Milan S. Ďurica je ľudácky historik, ktorý do r. 1989 žil v emigrácii v Taliansku, kde prednášal na Padovskej univerzite. Popri Vnukovi a Kirschbaumovi bol najplodnejším autorom tohoto kruhu a po r. 1989 sa napriek pokročilému veku chopil príležitosti, ktorá sa na Slovensku otvorila. Vo vákuu na mieste zdiskreditovanej straníckej historiografie bola veľká núdza o propagátorov slovenskej štátnosti a Ďurica ako apologét Tisovho vojnového štátu túto spoločenskú objednávku horlivo plnil. V r. 1995 vydal hrubú chronologickú príručku "Dejiny Slovenska a Slovákov", ktorej druhé vydanie v r. 1996 Mečiarova vláda distribuovala ako učebnú pomôcku do slovenských škôl (neskôr ju na základe domácich i zahraničných protestov stiahla).
Reakcia oficiálnej historiografie vznikla v podobe otvoreného listu ministerke školstva Slavkovskej v marci 1997. Pracovníci Historického ústavu SAV, sami prechádzajúc určitým samoočistným procesom, v ňom vytkli knihe podstatné chyby - faktické omyly i výrazné disproporcie, načo začala polenmika v tlači i odborných kruhoch. Vznikla Ďuricova odpoveď "Priblížiť sa k pravde" v ktorej sa snažil odpovedať na kritiku o obhájiť svoju vcelku neobhájiteľnú pracovnú metódu. Ďurica totiž vychádza z toho, že chronológia je suma faktov selektovaná a interpretovaná z hľadiska potrieb kreovania slovenského národného príbehu. V rámci svojej autorskej licencie si tiež vyhradzuje právo vynechať "dobre známe fakty" a naopak objavovať javy a udalosti, ktoré boli doteraz zamlčované z viny "slovenskému národu nežičlivých ideológií".
Táto metóda (nám dôverne známa ako "triedna historiografia" - stačí "slovenský národ" zameniť za "proletariát") dáva široké možnosti pre historikov dostatočne bezškurpulóznych a nie náhodou získala pre majstra množstvo nasledovníkov - jednak z okruhu deklasovaných bývalých marxistických historikov - Magdolenová, Bobák, Hrnko a ďalších, ako i mladíkov ponovembrovej generácie sústredených pod hlavičkou ÚPN i na katedrách histórie univerzít a vysokých śkôl. Všetci oni nachádzajú v Ďuricovej knihe argumentačné schémy i nepochybne bohatú faktografiu...
Samotný Ďurcov pamflet "Priblížiť sa k pravde" od svojho 1. vydania v r. 1998 v Slovenskom pedagickom nakladateľstve zažil tri ďalšie vydania (4. vydanie Lúč Bratislava 2012) a stáva sa fenoménom samým o sebe. Nie je bez zaujímavosti sledovať roztodivné metamorfózy a "pučanie" argumentov v tejto "odpovedi", ktorú autor postupne doplnil nielen o jedovaté dovetky, ale stále viac mu vadí i gramatická nedokonalosť listu pracovníkov SAV. Ďurica, ktorý sám plietol poddanstvo s nevoľníctvom, s veľkou vehemenciou poučuje akademických historikov o čechizmoch a v nejednom prípade prichádza k záveru, že "tak by syn slovenskej matky nenapísal" a pod. Niektoré pripomienky sa mu po čase "zbridili", a napr. 13. bod stanoviska HÚ SAV v 4. vydaní už necituje...
Chronológia polemických príspevkov k Ďuricovej knihe "Dejiny Slovenska a Slovákov":
{jumi [NZONLINE/chronologia.php][Durica][1990.01.01][2000.01.01]}
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}