V Bratislave som videl posledný raz Esterházyho v lete 1945 na krajzáku. Hnali ma z akéhosi výsluchu cez manéž väznice. Stál tam, pri nohe vak, na pleci cestovný pléd. Kývol som, čo to znamená. Urobil posunok, že pôjde preč. Pýtam sa, opäť posunkom, kam. Pokrčil plecami: neviem. V tom politickom cirkuse to patrilo ku každodennému mučeniu ľudí - hnať ich do neznáma!
Tu v Leopoldove mi dopodrobna vyrozprával, čo sa s ním stalo. Ruská služba si vyžiadala skupinu maďarských bratislavských činiteľov: grófa Csákyho, ktorý bol vodcom maďarskej mládeže, Dr. Tibora Neumanna, advokáta, ktorý bol členom kuratória cirkevnej obce, istého známeho občana a jeho. Vozili ich po celej východnej Európe, cez Budapešť, Rumunsko, Bulharsko až do Moskvy. Tam ich odsúdili na desať rokov nútených prác a hybaj s nimi na Sibír, kamsi k ústiu rieky Ob, do baní na olovo. Medzitým Esterházyho sestra Lujza, ktorá sa uchýlila do Paríža, podnikala všetko možné, aby ho dostala späť. Pomohol maďarský predseda komunistickej strany Szakasics, ktorého kedysi Esterházy skrýval vo svojom dome v Budapešti v dňoch bieleho teroru. Ten zaintervenoval u Stalina. Prišiel rozkaz priviesť väzňa späť na Slovensko. Esterházy mal vtedy na Sibiři už štyri roky za sebou a bol na konci svojich telesných síl. Ale rozkaz je rozkaz, najmä ak príde z Moskvy. Milého „pacienta" ihneď vytiahli z bane a začali ho kŕmiť a ošetrovať.
Trvalo vyše mesiaca, kým ho natoľko postavili na nohy, že mohol cestovať. Jeho nešťastní druhovia sa s ním so závisťou lúčili. Sľúbil im pomoc. „Bolí ma, mrzí ma," povedal mi, „že som pre nich nič nemohol urobiť. Tí tam zahynú." Keď ho priviezli do Moskvy, bol z cesty taký zničený, že trvalo ďalší mesiac, kým bol súci na transport na Slovensko. Konečne sa dostal do Bratislavy, so silnou tuberkulózou. Tu ho liečili v infekčnej nemocnici. V Bratislave bol však už predtým odsúdený na smrť. Prečo, to sám nevedel. Nebol priateľom Slovákov, lebo tí sa na Maďarov hnevali pre okyptenie Slovenska. Ale nebol ani priateľom Nemcov, hoci s nimi kolaboroval tak ako ostatní na Slovensku: dýchal ten istý vzduch. No čakala ho šibenica. Keďže však aj tu zavážila Stalinova intervencia, premenili mu z milosti trest smrti na doživotné umieranie. Na účelné vykonanie tohto trestu ho poslali do Leopoldova. Nebol ďaleko od svojho kaštieľa v Ujlaku. Jeho manželka žila v Budapešti a v kaštieli - presnejšie v jednej izbičke pri maštali -jeho vydatá sestra, ktorú Poliaci vyhostili. Grófka Lujza posielala bratovi do Leopoldova lieky. Po poprave Edka Tesára mi Esterházy miništroval a tiež každý deň prijímal. Ale 23. augusta 1950 nám kaplnku zavreli a sväté omše slúžiť zakázali, lebo - tak to zdôvodnili - už dávno to nebolo únosné. Esterházy nevydržal dlho väzenskú liečbu a čoskoro v inej väznici zomrel.
Citované podľa: Karol Körper-Zrínsky, Môj život. Lúč Bratislava 1993, str. 228-230
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}