Image may be NSFW.
Clik here to view.
Múzeum Jána Thaina spoločne so Židovskou náboženskou obcou v Nových Zámkoch pripravili výstavu Stratení Novozámčania o obetiach Holocaustu. Výstava potrvá od 4. júna do 31. júla a priblíži každodenný život príslušníkov novozámockej židovskej komunity a význam jej aktivít pre kultúrne a hospodárske povznesenie mesta. V Nových Zámkoch pôsobili významní príslušníci židovskej komunity, ktorí si získlai trvácne zásluhy na rozvoji obchodu, finančných inštitúcií a tlače.
Image may be NSFW.
Clik here to view.
K podujatiu pripravil kurátor výstavy sprievodný materiál - tlačovú správu - ktorá v niektorých pasážach obsahuje tvrdenia neadekvátne k historickej skutočnosti (označili sme v prílohe). Ako alternatívu k autorovej naratíve uvádzame krátky historický exkurz do problematiky Židovstva v Uhorsku, ČSR a v Nových Zámkoch a nechávame na úsudok ct. čitateľa, aby posúdil, či Viedenská arbitráž mohla prispieť k holocaustu novozámockých Židov v r 1944, ak ich pred ním zachránila už v r. 1942...
Dualistická monarchia s jej pestrým etnickým a konfesionálnym zložením a liberálnym ovzduším umožňovala slobodnú súťaž a harmonické súžitie príslušníkov rôznych etník, kultúr a vierovyznaní ku spoločnému prospechu. V uhorskej časti monarchie vznikla unikátna simbióza a spolužitie so židovstvom, kde židovstvo bolo považované za dôležitý faktor modernizácie spoločnosti. Samotní Židia boli silno motivovaní k emancipácii, získanie vzdelania a pomaďarčovanie mien považovali za dôležitú cestu k asimilácii s väčšinovým obyvateľstvom. Prejavom tejto snahy bol aj náboženský rozkol v izraelitskej cirkvi na Neologickú (reformovanú) a Ortodoxnú frakciu v r. 1869. Prajné podmienky v Uhorsku podporovali masívnu imigráciu Židov z Haliče a Moravy.
Antisemitizmus v jeho konfesionálnej i rasovej zložke síce v spoločnosti - ako vo vśetkých kresťanských európskych krajinách - pretrvávali, ale štát ich potieral. Prirodzená súťaž spôsobovala disproporcie v spoločenskom uplatnení Židov v jednotlivých profesiách, čo vyvolávalo sociálnu nespokojnosť a vášne obyvateľov, garantom mieru a rovnosti bol však samotný panovník a aristokracia, ktorí boli imúnni voči vášňam v nižśích sociálnych vrstvách. Nesmierne populárneho viedenského katolíckeho starostu - antisemitu Lueggera - napr. panovník dva roky odmietal vymenovať až v tejto veci intervenoval samotný pápež.
Naopak, Masarykova kampaň na Horniakoch už od počiatkov antisemitizmus priamo podnecovala ako nástroj na mobilizáciu Slovákov a destabilizáciu Uhorska. Práve protižidovská rétorika bola jadným z mála styčných bodov medzi Martinčanmi a Hlasistami pred 1. sv. vojnou. Keďže však ich sumárny vplyv na Horniakoch bol málo významný, až deštrukcia štátu po prehratej vojne a následná okupácia vojskami Dohody dali voľný priebeh prvej štátom podporovanej vlne pogromov na Horniakoch v lete roku 1919. Antisemitská vlna sa prevalila i v oklieštenom Maďarsku po potlačení Republiky rád (16 zo 17 ľudových komisárov Maďarskej sovietskej republiky boli Židia). V tejto atmosfére vznikol v Maďarsku aj často démonizovaný zákon Numerus Clausus, ktorý obmedzoval percentuálny pomer židovských študentov vysokých škôl na úroveň ich zastúpenia v populácii (asi 6%).
Počas 1. ČSR sa na Slovensku postupovalo voči Židom diferencovane: štát sa snažil maďarsko- a nemecko-jazyčných Židov dissimilovať od Maďarov a Nemcov kvôli 20% percentnej hranici, pod ktorou už neposkytoval menšinové práva v školstve, na úradoch a pod. V sčítacích hárkoch zaviedli špeciálnu národnosť definovanú nie jazykom - "židovskú".
V Čechách bolo už aj pred prvou vojnou silné česko-židovské hnutie kladúce si za cieľ úplnú asimiláciu Židov. Na Slovensku boli Židia naďalej vystavení démonizovaniu za účelom etnickej mobilizácie Slovákov autonomistami - viď napr. antisemitské demonštrácie vysokośkolskej mládeže v Bratislave tzv. "Golemiádu" 24. - 29. 4. 1936.
Po Mníchove a deštrukcii Versailského systému sa následnícke štáty ocitli v mocenskej sfére Nemecka a najohrozenejšou skupinou obyvateľov zoči voči Hitlerovi boli práve Židia. Štáty sa zachovali rôzne, v závislosti od toho, akým mravným a civilizačným kapitálom disponovali: Kým rumunská vláda gen. Antonescu v roku 1942 z vlastnej iniciatívy sústredila a vyvraždila 300 tisíc svojich židovských obyvateľov, slovenská vláda v rovnakom roku z vlastnej iniciatívy deportovala 60 tisíc svojich obyvateľov do Nemcami obsadeného Poľska, pričom za každú deportovanú osobu zaplatila 500RM "kolonizačný poplatok". Podobne vyviezli svojich Židov i Ustašovci z Chorvátska, len tí zjednali nižšiu cenu.
Maďarské kráľovstvo v r. 1938-1941 prijalo niekoľko protižidovských opatrení paralelne s tým, ako pomocou Nemecka získavalo späť časti etnických území stratených v r. 1918. Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 sa vrátilo i územie južného Slovenska. Na maďarskom území žili Židia - síce v určitej miere obmedzovaní, ale v bezpečí až do marca 1944, keď Hitler prestal dôverovať svojmu spojencovi Horthymu a vojensky obsadil krajinu. Následne v podmienkach nemeckej okupácie v máji 1944 prebehli deportácie vidieckeho židovského obyvateľstva do Osviečimu, v júni 1944 Horthy (ktorý ostal v úrade až po októbrový pokus o vystúpenie z vojny) deportácie zastavil. Vďaka tomu väčšina židovského obyvateľstva maďarského hlavného mesta, medzi nimi aj veľa utečencov zo Slovenska, prežilo vojnu.
Toto je teda celý príbeh.
Okolnosť, že Viedenská arbitráž zachránila židovské obyvateľstvo arbitrážneho územia pred deportáciami organizovanými slovenskou vládou v lete 1942 a poslytla útočisko pre ďalších niekoľko tisíc rasovo prenasledovaných obyvateľov Slovenska, je slovenskými nacionalistami vnímaný ako "kaz" na slovenskej štátnosti a spôsobuje nestráviteľnú traumu slovenskej nacionalistickej historiografii. Prejavuje sa najrozličnejšími spôsobmi od ospravedlňovania a zľahčovania viny historikmi typu Ďuricu (ktorého publikáciu doporučovala do pozornosti učiteľov p. Helena Rusnáková v marci 1997), alebo slovnou ekvilibristikou, ako sme ju zažili aj pri spomienkových oslavách v Nových Zámkoch (a ako sa o to znova pokúsil aj kurátor výstavy p. Pavol Rusnák v priloženej tlačovej správe)...
Tlačová správa, 15. máj 2014, Nové Zámky
Stratení Novozámčania
Výstava v Múzeu Jána Thaina v Nových Zámkoch
Pred 70 rokmi sa dostalo na území južného Slovenska, pričleneného po Viedenskej arbitráži k Maďarsku, do finálnej fázy tzv. riešenie židovskej otázky. Židovské obyvateľstvo izolované v getách a sústreďovacích táboroch čakalo na svoju deportáciu do Osvienčimu.
Kto boli títo ľudia? Ako žili, aké bolo ich miesto v spoločnosti a v každodennom živote mesta? Odpovedí na tieto otázky sa dočkajú návštevníci Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch od 4. júna do 31. augusta 2014 na výstave „Stratení Novozámčania“.
Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch v spolupráci so Židovskou náboženskou obcou v Nových Zámkoch pripravilo pri príležitosti 70. výročia deportácií židovského obyvateľstva mesta tematickú výstavu, ktorá si kladie za cieľ priblížiť návštevníkom život miestnej židovskej náboženskej obce pred, počas a po tragickom období holokaustu. Odpovedá na otázku, kedy táto náboženská komunita vznikla a ako sa rozvíjala. Skrze predmety používané pri náboženských obradoch a sviatkoch umožňuje nahliadnuť do toho, čo vlastne znamená byť židom. Ale obraz by nebol úplný bez poznatkov o tom, ako riešili problémy vzdelávania a aký viedli spolkový život. A nakoniec to najhlavnejšie, aký bol ich prínos pre mesto, akú úlohu zohrávali pri rozvoji športu a v neposlednom rade, aká bola ich úloha v hospodárskom a obchodnom živote Nových Zámkov. Toto všetko sa však malo jedného dňa násilne skončiť.
Od začiatku novembra 1938, kedy padlo rozhodnutie o pripojení južného Slovenska k Maďarsku, v ktorom už platili prvé protižidovské zákony, sa začal kolotoč okliešťovania ich práv, štátom podporovanej štvavej antisemitskej rétoriky a príprava izolovania židov od zvyšku spoločnosti.
Po vstupe nemeckých vojsk do Maďarska v marci 1944 padli aj posledné zábrany a v priebehu troch mesiacov dokázal maďarský štátny aparát realizovať deportácie židovského obyvateľstva. Kým sa toto vražedné súkolie zastavilo, padlo mu za obeť takmer 2500 Novozámčanov.
Ich mená sú vytesané do pamätných tabúľ na vnútorných stenách novozámockej synagógy spravovanej jednou z posledných dvanástich židovských náboženských obcí na Slovensku. O jej členoch, o tom ako žili, aká tragédia ich postihla, ale i o tom ako časť z nich prežila, je táto výstava.
Vernisáž výstavy sa uskutoční dňa 3. júna 2014 so začiatkom o 16.00 hod..
Predchádzať jej bude tlačová konferencia pre médiá so začiatkom o 14.00 hod..
Ďalšie informácie:
Mgr. Pavol Rusnák, kurátor výstavy
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}