V slovenskej tlači sa v tomto roku meno Alberta Apponyiho (29.5.1846-7.2.1933) nemihlo, napriek tomu, že od smrti tohoto Uhro-Slováka (rodinné sídlo Apponyiovcov bolo v Eberhardte t.j. na Slovensku) uplynulo okrúhle 80 rokov. V určitom zmysle je to mlčanie aj pochopiteľné, veď Apponyi je akýmsi Teodorom Nette slovenských dejín a dôležitejší než človek, je symbol. Ak Majakovský oslavoval v lotyšskom kuriérovi (na ktorého spáchali atentát keď viezol list boľševickej vlády do Berlína) súdruha i zaoceánsky parník, potom dekadentný uhorský aristokrat Apponyi je dnes pre slovenských majstrov pera predovšetkým synonymom brutálnej maďarizácie.
Na Apponyiho nikto nespáchal atentát - Masarykov krúžok sa pokúsil len o jeho „character assassination” s cieľom diskreditovať ho (a zajedno s ním i uhorský liberálny režim) v očiach medzinárodnej verejnej mienky.
Či sa diskreditačná kampaň podarila, žiaľ ani po 100 rokoch nevieme s určitosťou povedať - keďže slovenská historiografia polemiku Björnson-Apponyi vedenú na stránkach medzinárodnej tlače zatiaľ nestihla spracovať. Vieme len, že Apponyiho odnárodňovaciu politiku odsúdili okrem Björnsona aj ďalší významní európski činitelia, ako britský publicista R. W. Seton-Watson, švajčiarský spisovateľ W. Ritter a hlavne L. N. Tolstoj, aj keď v prípade posledne menovaného šlo o podvrh. Vieme, že proti Apponyimu demonštrovali krajanské organizácie počas jeho návśtev v USA, žiaľ ich ohlas v americkej tlači zatiaľ takisto nie je spracovaný.
Určitý informačný deficit sprevádza slovenského záujemcu o Apponyiho permanentne - z nedostatku informácií mu neostáva, než si domýšľať Apponyiho účinkovanie v r. 1918 (ak predpokladá jeho rezistenciu voči Károlyiho vláde a podporu Horthyho, mýli sa). Fátum neinformovanosti sprevádza slovenského čitateľav súvislosti so starým grófom i neskôr. Ivan Krno vo svojej knihe o Trianonskej zmluve síce plasticky popisuje Apponyiho príjazd do Paríža v r. 1920 i jeho starosti o hodvábne košele v batožine, jeho prejav na mierovej konferencii však opomenie.
Postava starého pána sa tak pre slovenského čitateľa redukuje/transformuje práve na tzv. Apponyiho maďarizačné školské zákony z r. 1907. A pokiaľ si uvedené zákony neprečíta, kontext v ktorom vznikali nespozná a s (česko)slovenskými školskými/jazykovými zákonmi neporovná, tak sa to zrejme ani nezmení...
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}