Besedu s názvom "Neznámy príbeh juhu" usporiadala včera Univerzitná knižnica v Bratislave v spolupráci s Informačným a dokumentačným strediskom UNESCO a Dokumentačným strediskom holokaustu v Bratislave. Po úvodnom slove Moniky Vrzguľovej prítomní historici priblížili udalosti z novembra 1938 a rokov nasledujúcich. Centrálnym bodom programu bolo premietanie dokumentu Petra Scheinera "Naivné sny". Autor - rodák z Nových Zámkov, ktorý vyrastal v Komárne a od r. 1968 žije vo Švajčiarsku kde sa živí výrobou školiacich filmov - sa s odstupom desaťročia (1999 a 2011) pozrel na život židovskej komunity v Komárne, z čoho vznikol uvedený filmový dokument.
Dej filmu približuje osudy komárňanských Židov cez snaženie bratov Pasternakovcov udržať pri živote židovskú komunitu v Komárne napriek bezvýchodiskovej situácii. Ľudia, ktorých filmár v dokumente oslovil, hovoria o 220 ročnej minulosti komunity, ktorej 2.743 príslušníkov mnohým prispelo k prosperite mesta (kde je prítomnosť Židov zdokumentovaná z dávnych vekov) a z ktorej po holokauste ostalo nažive 248 ľudí. Hovoria o traumatizujúcich pocitoch ľudí, z ktorých niektorí svoj pôvod spoznali až ako dospelí a stáli pred dilemou, či prijať židovskú identitu v nepriateľskom a latentne nenávistnom prostredí. Dnes ich žije v Komáre 45.
Film kladie naliehavé otázky o prebúdzajúcom sa antisemitizme a rovnakú otázku kládol aj filmár auditóriu. Publikum sa však akosi zaseklo na inej téme, keď prítomní historici, celkom v súlade so zažitým kánonom slovenskej historiografie vysvetlili, že v zásade bol príbeh slovenských Židov i príbeh Židov na arbitrážnom území rovnaký, keď s určitým fázovým posunom boli slovenskí Židia deportovaní do táborov smrti na jar r. 1942 kým v Maďarsku sa rovnaký vražedný scenár realizoval na jar r. 1944. Kým v r. 1941 a 1942 utekali Židia zo Slovenska do Maďarska, na jar 1944 tomu bolo naopak, "kde sa im práve lepšie žilo" (táto formulácia sa - možno nielen nám - zdala zvlášť nemiestna).
P. Scheiner a niekoľko ľudí z Komárna prítomných v hľadisku - zjavne neznalí ňuansov slovenskej historiografie - sa voči takémuto výkladu ohradilo, snažili sa vysvetliť, že ich rodičia prežili práve vďaka tomu, že sa Komárno ocitlo na arbitrážnom území a že do jari 1944 sa v Maďarsku "dalo žiť". Historici však argumentovali pracovnými prápormi, protižidovskou legislatívou, štátnym aparátom ochotne slúžiacim Nemcom a pod. aby znova skonštatovali, že "medzi oboma režimami nebol žiadny rozdiel" tak ako nie je rozdiel "medzi malým vrahom a veľkým vrahom".
Historik Ivan Kamenec sediaci v publiku ako expert na problematiku vo svojom záverečnom slove so všetkou rozhodnosťou vystúpil proti relatizovaniu histórie a "kramárskym počtom" a podčiarkol, že "Tiso i Esterházy sú v rovnakej miere zodpovední za holokaust".
Následne bola beseda s odkazom na pokročilý čas ukončená a vykázaná do foajé. Diskusie tam pokračovali a azda rezultovali do poznania, ako by bolo dôležité začať o tejto tragickej kapitole stredoeurópskych dejín spoločenský diskurz na primeranej úrovni, vedený premysleným spôsobom a s kompetentnými moderátormi. Medzi účastníkmi azda zarezonovala aj jedna z replík, ktoré odzneli z hľadiska: historik, ktorý sa zoberie za túto tému musí preukázať veľa odvahy a osobnej statočnosti...
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}