Ján Mlynárik v knihe "Diaspora historiografie. Štúdie, články a dokumenty k dejinám československej historiografie v rokoch 1969-1989" (Ipeľ Praha 1998) podáva unikátne svedectvo o pomeroch v (česko)slovenskej historiografii počas normalizácie. Kolegovia, ktorí sa navzájom dôverne poznali, sa v čase prezliekania kabátov ocitli na rôznych stranách barikády a neskôr vôbec nešetrili šťavnatými epitetami na svoje adresy. Fraškovitý príbeh dosiahol svoje finále po r. 1989, keď si historici, ktorí sa medzičasom vzdialili témami i metódou práce a nezriedka sa stali úhlavnými nepriateľmi, museli opäť hľadať cesty k sebe... a tí režimistickí i k histórii...
Ťažisko takmer 600-stránkovej knihy tvoria úvahy a komentáre, ktoré Mlynárik písal po vysťahovaní sa do Nemecka v r. 1982. V rokoch 1983-1984 získal štipendium Mníchovskej univerzity, neskôr ho podporoval Sudetonemecký archív. Od r. 1983 spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa (RFE). Rozbory a recenzie písal aj pre BBC, Deutschlandfunk a Hlas Ameriky. Veľká časť jeho reflexií bola venovaná postaveniu historikov v ČSSR. Časť článkov bola publikovaná v emigrantských periodikách - v revue Proměny/Premeny, Reportér (Švajčiarsko), Západ (Kanada), Spravodaj a Obzory (Švajčiarsko), v novinách Národní politika (Mníchov) a ďalšie.
Rozdelenie historikov na "režimistických" a "disaspóru" spôsobili čistky na na začiatku Husákovskej normalizácie, keď sa v jednej vlne prepustilo takmer 500 vysokoškolských pedagógov a čistky nadobudli rozmery, ktoré si všimla aj zahraničná tlač. [1]
Mlynárik si medzi ľuďmi poslanými "k lopate" všíma 75 pracovníkov Vys. školy politickej, 45 pracovníkov ústavu dejím KSČ a 100 historikov povyhadzovaných z iných ved. ústavov v Prahe. V rovnakom období sa slovenská inteligencia adaptovala na normalizáciu takmer bez "strát" - až na výnimky (spisovatelia M. Šimečka, D. Tatarka, historik E. Friš a niektorí ďalší - P. Lička, L. Kalina, J. Bžoch)
Vo svojich článkoch zaujíma postoje k produkcii oficiálnych marxistických historikov za normalizácie - svojich niekdajších kolegov, dokonca priateľov. Všima si tiež činnosť býv. kolegov, ktorí odišli z vlasti po r. 1968 (Michal Reiman, Vilém Prečan, Ivan Pfaff, Bedřich Loewenstein, Karel Kaplan) a rozšírili rady emigrantov, ktorí odišli šśte po r. 1948 (Juraj Kramer, Jozef Šetko, Ľubomír Ďurovič).
V knihe sú tiež odvolania, protesty a korešpondencia, ktorú J. M. viedol s rôznymi osobami a inštitúciami. Medzi adresátmi jeho listov sú M. Gosiorovský, V. Plevza, médiá, býv. zamestnávatelia. Pikantný je marxistický slovník, ktorým sa normalizátorom prihovára, napr. keď v kolektívnom liste býv. spolužiakom (medzi nimi "Vilovi" Plevzovi) 18. apríla 1972 vyčíta jednému z nich meštiacku úchyľku, keď investoval diéty na služ. ceste v NSR do nohavičiek pre manželku...
Ján Mlynárik sa narodil 11. februára 1933 vo Fiľakove, v rodine kováča. Vyrástol v Zeľnom (na Ipli), gymnázium v Lučenci absolvoval roku 1952, filozofickú fakultu Karlovej univerzity roku 1957 (PhDr.). Do roku 1959 učil históriu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, do roku 1969 históriu na Akadémii múzických umení v Prahe. Roku 1967 sa habitoval na Komenského univerzite v odbore československých dejín. (Doc.) Pre odpor k okupácii z roku 1968 musel odísť zo školských služieb a do roku 1981 pracoval ako kulisár Národného Divadla v Prahe a neskôr ako kurič v kaviarni Slávie v Prahe. Roku 1981 ho na 13 mesiacov uväzniii a potom vypovedali do Nemecka. Žil vo Waldkraiburgu, odkiaľ sa vrátil roku 1990 do Prahy, kde prevzal post docenta československých dejín na Filozofickej fakulte KU a súčasne sa stal poslancom za VPN (Verejnosť proti násiliu) vo Federálnom zhromaždení ČSFR. Roku 1992 založil Zväz Slovákov v Českej republike a stal sa jeho predsedom.
Vo vedeckej práci sa Mlynárik venoval sociálnym a politickým dejinám Slovenska v 20. storočí, publikoval 12 monografií. Normalizátorský okupačný režim mu zakázal publikovať, sadzba rukopisov jeho kníh o vzniku ČSR bola rozmetaná. Patril k prvým signatárom Charty 77, publikoval vo Svědectví, Listoch a zahraničných časopisov.
V Nemecku spolupracoval s rozhlasovými stanicami Hlas Ameriky, BBC, Deutschlandfunk a najmä so Slobodnou Európou. Zo spolupráce s touto stanicou vznikli viaceré historické práce.
Ján Mlynárik v Nemecku publikoval diela Der erste Angriff des Konimunismus gegen die Tschechoslowakei (Die Slowakische Räterepublik von 1919), Mníchov 1984; Thesen zur Aussiedlung der deutsehen aus der Tschechoslowakei 1945 -1947, Mníchov 1985, Česká inteligencia na Slovensku (1918 - 1938), Kolín n. R. 1987; Cesta ke hvězdám a svobodě (M. R. Štefánik, 1907 - 1919), Mníchov 1989, Praha 1991. V roku 1984 vydal dielo Českí profesori na Slovensku I. Je šéfredaktorom štvrťročníka Slovenské rozhľady (od roku 1994). Je editorom diela Dominika Tatarku (trilógia Oísačky) a diela Ivana Dérera a Karia Giliatha-Gorovského.
[1] 3. október 1970 Práce "Otevřený dopis redakci časopisu New Scientist" v reakcii na článok A. Hermanna "Intelektuální genocida v Československu"
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}