správy západných diplomatov, aj samotné madarsko-českoslo-venské dvojstranné rokovania, ktoré končili pravidelne neúspechom. Za neúspech rokovaní vinila Budapešť Prahu. Oficiálne maďarské stanovisko v mene dočasnej vlády tlmočil 6. septembra 1945 minister zahraničných vecí János Gyôngyôsi, navyše s ľútosťou, že rokovania viaznu na mŕtvom bode pre meravé zotrvávanie na téze, že zo Slovenska možno odstrániť všetkých Maďarov pri nedotknuteľnosti súčasných hraníc. Navrhovanú výmenu obyvateľstva Maďarsko odmietlo z toho dôvodu, že niet čo vymieňať za 600 000 Maďarov, keďže k slovenčine, ako k materinskému jazyku, sa prihlásilo len 75 000 Slovákov v Maďarsku. [6] Zákernosť týchto dvoch štatistických údajov, ktorými Budapešť „kŕmila" demokratickú Európu, bola najmä v tom, že údaj o maďarskej menšine mal Gyôngyôsi z československej štatistiky z roku 1920, kým k počtu Slovákov použil hrubo skreslené údaje sčítania ľudu z roku 1941, plne odrážajúce tvrdú horthyovskú maďarizáciu. Reakcia československej strany na demagógiu Budapešti prišla pomerne rýchlo, 15. septembra 1945. Štátny tajomník Vladimír Clementis v pléne Slovenskej národnej rady v Bratislave predniesol rozbor súčasných trendov maďarskej politiky a za jediné definitívne riešenie problémov vzájomných vzťahov označil odchod maďarskej menšiny zo Slovenska. [7] Pre dosiahnutie tohto cieľa Clementis predpokladal uskutočniť štyri nosné kroky:
- nové kolo dvojstranných rokovaní Praha - Budapešť,
- písomný tlak na veľmoci v súvislosti s prípravami mierovej konferencie,
- koordinácia krokov Bratislavy a Prahy,
- presne mierená československá mediálna propaganda.
Nové kolo dvojstranných československo-maďarských rokovaní o výmene obyvateľstva sa realizovalo až po jesenných parlamentných volbách v novembri 1945 v Maďarsku, kde sa dostala do čela realistická Nezávislá maloroľnícka strana. Tá sa menom nového ministerského predsedu Z. Tildyho verejne vzdala supremácie v regióne, vyslovila sa za vyvážené československo-madarské vzťahy a súhlasila s novými rokovaniami s Prahou na úrovni zahraničných ministrov. Na memoranda československej vlády (t. j. druhý nosný krok - písomný tlak na veľmoci), pôvodne predložené veľmociam ešte v súvislosti s konferenciou v Postupime, reagovala americká strana, ako som už uviedol, až v októbri 1945 tak, že rozhodnutie o odsune Nemcov sa nevzťahuje automaticky aj na Maďarov a že Praha a Budapešť majú rokovaním pripraviť plány na úpravu menšinovej otázky pre mierovú konferenciu v Paríži. [8] Československou mediálnou propagandou a koordináciou krokov Prahy a Bratislavy (tretí a štvrtý bod Clementisom navrhovaného ďalšieho postupu) poveril československý štátny tajomník Juraja Slávika.
Rokovania Juraja Slávika o predmetnej problematike v Bratislave na pôde predsedníctva Slovenskej národnej rady a s povereníctvami sa konali v dňoch 4. -8. októbra 1945. Predseda SNR Jozef Lettrich i predseda Zboru povereníkov Karol Šmidke v osobnom rozhovore so Slávikom prisľúbili plnú osobnú angažovanosť Bratislavy. Koniec koncov, bolo to najmä v jej záujme. Samotná porada aj za účasti ďalších osobností slovenského politického, vedeckého a kultúrneho života (Milan Polák, Ivan Horváth, Branislav Varsik, Daniel Rapant, Štefan Janšák, Ján Palkovič) a pracovníkov pražského ministerstva zahraničných vecí (Ján Kysucký, Vavro Hajdu a náhodne v tom čase v Bratislave pobývajúci Ján Papánek) a ministerstva národnej obrany (gen. Heliodor Pika) vyznela jednomyseľne v tom zmysle, aby sa súčinnosť Prahy a Bratislavy (MZV a SNR) organizovala vytvorením zvláštnej sekcie pri predsedníctve SNR, ktorá povedie všetku predmetnú agendu. Následné rokovanie Slávika s Lettrichom závery z porady potvrdilo. V správe Clementisovi z 10. októbra 1945 ich Slávik sumarizoval nasledovne:
1. SNR ustanoví pri svojom predsedníctve zvláštnu sekciu pre veci odsunu Maďarov zo Slovenska, reemigráciu Slovákov zo zahraničia a riadenie propagandy. Sekcia bude v stálom kontakte s povereníctvami a MZV a povedie ju Michal Chorvát. Bude mať poradný zbor, zložený zo slovenských osobností znalých maďarských vecí, a spolu s ním bude vypracovávať potrebné elaboráty.
2. SNR prerokuje v povereníctve pre školstvo pripravený návrh nariadenia o vytvorení Vlastivedného ústavu.
3. Povereníctvo pre informácie zabezpečí v slovenských časopisoch trvalú kampaň, ktorá by propagovala potrebu vysídlenia Maďarov a reemigráciu Slovákov.
4- MZV v Prahe zabezpečí, že povereníctvo pre informácie bude plne informované o diplomatických rokovaniach ústrednej vlády, bude zásobovať Bratislavu dôvernými správami.
5. Prítomnosť Medzispojeneckej kontrolnej komisie v Budapešti bude využitá na získanie maďarského časopisu v Maďarsku, ktorý by podporoval československé požiadavky a usmerňoval maďarskú verejnú mienku.
6. Dr. Palkovič vypracuje na požiadanie Juraja Slávika písomný elaborát o slo-vensko-madarskom pomere. Táto brožúra bude slúžiť pre informáciu cudziny.[9]
Na základe uvedených bratislavských rokovaní navrhoval Juraj Slávik ďalší konkrétny postup. Žiadal vytvorenie zvláštneho oddelenia na MZV v Prahe, ktoré by sa zaoberalo otázkou odsunu Nemcov a transferu Maďarov, otázkami reemigrá-cie Slovákov a Čechov zo zahraničia. (Takýto postup navrhoval Clementisovi vo svojej správe už 18. septembra 1945.) Toto oddelenie malo mať na starosti prípravu politického a propagačného materiálu pre mierové a iné medzinárodné rokovania. Problémom však bol nedostatok slovenských odborníkov, ktorých si slovenské orgány pochopiteľne chceli udržať pre seba. Zo slovenských osobností mal Slávik záujem najmä o Jána Palkoviča, Františka Bokesa, Ivana Bujnú, Dr. Chalupu, Dr. Košuta a Karola Hanuša, z českých najmä o Ladislava Tŕesňáka. Oddelenie mal viesť pracovník MZVTheo H. Florin.[10]
Slávikov podnet na vytvorenie samostatného oddelenia však neschválilo ani samotné ústredie ministerstva zahraničia v Prahe. V dôvodovom „vyjadrení" 18. októbra 1945 sekretár Karel Kreibich uvádzal, že tieto otázky patria organicky do kompetencie maďarského referátu, resp. maďarského oddelenia v politickej sekcii ministerstva. Otázka odsunu Nemcov, z hľadiska politického i technického odlišná od otázky výmeny maďarského obyvateľstva, má byť naďalej predmetom agendy oddelenia pre Nemecko a politickej sekcie. Propagačné otázky, týkajúce sa Maďarska, spracovávala politická sekcia. Podľa krátkeho „záznamu" ministerstva, podpísaného 29. októbra 1945 opäť sekretárom Kreibichom, štátny tajomník Clementis i minister Slávik, súhlasia s tým, aby sa zamýšľané oddelenie nevytváralo, ale aby činnosť jednotlivých referátov koordinoval Juraj Slávik.[11]
Okrem uvedenej správy z 10. októbra 1945 sa v archíve pražského ministerstva zahraničných vecí nachádza ďalší dokument, ktorý dokazuje participáciu Juraja Slávika pri riešení danej problematiky. Ide o náčrt rozboru maďarskej propagandy proti Československu a návrh na smernice československej propagačno-informač-nej činnosti z 13. októbra 1945, ktorý predložil štátnemu tajomníkovi Clementisovi spolu s referentom MZV Jánom Kysuckým. V rozbore uvádzali, že základnou črtou maďarskej propagandy proti ČSR je obnovenie revizionizmu a zamietanie ideí vysídlenia a výmeny s nasledovnými argumentmi:
l. Je potrebné robiť rozdiel medzi Nemcami a Maďarmi, a to i vo vzťahu československo-maďarskom. Problém nemecký je európsky a svetový, kým problém maďarský je problém viac-menej lokálny a obmedzuje sa len na otázku československo-madarského pomeru.
2. Objavujú sa pokusy dokázať, že Maďari sa aktívne zúčastnili boja proti Nemecku, ba dokonca, že okrem Juhoslávie nik nebojoval proti Nemecku tak obetavo, ako Maďari.
3. Maďarsko sa prezentuje ako krajina s vnútorne konsolidovanou a neomylnou tendenciou k pravej demokracii, ktorá má najpokrokovejší volebný poriadok zo všetkých európskych štátov.
4. Vysídlenie Maďarov je neuskutočniteľné, lebo Maďarsko by nemalo čím a kde uživiť týchto občanov. Výmena Slovákov za Maďarov tiež nie je možná preto, lebo niet vlastne čo vymieňať, Slováci sa z Maďarska do Československa vrátiť nechcú. Preto neostáva iné, len revízia hraníc podľa princípu „völkisch".
Ako charakterizovali Kysucký so Slávikom maďarskú taktiku a prostriedky?
1. Keďže ich revízna politika je podľa nich spravodlivá a ospravedlnená, treba sa o jej splnenie uchádzať najmä u Anglosasov. Aj nejednotnosť koncepcie veľmocí v európskych otázkach je vodou na ich mlyn. Pôsobia najmä na členov Medzispojeneckej kontrolnej komisie a sú dôkazy, že úspech majú najmä u Američanov, dostatočne neovládajúcich maďarskú problematiku.
2. V rozhlasových reláciách v anglickom jazyku sa denne uchádzajú o priazeň anglosaského sveta a v reláciách ruských a francúzskych o blahosklonnosť ZSSR a Francúzska.
3. Maďarská tlač vedie systematickú revizionistickú kampaň, niekedy maskovanú, inokedy otvorenú.
4. Maďarská emigrácia je zjednotená a všetkými silami podporuje v USA, Kanade, Veľkej Británii a Švajčiarsku protičeskoslovenskú revizionistickú politiku maďarskej vlády v tlači, brožúrach, memorandami a v telegramoch, adresovaných štátnikom Spojených národov.
5. V Maďarsku organizujú rôzne delegácie, petície a prejavy, aby zamedzili vysídleniu a výmene obyvateľstva.
6. Maďarské orgány vyhrážkami a terorom pôsobia na Slovákov žijúcich v Maďarsku, aby zamietali možnosť návratu do starej vlasti.
7. Maďarsko má v menšinovej otázke spor len s Československom. S Juhosláviou a Rumunskom sa dohodlo a panuj ú medzi nimi dobré susedské pomery.[12]
V 7-bodovej smernici československej propagandy a informačnej služby v súvislosti s maďarskou protičeskoslovenskou politikou autori elaborátu Kysucký a Slávik navrhli uskutočniť niekoľko krokov:
1. Maďarskou problematikou sa zaoberá československá tlač a rozhlas len nepravidelne, slovenská tlač pochopiteľne viac, česká sporadicky. Treba rozpútať ofenzívnu a sústavnú kampaň. Aby sa tak naozaj stalo, navrhujú zvolať čo najskôr na pôde MZV stretnutie redaktorov českých a slovenských novín a rozhlasu so zástupcami ministerstva informácií a povereníctva SNR pre informácie. Na takejto dôvernej schôdzke podá štátny tajomník politický výklad o našom pomere k Maďarsku a o madarskej politike voči Československu.
2. Na dôkaz, že program československej vlády o Maďaroch a Nemcoch je životnou požiadavkou slovenského a českého národa, navrhujú autori zorganizovať akciu čo najväčšieho počtu slovenských a českých národných výborov, dožadujúcich sa rýchleho splnenia vládneho programu a apelujúcich na veľmoci, aby v tejto otázke podporovali československú vládu v záujme trvalého mieru a brannej odolnosti ČSR. Do tejto akcie by sa zapojili aj univerzity, vedecké i kultúrne inštitúcie.
3. Československú vládnu delegáciu priMedzispojeneckej kontrolnej komisii v Budapešti vybaviť zodpovedajúcim počtom úradníkov, ovládajúcich anglo-americkú mentalitu i maďarskú problematiku. Títo budú v neustálom spoločenskom i úradnom styku najmä s anglo-americkými členmi komisie. Tým sa na pôde komisie vytvorí priateľské ovzdušie, prospešné pre Československo, resp. paralyzuje sa maďarský jednostranný vplyv.
4- V anglickom, francúzskom a ruskom vysielaní pražského rozhlasu treba venovať priestor československo-madarskému pomeru. Na tému by tam mali prehovoriť poprední československí politici, štátnici, vedeckí pracovníci a iné osobnosti známe v zahraničí.
5. Československé zastupiteľské úrady v ZSSR, USA, Veľkej Británii, Švajčiarsku, Francúzsku, Kanade a Juhoslávii a všade inde, kde žije početná česká a slovenská emigrácia, by mali byť systematicky a včas informované o stave nášho pomeru k Maďarsku. Na maďarskom oddelení MZV v Prahe by mal byť na tento účel vyčlenený jeden pracovník. Ide najmä o to, aby hlavne v Amerike krajanská komunita plne podporovala kroky československej vlády a aby jednotne a organizovane pôsobili na tamojšiu vládu.
6. Mobilizovať krajanov, aby vo svojich, hlavne anglosaských, štátoch získavali prednáškami a publicistikou verejnú mienku svojich krajín pre otázku vysídlenia a výmeny. Treba tiež pozvať na návštevu do Československa významné osobnosti týchto krajín.
7. Vybudovať a dôkladnejšie vybaviť potrebnými prostriedkami československé zázemie a sily v Maďarsku, ktorých účelom je prebúdzať národné povedomie Slovákov žijúcich v Maďarsku a získavať ich a organizovať pre návrat domov. Zároveň treba dôverne informovať, resp. upozorniť tiež vlády Juhoslávie a Rumunska, že maďarská vláda zamýšľa v príhodnej chvíli uplatniť svoje revizionistické požiadavky aj proti nim, o čom svedčia vypracované maďarské elaboráty.[13]
S otázkou vysídlenia a výmeny maďarského obyvateľstva v ČSR v povojnovom období a s tým spojenou maďarskou protičeskoslovenskou propagandou úzko súvisela aj už spomenutá otázka madarsko-československej hranice. Sporné bolo najmä tzv. bratislavské predmostie. Žiadosť o jeho rozšírenie podal Národný výbor mesta Bratislavy koncom novembra 1945 zo zásadného dôvodu: aby sa hlavné mesto Slovenska zbavilo charakteru pohraničnej oblasti. Preto navrhoval pričle-niť k veľkej Bratislave nielen obce z maďarského, ale aj z rakúskeho územia. Vychádzalo sa z poznatku, že obce na pravom brehu Dunaja južne od Petržalky boli od 16. storočia chorvátskymi osadami a svoj slovanský ráz si udržali. Národnostné zloženie obyvateľstva podľa štatistiky z roku 1930 dokumentovalo, že je to naozaj tak. Prevládali v nich Chorváti (okolo 60 %). Lenže o sporné osady mala záujem aj maďarská strana, konkrétne o Jarovce (Horváthjárfalu), Rusovce (Oroszvár), Čuno-vo (Dunacsun), Rajku a Bezenye. Mierová konferencia v Paríži Maďarsku pričlenila Rajku a Bezenye, zvyšné tri sa stali súčasťou Československa.[14]
Naspäť však k nosnej otázke maďarsko-československých sporov z jesene 1945, t. j. k otázke vysídlenia a výmeny maďarského obyvateľstva. Berúc do úvahy záporné stanovisko Maďarska a západných spojeneckých veľmocí, hlavne USA, k jednostrannému nútenému odsunu maďarského obyvateľstva z Československa, rozhodla vláda v Prahe riešiť otázku jeho výmenou a po dohode s Maďarskom. Výmenu však pokladala len za prvý krok, ktorým sa kvalitatívne celý problém nevyrieši. Československý zástupca v Medzispojeneckej kontrolnej komisii v Budapešti Dalibor M. Krno požiadal 9. októbra 1945 maďarskú vládu v mene vlády československej, aby začali nové kolo rokovaní o výmene. Tento návrh akceptovala až nová vláda v Budapešti. Rokovania v Prahe od 3- decembra 1945 viedol za Maďarov minister zahraničných vecí János Gyôngyôsi, za československú stranu rokoval štátny tajomník MZV, a v neprítomnosti ministra Jana Masaryka úradujúci minister zahraničných vecí, Vladimír Clementis.
Základom decembrových rokovaní v Prahe bol československý návrh, podľa ktorého za Slovákov žijúcich v Maďarsku, ktorí budú na vlastnú žiadosť presťahovaní do ČSR, bude do Maďarska presťahovaný rovnaký počet Maďarov žijúcich v Československu, ktorých určí československá vláda. (Podľa Clementisa išlo o okolo 150 000 - 200 000 Maďarov.) Československý návrh ďalej stanovoval, že Maďari žijúci v Československu, ktorí stratili československé štátne občianstvo podľa dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. a ktorí nepatria pod výmenu obyvateľstva, budú presťahovaní do Maďarska. V ČSR môžu zostať Maďari, ktorým bude udelené československé štátne občianstvo na základe zákona o reslovakizácii, t. j. ktorí hovoria po slovensky a prihlásia sa k slovenskej národnosti. Maďarská delegácia rozhodne odmietla tento československý návrh a súhlasila iba s výmenou obyvateľstva v rovnakom počte na oboch stranách. Navyše, podľa maďarského pro-tinávrhu, mali byť do počtu výmeny zahrnutí Maďari, ktorí boli do 1. novembra 1938 (pred Viedenskou arbitrážou) československými občanmi a ktorí boli nútení opustiť československé územie alebo sa tam v dôsledku československých opatrení nemohli vrátiť. Ďalej maďarský protinávrh zahrnul do výmeny tých Maďarov, ktorí boli odsúdení ako nepriatelia československého štátu, avšak ktorí neboli fašistami. Maďari, ktorí by boli takto vymenení, sa mali určiť vzhľadom na bydlisko, zamestnanie a sociálne postavenie dohodou oboch strán. O vysťahovaní Maďarov z Československa nad tento počet maďarská delegácia odmietla rokovať a Gyôn-gyôsi prehlásil, že ich prechod do Maďarska by prichádzal do úvahy iba so súčasným odstúpením územia, na ktorom žijú. V tejto súvislosti je známy výrok maďarského ministra zahraničných vecí, že uznáva a rešpektuje úsilie a snahu československej vlády vytvoriť národný štát Čechov a Slovákov s podmienkou, že toto nie je riešiteľné vysídlením, ale „odovzdaním madarských roľníkov spolu s ich pôdou a územím."[15]
Aj výmenu obyvateľstva v rovnakom počte podmieňovala maďarská delegácia tým, že Maďari v Československu budú v každom ohľade zrovnoprávnení, tj. že budú zrušené všetky opatrenia, ktoré ich diskriminujú voči inému obyvateľstvu. Ďalšie podstatné rozpory medzi stanoviskom oboch delegácií sa týkali zloženia a právomoci Zmiešanej komisie, ktorá by bola ustanovená na realizáciu výmeny obyvateľstva. Rokovania ukázali, že rozpory sú naozaj zásadné a že zatiaľ neexistujú predpoklady, aby ich preklenuli. Rozhovory boli preto 6. decembra 1945 bez akéhokoľvek výsledku prerušené. Delegácie sa nedohodli ani na spoločnom protokole z rokovaní, ba dokonca ani na spoločnom komuniké o nich.
O prerušení neúspešných rokovaní informovala nótou československá vláda bezprostredne zastupiteľské úrady spojeneckých mocností v Prahe. Uviedla v nej, že československá strana bola ochotná prijať parciálne riešenie výmeny obyvateľstva a že bola ochotná o ďalších problémoch rokovať s maďarskou stranou. Vyslovila ochotu suspendovať a zmierniť opatrenia, vyplývajúce z československých nariadení a zákonov, týkajúcich sa Maďarov. Maďarská delegácia súhlasila s výmenou za podmienky úplného zrušenia všetkých zákonných opatrení proti maďarskému obyvateľstvu v ČSR, postavila sa na stanovisko revízie hraníc, čo bolo pre československú stranu neprijateľné, lebo „riešenie otázky Madarov na Slovensku" hovorila v závere spomenutá československá nóta, „nemôže hyía nikdy sa nestane formou úpravy hraníc v prospech Maďarska. Revízia pre Československo znamená nepriateľskú agresiu."[16]
K neúspešným rokovaniam sa verejne vyjadril aj minister Jan Masaryk. Bolo to 20. decembra 1945 na schôdzi zahraničného výboru Národného zhromaždenia. Vyhlásil, že československá strana sa snaží vychádzať so susedmi a teda i s Maďarskom v dobrom a priateľskom duchu, že chápe maďarské ťažkosti, že Československo je ochotné rokovať, no zároveň že nedopustí, aby bolo riešenie maďarskej otázky na Slovensku realizované formou úpravy hraníc v prospech Maďarska. Vyjadril poľutovanie, že sa nedospelo k dohode, no aj prekvapenie nad postojom madarskej vlády, akoby si neuvedomila, akú úlohu Maďarsko zohralo pred vojnou a počas nej, resp. že začína obnovovať svoj revizionistický program. Podľa stenografického zápisu z uvedenej schôdze Masaryk na margo chovania maďarskej delegácie poznamenal, že „prišli ako víťazi... ako akási urazená veľmoc."[17]
Nový postoj k československo-madarskej otázke výmeny obyvateľstva zaujali maďarské vládne kruhy, pravdepodobne vďaka vplyvu západných veľmocí, koncom januára 1946. Maďarská vláda súhlasila s československým návrhom, aby sa pristúpilo k čiastočnému riešeniu problému tak, že sa najprv zjedná dohoda o výmene obyvateľstva v rovnakom počte na oboch stranách. O probléme maďarského obyvateľstva, ktoré zostane po výmene v ČSR, sa bude rokovať ďalej. Na tomto základe boli v Prahe 6. februára 1946 obnovené rokovania oboch delegácií (v československej nechýbal Juraj Slávik) s tým, že o štyri dni končili vypracovaním návrhu dohody. Po vyjadrení súhlasu s textom dohody maďarskou vládou došlo 27. februára 1946 k jej podpisu v Budapešti. Clementis i Gyôngyôsi podpísali viac dokumentov: „Protokol o prvej etape rokovaní o vyriešenie otázky maďarského obyvateľstva v Československu a slovenského a českého obyvateľstva v Maďarsku", „Dohodu medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva", dodatok k Dohode v podobe piatich listov, ktoré dohodu doplňali alebo vysvetľovali.
Protokol o prvej etape rokovaní uvádzal, že zatiaľ sa nepodarilo dosiahnuť zhodu vo všeobecných zásadách, ktoré by boli základom plnohodnotného riešenia problému, najmä v dôsledku nedostatočných kompetencií madarskej delegácie. Preto obe strany pristúpili k čiastočnému riešeniu a obmedzili sa len na výmenu obyvateľstva. Protokol tiež obsahoval prehlásenie, že obe vlády budú hľadať spôsob ako otázku menšiny čo najskôr úplne vyriešiť, ako aj československý záväzok naďalej suspendovať opatrenia o konfiškácii majetku Maďarov v Československu a neprevádzať ich vypovedanie a premiestňovanie.[18]
Niekoľko poznámok k samotnému textu dohody.
Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, uverejnená pod č. 145/46 Zb., v podstate predvídala výmenu slovenského obyvateľstva v Maďarsku za rovnaký počet osôb maďarského obyvateľstva v Československu. Výnimku stanovil či. VIII Dohody, podľa ktorého aj nad počet Slovákov majúcich sa presťahovať, budú z ČSR presťahované osoby madarskej národnosti, ktoré sa dopustili trestných činov podľa nariadenia SNR z 15. mája 1945 č. 33 Zb. a nar. SNR (retribučné nariadenie). Na tieto osoby sa nevzťahujú ani majetkovoprávne výhody Dohody. Z povahy veci plynie, že ustanovenia Dohody nemali byť použité na osoby madarskej národnosti, ktoré sa usadili na československom území po 2. novembri 1938, t. j. po Viedenskej arbitráži (čl. XII Dohody). Tieto osoby majú byť tiež presťahované do Maďarska nad počet majúcich sa presťahovať Slovákov, pokiaľ by sa ešte nachádzali na území Československa.
Presťahovanie Slovákov z Maďarska do Československa malo byť podľa Dohody dobrovoľné, pričom československá vláda mala podľa čl. I Dohody možnosť v odôvodnených prípadoch presťahovanie odoprieť. Naproti tomu, presťahovanie Maďarov z Československa do Maďarska sa má uskutočňovať na základe určenia osôb československou vládou (čl. V Dohody). Československá vláda sa v jednom z dodatkových listov zaviazala, že pri výbere osôb na presťahovanie zachová proporcionalitu, pokiaľ ide o povolanie alebo zamestnanie, sociálne zloženie a majetkový stav maďarského obyvateľstva v Československu. Práve proti ustanoveniu čl. V Dohody smerovali hlavné maďarské výhrady a námietky. Podľa nej toto nariadenie znamená nútený odsun a preto robí Dohodu nerovnou medzištátnou zmluvou.
Nakoniec ho prijala ako výsledok kompromisu, v rámci ktorého československá strana ustúpila v majetkovoprávnej oblasti a v otázke postavenia maďarského obyvateľstva, ktoré po výmene zostane v ČSR. Podľa čl. V Dohody sa presťahované osoby skutkom presťahovania stanú štátnymi občanmi štátu, na územie ktorého boli presťahovaní a súčasne boli zbavení všetkých povinností voči štátu, z ktorého sa vysťahovali. Čl. VI a VII dohody hovorili o majetkových veciach. Presťahovalci si podľa nich môžu zobrať so sebou všetok svoj hnuteľný majetok, avšak za nehnuteľnosť nad 50 ha im neprislúcha žiadna náhrada. Aj tu mala platiť zásada reciprocity. Na prípravu presťahovania Slovákov z Maďarska bola ustanovená československá Zvláštna komisia so širokou právomocou na území Maďarska (čl. II, III a IV Dohody) a k prevádzaniu a výkladu Dohody Zmiešaná komisia (čl. X a XI Dohody).[19]
Praktická realizácia Dohody o výmene obyvateľstva, ktorá vstúpila do platnosti dňom výmeny ratifikačných listín v Prahe 15. mája 1946, narážala od začiatku na množstvo prekážok a ťažkostí. Obe strany sa obviňovali z porušovania jej jednotlivých ustanovení (článkov). Československá vláda namietala, že maďarskí verejní činitelia, úrady i orgány, tlač a iné oznamovacie prostriedky zaujímajú k výmene obyvateľstva záporné stanovisko, kladú prekážky činnosti československej Zvláštnej komisie v Maďarsku. Maďarská vláda naproti tomu obviňovala ČSR z núteného premiestňovania osôb madarskej národnosti do sudetského pohraničia. Výmena narážala okrem iného aj na problém majetkovej a sociálnej štruktúry vymieňaných osôb, najmä roľníckeho obyvateľstva. Z československej strany bola tendencia vyviezť čo najviac majetnejších roľníkov. Presídlenci z Maďarska boli chudobnejší, v krajine zanechávali oveľa menej pôdy a očakávali, že na Slovensku dostanú väčšie prídely, ako im to sľubovala československá presídľovacia komisia. Maďarská strana obviňovala československú, že nedodržuje pri výmene majetkovú proporcionalitu. O týchto, ako i o iných problémoch, sa ďalej rokovalo nielen na pôde českosloven-sko-maďarskej Zmiešanej komisie, ale viedli sa tiež medzivládne rokovania v Bratislave, Piešťanoch a Budapešti. K plnohodnotnému vyriešeniu československo-madarského menšinového problému však v ďalšom vývoji nedošlo. Pre doplnenie problematiky je ešte potrebné predstaviť niekoľko štatistických údajov o počte presídlencov, ktoré sa odlišujú v závislosti od použitých prameňov. Podľa dostupných slovenských prameňov bolo z Maďarska, z počtu pôvodne prihlásených 95 421 osôb, presídlených 73 273 osôb. Ale v rámci obojstrannej výmeny išlo len o 59 774 osôb, ostatní boli presídlení z Maďarska mimo rámec výmeny obyvateľstva. Počet osôb určených pôvodne na presídlenie z Československa bol 105 047, z toho len 68 407 osôb bolo presídlených. Okrem nich odišlo dobrovoľne okolo 6000 osôb. Výmena či odsun obyvateľov z Československa sa týkal prakticky asi 12 - 15 % občanov maďarskej národnosti, žijúcich na Slovensku.[20]
Podľa maďarských prameňov bol počet presídlených Maďarov z Československa a Slovákov z Maďarska rovnaký: 53 0 00 osôb. Okrem nich sa presťahovalo do Československa 7000 Slovákov pred začatím akcie výmeny. Mimo rámec dvojstrannej výmeny opustilo Československo 39 000 Maďarov, niektorí boli vyhnaní, iní sa chceli vyhnúť perzekúcii. Sumárne: z Maďarska odišlo 60 000 Slovákov a počet Maďarov v Československu sa znížil o 92 000, t. j. takmer 12 % madarskej menšiny.[21]
Pri spätnom hodnotení Dohody o výmene obyvateľstva možno konštatovať, že bola kompromisom. Kompromisom, ktorý v podstate vytváral predpoklady budúcich problémov a rozporov.
1 WINKLER, P.: Dohoda medzi Československom a Madarskom o výmene obyvatelslva zo dňa 27. februára 1946. Analýza spracovaná 29. augusta 1990 v Prahe, s. 2.
2 CLAUDE, Jr., I.L.: National minorities. Cambridge, Harvard University Press 1955, p. 97
3 Archív Ministerstva zahraničných vecí Českej republiky (AMZV ČR), f. Generálny sekretariát ministra 1945-54, 5. kart. 87, nóta Štátneho tajomníka MZV V. Clcmentisa britskému veľvyslancovi P. Nicholsovi, č.m. 7359-I1/S-45.
4 Tamže, nóta štátneho tajomníka V. Clementisa britskŕmu vclvvslancovi R Nicholsovi zo 16. augusta 1945, t m. 20.532/45/11.
5 Tamže, nóta amerického veľvyslanca L. Steinhardta č. 283 štátnemu tajomníkovi V. Clementisovi z 24. októbra 1945.
6 Bližšie pozri: ČIERNA-LANTAYOVÁ, D.: Podoby feskoslovensko-madarského vzfahu v rokoch 1938-1949 Bratislava VEDA 1992, s. 82.
7 Tamže.
8 Bližšie k maďarskému vnútornému vývoju v danom období pozri: ČIERNA-LANTAYOVÁ, D: Podoby českoslomnsko-madarského vťahu v rokoch 1938-1949. Bratislava VEDA 1992, s. 82-86.
9 AMZV ČR, f. GSM 1945-1954, č. kart. 104. Správa J. Slávika štátnemu tajomníkovi V. Clementisovi z 10. októbra 1945
10 AMZV ČR, tamže.
11 AMZV ČR, tamže, „Vyjadrenie" a „Záznam" MZV z 18. a 29. októbra 1945
12 AMZV ČR, tamže, Náčrt nrzboru madarskej propagandy proti Československej republike a návrh na smernice naiej propagačno-informačnej činnosti.
13 AMZV ČR, tamže.
14 ČIERNA-LANTAYOVÁ, D.: c. d., s. 87
15 Tamže, s. 89.
16 WINKLER, R: c. 5t, s. 8.
17 ČIERNA-LANTAYOVÁ, D.: c. d., s. 89.
18 WINKLER, R: c. št., s. 9
19 Zbierka zákonov a nariadení republiky Československej. Časť 60. vydaná 27 júna 1946.
20 ZVÁRA, T.: Madarská menšina na Slovensku po roku 1945- Bratislava 1969, s. 64.
21 KERTESZ, S. D.: Between Russia and tht West Univcrsity of Notrc Damc 1984, p. 157.
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}