Image may be NSFW.
Clik here to view.
Szarka László a szlovák-magyar kapcsolatok hivatott szakértője 1995-ben jelentette meg összegző művét a témáról. A könyv 1999-ben újra megjelent, immár kétnyelvű, szlovák-magyar változatban. A szerző könyvében a dualizmus-kori szlovák-magyar kapcsolatok minden lényeges pontját vizsgálja , ugyanakkor a témák felvetésének struktúrája megfelel a szlovák történetírásban elfogadottnak. A Holec-féle recenzióból is kitűnik, hogy a szlovák kollégák, némely fenntartásokkal, a könyvet egészében - más hasonló kétnyelvű projektektől éltérően - diskurzusra alkalmasnak találták.
A könyvről három recenziót mellékelünk: Szőke József a Nap c. hetilapban közölt 1995. májusában egész oldalas ismertetőt a könyv elsö - magyar nyelvü kiadásáról. Roman Holec a Historický časopis hasábjain méltatta a könyvet 2000. áprilisában. Találtunk továbbá egy, Deák Ágnes által jegyzett recenziót. A könyv magyar és szlovák verzióban is letölthetö a világhálóról.
László Szarka je jeden z najlepších znalcov histórie slovensko-maďarských vzťahov. V r. 1995 vyšla v maďarčine jeho knižka "Slovenský národný vývin a uhorská národnostná politika v r. 1867-1918", ktorá bola v r. 1999 vydaná opäť, tentokrát už dvojjazyčne. Autor pojednáva o téme dôkladne a v štruktúre, ktorá je kompatibilná so slovenskou historiografiou. Ako vyplýva aj z citovanej recenzie Romana Holeca, slovenskí kolegovia historici prijali knihu L. Szarku ako vhodnú pre vzájomnú diskusiu a hľadanie konsenzu. Tým sa táto kniha líši od iných podobných dvojjazyčných projektov. Knihu je možné stiahnuť z Internetu v maďarskej aj slovenskej verzii.
Roman Holec, Historický časopis č. 2/2000:
S Z A R K A, L.: SZLOVÁK NEMZETI FEJLÖDÉS - MAGYAR NEMZETISÉGI POLITIKA 1867 -1918. SLOVENSKÝ NÁRODNÝ VÝVIN - NÁRODNOSTNÁ POLITIKA V UHORSKU 1867-1918. Bratislava, Kalligram 1999. 344 s.
Syntetický pohľad na pálčivé otázky slovensko-maďarských vzťahov v období uhorského dualizmu z pera známeho budapeštianskeho historika sa stal už roku 1995 pri svojom prvom vydaní nepochybne významnou udalosťou a výzvou pre slovenskú historiografiu tohto zložitého úseku spoločných dejín. Výzvou na zamyslenie sa nad jeho početnými otvorenými problémami a mnohými doteraz obchádzanými súvislosťami. Na sklonku roka 1999 vyšlo nové, tentokrát slovensko-maďarské vydanie, čím sa podstatne rozširuje okruh potenciálnych čitateľov. Vzhľadom na tému práce ide o chvályhodný a potrebný čin.
Slovenskí a maďarskí historici potrebujú predovšetkým komunikovať, vymieňať si názory a klásť si navzájom otázky. Szarkova práca sa nevyhýba žiadnej pálčivej téme a snaží sa otázky nielen nastoľovať, ale i hľadať na ne odpovede. Som presvedčený, že svojím nekonvenčným, ale koncepčným, a na rozsiahlej heuristike založeným prístupom vzbudí opätovne ohlas (viac polemický ako súhlasný) a vyvolá diskusiu, a to nielen na Slovensku, ale i v Maďarsku. Mnohé Szarkove závery a hodnotenia sú totiž v maďarskej historiografii vyslovené snáď po prvý raz. Každú tvorivú vedeckú polemiku a diskusiu treba vítať, lebo posúva naše poznanie vpred a najhoršie vždy bolo, keď sa historiografia doslova programovo vyhýbala niektorým témam (napr. téma národnostnej politiky uhorských vlád nebola vôbec medzi maďarskými historikmi populárna) alebo sa bránila kritickej sebareflexii vlastných omylov, či ich radšej zvádzala na tlak zvonku (slovenský postoj k niektorým otázkam v období dualizmu).
Dielo je rozdelené do siedmich koncepčne premyslených a vzájomne logicky prepojených kapitol. Prvá sa zaoberá základnými východiskami uhorsko-maďarskej národnostnej politiky, druhá základnými tendenciami slovenského národného vývoja. Dominantou tretej kapitoly je organizácia a politický program Slovákov. Štvrtá a piata už riešia vzťah slovenskej otázky, resp. národného hnutia a vládnej národnostnej politiky v období dualizmu predelenom rokom 1899 na dve časti. V ďalších kapitolách sa výklad „spomaľuje" - v šiestej zachytením situácie na jeseň roku 1918 a siedma dokonca presahuje v názve diela vytýčený medzník analýzou slovenskej otázky na parížskej mierovej konferencii. Organickou súčasťou diela je veľkoryso riešená tabuľková a mapová príloha, ako aj podrobný poznámkový aparát.
Hlavný poznávací prínos práce vidíme v komplexnom pochopení vývoja slovenského národnoemancipačného hnutia v najširšom kontexte celouhorských súvislostí a z druhej strany -v zachytení vládnej politiky vo vzťahu k národnostnej otázke, a to tak v jej teoretickej, ako aj v prakticko-politickej rovine. Szarka sa pritom neobmedzuje len na výpovednú schopnosť a interpretáciu bohato naakumulovaného materiálu primárneho významu, ale púšťa sa na klzkú pôdu vôbec nie jednoduchých úvah, ktoré sú potom z hľadiska diskusie najzraniteľnejšie. Ukazuje sa, že namiesto zjednodušujúcich zovšeobecnení je v oboch rovinách, teoretickej i prakticko-politickej, potrebné diferencovať medzi jednotlivými vládnymi garnitúrami. Rozdiely v ideovo-politických koncepciách a v politickej praxi medzi Kolomanom Tiszom, Deziderom Bánffym, Kolomanom Széllom a Štefanom Tiszom sú evidentné, a to napriek ich rovnakej straníckej príslušnosti a koncepčným východiskám. V súvislosti s posledným rozlišujeme navyše obdobie pred rokom 1905 a pred prvou svetovou vojnou. Úplne samostatným obdobím sú roky 1906 - 1910, keď boli. liberáli v opozícii a k moci sa dostala spojená koalícia. Jej národnostná politika nadobudla najkonfrontačnejši charakter a symbolizujú ju početné politické procesy, tragédia v Černovej, prijatie Apponyiho školských zákonov atď. Práve Štefan Tisza dospel po týchto rokoch k poznaniu, že konfrontačná politika nevedie k cieľu. Jeho postoje dostávajú podstatne racionálnejší charakter, hoci i tu treba byť opatrný, vzhľadom na monstreproces v Marmarošskej Sihoti a očividnú prípravu podobného procesu voči Slovákom.
L. Szarka venuje priebežne veľkú pozornosť postojom uhorských vlád voči slovenskej komunite v USA a voči fenoménu vysťahovalectva vôbec. Ešte väčšiu pozornosť prikladá Szarka právom rastúcemu hnutiu česko-slovenskej vzájomnosti a jeho rôznym rovinám. Je možno až prekvapujúce, ako si vtedajšia štátna administratíva veľmi dobre uvedomovala nebezpečenstvo česko-slovenskej spolupráce a pritom ako bola neschopná podniknúť s výnimkou represálií voči nej akékoľvek účinnejšie protiopatrenia. Hlavne hospodárska spolupráca nadobúdala stále intenzívnejší charakter a veľmi rozmanitú podobu, čo bolo potrebné v recenzovanom diele ešte viac zvýrazniť.
Napriek jasnej koncepcii a premyslenej štruktúre už vydanie Szarkovej práce z roku 1995 poznačila výrazná obsahová nevyrovnanosť a neproporcionalita, keď po analyticky prepracovaných a na širokej heuristike prameňov slovenského i uhorsko-maďarského pôvodu postavených častiach nasledovali posledné dve kapitoly, ktoré svojou tézovitosťou išli úrovňou prudko dolu. Povrchnosťou, zjednodušovaním, selekciou problémov a celkovou dikciou výrazne zaostal, za predchádaiúcim výkladom. Na ich charaktere sa nič nezmenilo ani v najnovšom vydaní, čo však kričí o to viac, že slovenská historiografia spravila za uvedených päť rokov nemalý krok vpred. Tým že nové vydanie nezohľadnilo túto situáciu, dostávajú sa viaceré závery ktoré nemohli byť ani pred piatimi rokmi považované za čo len trochu inšpiratívne či objavné do polohy ešte vypuklejšej. Najviac je to vidieť práve pri kapitolách zaoberajúcich sa rokmi 1918 - 1919. Ak má slovenský čitateľ prečítané najnovšie monografie či štúdie M. Hronského, M. Krajčoviča, P. Švorca, D. Kováča a ďalších autorov, musí byť nepochybne sklamaný záverom Szarkovcj prace, ktorý znovu opakujem, nedosahuje hĺbku a kvalitu väčšiny textu recenzovaného diela.
Napriek tejto najviac viditeľnej „chybe krásy" je Szarkovo dielo vo svojom celku podnetným a poučným čítaním. Každý pohľad „zvonku", ešte viac „z druhej strany" je cennou konfrontáciou poznatkov a prístupov, navyše akýmsi zrkadlom vlastných limitov či potvrdením záverov, ku ktorým sa dospelo spoločným zbližovaním stanovísk. Szarkov pohľad na uvedené obdobie je výnimočný tým, že nie je heuristicky jednostranný, ba svojou šírkou výskumu a znalosťou pôvodného materiálu v jednotlivých slovenských archívoch, nehovoriac o důkladnej znalosti literatúry, (a to napriek vyššie uvedenej výhrade), v mnohom predstihuje mnohých slovenských historikov. Keď k tomu pridáme pochopiteľnú vysokú úroveň poznania prameňov ústrednej povahy, dobovej tlače a literatúry, máme pred sebou dielo, ktoré v zmysle svojej pramennej bázy zostáva pre mnohých z nás zatiaľ nedosiahnuteľným vzorom.
Szarka sa snaží byť dôsledne objektívny, vidieť udalosti a hodnotu ich v celej zložitosti. Ako sa mu to podarilo, je v situácii, keď sa v citlivých otázkach slová vážia doslova na lekárnickych váhach, ťažko jednoznačne povedať. Najmä keď výsledkom bude zrejme skutočnosť, že doma mu budú vytýkať prílišnú kritickosť voči napr. národnostnej politike uhorských vlád, zatiaľ čo na Slovensku mnohých v hodnoteniach neuspokojí. A nemyslím tým pritom na ľudí s politickými klapkami na očiach či zaťažených rôznymi predsudkami.
Ale s tým musel autor už od začiatku, keď sa púšťal na túto neistú pôdu, naisto počítať. Nepochybne je možné k mnohým formuláciám zaujať polemický postoj a mať k štylizácii a formuláciám pripomienky (maďarizácia ako paralelný a zväčša nevyhnutný sprievodný jav integračného procesu - s. 186). Nikto však Szarkovi nemôže uprieť, že sa do tohto nebezpečného terénu vydal ako jeden z prvých a vo svojich analýzach mal úprimnú snahu dospieť čo najbližšie ku kritickej a v mnohom novej interpretácii doteraz šablónami poznačených hodnotení.
Hoci Szarka v texte korigoval niektoré faktické nepresnosti, viaceré drobné omyly zostali neopravené aj pri druhom vydaní. Napr. chybné názvy českých bánk (s. 212. uvádzajú sa strany slovenského textu); Lavotta bol Jozef, nie Ján (s. 213), ani nie Alexander (s. 260); Andaházy bol Pavol, nie Juraj (s. 261); nepresne su zachytené Hlinkove suspenzie (s. 260); tajná porada SNS 24. 5. 1918 sa uskutočnila v Turč. Sv. Martine, nie Lipt. Mikuláši (s. 280-281); vyhlásenie českých poslancov na ríšskom sneme sa uskutočnilo v máji 1917, nie v marci (s. 280) atď. Keď sme už spomenul, chyby v menách osůb, nemožno sa nepozastaviť nad spôsobom ich písania v slovenskej verzn textu. Túto otázku v poslednom čase v iných súvislostiach polemicky nadhodili viacerí autori a bude nevyhnutné ju predložiť na odbornú diskusiu. Hoci je to proti kodifikovaným pravidlám pravopisu, písanie priezvisk Maďarov v ich originálnej maďarskej podobe považujem za jedine možné a správne. V Szarkovej práci je důsledne dodržiavaná zásada písať celé meno a priezvisko Maďaras po maďarsky, Slováka po slovensky, Nemca po nemecky (ale napr. ferenc Ferdinand a František Ferdinand!). To je však už téma do diskusie, keďže deklarovanie sa k národnosti je subjektívnym postojom podliehajúcim, najmä v stredoeurópskych podmienkach častým zmenám. Problemy sa začínajú pri ťažko, resp. ťažšie zaraditeľných osobnostiach. V slovenskej verzii textu je to ešte problematickejšie, lebo krstné mená v maďarčine pri niektorých osobách pôsobia cudzo a neprirodzene ( napr. Gyňorgy Zmeskál, György Császka, Gyözö Dvorcsák). Pri iných zase Szarka popiera aj vlastnú logiku písania mien (slovenské písanie mena Martina Pazúrika, a to aj v madarskom texte). Táto rozkolísanosť, v slovenčine ešte výraznejšia, svedčí jednak o autorskej neujasnenosti a rovnako o pochybnej norme ponúkanej pravopisnými pravidlami.
Mimoriadne náročnou úlohou bol preklad textu do slovenčiny. Možnosť okamžitého porovnania maďarského originálu so slovenským prekladom zvyšuje zraniteľnosť niektorých formulácii. Už len nuansy maďarského „magyar" pri preklade do slovenského „maďarský" alebo „uhorský" sú neľahkou úlohou a v texte je ich voľba neraz diskutabilná. Podobne používanie a preklad pojmu „Felvidék" pripúšťa viacero možností a nie vždy považujeme použitie pojmu „Horné Uhorsko" za adekvátne. Ak napriek tomu hodnotíme preklad ako vysoko profesionálny, nemožno nepoukázať na viaceré zrejmé a neoddiskutovateľné nepresnosti, napr. keď namiesto Dohody sú uvedené ústredné mocnosti (s. 162), forinty bolo treba prekladať ako zlaté, žilinská expozitúra Ministerstva poľnohospodárstva sa prekladá ako pobočka (s. 259-260, 269-270). čo mýli a umožňuje zámenu s inými inštitúciami (na s. 213 správne uvedená), hovoríme o Spolku nie o Spoločnosti sv. Vojtecha (s. 222, 231); neraz sú v slovenskom texte vynechané niektoré slová alebo skomolené časti, ktoré v maďarskej verzii možno nájsť uvedené správne atď.
Z diskutabilných tvrdení vyberiem aspoň z jednej kapitoly niektoré. Nemožno súhlasiť s tvrdením, že Vajanský a Škultéty patrili v rokoch 1912 - 1913 k politickým vodcom z Martina (s. 211), to už bola na čele garnitúra Mudroňa, Dulu, Markoviča a ďalších, a tí do Luhačovíc prichádzali, hoci neraz aj kriticky naladení (predovšetkým J. Markovič). Podľa nás sa precenila úloha neoslavizmu v rámci česko-slovenských vzťahov (s. 215), hnutie za česko-slovenskú jednotu nebolo vedľajším produktom hospodárskej expanzie Čechov (s. 266), skôr opak je pravdou. Vôbec často používaný pojem „hnutie za česko-slovenskú jednotu" by som skôr označil ako hnutie za česko-slovenskú vzájomnosť. Nekorektne sa ďalej používa pojem československej vojenskej okupácie koncom roku 1918 atď.
Ak L. Szarka v závere svojho úvodu skromne považuje recenzovanú prácu za príspevok a podnet k spoločnému slovensko-maďarskému premýšľaniu a diskusiám, myslím, že jeho dielo splnilo tento cieľ, ba prinieslo viac. Obohatilo naše poznanie a dalo mu nový rozmer. Hoci nie so všetkým sa čitateľ stotožní, po prečítaní Szarkovej práce si viac ako kedykoľvek inokedy uvedomí, že história, podobne ako život, nie je čierno-biela, ale v skutočnosti podstatne zložitejšia a protirečivejšia. Oba národy si nesú vlastné dejiny ako batoh, ktorého sa nezbavia, keď vysypú jeho obsah, ani keď si ho hodia na plecia so zjavným zámerom, aby ho nemali na očiach. Slováci a Maďari sú „odsúdení" na vzájomné susedstvo a takéto pohľady na dejiny svoje i toho druhého čistia spoločné prahy bez toho, aby sa prach a smeti sypali do susedovho dvora.
Image may be NSFW.
Clik here to view.
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}