Napriek tomu, že sa k Bernolákovmu odkazu mnohí hlásia, je badať iba malú snahu prezentovať diskusie a polemiky, ktoré sa v rôznych dobách o tento odkaz viedli. A boli to polemiky vášnivé a veľmi didaktické, ktoré majú i nášmu súčasníkovi čo povedať. Do fokusu pozornosti odbornej i laickej verejnosti sa Bernolák dostal v r. 1962, keď o ňom pri príležitosti 200-ročného jubilea usporiadala SAV vedeckú konferenciu. Dva najdôležitejśie referáty z tejto konferencie sme sprístuipnili na našich stránkach na prelome rokov 2011 a 2012: Ľudovít Holotík, Bernolákovské hnutie v slovenskom národnom obrodení a Ján Tibenský, Historická podmienenosť a spoločenská báza vzniku bernolákovského hnutia. V roku 1965 na stránkach časopisu Slovenská literatúra na tieto referáty polemicky nadviazal Daniel Rapant. Tu uvádzame text jeho štúdie.
Koncom minulého roku vydalo Vydavateľstvo SAV väčší sbornik prednášok, odznelých na konferencii, poriadanej na pamiatku 200. výročia narodenia A. Bernoláka, so širším názvom K počiatkom slovenského národného obrodenia. Širší titul je tu úplne odôvodnený vzhľadom na to, že sbornik sa neobmedzuje len na zhodnotenie významu Bernoláka a jeho školy v slovenskom národnom obrodení, ale všíma si tohto dôležitého problému v celej jeho šírke, tedy i obdobných snáh vo vtedajšom tábore stúpencov bibličtiny, v tábore evanjelickom, pričom, pravda, snaha vyzdvihnúť rozhodujúci význam bernolákovcov v slovenskom národnom obrodení (na rozdiel od doterajších „buržoáznych" a „konfesijných" názorov) a nie nezaujatá snaha po perspektfvnosti, je tu rozhodujúca. Sbornik takto vlastne len završuje prehodnocovací proces, začatý Tibenským (redaktorom i tohto sborníka) ešte r. 1952 pri spomienke na 90. výročie Bernolákovej smrti (v Kultúrnom živote), pokračujúci pritom pri rozličných iných príležitostiach a vrcholiaci v Butvinovej samostatnej práci (autor má i v sbornlku príspevok, venovaný tejto problematike) Slovenské národno-zjednocovacie hnutie (1780 ai 1848), vyšlé v tomže nakladateľstve. Spoločným cieľom je tu zaistiť katolíckej časti národa i v národnej minulosti miesto, prislúchajúce jej podľa početnosti. Snaha iste úctyhodná a, pokiaľ je vedecky odôvodnená, aj vítaná. Túto náležitosť, žiaľ, nie je možno spomenutým prácam priznať vo všetkých prípadoch, najmenej, pravda, nie pokiaľ ide o celkovú líniu, pokúšajúcu sa o akúsi novú dejlnno-filozofickú koncepciu slovenského národného obrodenia s dominujúcim postavením bernolákovcov, ku ktorým sa potom, akosi len dodatočne, pridali i stúpenci bibličtiny, ktorým však bez ohľadu na to, že pestovali nie domácu, ale len zdomácnelú príbuznú spisovnú reč, prislúcha v skutočnom ideologickom vyvine, vedúcom k slovenskej národnej samobytnosti, miesto rozhodujúce, i ked v ňom dospeli nakoniec na postať nárečia domáceho, na akom bernolákovci stáli vlastne od počiatku. Tejto novej filozofii, javiacej sa v spomenutých prácach, chcú byť venované tieto moje riadky predovšetkým.
Štúdie sborníka takmer bez výnimky sa vykazujú bohatou, často dokonca objavnou dokumentáciou, alebo sa opierajú (v prácach všeobecných a súhrnných) a takéto (väčšinou zasa len vlastné) práce. Snažia sa tiež, i keď v nerovnakej miere, aj o náležitú viacstrannosť a (hoci miestami len zovňajšiu) objektivitu. Časť z nich, najmä tie. ktoré sa spokojujú len spracovaním použitého materiálu a nezúčastňujú sa na spomenutom prehodnocovacom procese, sú, ak odhliadneme od väčších-menších nedopatrení v niektorých z nich, zhruba prijateľné vcelku i v jednotlivostiach.
A i práce, u ktorých možno mať odôvodnené námietky proti celkovej tendencii a i proti niektorým formuláciám, nehrešia ani tak nedostatkom dokumentácie (veď práve hlavný, už i v dôsledku svojej témy, nositeľ zmieneného prehodnocovacieho úsilia, Butvin, je, a to ako v práci sborníkovej, tak i v samostatnom diele, vari najdokumentovanejší), ako skôr nedostatočnou, pomýlenou a často i skreslenou interpretáciou, pôsobiacou nie zriedka „quasi (pravda, nie bcethowenovská) una fantasia".
Príčin je tu viacero. Nedostatočná (alebo vôbec žiadna) pripravenosť v sociológii (statickej i a najmä dynamickej, dialektickej, historickej) predmetu (národ a národnosť), asynchronické (anachronistické) chápanie a interpretácia dokladov, globálne, osobné i vecné rozdielnosti v rámci jednotlivých smeroch i prúdoch nerozlišujúce nazeranie, prílišné nadšenie osobné (vec veľmi pekná, pokiaľ sa nestáva historickým prameňom) a i zaujatosť konfesijná, i keď sa skrýva pod, pravdaže zasa len takto maskovanou „národnosťou" a „národovectvom" a nakoniec (no nie v poslednom rade) i schematický, uvedeným účelom a cieľom prispôsobený a služobný „marxizmus".
Mechanický paralelizmus nacionalizmu a kapitalizmu, resp. „národného" trhu, stal sa v našich historických prácach, pojednávajúcich o národnostných problémoch, už akousi schematickou rekvizitou, nahradzujúcou akúkoľvek námahu pochopiť skutočný vzájomný vzťah týchto dvoch historicko-spoločenských javov. Tento formalizmus ide často tak ďaleko, že sa kapitalizmus často vydupáva zo zeme i tam, kde ho (aspoň v dostatočnej miere a v náležitej funkčnej pôsobnosti) vôbec niet, len preto, že je tam nacionalizmus, pričom sa obyčajne zabúda na nepriame jeho pôsobenie na zintenzívnenie spoločenskej súdržnosti a integrácie prostredníctvom zariadení, potrebných k jeho vývinu a jestvovaniu (komunikácie, aglomerácia obyvateľstva vo väčších výrobných strediskách, vzrast vzájomného styku a i.). To platí vo zvýšenej miere i o trhu, pravda nie v zmysle Stalinovej vulgarizačnej tézy (snahy buržoázie po zväčšení trhu plodia nacionalizmus), ale vo význame spoločensky interpenetračného činiteľa, prispievajúceho v nemalej miere k vzrastu spoločenskej a nepriamo i národnostnej socialibility a kohézie a k ich subjektívnemu odrazu vo vedomí na tomto pochode zúčastnených, tedy (vo vzťahoch národnostných) k vzniku a vzrastu i národného vedomia. Stalinova poučka je nesprávna i vývojovo-logicky: predpokladá národnostný stimulus vo zväčšovaní trhu, ktorý stimulus má vlastne iba len sám vytvoriť. Podobá sa dnes už západ lemu názoru, že náboženstvo vynašli kňazi zo zištných dôvodov. Pravda tam. kde národnostná súdržnosť už je, môže — a aj býva — použitá i k posilneniu (napr. české heslo „svňj k svému"), ale i k prekazeniu hospodárskych vzťahov (napr. odpor Nemcov Prešporskej k vytvoreniu samostatného nemeckého územia, podriadeného priamo rakúskej vláde, r. 1849, a to z obáv pred konkurenciou vyspelejšieho rakúskeho priemyslu).
Treba tiež vziať do úvahy, že hospodársky činiteľ pôsobí predovšetkým v štátnych súvislostiach a prispieva predovšetkým k zmocneniu štátne-národných vzťahov. (V podstate takto chápe pôsobenie tohto činiteľa napr. i Lenin vo svojom Vývine kapitalizmu v Rusku.) Jeho pôsobenie na národy neštátne je do istej miery iné: deštrukčné tam, kde je dostatočne silný, vývinovo spomaľujúce, kde — ako napr. vo vtedajšom Uhorsku — je slabý.) Všeobecne však v prípade nevyvinutých ešte nepanujúcich národnostných útvarov v štátoch národnostne miešaných je podväzovanie hospodárskeho činiteľa pre vývin týchto národov viac priaznivý ako naopak, nakoľko zmenšuje asimilačnú silu národa vládnúceho. Hospodársku diskrimináciu Uhorska (hlavne z dôvodov štátne-hospodárskych vzhľadom na húževnaté ľpenie uhorskej šľachty na nezdaňovaní) v rámci rakúskej monarchie treba napr. pokladať za činiteľa slovenskému národnému vývinu priaznivého, a nie naopak, a nehovoriť teda o dvojitom hospodárskom útluku ako činiteľovi
v tomto zmysle retardačnom. Jednak preto, že nijaký priamy útlak hospodársky na Slovákov Rakúsko nevyvíjalo, jednak a najmä vSak preto, Že spomenutá skutočná diskriminácia hospodárska (nie útlak) v meradle celouhorskom bola Slovákom zhruba priaznivá, keďže umožnila Slovákom zmocnieť národnostne driev, než uhorský kapitalizmus so svojimi zhubnými následkami mohol do jeho vývinu zasiahnuť. Podobný dialektický vzťah máme i pri tzv. dvojitom útlaku národnostnom.
Uhorská determinácia slovenského národného vývinu bola i takto dosť mohutná a významná, a to predovšetkým po stránke štátno-politlckej a štátno-národ-nostnej. Slováci ako jednotlivci boli, svojmu stavu primerane, členmi uhorského národa štátno-politického v širšom nestavovskom zmysle slova a takými sa aj cítili. Tento v dobrom zmysle slova chápaný „hungarizmus" uplatňoval sa v oboch súvekých konfesijných táboroch slovenských, v katolíckom z roličnych príčin (príslušnosť k štátnemu náboženstvu, šľachtická výsadnosť ich duchovenstva) dokonca silnejšie, i keď subjektívne jeho prejavy, niekedy dokonca intenzívnejšie (vzhľadom na poriadené postavenie) ozývali sa niemenej často i na strane evanjelickej.
Ako protisila, uplatňujúca sa záchovne na strane daných domácich národnostných činiteľov (reč, zvyky a mravy, kroj, historické skazky, rečové a v zárodku i národnostné povedomie), nositeľov to budúceho národného vývinu slovenského, pôsobí tu viac-menej matné a nediferencované povedomie súnaležitostl slavian-skej, ktoré, je spočiatku v porovnaní so svojím hungarlstlckým rivalom v nevýhode, postupne, v priebehu národného obrodenia, rastie, až sa mu stáva rovnocenným, ba chvíľami ho, i ked len teoreticky, prevyšuje. Chápať slovenský obrodenský národný vývin, na uvedených domácich základoch, ako produkt dialektického pôsobenia týchto, slovenský národnostný vývin základne determinujúcich, dvoch činiteľov, bolo by snáď najlepším obrazným vyjadrením slovenského vývinového pochodu.
I táto slovanská determinanta sa uplatňuje v obidvoch táboroch, i keď zasa do istej miery rozdielne. Kým na strane katolíckej je tu súvis priamy, ba na začiatku obrodeneckej éry už dokonca splývavý (stotožňovanie Slovákov a Slovanov), na strane evanjelickej je tu vedľa súvisu priameho (čiastočne i vlivom činiteľov katolíckych) i súvis z nášho dnešného hľadiska nepriamy, prostredníctvom národného celku československého, lepšie povedané českoslovanského, vzhľadom na to. že tu nešlo o dvojdielny útvar česko-slovenský. ale o monolitný pojem, zasahujúci z českého národnostného okruhu (najprv prostredníctvom súvereckej náboženskej emigrácie, potom však, postupom národného obrodenia v Čechách, ku ktorému takto i samo Slovensko platne prispelo, a nakoniec aj priamo) i na Slovensko, kde ovplyvňovalo predovšetkým zložku evanjelickú, no neostalo bez, pravda, postupne slabnúceho vplyvu ani na zložku katolícku. Tomuto československému (rozumej slovanskému českej determinácie) vplyvu mala pripadnúť v slovenskom národnom vývine (v rámci spomenutého už didaktického napätia) významná, ba rozhodujúca úloha.
Proti uhorsko-maďarskej národnostnej ideológii o maďarčine (reči to národa panujúceho) ako uhorskej reči národnej, predstavovala československá ideológia o českej reči ako (i keď zanedbanej) národnej reči, viažucej sa ideologicky podobným spôsobom k českému kráľovstvu, k českej zemi, tedy útvaru teoreticky i ideologicky rovnocennému, ideológii uhorsko-maďarskej náležitú a v daných národnostne nevyvinutých pomeroch slovenských jedine platnú a možnú rovnováhu, i keď sa mohla uplatňovať v daných pomeroch len viac-menej subjektívne predovšetkým prostredníctvom jej prívržencov v radoch slovenského evanjelictva.
Za takýchto pomerov hovoriť o slovenskej kmeňovitosti, dokonca o akejsi národnej samostatnosti (Tibenský, 60), či už v rámci uhorskom alebo dokonca slovanskom v zmysle našich autorov je silná a prismelá antipácia, predchytáva-júca vlastne už výsledky nasledujúcej, kollárovskej fázy slovenského národného obrodenia. V našej, počiatočnej epoche nedovoľuje to ani súčasná, málo diferencovaná predstava Slovanstva, ani dosiahnutý stupeň národného obrodenia. V tomto smere stačí poukázať čo len na súčasný spôsob označovania Slovákov, Slávi Pannoniae, Hungaro-Slavi a pod., kde Slávi, pritom všetkom, že vecne ide o Slovákov, neznamenajú Slovákov, ale Slovanov, hoci už Jordán skoro polstoročia predtým hovorí už o reči „Slovacciorum", teda používa írečitého mena na ich označenie. (Bernolák v polemike s Bajzovými Uhro-Slovákmi z r. 1794 v Něco 0 Epigramatéch zdôrazňuje síce, že pravé meno je Slováci, ale v takej súvislosti, že je zrejmé, že stotožňuje i tu Slovákov so Slovanmi: Slováci sú tí, čo v Uhorsku bývajú, ostatní majú iné mená.) I z týchto príkladov vidno, ako nebezpečné je napĺňať staré pojmy novým obsahom alebo dokonca spokojiť sa prekladom z latinčiny do slovenčiny, ktorý i pri sebaväčšej filologickej presnosti nevie vystihnúť sémantickú náplň súčasného pojmu alebo označenia. Značná časť nadšenia našich autorov plynie práve z takýchto neporozumení alebo dokonca nepresností. Uvediem len jeden príklad. Bernolák v predmluve k svojej Dissertatii spomína aj iných pracovníkov, ktorí „aliarum eruditarum gentium exemplo linguam Slavonicam excutissimam reddere conantur: čo Butvin (Zj. hnutie, 42) prekladá tak, že Bernolák tu ako podnet k pestovaniu domáceho spisovného jazyka uvádza príklad pokročilých národov, ktoré „svoje jazyky akoby na vrchol slávy podvihli", hoci správne by malo byť, že sú pracovníci, ktorí po príklade iných vzdelaných národov sa usilujú slovenskú reč čo najlepšie vzdelať, urobiť najvzdelanejšou, najprebádanejšou, nehovoriac ani o tom, že v Bernolákovom texte niet ani náznaku o „spisovnej" reči. (Prípad s maďarským pretlmočením Praefatie k Slováru by tu mohol byť odstrašujúcim príkladom.)
Ďalším prameňom neoprávneného nadšenia býva akýsi globálny spôsob pojednávania, kde sa dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými činiteľmi a prednosti, zistené u niektorého prívrženca bernolákovskej školy, sa nenáležité pripisujú celému hnutiu a jeho vodcovi Bernolákovi. I medzi jednotlivými bernolákovskými činiteľmi boli predsa podstatné rozdiely. Nie je napr. predsa možno stotožňovať Bernoláka s Bajzom alebo dokonca s Fándlym. (Tibenský sa na jednom mieste dokonca ohradzuje, aby sa medzi bernolákovcami robil rozdiel a staval sa jeden proti druhému. Sám i Bajzu pokladá za bernolákovca, hoci ho bernolákovci spomedzi seba dlho vylučovali a proti nemu vehementne vystupovali.)
Najväčšou chybou spomenutých prác je však nedostatok akéhokoľvek vedeckého kritéria pri posudzovaní podstaty a náležitostí tzv. národného obrodenia, potrebného najmä na rozlíšenie od obdobných javov v minulosti (ponosy na za-nedbávanie národnej reči, povzbudzovanie pestovať Ju k sláve národa, príklady iných národov a iné zdanlivo obrodenské rekvizity vyskytujú sa predsa storočia pred obrodením) a bolo by v záujme vedeckej presnosti zistiť, či a v čom sa podobné prejavy obrodenské líšia od predobrodenských, tedy Či ide skutočne o javy obrodenské alebo len o opakovanie javov starších. Naši autori spokojujú M zväčša nekritickým nadšením. Spoluvinu na tom má do Istej miery pravda aj kolektívny charakter diela (s výnimkou Butvina), kde jednotliví bádatelia sa zaoberajú s viac-menej úzkym problémom bez náležitého zreteľa na celkovú jeho zaradenosť. Týmto nedostatkom trpia však i state súbornejšle, kde by sa podobný zásadný postoj očakával (Tibenský).
Sám osobne by som pokladal v tejto súvislosti za najlepšie kritérium názor na národnú reč a pomer k nej, rozlíšený podľa jednotlivých Jej funkcii a Jej pomocou dosiahnuť sa majúcich cieľov. Hlavné vývinové fázy, znamenajúce súčasne i hodnostné vyššie a vyššie stupne, dali by sa podľa nás určiť zhruba takto: Utilitaristický, tedy čisté osožnostný názor na reč v rozličných stupňoch (reč ako prostriedok spoločenského styku, výchovy, vzdelania, prípadne i umeleckej činnosti), v záujme ktorých sa treba starať aj o jej formálne zdokonaľovanie. Reč ako hlavný znak národa a súčasne i nositeľka a prechovávateľka jeho charakterových a národných vlastností a podmienka jeho existencie a trvania, pričom hlavný tvorca reči a ňou zachytených vlastností je ľud. Reč ako konštitutívny prvok národa vo vlastnom zmysle slova (i politickom). V dvoch posledných funkciách rozumie sa samo sebou, že pestovaniu národnej reči treba venovať zvýšenú a u prvého stupňa potrebnú mieru ďaleko prevyšujúcu starostlivosť a opateru. Výslovne obrodenský charakter by som priznával pomeru k reči druhým stupňom počínajúc, pričom vyššie, menej priamo utilitaristické stupienky by spadali do obdobia predobrodenského, prípadne by mohli byť pojaté do Jeho počiatkov.
Platí to najmä o zreteľoch umeleckých, ale aj demokratlzačno-otvetovych. V počiatkoch slovenského národného obrodenia, a to v obidvoch táboroch, prevláda zreteľ osožnostný, nábožensko a hospodársky, svetonázorovo a zdravotne osvetový s uplatnením sa i ľudovodemokratizačného princípu osvietenského (osveta i pre „sedláčkú"). Na vyššie, umelecké ambície máme len niekoľko málo teoretických náznakov: Bajza, Fándly, na evanjelickej strane najmä Plachý svojím rozlíšením básnictva od veršovníctva; Bernolákove polemiky s Bajzom majú ráz filologicko-prozodický a prichodia tu teda do úvahy len nepriamo. Ojedinelé náznaky v tomto smere v korešpondencii „tovarišov" s Fándlym treba pravdepodobne pripísať tiež len upravovateľským zásahom Fándlyho, na aký máme veľmi pekný príklad v jeho úprave Valentíniho básne na katolícke duchovenstvo, prebásnenej Fándlym, (Tibenský, str. 142 a i Miškovič, str. 186 ju pokladajú za pôvodnú), nadaným to (ako jeho neuverejnená bukolická, Hollého predbiehajúca báseň dosvedčuje) nie veršovníkom, ale skutočným, i keď nevýkonným básnikom na oslavu Tovarišstva. Určitá homogennosť a stereotypnosť ideová i výrazová (najmä túto by bolo ťažko pripísať na vrub prekladu) by sa tomu zdala nasvedčovať a pripúšťala by podľa mojej mienky i hypotézu fingovenia niektorých listov. Naši stylologovia by sa mali tejto otázke blliiie venovať. Jediný náznak novej ideológie druhostupňovej máme len u Jiřího Palkoviča v rozprave o Slovácích a zvláště jejich reči, prednesenej v slovenskej spoločnosti v Jene r. 1793 a uverejnenej až 1817 v Týdenníku. (Pochybnosti o dobovej autentickosti Vyvíjalovej sú bezpodstatné.) To je však mimo okruhu vlastného súdobého kultúrneho diania slovenského a neprichodí tu do úvahy.
Bajzovi však pripadá v rámci počiatočného slovenského národného obrodenia významné miesto i po jednej inej stránke. Nielen vyšší stupeň jeho rečových ambícii a časová prednosť, ale a najmä, aby sme tak povedali, z útrob doby vyvierajúca spontánnosť jeho počinu kladie ho na samý počiatok (ako na to správne poukázal už Kotvan) slovenského národného obrodenia. Na rozdiel od kodifikátora Bernoláka je Bajza skutočný instaurátor. Popud k svojmu kodifi-kátorskému počinu dostáva Bernolák zvonku, nariadením Jozefa II. o pestovaní materinských rečí na generálnom seminári v záujme lepšej prípravy alumnov na ich pastoračné povinnosti. Neustálenosť vtedajšej „katolíckej" slovenčiny a tiež značné rozdiely dialektické medzi jednotlivými slovenskými klerikmi a z toho plynúca mravná diskriminácia slovenských chovancov voči maďarským a nemeckým, ktorí sa už mohli opierať o vypestovanejšie jazyky (pre nevyspelosť a I neznalosť reči slovenskí klerici zaostávali v zápolení v stolových kázňových výstupoch, obvyklých v seminári pri obedoch), v neposlednom rade však i úradná intervencia profesora pastorálky Kratochvillu bola slovenskému krúžku klerikov, na čele s Bernolákom pohnútkou, že sa venovali intenzívnejšiemu štúdiu vlastnej materinskej reči a po porade s niektorými významnejšími súčasnými kazateľmi a praktickými znalcami kazateľskej slovenčiny (spomedzi nich vyniká najmä dubnický farár Mészáros) pristúpili k filologickej kodifikácii vtedajšej, v podstate západoslovenskej kultúrnej slovenčiny, na starších, v podstate českých (domácich i mimodomácich) základoch. Popud je tu teda viac oficiózny ako obro-denský, i keď na druhej strane je zasa nesporné, že dobové prúdy, ktoré sa uplatňovali v obrodenských počiatkoch u nás, neostali bez vplyvu ani pri tomto počine a že raz kodifikovaná bernolákovská slovenčina stala sa účinným nástrojom obrodenským, i keď, v súhlase so svojím vznikom a celkovým zameraním, predovšetkým rázu nábožensky a i ľudové a ojedinelé i národne výchovného. V týchto poslednejšich vzťahoch hlavná zásluha pripadá predovšetkým Fándlymu.
S obrodeneckým typom Bernoláka mali sme sa už príležitosť bližšie zapodievať a nemalo by význam, veci. prednesené v mojom Maďarónstve Bernolákovom, znova opakovať. Na tomto mieste môže postačiť, že hlavná charakteristika Bernolákova (chladný, barokovo-humanistický typ bélovský, kodifikátor starého, menej iniciátor nového, istý národnostný chlad alebo, ak chceme, určitá národnostná hungaristická odcudzenosť) podržuje, myslím, svoju platnosť i dnes, ba novými objavmi, urobenými medzitým, sa ešte len utvrdzuje. Tak napr. nami vyššie citované, národnostne najvyššie stojace miesto z Bernolákových národnostne relevantných prejavov je vlastne len štylistickou parafrázou obdobných miest z listu Mészárosovho. I jeho „pokrokové" črty majú do istej miery ráz oficiálny. Mám tu na mysli jeho spis Nova bibliotheca selecta, ktorá, nepochybne na úradný popud, obsahuje súpis diel. na ktorých súčasnej cirkevnej politike štátnej (febronianizmus, jansenizmus, štátno-cirkevné osvietenstvo) záležalo, aby boli kňažstvom, najmä nádejným, tedy klerikmi, čítané. Pripojené poznámky však, určujúce cieľ zbierky (výber čo čítať, ale aj čoho sa varovať, francúzske teologické knihy dopomáhajú nielen k teologickej učenosti, ale umožňujú aj vyvracať bludárske názory), robia celú vec ďaleko nevinnejšou, než by sa dalo súdiť z pokriku, vyvinutého okolo tejto zbierky. O „ekonomickom" diele Bernolákovom, vzbudivšom nie menší rozruch, sa zasa ukázalo, že Ide o prednáškové značky, v najlepšom prípade o ich samostatnejšiu reprodukciu.
Poznámky, pripojené k súpisu, svedčia, myslím, dostatočne, že dielo uložené mu pravdepodobne vedením Pazmanea vo Viedni za jeho tamojšieho pobytu (pravda, toto poverenie svedči nielen o neobyčajnom nadaní Bernolákovom ale aj o bystrých rozpoznávacích schopnostiach jeho tamojších predstavených), nešlo mu od srdca. Po preložení do prešporského generálneho seminára, kde sa dostava pod vplyv cirkevne konzervatívnejšie založeného jeho rektora Szabóva, necháva hotové, do tlače už pripravené dielo ležať a sám, najmä po nastúpení dušpastierskej činnosti, podlieha viac a viac súvekej reakčnej mentalite uhorskej šľachty (svoje vlastné zemianstvo pociťuje veľmi živo), ktorej daň skladá i vo svojich súvekých maďarizačných prejavoch. A to je vari jediný bod, v ktorom cítim potrebu, vývody vyššie citovaného diela poopraviť.
Môj vtedajší pokus o národnú očistu Bernolákovu (nie maďarlzmus, ale len hungarizmus) opieral sa jednak o presvedčenie, že príslušné ominózne miesto Bernolákovej predmluvy k Slováru spadá do doby jeho definitívneho dohotovenia. teda do r. približne 1805—1808, jednak o národnostne-duchovný habitus Bernolákov, ktorý Tibenský (str. 59 Počiatkov) pokladá v ohľade „vlasteneckom'' za „podexponovaný". Zabúda pritom, že čím vyššie budeme hodnotiť národnostný profil Bernolákov, po jeho a najmä Butvinovom vzore, tým menej pochopiteľnými a ospravedlniteľnými sa stanú Bernolákove výroky v predmluve Slovára o šírení uhorskej (maďarskej) reči. U Fándlyho bolo by to napr. niečo vonkoncom nepredstaviteľného. Obidva tieto moje predpoklady ukázali sa však v dôsledku objavenia nových materiálov mylnými. O mieste vytlačenom v Slováre aa totiž ukázalo, že je to už v poradí štvrtá predmluva k Slováru, kde uvedené miesto bolo na cenzorské zákroky viac a viac zmierňované, až z neho ostal len tlačený text. V Hamuljakovej pozostalosti sa nám zachovali odpisy (stručné) cenzorom neschválených miest Bernolákovej predmluvy z konca r. 1790, z konca r. 1791 a úplný odpis predmluvy z r. 1796 s obšírnejším, cenzorom rovnako neschváleným variantom príslušného miesta predmluvy, ktoré moju obhajobu úplne vyvracajú. Ešte i umiernenejšia osnova z r. 1796 udáva nepokryte „labil communionem, cuius unice diversitate (patriae cives) laborant" (rečové spoločenstvo, ktoré uhorským obyvateľom jedine chýba) ako cieľ, ktorý má byť dosiahnutý tým, že sa pomocou jeho slovníka Slováci (Slavi) naučia maďarsky.
Vo svetle týchto dokladov javí sa nám situácia asi takto: Bernolák aa v r. 1790 až 1791 dostáva do krážov šľachtickej reakcie a podlieha úplne aj jej zúrivo maďarizačnému programu, pri ktorom zotrváva i po opätovných zamietnutiach príslušných miest jeho predmluvy vyššími (miestodržlteľstvo v prvých dvoch prípadoch) i nižšími (trnavský cenzor Zachar) cenzúrnymi miestami. Príslušné miesta len postupne zmierňuje. Fándly bojuje v tom istom čase (Igaz hazafi) po boku svojho panovníka, vystupujúceho v záujme emancipácie meštianskeho a čiastočne i sedliackeho stavu. Bude vecou ďalšieho výskumu (najlepšie v archívoch trnavského vikariátu) zistiť, nakoľko kariéra Bernolákova (tajomník a či direktor vikariátnej kancelárie, prebendát výnosnej fary v Nových Zámkoch) súvisí s týmto jeho postojom. Ako vedľajší výskum by sa tu javila aj potreba zistiť, z akých príčin bol ponechaný Fándly, toto faktotum slovenského Učeného Tovarišstva, po celý život na naháčskej brdárke, práve cirkevne mocným Jebo "ridiťelem", majúcim nepochybne v tomto smere skoro neobmedzené možnosti.
V tejto súvislosti žiadalo by sa dodať, najmä vzhľadom na staršie (Pražák) a novšie (Wollmann) filiácie Bernolákovho kodifikačného diela, teda vzniku spisovnej slovenčiny bernolákovského typu, s touto maďarizátorskou šľachtickou reakciou, resp. s jej prípravou, začínajúcou v podstate od r. 1789, že takéto a im podobné názory vo svetle skutočného vzniku bernoláčtiny, ako sme ho podali vyššie, nemajú nijakého opodstatnenia. Najviac bolo by možno pripustiť (od r. 1784) určitú paralelitu v odpore proti jozefínskej germanizácii.
Zmena v posudzovaní národnostného profilu Bernolákovho nemôže sa, prirodzene, dotýkať ani skutočného (nie toho vybájeného) charakteru Tovarišstva, predovšetkým, pravda, jeho prevažne konfesijného, nie celonárodného charakteru a poslania, ktoré sa naše posudzované práce snažia všakovak prekryť. Veď sám Bernolák otvorene priznáva, že jeho kodifikácia slovenčiny sledovala predovšetkým ciele náboženské, umožniť preklad Písma. Formulácia je tu taká, že o jej pravdivosti (ako chce Tibenský, str. 93). i keď vyvolanej protichodnými námietkami i kléru nižšieho, nie je možno nijako pochybovať. Inak dokladov pozitívnych je v tomto smere dosť. Svedčí tu konečne i sama vydavateľská činnosť Tovarišstva, kde nenáboženské vydania v širšom zmysle slova, teda i nábožensko-výchovné a zábavné (objavujú sa len výnimočne, predovšetkým zasa len zásluhou Fándlyho). Národnostný význam majú opravdu len Fándlyho Stručné dejiny (Compendiata historia), hoci cenné sú i jeho spisy hospodárske (predmluvy!). Inak nie všetky spisy, vydané predplatiteľským spôsobom, sme oprávnení pokladať za vydania spoločnosti, ale len tie, kde sa to výslovne udáva, a tých je veľmi málo.
Preklad Písma bol dlhou túžbou slovenských katolíkov (Hadbavný), predovšetkým cirkevného vedenia. Predovšetkým z dôvodov cirkevne obranných. Z tejto snahy vznikli konečne i Cantus catholici, aby získali nazad odpadlíkov, odvábených protestantským spevom v ľudových rečiach. (Z predmluvy jágerského biskupa Telegdyho k maďarským Cantus z r. 1678.) Nedostatok Písma v slovenskej reči mal za následok jav podobný: aj katolícki veriaci čítali protestantské vydania. To mal zamedziť slovenský preklad.
Približne podobne sa má vec aj so súčasnými medzikonfesijnými stykmi, ktoré sa zveličujú s cieľom dokázať celonárodnosť bernoláčtiny. V tejto súvislosti by som nepreceňoval fakt, že Bernolák použil pri písaní svojej Dissertácie knižnice Inštitórisa Mošovského. bez ktorej by pravdepodobne svoje dielo nebol mohol ani napísať. Podobnú asi hodnotu má poukazovanie na použitie českej gramatickej literatúry Bernolákom pre priaznivý vzťah bernolákovcov k Čechom a češtine, ktoré vzťahy sa v našich dielach značne idealizujú, ich protičeská zaujatosť demobilizuje. Väčší význam má, inak zriedkavý a príležitostný styk prešporského Palkoviča s Hollým (z iniciatívy prvšieho). Všeobecne možno povedať, že nadkonfesijné, celonárodné zretele (ak za také nechceme pokladať katolícku sebestačnosť) sú väčšmi doma u evanjelikov. Palkovič uznáva i bernolákovskú spisbu za súčasť spisby národnej, na podobný postoj zo stránky katolíckej (iba ak nechceme zaň pokladať ojedinelé nájazdy proti užívateľom cudzej reči), niet príkladu. Prvá náboženská kniha, určená pre kresťanov bez rozdielu konfesie, je Plachého preklad Sturmovho Kocháni s Bohem z r. 1810. Celonárodné zretele prejavujú sa na strane katolíckej, a to až do rokov tridsiatych, predovšetkým rekatolizačnými túžbami a snahami. Veď i Hamuljak pokladá ešte r. 1829 za možné lichotiť Šafárikovi tým spôsobom, že si ho ctia i katolíci natoľko, že by ho radi videli vo svojom ovčinci. (Pripomína to maďarskú mentalitu, ktorí na vynikajúcich ľudí inej národnosti obyčajne poznamenávali: Kár hogy nem maoyar. Škoda, že nie je Maďar.) Silené je i časté zdôrazňovanie demokratizačnosti bernolákovcov.
Konfesijnú zaujatosť vidno i z nerovnakého pojednávania o veciach jednotlivých konfesií. Nadšenie, prevládajúce v partiách o bernolákovcoch, robí miesto až prehnanej kritičnosti u evanjelikov (vari ako kompenzáciou). Tak napr. náboženské motívy u katolíkov sa zamlčujú, ba miestami priam popierajú, kým u evanjelikov (hoci tu sa uplatňovali v menšej miere) vyzdvihujú. Regresívne fázy sa zaraďujú do evanjelického kontextu (Butvin. str. 72), hoci tie isté príčiny, pre ktoré sa nepodarilo založiť prešporakú spoločnosť (založila sa však predsa len katedra, tak významná pre slovenské národné obrodenie v ďalšom vývine), spolupôsobili aj pri úpadku Tovarišstva (pravda, boli tu aj príčiny, a to v rozhodujúcejšej miere, vnútorné, o ktorých sa múdro mlčí) a vzhľadom na postupujúce živorenie a faktický jeho zánik lepšie by sa hodili ta, ako do kontextu evanjelického, ktorí práve v dobe tohto úpadku vyvíjajú dosť intenzívnu, i literárne i národne významnú činnosť (Palkovič, Tablic, učené spoločnosti a i.). Sem patrí i národno-rečové znehodnocovanie bibličtiny Vyvíjalovou (Počiatky, str. 244, 260: mechanické ponímanie jazyka, jazyk metafyzický ponímaný ako umelý útvar). Alebo Butvin, ktorý všade dôsledne rozlišuje katolícke a evanjelické, naraz, hovoriac o obranných spisoch Hojčovom a Suhajdovom, znamenajúcich vrchol snáh o slovenskú národnú svojbytnosť a i o jej politické uplatnenie a zrovnoprávnenie, naraz ich nazýva nadkonfesijne „naši vzdelanci". Evanjelici si to budú nepochybne vážiť ako veľké vyznamenanie a uznanie (ako si nepochybne vážil i Inštitoris-Mošovský, že Bernolák ráčil použiť jeho knižnicu), my by sme však v tom predsa len radi videli podvedomé priznanie evanjelickej nadradenosti v národnom vývine na tomto jeho stupni. Potlačovaný pocit zaostávania možno vycítiť i zo zdôrazňovania údajne zhubných následkov celibátu na možnosť vzniku určitej národnej tradície, na akú sú (ináče ani nie tak hojné) príklady v rodinách evanjelických farárov. Katolícka cirkev hľadí na celibát ako na prednosť, umožňujúci odovzdať sa úplne službe Boha a cirkvi, a myslím, že tú istú funkciu by mohol mutatis mutandis plniť i v ohľade národnom, ked si predstavíme možnosti, ktoré by mohol mať slobodný, rodinou nezaťažený kňaz, najmä na dobre dotovanej fare, v napomáhaní národných záujmov. Štúrovci aspoň úlohu celibátu, ako sa oň medzi nimi snažil Štúr, chápali takto. O tejto možnosti svedčia konečne i početné príklady na strane katolíckej. A čo sa pestovania národnej tradície týka, tú možno pestovať nielen rodinne (kde máme hodne príkladov aj na zjavy opačné), ale aj kolektívne, v duchovenských sboroch a iných útvaroch alebo iných národných, i keď konfesijne omedzených útvaroch, ako máme napr. na to príklady v rozličných reč pestujúcich spoločnostiach pri vzdelávacích ústavoch oboch konfesií (bernolákovci, štúrovci).
Záverom k pojednávanému obdobiu možno teda súhrnne povedať, ža v týchto počiatočných fázach slovenského národného obrodenia nijako nie je možno (a to ani na jednej strane) hovoriť o kvalitatívne novom ponímaní jazyka ako „výrazu národnej osobitosti a rovnoprávnosti v mnohonárodnostnom Uhorsku" (Butvin. Hnutie, str. 38). Naproti tomu možno súhlasiť (s určitou redukciou) s doplnkovou formuláciou tamtiež, že táto doba videla v jazyku „nástroj na vytváranie samostatnej slovenskej kultúry".
Na druhý, kvalitatívne vyšší stupeň dostáva sa národný vývin slovenský až koncom druhého decennia 19. storočia udomácnením ideí Herderových. Prvú zmienku o nich má Palkovič v uvedenom už článku v Týdenniku na rok 1817, ktorý však z nich cituje (v originále) len časť, hovoriacu o tom, že skutočná umelecká tvorba je možná len v materinskej reči a o povinnosti vzdelancov v nej písať. Toto pomerne neskoré zdomácnenie je tým zaujímavejšie, že v Čechách ohlasy myšlienok Herderových nachodíme už v prvom deceniu (Nejedlý a i.). Na slovenské pomery boli však tieto idey ešte predčasné a tak sa ani o ne nejavil nijaký záujem. Idey tieto v plnej šírke, ovplyvnený súčasne aj ich praktickým aplikovaním na nemecké pomery (snahy o národné zjednotenie nemecké v jednom štáte), ako sa s ním mal príležitosť oboznámiť na slávnostiach, konaných na 300. výročie reformácie (1817) na Wartburgu, hlása u nás až Kollár. Ideami týmito ovplyvnený vracia sa nazad domov z Jeny i Šafárik, meškajúci tam súčasne na štúdiách. Ich apoštolom stáva sa však predsa len Kollár svojím pomyslom Slávie o štyroch kmeňoch, tlmočeným najmä priam prorocky v niektorých znelkách Slávy dcéry. Kollár udomácňuje tak u nás vývinové štádium druhé i tretie: Intímny súvis medzi národom a rečou, medzi jeho existenciou a súčasne i zásadu národno-konštitutívneho významu reči (mravy reč a mysli svorné). Kollárova Slávia, na rozdiel od Teutónie, nebola síce nikdy uskutočnená, ostala len pomyslom, ale pomyslom, ktorý rozhýbal mysle takmer všetkých slovanských národov, najmä tých ujarmených, a mal rozhodujúci význam i pre slovenský národný vývin pri tom všetkom, že Slovákov ako zvláštny kmeň (na rozdiel od Šafárika) do jej sústavy nepojal, ale spojil ich v jedno s Čechmi v spoločný kmeň československý. A to predovšetkým svojim základným prehodnotením pojmu národ a prijatím reči za jeho hlavné kritérium. I keď toto kritérium malo predovšetkým umožniť zhrnutie slovanských národov pod spoločný celok, svojou podstatou umožňovalo sebamenšiemu národu nielen cítiť sa národom, ale nadobudnúť v ňom i konštitutívno-organizačný prvok, uznávaný postupne v širších a širších kruhoch. Túto aplikáciu na slovenské pomery robia spomenutí už „slovenskí vzdelanci" (Hojč, najmä však Šuhajda, ktorý vyvodí z tohto princípu hneď aj náležité dôsledky: federalizácia Uhorska na podklade národnostnom). Slováci takto dostávajú organizačnú náležitosť, ktorú bolo možno postaviť proti uhorskému amalgamujúcemu územno-politickému pojmu národa.
Ale aj sama idea Slávie, pri všetkej svojej pomyseľnosti, a snáď práve preto, mala na Slovákov ohromný národne-mobilizačný význam. Pri slovenskej malosti, národnej nevyvinutosti a hugaristickej determinovanosti takýchto silných vznetov bolo treba, aby sa vymanili z uhorského objatia, meniaceho sa čím ďalej hrozivejšie na maďarské. Podobný, i ked už nie tak jednoznačný význam mala i idea československá, ktorá však sama o sebe sa ukázala v tejto dobe ešte dosť slabá. Hlavná zásluha Kollárova je však predsa len spomenuté prehodnotenie pojmu národa. Z tohto dôvodu som ho nazval právom „otcom slovenského nacionalizmu", ktoré pomenovanie, ako dodatočne zisťujem, vyvolalo hodne nedorozumení vzhľadom na skutočnosť, že Kollár včlenil Slovákov do československého kmeňa. Ale tu išlo o vyslovenie princípu priam životadarného.
Kollárovská slovanská idea mala však veľmi významný dosah i v otázke slovenského národného zjednotenia. Zasiahla totiž aj pokrokovejších bernolákovcov. Pod jej očarujúci vplyv dostávajú sa najmä bernolákovskí národovci, združujúci sa v Budíne okolo Hamuljaka, ale ojedinele aj inde po krajine, udržujúci s ním styky. Sú to všetko ľudia, predstavujúci akúsi renesanciu rečového bernolákizmu. Vplyvom nových idei dochodí medzi Kollárom a Šafárikom na jednej a medzi Hamuljakovcami na strane druhej (Herkelove Elementa, toto dodnes nedocenené slovanské esperanto, a Koyšove slovnikárske práce patria vari tiež nejako do tohto súvisu) k užším stykom a i trvanlivejšej spolupráci, najmä však k rozličným pokusom aj o rečové zjednotenie alebo aspoň zblíženie, ktoré však pre obapolné ľpenie na dochovaných spisovných rečiach ani pri vzájomnej ochote k ústupkom neprekročilo štádium bilinguizmu (Zora). Konfesionálna znášanlivosť (stojaca nutne už i v základoch slovanskej vzájomnosti) bola ďalším priaznivým plodom tohto styku.
Tejto otázke venujú dostatočnú pozornosť aj naši autori, najmä, pravdaže, Butvin v obidvoch svojich uvedených príspevkoch. Predstavuje však (K počiatkom. 416 a.) veci tak, ako keby títo bernolákovci, najmä Hamuljak, dospeli k tomuto prelomu samostatne, respektíve dokonca tak, ako čo by mali v ňom prvenstvo (Hnutie, str. 125 n, s porovnaním, čo hovorí v tomto smere o Kollárovi a Šafárikovi na str. 120 n.) a stavia Hamuljaka (najmä K poč., 414 n.) dokonca akoby do centra národného vývinu. Nebolo by vôbec ťažko vyvrátiť tieto názory (zdôrazňujúce síce len Hamuljakovu ľudovosť, rezumujúceho však predsa vec v tom zmysle, že „Hamuljak prvý v našom národnom hnutí podal z hľadiska svojbytného národného vývinu všestranné ocenenie materinského jazyka, povýšeného na národný jazyk") ideologickým rozborom stanovísk oboch stránok, respektíve chronologickým zostavením údajov. Ale ani túto námahu sl nemusíme dať. Ušetril nám ju sám Hamuljak, ktorý vo svojom liste Šafárikovi (6. IX. 1827) sám priznáva, že svoje názory o materinskom jazyku má od Šafárika a Herdera. Butvin, ktorý tento list opätovne cituje (Hnutie, 125 n. a K poč., 415) však spomína (Hnutie, 106, 135) len Herdera, čo už myslím rozhodne ďaleko prekračuje možnosti i tej najliberálnejšej interpretácie. K tomu treba ešte dodať, že 1 pokiaľ ide o Herdera, ťažko je myslieť na priame prevzatie z Herdera samotného (Herderove spisy netešili sa v Uhorsku nijakej veľkej známosti). Skôr pôjde o Palkovičove citáty z Herdera (v origináli) na konci spomenutej rozpravy. Opierame sa pritom o známy Bošániho list Hamuljakovi zo 4. V. 1830, poslaný Hamuljakom Kollárovi vzhľadom na zastávanie sa materinskej reči pre Slovákov v ňom, najmä však na jeho záver, opakujúci doslova záverečný passus (Beda národu ...) a parafrázujúci aj inak myšlienky, uvedené v spomenutej rozprave. (Butvin, Hnutie, 136 uvádza tieto myšlienky ako Bošánimu vlastné, hoci Bošáni sa tu na Herdera odvoláva.) Toto preterovanle kollárovcov má ešte svoj zaujímavý prívesok v Butvinovom tvrdení (Hnutie, 135), že „na bernolákovskej strane už niekoľko rokov pred vystúpením štúrovcov dospelo sa k chápaniu materinského jazyka ako základného znaku a existenčnej podmienky národa".... hoci v Bošánim, na ktorého sa Butvin tu ako na doklad odvoláva, nie je o tom zasa ani slova. Zabudol pritom i na to, že kollárovci dávno pred Bošánim dospeli k názorom v národnostnej otázke ďaleko prevratnejším. Ide nepochybne zasa len o zamotanie., sledujúce predstaviť bernolákovcov ako prameň slovenského národného obrodenia. Nezmyselné je tvrdenie (K poč., 413), že Kollár vyzýval Hanku, aby si Česi hľadeli získať Rudnayho „pre svoje národné snahy", kde pravda je práve opačná. Hanka to odporúčal Kollárovi.
Pre lepšie pochopenie situácie treba ešte zistiť, že hamuljakovci v týchto prevratnejších myšlienkach kollárovcov, respektíve Herdera nesledovali a spokojovali sa odvolávaním sa na uvedený súvis medzi materinskou rečou a vzdelaním národa, teda v podstate s tým, čo je z Herdera uvedené už v Palkovičovi, v čom by sme mohli vidieť další, i keď len nepriamy doklad k správnosti našej vyššie naznačenej filiácie. Už o intímnom súvise reči a národnej bytosti, charakteru, nenájdeme u nich zmienky a na význam ľudovej tvorivosti by sme mohli usudzovať len z ich účasti pri zbieraní jej plodov pre Kollárove Spievanky, hoci tu sa mohli uplatniť aj prozaickejšie motívy. Aj ich praktická činnosť sa vyčerpáva viac-menej v tomto smere, podľa Butvina predovšetkým z dôvodov protimaďa-rizačne ochranných (K poč., 414) a tiež s akýmsi nevysloveným síce, ale badateľným nádychom priority bernolákovcov i v tomto smere, hoci Kollárova priorita je i tu nesporná (1821—1827). I v tejto obrane sa však i hamuljakovci omedzujú na prostriedky a činnosť viac-menej rečové vzdelávaciu a kultúrnu, nepochybne i pod vplyvom Palkovičovho výroku, že v tomto smere on proti prúdu plávať nemieni. (Pravdepodobne z dôvodov kaptácie protivníkov dáva Palkovič pred posledný zväzok Slovára maďarský preklad Bernolákovej praefatie.) Neangažo-vanosť Zory v obrane proti maďarizácii primalá pravdepodobne Kollára a Su-chányiho predovšetkým k opusteniu spolku. Palkovič, verný strážca bernolákovského odkazu a pod jeho vplyvom i jeho chránenec Hollý, ostal novými prúdmi i v ich miernejšom, hamuljakovskom vydaní, vcelku nedotknutý. Okrem toho bol celkom zaujatý prekladom a vydávaním Písma. Za zásluhu mu však treba pripísať nielen vydanie Bernolákovho Slovára, ale a najmä aj náklad Hollého prekladov a jeho prvých diel. Palkovič a vari i Rudnay patril (spolu s Hollým) do skupiny takzvaných tichých národovcov (hurbanovským termínom Nikodé-mov), spokojujúcich sa literárnou a inou prácou v záujme národa, no vyhýbajúcich sa verejnému vystavovaniu sa. Vec pri jeho vysokej cirkevnej hodnosti a zhoršujúcich sa medzinárodnostných pomerov v Uhorsku, u neho (a ešte vo väčšej miere, prirodzene u Rudnayho) plne pochopiteľná a vysvetliteľná i u Hollého jeho kontemplatívno-bukolickou letorou a i básnickou zaujatosťou.
Tým sme sa konečne dostali k Hollému, vari najspornejšiemu uzlu slovenského národného obrodenia. Problém rozvíril Št. Polakovič svojou knihou Začiatky slovenskej národnej lilozojie z r. 1944, kde pojem filozofie treba chápať približne v pojatí tohto nášho článku. Podľa neho otcom slovenského nacionalizmu štúrovského bol vlastne Ján Hollý. Proti tomu som sa obrátil vo svojej recenzii, uverejnenej v III. ročníku HS—M. S. na rok 1945, vyšlom však až r. 1947, str. 330. Tam som sa snažil zdôvodniť, že štúrovci svoj nacionalizmus nemohli prevziať od Hollého najmä preto, že Hollého nacionalizmus bol úplne iného, staršieho typu, v podstate Papánkovsko-Fándlyovského, teda v podstate barokového. Nesporné vplyvy Hollého na štúrovcov vysvetlil som v tom zmysle, že s Hollého epickými básňami sa štúrovci zoznámili už v dobe, keď ich kollárovský nacionalizmus bol už pevne vyhranený, a nadšenie, čerpané z Hollého Svätopluka a i., vznikalo tým, že svoj nový nacionalizmus vlievali do starších nádob Hollého, teda že si ho chápali nie autenticky, ale po svojom. Tieto formulácie narazili nie menej, než moja spomínaná už formulácia o Kollárovi. Najmä zaradenie Hollého do súvisu s barokom, a to údajne pre nesúhlas časový. V novšej dobe zjavili a stále sa ešte zjavujú nové a nové konštrukcie (pojem treba rozumieť doslova, konštrukcie, neopierajúce sa o historické doklady, alebo ich znásilňujúce), snažiace sa toto údajne "podexponovanie" Hollého napraviť. Tak sa Hollý predstavuje raz ako syntéza Bernoláka a Kollára. resp. Šafárika (Dejiny slovenskej literatúry II, 201), inokedy (po náznakovom nadhodení na tom istom mieste) dokonca ako člen triasu Kollár, Šafárik, Hollý (úvod k Ambrušovej edícii Hollý očami tvojich súčasníkov, str. 8).
Obidve filiácie od Rosenbauma, ktorý sa (str. 36 v poznámke 7) dopúšťa vo veci „podnetu" k prehodnoteniu Hollého neprípustného "hmatu". Podnet totiž pripisuje mne a ku mne sa pripojivšiemu Votrubovi, hoc i z jeho poznámky musí byť zrejmé (udáva, že som tak urobil v recenzii Polakovičovbo diela), že podnet tu patril Polakovičovi. Skomolenou formuláciou chce tento fakt zakryť a predstaviť vec tak, že vlastne pokračuje na mojej a Votrubovej strane. V našich recenzovaných prácach sa zasa Hollý stavia po bok Hamuljakovi. Hneď úvodom treba poznamenať, že zo všetkých týchto konštrukcii s historickou skutočnosťou sa nezhoduje ani jeden. (Polakovičov názor je však aspoň diskutabilný, kým o ostatných sa to dá ťažko povedať.)
Ale k veci.
Ako v prípade Bernolákovom, tak i v prípade Hollého, a to i po novoobjavených prameňoch o Hollom, môžem sa v podstate pridŕžať svojich starších názorov, ktoré tu opakovať bolo by nehospodárne. Omedzím sa preto len na novšie námietky. Zaradovať Hollého do barokového súvisu neznamená preradiť ho do 18. alebo dokonca do 17. storočia, už preto nie, že barok je v Uhorsku až do rokov tridsiatych (a vo vyznievajúcej pozícii vlastne až do r. 1848) súčasnému feudalizmu adekvátna forma, ktorá bola síce niečo prerušená osvietenstvom a začínala chovať vo svojom lone romantizmus a liberalizmus, no svoju vitalitu strácala len postupne. Obdobný zjav máme v slovenských ev. osvietencoch, ktorí sa tu tiež zabudli z 18. storočia. Nesmieme tiež zabudnúť na reakciu, nastatú už na prelome storočia. To všetko, pravda, nemohlo Hollému prekážať v čftani Straussa. O spiatočnej väzbe štúrovcov svedči najlepšie okolnosť, že medzi Jeho ctiteľmi a oceňovateľmi (tak pekne a záslužne zobranými a vydanými Ambrušom), prevládajú evanjelici, no a (čiastočne aj ich zásluhou) Česi. Jeho rečovo-politický, čiže „rovnoprávnostný program" nedosahuje ani obdobný program Fándlyho. Jeho básnický profil je prevažne paleo- a nie neoklasicistický atď. Ak už chceme Hollého s niekým spájať, tak je to Juraj Palkovič (ostrihomský) a jeho Slavo-Slavi. (A ak už toľme chceme mať akúsi „trojicu", tak Kollár, Šafárik, Hamuljak.) Palkovič mal na Hollého ináče ohromný vplyv, a nie vždy dobrý. Tak napr. predovšetkým jeho vplyvom menia sa Hollému "bratri evanďelíci" na luteránov (bratri sa objavujú až u Viktorína v predvečer revolúcie). Na druhej strane Palkovičovmu zákroku môžeme čiastočne ďakovať za to, že neospieval morálne a svätecké témy, ale námety zo slovenskej a slovanskej minulosti atď. Kollárovské vplyvy (pravdepodobne viac prostredníctvom Hamuljakovým, než priamo) sú u Hollého badateľné až po smrti Palkovičovej (1835), a to aj v jeho poézii. Je to pravda všetko veľmi nesmelé a zárodočné. Niekedy srdečne naivné. Tak napr. keď myšlienku slovanskej vzájomnosti oceňuje zo stanoviska výhľadov, aké sa dostanú tým jeho poézii (budú ju čítať aj ostatné slovanské národy). Všetko toto, prirodzene, nič neuberá Hollému na veľkosti, ktorá bola predsa
niekde úplne inde, a nie v tvorení kmeňovitosti, ktorú mohol pokojne prenechať
Butvinovi, čo aj, veľmi múdro, urobil. Sám si Hollého nesmierne vážim a rátam
ho k najväčším slovenským básnikom.
Čo sa konečne národnostného vývinu štúrovcov ku kmeňovitosti týka tá sa vyvíjala úplne na kollárovských základoch a dospela vo vyhni rozporov slaviznu a hungarizmu s írečitými danosťami slovenskými (a medzí ne patrili aj bernolákovci so svojím ľpením na slovenčine, najmä Hollý) logicky a samostatne k pojmu slovenskej kmeňovitosti, kde sa potom stretli so svojimi katolíckymi súkmeňovcami, ovplyvnenými zasa zo svojej strany nielen Kollárovským slavizmom, ale (i keď v značne menšej miere a viac-menej len ojedinele) aj jeho a i štúrovským čechoslovakizmom. Národnou spisovnou rečou nebola preto ani bernoláčtina, ani bibličtina, ale až štúrovčina a aj tá až po hodžovsko-hattalovskej reforme, respektíve po jej prijatí na prešporskej porade r. 1851.
A tu by sme mohli vari už celú vec ukončiť. Nie snáď preto, že by sme nemali viac námietok, ale preto, že sme toho názoru, že vedu nemožno pestovať tak, že niekto niečo napíše a ponechá druhým, aby jeho pod-, nad- a okolo- interpretácie korigovali a uvádzali na pravú mieru.
Naším autorom, ako aj ich redaktorom a introduktorom by sme si záverom dovolili popriať trocha viac skromnosti a najmä viac opatrnosti, čo sa týka nájazdov na „buržoáznu", „konfesijnú" a inú vedu, či už v mene vlastnom, či v mene akýchsi, skutočnú vedu kompromitujúcich pseudomarxistickýeh elukubrácií, vykazujúcich všetky náležitosti a využívajúcich všetky možnosti kultosobnostnej éry.
Prameň: Slovenská literatúra 12/1965 499s.
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}