Účastníci premiéry dokumentárneho filmu "Felvidék - Horná zem" mohli mať v sobotu večer oprávnenený pocit, že videli významný dokument, možno najvýznamnejší za niekoľko posledných rokov. Mladá režisérka Vladislava Plančíková pozbierala výpovede aktérov doby, ktorá jej babičku po 2. svetovej vojne priviedla z Tótkomlósu do Mostovej (Hidaskürt) pri Galante v rámci jednej z najhanebnejších kapitol slovenských dejín nazvanej Výmena obyvateľstva.
Projekt sa nerodil ľahko, režisérka podobne ako Maxim Gorkij absolvovala svoje mnohoročné "univerzity" v oblasti najnovších dejín Slovenska, keď bola konfrontovaná z jednej strany s pamätníkmi, ktorí nemali dosť síl, aby svoje príbehy rozpovedali a z druhej strany so spoločenským milieu ktoré nemá dosť síl si ich vypočuť.
Že ide stále o spomienky živé a bolestné, o tom svedčia slzy, ktoré sa počas interview pravidelne objavili. Vysídlenci vyhnaní zo svojej domoviny sa na rovnakom mieste svojho rozprávania rozovzlykali všetci. Výpovede repatriantov boli zložitejšie, neistejšie. Jeden pán si pochvaľuje, že keby bol ostal v Maďarsku a skončil maďarské školy, nikdy by sa nebol mohol stať takým hrdým vlastencom, ako je teraz a ukazuje v albume: "toto je tá škola, kde som začal do štátnej školy chodiť, dvakrát som dostal zaucho za to, že nás učiteľ počul. Ten učiteľ sa volal Révész... si pamätám, že sme sa rozprávali so spolužiakmi po slovensky... Taká spomienka na toto obdobie."
Čiperná dáma rovnako vydáva svedectvo o jazykovom útlaku v Maďarsku pred r. 1945: "Dokonca tam boli také, jak som spomínala, že také nátlaky na nejakú tú inteligenciu, že zmenu mena museli vykonať a tak... že aby si pomaďarčovali nejaké tie priezviská zo slovenského... Niektorí boli donútení, lebo keď chceli neičo dokázať, chceli sa nejako dostať do tých štátnych služieb, alebo niekde do škôl, alebo tak, tak ... museli to urobiť."
Začiatky repatriantov však ani v nových domovoch neboli ľahké. Dobová kinokronika síce bodro hlásila:
"Konečne sme mohli doma privítať prvých Slovákov z Maďarska. Prvý transport Slovákov sme privítali na stanici v Seredi. Sú to Slováci z Pitvároša, kt. sa prisťahujú na miesta Maďarov odsunutých z Veľkého Madača. Prvé bratské pozdravenie na stanici. Na námestí v Seredi privítali presídlených Slovákov oficiálne ale nemenej srdečne. Predseda sboru povereníkov dr. Husák vyzval všetky slovenské úrady a organizácie, aby navráteným bratom čo najviac pomáhali v ich novom prostredí a by im pripravili čo najšťastnejší domov. Povereník informácií dr. Belluš zdôraznil, že presídlením sa nerobí nikomu krivda. Slováci sa vracajú domov a tiež Maďari idú ku svojim."
V skutočnosti sa miesto sľubovanej slovenskej vlasti dostali do nevraživého prostredia čisto maďarských dedín: "Keď vozili Maďarov neviem odkiaľ, po hlavnej ulici, lebo tam sme bývali kým sme nepostavili tu dom, tak hádzali de-čo do nás, keď sme boli na ulici, ... ako keby to za nás museli... To štáty robili, nie my!"
Najsilnejšou stránkou dokumentu je, že ide o osobnú výpoveď autorky, otázky, úvahy i emócie sú autentické. Vnútorná štruktúra dokumentu je napriek zdanlivej priamočiarosti výpovedí pomerne zložitá. Hlavnú niť tvorí príbeh autorkinej babičky repatriantky z Mostovej s jej nesplneným sľubom daným rodičom priniesť za hrsť rodnej zeme z Tótkomlósu na ich hrob. Paralelne sa oboznamujeme s denníkovými zápiskami jedného z obyvateľov koncentračného tábora v Petržalke, kam boli od apríla 1945 zvážaní maďarskí obyvatelia (majitelia bytov) z Bratislavy. V súvislosti s rodinnou forografiou sa dostávame do Čiech k dávnej láske jednej z deportovaných maďarských dievčín. Starý pán si na dievča z fotografie nielen spomenie, ale celkom neočakávane zavedie štáb do lesa na miesto, kde je hromadný hrob niekoľkých stoviek nemeckých civilistov postrieľaných po vojne čsl. vojakmi. Nasledujú dobové zábery hromadnej popravy nemeckých civilistov, a potom drastická scéna keď cez ich telá prechádza vojenský nákladiak, ktorá vyvolala v sále zdesenie a ohromenie. Atmosféru doby dokresľujú útržky z kinokroniky, kde propagandistický čsl. šot o dobrom živote deportovaných Maďarov v Čechách dopĺňa maďarská reportáž o utečencoch, ktorí cez Dunaj prchajú pred deportáciami do Čiech.
Ako odborní konzultanti sú v titulkoch uvedení historici Šutaj, Michela a Ferjenčuhová, vo filme explicitne nevystupujú, čo je v tomto prípade správne. Miesto nich sme svedkami výmeny názorov inteligentných mladých ľudí, ktorí sa zišli u Lucii Satinskej a debatujú o identitách Slovákov a Maďarov na Slovensku, keďže každý v sebe nesie množstvo identitít - lokálnych regionálnych aj národných, ktoré sú nezriedka vśakovako mixované...
Obdivuhodná vytrvalosť a invencia autorov natočením dokumentu nekončí. Zaumienili si jeho širokú distribúciu v dotknutých oblastiach formou mobilného kina. Uverejňujeme ich výzvu, držíme palce ... a ďakujeme za film.
Oficiálna stránka projektu: http://www.hornazem.eu/sk
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}