Pokračujeme v publikovaní prác Katalin Vadkerty k histórii pestovania a spracovania poľnohospodárskych plodín na území dnešného Slovenska. Predkladaná práca vyšla 11. zborníku Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre v r. 1972.
Predchádzajúce publikácie: "Dejiny cukrovarníckeho priemyslu a pestovania cukrovej repy na Slovensku (1800-1918)", "Vývoj agrotechniky cukrovej repy a úsilie o mechanizáciu jej pestovania v rokoch 1830-1918", "Vývoj technizácie a technológie v cukrovarníckom priemysle na Slovensku do konca 19. storočia"
Uverejnené s láskavým súhlasom autorky.
Problém zvyšovať úrodnosť pôdy má v dejinách poľnohospodárskych vied dôležité miesto. Spôsoby na udržovanie úrodnosti a skvalitňovanie pôdy poznali už v staroveku, keď na základe pozorovaní a skúsenosti používali na hnojenie popri maštaľnom hnoji a fekáliách sadru, slieň a popol. Toto obdobie v dejinách zúrodňovania pôdy znamená začiatok uvedomelého boja človeka s prírodou, keď človek dlhodobé praktické skúsenosti začína už vedome uplatňovať a používa také náhradné materiály, ktoré sa ukázali užitočnými.
Na odbornú analýzu základných poľnohospodárskych problémov bolo však treba ešte dlho čakať. Až v druhej polovici 18. storočia začala sa analýza a odborné rozpracúvame systematického zúrodňovania pôdy. Začala sa tiež hľadať odpoveď na otázku, čo treba rozumieť pod pojmom úrodnosť pôdy, ktoré faktory rozhodujú o kvalite pôdy a pod. Začala sa skúšať účinnosť maštaľného hnoja a hľadala sa odpoveď na to, prečo dáva pôda po dlhoročnom pestovaní rovnakej plodiny na tej istej pôde stále menšiu úrodu. Práca vyžadovala pomerne dlhý čas a prvé objavy trvalej vedeckej hodnoty sa ukázali až v tridsiatych rokoch 19. storočia. Svedčili o tom, že nestačí študovať len vonkajšiu a vnútornú stavbu rastlín, ale bezpodmienečne treba skúmať aj hmoty prispievajúce k rastu rastliny, ako aj zmeny, ktoré nastávajú v rastlinách počas ich rastu. Uvedené problémy svojím charakterom už nepatrili do oblasti botaniky, ale do chémie. Hoci je chemické pozorovanie biológov staršieho dáta, za začiatok sústavného zbližovania uvedených dvoch vedných disciplín považujeme tridsiate roky 19. storočia.[1]
Keďže európski učenci na prelome 18. a 19, storočia vedeli ešte málo o výžive rastlín a o úlohe minerálnych látok v tomto procese, berlínska Akadémia vied vypísala roku 1800 konkurz na riešenie problému, či rastliny dostávajú minerálne látky z pôdy, alebo si ich samy vytvárajú. Nadhodeným problémom sa začalo zaoberať niekoľko vedcov a výsledkom ich skúmaní bola séria štúdií uverejnených v rokoch 1819—1840. Prevažná väčšina týchto prác dokazuje, že rastliny dostávajú minerálne látky prirodzeným spôsobom z pôdy.[2]
Medzitým v kruhu hospodáriacich roľníkov začal kolovať poznatok, že na zvyšovanie úrodnosti pôdy stačí vyšší obsah humusu.[3]
V skúmanom období každý roľník vedel, že tmavšia, na humus bohatšia pôda dáva najväčšiu úrodu a že maštaľný hnoj sa v pôde premieňa na humus. Táto zdanlivo jednoduchá teória, ktorú odborne rozpracoval Albrecht T h a e r (tzv. Thaerova teória), naučila roľníkov oceňovať maštaľný hnoj a dokazovala potrebu systematicky ho dorábať. Na väčších majetkoch postupne zanechávali úhorovanie a prechádzali na pestovanie krmovín, čo znamenalo prechod od trojpoľnej sústavy na voľný spôsob hospodárenia. Thaerovi prívrženci sa delili do dvoch skupín. Prvá skupina skúmala zloženie maštaľného hnoja, druhá zloženie pôdy, čím sa založili základy novej vednej disciplíny — pedológie.[4]
Thaerova teória znamenala začiatok spolupráce chemikov a botanikov a roku 1840 vyšlo prvé dielo analyzujúce súvislosť medzi botanikou a organickou chémiou. Autorom tejto práce bol známy a uznávaný nemecký chemik Justus L i e b i g. [5]
Výsledky jeho výskumu otvárali novú etapu v dejinách poľnohospodárskej vedy a založili základy novej disciplíny skúmajúcej možnosť nahradiť pôde výživné látky, ktoré z nej plodiny počas vegetácie odčerpali.
Liebigova práca mala nevšedný ohlas a vyvolala rušnú výmenu názorov medzi vedcami, čo zasa prispievalo k rozvoju poľnohospodárskeho výskumu. V dôsledku Liebigových presvedčivých dôkazov a jeho jasného a zrozumiteľného systému vydobila si agrochémia vážne miesto v rade poľnohospodárskych vedných disciplín. Liebigova teória nenahraditeľnosti prvkov a zákon minima sa stali základom uvedomelého poľnohospodárstva a sám Liebig prvým hlásateľom potreby hnojiť priemyselnými hnojivami. Jeho prvé priemyselné hnojivo však nemalo úspech. Príčina neúspechu nespočívala v samej teóri, ale v skutočnosti, že prvé priemyselné hnojivo vytvoril Liebig len na základe teoretických poznatkov, ktoré si v praxi neoveril. Po tomto neúspechu spájal už Liebig vlastné pokusy s praxou. Nová metóda mu pomohla revidovať predchádzajúci odmietavý postoj k dusíkatým hnojivám a roku 1862 priznal dusíku rozhodujúci význam pri hnojení. [6]
* * *
V päťdesiatych rokoch minulého storočia v uhorskom poľnohospodárstve čoraz častejšie začínali zdôrazňovať potrebu prejsť na vyššiu formu hospodárenia. Súdobá odborná literatúra [7] venovala pomerne veľa miesta problému zvyšovania kvality pôdy a pri výskume účinnosti maštaľného hnoja a hnojenia zelenou hmotou nachádzame v tlači zo šesťdesiatych rokov už niekoľko propagačných článkov o výsledkoch používania priemyselných hnojív v cudzine.
Systematickú propagáciu tohto účinného faktora v poľnohospodárstve možno sledovať až začiatkom osemdesiatych rokov. Odborníci v tomto prvom období propagácie skúmajú výsledky a možnosti používania priemyselných hnojív prevažne len z hľadiska potrieb veľkostatkov a dokazujú, že systematické používanie rozličných druhov priemyselných hnojív poskytne používateľom nové finančné zdroje.[8]
V osemdesiatych rokoch minulého storočia potreba sanácie uhorského poľnohospodárstva stávala sa nanajvýš naliehavou, pretože Uhorsko vykazovalo v tomto období najnižšie priemerné úrody v Európe. V súdobej tlači sa v súvislosti s týmto stavom konštatovalo, že „orná pôda východne od Uhorska f v Rusku) je ešte nevyužitá, čiže v dobrom stave, a západne od Uhorska (v západnej Európe) už prešli na intenzívne hospodárenie". Pretože pôda v Uhorsku bola vyčerpaná, jediným východiskom z krízy bol prechod na intenzívne hospodárenie. Veľkostatky, predovšetkým cukrovarnícke majetky pestujúce vo veľkom cukrovú repu, ktoré vzápätí začali používať rozličné druhy priemyselných hnojív, dosiahli pomerne dobré výsledky, a to aj v prípade iných poľnohospodárskych plodín.[9]
Naproti tomu stredné a malé roľnícke hospodárstva pracovali naďalej prastarými metódami a pestovali prevažne len klasické poľnohospodárske plodiny. V súčasnej odbornej tlači sa prejavuje snaha získať aj široké vrstvy roľníkov pre nové formy hospodárenia. [10]
Systematický výskum s rozličnými druhmi priemyselných hnojív začala organizovať roku 1885 Poľnohospodárska akadémia v Magyaróvári, na území dnešného severozápadného Maďarska. Profesori tejto známej vysokej školy sa obrátili na poľnohospodárov v Uhorsku s výzvou, aby sa zapájali do systematických výskumných prác, poslali jej svoje prihlášky a neskôr aj výsledky vlastných výskumov. [11]
Výzvu uverejnili v časopise Mezógazdasági Szemle [Poľnohospodárske pohľady), ktorý však čítali len odborníci a zámožnejší poľnohospodári. Táto skutočnosť determinovala aj okruh záujemcov.[12]
K systematickému presvedčovaniu stredných a malých roľníkov a k vypracovaniu metód hnojenia priemyselnými hnojivami pre ich potreby došlo až na prelome 19. a 20. storočia. Podnikavejší maloroľníci začali skúšať účinnosť hnojenia priemyselnými hnojivami aj skôr. No neúspechy vyplývajúce z nesprávnej metódy alebo nevhodnej voľby druhu priemyselného hnojiva odradili ich od ďalších, finančne dosť nákladných pokusov. [13]
Slovenskí roľníci sa mohli o účinnosti hnojenia priemyselnými hnojivami dočítať v slovenskom poľnohospodárskom časopise Obzor až od konca sedemdesiatych rokov minulého storočia.[14]
Boli to kratšie poučné články alebo stručné správy o dosiahnutých výsledkoch, o používanej metóde a o druhu priemyselných hnojív. Pozoruhodné je, ako rýchlo a pohotovo reagovali redaktori a dopisovatelia časopisu na skúmanú problematiku. Sú prípady, keď informácie a rady o možnostiach používania priemyselných hnojív napr. pri pestovaní zemiakov predchádzali podobné správy v maďarskej odbornej tlači. Uvedené správy svedčia o tom, že slovenským roľníkom koncom 19. storočia nebola už cudzia otázka používania priemyselných hnojív, hoci ich z hmotných dôvodov nemohli prakticky používať ešte ani v posledných predvojnových rokoch.
Ministerstvo poľnohospodárstva podporovalo predaj priemyselných hnojív za pomoci Hornouhorskej expozitúry a umožňovalo záujemcom výhodný nákup. V jeseni 1909 sprostredkovala Hornouhorská expozitúra pestovateľom slovenských stolíc celkove 39 vagónov priemyselného hnojiva a očakávala, že jeho odber sa v nasledujúcom roku zvýši. [15]
Možno predpokladať, že odberateľmi priemyselného hnojiva boli predovšetkým veľkostatkári. Domnienku, že roľníci v slovenských severných stoliciach v uvedenom období sotva hnojili priemyselným hnojivom, potvrdzujú len nepriame dôkazy. |e známe, že koncom prvého desaťročia 20. storočia prešla na priemyselné hnojenie v hospodársky vyspelejších, úrodnejšícti a tak aj zámožnejších južnoslovenských stoliciach len tá časť roľníkov, ktorá pestovala cukrovú repu a väčšina z nich sa pri vlastnej neochote používať priemyselné hnojivo odvolávala na nevhodné klimatické podmienky. Na vyvrátenie ich predsudkov bolo potrebných ďalších desať rokov. [16]
***
V druhej polovici minulého storočia sa výrobcovia zameriavali na výrobu priemyselných hnojív obsahujúcich dusík, fosfor a draslík. Ich výrobná činnosť závisela teda od výsledkov súdobého vedeckého bádania, ktoré dokazovalo, že dodávanie uvedených živín do pôdy účinne podporuje rast poľnohospodárskych plodín.
Je všeobecne známe, že Uhorsko v druhej polovici minulého storočia patrilo do skupiny štátov pestujúcich kvalitné obilniny. Otázka zvyšovať kvalitu a kvantitu obilnín, predovšetkým pšenice, dostávala sa do popredia záujmu výskumných pracovníkov, ktorých cieľom bolo ustá-liť maximum a minimum potrebného množstva priemyselného hnojiva.[17]
Výskumom určili metódu používania priemyselných hnojív, najlepšie druhy; a najvhodnejší čas na ich rozhodenie. Za najúčinnejší druh priemyselného hnojiva určili superfosíät, ktorý podľa kvality pôdy odporúčali miešať aj s inými živinami.[18]
Všeobecne hlásali teóriu, že pôda pri pestovaní pšenice stráca veľké množstvo fosforu a v superfosfáte videli vrcholne účinný prostriedok na zvyšovanie a skvalitňovanie pestovanej pšenice. Vyzdvihovali prednosť superfosfátu natoľko, že hodnotnú Tho-masovu múčku odsúvali až na druhé miesto. Na otázku, v ktorom ročnom období používať priemyselné hnojivo, dávali jednoznačnú odpoveď, že bezpodmienečne po jesennej orbe, a to aj vtedy, keď ide o jarnú sejbu.[19]
V súdobej odbornej literatúre a tlači sa uverejňovali výsledky pestovateľov pšenice. Z územia dnešného Slovenska sú to výsledky z veľkostatkov, kde pokusy robili na pomerne veľkej rozlohe.
V Kravanoch pri Dunaji (bývalá Ostrihomská stolica) sa roku 1905 priemyselné hnojenie pšenice používalo už vo veľkom a podarilo sa zvýšiť úrodu pšenice priemerne o 3,12 q na katastrálnom jutre.[20]
Na majetku ostrihomského arcibiskupa v Kvetnej priniesli prvé výskumy hnojenia pšenice priemyselnými hnojivami pomerne dobré výsledky. Prieskum vykonali na 12 parcelách v rozlohe po 600 siah2. Na prvej parcele použili maštaľný hnoj, druhú nepohnojili a na ostatných desiatich rozhodili rozličné druhy priemyselného hnojiva. Najlepšie sa uplatnili kombinácie so superfosfátom. Kostná múčka nemala účinnosť. Draselná soľ zvýšila síce úrodnosť o 30 °/o, ale pestovanie pšenice s draselnou soľou sa ukázalo nerentabilným, pretože vysoká cena draselnej soli prevýšila hodnotu zvýšenej úrody pšenice. Preto odborníci uvedeného veľkostatku rozhodli, že v budúcnosti budú na celom majetku používať superfosfát.[21]
Na želiezovskom veľkostatku grófa Breunnera (Tekovská stolica) začali hnojiť pšenicu priemyselným hnojivom už roku 1886. Pokusy z rokov 1886—87 uverejnili s poznámkou, že získané výsledky im poslúžia ako základ pri zavádzaní hnojenia pšenice priemyselnými hnojivami vo veľkom. Skúmali účinnosť jednotlivých druhov priemyselného hnoji"! a prišli k záveru, že v ich klimatických podmienkach sa najlepšie osvedčuje superfosfát rozhodený po jesennej orbe. Touto metódou zvýšili ú-rodnosť pšenice priemerne až o 30—40 %. [22]
Pohronské hospodárstva v okolí Levíc dosiahli v pestovaní pšenice pekné výsledky aj bez používania priemyselných hnojív. Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia mala tamojšia pôda ešte potrebnú zásobu dusíka. No aj tu začali sa už prejavovať dôsledky jednostranného pestovania obilnín vo forme nedostatku fosforu v pôde. Podnikaví a skúsení roľníci začali používať superfosfát. Výsledky boli také uspokojivé, že sa rozhodli systematicky používať superfosfát. [23]
V propagácii účinnosti používania priemyselných hnojív medzi roľník mi Tekovskej stolice sa pokračovalo aj v prvom desaťročí nášho storočia. Iniciátorom propagačných akcií sa stal Hospodársky spolok Tekovskej stolice. Nevyhnutnosť prejsť na systematické priemyselné hnojenie v stolici stala sa naliehavou otázkou dňa, pretože živočíšna výroba mala klesajúcu tendenciu. Od roku 1900 sa znížil stav oviec o 10 %, ošípaných o 15 % a hovädzieho dobytka až o 23 °/o. Roku 1910 rozdelili medzi záujemcov spomedzi maloroľníkov 500 korunovú podporu Ministerstva poľnohospodárstva na nákup superfosfátu. Podpora sa viazala na nasledujúce podmienky: každý uchádzač bol povinný zasiať pšenicu na pôde dvoch katastrálnych jutár. Na prvé jutro sa malo rozhodiť 200 kg superfosfátu, druhé malo zostať nepohnojené. Výsledky boli sľubné, pretože sa zvýšila hektolitrová váha pšenice, čiže vzrástla kvalita obilnín a úroda z katastrálneho jutra sa pohybovala medzi 14,5 až 15,75 q a v jednom prípade hlásili úrodu až 25,55 q [24]
Používanie priemyselných hnojív stálymi pestovateľmi cukrovej repy v južnej časti Tekovskej stolice stávalo sa začiatkom nášho storočia už všeobecným. Na základe dlhoročných skúseností odporúčali odborníci použiť na katastrálne jutro pšenice 75—100 kg superfosfátu pri dodržiavaní špeciálnych osevných postupov vypracovaných pre menšie hospodárstva. [25]
Z veľkostatkov Nitrianskej stolice vyslúžil si prvenstvo komplex majetkov barónov Stummerovcov, kde sa v rokoch 1887—1890 udomácnil voľný spôsob hospodárenia. V tejto veľkej poľnohospodárskej premene našli odborníci veľkostatku veľmi vážnu pomoc v rozličných druhoch priemyselných hnojív. Priemerné päťročné úrody pšenice pestovanej ešte bez priemyselných hnojív (v rokoch 1877—1881) boli 8,33 q z katastrálneho jutra. Tieto úrody zvýšili pomocou priemyselných hnojív, predovšetkým superfosfátu, v nasledujúcom päťročnom období (1882 až 1886) na 9,65 q, v rokoch 1887—1891 na 10,25 q, v rokoch 1892—1896 na 11,91 q a v ďalších piatich rokoch (1897—1901) až na 13,91 q. [26]
Prvenstvo medzi veľkostatkami v Bratislavskej stolici patrí nesporne panstvu gr. Michala Esztertuázyho v Galante (majetky v Bernolákove, v Tomáši kove, vo Vozokanoch a v Jatove) a veľkostatku bratov Kuffnerovcov v Sládkovičove.
Spomenutý majetok gr. Eszterházyho sa dostal roku 1894 do rúk skúseného a v Uhorsku už dobre známeho poľnohospodárskeho odborníka Fridricha R o v a r u.[27]
Nový riaditeľ majetku začal po nástupe rozsiahle výskumy s hnojením priemyselnými hnojivami. Rozloha výskumných pozemkov bola pomerne veľká a prevažná väčšina z nich dosahovala až 30 jutrov. Výskumy začal Rovara dôkladnou analýzou pôdy a štúdiom klimatických podmienok okolia. V prvej fáze pokusov z roku 1894 hľadal odpoveď na otázku, akú úrodu dávajú jednotlivé pôdne typy, v tomto prípade menej úrodná piesočnatá pôda vo Vozokanoch. Pšenica zasiata po kukurici s dávkou 100 kg superfosfátu priniesla o 10 % a s pridaním 30 kg čílskeho liadku o 4 % vyššiu úrodu ako nepohnojená, ale po jačmeni s vikou siatou dosiahol až 40 % zvýšenie úrody. Po jačmeni aj pri prihnojení 100 kg superfosfátu dosiahol len 8% zvýšenie úrody pšenice.
Po lucerne zasiata pšenica priniesla bohaté úroky kapitálu investovaného do priemyselných hnojív, a to v prvom prípade 328 %, v druhom 211 % a v treťom 380 %.[28]
V nasledujúcom roku začal Rovara pestovať pšenicu na hlinitých pieskoch v Bernolákove. Na každé katastrálne jutro dal rozhodiť 100 až 200 kg superfosfátu. Výsledky boli rozmanité, ale v porovnaní s úrodou z nehnojeného pozemku (2,58 q) možno sledovať nezvyčajné zvýšenie úrody. Pomocou 100 kg superfosfátu dosiahol z katastrálneho jutra v prvom prípade 5,99 q, v druhom 6,20 q a v treťom až 7,47 q úrody. Kým jedna nepohnojená parcela poskytla úrodu 4,54 q, s dávkou 100 kg superfosfátu ju zvýšil na 6,10 q a 200 kg superfosfátu až na 7,57 q. [29]
Najvyššiu úrodu pšenice 16,47 q z uhorského jutra dosiahol Rovara roku 1902 na majetku v Jatove. Treba dodať, že úroda pšenice pestovanej v Jatove bez hnojenia priemyselnými hnojivami sa pohybovala od 7,67 q do 11 q z uhorského jutra. [30]
Pritom nemožno zabúdať ani na vedľajšie účinky priemyselných hnojív. Plodina pohnojená priemyselným hnojivom sa stáva odolnejšia proti rozličným chorobám. [31]
Pozornosť čitateľov časopisu Koztelek upútala zaujímavá správa z roku 1896, v ktorej autor, hospodársky vedúci istého tritisícjutrového majetku na okolí Trnavy, analyzoval výsledky prechodu tohto majetku na intenzívny spôsob hospodárenia. Pisateľ článku (L os to f e r) prevzal správu majetku roku 1888. Majetok bol predtým zameraný na jednostranné pestovanie obilnín a týmto doslova drancujúcim hospodárením sa pôda celkom vyčerpala. Nový riaditeľ začal sanáciu majetku postupnou orbou úhorov, do ktorých dal zasiať pšenicu. Prvú trojročnú fázu práce považoval za prechodné obdobie, do roku 1891 likvidoval úhoro-vanie a začal vo veľkom hnojiť priemyselnými hnojivami. Pod pšenicu použil 100—150 kg superfosfátu na jedno uhorské jutro, čím sa mu podarilo v porovnaní s výsledkami z prvých troch rokov zvýšiť úrodnosť o 2,54 q. [32]
Podľa tvrdenia súdobých odborníkov reaguje raž zo všetkých druhov obilnín najúčinnejšie na priemyselné hnojivo. Príčinu si vysvetľovali skutočnosťou, že korienky raži prijímajú len ľahko rozpustné živiny, raž je odolnejšia proti suchu ako ostatné druhy obilnín a prevažná časť jej vegetačného obdobia pripadá na vlhkejšie jarné mesiace. Odborníci považovali superfosfát za najvhodnejší druh priemyselného hnojiva pre raž a podľa kvality pôdy odporúčali pridať aj síran amónny.[33]
Raž je obilnina charakteristická pre hornatejšie kraje. Odtiaľ pochádzajú aj naše príklady. Prvý je zo Šarišskej stolice, kde v Kapišovej dopestovali raž v pôde pohnojenej rašelinou a superfosfátom a z jedného katastrálneho jutra zožali až 16,54 q, čo znamenalo zvýšenie úrody o 5,44 q.[34]
Druhý príklad je z Liptovskej stolice z Trsteného, kde nepo-hnojená pôda dávala len 6,40 q z katastrálneho jutra. Superfosfátom ju však zvýšili na 11,70 q a draselnou soľou dokonca až na 17,70 q.[35]
Na galantskom majetku gr. Eszterházyho začali s priemyselným hnojením raži roku 1893. Úroda v uvedenom roku sa pohybovala medzi 5,39 q až 7,64 q z uhorského jutra. Systematickým priemyselným hnojením zvýšili úrodu do roku 1902 približne na 11 q z uhorského jutra.[36] Výsledky potvrdili prvenstvo superfosfátu a za optimálne množstvo v podmienkach panstva určili 100 kg na uhorské jutro.[37]
Jačmeň patril v druhej polovici minulého storočia medzi rentabilné obilniny a najmä kvalitný sladovnícky jačmeň bol veľmi vyhľadávanou priemyselnou surovinou. Preto nebolo náhodou, že sa jačmeň medzi obilninami hnojenými priemyselným hnojivom dostal na popredné miesto. Odborníci na základe dlhodobých skúseností považovali jačmeň za takú obilninu, ktorá zužitkuje len najľahšie prístupné živiny, a preto siali jačmeň len do veľmi kvalitnej pôdy. V období, keď sa zavádzalo hnojenie priemyselnými hnojivami, odborníci diskutovali o tom, či je potrebné a či sa vôbec rentuje používať priemyselné hnojivá pod jačmeň, ktorý sa aj tak seje do kvalitnej pôdy.[38]
Na túto otázku hľadal odpoveď aj Fridrich Rovara, keď začal výskum na kvalitnej piesočnatej pôde. Výsledok prekvapil aji najskúsenejšieho pestovateľa, pretože do priemyselného hnojiva investovaný kapitál priniesol 115—175 % úroky.[39]
Ďalšími výskumami chcel Rovana dokázať, že priemyselnými hnojivami pohnojená predplodina ovplyvňuje úrodnosť jačmeňa. Výsledky jeho práce boli zaujímavé. Výborne sa vydaril jačmeň prihnojený čílskym liadkom — dal o 1,72 q vyššiu úrodu ako nepohnojený jačmeň siaty po kŕmnej repe. Jačmeň s prídavkom superfosfátu a siaty po kukurici dával o 1,74 q vyššiu úrodu ako nepohnojený. Naproti tomu jačmeň zasiaty za podobných okolností po kŕmnej repe nepriniesol nijaký úžitok.[40] V uvedenej sérii pokusov sa najlepšie uplatnil čílsky liadok a superfosfát.
Roku 1901 začal Rovara kombinovať niekoľko druhov priemyselných hnojív. Pokusy s Thomasovou múčkou a so superfosfátom sa vydarili nad očakávanie, ale kombinácia čílskeho liadku so síranom amónnym ho sklamala.[41]
Systematické používanie priemyselných hnojív na panstve gr. Eszterházyho malo vo všeobecnosti dobré výsledky, hoci globálna úrodnosť jačmeňa bola nižšia ako sa dosiahla pri pokusoch. Napr. roku 1893 priemerná úroda jačmeňa na majetkoch bola 5,52 q z uhorského jutra, no roku 1902 sa už zvýšila priemerne na 9,30 q. [42]
Na spomínanom veľkostatku v okolí Trnavy dosiahli pekné výsledky aj pri pestovaní jačmeňa hnojeného čílskym liadkom a priemernú úrodu z rokov 1888—1890 (5,83 q z uhorského jutra) zvýšili v rokoch 1891 až 1895 na 9,62 q.[43]
Počas dvadsaťdvaročnej systematickej práce zvýšili pomocou priemyselných hnojív aj na Stummerovskom panstve v Horných Obdokovciach celkove úrodu jačmeňa o 15 %.[44]
Odborníci odporúčali majetkom na južnom Slovensku pod sladovnícky jačmeň rozhodiť 150—200 kg superfosfátu. Potrebné množstvo dusíka radili zabezpečiť maštaľným hnojom a nie dusíkatými priemyselnými hnojivami, ktoré zvyšujú obsah proteínu v jačmeni, čo pri výrobe sladu nie je žiadúce. [45]
Najobľúbenejšou obilninou chladnejších a vlhkejších krajov bol ovos. Ovos si prevenstvo vyslúžil v hierarchii vitálnosti obilnín, pretože jeho korienky majú maximálnu schopnosť rozpúšťať živiny a dokážu absorbovať aj veľmi ťažko rozpustné zlúčeniny, o čom svedčia údaje vo vtedajšej odbornej literatúre. [46]
Zo skromnosti ovsa vyplýva, že s jeho hnojením priemyselnými hnojivami sa začalo pomerne neskoro. Prvé výsledky pochádzajú zo začiatku nášho storočia. V uvedenom období napr. v Abovsko-turnianskej stolici zožali z jedného katastrálneho jutra priemerne 6,60 q ovsa, no pridaním 100 kg superfosfátu zvýšili tento priemer až na 9,20 q. [47]
Vo Vlkase v Tekovskej stolici zvýšili pomocou 150 kg superfosfátu úrodu až na 12,60 q z katastrálneho jutra a v Hronskej Breznici zo 6,93 q na 9,80 q, čo znamená, že investícia 13 korún v podobe superfofsátu priniesla pestovateľom príjem 40—45 korún. [48]
Podľa tvrdenia odborníkov najlepšie reagoval ovos na superfofsát. [49]
Fridrich Rovara bol tiež tejto mienky, ale v prípade slabého klíčenia prihnojoval porast čílskym liadkom. [50] Túto metódu uplatňoval aj vtedy, keď sa z určitých príčin používali priemyselné hnojivá len na jar. Na jeseň pohnojený ovos dával o 12 % vyššiu úrodu ako ovos pohnojený na jar, na kvalitnejšej pôde sa však dosiahlo až 32 % zvýšenie úrody. [51]
Pekné výsledky v pestovaní ovsa dosiahli odborníci aj na Stumme-rovskom panstve v Nitrianskej stolici. Úrodnosť ovsa zvýšili od roku 1877 do roku 1902 až o 20 %. Treba dodať, že na tomto majetku nedávali priemyselné hnojivá priamo pod ovos, ale pod cukrovú repu, ktorá bola v osevnom postupe predplodinou ovsa. [52] Korigovali tak všeobecne zaužívanú zvyklosť, že ovos má v osevnom postupe nasledovať čo najneskôr po pohnojených plodinách.[53]
Aby cukrová repa počas niekoľkomesačného rastu nadobudla dobrú kvalitu, vyžadovala si vysoko kvalitnú pôdu, čo sa mohlo dosiahnuť len hnojením. Klasickú formu hnojenia, ť. j. hnojenie maštaľným hnojom, používali už od začiatku pestovania cukrovej repy. Od druhej polovice 19. storočia, najmä v osemdesiatych rokoch, začalo sa však už rozširovať hnojenie priemyselnými hnojivami a práve cukrová repa dopomáhala jeho udomácňovaniu v poľnohospodárskej oblasti Slovenska.
Odborníci odporúčali pestovateľom cukrovej repy hnojiť maštaľným hnojom i priemyselnými hnojivami. [54] Od začiatku osemdesiatych rokov väčšina veľkých repných hospodárstiev používala kombinovaný spôsob hnojenia, t. j. určité percento maštaľného hnoja nahrádzali priemyselnými hnojivami. [55]
Prax používať len priemyselné hnojivo sa udomácňuje na veľkostatkoch len od konca osemdesiatych rokov minulého storočia a prevláda natoľko, že napr. začiatkom 20. storočia v Bratislavskej stolici nejestvoval už veľkostatok, na ktorom by nepoužívali pod cukrovú! repu priemyselné hnojivo. [56] Napr. v Sládkovičove sa systematické používanie priemyselných hnojív datuje od roku 1881. Na hnojenie cukrovej repy roku 1882 použili priemyselné hnojivá v cene 19 800 zlatých a správa cukrovaru v nasledujúcom roku rozhodla, že každý rok investuje do nákupu priemyselných hnojív najmenej 100 000 zlatých. [57] V rokoch 1894—1911 zaplatili za priemyselné hnojivá celkove 621 521 zlatých, čo ročne znamenalo 77 690 zlatých. Rozhodnutie z roku 1883 síce nesplnili, no treba pritom brať do ohľadu skutočnosť, že cena priemyselných hnojív, predovšetkým superfosfátu, ktorý na tomto panstve používali vo veľkom, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia neustále klesala. Na prelome 19. a 20. storočia zaplatiť cukrovar za 1 q superfosfátu 10 zlatých. [58]
Podľa zachovaných údajov vynaložili veľkú sumu na nákup priemyselného hnojiva aj na Schoellerových majetkoch v Tekovskej stolici. V rokoch 1899—1914 vyplatili 200 381 korún, z čoho na jeden rok pripadalo 12 524 korún. [59] Okrem uvedeného množstva priemyselných hnojív používali na hnojenie aj veľké množstvo saturačných kalov, ktoré dostávali podľa zmluvy z cukrovaru v Pohronskom Ruskove. [60]
Zaujímavé pokusy začali robiť roku 1904 na majetkoch šurianskeho cukrovaru. Vyskúšali všetky vtedy známe druhy priemyselných hnojív.
V podmienkach panstva sa najlepšie osvedčila trojitá kombinácia superfosfátu, čílskeho liadku a draslíka, ktorou dosiahli o 90 % vyššiu úrodu ako na nehnojenej pôde. Pri používaní len superfosfátu bola úroda o 40 % nižšia ako po uvedenej trojitej kombinácii. Superfosfát s čílskym liadkom dával o: 20 % nižšiu úrodu. [61]
Na repných poliach v Ludaniciach a v Komjaticiach v Nitrianskej stolici prestali pomerne nákladným čílskych liadkom hnojiť na prelome 19. a 20. storočia a začali používať čistý superfosfát. [62]
Riaditeľ majetkov gr. Eszterházyho dával už od konca minulého storočia pod cukrovú repu výlučne len priemyselné hnojivá, čím dosiahol veľmi dobré výsledky. Jutrovú úrodu zvýšil z 50 q na 149,60 q. [63] Dokonca vyhlásil, že bez priemyselných hnojív by sa cukrovú repu neopovážil pestovať. [64]
Pri pestovaní cukrovej repy na želiezovskom panstve zvýšili pri systematickom hnojení priemyselnými hnojivami úrodnosť repy až o 90 %. [65]
Veľké repárske hospodárstva veľa investovali do priemyselných hnojív. Ako sme videli, túto investíciu neustále zvyšovali, pretože systematickým hnojením priemyselnými hnojivami podstatne vzrastali hektárové úrody. [66]
Zemiaky boli v osemdesiatych rokoch minulého storočia na celom Slovensku hojne pestovanou plodinou a ich výroba pritom naďalej vzrastala. Odborníci húževnato propagovali pestovanie zemiakov, pretože išlo o užitočnú a pritom nenáročnú plodinu, ktorej sa dobre darilo aj v menej kvalitnej pôde a v krajoch s chladnejším podnebím. Zemiaky boli výdatnou a lacnou potravou a súčasne hľadanou surovinou na výrobu liehu a škrobu.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa odborníci mohli pri hnojení zemiakov priemyselnými hnojivami odvolávať len na cudzozemské poznatky a podľa nich odporúčať hnojenie superfosfátom alebo čílskym liadkom. [67]
Prvé domáce výsledky na Slovensku v rámci Uhorska máme z konca 19. storočia a tie dokazovali, že v našich podmienkach treba pri pestovaní zemiakov používať aj draselné hnojivá. Skúsenosti totiž pochádzali z južnej oblasti dnešného Slovenska, kde je pôda pomerne chudobná na draslík. Pestovatelia však nezabúdali ani na osvedčený superfosfát. [68]
Hnojenie zemiakov priemyselnými hnojivami sa však ujímalo veľmi pomaly. Nepovažovali ho za potrebné ani najvýznamnejší poľnohospodári v druhej polovici minulého storočia. Napr. na galantskom panstve gr. Eszterházyho nehnojili zemiaky priemyselným hnojivom ešte ani v druhej polovici deväťdesiatych rokov 19. storočia.
Rovara považoval hnojenie iných plodín za potrebnejšie a zemiaky hnojil priemyselným hnojivom len príležitostne. [69] Len už ako penzista venoval tejto otázke väčšiu pozornosť. Kombináciou; draselnej soli, čílskeho liadku a superfosfátu zvýšil v Tomášove úrodu zemiakov zo 77,33 q na 109,33 q z katastrálneho jutra.[70]
Pestovanie kukurice s používaním priemyselných hnojív sa dostalo do pestovateľského plánu poľnohospodárov na Slovensku až koncom osemdesiatych rokov 19. storočia. Táto mnohostranná priemyselná a kŕmna plodina postavila výskumníkov pred veľa ťažko riešiteľných otázok. Prvé správy o hnojení kukurice priemyselným hnojivom máme z územia dnešného južného Slovenska, kde vyskúšali niekoľko priemyselných hnojív, predovšetkým osvedčený superfosfát a síran amónny. Úrody sa zvýšili len v ojedinelých prípadoch [71], no vo všeobecnosti sa hnojenie priemyselným hnojivom nerentovalo. Táto skutočnosť odradila aj skúsených hospodárov-výskumníkov, akými boli Fridrich Rovara a Ján M o r á v e k, správca želiezovského majetku. [72]
Pretože kukurica veľmi účinne reagovala na maštaľný hnoj. pestovatelia kukurice zostali až do konca prvej svetovej vojny pri tradičnom spôsobe hnojenia.
Pomerne neskoro začali výskumy v oblasti hnojenia tabaku priemyselným hnojivom. Do konca osemdesiatych rokov 19. storočia nejestvujú ešte ani nijaké správy o pokusoch. [73] Až koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia vyzdvihovali odborníci užitočnosť hnojiť tabak priemyselnými hnojivami. Pritom vychádzali len z cudzozemských, predovšetkým nemeckých výsledkov, ktoré prispôsobovali na uhorské pomery. Odporúčali používať rašelinu a priemyselné hnojivá, pretože zvyšovali horľavosť tabakových listov, no upozorňovali aj na potrebu postupného dodávania draslíka. [74]
V pomeroch novohradskej stolice sa dobre osvedčil aj superfosfát. Napr. s prídavkom 200 kg superfosfátu zvýšili úrodu o 2,89 q [75] z katastrálneho jutra. Všeobecná skúsenosť však potvrdila, že fosfor zvyšuje obsah proteínu v tabakových listoch, čím sa zhoršuje jeho kvalita. Na zvyšovanie obsahu nikotínu odporúčali odborníci pridávať hnojivá s obsahom dusíka. [76]
Snaha zvyšovať úrodnosť neobišla ani vinohradníkov a pestovateľov ovocia. Vinohradníci vedeli, že nepohnojené vinohrady dávajú nekvalitné víno a prízvukovali, že ak poskytne pestovateľ viniču všetko potrebné, vynahradí sa mu to plnou mierou na jeseň. [77]
Koncom osemdesiatych rokov 19. storočia slovenskí vinohradníci poznali len maštaľný hnoj, no pri jesennom hnojení používali aj plevy a slamu. Údaje o používaní priemyselných hnojív sa vyskytujú len ojedinelé. Hnojenie priemyselnými hnojivami vo vinohradoch ujímalo sa dokonca aj na veľkostatkoch len veľmi pomaly. V polovici druhého desaťročia 20. storočia sa vinohrady hnojili ešte stále len maštaľným hnojom. [78]
Aj ovocné stromy sa začali priemyselnými hnojivami hnojiť až v prvom desaťročí 20. storočia. V prvej fáze pokusov vyskúšali ovocinári ako ovplyvňujú jednotlivé druhy priemyselných hnojív úrodu jabloní, slivák a čerešní. Zistili, že tieto ovocné stromy dobre reagujú na poskytnutý dusík, fosfor a draslík. Dusíkaté hnojivá, čílsky liadok a síran amónny rozhodili pod stromy na jar, ostatné živiny až na jeseň. Prekvapujúce boli výsledky hnojenia jabloní draselnou soľou v Bardejove, kde každý pohnojený strom dával o 30 kg vyššiu úrodu ako nepohnojený. Pri slivkách v Senci bol výsledok za podobných okolností ešte lepší, zvýšená úroda z jedného stromu sa pohybovala medzi 40—90 kg. [79]
Odborníci zdôrazňovali potrebu hnojiť ovocné stromy systematicky vápnom. Niektorí za najvhodnejšie považovali dodať potrebné množstvo vápna v trojročných až päťročných intervaloch, iní odporúčali dávať menšie, približne 20—30 dkg dávky pod jeden strom každý rok. [80]
Z uvedených poznatkov vyplýva, že pri prenikaní priemyselných hnojív do poľnohospodárstva na území dnešného Slovenska v rámci bývalého Uhorska možno rozlišovať dva prúdy. Prvý zachytil časť veľkostatkov, na ktorých sa v prvej fáze nami skúmaného obdobia v rozpätí rokov 1880—1918, teda v rokoch 1880 až 1900, robili výskumy so všetkými druhmi vtedy známych priemyselných hnojív, a v nasledujúcej druhej fáze — v rokoch 1900 až 1918 sa získané skúsenosti z praxe prenášali do hospodárskeho života. Druhý prípad, ktorý mal zachytiť stredných a malých roľníkov, do roku 1900 stagnoval. V nasledujúcej fáze — v rokoch 1900 až 1918 hnojenie priemyselnými hnojivami vlastne ešte len začína prenikať do ich hospodárstiev. Táto fáza sa teritoriálne obmedzovala na stredné roľnícke hospodárstva na území dnešného južného Slovenska.
1 Francúzski vedci už v rokoch 1780—1800 robili chemickú analýzu jednotlivých rastlín. Veľkú ozvenu vyvolala najmä práca francúzskeho vedca de Sausurea „Recherches chimiques sur la végétation" vydaná r. 1804 v Paríži, ktorá položila základy nového vedného odboru — fyziológie rastlín.
2 Pozri práre Johna, Jablonského, Lassaigre, Weigmana a Polstofa.
3 T h a e r : Grundsätze der rationellen Landwirtschaft I—IV. Berlín 1810.
4 Myslíme na vedcov Sprengela a S c h n u b e l a.
5 L i e b i g, J.; Die Chemie in ihrer Anwendung auf Agrikultur und Physiologie, 1840
a ďalšie jeho práce: Zur Theorie und Praxis in der Landwirtschaft, 1856; Die Grundsätze der Agrikulturchemie, 1855; Naturgesetze des Feldbaues, 1862.
6 Na základe prvých trvalých úspechov pracovalo v druhej polovici 19. storočia v západnej Európe už veľa tovární na výrobu priemyselných hnojív. Napr. na svetovej výstave v Paríži r. 1878 bolo zastúpených 66 firiem. Pozri Cserháti, S. Kossutány, T.: A Trágyázás alapelvei, Bp. 1887, s. 450.
7 Odborná literatúra vyšla prevažne v nemeckom a maďarskom jazyku. Prvý slovenský odborný poľnohospodársky časopis Obzor začal vychádzať v redakcii Licbarda až r. 1863.
8 Obzor, 1890, 98, a 1897, 7.; Mezögazdasági Szemle 1891, 533 (ďalej MgSz).
9 V a d k e r t y o v á. K.: Dejiny cukrovarníckeho priemyslu a pestovania cukrovej repy na Slovensku (1800—1918) — monografia. Bratislava 1972.
10 K e l e t i, K.: Hivatalos jelentés a budapesti 1885-iki országos általános kiállításrôl, Budapest 1886, III., 8,
11 MgSz, 1885, 385.
12 Ďalším propagátorom hnojenia priemyselnými hnojivami a odborným poradcom pestovateľov v Uhorsku bol Výskumný ústav poľnohospodársky (Mezögazdasági Kísérleti Intézet), ktorý v deväťdesiatych rokoch 19. storočia pracoval pod menom Krajinská uhorská kráľovská výskumná a pestovateľská stanica - Országos Magyar Királyi Novénytermelési Kísérleti Ällomás). Uvedený ústav založili na podnet profesorov Poľnohospodárskej akadémie v Magyaróvári. Prvým riaditeľom ústavu sa stal Sándor Cserháti, vysoko vážený vedec, organizátor a autor početných učebníc a odborných prác, iniciátor vydávania už spomenutého poľnohospodárskeho časopisu Mezögazdasági Szemle a 26 rokov jeho redaktor. Ústav svoju výskumnú a publicistickú prácu zameral v dvoch smeroch: 1. oboznamoval záujemcev so zahraničnými výsledkami hnojenia priemyselnými hnojivami, 2. popularizoval v Uhorsku dosiahnuté výsledky.
13 Pozsonyi Gazda (ďalej PG), číslo 7, 6.
14 Obzor, 1890, 98; 1902, 116—117.
15 Árvamegyei Hírlap (ďalej AH), 1910, čísio 8, 4.
16 Obzor, 1890, 14, 11; 1903, 94.
17 S z i v ó s, B.: A műtrágyázás vezérfonala, BuciapeSt, 1986, 16.; Rovara, F.: Tíz év műtrágyákkal, Budapest:, 1890, 7.
18 Obzor, 1890, 14, 11; 1903, 94.
PG, 1902 číslo 10, 5. Uvedený časopis v pomeroch bratislavskej župy odporúča rozhodiť na každé jutro pôdy na orbu pred sejbou 150 kg superfosfátu a po sejbe 20 až 25 kg čílskeho liadku. Ak by pšenica vo vývoji zaostávala, odporúča prihnojovať porast (na jar) čílskym liadkom.
19 MgSz, 1894, 12; Köztelek, 1894, 923; Obzor 1898, 174; 1897, 42; 1902, 130—131;
PG, 1900, číslo 4, 4; ÁH, 1903, číslo 10, 2; 1913, číslo 10, 5.
Potrebu hnojenia priemyselnými hnojivami na jeseň hneď po sejbe nebolo treba dokazovať, ale presvedčiť pestovateľov, že aj pre jarnú sejbu pripravovaná pôda potrebuje jesenné hnojenie, si vyžadovalo rázne odôvodnenie. Odborníci poukazovali na klimatické podmienky Karpatskej kotliny, na pomerne suché jarné počasie a na krátke vegetačné obdobie jarnej pšenice, ktoré znižujú účinnosť priemyselných hnojív rozhodených už na jar.
20 Cserháti, S.: A mütrágyák okszerü alkalmazása, Gyôr 1906, 46.
21MgSz, 1892, 53—57.
22 MgSz, 1887, 534—544.
Predplodinou pšenice v jednom prípade bola lucerna. Pôdu po lucerne v júli zorali do hĺbky 13 cm. V polovici augusta orbu opakovali, ale už do hĺbky 24 cm a v septembri rozhodili maštaľný hnoj, neskoršie so superľosfátom. Výskum začali na štyroch veľkých parcelách. Na jednu parcelu dali maštaľný hnoj, na druhú síran amónny a na ďalšie dve superfosfát a popol z dreva. Síran amónny a popol z dreva zostali bez účinku, ale superfosfát zvýšil úrodu o 40 %. V nasledujúcich rokoch zvýšili úrodnosť o 30 %.
23 MgSz, 1891, 275.
24 PG, 1910, č. 10, 3—4; 911, č. 9, 2—3.
Záujemci sa hlásili z nasledujúcich dedín: Tekovská Nová Ves, Domaša, Čajakovo, Dolný Várad, Agov, Horná a Dolná Seč, Kozárovce, Tek. Lužany, Malé a Veľké Kozmálovce, Horný Hrádok. Ondrejovce, Hliník, Horná Zdaňa, Uclek, Svátuša, Vlkas, Trávnica, Tek. Nemce, Tehla.
25 PG, 1914, z 15. februára. 1.
Uvedieme odporúčané osevné postupy:
1. Pšenica — 100 kg superfosťátu; cukrová repa — 200 q maštaľného hnoja a 100 kg suporíosfátu; jačmeň s ďatelinou — nehnojené; ďatelina;
2. Pšenica — 75 kg superfosfátu; cukrová repa — 250 q maštaľného hnoja, 72 kg super fosfátu,
40 kg draselnej soli a 20 kg čílskeho liadku; jačmeň s ďatelinou — 75 kg superfosfálu a 35 kg draselnej soli; ďatelina — nehnojená;
3. Vika siata — 120 q maštaľného hnoja; pšenica — 75 kg superfosfátu; cukrová repa — 50 kg superfosfátu, 30 kg draselnej soli, 20 kg čílskeho liadku a 200 q maštaľného hnoja; jačmeň s ďatelinou — nehnojená;
4. Jačmeň s vikou siatou — 150 q maštaľného hnoja; pšenica — 75 kg superfosfátu; cukrová repa — 75 kg superfosfátu, 40 kg draselnej soli, 20 kg čílskeho liadku, 250 q maštaľného hnoja; jačmeň s ďatelinou - 75 kg superfosfátu a 30 kg drasel. soli
ďatelina — nehnojená;
26 Köztelek, 1002, 1931.
27 Fridrich Rovara bol pôvodom Rakúšan a narodil sa r. 1852 v Grazi. Na vysokej škole technickej svojho rodného mesta študoval poľnohospodárske vedy a ekonomiku a po jej úspešnom absolvovaní r. 1871 prijal miesto v Zadunajskú na majetku cukrovaru v Csepregi, neskoršie v Nagyatáde. Jeho nasledujúca životná zastávka bola už na južnom Slovensku v Želiezovciach, kam prišel ako riaditeľ veľkostatku gr. Breunnera a odhliadnuc od krátkeho prechodného pobytu znovu v Zadunajskú (Répceszentgyörgy) zostal až do konca svojho života na južnom Slovensku. R. 1894 prijal riaditeľské miesto na veľkostatku gr. Michala Kszterházyho v Galante. Rovara bol veľmi skúseným propagátorom a uskutočňovateľom intenzívneho hospodárenia. Bol neúnavným vedcom-výskumníkom a výsledky svojich výskumov uverejňoval vo forme článkov, štúdií (Mezögazdasági Szemle, Köztelek, Gazdasági Lapok a Wiener Landwirtschaft. Zeitung alebo samostatných monografií. Jeho samostatné publikácie patrili do skupiny najpopulárnejšej súdobej odbornej literatúry a považovali ich za učebnice poľnohospodárskej vedy a ekonomiky. Sú to: A cukorrépatermelés, Bp. 1891; Tíz év mútrágyákkal, Budapešť 1890 a 1894; Die Landwirtschaft des Pressburger Comitates, Bratislava 1897; Hogyan gazdálkod junk, 1899, Gazdasági vezérfonál I.—11. Budapešť 1898; Káliumtrágya, Budapešť 1910; Galánthai és fraknói gr. Eszterházy Mihály uradalmai, Bratislava 1902.
Jeho aktívna činnosť v službách grófa Eszterházyho trvala do roku 1905, keď odchádzal do penzie a usadil sa na svojom vlastnom majetku v Tomášove, kde v plnej pracovnej aktivite prežil posledných 7 rokov svojho života. Zomrel r. 1912 a pochovali ho v Tomášove.
28 MgSz, 1895, 543—546.
30 MgSz, 1896, 243 a 248, Köztelek, 1896, 894—98.
30 R o v a r a. F.: Galánthai és fraknói gr. Eszterházy Mihály uradalmai, Bratislava
1902, 79 (ďalej EM uradalmai). V texte uvedené vynikajúce výsledky sú vyššie ako
úrodnosť pšenice na jednotlivých hospodárstvách panstva. Ale z nasledujúcej tabuľky
vidíme neprestajné stúpanie úrodnosti, čo je nesporne výsledkom stále širšieho používania priemyselných hnojív.
31 PG, 1900, č. 9, 2.
32 Köztelek, 1896, 685.
33 Cserháti, S.; c. d., 45; Rovara, F.: EM uradalmai, 82—83.
34 Cserháti, S.; c. d., 57.
35 Tamtiež, 52.
36 Rovara, F.; EM uradalmai, 87.
37 MgSz, 1895, 549; 1896, 245. Podľa výsledkov zvyšovanie množstva priemyselného
hnojiva na piesočnatoílovitej a ľahkej piesočnatej pôde sa nerentovalo, pretože dopomáhalo iba zvýšeniu úrodnosti slamy.
38 Cserháti, S.: c. d., 58.
39 MgSz; 1894, 12; 1895, 554; Rovara r. 1893 robil výskumy v Tomašíkove na pomerne menších 300 siahových parcelách. Úroda prepočítaná na katastrálne jutro dosiahla 13,35 q.
40 MgSz, 1895, 547—549. Z čílskeho liadku dali na uhorské jutro po 30 kg.
41 R o vara, F.: EM uradalmai, 91-92.
Prvá séria pokusov z r. 1901:
a) nehnojená 8,34 q
b) 250 kg Thomasovej múčky 10,84 q
ej 400 kg Thomasovej múčky 11,66 q
d) 200 kg Thomasovej múčky a 100 kg superfosfátu 12,64 q na uhorskom
Druhá séria pokusov z r. 1902:
a) nehnojená 9,89 q
b) 40 kg čílskeho liadku
c) 30 kg síranu amónneho 10,04 z úhor. jutra.
42 Rovara, F.: EM uradalmai, 91--92
43 Köztelek. 1896, 685.
44 Köztelek, 1902, 1931.
45 MgSz, 1891, 278; Obzor, 1898, 174; PG, 1904, č. z januára, 2; PG, 1909, číslo
z 15. marca, 2; 1910, č. z 15. jan., 5.
46 Cserháti, S.: c. d., 66.
47 Tamtiež.
48 Obzor, 1898, 174; Obzor 1902, 130—131; PG, 1911 z 15. februára, 4.
49 A fôldnek mütrágyázásárol, A Mütrágyát Értékesítö Szôvetkezet kiadása, Budapešť 1908, 9—12. Odborníci za ideálnu dávku považovali 150—200 kg superfosfátu na každé katastrálne jutro pôdy
50 Rovara, F.: EM uradalmai, 95.
51 MgSz, 1895, 550—551.
52 Köztelek, 1902, 1931.
Katastrálne jutro q
1877—81 6,42
1882—86 7,56
1887 -91 7,31
1892 -96 10,80
1897—1901 13,32
53 Cserháti, S.: c. d., 66.
54 K e r p e l y, K.: A cukorrépa mínt iparnövény, Budapešť 1890, 65.
55 Közetelek. 1901, 435; 1908, 1408.
J a n c s ó, B.: Tízévl cukrorrépa kísérletek eredménye. Magyaróvár 1914, 2G.
Rovara, F.: Tíz év mütrágyákkal, Budapešť 1890, 58.
56 Súdobá odborná tlač neustále píše o prednostiach hnojenia priemyselnými hnojivami a odporúča ho aj menším dorábateľom. Pozri: Obzor 1874, 45—46; 1892, 75—76; 1899, 71; 1900, 63; Gazdasági Lapok 1873, 5—7; 1890—86, 71; Kóztelek 1913, 573; Rovara, F.: Landwirtschaft des Pressburger Comitates, Bratislava, 1897, 14—15.
57 W i e n e r. M.: A magyar cukoripar fejlödése, Budapešť 1902, I., 511.
58 Podnikový archív, Sládkovičovo, DCÚSNS, fasc. 45, sp. 298.
59 Štátny archív, Nitra, Dominium Schoeller, Hlavné knihy 1908/1907 3; R u f f y, P.: Bars-vármegye gazdasági leírása, Budapešť 1901, 36.
60 Podnikový archív Sládkovičovo, závod Pohr. Ruskov. Die Pachtökonomie, 78. Na
želiezovskom panstve Pohronského cukrovaru úč. spol. v rokoch 1911—1918 zaplatili
za priemyselné hnojivá 850 239 korún. Ročne kupovali až 6 000 q priemyselného
hnojiva.
61 Jancsó, B.: c. d., 56.
62 Tamtiež, 29.
63 Koztolek, 1910, 610—611.
64 Rovara, F.: EM uradalmai, 119.
65 Rovara, F.: Répatermelés, Budapest 1890, 144.
66 Köztelek, 1910, H10—611.
67 A földnek matrógyázásáról, 12.
68 Rovara, F.: Kálitrágya, Budapest 1910, 112; Obzor 1898, 174; BG, 1912 z 15. vembra, 4.
69 MgSz, 1896, 67.
70 Rovara, F.: Kálitrágya, 116.
úroda z kat. jutra
a) nehnojená parcela 77,33 q
b) 100 kg draselnej soli 82,67 q
n) 100 kg superfosfátu 81,33 q
d) 100 kg draselnej soli a 101,33
160 kg superfosfátu
e) 100 kg draselnej soli, 102,67 q
80 kg čílskeho liadku a
f) 100 kg draselnej soli, 109,33 q
80 kg čílskeho liadku
160 kg superfosfátu
71 MgSz, 1887, 538: 1889, 73—75; Cserháti, S.: c. d., 70—71. Ako napr. v želiezovskom chotári (majer Kerckudvard) úrodu z jodného katastrálneho jutra pomocou 100 kg superfosfátu a 60 kg síranu amónneho zvýšili z 13,27 q na 17,21 q.
72 Rovara, F.: EM uradalmai, 97—99.
73 MgSz, 1888, 9.
74 MgSz, 1899, 147—156.
75 Cserháti, S.: c. d., 94.
76 Köztelek, 1896, 642—643.
77 Obzor 1889, 71 a 53.
78 Rovara, F. EM uradalmai. 142, 146. Autor píše o svojich pokusoch s Thomasovou múčkou. A földnek mütrágyázásáról, 12-13.
79 C s e r h á t i, S.: Kálitrágya, 45
80 PG, 1906 c. 10, 4; PG, 1910, č. z 15, januára, 7.
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}