Magyar szózatok a békekonferenciához és a világ közvéleményéhez 1919-ben és a csehszlovák válaszok V. / Maďarské výzvy mierovej konferencii a svetovej verejnosti v r. 1919 a československé odpovede V.

Pán Iványi „zo stolice do stolice idúc" usiloval sa dokazovať, že medzi niekdajšou slovanskou a pozdejšou slovenskou rečovou vrstvou v Hornom Uhorsku je všade vrstva maďarská a nemec­ká", totiž dokázal vraj, že „niekdajší moravský Slovan nie je to­tožný s dnešným Slovákom", a ja, nevyvracajúc ani jedinej litery jeho", z politických pohybov najnovšieho času povytŕhal som „nie­koľko ozajstných alebo domnelých krívd". Nuž, pravda je to, ako tlačené exempláre môjho spisu budú svedčiť, že tendenčné, neve­decké tvrdenie pána Iványiho o „marahanských Slovanoch" a „dnešných Slovákoch" vyvrátil som hojnými citátmi z najnovších vývodov slavistiky a histórie. A mal som možnosť na učenie ne­maďarských odborníkov posvietiť i citátmi z maďarských odbor­ných spisov[6]. Vyvracajúc Belu Iványiho, vidiaceho na území bý­valého Uhorska „maďarské a nemecké vrstvy pred slovenskými", ja nepotreboval som ísť „zo stolice do stolice", pokladal som za dostatočné z jeho 15. stolíc vziať jednu ako príklad a na tejto uká­zať nesprávnosť jeho učenia. A bola to stolica Zvolenská. Pán Ivá­nyi i o nej tak hovoril, ako o „území neobývanom" (do 13. sto­ročia), a Slovákov i tu ešte i zatým, po 13. storočí, chcel poznať len v úzadí Maďarov a Nemcov. Osadzujúci i osádzaní podľa jeho učenia boli, i tí Maďari. Ale nomenklatúra horo- a vodopisná, ako som ukázal, v celej Zvolenskej stolici je slovenská, a bolo by to možné, keby sa Slováci boli sem dostali len po Maďaroch, i vtedy nie vo väčších zástupoch, len — ako Iványi dôsledne hovorí — po troškách vnikajúci? Po Maďaroch v stolici nikde nieto nijakej stopy. Najväčšie, najvýznamnejšie mesto stolice je Bystrica, ktorá meno svoje má od potoka Bystrice, ako i mesto Krupina od poto­ka Krupinica a susedná Štiavnica od potoka Štiavnice[7]. Na Slo­vensku mnohé obce majú mená od mien stromov, a vo Zvolenskej stolici také je Brezno — od brezy. Z mien dedín spomenul som Hájniky, Rybáry a Kováčovu, ležiace jedna pri druhej. Všetky tri mená sú ani historické dokumenty. Prvé znamená osadu krá­ľovských hájnikov (custodes silvarum), druhé rybárov, tretie osa­du kováčov. Aby tendenčnosť pána Iványiho bola viditeľnejšia, od­volal som sa na Pallasovský lexikón maďarský, v tom zmysle, že hlavnejšie horo- a vodopisné mená Zvolenskej stolice sú i tam správne vypočítané. Ale som zle obišiel! Ako už prvej vážne zis­tenie Pavla Hunfalvyho, preto, že ja odvolal som sa naň, nazval „naivným poznamenaním", tak i tu Iványi vyrútil sa na prácu mnou citovanú. O mne, čerpajúcom z takých prameňov, vyslovil sa tak, že tým urazil pisateľa článku o Zvolenskej stolici, Gustáva Thirringa, ktorý 1897-ho[8] na peštianskej univerzite bol už za do­centa demografie promovaný.

Pred osadením sa Slovenov-Slovákov v týchto krajoch spo­mínať maďarskú a nemeckú vrstvu nie je vážna vec. Od Kriváňa tatranského po najnepatrnejší kopec tu všetko slovenské meno má. Kočovný Maďar, keď preň bolo dosť miesta na rovinách Tisy a Dunaja, čo by bol hľadal vo vyšných dolinách Váhu a Hrona, medzi horami? Ale keby sa nejakým spôsobom i bol sem dostal, tu on veru Slovákov nájde. Bela Iványi v svojom spise 1919-ho roku po stopách Jána Karácsonyiho a Ď. Volfa nosovými hláska­mi (3, e) dokazoval, že Slováci nie sú potomci veľko-moravských Slovanov. Učenie Karácsonyiho a Volfa už prvej podvrátili peš-tianski slavisti Oskár Asbóth a Ján Melich, chyba Iványiho bola teda tým väčšia. Nosové hlásky sú práve podvrátením toho, čo by pán Iványi ešte i teraz dokázať chcel.

Ako vidieť v maďarskej reči z takýchto slovanských slov, ako: abroncs, bolond, donga, dorong, galamb, gerenda, gomba, konko­ly, maďarčina zachovala v prejatých slovanských slovách i nosové hlásky, a z toho pri miestnych menách máme ozaj veľkolepé his­torické dokumenty. V okolí Bratislavy a Trnavy maďarská reč vy­slovuje mená: Korompa (Krupá), Alsó-Dombó (Dolné Dubové), Stompy (Stupava), čo je dôkazom toho, že Maďari poznali tieto obce už vtedy, keď týchto slovenskí obyvatelia mali ešte v reči nosové hlásky.[19]

Ale od Bratislavy a Trnavy na východ, v stoliciach Nitrianskej, Trenčianskej, Tekovskej, Hontianskej, Zvolenskej, Ge­merskej (severnejších ani nemenujem), v hornej časti Novohrad­skej nieto ani jediného miestneho mena, v ktorom by maďarská reč nosovú hlásku vyslovovala. V piešťanskom okrese Nitrianskej slovenské Dubovany (u prvej slabiky pôvodne, do druhej polovice 11. storočia, bolo a) sú i maďarskej reči Dubován, trenčianske Dubnica, Dubie, Dubodiel i v maďarských ústach Dubnica, Dubje, Dubodjel, nitrianska Dubnica (pri Prievidzi) i po maďarsky Dub­nica, tiež tak vo Zvolenskej a Šarišskej Dubová. Na celom tomto území od Trnavy po Miškovec, od duba (staro-slovansky dab) a dubovej hory (dúbrava) odvodené miestne mená i po maďarsky vyslovujú sa bez nosovej hlásky. A keby na to územie Maďari boli sa dostali pred druhou polovicou 11. storočia, oni v takýchto miestnych menách jeho i dnes hovorili by nosovku, tak, ako ho­voria ju v takýchto menách južného a východného starého Uhor­ska, za Dunajom, za Tisou, medzi Dunajom a Tisou, kde Maďari žili už od konca 9-ho a od začiatku 10. storočia. Tam, za Dunajom, za Tisou, na východe starého Uhorska a v Sedmohradsku, tieto mená im znejú takto: Dombóvár (Tolna), Dombrád (Sabolč), Dom-bó (Marmaroš, Dombrovány, Dombravica (Bihár), Dumbrovica (Arad). Pri Šajave, na hranici gemersko-boršodskej, sú Putnok a Dubičany, a keby Maďari sem boli prišli pred druhou polovicou 11. storočia, oni boli by i v týchto menách zachovali nosový hlas — Pontnok (patnik), Dombicsány.

Podobný vzácny historický dokument máme i zo zmeny g v h. Z g, spoluhlásky nášho slovenského jazyka, v 13. storočí totiž sta­la sa spoluhláska h, a že Maďari vyslovujú Esztergom, Visegrád, Galgóc, Ipolyság, Nógrád, to je z toho, že s týmito miesty a me­nami oboznámili sa pred 13. storočím — nielen s Ostrihomom aVyšehradom, totiž na pravej strane Dunaja, ale i s Hlohovcom, Sahami, Novohradom, na ľavej strane Dunaja. A historicky dô­ležité je, že mená obcí, ktoré od Hlohovca, Novohradu severnejšie ležia, v maďarskej reči majú už len h, nie g. V Gemeri Krásna Horká je i po maďarsky Kraszna-Horka a od nej neďaleko ešte jedna Horká, v Trenčianskej na Považí jest zo šestoro Podhradí, ešte i Hradná, v prievidzskom okrese Nitrianskej Hradec, neďa­leko Nového Mesta nad Váhom Hrádek, v žabokreckom okrese Hradište, v Hornom Novohrade, blízko Poltára, tiež Hradište. A i v týchto, ako na tomto území vo všetkých podobných menách, maďarská reč vyslovuje tiež h — lebo keď Maďari oboznámili sa s týmito miesty, vtedy slovenská reč miesto g mala už h[20].

A s týmto v súhlase bude ešte zaujímavé svedectvo. V ma­ďarskej reči i dnes ozývajú sa mená bôlény (zubor, Bison) a hóa (bobor Castor L.), ale tur (taurus) v maďarčine nemá mena, a to znamená, že Maďari nepoznali tohto zvláštneho zvera. To jest, oni nebývali tam, kde tento zver žil.

Herodot[21] spomínal tura zponad Tesalonického zálivu. Slovania dostali sa na južné strany Európy v 7. storočí a v ich bydlištiach tam, tak sa zdá, onedlho zjavili sa mená, svedčiace o rozšírenosti tura na tých stranách, mená, ako Turopolje (neďaleko Záhrebu), Turovo, Tur j e, Turica, Turjane. Zachovala sa pamiatka i toho, že Bulhari poľovali na turov, keď ešte neboli kresťanmi. Ale po­lom onedlho tur na tých stranách bol už zriedkavejší, nežli u nás, pod Karpatmi. Srbskému kráľovi Štefanovi 1215-ho roku uhorský kráľ Ondrej II. poslal do daru turov, samca i samicu. Nuž a keď darom mohol byť takým vzácnym, z toho nasleduje, že tura v Srb­sku vtedy už nebolo, a v Hornom Uhorsku mohlo ho byť už tiež len málo. Ale že prvej nebol tu, u nás, zriedkavý, svedčia takéto miestne mená: Turopole (Novohrad), Turová (Zvolen), Turany (Zemplín, Turiec), Turík (Liptov), Turo-Tridvory (Trenčín), Turo--Lúka, Stará Tura (Nitra). Od tura majú u nás meno i dve rieky — jedna v Gemeri, vytekajúca zpod Zelezníka, druhá, od ktorej potom dostala meno stolica, známy Turiec. Na konci 9. storočia Maďari asi Vereckým priesmykom prišli k hornej Tise, a i tam prítok Tisy z ľavej strany je Tur, ďalej na východe, v Sedmohradsku, Tur je rieka i osada. Staršie meno rieky Berettvó bolo tiež Tur a i do kóróša Berettyó vlieva sa pri meste Tur (Mezô-Tur). Vtedy toto meno ozývalo sa tu na všetky strany tak, že Maďari, ako s menom rieky a obce mohli sa skoro oboznámiť s ním; ale oni, ako nomádi, zpod hôr išli ďalej na poludnie a začali sa osá­dzať pri dolnej Tise a za Dunajom. Tam vtedy už sotva bolo turov. Oni už nemohli ich poznať. A kým z južných, najmä zadunajských krajov potom od 12. a 13. storočia dostali sa i hore, na polnoc, bližšie ku Karpatom, vtedy nebolo tura už ani tu. Nemali mož­nosti poznať ho a dať mu mena.[22]

III.

Náležité objasniť históriu u nás z tejto stránky nie je ťažko. Ale ja opakujem, že vecou mierovej konferencie, ktorá v Paríži za­čala sa hneď po vojne a dokončila sa 1920-ho trianonským aktom, nebolo skúmať takúto ďalekú minulosť. Víťazom svetovej vojny bolo treba zrušiť pomery, ktoré pred vojnou stali sa už nesnesiteľnými. Vecou mierovej konferencie bolo nový a radikálny poria­dok spraviť na mieste rozsypanej rakúsko-uhorskej monarchie, a tu vyžadovalo sa uvážiť, aký to tu bol život od začiatku 19. sto­ročia. Orientovať sa v tom ani nemohlo byť ťažké. Veď o nemož­ných rakúskych, najmä uhorských pomeroch už mnoho vedeli v Európe.

V prvom svojom ohlase pri charakterizovaní ducha, aký roz­pálil sa v Uhorsku na sneme v roku 1790—91-ho, citoval som osved­čenie takého Maďara, ako bol Fraňo Kazinczy. Na sneme zákony o šírení maďarskej reči v akomsi rozhorúčení jedno za druhým tak boli donášané, že Kazinczy hneď na začiatku zpolovice pre­ľaknutý, zpolovice uradovaný napísal, že tu „takto z maďarského národa stane sa osobitný národ, večitá stena postaví sa medzi Ma­ďara a Nemaďara, a cudzí medzi nami alebo stane sa Maďarom, alebo umrie hladom³. O niečo pozdejšie Alexander Kisfaludy[24] tiež verne povedal o tom stave: „Keď raz maďarská reč stane sa v tej­to vlasti akoby chlebovou rečou, istá vec je, že miesto dnešného jedného dobrého Maďara vtedy postavia sa stá." Hornouhorské stolice dlho protivili sa maďarizácii, ale keď videli, že viedenská politika je dôsledne protislovanská, prestali oponovať. Zemianstvo naše stalo si do služieb maďarizácie. Tak v stolici, ako v ev. cirkvi, kde všetku moc tiež ono malo v rukách, potom už nemohla sa prejavovať slovenská národná snaha. Maďarské periodické vydania a noviny (Jelenkor, Társalkodó, Hirnôk, Tudományos Gyújtemény, Századunk, Pesti Hirlap) napádali Slovákov v duchu An­dreja Dugonicsa[25].

Dugonics totiž v svojom románe „Etelka" už na konci 18. storočia tak napádal, ponižoval Slovákov, akoby ich na­pádať, haniť, ponižovať bol vyžadoval národný záujem maďarský.[26]

Roku 1830-ho článok „Tudományos Gyújtemény"-u spomínal už „slovenský svrab" a rozumel tým Slovákov, osadených vtedy v maďarskom Miškovci; svrab taký treba vraj ničiť. Boršodská sto­lica zo svojho zhromaždenia 1833-ho roku vyzvala inšpektora predtisskej ev. superintendencie, aby farári po maďarsky viedli mat­riky. V škole maďarské vyučovanie, v chráme maďarské služby božie stolica doprosta nariadila". Zhromaždenie Gemersko-Malo-hontskej stolice 1834-ho vymenovalo komisiu, ktorej povinnosťou bolo chodiť v stolici na školské skúšky slovenských obcí a úradne uvedomiť stolicu „o pokroku v maďarskej reči a o pilnosti učite­ľov". Predstavených cirkevných zborov vyzývali pomáhať stolici „pri šírení krajinskej reči", napomáhať maďarské vedenie matrík, maďarské vykonávanie služieb božích a náboženských obradov; teológovia nech sú maďarsky vyučovaní, na farársky úrad len ma­ďarsky vediaci odporúčaní a volení, už v úrade postavení a neve-diaci po maďarsky nech sú prinútení držať si maďarských pomoc­níkov .. . Úrady nech neprijímajú nijakých prosieb v cudzej (!) reči písaných . . . Dedinskými notármi môžu byť len, ktorí po ma­ďarsky vedia ... V cechoch všetky ta prináležajúce veci nech sú len v maďarskej reči vybavované; do cechu len maďarsky vediaci môžu byť prijatí za majstrov a za tovarišov prepustení tiež len takí. .. Pre nočných strážnikov (hlásnikov) nech sú vyhotovené maďarské heslá a užívanie týchto nech sa všade nariadi." (Stolič­ná zápisnica.)

Boršod a Gemer boli stolice na hranici maďarskej reči: ich takéto vystúpenie vo veci maďarčenia bolo akoby heslom — hes­lom toho, že túto cestu nastúpiť sú povinné i stolice od nich na sever ležiace.

A do akcie vstúpila evanjelická cirkev. Jej nový generálny inšpektor, gróf Karol Zay, na generálnom konvente 1840-ho pred­stavil sa rečou, v ktorej vykladal, že maďarská reč je osobitne postavená, jej vzdelávaním, rozvíjaním neprídeme do spojenia s cudzími elementy; naproti tomu vzdelávanie a rozvíjanie slo­vanstva nielen škodilo by šíreniu maďarstva, lež ním vo vlasti za­seje sa a pestuje semä cudzieho živlu: preto každý občan vlasti a rakúskeho panujúceho domu verný poddaný je povinný rozhod­ne napomáhať pomaďarčenie vlasti. A Zay ho výklad, hoci jemu ťažko išlo vyjadrovať myšlienky, bol veru veľmi jasný. Pod slo­vanstvom on rozumel Slovákov a z reči jeho nemožno bolo ne-vyrozumieť, že učený Slovák prišiel by do potyku, do bližšieho pomeru so susednými Slovanmi, a to nezrovnávalo by sa — s vie­denskou politikou. V „Tudományos Gyújtemény"-i už 1825-ho pí­sali, že nemecká reč „pre Maďarov nie je nebezpečná. Čoho Uhor­sku i samému panovaniu treba sa báť, to je: slovenská reč", ale nevysvetlili, prečo ona taká nebezpečná. Tak otvorene, ako bo o v Zayho reči, nepovedal to ani potom nikto, ale v politike, v spra­vovaní krajinských vecí ono stalo sa základnou zásadou. Gróf Zay ani čoby z Viedne od Metternicha bol išiel do Pešti otvárať generálny konvent uhorských evanjelikov. Metternich totiž bol by mal príčinu prechovávať vďaku oproti Rusku, preto, že ono roku 1812 a 1813-ho urobilo neškodným Napoleona, uponížitela Austrie. Ale on v svojej politike miesto vďaky uviedol práve smer protislovanský. Dôsledne usiloval sa oslabovať Slovanov Habsbur­govcom poddaných, aby taký mocný ruský národ nestal sa i skr­ze nich ešte mocnejším. A taký duch viedenskej politiky veľmi po­slúžil snahám Maďarov: z Viedne takto neraz i nechtiac podpo­rovali ich. Po takom vystúpení grófa Zayho na cirkevnom poli onedlho nastal rok 1848-my a veľká zrážka maďarskej veci s Viedňou. Ale na podstate pomeru nezmenilo sa nič ani tým, Metternichova politika v podstate svojej ostala i v Uhorsku. (Po­trebujeme sa rozhľadieť len v dielach Bachovej vlády.) A keď reprezentácia Nemectva z Viedne dostala sa do Berlína, Maďari s veľkou dôslednosťou slúžili nemeckým záujmom — až do 1918-ho. . .

V správe evanjelickej cirkvi všetko išlo v duchu Zayho.[27]

Hneď 1840-ho sám Zay temer hrozebne odkázal Ľudovítovi Štú­rovi, vrátivšiemu sa do Bratislavy z nemeckej univerzity, že do služby slovenskej kultúry mohol by sa dať len niekde za hrani­cou Uhorska. Seniorálny konvent hneď 1841-ho ešte i v Šariši uzavrel, že maďarská reč vyžaduje sa od každého kňaza a učite­ľa. Na krajinských snemoch, pravda, žil duch 1790—91-ho vzbu­dený, ako možno vidieť zo zákonov, donesených o maďarskej reči v rokoch 1836, 1840 a 1844-ho.

Účinok maďarizačných zákonov, ustanovení, nariadení ev. cirkvi bol taký, že v júni 1842-ho zo strany Slovákov do Viedne k panovníkovi išla deputácia, vedená predtisským superintenden-tom Pavlom Jozeffym. Ale potom aké nápady bolo znášať cti­hodnému hodnostárovi cirkevnému! Na zhromaždení Gemerskej stolice 13. septembra (1842) vystúpenie jeho zápisnične nazvali „podlosťou", superintendent „pred trónom Jeho veličenstva sta­rostlivosť pri šírení maďarskej reči upodozrieval ako násilenstvo". Medzi obyvateľmi rozličného jazyka, ale spojenými pod jednou vládou, rozsievajúc semeno nedôvery . . . rozbehol sa založiť zá­klad nebezpečnej budúcnosti. . . Nezaslúžiac si ani úcty, akej vy­žaduje jeho občianske postavenie, ani dôvery, ktorou bol postavený medzi stoličných asesorov, nech je zpomedzi nich hneď vytre­tý[28]. . . Vystopovať v stolici ,,pôvodcov národnostného pohybu, kto­rý sa velmi vzmohol," zhromaždenie vyslalo komisiu. V kúpeľoch na Sliači, kde superintendent po nápadoch utiahol sa odpočinúť si, od maďarských hostí býval znepokojovaný nočnou „mačacinou".

Tak to už išlo u nás. Otcovia naši v brožúrach žalovali sa, aký je tu život. [29] Povzbudzujúce národné piesne naše sú napospol tiež z týchto rokov. Jedna z tých piesní dojímavé hovorí:

„Slovensky si spievaj —
tak ťa dobrá mati
ešte hen v kolíske
učila spievati."

Slovensky učiť sa v školách nebolo slobodno ani privátne, súkromne. Nie ani len čítať po slovensky. Študenti, nakoľko z ro­dičovských domov doniesli si slovenského citu, usilovali sa čítať po slovensky mimo školy, v svojich privátnych izbách. Ak zišli sa na niektorom byte dvaja-traja, okrem čítania i zarečnili si, ba i za­spievali - po slovensky. Ale čo? Z toho onedlho na všetky strany po ústavoch školských začali sa inkvizície a noviny peštianske ro­bili krik. Hovorilo i písalo sa o „tajných spolkoch", „nevlastenec-tve", „zapredávaní vlasti" a o „panslavizme". Po inkvizíciách na­sledovalo vytváranie, vyhadzovanie zo škôl.

Začalo sa na štátnej učiteľskej preparandii v Lučenci — vy­hodili siedmich Slovákov. Onedlho pokračovali v tom v Banskej Bystrici na štátnom i na evanjelickom gymnáziu, v Prešporku na právnickej akadémii. Vyšla ešte v ten rok Thebusova brožúra „Protestantizmus és panslavizmus" a v nej vláda vyzývaná, aby oslobodila vlasť a maďarský národ od nebezpečenstva. Nebezpe­čenstvom boli Slováci a ich národné snahy. Vyhadzovanie zo škôl neprestalo. Vyznačovali sa najmä ústavy v Prešporku a Prešove. V máji 1882 úradný „Budapešti Kozlony" publikoval obežník mi­nistra Treforta, v ktorom po vypočítaní slovenských žiakov, de­finitívne povyhadzovaných „zo všetkých učebných ústavov krajin­ských pre účasť v tajnom spolku, štátu nepriateľskom a panslavistickej tendencie", stálo nariadenie, že „keby sa niektorému i po­darilo dostať vysvedčenie v zahraničnom ústave, vysvedčenie také v hraniciach uhorskej krajiny bude sa pokladať za neplatné". Ra­kúskeho ministra kultu Trefort vyzval, aby žiakov v Uhorsku vyhadzovaných neprijímali na rakúskych ústavoch.

Keď minister tak, konventy evanjelické nechceli byť horšie. Na dištriktuálnom konvente potisskom v Rožňave (1882) uzavreli, že ani deti rodičov, kompromitovaných „protimaďarskými agitá­ciami", v školách nesmú byť účastné nijakej cirkevnej ani škol­skej podpory. A konvent banského dištriktu nariadil: „ . .. Žiaci a iní jednotlivci, ktorí kompromitovali sa protimaďarskými demon­štráciami, v lone tohoto dištriktu nemôžu mať úrad cirkevný ani vtedy, keby k tomu diplomom boli uspôsobení. Dokázaný pansla­vizmus pri cirkevných úradoch v celom banskom dištrikte nech sa vyhlási za volebnú prekážku, aby pre takéto výčiny označení teológovia nemohli byť superintendentom ani ordinovaní" (vysvä­tení). V gymnáziách, lýceach, akadémiách slovenské knižnice, po-zakladané v prvej polovici storočia vzdelávacími krúžky mládeže, teraz (po 1867-mom roku) správcovia ústavov jednoducho poskrý­vali. Zaujímavá vec, ako spomína také zmiznutie slovenskej kniž­nice direktor Ján Breznyik v histórii štiavnického ev. lýcea 1889-ho[33]. Keď prestala „Banská učená slovenská spoločnosť," založená 1810-ho, superintendent Seberíny značnú časť knižnice, pozostalej po Spoločnosti, „k úžitku slovenských šuhajcov" oddal slovenské­mu spolku, utvorenému na štiavnickom lýceu v školskom roku 1840—41 ..." Teraz — písal Breznyik 1889-ho — slovenská kniž­nica dočasne neupotrebovaná leží. Isté národnostné ašpirácie, kde sú, nechceme pestovať, ale ani budiť ich, kde sa ešte nevzbudili. Veď príde čas, kde nevykričia ho za pansláva a nepriateľa vlasti, kto číta slovenské knižky, slovenskými literárnymi dielami sa zao­berá. Deva spí — neumrela"[34]. Takého času direktor Breznyik ne­dožil — takého času dožiť v Uhorsku nebolo možno. Ale on, ak i nie celkom úprimne, aspoň vyznal, že školy pokradli slovenské kni­hy. A prirodzene, knihy takto zväčša pohynuli. V ev. kolégiu pre­šovskom po vojne a prevrate, na konci 1918-ho, značnú časť kniž­nice niekdajšieho slovenského vzdelávacieho spolku našli v jednej miestnosti v priestrannej prázdnine pódia, na ktorom stála kated-dra...

Cím bol medziiným peštiansky „Magyar Szovetség", založený roku 1873-ho, nám veru bolo by ťažko zabudnúť. V prvom svojom tlačive, nazvanom „Jelszavunk", vyzval nemaďarské národnosti Uhorska, aby sa pomaďarčili dobrovoľne, lebo ináč stane sa táto premena podľa tej starej zásady arte aut Marte — „quod ferrum non sanat, ignis sanat.[35]" Kto nechcel by prináležať ku „štátnej ná­rodnosti, dobre urobí, jestli čím skorej stratí sa z krajiny". Keď na sneme 1875-ho Svetozár Miletič predkladal, ako by bolo praco­vať v krajine proti biede ľudu, nuž „Hon", vtedy už vládny orgán a asi najčítanejší časopis maďarský (redaktorom jeho bol Jókai), napísal o Miletičových náradách: „Hoci by sme s istotou vedeli, že materiálna bieda v Uhorsku môže byť odstránená jedine týmito prostriedky, i tak museli by sme ich zavrhnúť. Radšej storáz za­hynúť, než dopustiť, aby Uhorsko nebolo maďarské!" Alebo ešte príklad: Ministerský predseda Tisza 10. septembra 1884-ho v reči vo Veľkom Varadíne povedanej vyhrážal sa, že dá sa splnomocniť od krajinského snemu, aby mohol neobmedzene, mimo zákona, zakročiť proti nemaďarským národnostiam. O dva týždne, 29. sep­tembra, bolo otváranie snemu: a vtedy v svojej trónnej reči pa­novník tak hovoril o „búrení", že to bolo schválením ministrovej varadínskej reči.

„Aby mohol neobmedzene, mimo zákona, zakročiť proti ne­maďarským národnostiam" — prečo?! Preto, že pridŕžali sa svojej reči? Na pr. v tých mnohých tlačových procesoch proti nám Slo­vákom nedokázali nám inšie, ako že pridŕžame sa svojej reči, to jest chceme zostať Slovákmi. V 19. storočí už i naj zaostalejší, od svojho kmeňa odtrhnutý zástup ľudu ťažko by bolo bývalo tak odlúčiť od sveta, že by aspoň v jednotlivcoch jeho nezobudil sa národný cit a oddanosť k materinskej reči. Hovorím, ani v toľkých tlačových procesoch nemohli nám inšie dokázať. A ministerský predseda uhorský preto by bol potreboval splnomocnenia zakročiť proti nám neobmedzene, mimo zákona?! Panovník slovenskú ver­nosť, statočnosť pokladal za „búrenie" ?

Stav náš bol čo deň ťažší. V stoliciach orgány administrácie načúvali, čo hovoria peštianske noviny, a v tých až hučalo: „panslavizmus", „protivlastenecké snahy!" Pre Slováka prejaviť slo­venský cit, usilovať sa po slovensky prečítať niečo v druhej polo­vici 19. storočia a na začiatku 20-ho bolo najprirodzenejšou vecou, a tu vyhlasovalo sa to za snahu proti vlasti namierenú. Áno, ak v meste dvaja-traja gymnazisti náhodou zišli sa v byte jedného z nich a tam spolu prečítali si slovenskú báseň, z toho „pre tajné slovenské spolky" hneď začala sa inkvizícia, a peštianske noviny „zhrozené" oznamovali, čo to bolo zas tam a tam. Veľmi cha­rakteristické je, čo sa stalo s knižnicou Matice Slovenskej, roz­pustenej 1875-ho roku. Knižnicu s ostatnými zbierkami zrušeného ústavu nechali v Turčianskom Sv. Martine zatvorenú vyše 25 ro­kov a 1901-ho preniesli ju do Pešti. Odtiaľ minister školstva dal knižnicu i s ostatnými zbierkami matičnými ako štátny depozit stoličnému múzeu do Nitry. Tam najprv prijali všetko vďačne, pokladali ho pre stolicu za vyznačenie; podžupan prípisom svojim (14. aug. 1902) „radostne" oznámil vec správcovi stoličného múzea. Ale onedlho v Nitre začali sa desiť. „Tí istí, ktorí s vďakou prijali udelenie, začali cítiť obavy. Hovorili, že by škodilo vážnosti sto­lice, keby sa v Nitre utvorilo slovenské múzeum, a knižnica Ma­tice Slovenskej nakazí naše obecenstvo, začínajúce sa maďar-čiť". . . ![36] Taký bol osud slovenskej litery, slovenského písma, slo­venskej knihy! ... A zemianstvo slovenské? O jeho hynutí bude rozprávať história. Keď v prvej polovici 19. storočia dalo sa do služby maďarizácie (najmä v stoličnej administrácii!), tým os­talo bez ideálu, a začalo hynúť. Tratilo majetky. Už roku 1884 v Trenčianskej stolici zo 153 virilistov bolo 95 Židov, v Orave zo 48-mich 37 2idov[37]. Na dedinách slovenských notári, poštári na­pospol Židia — a preto Zidia, že stáli v službe maďarizácie . . . Mo­hol tu nehynúť ľud?

V politickom práve Uhorska nebolo rozdielu medzi Maďarom a Nemaďarom, rozdiel bol len medzi zemanom a nezemänom; ale zato skôr váha Slovákov viditeľná bola vždy vo všetky časy. V 17. storočí Imricha Thókôliho preto nazvali „slovenským kráľom", le­bo Slovákov mal okolo seba a v účinkovaní svojom opieral sa na Slovákov. V Trenčíne v 16. a 17. storočí v remeselníckych cechoch nesmelo sa hovoriť „po uhersky" pod pokutou 4. denárov — len slovensky a „moravsky"[38]. Alebo ešte i na začiatku 19. storočia Slováci mali značenie i vo veciach takejto životnej povahy, na pr. Ď. Fejér v maďarskom vydaní Hubnerovho Lexikona (1816—7) pod heslom „Magyarország" zaznačil o Slovákoch, podľa Schwartnera[39], že „beda maďarskej a nemeckej dedine, v ktorej sa oni za-hniezdia, lebo ľudí inej národnosti vydusia". Pre ich príčinlivú, podujímavú povahu Ján Csaplovics[39] zas nazval Slovákov „Angli­čanmi Uhorska". Toto dávno bolo: ale potom ešte i na konci sto­ročia, keď, najmä podľa úradnej štatistiky, bývalo nás čo deň me­nej, roku 1896-ho, v Pallasovskom Lexikóne maďarskom sídla Slovákov v krajine udané sú nasledovné: „V srdci krajiny, okolo Pešťbudína hore po Ostrihom a Novohrad, nadol smerom k obciam Piliš a Alberti Slováci rozkladajú sa ostrovmi málo súvislými. Po­dobné väčšie územia slovenské, ale osihotené, sú i na Dolnej zemi, v okolí Sarvaša, Caby, Bánhedeša, Nadlaku. V Báčke majú sídla pri Dunaji, a jednotlivé drobné slovenské fľaky sú i v Brezine (Nyirség), v stoliciach Boršodskej a Hevešskej. Na ľavej strane Dunaja od Prešporka po Ungvár nasleduje veľká masa Slovákov („a tótok nagy tómege"), v ktorej jest niekoľko väčších ostrovov nemeckých, ako v okolí Nemeckého Právna, Kremnice a Bystrice, v Hornom a Dolnom Spiši, ale Maďari sú medzi Slovákmi len v miznúcom chatrnom počte rozsypaní."[41] Hovorím, ešte i roku 1896-ho i podľa takého stručného opisu tak zavážili sme v kra­jine. Ale v tom istom článku Pallasa, na základe štatistiky z ro­ku 1893-ho, už vykazujú, že vo všetkých stredných školách kra­jiny bolo 45.930 žiakov, a to Maďarov 33.853, Nemcov 6292 . . . Slovákov 1504. (A z tých, kým prešli všetky triedy, koľkí zo­stali Slovákmi!?) Z učiteľských ústavov vyučovacou rečou bola nemecká ešte v štyroch, v jednom maďarská a nemecká, v jed­nom maďarská a rumunská, v piatich rumunská, v jednom srb­ská — a slovenská ani v jednom . . . Mohli sme my existovať takto v tejto krajine?

A v takomto stručnom spise nemožno náležité ukázať, aký tu bol život. V 1840-tych rokoch veľký človek Štefan Széchényi písaval, hovorieval, s celým ohňom svojej duše konal proti prú­du, o ktorom vedel, že je skazonosný, ale — márne. Pozdejšie Széchenyimu podobný zjav bol Ludvik Mocsáry — no, či mo­hol vykonať niečo proti šovinizmu maďarskému, proti megalo­mánii? Takrečeno vytvorili Mocsáryho zo snemu, jeho, takého vážneho človeka, predsedu strany! Nebolo v krajine maďarského okresu, ktorý by ho bol chcel voliť; napokon stal sa vyslancom ru­munského okresu sedmohradského. . . Ako hynuli sme my, v krát­kom polemickom spise, ťažko objasniť; ale možno si predstaviť, čo robil s ľudom naším štátny stroj, keď takýto bol duch kra­jinskej správy . . .

Áno, 1910-ho roku v Amerike pri popise obyvateľstva v sa­mých Spojených Štátoch bolo už 700.000 Slovákov.

IV.

Inštruktori, ktorých mal hodne, zaopatril Iványi i výpismi zo slovenských novín, aby sa mohlo dokázať, že na Slovensku od 1918-ho je nespokojnosť. Pán Iványi cituje teda žalobné slo­vá z článku Andreja Hlinku, Martina Rázusa. Lenže tie žaloby súvisia zväčša s hospodárskym položením, a ktože by nevedel, že hospodárske položenie teraz je ťažké na všetky strany? Ja ne­pokladám za potrebné vysvetľovať ani to, z čoho je ten nedobrý stav. A ináč veď poznáme i ľudskú povahu. Z rodinného života, z domácnosti vôbec počuť i trpké slovo, ale z toho utvoriť si správ­ny úsudok nebolo by možno. Členovia rodiny, ktorí dnes i žalovali sa jeden na druhého, už zajtra ako šťastní ľudia môžu si pozrieť do očú — už nieto príčiny žalovať sa, oni si už rozumejú. Pritom stanovisko pána Iványiho je také, že podpory podeň z dnešného pomeru Cechov a Slovákov nenájde. Áno, tomu, kto predstavuje také maďarské stanovisko, i ako pán profesor Iványi, veru nie je radno načúvať, čo hovoríme my Slováci, ako sa žalujeme. Kto ešte i dnes tak myslí, ako pôvodca spisu „Felsómagyarország-ról", pre toho je radnejšie nenačúvať a nezapisovať si žaloby Slo­vákov, ale neraz i zapchať si uši, aby nič nepočul. Lebo všetko, óo u nás ešte i dnes budí žalobu, je následkom stavu, v ktorom sme boli do 1918-ho roku, tej politiky, ktorú pán Iványi ešte i dnes zastáva.

V treťom roku bachovského panovania, 1852-ho, Michal Tem­pa už napísal svoju báseň „A gólyához" ( — Bocianovi) a v nej bolestne hovorí: „Zle s nami — hynieme". Ale, hoci mal príčinu žalovať sa, čože jeho dvojročná smutná skúsenosť z kal­vínskych dedín gemerských [42] v porovnaní s tým, ako Slováci hy­nuli do 1918-ho od 1790—91-ho! Michala Tompu, maďarského kal­vínskeho kňaza v Behynciach alebo v Kelemíre, neinkviroval ani bachovský úradník, ani cirkevný predstavený, v akej reči vedie matriku, v akej reči káže v kostole a dáva učiť v škole. Nestareli sa, u nich veru ani do toho, v akej reči ozýva sa v noci ich hlásnik. No tam, v Gemerskej stolici, od Behyniec a Kelemíra na sever, ináče nie ďaleko a len o 30—40 rokov, aké veci diali sa už v slovenských obciach! Seniorálny inšpektor[43] na dištriktuálnom konvente „vlastenecky" mohol sa chváliť, že jedného slovenského kňaza on tak dlho prenasledoval, až vohnal ho do samovraždy[43], a s druhým naložil tak, že ten i s rodinou svojou mrel hlady[44]. Gemerský inšpektor pochválil sa na tom konvente ešte i tým, čo vykonal tretiemu kňazovi, ako národovcovi slo­venskému. Zo zvolenského seniorátu mičinský farár Bohuš Laciak ešte v mladom veku umrel tak, že to bude spomínať his­tória. A čo bolo s ideálnym Danielom Laučekom, ktorého super­intendent Czékus neľudsky a brachiálne dal vyhádzať z fary, to v krátkosti nedá sa rozpovedať. Keď slovenská väčšina preddu-najského dištriktu nedala sa zlomiť ani pri najväčších výčinoch maďarizácie, zvolali synodu (mali po ruke „najústavnejšieho pa­novníka"!), ktorá 1894-ho roku novým podelením dištriktov po­trhala slovenskú väčšinu dištriktu preddunajského. V katolíckej cirkvi biskupi nemohli sa tak dávať do služby maďarizácie, ako v cirkvi evanjelickej inšpektori, jednako aké desné budú v slo­venskej histórii mená biskupov Ipolyiho, Bendu, Párvyho a Radnaia! +Cernovú spomínal som predošlé; Jozef Martinček, príklad­ný kňaz bansko-bystrickej diecézy, zachránil sa len útekom za oceán. Mladí ľudia, vychovávaní v seminároch za kňazov, mali mučenícky život, ak priznali sa k slovenskej národnosti. Už v 1880--tych rokoch s Macvejdom a S vo bodom, výtečnými, príkladnými učiteľmi bytčianskymi, cirkevná vrchnosť naložila tak, že ich údel stal sa odstrašujúcim pre mladých ľudí, pripravujúcich sa za uči­teľov[46]

Na začiatku 19. storočia Martin Schwartner dobre poznal po­mery v Uhorsku, a 1809-ho ešte napísal o Slovákoch, že medzi obyvateľmi krajiny oni majú najviac spôsobnosti šíriť sa[47]. A vte­dy už hynuli, dávno hynuli Slováci. Za času Schwartnerovho už viditeľné bolo, že my veru vlastne máme straty i z kolonizácie dolnozemskej[48]. Kde Slováci rozsypano, v chatrnejšom počte dostali sa na Dolnej zemi medzi cudzie elementy, tam, prirodzená vec. národnostne zanikli. Predtým ťažko sa im žilo a veľmi hynuli najmä v 16. a 17. storočí, za času tureckého panovania. Z býva-valého Horného Uhorska, zo Slovenska, vláčili Turci ľudí po ti-sícoch a predávali ich na trhoch Malej Ázie, nemeckí žoldnieri tu vystrájali svoje mrzké kúsky na účet obyvateľstva [49].

„Zle bolo — hynuli sme . . ." My veru rozumieme Tompovým slovám. Potom nedobre bolo Slovákom i v 18. storočí a od po­lovice 19-ho pri nemilosrdnej maďarizácii! Ľud utekal nám do Ameriky. Ale najhoršie bolo, že slovenskí rodičia, sužovaní v zá­ujme maďarizácie, už v 1880-tych rokoch odvrátili sa od maďarčiacej školy a takrečeno prestali dávať synov do nej [50]. Z toho na­sledovala potom duchovná i materiálna skaza.

A pán profesor Iványi, nepomysliac si, že jemu, pri stano­visku, aké zaujíma, bolo by radšej nespomínať našu minulosť, ku koncu svojho spisu až rozpálený usiluje sa ukázať, aký ne­dobrý je teraz život na Slovensku. Bijú vraj do očú nepracujúce fabriky, devastované a nanovo nevysadené hory, prázdne nádražia, okolo sťahujúce sa, hladujúceho slovenského ľudu zástupy až pre­sýteného českého úradníctva. (Str. 19, 20.)

Veru, nepomyslel si, čo hovorí. V čomkoľvek ukazoval by sa u nás od 1918-ho roku nedobrý stav, príčina toho je jedna, spoločná. Maďarská politika zpred roku 1918-ho, škola. Sloven­ských chlapcov, ak prezradili niečím, na pr. čítaním slovenskej knižky, že nechceli by sa poddať maďarčeniu, bez milosrdenstva vytvorili, vyhodili zo školy, a minister školstva ustanovenie škol­skej správy jemu predostreté dôsledne doplnil tým, že do iného ústavu školského v Uhorsku patričný prijatý nemôže byť a keby si z cudzozemská doniesol vysvedčenie alebo diplom, v Uhorsku to platnosti nebude mať. Takto prišlo sa k tomu stavu, že mladé pokolenie slovenské takrečeno prestalo študovať. Rodičia odvrá­tili sa od takých škôl, a tak to trvalo nejakých 30—35 rokov. Do štátnej služby Slováka neprijali. Áno, slovenskej materin syn ne­mohol byť ani strážnikom pri železnici. A hynuli sme tak, že keď víťazi svetovej vojny urobili poriadok v Európe, pri organi­zovaní československého štátu našlo sa učených, vyštudovaných ľudí slovenských len veľmi málo. Cechom dostalo sa zaplňovať všetko. Čechom pripadla všetka ťarcha. A Slovák veru rád mal školu, rád sa učil. Ešte v prvej polovici 19. storočia väčšina ka­tolíckeho duchovenstva v Uhorsku bola zo synov slovenských ro­dičov.

Prečo hnevať sa tu na Čechov tak, ako hnevá sa Bela Iványi? On hnevá sa tak, akoby príčinou veľkej premeny boli tu Cesi, akoby bez nich ešte i dnes po maďarsky učili v škole i najostat-nejšej dediny slovenskej. V hneve takom pán Iványi prevzal do svojho textu i zápis toho francúzskeho cestovateľa z roku 1308: „Omnes Bohémi sunt magni et subtiles fures — non sunt belli-cosi." (Všetci Cesi sú veľkí a zruční zlodeji — nie sú bojovní.) Nuž zápis je takej povahy, akoby milého cestovateľa v Prahe v nejakej nočnej miestnosti pre mrzkosť, ktorej sa tam dopustil, boli ubili — on potom zo zlosti hovoril. Ináče maďarskému pro­fesorovi, ktorý pre kultúrny život maďarského národa takú dô­ležitú vec zná z minulosti Sároš-Pataku, azda ani nesvedčilo by sa takto hovoriť o národe Komenského.

Zápis je takej povahy, že mohol pochodiť i z nemeckej in­formácie. Vtedy, 1308-ho roku, ešte bola živá pamiatka Otakara II., Nemci ešte neboli zabudli, aká ohrožená bola hrdinským krá­ľom českým ich moc. Nejaký nazlostený Nemec roku 1308-ho veľmi ľahko mohol povedať cudziemu cestovateľovi podobné slo­vá. Ale môže sa to opakovať z príležitosti udalostí 1918-ho ro­ku?

Zle hovoriť o Cechoch pre 1918-ty rok nie je odôvodnené. Veľká premena 1918-ho roku bola už veľmi jasne vysvetlená i po maďarsky, v Budapešti, 1923-ho. Ktože by nevedel, že v Uhorsku rečou verejného života bola latina ešte i na začiatku 19. storočia? A keď z času národného precítenia maďarského zavrhli latinu „a na jej miesto — napísal Zoltán Szász — usiloval sa postaviť všade maďarčinu, z protestov inorečových más veľmi hlasne vy­chodil na svetlo tragický fakt, že Uhorsko je vlastne nie maďarská, lež maďarská, nemecká, slovenská, ruská, rumunská a srbská kra­jina . .. Najlepší mužovia maďarskej emigrácie po 1849-tom ro­ku ... i pochopili význam chýb, vykonaných pred revolúciou i po nej, a koncepcia, ktorú v svojom vyhnanstve vypracovali v duchu opravdu demokratickom i počítala s faktom, že Uhorsko je, mož­no povedať, narodený medzinárodný štát. . . Sotva je na zemi nie mórami ohraničenej krajiny, ktorej ohrady by natoľko boli prí­rodou postavené, ako hranice starého Uhorska, obkľúčeného oblú­kom Karpatských hôr a líniou Dunaj a-Sávy alebo Dunaj a-Drávy. Horo a vodopisnou mapou našej vlasti od storočí i bolo okúzlené maďarské povedomie, väčšmi nežli o svätej korune a teoretic­kými konštrukciami historického práva. Nazdávali sme sa, táto prirodzená hranica je našou zemepisnou zlatou bulou, ktorú sám boh vpísal na tvár našej planéty! Ale, žiaľ bohu, zem sotva má druhého priestoru, ktorý by styčnými liniami toľkých národov bol krížom-krážom tak popretkávaný, ako táto pekne zaokrúhle­ná, akoby hradmi ohraničená krajina. Národopisná mapa Uhor­ska, nedbajúc na horo- a vodopisnú mapu, čiastky svoje temer všade prepúšťa cez hranicu a ukazuje nám celé iné jednoty, nie také, aké sú označené horami a vodami karpatského bazina. Naj­menej sto rokov tomu, čo trval boj medzi dvoma mapami, ony viedli i veľkú maďarskú bitku svetovej vojny. Wilsonove usta­novenia zaujali sa za národopisnú mapu, k jej prospechu posta­vila sa dohoda v zmluvách, uzavretých s národmi nami hrani-čiacimi, a víťazstvo tak konečne veru jej pripadlo. Protiva týchto dvoch máp je prapríčinou 1918-ho prevratu[51].

Výklad hlbokého zmyslu, vážny, vecný. Spojenie bývalého Horného Uhorska s Moravanmi a Cechmi bolo najprirodzenejším riešením.

Zoltán Szász to takto vysvetlil už roku 1923-ho, a Bela Ivá­nyi v neodôvodnenom svojom hneve ešte i 1933-ho ubližuje Če­chom.

Akoby na spečatenie Szászovho výkladu najnovšie po ma­ďarsky a v štúdii literárno-historickej už mohli sme čítať o bý­valom Hornom Uhorsku takéto osvedčenie: „Tento kus zeme, kto­rý na kraji veľkého slovanského priestranstva je dlhým úzkym pásom, nebol nikdy samostatným maďarským kultúrnym územím[52].

Predošlé ku koncu svojho spisu, ako mienku vážnych ľudí tamojších, spomenul som, že v Uhorsku o 10-12 rokov v živote o Trianone nebude ani reči. Najmladšiemu pokoleniu už ani dnes ne­záleží na veci Appoňovcov, čiže na cestovaní a deklamovaní o Tria­none. Na toto pán Iványi až tuhým hlasom odpovedá, že kým na území ich okyptenej krajiny „čo len jeden Maďar bude žiť, ani na chvíľku neprestane boj a borba proti Trianonu, vedená všemožným spôsobom".

A ja roku 1930-ho nepokladám za vážnu vec takúto odpoveď. Akoby to ani neboli v Maďarsku písali. Veď vezmime do ruky vážny časopis maďarský — čože nájdeme v ňom o tejto veci? . . . Ozaj, akoby Bela Iványi ani nežil v Maďarsku, akoby 1930-ho mne nie v Maďarsku bola písaná takáto odpoveď.

Ako hovoril, ako písal a ako padol do zúfania gróf Štefan Széchenyi pre politiku Kossuthovcov pred 1848-mym a v 1847--mom, ja nemohol som neupozorniť Iványiho v svojej predošlej odpovedi. A dnes v peštianskych i viedieckych vážnych spisoch alebo rečiach meno Széchenyiho prichodí už tak, ani čoby sa bolo stalo heslom. Bolestne hovoria o minulosti: „Széchenyiho nepo­slúchol nikto — v tom bolo tragikum národa ... [53]"

Hneď na začiatku novembra 1918-ho v Budapešti vydali ta­kéto vyzvanie k maďarskej inteligencii: „Staré Uhorsko sa zosy­palo ... Viac bojov si nežiadame. Oproti bratským národom ne­máme viac nijakých nárokov . . . Veď ktože by mohol byť slo­bodný tam, kde neslobodný je jeho sused...?" Vyzvanie podpísali asi 140-ti — zväčša spisovatelia, profesori, umelci. Boli medzi nimi takí, ktorí už pred vojnou boli začali v takomto duchu hovoriť. Účinku ich ohlas nemal ani teraz. Veľká väčšina ešte nestihla rozhľadieť sa, v závratné dni zosypania starej budovy ne­mohla povážiť, aké je to položenie. Jednako, podvracajúc Iványiho, ja predošlé mohol som citovať na pr. vyznanie Alberta Berzeviczyho, ktorý už 1922-ho napísal, že „maďarská politika roku 1848-ho nevedela o význame národnostnej otázky, a tým pod­statne prispela ku spôsobeniu katastrofy."[54]

A taká charakteristická vec, keď dnes už a s akým dôrazom hovoria: „Nazpäť, nazpäť k Széchenyimu!" K tomu Széchenyimu, ktorý 1848-ho ubolený padol do zúfalstva, vidiac, že národ jeho ide voslep za Kossut-hom. A tí, čo dnes v Maďarsku takto vyučujú národ, tí teraz i Gorgeya, v rokoch 1848-49 Kossutovho protivníka, narádzajú k Széchenyimu mládeži za ideál. Alebo: správa štátu po rok 1867 proti nemaďarským národnostiam naj výstrednej šia bola za Bánffyho ministerstva, a teraz čo možno počuť, čítať? Politiku De­zidera Bánffyho, ktorú ešte nedávno zvelebovali ako „politiku silnej ruky", dnes spomínajú ako „nešťastnú"[55].

Aby maďarský štát mohol byť opravdovým národným štátom — chvastal sa Bánffy v svojom spise o národnostnej politike [56]— potrebuje voliť a upotrebovať prostriedkov, ktoré istotne privedú k cieľu;" a teraz o tom vravia, že je nerozmyslené, neopovážlivé napodobňovanie toho pruského: „Wo Macht, dort Recht."[57] Na pr. v tlačových pro­cesoch u nás Slovákov vtedy, v rokoch 1895—1899, tak odsudzovali spisovateľov, že redaktorom, publicistom byť bolo ozaj ťažko, ale dnes už v maďarskej reči môžeme čítať o Bánffyho vláde, že od­sudzovaním (v tlačových procesoch) vychovala len ,,martýrov".[58]

A keď takéto veci vieme o Maďarsku, či sa môže za niečo vážneho pokladať Iványiho na mňa adresovaný spis?

Minulého leta umreli Benedik Jancsó a Gregor Moldovan, mužovia sedmohradskí. Jancsó písal veľké štúdie, veľké knihy o rumunskej otázke, a o Moldovanovi teraz, po smrti, mohli sme po maďarsky čítať: „V deväťdesiatych rokoch minulého storočia napísal celú hromadu politických brožúr, ktoré dnes zvláštne účin­kujú, lebo predpovedali budúcnosť, ktoré však — ako i knihy Benedika Jancsu — vtedy nikto neprečítal... Z niekoľkých bro­žúr Gregora Moldovana možno vidieť chyby uhorskej národnost­nej politiky . . ., chyby, z ktorých vyšli Okyptené Uhorsko a Veľ­ká Romania." A čítali sme to v mesačníku „Magyar Szemle"[59] kde predsedom redakčnej rady, ako vidno z titulného listu, je ministerský predseda gróf Štefan Bethlen, a článok napísal s minulosťou Sedmohradska znamenite oboznámený Zsombor Szász. „Maďari — úprimne vyznal Szász — ako Gregor Moldovan povedal, nový ústroj štátny (1867-ho) nie tak založili, ako naučenia minulosti predpisovali. . . národnostný zákon bol hybridným dielom . . . Na­pokon zostal neuvedený do života." Cituje Szász o Maďaroch i najpríkrejšie slová Moldovanove, potom dokladá: „Jeden zo dvoch spisovateľov (Jancsó) bol Maďar, druhý Rumun . . . Obidvaja uká­zali skazu, ktorá mala prísť, ale my nepočúvali sme ani jedné­ho . . ."

V maďarskej literatúre dnes už silne javí sa takýto duch. Ondrej Ady, ktorý rád ujíma sa a vedel sa ujímať potlačovaných, práve teraz začína mať silné účinky v duchovnom života ma­ďarskom. Ten Ady^, ktorý v nejednej svojej básni podával ruku nemaďarským národnostiam. Pred dvoma rokmi, 1928-ho, „vše­obecná maďarská mládež" usporiadala „Adyho slávnosť". Magyar Szemle minulého leta v literárno-historickom článku citovala z ná­rodnej piesne mladého básnika Eugena Szentemreiho: „Príďte, bratia moji, povedzme novú modlitbu, neopakujme viacej bez du­cha tú starú, ktorá, hľa, k tomuto nás doviedla." Druhý pozoru­hodný básnik mladého pokolenia, Attila József, osvedčil sa tak­to: „Prepadlo tisíc rokov. Keď prepadlo, prepadlo — nebudeme ich už vyhľadávať. Nestačíme — čas rýchle uchodí. . . Nových tisíc rokov bude pre nových Maďarov[60]. Novým Maďarom, Maďarom novej tvári, prihovára sa v novej básni i Dezider Györy: „ ... pre­menené smutné tváre, ktorí trpíme za viny otcov."

Mladí hovoria o vinách otcov, dovolávajú sa „nového slo­va", „novej šaty", „novej duše", a Iványi vtedy napíše, že i po­sledný Maďar bude chcieť borbu pre Trianon.

Nie, 1930—31-ho roku už nejde tak hovoriť. „Revidovanie našich stanovísk, novými okolnosťami vyžadované nové hospo­dárske, štátne ustrojenie, nové literárne a umelecké ciele, úmysly u-tvoriť maďarskú ideológiu charakterizujúcu čo deň hlasnejšie refor­mné pohyby mládeže.[61]" Vôbec v literatúre vážne spomínajú spolo­čenskú reformu: pozdvihnutie nižších tried, rušenie triednych roz­dielov a utvorenie jednotnej spoločnosti maďarskej. Možno už čítať i o snažení, ktoré maďarské vzdelanie chce mať samostat-nejším. Žiadajú i odlúčenie od kultúrneho kruhu germánskeho. Duch literatúry začína byť vôbec taký, aký je duch mladého po­kolenia. Dezider Szabó, Žigmund Móricz stali sa všeobecne obľú­benými spisovateľmi. Minulosť so bolestne spomína[62].

Veľmi výmluvná je i príhoda Pázmándyho. Dionýz Pázmán-dy, vo verejnom živote maďarskom toho mena už tretí, totiž vá­ženého maďarského politika z rokov 1848—49 syn a staršieho Dionýza vnuk, v peštianskych novinách „Mai Nap" s odvolaním sa na môj spis „O bývalom Hornom Uhorsku" podal taký člá­nok, že žalovali ho „pre potupenie maďarského národa". Ale súd — veľmi pozoruhodná vec! — 30 apríla 1930-ho oslobodili obžalo­vaného. Fiškus zapeloval výrok, no vyšší súd v novembri na-celkom oslobodil Pázmándyho —

Nového ducha nielen hlásajú — účinky jeho sú už viditeľné.

VI.

A „nové", ktorého potrebu tak cítia a spomínajú v celej kra­jine, je veľmi želateľné v krajinskej správe. „Chorá krajina!" neprestajne ozýva sa na sneme, v časopisectve a na všetky stra­ny vo verejnosti. A krajina je chorá i preto, lebo od 1918-ho rečnili, deklamovali, cestovali hore-dolu za hranicou — doma po­obzerať sa nemali kedy, nestačili. Nový duch, nový smer stal sa tu veľmi potrebným v správe krajiny.

Lanskej jari na zhromaždení malých gazdov v Szegszárde Ján Papp upozorňoval vládu, že hroziaca skaza gazdovskej spoločnosti môže razom zničiť všetku prácu desaťročnej konsolidácie. Jozef Gróf k tomu akoby sa bol ponáhľal doložiť: „Chorej kra­jiny lekármi boli by poslanci a ministri, ale u nás sú chorí i le­kári." Peštianske noviny 1. mája písali, že v krajine 33 procent poľno-hospodárskych robotníkov sú bez práce. Ja pamätám zo svojej mladosti, zo 60. a 70.-tych rokov minulého storočia, koľko gemerských Slovákov chodilo včas žatvy do roboty za Tisu: to je, tam roboty toľko bývalo, že tamojší ľudia nedostačovali, po trebovali pomoc z horných krajov. A teraz, od 1918-ho, tam, za Tisou, v tých úrodných krajoch, už nieto dosť roboty ani pre tamojších, domácich ľudí! Co je to? Ako je tam možný takýto stav? V peštianskych novinách sme čítali, že deputácia nezamest­naných z Congradskej stolice bola u ministra poľného hospodár­stva, a hneď žatým v Pešti udalosťou dňa bola demonštrácia ne­zamestnaných pred parlamentom. A bieda je omnoho všeobec­nejšia — rozprestrela sa nielen na robotnícku triedu. Keď 1. mája vlani noviny v úvodných článkoch písali, koľko poľno-hospodár­skych robotníkov je bez práce, vtedy, v ten samý deň, na sneme ozývalo sa: „Dedinským kňazom a učiteľom treba zebezpečiť, aby mohli vyžiť! .. ." „Po peštianskych uliciach — čítalo sa v no­vinách — prechádzava sa mnoho hladných ľudí. Iste, čo deň ich je viacej . . ." „Šiesti inžinieri a šiesti bývalí oficieri vojenskí zame­tajú v Pešti ulice." (3. IV. 1930)[63] V záujme poľného hospodárstva „Pesti Naplo" 28. júna (1930) naliehavé písali: „Nie almužny, maďarskí hospodári potrebovali by tržišťa . . . Oni majú úrody, i zachránia ju; ale chceli by ju predať. Bolí ich srdce, keď im pšenica príde na licitáciu, keď im zemiaky, ovocie, víno pred očima vyjdú na vnivoč. Stvorte im tržište doma, v cudzozemskú, po celom svete. Taká malá je táto krajina, a nevie zriadiť ani ju? . . . Nie sme dosť inteligentní pochopiť, že hrozí nám posled­ná hodina?" Toto v záujme poľného hospodárstva bol novinár­sky článok, a o položení priemyslu a obchodu o deň skôr na sne­me Pavel Sandor takto hovoril: „Malý priemysel hynie, veľký priemysel je v rukách bánk. Obchod stratil úver. Každý hovorí, že do záhuby vedú krajinu". Vo vyššej snemovni vtedy gróť Ján Hadik,³¹ kritizujúc výkony ministerstva kultu, upozorňoval: „Ne­chajte luxus a nerozhorčujte ľud, ktorý žije v najväčšej biede." Položenie ešte v horšom svetle predstavuje sa tým, že luxus veľ­mi spomína sa i v takomto zmysle: „Dnes by sa sotva našiel taký ministerský úradník, ktorý nechodí na aute ... V salónovom voz­ni idú na poľovačku, a autá vezie osobitný nákladný vlak." Ale­bo: „Dnes status ministerství je väčší, ako bol 1914-ho. Počet vysokých úradníkov vzrástol s 213-tich na 348-mich. Povýšenie platov je ešte nepomernejšie." S týmto v súvise spomínajú ta­kéto veci. „Pre množstvo penzistov zdražela pošta, železnica a všetko, čo je v rukách štátu. Výdavky ôsmich štátnych výkonov činia 502.4 milióny (pengó) a z toho na osobitné príslušnosti ide 140.9 miliónov a na penzistov 80.6 miliónov, spolu teda 221.5 mi­liónov (pengô), čo činí 44 procenty všetkých výdavkov."[64] „Viac než štvrť milióna ľudí žije zo štátneho chleba!" Pri štátnych že­lezniciach počet penzistov, vdov, sirôt je väčší, ako v aktívnej službe postavených. A v novinách plno i takýchto vecí: „N. N„ úradník pri polícii, zmizol s úradnými peniazmi"; „X Y, kapitán policie, falzifikoval listiny"; „s veľkou sumou peňazí zmizol jeden z hlavných úradníkov .. ."; „v ministerstve honvédstva trvá vy­šetrovanie pre panamu pri dovážaní konského krmu." (30. IV., 1930.) Niekedy nieto dňa, že by v novinách nebolo takýchto ve­cí, a predtým v Uhorsku to nebývalo takto. Chytajú i bankových direktorov a dávajú do väzenia. (V júni 1930 nepekná vec Ga-ranciovej banky.) Množstvo samovrážd je hlavne z núdze. Ma­liar Alexander Remsey v júni hodil sa do Dunaja z mostu, a pred­tým zmámil sa mu brat.

Ale najdesnejší je ten zadunajský stav. Tam predovšetkým veľmi a súrne bolo by treba ratovať ľud! Na konci 1929-ho roku desná zvesť išla zpoza Dunaja po krajine. Vykladali, ako- hynie tam maďarský ľud. Pre takzvané jednodetstvo. Už môže sa po­vedať — tak písali — že za Dunajom každý rok vymrie jedna dedina. Za 16 rokov v mnohých obciach ubudlo po 100—200 du­ší. Do cudzích rúk prechodia zeme zadunajských Maďarov. Dnes tam už nieto takej stolice, v ktorej nebolo by sa ujalo jednodetstvo. Najnebezpečnejšie je v Baraňanskej, Tolnianskej, Šomodskej, ale onedlho v tom istom stave budú i stolice Železná, Vesprímska, Belehradská, v ktorých všade šíri sa už vo veľkej miere[65]. „V Zadunajskú sú dediny, kde Maďari už zanikli, a také kraje, v ktorých apaticky a nateraz nezastaviteľne ide sa do za­mknutia. Na mieste, kde Maďari vyhynú, nastane prázdnina, ale­bo osadia sa Nemci. Nuž a keď za Dunajom odpadnú tri stolice, ostatné či môžu sa zachovať pre zadunajské Maďarstvo? A keď odpadne Zadunajsko, či sa Maďarsko môže zachovať pre Maďa­rov? Najmä keď mor chytá sa už i medzi Dunajom a Tisou . . . V krajoch jedných a druhých je teda dnes už len taký rozdiel, aký býval na vojne medzi fronty: na jednom mieste je prestáv­ka, ale vcelku jednostajné hynutie'"[66]. Zhrozený prepisuje človek takéto slová. Ale z Pešti/ do Paríža, odtiaľ do Ženevy, zas do Londýna alebo Ríma bolo treba chodiť; doma zhromaždenie za zhromaždením — všade bolo treba povzbudzovať, rečniť. Kto, ke­dy by bol mohol pozorovať, čo sa deje na dedine, aký je tam ži­vot?! . . .

A, tak i skôr, pred vojnou, kto by bol mohol v Uhorsku z ta­kejto stránky pozorovať život dedinského ľudu za Dunajom alebo medzi Dunajom a Tisou? Množstvá ľudí bolo treba konať i kon­trolovať maďarizáciu ... V Hornom Uhorsku u Slovákov, počnúc od 1880-tych rokov, okrem elementárnej, už temer nechodilo sa do škôl. Rozumie sa, správcov kultúrnej politiky preto nebolela hlava. Ale teraz začína už byť veľmi krikľavým, že vlastne ne­dával synov do školy, okrem 6—12-ročných, ani maďarský ľud. Kto by neveril, nech len pozoruje rodinné mená školovanej trie­dy maďarskej. Miesty u tejto triedy ledva nájsť maďarského me­na. Proboval som otvoriť úradný adresár z roku 1928-ho, a tam na pr. v ministerstve zahraničných vecí úradníci sa volajú: Mi­nister Ludvik Walkó, splnomocnený minister Bela Procopius, hlav­ný konzul Aladár Steiger, ministerskí radcovia Ladislav Laimi, Otto Jankovich, Ladislav Jambrekovich, Pavel Danilovics, Ervín Morlin, poslaneckí radcovia Alfréd Nickl, Ján Csiszárik. Z riad-

Čo by sme sa kam obrátili, v kruhoch učenej triedy našli by sme napospol takéto priezviská. (A za nejakých 50 rokov ako maďarčili sa tu mená!) Je to desným dôkazom toho, že maďar­ský dedinský ľud a maďarské obyvateľstvo miest nedáva synov do škôl, a správcovia kultúrnych pomerov toho nevideli — iné ich zaujímalo a zaujíma.

VII.

Bela Iványi až krikom chcel by rozhlasovať, aký to život na Slovensku. Bijú vraj, do očú nepracujúce fabriky, prázdne nádražia, okolo ľudu, hladujúceho a sťahujúceho sa do Ameriky, zástupy sýteho českého úradníctva. (Str. 19, 20.) Nuž, popálil sa i tu. Čo by sme my mohli rozprávať o našich fabrikách dnes a pred dvanástimi rokmi! Na pr. v Turčianskom sv. Martine v ce­lulózovej dielni, postavenej pred 25 rokmi, nedovolili začať prá­cu preto, že zakladatelia boli statoční Slováci, národovci sloven­skí. Za príčinu čiže zámienku vymysleli si, že v rieke Turci, s kto­rou fabrika súvisí, vyhynuli by ryby. Dnes má tu robotu 600—800 ľudí, a ryby veselo ukazujú sa i blízko brehu. Alebo železnice naše? Na nádražiach cestovateľom bije do očú nie prázdnosť, lež naopak, množenie budov, teda vzrast; vlaky sú značne dlhšie, nežli bývali do 1918-ho, a vo dne i v noci chodieva ich viacej. Premávka, ako život vôbec, stala sa živšou. Pán Iványi hovorí o hladujúcom slovenskom ľude a o sťahovaní do Ameriky. Nuž,-hospodárska kríza, teraz taká všeobecná, nemohla obísť ani naše kraje, a jednako, prosím, poobzerajte sa len z okna nášho vlaku, koľko nových striech, nových domov, nových budov nielen po mestách, i po dedinách. Ci v mestách, či v dedinách našich pred 1918-tym toľko nenastávalo sa ani za 50 rokov, koľko teraz za 10—12. V mestách pre robotníctvo nastavali sa celé nové štvrte. Chudobní ľudia pri štátnej a obecnej podpore stanú sa majiteľ­mi domov a na celom ich živote poznať potešiteľný pokrok. Ako sa i hovorí, začiatky bývajú ťažké, a život náš jednako rozvíja sa radostne. Tie nové strechy, či po dedinách, či po mestách, sú iste výmluvné. Na začiatku 1919-ho roku slovenské noviny a ča­sopisy mali 14.000 predplatiteľov[67], dnes napočítalo by sa ich do 250.000. Román M. Rázusa, Svety, v decembri 1929-ho mohol byť vydaný naraz v 4. zväzkoch; román mladého Mila Urbana Hmly na úsvite roku 1930-ho vyšiel v 6400 exemplároch. (Prvý román Urbanov, Živý bič, za tri roky — od 1927-ho, mal štvoro vydaní.) Adama Šangalu, od Jégého³³, máme už od 1923-ho roku v šiestom vydaní. O obecných knižniciach našich, založených i rozmno­žovaných zo štátnych peňazí, s uspokojením rozprávajú v svojich obciach už i maďarskí spoluobčania naši: obecných knižníc ma­ďarských jest u nás 607. Ale pozoruhodné sú i výsledky lanského (1930) popisu obyvateľstva. A charakteristický je prírast v pohra­ničných mestách i dedinách. Komárno naše má teraz 21.137 oby­vateľov (1921-ho malo 16.551), Lučenec má dnes 15.500 (1921: 12.248). To jest z pohraničných obcí našej republiky nie žeby boli utekali, sťahovali sa do Maďarska — naopak, obyvateľom Maďar­ska videl sa život pokojnejším u nás. A z tohto je tiež naučenie. Naučenie také, že už veľmi treba v Maďarsku uviesť do stavu, pri ktorom život mohol by byť pokojný. Podkarpatskí naši bratia Rusi boli do 1918-ho roku zúboženejší i od nás, Slovákov: rozumie sa, majú krížov ešte i teraz, ale zato po novinách i nedávno niesli sa slová ich guvernéra Beskida o hospodárskom i kultúrnom po­kroku obyvateľstva. Ich Užhorod má 26.246 obyvateľov (1921-ho mal 20.601), Mukačevo dnes 26.123 (1921-ho 20.865). 2e do Ame­riky od nás jednako mnoho ľudí odchodí, to má veľmi pochopiteľ­nú príčinu. Utekať do Ameriky naučili sa do 1918-ho roku.

Ale pán Iványi nerozmyslene spomína i „pluky českých beamtrov". Prirodzená vec, nový štát bolo treba rýchle organizovať, a u nás školovaných, učených ľudí bolo málo. Hynutie naše — ne­môžem neopakovať — do 1918-ho za nejakých 30—35 rokov bolo už také, že rodičia takrečeno prestali dávať synov do škôl. Náš nový štát v severovýchodnej časti vyvráteného Rakúsko-Uhorska stal sa hneď životaschopným, ale to je zásluha našich českých bratov — oni mali možnosť zaplniť v novom ústrojestve každé miesto. Z maďarskej strany spomínať tu českých „beamtrov" nie je múdra vec. Len spomenúť to, už je čo najpochopiteľnejšie ob­jasnené položenie Slovákov v druhej polovici 19. storočia a na za­čiatku 20-ho. Zaujímavými dátami možno ukázať, koľko učených ľudí bolo v Uhorsku zo synov slovenských rodičov ešte i v prvej polovici 19. storočia. (I do Záhrebu biskupi Alagovič a Haulik do­stali sa od nás, a také vynikajúce zjavy duchovného života v tie časy, ako Kollár a Šafárik, boli tiež Slováci.) A po roku 1867-mom ako utvárali sa pomery! Onedlho už sme sa obávali, že z horno­uhorských škôl nebude kňaza a učiteľa ani pre slovenskú dedinku[68].

To je tak, každej našej dnešnej biedy, každej našej žalobypríčinou je stav, v ktorom sme boli do 1918! Bela Iványi nerozu­mie, nechce rozumieť, vlastne nechce vyznať, čo to bolo v Uhorsku do 1918-ho roku.

My sme hynuli. Ale dnes už môžeme smelé nosiť hlavu. „Ži­vot zmrzol, zmeravel!" vzdychol Tompa 1852-ho. U nás Slovákov, zmeravenie dlho trvalo — tu len taká velká, svetová vojna mohla pomôcť. Dnes, chvalabohu, tempo nášho života je už iné. Zbystre­lo. A, hlavná vec, máme školy! Toho leta 4. júna na pamiatku Trianona ja ráno išiel som na našu železničnú stanicu tešiť sa, aké zástupy žiactva prídu vlakmi z okolitých obcí turčianskych. (Vi­dieť to po našich mestách je vôbec hodno!)

Vývin vecí už môžeme pokojne očakávať. Mládež maďarská oduševňuje sa duchom Andreja Adyho — jeho meno napísala na svoju zástavu; nový smer, novú ideológiu po krajine už impozant­ný chór hlása; o bývalom Hornom Uhorsku po maďarsky je už statočne napísané, že ono tvorí kraj veľkého slovanského územia a „tento kus zeme nebol nikdy samostatným maďarským kultúr­nym územím"[69]. Ešte nedobrý stav je pomer Maďarstva so sused­nými štátmi pozdĺž hraníc — hospodársky škodný, kultúrne bar­barský; ale z maďarskej strany minulého leta, v článku o návrate kráľa Karia, už dôležité prízvukovalo sa, že treba, aby sa pomer medzi Maďarmi a Rumunmi zakladal „nie na nenávisti, nepriaz­ni, ale na dorozumení", lebo „množstvo nitiek a Malá dohoda spája tieto dva štáty.[70]" Chváliac politickú múdrosť takéhoto maďarského osvedčenia, my tiež, vzhľadom na naše susedstvo, na hranicu náš­ho štátu, hovoríme o československo-maďarských pomeroch, že je potreba, aby ich základom boli nie nenávisť, rancune, ale dorozu­menie. A aby sa založil dobrý susedský pomer, tomu zo strany nášho štátu nebude prekážok. Za garanciu môže sa pokladať tak osobnosť nášho prezidenta, ako obozretnosť a neúnavná činnosť nášho ministra zahraničných vecí. Maďarskí spoluobčania naši pozdĺž hranice nebudú rušivé pôsobiť — oni s nami odprvu v po­koji, uspokojeno žijú. I teraz v jeseni, keď prezident našej repub­liky chodil neďaleko od hranice, obďaleční naši spoluobčania ma­ďarskí, ktorí nemohli ho vidieť, nemohli pozdraviť, viditeľnú žiar­livosť javili oproti tým maďarským spoluobčanom svojim, ktorí mali možnosť vidieť a pozdraviť prezidenta Masaryka.

Nie, na hranici z našej strany nebude zmätku. My s úprim­ným očakávaním pozeráme na tamtú stranu tejto našej hranice, k Budapešti, aby tam v živote i v správe krajiny čím viac ukazo­valo sa toho nového, ktoré už tak horlivé hlásajú.

(1931)