I. československé hungarologistické sympózium, Brno 1978

Nevznikla, a už asi ani nikdy nevznikne "nová marxistická syntéza dejín maďarského národa a uhorského štátu", jednou z prípravných akcií ku ktorej malo byť usporiadanie prvej československej hungarologistickej konferencie v Brne v r. 1978. Program trojdňového podujatia, na ktorom odzneli prednášky v sekcii historickej, literárnej a jazykovednej narážal na skryté protirečenia vo fundamente skúmaných (česko)slovensko-maďarských vzťahov a aj vydanie zborníka z konferencie v náklade 300 exemplárov trvalo 7 rokov...

Katedra hungaristiky na brnianskej univerzite napokon zanikla v r. 1996 keď po odchode prof. Richarda Pražáka (1931-2010) na post českého veľvyslanca v Budapešti skončilo vyučovanie maďarčiny ako samostatného odboru. K menu R. Pražáka sa viažu i najvýznamnejšie publikácie, ktoré na tomto pracovisku vznikli: Dějiny Maďarska (1993), Maďarsko-stručné dějiny(2005), Dějiny Uher a Maďarska v datech (2010).

Program konferencie:

Plenární zasedáni
Úvodní slovo (František Hejl)
František Hejl (FF UJEP Brno), Historická hungaristika v rámci studia dějin evropských socialistických zemí a dějin jejich vzájemných vztahů
Miloš Gosiorovský (FF OKo Bratislava), Robotnícke hnutie v rakúsko-uhorskej monarchii
Viliam Plevza, Jozef Kiss (ÚML ÚVKSS Bratislava), Komunistické hnutie v Maďarsku a Československu
Karol Rosenbaum (LÚSAV Bratislava), Kultúrno-politický aspekt skúmania slovensko-maďarských literárnych vzťahov
Karel Horálek (FF UK Praha), Folklórní vztahy slovansko-maďarské
Richard Pražák (FF UJEP Brno), Geneze české a slovenské hungaristiky

Historická sekce
Lubomír Havlík (ČSI ČSAV Brno), Slované a Maďaři ve středním Podunaji v IX.-X. století
Emilián Stavrovský (FF UKo Bratislava), Protifeudálne hnutia a povstania a problémy pohraničných oblastí Uhorska v 16.-18. storočí
Rudolf Fišer (FF UJEP Brno), Obchod Vratislavi s Uhrami v 2. polovině 17. století
Zdeňka Veselá-Přenosilová (OÚ ČSAV), Uherští protestanti a Slováci jako předpokládaná opora osmanské politiky v 17. století
Emil Niederhauser (MTA TI Budapest), Maďarské národné hnutie a národné obrodenie vo východněj Európe
Milan Šmarda (ČSI ČSAV Brno), Utváření maďarské národní ideologie (před r. 1848) - typické a specifické
Mikuláš Písch (FF UKo Bratislava), K problematika zahraničnopolitickej orientácie maďarských vládnucich tried a slovenského národného hmttia v období dualizmu
Ctibor Nečas (PedF UJEP Brno), Počátky kapitálových styků české průmyslové banky s uherskými odbytišti
Marta Romportlová (FF UJEP Brno), Obchodněpolitické styky mezi buržoazní ČSR a horthyovským Maďarskem jako výraz vývojových tendencí meziválečné střední Evropy
Dagmar Čierna (ÚDESK SAV Bratislava), Maďarské dejiny po roku 1944 v kontexte historického vývoja
Samuel Cambel (FF UKo Bratislava), Maďarská otázka v československej pozemkovej reforme po roku 1945
Štefan Zelenák (FF UKo Bratislava), Charakter a význam pozemkových reforiem v Československu a Maďarsku
Otto Zwettler (PedF UJEP Brno), K vývoji obyvatelstva v MLR v letech 1945-1970

Literárněvědná sekce
László Sziklay (MTA Irodalomtorténeti Int. Budapest), Srovnávací pojetí východoevropských literatur a literatura maďarská
Rudolf Chmel (LÚ SAV Bratislava), Slovenská maďaristika - problémy - perspektivy
Petr Rákoš (FF UK Praha), Studium a popularizace maďarské literatury v českých zemích
Richard Pražák (FF UJEP Brno), Legendistická tradice ladislavská ve středověkých Uhrách a její české a východoslovanské souvislosti
Sándor Csanda (FF UKo Bratislava), Slovenské překlady žalmov Alberta Molnára z roku 1752
István Fried (MTA Irodalomtorténeti Int. Budapest), Die Frage des Klassizismus in den ostmitteleuropáischen Literaturen
Ladislav Turczel (FF UKo Bratislava), Hodnotenie menšinovej literatúry v medzivojnovej socialistickej tlači v Maďarsku
Jaroslava Pašiaková (FF UKo Bratislava), Časopis Korunk a jeho význam pro československo-maďarské kulturní vztahy v období mezi dvěma světovými válkami
Ľudovít Garaj (FF UKo Bratislava), Zsigmond Móricz a Slovensko
Zoltán Szeberényi (PedF Nitra), Imre Forbáth a socialistická maďarská poézia v Československu
Karol Tomiš (LÚSAV Bratislava), K otázkám výskumu slovensko-maďarských literárnych vzťahov po r.1945

Jazykovědná sekce
Vladimír Skalický (FF UK Praha), K současné problematice našeho jazykovědného bádání v hungaristice a ugrofinistice ze srovnávacího hlediska
Arnošt Lamprecht (FF UJEP Brno), Vztah indoevropských a ugrofinských (uralských) jazyků z hlediska nostratické teorie
František Kopečný (KJL ČSAV), Je slovo chotár slovanského původu?
Ján Doruľa (JÚĽŠ SAV Bratislava), Slovensko-maďarské vzťahy v lexike predspisovného obdobia
Vincent Blanár (JÚLŠ SAV Bratislava), K lexikálno-sémantickej interferencii a paralelám v slovenčine a maďarčine
Ján Horečky (JÚLŠ SAV Bratislava), Morfematická štruktúra slovenčiny a maďarčiny
Josef Skulina (ÚJČ ČSAV Brno), Sémantické postupy maďarských nářečních slov v beskydském areálu na východní Moravě
K. Buzássyová (JÚLŠ Bratislava) a k., Príspevok k vyjadrovaniu posesívnosti v slovenčine a maďarčine
Ján Rúžička (JÚĽŠ SAV Bratislava), Maďarské překlady Schillerovej básně Das Lied von der Glocke
Gizela Szabómihályová (FF UKo Bratislava), Formy lexikálnej expresivity v próze V. Šikulu a otázka ich překladových ekvivalentov
Závěry ze sekcí
Závěrečné slovo (František Hejl)

V ďalšom uvedieme tri príspevky z konferencie.

Príspevok Karola Rosenbauma (1920-2001) je pre nás ilustráciou ako systém historizujúcich bludov všakovako sa transformujúcich - aktuálne v marxistickom "kabáte" - znemožňpval ukotviť slovenský literárny kánon a spôsoboval jeho nekompatibilitu s maďarskou (ale aj akoukoľvek inou európskou) literárnou tradíciou.

Príspevok Samuela Cambela (1928-2004) - ved. katedry dejín FF UK v Bratislave, od r. 1980 riaditeĺa HÚ SAV - bol ukážkou nihilizmu a mravnej schátranosti, s akou slovenská historiografia pristupovala k etnickým čistkám na južnom Slovensku po 2. sv. vojne. Elementárne pohŕdanie základnými ľudskými právami spestrené priamymi falzami a prevrátenou logikou boli zabalené do quasi-marxistickej hantýrky, čo robilo akýkoľvek dialóg v podstate nemožným.

Tretí príspevok Dr. Chmela nás upútal svojou nenútenou hravosťou a nadväzuje na jeho vystúpenie na konferencii v r. 1968.

Karel Rosenbaum, KULTÚRNO-POLITICKÝ ASPEKT SKÚMANIA SLOVENSKO-MAĎARSKÝCH LITERÁRNYCH VZŤAHOV

Výskum slovensko-maďarských literárnych vzlahov je dnes integrálnou súčaslou našej i maďarskej literárnej vedy. Vyžaduje si to hlbšie poznanie vývinu obidvoch národných kultúr a ich miesto vo vývine stredoeurópskych a európskych literatúr.

V úvode chcem položil dôraz na prvé slová názvu úvahy - kultúrno-politický aspekt. Ak som si zvolil túto tému, urobil som tak po istých veľmi konkrétnych skúsenostiach posledných troch desaťročí budovania socialistic­kého spoločenského poriadku, ktorý začal vnášať aj do výskumu vzťahov medzi literatúrami istý poriadok. Ako pri iných zložitých otázkach, tak aj pri otázke skúmania slovensko-maďarských literárnych vzlahov dozrel čas pove­dať čo najviac z hľadiska marxistický orientovanej literárnej vedy a pokú­siť sa ísť s maďarskou marxistickou literárnou vedou, pristupujúcou objek­tívne k týmto vzťahom. Je to prvý raz v dejinách, že sa okrem blízkosti demokratických krídel slovenského a maďarského národného hnutia, nestretá­vajú národné ideológie ako protivníci, ale že prekonali dôsledky minulosti a literárni vedci sa dostávajú k sebe ako spojenci tej istej veci.

To však nevylučuje, že budú ešte ďalej pretrvávať stopy sporných rie­šení, že do výsledkov zasiahne tradícia národnej precitlivelosti, nedosta­tok kritickosti do vlastných radov. V možnostiach a v priamom pôsobení marxizmu-leninizmu je, aby sme tieto javy celkom odstránili, aby sme všetko urobili spoločne pre realizáciu spoločných cielov.

V tomto smere sa urobil v maďarskej aj v slovenskej literárnej vede velký kus práce. Je to však iba výsek celého komplexu pozitívnych hodnôt, vytvorených v dôsledku nových vzťahov medzi Maďarskou Iudovou republikou a československou socialistickou republikou, ich marxisticko-ieninskými stranami. V týchto štátno-politických vzťahoch korení nový prístup ku skú­maniu slovenského pomeru k maďarskej kultúre, k celému komplexu otázok, ktoré buržoázna veda neriešila, iba predlžovala nacionálny antagonizmus. Na tomto novom prístupe k pomeru slovensko-maďarskému, ako pri nijakom inom, je najlepšie vidieť, aké bádateľské možnosti majú spoločenské vedy, aké nové možnosti a objektívnosl poskytuje marxizmus-leninizmus.

Pravda, napríklad dlho trvalo, kým sa slovenská kultúra prihlásila k Petöfimu ako významnému revolučnému básnikovi, kým mohol dna 31. júla 1949 na slávnosti k 100. výročiu v Slovenskom národnom divadle predstaviteľ nielen slovenskej kultúry, ale i vrcholných štátnych a straníckych or­gánov L. Novomeský povedal : "Po prvý raz v našom literárnom a politickom dejstvovaní pristupujeme s neskrývanými sympatiami k zhodnoteniu veľkej básnickej a revolucionárskej osobnosti Alexandra Petöfiho, keď pospolu so susedným maďarským národom celý kultúrny svet v pietnej úcte spomína sté výročie tragickej smrti tohto vynikajúceho básnika a bojovníka. "Dôvod ako uviedol Novomeský, bol jednak revolučný obsah Petöfiho diela a jednak skutočnosť, že existovalo nové Maďarsko, vysnívané jasnozrivou vôľou Petöfiho, hlásiace sa k jeho politickému odkazu tým, že pozbavilo feudálnych latifundistov a všelijakých vykorislovateľov. Vieme, že na maďarskej stra­ne našiel v nových podmienkach uznanie a úctu Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, P.O. Hviezdoslav a iní básnici a prozaici, napríklad Martin Kukučín, i vý­znamní básnici Ján Smrek a E.B. Lukáč. Pamätné tabule na ich lokalitách, slávnostné večierky, početné vydania slovenských diel v maďarčine, práca maďarského rozhlasu a televízie, pozornosť súčasného socialistického Ma­ďarska voči osobnostiam slovenskej kultúry, významným prekladateľom maďar­skej poézie, to všetko na maďarskej strane dokazuje novú etapu v slovensko -maďarských vzťahoch.

Ak aj hovoríme o novom vzťahu slovenskej a maďarskej kultúry v prí­tomnosti, nechceme tým mlčať, ba nechceme zamlčal doklady, že boli na obi­dvoch stranách osobnosti a skutky, naplnené túžbou po spoločnom oslobodení po krajšej budúcnosti. Pre slovenských a maďarských literárnych historikov sa tieto fakty stali oporou a v mnohom východiskom i mierou, ako hodnotiť slovensko-maďarské vzťahy. Nie som odborne kvalifikovaný hungarista a ne­môžem sa teda kvalifikovane vyjadriť najmä k maďarskej vzťahovej problema­tike, preto sa jej budem venovať zo slovenskej strany, lebo frekvencia vzťahu k maďarskej literatúre na slovenskej strane je bohatá a funkcia dokázateľne pôsobiaca.

V slovenskej literatúre pri vstupe do nového československého štátu, na vzniku ktorého má zásluhy aj neprerušovaný kontakt a neraz aj pociťovaná duchovná jednota českej a slovenskej kultúry, takmer nebolo básnika, ktorý by nepoznal popredných maďarských básnikov, a to nielen z povinnej lektúry, z recitácií na maďarských školách. Aspoň jeden doklad za iné.
Vladimír Roy v odpovedi Istvánovi Arkauerovi, zodpovednému redaktorovi časopisu Hirado, ktorý odmietol jeho názory na slovensko-maďarský pomer, uviedol sám: "Keď som ukradomky mohol čítal slovenské noviny a musel som siahal aj za maďarskou knihou, volil som, vedený akousi dobrou tuchou, diela literátov, ktorých prenikal duch myšlienok XIX. storočia. Rád som čítal Eötvosovho 'Carthausi'-ho, Petofiho Apoštola, Madáchovu Tragédiu človeka, z poslednej vedel som spamäti celé strany a pokúsil som sa aj o jej rozbor, pozdejšie lákal ma aj Július Reviczky a Katona s jeho 'Bánk-bán'-om.

Prekladal som z nich po troche. Vyciťoval som z nich dačo príbuzné, svojské[1]. V citáte ide mi nielen o to, že Roy, a podobné pocity mali aj iní autori, napríklad Štefan Krčméry, čítal rád diela významných autorov maďarskej literatúry, zahrnutých súčasnou marxistickou literárnou vedou do celku klasického odkazu maďarskej literatúry, ale o to, aby sme sa pozastavili nad Royovými slovami, že z uvedených diel vyciťoval duchovnú príbuznosť, svojskosť - a to aj vtedy, keď sám citlivo reagoval na časy národnej neslobody Slovákov. Príbuznosť a svojskosť pramenila z umeleckých vlastností, z ich umeleckej sily, z prínosu, ktorý mohli vysielal len veľké diela. Súčasne táto pribuznosl vyplývala z duchovnej blízkosti, v akej žili a vyvíjali sa kultúry slovenského a maďarského národa.

A predsa v čase "otvárania okien" slovenskej literatúry do Európy po roku 1918, po doháňaní zameškaného v nežičlivej minulosti, sa nepodarilo otvoril okná dokorán maďarskej literatúre do slovenskej literatúry a slo­venskej literatúre do maďarskej. A pokusov tu bolo dosť, a je prekvapujú­ce, pravda, iba na prvý pohlad, aj z maďarskej strany. Pokúšali sa o to samozrejme predovšetkým pokrokoví maďarskí spisovatelia a publicisti, pô­sobiaci po roku 1919 v Československu a vo Viedni, kam sa uchýlili po po­tlačení Maďarskej republiky rád roku 1919. Zoznámil som sa s akciami, apelmi a výzvami k spolupráci maďarského časopisu Tüz roku 1921-1922, s výzva­mi adresovanými nielen českým a slovenským spisovateľom, ale aj spisovateľom Rumunska a Juhoslávie, tj. spisovateľom štátov, ktorých časť územia a obyvateľstva patrili do bývalého Uhorska. Na výzvy tohto časopisu roku 1922 neprišla z Československa kladná odpoveď, hoci na anketu o ďalšom vý­vine európskej udalosti odpovedali mnohí významní európski spisovatelia.

Hlavný redaktor tohto časopisu Jeno Gomöri nemal úspech ani s osobnou výzvou, adresovanou slovenským básnikom, a opatrenou mottom básne Martina Rázusa, ktorý roku 1912 v Slovenských pohľadoch adresoval básnické posol­stvo maďarským básnikom a žiadal :

povedzte vašim
že my tiež sme ľudia...
a máme právo tiež na vlastnú hrudu -
oh, povedzte im!!
tak milióny požehnával budú
vás - ktorým duch nad hviezdy
vysoko sa vznáša - ktorí prenikli ste hĺbky
zrakom Mesiáša!!

A práve Martinovi Rázusovi sa v ten čas prišlo rozhodovať, či prijme názo­ry hlasistov, zaujímajúcich vládne miesta, a podrobí sa ich ideológii, alebo sa rozhodne ísť vlastnou cestou, na ktorej, ako vieme, nevyhol sa blú­deniu. Tieto doklady uvádzam preto, aby som pripomenul, že pre dorozumenie medzi národmi môže mnoho urobiť demokratické zmýšlanie, no demokratizmus nemôže vyriešiť to, čo je základnou otázkou - odstrániť príčiny napätia. A tieto príčiny spočívali v triednom panstve buržoázie v obidvoch štátoch. Až jej porážka všade vytvorila podmienky na riešenie vzťahov medzi národ­mi, a tak aj medzi Maďarmi a Slovákmi. Obrazne povedané, oči ostávajú sle­pé, uši hluché u tých, ktorým sa vedie lepšie. Klopajúcim sa nemusia otvo­ril dvere. A tak žiadosti o dorozumenie ostali bez kladnej odpovede, ponú­kané ruky priateľsky nestisknuté, ankety nezodpovedané - pravda, prevažne, lebo nájdu sa doklady aj o tom, že na obidvoch stranách boli jednotlivci, ktorí nevraživosť nacionálneho antagonizmu odložili a usilovali sa o vzá­jomné poznávanie. Dominujúcim bol pokračujúci negativizmus, ktorý zodpove­dal buržoáznym vládam. Prelom nastal až po porážke tých tried, ktoré antagonizmus vytvárali. Preto si hlboko vážime tých, čo sa usilovali preklenúť staré bolesti a cez hranice štátov podávali si ruky v mene pokroku a spo­ločnej záväznosti v boji o pokrok. Vysoko si vážime prácu maďarských lite­rárnych vedcov, napríklad Lászlóa Sziklaya, Istvána Csukása, Istvána Käfera, Istvána Frieda, podnety maďarskej komparatistiky, ich konferencií.

Na našej strane nemožno obísl práce Milana Pišúta, podnety Andreja Mráza, Mikuláša Bakoša a z mladších Rudolfa Chmela, ktorý prebojováva nový prístup k vývinu vzťahov slovenskej a maďarskej literatúry, Karola Tomiša, Jarosla­vu Pašiakovú, ako aj československých maďaristov Alexandra Csandu, Petra Rákosa a ďalších. Slovenskí literárni vedci sa môžu opierať o výsledky ma­ďarských literárnych vedcov, napríklad Belu Köpecziho, Tibora Klaniczaya, ktorý v spracovaní dejín staršej maďarskej literatúry berie do úvahy skutočnosť, že maďarská a slovenská literatúra mala autorov, patriacich do obidvoch literatúr, iniciatívne pôsobia u nás aj práce Miklósa Szabolcsiho pre oblasť výskumu avantgardy a socialistickej literatúry. Maďarská lite­rárna veda si všíma zase výsledky našich literárnych vedcov. Pri tomto veľmi skromnom pokuse o bilancovanie nemožno na našej strane obísť konferen­ciu bývalého Ústavu svetovej literatúry a jazykov SAV, konanú dňa 17. a 18. novembra 1969 a zborník z tejto konferencie Tradície a literárne vzťahy (Bratislava 1972). Konferencia obrátila pozornosť na skutočne literárnu vzťahovú problematiku a posunula vývin riešenia slovenskej a maďarskej li­teratúry na vyšší stupeň, lebo literárni vedci použili aj nové metodologic­ké hľadiská.

Uviedol som, že výskum slovensko-maďarských literárnych vzťahov dosia­hol pozoruhodné výsledky v posledných dvadsiatich rokoch, tj. po tom, čo naša a maďarská literárna veda pristúpila k ich analýze ako marxisticky orientovaná disciplína. I keď ich prístup bol teoreticky vcelku zhodný, predsa len mal svoj vlastný uhol, svoje vlastné ciele, lepšie povedané, svoju stratégiu, ktorá rozhodovala o tom, čoho sa dopátral predovšetkým. Zatiaľ si dovolím uviesť aspoň svoje predbežné pozorovania, ktoré chcem ešte rozviesť. Slovenská literárna veda, vychádzajúc z poznania o angažo­vanosti slovenskej literatúry 19. a 20. storočia, o angažovanosti v boji proti národnému a sociálnemi útlaku maďarských vládnucich tried, v skúma­ní slovensko-maďarských vzťahov sa usilovala zachytil zjavné inšpirácie slovenskej literatúry, podnety maďarskej literatúry. Súčasne však poznanie uvedenej angažovanosti slovenskej literatúry, jej klasikov (a nie druhora­dých nacionalistických veršikárov), v národnoosloboditeľskom zápase akoby nedovolovalo prekročiť hranicu hlbokých protirečení medzi maďarským a slo­venským národným hnutím a tak pri hodnotení vzťahov vychádzala z vedomia, že existoval v minulosti takmer neprekonatelný antagonizmus. Maďarská li­terárna veda, zaoberajúca sa slovensko-maďarskými vzlahmi, volila iný priístup. Usilovala sa upozorniť na to, čo tieto literatúry spájalo, čo im bo­lo blízke, ukazovala, v čom sú si blízke, a uvedený antagonizmus, ktorý je historicky dokazateľný a ktorý vcelku nepopierala, nehral úlohu, akú mal v slovenskej literárnej vede.

Preto Andrej Mráz vyjadril mnoho kritických výhrad k Dejinám slovenskej literatúry od Lászlóa Sziklaya (A szlovák irodalom tôrténete, Budapest 1962) v recenzii, uverejnenej v Slovenskej lite­ratúre 1962[2]. Autor knihy bránil svoj prístup oprávneným poukazom na meniaci sa obsah vzťahov slovenskej a maďarskej kultúry. Aj v ďalších prá­cach sa zo strany maďarskej literárnej vedy zdôrazňovala potreba skúmať a objavovať predovšetkým to, čo obidve literatúry spájalo. Uznávame, že pozitívnosť vo vzlahu literatúr nie je vecou náhodnou, ale zákonitou. Ale mimo poľa skúmania zákonitostí sa literárny vedec nesmie dostať. Pre literárnu vedu slovenskú a maďarskú nemá platiť pravidlo, či má skúmal to, čo naše literatúry rozpájalo, alebo len čo ich spájalo, má skúmať zákonitosti vzťahu na rovinách, ktoré dokázateľne existovali, vrátane aj zisťovania typologických súvislostí. A tu neplatí, či sa literatúry stretávali alebo nestretávali, tu platí objektívne zisťovanie historicky pravdivej podoby týchto vzťahov. Samozrejme, marxistický literárny vedec môže mať aj v tom­to prístupe stopy citovej zanietenosti, no tento ľudský faktor mal by mať svoju mieru a hranice. Oproti minulosti chcem týmto povedať: slovenský li­terárny vedec môže prejaviť radosť nad tým, že slovenská literatúra našla cestu k maďarskej literatúre aj v ťažkých podmienkach národného a sociál­neho útlaku svojho národa. Význam objavených vzťahov a súčasne ťažkých pod­mienok pre ich zrod, obsah, kvalitu, rastie s poznaním, čo všetko im stálo v ceste. V tomto smere pokročila aj slovenská aj maďarská literárna veda.

Na slovenskej strane sa našlastie už podarilo rozbil názory o tisíc­ročnom útlaku slovenského národa a taktiež sa ztratili staré "žaloby a po­nosy" na postavenie Slovenska v Uhorsku do roku 1918. Boli ideologickým nástrojom slovenskej buržoázie, aby dokázala, z čoho vyviedla národ, aby predstavila svoje zásluhy a nimi kryla svoje triedne záujmy. Na druhej strane pomohla nám, slovenským kultúrnym pracovníkom, v boji proti zvyškom slovenského nacionalizmu kritika maďarských vládnucich tried maďarskou his­torickou vedou. Mohli by sme povedal, že sa tu nenaplnilo iba heslo Suum cuique, tj. "Každému svoje", ale aj každý svoje - tj. literárna a historic­ká veda sa začala vysporadúval nielen s pokrokovým odkazom, ale aj s reak­čnými črtami minulosti. A ak tento kultúrno-politický aspekt v novej situá­cii trvá, treba z neho vychádzal, lebo ním mocnie a rozrastá sa vedomie spoločnej cesty, priatelstva a internacionalizmu.

Je tu však ešte jedna dôležitá otázka metodologickej povahy. Už prvo­stupňová poučka literárneho historika hovorí, že dejiny národných litera­túr nemožno skúmať izolovane od vývinu iných literatúr. Taktiež platí,- že aj vzťah jednej literatúry k inej literatúre nie je "čistý", najmä nie pri literatúrach, ktoré sa formovali ako národné literatúry pomerne neskoro a vzťah k iným literatúram mal predovšetkým diferenciačnú funkciu - tj. od­líšil sa a konštituoval. Slovenská literatúra poučená u iných, chcela byť samostatná a osobitá. V prípade výskumu vzťahov slovenskej a maďarskej li­teratúry nedojdeme príliš ďaleko, ak ostaneme iba v Uhorsku a nerozhliadneme sa ďalej, tj. ak nebudeme skúmať vzťah slovenskej a maďarskej litera­túry na pozadí pôsobenia vzťahu slovenskej literatúry k literatúre českej. Nejde o nejakú kontrolnú či zabezpečovaciu páku, poistku, aby sme v prvom vzťahu nezašli ďaleko a neopustili to, čo je pre celú slovenskú literatúru konštantné, tj. prítomnosť vzťahu českej a slovenskej kultúry v dejinách obidvoch národov a ich kultúr, ale o pravdivý historický fakt, že pre slo­venskú literatúru mal vzťah k českej literatúre výnimočný, ba pre jej vý­vin rozhodujúci význam, že slovenská kultúra sa slovenskou stala nie vďaka odlišnosti, ale vďaka príbuznosti s českou kultúrou. Tým nezmenšujem váhu, akú mal pre slovenskú literatúru jej vzťah k maďarskej literatúre, ale upozorňujem na jednu z vážnych podmienok tohto vzťahu.

Na druhej strane aj vo výskume vzťahov slovenskej literatúry k českej literatúre musíme zákonite prihliadal k vzťahom, ktoré si slovenská lite­ratúra vytvárala k literatúre maďarskej, tj. že sledujeme kontext stredo­európsky, ktorý tiež vstupoval jednotlivo i ako vnútorne diferencovaný ce­lok do vzťahu k iným európskym literatúram. Pri sledovaní vzťahov slovenskej literatúry k literatúre českej pozadie slovensko-maďarských literár­nych vzťahov nás však nemôže zaujímal ako nejaká štátnopolitická kulisa, ak budeme sa usiloval objavil ich funkciu, aby sme dali odpoveď, prečo sa vzťah slovenskej literatúry formoval k českej literatúre nie ako jej súčasť, i keď mali spoločný spisovný jazyk, ale ako literatúra, ktorá má svoju osobitosť.

K týmto záverom som prišiel po tom, čo som si pozornejšie prečítal polemiku Andrej Mráz - László Sziklay[3], v ktorej išlo o vzťah českej a slovenskej literatúry, ktorý postavil Mráz ako protiváhu vzťahov sloven­skej a maďarskej literatúry. Myslím, že od "protiváhy" treba ísť ďalej, že dialektika pohľadu práve na tomto prípade nám radí veci vidieť v celku i v jednotlivostiach, vo funkciách, ktoré ten-ktorý jav plnil. Tam cielili aj Poznámky redakcie časopisu[4].

Svoju stať som venoval potrebe uplatnenia kultúrno-politického aspek­tu vo výskume vzťahov slovenskej a maďarskej literatúry, jeho aktuálny vý­znam a dosah. Išlo mi o to, čo výskumom sledujeme, kam sme došli a kam, akou cestou máme ísť ako jedinci, aj ako dve národné literárnovedné disci­plíny, tj. spoločne. Po inej ceste ako spoločnej nik z nás už nechce ísť.

Poznámky :

[1] Vladimír Roy: Otvorený list pánu Štefanovi Arkauerovi... Národnie noviny 54, č. 12, 11. II. 1923
[2] Andrej Mráz: Dejiny slovenskej literatúry v maďarčine. Slovenská literatúra 9, 1962, č. 4, s. 459-468
[3] Odpoveď L. Sziklaya na Mrázovú kritiku vyšla v Slovenskej literatúre 10, 1963, č. 4, s. 442-462
[4] Poznámky redakcie. Slovenská literatúra 10, 1963, č. 4, s. 462-463. Hlavným redaktorom Slovenskej literatúry bol Ivan Kusý.

Samuel Cambel, Maďarskí otázka v Československej pozemkovej reforme po roku 1945

Pozemková reforma v rokoch 1945-1948 v Československu bola integrál­nou súčasťou revolučných premien, ktoré vyústili v socialistickú revolú­ciu a vytvárali predpoklady pre prechod k výstavbe socializmu. Pravda, ob sah, charakter a priebeh československej pozemkovej reformy neurčovali len potreby a ciele socialistickej revolúcie a jej hegemóna - robotníckej triedy. História nazhromaždila také množstvo problémov, ktoré sa viac alebo menej stretali aj s agrárnou otázkou a čakali na svoje riešenie. Takým to problémom bola aj národnostná otázka a v rámci nej - najmä v sloven­skom prostredí - predovšetkým problém maďarskej menšiny.

Na tomto sympóziu odznelo už viacero referátov, ktoré spomínali rôz­ne súvislosti vývoja maďarskej otázky v Československu, medzi nimi aj tie ktoré sa dotýkajú našej témy. Avšak kvôli systematičnosti výkladu, ale aj vzhľadom na niektoré nejasnosti okolo riešenia problematiky postavenia maďarskej národnostnej skupiny v Československu v období boja za upevne­nie ľudovej demokracie a rozšírenie moci robotníckej triedy v rokoch 1945-1948 treba si aspoň pripomenúť tie skutočnosti staršieho dáta, ktoré sa premietli až do obdobia po druhej svetovej vojne a spoluvytvárali klímu našej revolúcie. Spomeňme napr. denacionalizačnú politiku a krutý národ­nostný útlak maďarských vládnucich tried voči slovenskému Iudu za Rakúsko Uhorska, iredentu a revizionizmus z Maďarska, ale aj postoj maďarskej menšiny, ktorá sa v nejkritiekejšlch chvílach ČSR spojila s henleinovcami proti republike a stala sa aktívnou oporou horthyovskému okupačnému reži­mu. Na čele tohto šovinistického prúdu bola maďarská buržoázia, ale v ak­ciách proti republike a za upevnenie fašistického horthyovského režimu vy stupovali aj početné vrstvy maloburžoázie. Boli aj medzi nimi nyilasi, te roristické skupiny szabadcsapatok, rongyos-gárda a iné. Pokial išlo o po­stoj antifašistických velmocí, ktoré podporovali Benešovo stanovisko od­sunu nemeckej a spočiatku aj maďarskej menšiny z Československa, rozhodu­júca bola úloha horthyovského Maďarska v Hitlerovom bloku počas druhej svetovej vojny. Toto stanovisko si ku koncu vojny osvojilo i moskovské vedenie KSČ, a tak sa dostalo aj do Košiackého vládneho programu [1] a viacerých právnych aktov po oslobodení, vrátane nariadenia Predsedníctva SNR o konfiškácii a rozdelení nepriateľskej a zradcovskej pôdy.[2]

Vedúcou myšlienkou tohto dokumentu bola likvidácia nemeckého a maďarského živlu v poľnohospodárstve na Slovensku, vyvlastnenie pôdohospodárskych majetkov Nemcov, Maďarov, a to tzv. anyásov, aktívnych fašistov a statkárov nad 50 ha a rozdelenie tejto pôdy medzi slovenskú chudobu, čiže ak použi­jeme módny dobový výraz - jej "reslovakizácia"• Požiadavka konfiškácie majetkov maďarských obyvateľov nebola teda formulovaná globálne, diferenco­vala, rovnako ako u obyvateľstva slovenskej (slovanskej) národnosti len s tým rozdielom, že maďarský statkársky živel v plnej miere spadal pod konfiškáciu, kým slovenskí a českí statkári sa v prvej etape reformy ešte vyhli zákonu. Pokiaľ išlo o maďarských vlastníkov pod 50 ha pódy, antifa­šistický postoj maďarského obyvateľstva sa ocenil práve tak, ako u slovenského obyvatelstva; zákonná norma o konfiškácii majetku maďarských an­tifašistov sa nedotkla.[3]

V tzv. košickom období revolúcie sa na miestach, kde nebol dostatok slovenských uchádzačov, pridelovala opustená statkárska pôda dokonca aj medzi maďarskú rolnícku chudobu. Z tohto obdobia zachovali sa niektoré tlačivá preložené do maďarčiny, týkajúce sa pozemkovej reformy ako napr. maďarský text nariadenia Predsedníctva SNR o konfiškácii a rozdelení pôdohospodárskych majetkov Nemcov, Maďarov a kolaborantov z 27. februára 1945 vydaný a rozširovaný v okrese Trebišov.[4]

Z toho možno usúdil, že sa v tomto období vopred nevylučovala ani možnosť spolupráce s pokrokovou a československý zmýšlajúcou maďarskou rolníckou chudobou, najmä tam, kde hrozilo, že by velkostatkárska poda nebola obrobená.

Vyrieknutím konfiškácie majetkov Nemcov a velkej časti pôdy patria­cej maďarským vlastníkom[5] sa súčasne uvoľnil a vymedzil rozsiahly pries­tor južných oblastí Slovenska a troch hlavných nemeckých ostrovov (Spiš, horná Nitra s okolím Kremnice a nemecké obce v okolí Bratislavy) pre vnú­torné osídlenie, tj. kolonizáciu oblastí obývaných neslovenským (neslovan­ským) obyvateľstvom. Keďže prevažná časí konfiškácii podliehajúcej pôdy sa nachádzala na prinavrátenom území (v materiáloch ÚV KSS z jari 1946[6] sa jej rozsah odhadoval na 70-80 %), teda v krajoch s prevažne maďarským obyvateľstvom, stávala sa otázka pozemkovej reformy na tomto území v pod­state otázkou presídlenia Slovákov do južného pohraničia, a tak úzko súvisela s riešením maďarskej otázky.

Z nariadenia Presedníctva SNR o konfiškácii (č. 4/1945) vyplývalo, že sa zo strany slovenských národných orgánov nepočítalo s vyslahovaním alebo výmenou všetkého maďarského obyvateľstva bez rozdielu. Diferencovaný prístup ku konfiškácii logicky znamenal aj diferencovaný prístup k vysťahovaniu a výmene.

Uskutočňovanie pozemkovej reformy na Slovensku od začiatku narážalo na lažkosti s riešením otázky maďarskej menšiny. V pôvodnej koncepcii utvorenia nového československého štátu, ako štátu slovanského, štátu Če­chov, Slovákov a Ukrajincov, počítalo sa s takým riešením národnostných menšín, aby sa raz navždy vylúčila repríza Mníchova, aby sa Československo zbavilo menšinovej otázky úplne a dôsledne. Pod zorným uhlom širších his­torických súvislostí osudov slovenského národa za celé stáročia, osobitne v 19. a 20. storočí (maďarizácia, iredenta. Mníchov, arbitráž, okupácia južného Slovenska) a v ovzduší národnej a demokratickej revolúcie sa rie­šenie problému maďarskej menšiny v ČSR dostalo v podstate na jednu rovi­nu s problémom nemeckej menšiny s cieiom vytvoril národný, česko-slovenský štát. Z takto pojatej koncepcie československej štátnosti logicky vy­plynul transfer ako metóda riešenia menšinovej nemeckej a maďarskej otáz­ky. Myšlienka etapového riešenia agrárnej otázky v Československu, v kto­rej dominovali nacionálne hladiská a ktorá posunula do úzadia sociálno-triedny aspekt, bola iba odrazom koncepcie národného štátu, a teda aj kon­cepcie odsunu. Ak Klement Gottwald v rozhovoroch s Gustávom Husákom v januári - februári 1945 nástojil, aby komunistická strana upustila od myšlienky generálnej pozemkovej reformy a prijala za základ riešenie po línii národnej a protifašistickej, myslel na rozsiahle žírne roviny južných pohraničných krajov, ktoré by transfer väčšiny maďarského obyVatelstva (s výnimkou osôb, ktoré pracovali v prospech Československa) uvoľnil pre pozemkovú reformu a osídlenie slovenským a ukrajinským obyvatelstvom a na účet maďarských velkostatkárov ventiloval slovenský agrárny problém.[7]

Ako vidieť, posudzovali sa tu rovnako obe neslovanské menšiny: Maďa­ri, tak ako Nemci, mali byť hospodársky sankcionovaní konfiškáciou majet­ku. Konfiškácia pôdohospodárskeho majetku Maďarov (sústredeného prevažne v južných okresoch) mala vytvoril hlavnú pôdnu rezervu pre pozemkovú re­formu na Slovensku, podobne ako konfiškácia nemeckého majetku v Sudetách pre české krajiny. Lenže situácia okolo maďarskej otázky v Československu začala sa ku koncu vojny vyvíjal iným smerom, než sa pôvodne v kruhoch československej emigrácie predpokladalo. Eduard Beneš získal síce už v priebehu vojny príslub všetkých Spojencov v otázke odsunu nemeckej i ma­ďarskej menšiny z Československa; podľa Benešovho svedectva o jeho rokova­ní s anglickou vládou v lete 1942, ani Anglicko sa proti zásade transferu minoritného obyvatelstva nemalo v úmysle stavať.[8]

Sovietske stanovisko (formulované V.M. Molotovom), vyslovené v tom istom čase, bolo ešte jedno­značnejšie : "Rusko chce, aby raz navždy bol zastavený nemecký Drang nach Osten."[9]

Lenže mocnosti nevzali na seba nijaký konkrétny záväzok, najmä v otázke maďarskej menšiny boli Spojenci velmi zdržanliví. Rozčarovaním pre Beneša boli výsledky rokovaní o prímerí s Maďarskom, prebiehajúce v januári 1945 v Moskve medzi dočasnou vládou a zástupcami troch veľmocí -Anglicka, USA a ZSSR. Západné velmoci (Balfour a Hariman) odmietli myšlienku transferu Maďarov z Československa, ako aj návrh československej zahra­ničnej vlády z 23. novembra 1944[10], ktorý odporúčal kombinovať transfer s výmenou. Ani tento návrh sa v "Dohode o prímerí s Maďarskom" podpísanej 20. januára 1945 v Moskve medzi Spojencami a dočasnou maďarskou vládou ne­uplatnil a nenájdeme v nej ani článok, ktorý by bol mohol zaviazal maďar­skú vládu k rokovaniam o výmene obyvateľstva.[11] To bola vážna trhlina v celkovej koncepcii riešenia otázky menšín a treba ešte dodal, aj nečaka­ný zásah do Gottwaldovej koncepcie riešenia agrárnej otázky na Slovensku, ktorá počítala s odchodom rozhodujúcej časti maďarského obyVatelstva z južných krajov do Maďarska.

Nie je teraz mojou úlohou skúmal motívy americko-britského stanovis­ka; išlo zrejme o veľmocenský záujem Západu na stredoeurópskom priestore, ktorý sa chcel realizovať na mieste, kde bol vplyv Sovietskeho zväzu re­latívne najslabší (Maďarsko bolo až do poslednej chvíle satelitom hitle­rovského Nemecka a aktívne bojovalo proti ZSSR). Naproti tomu Sovietsky zväz nemenil svoje "sympatické stanovisko k otázke výmeny obyvatelov" (( - ako uviedol československý velvyslanec v Moskve Zdenék Fierlinger v telegrame zaslanom do Londýna 16. januára 1945 [12] - a tak Moskva zostáva Benešovi ako argument (vyhrážka) proti špekulujúcim Britom, ale aj realita pre riešenie menšinového problému. Pre tvorcov vládneho programu (predo­všetkým Gottwalda) bol opätovný sovietsky súhlas garantom, že sa koncep­cia národného česko-slovenského štátu ujme so všetkými dôsledkami doma i za hranicami.

Slovenský komunistický odboj a Slovenská národná rada ani v ilegál­nej práci, ani za Slovenského národného povstania nestavali otázku odsunu maďarskej menšiny; za povstania sa zdôraznilo iba to, že obnovená ČSR bu­de v prvom rade slovanským štátom. Ani riešenie roľníckej otázky sa v Slo­venskom národnom povstaní nespájalo s myšlienkou sanckionovania maďarských pozemkových vlastníkov všeobecne. V programovom článku povstaleckej Prav­dy z druhej polovice septembra sa hovorí iba o vyvlastnení "veľkostatkoy Nemcov a Maďarov^"[13] (podčiarkol S.C.); o inom riešení, podobnom tomu, ktoré kodifikovalo nariadenie Predsedníctva SNR č. 4 z 27. februára 1945, sa za povstania neuvažovalo. V koncepcii riešenia agrárnej otázky v SNR sa teda rátalo s maďarskými velkostatkami i s väčšími presunami obyvateľstva "z chudobných oblastí do oblasti s velkostatkami", ale nie na úkor maďarskej menšiny ako celku. Výslovne sa spomínajú "maďarskí džentríci" -potomci maďarskej šlachty a zemianstva, maďarskí novoosadníci, ktorí na obsadenom území južného Slovenska vyhnali slovenských rolnlkov a kolonistov z ich gazdovstiev a privlastnili si ich pôdu. Dominujúcim bol tu tried­ny aspekt, ktorý mal byl rozhodujúci aj v budúcnosti, "aby sme otázku roľnícku riešili dôkladne a tak, aby sa všetka pôda dostala do rúk tých, ktorí na nej pracujú."[14]

Pomery na juhovýchode a juhu Slovenska sa nevyvíjali pre pozemkovú reformu zvlášť priaznivo; problematickou sa stávala nielen pôda osob ma­ďarskej národnosti, ktorí 1. novembra 1938 nemali československú štátnu príslušnosl (s 1, ods. 1, písm. b nar. Preds. SNR č. 4/1945), čiže pôda maďarských statkárov nad 50 ha (písm. c), ktorých konfiškácia a parcelácia bola nielen v národnostnom, ale i sociálnom ohlade plne zdôvodnitelná. Komplikácie, o ktorých je v spojitosti s pozemkovou reformou reč, súvise­li najmä s pohybom frontu, hoci svoju úlohu tu zohralo aj veto západných mocností vo veci transferu Maďarov z ČSR na rokovaní troch velmocl o prímerí s Maďarskom v Moskve.

Spojenecké sovietsko-rumunské vojská prenikali na československé úze­mie od juhu na sever, teda z Maďarska a oblasti okupovaných Maďarskom na Slovensko. Ha rozdiel napríklad od spišských Nemcov, ktorí v drvivej väčšine nečakali na príchod frontu a evakuovali Spiš 8 ustupujúcimi ne­meckými a maďarskými jednotkami smerom na západ do Rakúska a Nemecka, ma­ďarskí "džentrlci" nemali kam utioc£. A tak, vedia pôvodného maďarského obyvatelstva zostávalo na tomto území po prechodu frontu i vela emigran­tov z maďarského vnútrozemia, "anyásov", ba dokonca hiadala tu útočište aj časí Maďarov (medzi nimi práve najviac velkostatkárov) z centrálnych oblastí Slovenska. Maďarský juh sa im zdal istejším, než severnejšie čis­to slovenské kraje, kde mali svoje majetky.

Tento stav mal negatívny dosah aj na pozemkovú reformu. Kým polo­prázdne a vyľudnené spišské obce poskytovali maximálne možnosti pre oka­mžitý zásah na velkostatkoch a gazdovstvách spišských Nemcov a dávali priestor na kolonizáciu a pridelenie pody tisícom rodín bezzemkov a drob­ných rolníkov, v južných rajónoch tomu tak nebolo. K dispozícii pozemko­vej reforme ihneď po prechode frontu stáli len opustené maďarské veľko­statky a majetky najexponovanejších nyilasov, ktorí sa dostali pred ľudové súdy a boli odsúdení. Lenže ani opustené velkostatky nemohli byl plne využité pre urýchlené uskutočnenie pozemkovej reformy. Živý a mŕtvy inven­tár na týchto velkostatkoch bol z velkej časti rekvirovaný a rozkradnutý miestnym obyvateľstvom. Nepriaznivý stav v južných okresoch odrádzal od presídlenia tých bezzemkov, ktorí chceli sem pôvodne presídliť a hoci to bolo nereálne, dávali prednosť vnútrozemiu. To všetko spomalovaľo proces realizácie prác na pozemkovej reforme ale aj celkovú normalizáciu života v južných okresoch štátu. A tak na rozdiel od nemeckej otázky, pre ktorú Postupim bol definitívnou bodkou, problém Maďarov v Československu zostá­val dlho otvorenou záležitoslou.

Novým krokom k jeho riešeniu bola dohoda o výmene obyvateľstva uzavretá 27. februára 1946 medzi vládami ČSR a Maďarska[15], ktorá dala podnet k vytvoreniu zmiešanej presídľovacej československo-maďarskej komisie.

Mierová konferencia v Paríži uznesením z 13. októbra 1946 už iba potvrdila dohodnuté riešenie. Podľa neho malo dôjsť k výmene slovenského obyvateľstva v Maďarsku za Maďarov žijúcich v ČSR. V tom čase sa mnohí občania vystupujúci dovtedy ako Maďari domáhali, aby sa mohli hlásiť späť k slovenskej národnosti, pretože sú pôvodom Slováci, ale počas okupácie (nátlak na štátnych zamestnancov hlásiť sa za Maďarov) alebo ešte za Rakúsko-
Uhorska podlahli maďarizácii. Na tomto základe sa vláda ČSR rozhodla akceptovať tieto žiadosti a dal týmto ludom možnosti návratu k pôvodnej národnosti. V júni 1946 rozhodnutie československej vlády bolo potvrdené osobitným vládnym uznesením o reslovakizácii a vyhláškou povereníka pre vnútro číslo 20.000/I-IV/1-1946 zo 17. júna 1946.

Akcia reslovakizácie mala veľký ohlas, do 1. júla 1946 sa o reslova­kizáciu uchádzalo takmer 411 000 osôb. Lenže medzi žiadateImi neboli len tí, u ktorých sa ozvalo národné svedomie, ale aj takí, ktorí si na zákla­de reslovakizácie chceli udržal svoje hospodárske pozície a v nejednom prípade stala sa reslovakizácia pláštikom na zdôvodnenie revízie konfiš­kácie a záchrany veľkostatkov. Už samotné podanie žiadosti o reslovakizá­ciu posudzovalo sa konzervatívnymi silami v konfiškačnej komisii ako dô­vod k čiastočnému vyňatiu maďarskej statkárskej pôdy spod konfiškácie. Od júla 1946 sa v rozhodnutiach konfiškačnej komisie s týmto argumentom stretávame veľmi často. Medzi prípadmi, keď konfiškačné komisie uznali žiadosť o reslovakizáciu za podklad k revízii pôvodného rozhodnutia Pred­sedníctva SNR, nachádzame mená viacerých maďarských velkostatkárov, ktori boli stúpencami iredenty a mali svoj podiel na rozbití ČSR. Desiatky veľkostatkov a tisíce hektárov, ktoré slúžili potomkom maďarskej šlachty a pomaďarčeného slovenského zemianstva, unikali takouto cestou pozemkovej reforme a spomaľovali aj presídlovanie a výmenu obyvateľstva.[16]

Do riešenia týchto otázok časove zapadá aj nábor maďarského obyvateľstva na presídlenie do českého pohraničia. Nábor bol celoštátnou akciou a mal odstrániť nedostatok pracovných síl, ktorý sa prejavil v júli 1946 ako následok hromadného odsunu Nemcov do okupačných pásiem Nemecka. Prvú zmienku o nábore maďarských polnohospodárov z južného Slovenska do českých krajín nachádzame v obežníku Ministerstva ochrany práce a Minister­stva pôdohospodárstva z 5. apríla 1946, ktorý bol formulovaný veľmi umier­nene, uvádzal materiálne výhody i politický dopad na občianskoprávne po­stavenie Maďarov, ktorým po odsťahovaní do českých krajín bolo zaručené, že nebudú vysťahovanl do Maďarska.[17]

Aj ďalšia akcia sa uskutočnila z podnetu ústrednej vlády (intimát Úradu Predsedníctva vlády o uznesení 5. schôdze ze 16. júla 1946) v dňoch 22. júla až 15. augusta 1946 pod hes­lom "Pomoc Slovenska českým krajinám pri polnohospodárskych prácach." Obi­dve tieto akcie nepriniesli však očakávaný výsledok (získalo sa len 1919 pracovných síl [18]) najmä preto, že rokovania parížskej mierovej konferen­cie, ktoré súčasne prebiehali a propaganda robená z maďarskej strany, viedli maďarské obyvatelstvo na južnom Slovensku skôr k vyčkávaciemu sta­novisku, než k ochote dobrovoľne nastúpil na práce v českých krajinách. Pomery v českom poinohospodárstve sa medzitým vyvíjali veimi nepriaznivo a v dôsledku nedostatku pracovných síl hrozili velké národohospodárske škody. Bolo preto rozhodnuté (spoločná porada ústredných a slovenských ná­rodných orgánov 6. a 7. augusta 1946 v Bratislave), že na získanie potreb­ných pracovných síl z radov maďarského obyVatelstva na južnom Slovensku sa použijú donucovacie predpisy dekrétu prezidenta republiky č. 88/1945 Zb. Na základe toho vyhlásila ústredná vláda všeobecnú pracovnú povinnosl pre maďarské obyvatelstvo južného Slovenska, čím sa mala zároveň dosiahnul aj zmena štruktúry obyvateľstva na území južného Slovenska. Nábor usku­točnil v dobe od 19. novembra do 31. decembra 1946 Osídlovacl úrad pre Slovensko. Zabezpečenie náboru predpokladalo exekučné opatrenia a pod la potreby aj zásah bezpečnostných orgánov. Náborová akcia sa nevzťahovala na tých Maďarov, "ktorí sú stíhaní ako zradcovia, kolaboranti atď ... ani na tých, čo sú určení pre výmenu poťažne odsun zo Slovenska a vzlahuje sa len na ostatných Maďarov..."[19]

V rámci tejto akcie premiestnili z južné­ho pohraničia Slovenska do poľnohospodárskych závodov v českých krajinách 44.129 osôb maďarskej národnosti, čo predstavovalo 11.764 hospodárskych jednotiek, asi 4000 hospodárskych budov a okolo 25 000 kat. jutár pody. [20] Nehnuteľný majetok, ktorý vyvezené osoby zanechali s príslušným hospodár­skym náradím a zvieratstvom, prevzali do správy dôverníci slovenskej národnosti, ktorí boli povolaní na uprázdnené usadlosti Osídlovacím úradom pre Slovensko.

To znamenalo, že okrem pôdy uvoľnenej maďarskými vlastníkmi určenými na odsun do Maďarska, rozširoval sa pozemkový fond vyhradený na ciele ko­lonizácie aj o pôdu, ktorú vlastnili Maďari vyvezení na práce do českých krajín v rámci všeobecnej pracovnej povinnosti. Konštatujeme tento prostý fakt bez toho, aby sme sa púšlali do podrobnejšieho hodnotenia akcie ná­boru maďarského obyvatelstva do českých krajín. Myšlienka sama vznikla z potrieb československej spoločnosti, do Čiech a na Moravu okrem Maďarov odišlo vtedy aj veľa Slovákov a Ukrajincov, mnohí z nich vrátane občanov maďarskej národnosti, našli v českých krajinách svoj domov, ale vlastný nábor maďarského obyVatelstva neobiešiel sa bez prechmatov a tvrdých zá­krokov.

Na začiatku roka 1947 vstúpili prípravné práce na výmenu obyVatel­stva do konečného štádia aj v Maďarsku, takže mohlo dôjsť k vzájomnej vý­mene obyvateľstva, Stalo sa to po prvý raz na začiatku apríla 1947, keď sa na Slovensko presídlili Slováci z Békešskej župy, najmä z Pitvaroša. Do Maďarska súčasne bolo presídlené maďarské obyvatelstvo z Galantského a Levického okresu.[21]

Spočiatku mala presídlovacia akcia veľmi úspešný priebeh, oba štáty opúšťalo denne až štrnásť transportov s presídlencami. Na žiadosť maďarskej vlády sa na začiatku mája 1947 znížil počet transportov o polovicu, takže napr. v týždni od 1. do 7, mája vypravili štyri trans­porty z okresu Galanta a tri z okresu Levice a v tom istom čase reciproč­ne prijal okres Galanta štyri transporty a Levice tri transporty so slo­venskými presídlencami z Maďarska. Pokiaľ išlo o sociálnu skladbu presídľovaných osôb, z československej strany bola tendencia vysídliť najmä zá­možnejšie vrstvy Maďarov, ktoré sa exponovali za okupačný horthyovský re­žim, z Maďarska sa do vlasti vracali tí najchudobnejší Slováci. Ukazujú to aj niektoré údaje o majetkových pomeroch presídlencov z uvedených trans portov. Proti 968 osobám maďarskej národnosti, ktoré odchádzali zo Sloven­ska a zanechali 241 hospodárskych jednotiek, vrátilo sa na Slovensko 833 osob, ktoré v Maďarsku zanechali 196 hospodárskych jednotiek.

Podľa úradnej štatistiky si tieto osoby v spomenutom týždni (od 1, do 7. mája) prepravili nasledujúci živý a mŕtvy inventár[22]:

Túto tendenciu potvrdili napokon aj súhrnné výsledky presídlenia Ma­ďarov zo Slovenska do Maďarska a výmeny podľa dohody z 27. februára 1946 na úseku pôdneho fondu.[23]

Osoby presídlené do Maďarska zanechali na Slovensku 109.295 kat. jutár pody a 11.207 hospodárskych jednotiek. (Z toho na výmenné transporty pripadalo 10.481 hosp. jednotiek a 100.001 kat. jutár pôdy; zvyšok pripa­dal na vojnových previnilcov - 581 hospodárskych jednotiek. 8237 kat. ju­tár pôdy-a tzv. režimistov.)

Slováci, ktorí sa vrátili na Slovensko, za­nechali v Maďarsku 11.999 hospodárskych jednotiek, ale iba 38.372 kat. jutár pôdy. Domov do rodnej vlasti vrátila sa teda zväčšia rolnícka chudoba. Celkove sa v rámci výmeny obyvateľstva zo Slovenska do Maďarska presťahovalo 68.407 osôb a z Maďarska na Slovensko sa vrátilo 73.273 osôb. Väčšina z nich sa natrvalo usadila na južnom Slovensku, kde dostala pri­delené hospodárstva o výmere od 10-30 kat. jutár (výnimočne aj väčšie).

Konsolidácia južného pohraničia dokončovanie konfiškácie a parcelácie maďarských majetkov podľa nar. č. 64/1946 a kolonizovanie tohto územia aj po prisťahovaní dolnozemských Slovákov postupovalo veľmi pomaly. Súvi­selo to s pomermi, ktoré sa tu od oslobodenia postupne vytvárali. Na juž­né Slovensko sa nasťahovali odvtedy tisíce poctivých Iudí, ktorí tu hľadali prácu a chlieb, ale juh sa stal aj eldorádom mnohých karieristov, ktorí museli zmiznúť z kraja, kde poznali ich činnosl za slovenského štá­tu, aby unikli spravodlivému trestu. Mnohým z nich sa podarilo (medzitým vstúpili do niektorej z politických strán NF) dostal do ľudovej správy, ba i do zboru Národnej bezpečnosti, [24]

V úradoch sa trpela korupcia, nechuť plniť zákony a angažovať sa vo veciach chudobných kolonistov. Zámož­ný maďarský gazda sa niekedy u miestnych úradov dovolal skôr "pravdy", ako chudobný kolonista z Kysúc.[25]

Ani presídlenci z Maďarska a Rumunska neboli ušetrení týchto ťažkostí. Prechmaty sa vyskytli pri prideľovaní pôdy. V obci Dióseg dala napr. miestna správna komisia pôdu zanechanú presťahovanými Maďarmi do prenájmu a presídleným Slovákom z Maďarska nezostalo na prídel ani toľko, koľko jej zanechali v Maďarsku[26]. V Parkanskom (Štúrovskom) okrese nedostali slovenskí kolonisti z Rumunska pôdu, lebo na nej hospodárili dočasní správcovia a rolnícka komisia zložená z demokratov ich v tom podporova­la[27]. Kolonisti nedostávali sľubovanú hospodársku pomoc, väčšina presíd­lencov dlho nemala vlastnícke výmery na pôdu a budovy, žila v majetkovej a existenčnej neistote atď. Na všetky tieto problémy upozorňovali organi­zácie komunistickej strany na oblastných konferenciách Komunistickej strany Slovenska v máji a júni 1947, pomery na južnom pohraničí sa stali stredobodom pozornosti.

Napríklad na oblastnej konferencii Komunistickej strany Slovenska v Rimavskej Sobote, ktorá bola 7. a 8. júna 1947, k tomu po­vedali : "Žiadame bezodkladnú a rýchlu pomoc našim kolonistom v pohraničí, o ktorú bolo dosiaľ málo postarané a kde naši ludia sú vystavení útokom rôznych bánd, ktoré ich terorizujú, okrádajú a znemožňujú im takto založil svoju životnú postať. Okrem zaistenia ich osobnej a majetkovej bezpečnos­ti žiadame pre nich organizovanú a výdatnú hospodársku pomoc, lebo len takto sa budú môcť hospodársky pevne usadiť a len takto bude možné naše pohraničie poslovenčiť a zabezpečiť živlom štátne spoľahlivým[28]. Prav­da, tieto predsavzatia sa iba lažko presadzovali a mnohé sa doriešili až po februárových udalostiach v roku 1948 a úprave (normalizovaní) česko-slovensko - maďarských vzťahov, ku ktorej prišlo po nastolení robotnícko-roľníckej vlády v Maďarsku.

— X —

Úlohou a zmyslom riešenia národnostnej otázky po roku 1945 v Česko­slovensku bolo, aby táto otázka nebola brzdou revolučného vývoja a povoj­novej konsolidácie republiky, aby nebola zdrojom nacionalizmu a šovinizmu a nových imperialistických útokov na republiku zvonku. To sa vzťahovalo aj na otázku maďarskej národnostnej skupiny. Pravda, úsilie o riešenie tejto otázky prísne v duchu národnej a demokratickej revolúcie (čiže diferencovane, oddelujúc maďarskú reakciu od maďarských antifašistov) nará­žalo na mnohé ťažkosti. Na moci sa v rokoch 1945-1948 ešte podielala čes­koslovenská buržoázia, ktorá v zápase s revolučnými silami, využívala aj buržoázny nacionalizmus, ktorá sa snažila ním nainfikovať aj menej uvedo­melé vrstvy pracujúceho Iudu. Protimaďarským nacionalizmom a šovinizmom chcela buržoázia zakryť vnútorných pôvodcov Mníchova, oslabiť triedne uvedomenie pracujúcich a zvrátil revolučný vývoj v štáte.

Buržoázia v Maďarsku si však počínala rovnako bezohľadne ako jej triedna odnož v Československu. Systém štvania a útokov proti Československu sa niesol prevažne v duchu starého iredentizmu, zameraného na územné požiadavky, akoby sa mal pripravoval opäť nový 2. november 1938. A práve obavy o takýto smer vývoja zahraničnopolitickej orientácie Maďarska, ne­istota, či iredentistické kruhy maďarskej buržoázie sa nepokúsia zneužil občanov maďarskej národnosti v Československu proti integrite ľudovodemokratického československého štátu, bola hlavnou príčinou, ktorá nútila československú vládu trval na požiadavke výmeny obyvateľstva a tomu pod­riadil aj uskutočňovanie pozemkovej reformy.

Zásadný zlom v riešení maďarskej otázky v Československu nastáva po mocenskopolitických zmenách: v Maďarsku sa 31. augusta 1947 konali voľby do parlamentu, z ktorých vyšli komunisti ako najsilnejšia politická stra­na; v Československu urobil bodku až Február 1948. Z iniciatívy ÚV KSČ a ÚV KSS dochádza ešte v tom istom roku ku krokom, ktoré vedú k náprave tam, kde sa v prístupe k riešeniu maďarskej otázky a najmä v jej praktic­kom uskutočňovaní (tzv. reslovakizácia a nesprávny, v niektorých prípa­doch násilne a netriedne uskutočnený presun maďarských spoluobčanov do českých krajín) objavili chyby. Nové postavenie občanov maďarskej národ­nosti v podmienkach štátu diktatúry proletariátu v Československu bolo deklarované na zasadnutí ÚV KSS v septembri 1948; občanom maďarskej ná­rodnosti, ktorí sa neprevinili proti štátu, bolo priznané československé štátne občianstvo a všetky demokratické práva. Uskutočňovaním záverov septembrového pléna sa na princípoch leninskej národnostnej politiky odstraňovala vzájomná nedôvera a predsudky medzi slovenskými a maďarskými pracujúcimi [29] a doriešili i otázky pozemkovej reformy [30], ktorá sa i pre maďarských pracujúcich v Československu - medzi ktorými dedinská chu­doba a pracujúce roľníctvo tvorilo drvivú väčšinu - stala východiskom k socialistickej prestavbe života a spoločnosti.

Poznámka

[1] Program novej Československej vlády Národného frontu Čechov a Slová­kov, Turč. Sv. Martin 1945, 15-17.
[2] Nariadenie Predsedníctva SNR č. 4 o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pády Nemcov, Maďarov a zradcov z 27. februára 1945. Zbierka nariadení SNR, roč. 1945, čiastka 1, vydaná dňa 10. marca 1945.
[3] Diferencovaný postoj slovenských národných orgánov k maďarskej otázke dokresľuje prípad majetku rodiny poslanca Csomora. kat. obec Ladince v okrese Parkan (teraz Štúrovo). Povereníctvo SNR pre pôdohospodár­stvo a pozemkovú reformu (podpísaný dr. M. Falťan) nariadilo 9. apríla 1945 ONV, aby zabezpečil vlastníkom majetku hospodárenie a zamedzil eventuálnym "svojvoľným akciám". Ako dôvod v liste PPPR sa uvádza: "Nakoľko poslanec Csomor, ako aj menovaní jeho príbuzní mali čs. štát­ne občianstvo pred Mníchovom 1938 a je skutočnoslou všeobecne známou, že viedli už pred Mníchovom boj proti Henleinovi a jeho maďarským ire­dentistickým pomáhačom, ako aj boj za čs. republiku a jej demokratic­ké zriadenie a boli pre tento svoj odpor a boj proti maďarskému a za vernosť čs. republike poškodzovaní na majetku a aj ináč prenasledova­ní (poslanec Csomor žalárovaný a internovaný v koncentračnom tábore), je nesporné, že im majetok bude vrátený v celom rozsahu," Pozri ŠOBa Košice, f. PSPR-VIII, č, 563/1945.
[4] Okresný archív Trebišov, f, ONV Streda nad Bodrogom, 1945.
[5] Z 545.946 ha, ktoré podlá konečných údajov Ministerstva pôdohospodár­stva (k 1. máju 1951) spadali pod konfiškáciu, pripadalo na vlastní­kov statkov nad 50 ha nachádzajúcich sa v maďarských okresoch južné­ho Slovenska 291.680 ha. Okrem toho spadala pod konfiškáciu aj pôoda maďarských vlastníkov pod 50 ha, ktorí slúžili horthyovskému režimu.
[6] Archív ÚV KSS, f. GT, 431.
[7] G. Husák, Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, Bratislava 1964, s. 557 a 563.
[8] E. Beneš, Paméti, Praha 1947, s. 306.
[9] Dokumenty z histórie československé politiky 1939-1943, zv. 1, Praha 1966, dok. č. 22, s. 273-274.
[10] Čs. zahraničná vláda vypracovala "Memorandum československé vlády k problému nemecké menšiny v Československu" z 23. XII. 1944, ktoré odovzdala vládam Anglicka, USA a ZSSR. Za najlepšie východisko pre vyriešenie otázky menšín považuje v memoranda transfer Nemcov a v otázke maďarskej menšiny v ČSR vyhradzuje si právo "postupovať ob­dobným spôsobom ... voči tým príslušníkom maďarskej menšiny, ktori sa ukázali byť voči republike nepriateľskými." Memorandum k tomu ešte dodáva: "Ostatne prítomnosť slovenskej menšiny v predmníchovskom Ma­ďarsku umožňuje riešil tento problém v značnej miere ako výmenu obyvatelstva." (SSÚA, Šrobárov fond, arch. j. 82).
[11] J. Purgat, Niektoré otázky maďarskej menšiny v Československu, zbor­ník Východné Slovensko pred Februárom, Košice 1968, s. 93-94,
[12] Zd. Fierlinger, Ve službách ČSR, zv. II, Praha 1948, s. 544.
[13] Pravda, Banská Bystrica, 21. septembra 1944, č. 11,
[14] Tamže.
[15] Archív Národného zhromaždenia, Praha, Zahraničný výbor DNS, 4. VI. 1947.
[16] Podrobnejšie o tom v práci : S. Cambel: "Slovenská agrárna otázka, 1944- 1948, Bratislava 1972, s. 251-255,
[17] ŠOBA Nitra, f. OÚL, 1946/III-všeob. č. 176.
[18] SÚA Praha. Nezaradený materiál ministerstva pôdohospodárstva z rokov 1945- 1948, Návrh vládneho uznesenia Ministerstva sociálni péče vo veci presídlenia rolníkov maďarskej národnosti ze slovenského pohraničia do českých krajín z 23, januára 1948,
[19] ŠOBA Nitra, f. OÚL, 1946/III. všeob. č. 476. Obež. Povereníctva vnútra
z 15. VIII. 1946.
[20] SÚA Praha, Návrh vlád. nariadenia o presídlení rolníkov maďarskej ná­rodnosti do českých krajín z 23, I. 1948
[21] Nové prúdy, roč. III, č. 14, str. 269.
[22] Nové prúdy, roč. III, č. 14, str. 269. (Podľa československo-maďarskej dohody mohli si osoby určené na presídlenie vzial so sebou všetok svoj živý a mŕtvy inventár).
[23] Archív ÚV KSS, f. GT - 522.
[24] Takýto prípad sa spomína napr. v rezolúcii MO KSS v Diosegu (teraz Sládkovičovo) zaslanej 14. nov. 1947 povereníkovi vnútra gen. Ferjen-číkovi. ŠSÚA, f. PV-1947, sekrét, č. 2631.
[25] 0 pomeroch pri kolonizovaní južného Slovenska hovorí otrasnou rečou správa OS KSS v Čadci z 3. februára 1947, ktorá sa týkala skúseností presídlencov z okresu Čadca. Píše sa tu: "V obci Perbeta bolo vyveze­ných asi 80 malých usadlíkov, ktorí nemali nič, iba mizernú chalupu, ktorá nevyhovuje našim rolníckym požiadavkám... Miestny osídlovací ko­misár v spomenutej obci sa vyslovil, že si možu vybrať majetok vo vý­mere od 15-30 jutár, aby si sami naši presídlenci vyhnali tamojšieho občana Maďara, na ktorého úrad nezakročí pódia zákona. Celkove presíd­lenie sa prevádza v krčmách pri víne a pálenke a hromadnom korupčnom úplatkárstve, tj. kto má peniaze, ten má aj tamojšiu občiansku slobo­du, ako i právo v obci..." Ani armáda a NB neboli presídlencom nápo­mocní : "Keď tunajší občan žiadal zakročenie, tj. pomoc pri spomenutom presídlení, jednoducho bol odstrčený s poznámkou, "my o tejto veci nič nevieme"." Tieto poznatky boli z obce Perbeta (teraz Pribeta) a Fyr (teraz Rúbaň). AÚS KSS, f. GT - 512.
[26] SSÚA, f. PV - 1947, sekrét, č. 2631.
[27] AÚML ÚV KSS, f. ÚV/2, a j. 4.
[28] AÚML ÚV KSS, f. ÚV/2, a. j. 15.
[29] Archív ÚV KSS, f. 03, arch. j. 4.
[30] Pozri SOBA Radv_an, f. PS-L, sign. II/l.

Rudolf Chmel SLOVENSKÁ MAĎARISTIKA - PROBLÉMY - PERSPEKTÍVY

Začnime parafrázou : o potrebe štúdia slovensko-maďarských literár­nych vzťahov možno hovoriť rozličným spôsobom. Predovšetkým - zásadne, objektivizovane, metodologicky. Ale možno to tiež urobiť z osobného hľa­diska, na základe vlastného vyznania viery, ktoré sa obyčajne v priebehu bádateľskej práce prejavuje len zriedkavo. Asi takto hovoril - samozrej­me, nie o potrebe štúdia slovensko-maďarských literárnych vzlahov, ale o potrebe literárnej histórie - aj u nás známy poľský literárny vedec Kazimierz Wyka. Pokračujme ešte chvíľu neskromne v jeho intenciách: skrátka, ak už má byť reč o potrebe skúmania slovensko-maďarských literárnych vzlahov, o cestách slovenskej maďaristiky, chcel by som sa na celý pro­blém, na predmet, ktorým sa zaoberá táto disciplína, na jej úlohu v súbo­re ostatných disciplín, na jej funkciu v súčasnej kultúre pozrieť trochu z boku, s istou dávkou údivu i skepsy. Údivu i skepsy - z vykonanej prá­ce i z jej zmyslu a pôsobenia, z jej efektívnosti, spoločenského dosahu a významu.

Nebudem sa naširoko rozciťovať nad tým, čo sa už na tomto poli uro­bilo a čo nás ešte čaká, aj keď sa tomu nemožno celkom vyhnúť - skôr na­opak. (Isté pochybnosti sa ma však zmocnili pri znovulistovaní v zborníku Tradície a literárne vzťahy, ktorý obsahuje materiály z konferencie o slo­vensko-maďarských literárnych vzťahoch, ktorá sa konala pred desiatimi rokmi.) Urobilo sa teda dosť? A najmä ako? Suchá reč bibliografických čí­sel by možno potešila, ale čo je za číslami?

Prekážky pre štúdium a prácu v tejto disciplíne sa dnes vskutku ni­komu nekladú, naopak. Nájsť literárneho vedca, ktorý sa zaoberá slovensko-maďarskými literárnymi vzťahmi, je najjednoduchší počtový úkon, nájsť však adepta pre túto disciplínu je vlastne nemožné. Nie sme - napriek všetkej deklarovanej vedeckej a kultúrnopolitickej jej prepotrebnosti - schopní saturovať túto oblasť (ani v maďarskej slovakistike) novými pracovníkmi. Spoločnost, ktorá pestuje túto disciplínu, je príliš uzavretá, uzavretá je i disciplína. Ak by si niekto všimol, ako "efektívne" je porovnávanie so slovenskou literatúrou zastúpené v akademických dejinách maďarskej li­teratúry, ale i naopak - v slovenských akademických dejinách literatúry porovnávanie s maďarským vývinom - bol by to pohľad, pri všetkej blízkos­ti, prinajmenšom dosť redukovaný (pripúšťam, že to súvisí i s celkovom uzavretosťou, snahou o výlučnosť pri budovaní národných literárnych his­toriografii, ale pripisujem to i na vrub vývinutosti a vedeckej vážnosti vzájomnej komparatistiky). Ak teda sama disciplína nevyjde zo seba a ak nevyjde zo seba na vysokej úrovni, bude i naďalej len čímsi, po čom sa zbožne túži, ale čo vlastne nikomu asi nechýba. Vychádzanie zo seba len pri sviatočných príležitostiach skutočný výskum nikdy nenahradí.

Niečo sa prirodzene, robí. U nás i v Maďarsku, ale navonok to vyze­rá ako pohyb v začarovanom kruhu. Isté výskumy najmä literatúry 19. storo­čia a sčasti i začiatku 20. storočia tu jestvujú (najmä na maďarskej stra­ne), rovnako ako pokus o ich zakotvenie v širších medziliterárnych relá­ciách, hoci nie vždy náležité analyticky pripravených. V novšom období 20. storočia sme síce v historicky neuzavretom období, ale to nám nebráni po­kúsil sa aspoň o jeho čiastkové systemizovanie už teraz.

Ako však ďalej v štúdiu období, slohov, žánrov, autorov, v ktorých predpo­kladáme alebo sčasti už poznáme konkrétne vzťahy a ich funkciu, dajme to­mu vo vývine našej literatúry? Spoločný život v jednom štátnom útvare, no­ta bene v takom asymetrickom, aký postupne od začiatku 19. storočia pre Slovákov predstavovalo nažívanie s Maďarmi, zafixoval isté skutočnosti tak hlboko, že ich recidívy sa objavujú - či si to želáme alebo nie - mo­difikovane ešte i dnes. Niet u nás, ale i v Maďarsku, takmer inej sféry literárnej komparatistiky, kde by výkon v tejto oblasti - a je jedno, či má podobu rozsiahlych dejín, monografie, antológie alebo štúdie, doslovu, recenzie - bol tak ostro sledovaný a neimplikoval tak transparentne ideologicko-politické aspekty, ako je to v tejto disciplíne. Niet tu potom miesta pre údiv či pochybnosti, alebo pre odchod do pokojnejších a výnos­nejších oblastí? (Tým vonkoncom nenaznačujem, že bádateľ tejto oblasti je nejakým hrdinom alebo martýrom.)

To, čo som uviedol doteraz, však patrí skôr do oblasti citov a citíkov, nad ktoré sa možno viac alebo menej i povzniesť; majú ony - totiž tieto resentimenty - už svoj takpovediac imanentný život, mnohorazy nezá­vislý i na našich výskumoch a nie to ešte na dobrých úmysloch (môžu však otrávil aj vedecké ovzdušie). Načnime teda problém metodologicky, hoci tiež kúsok z boku.

Nechcem tu hovoriť o jednotlivých formách kontaktov, vzťahov a ich výskume; pristavím sa len pri niektorých pracovných a metodologických aspektoch slovensko-maďarských literárnych vzťahov. Pracovných preto, lebo priamo i nepriamo určujú aj metodologické. Po istom sľubnom medzivojnovom nástupe disciplíny sa na Slovensku jej opakovaný štart po oslobodení udial v kontexte nie najpriaznivejších spoločensko-politických momentov a keď už mohla naň ako-tak nastúpiť, ukázalo sa, že mužstvo nemá ani jedného čle­na. Slovenská maďaristika začínala po oslobodení takmer z nulového bodu, ak sem nerátam akokoľvek záslužnú, ale predsa len viac ako sporadickú, príležitostnú činnosl niekoľkých externistov. Univerzitná maďaristika ne­uspela a akademická sa dlho i preto - nevyvíjala. Nadväznosť tu je dodnes takmer nulová (v tomto ohľade, myslím si, možno vykázal aj isté "typolo­gické podobnosti" s maďarskou slovakistikou.) Bol by som naivný, keby som chcel problém - v podstate organizačný, kultúrnopolitický, ale súvisí s celkovou kvalitou disciplíny - skúmať na tomto mieste; ak však má výskum postúpiť, nemožno sa stavať k jestvujúcemu stavu ľahostajne.

Poďme však k metodológii, hoci o city už nejde, čo teda a najmä ako skúmať v slovensko-maďarských literárnych vzťahoch od bibliografického spracovania po jemnú analytickú prácu s textom a jeho začlenenie do šir­ších, viacnásobných súvislostí. Približnú predstavu o týchto tematických okruhoch už poznáme. Inštruktívne je, nazdávam sa, konštatovanie K. Rosenbauma, že problém slovensko-maďarských literárnych vzťahov nemožno odde­ľoval od skúmania slovensko-českých vzlahov. Toto prepojenie je - predo­všetkým z hľadiska slovenskej literatúry a slovenskej literárnej vedy -pre nastávajúce obdobie hádam produktívne; produktívnejšie ako multiliterárne syntézy, ktorých literatúry súvisia len voľne.
Zdôrazňujem, pre slo­venskú literatúru a literárnu vedu, lebo vzťahy česko-maďarské a maďarsko-české už tretieho partnera - slovenskú literatúru - v tomto kontexte tak výrazne neobsahujú ani nepotrebujú. Rozpracovanie tejto "trojrozmernej" komparácie slovensko-česko-maďarskej (najmä pre obdobie do prevratu a sčasti aj do konca tridsiatych rokov nášho storočia) je však zatiaľ len otázkou hypotéz, nie však zanedbateľných, pričom, samozrejme, konkrétnosť, historická neopakovatelnosť týchto vzťahov je premenlivá, vyplýva z ich funkčnosti, kvality a skutočnej hodnoty vo vývine literatúr.

Tu kdesi sa znova dostávame k hodnotovému systému slovensko-maďar­ských literárnych vzťahov, k axiologickej problematike komparatistiky, na ktorú podnetne upozornil už dávnejšie Petr Rákos. Kvalita, príznakovosť, hierarchia vzťahov totiž nie je pre bádatela-komparatistu celkom bezvý­znamná vec. Naozaj je iné, keď do týchto vzťahov vstupuje Hviezdoslav, Banšell, Škultéty, Krčméry, Rázus, Lukáč, Beniak či Smrek a iné, keď Ľudo­vít Haan, Lajos Szeberényi, Jakub Grajchmann, Bachát-Dumný, Tesnoskalský, Imre Gáspár, Adolf Pechány či dajme tomu Jeno Gömöri. Lebo je vskutku iné - aj v odlíšení priameho kontaktu, typologickej zhody - či maďarskú lite­ratúru čítal v pôvodine so zaujatím Hviezdoslav, Banšell, Roy, Krčméry alebo slovenskú literatúru uvedení maďarskí autori, z hľadiska hlavného vývinového prúdu toho-ktorého obdobia takmer irelevantní či celkom nezná­mi. Tým neprotirečim Petrovi Rákosovi, podľa ktorého medzi bezvýznamnými zjavmi sú naozaj možné významné relácie práve tak ako medzi významnými zjavmi bezpodstatné relácie. Len ich treba takto i hodnotiť. Z tohto za­čarovaného kruhu je komparatista povinný vyjsť tak, aby mu veľkí autori nesplynuli s malými, aby neboli všetci rovnakí, tj. aby sa skúmali nielen vzťahy ako také, ale aj ich príčiny a ich dôsledky.

Približne rovnaké spoločenské podmienky doprevratového Uhorska, samo­zrejme, implikovali vzájomné vzťahy; lenže ako to už v takejto spoločnosti bývalo, aj tie vzťahy boli asymetrické, nie vždy primerané. Slováci maďar­skú literatúru poznali, Maďari vo veľmi, veľmi obmedzenom počte a ešte v menšom počte vôbec akceptovali jej existenciu. To je historický fakt, ktorý dnes už môžeme len vysvetlovať, ale nie vylepšiť. Po prevrate sa tá­to akceptácia rozšírila a sprogresívnila najmä zásluhou maďarskej emigrá­cie po páde republiky rád, ale inteligencia, spisovatelia nástupníckych štátov nemali veľa dôvery v akékolvek združovanie, zbližovanie s maďarskou literatúrou. Vymeniť doprevratovú indolenciu za aktívny vzťah bolo možno pre maďarských autorov, ktorí boli nútení žiť za hranicami Maďarska, nie­len východiskom z núdze, ale i poznaním príčin dovtedajšieho zlého stavu; ponúkanú pravicu však nechceli hneď prijal ani autori, ktorí napr, neskôr na slovensko-maďarskom poli vykonali obrovský kus pozitívnej práce. Na Slovensku už dávnejšie komplikovalo situáciu naviac ešte obvinenie, ktoré roku 1922 známy doprevratový český slovákofil Káral Kálal sfor­muloval do vety: "slovenská inteligencia má v sebe kulturu maďarskú, všet­ka bez výnimky". To nebola len obmedzenosť osobná, resp. averzia reakčnej čechoslovakistickej buržoázie. Svedčilo to o čomsi všeobecnejšom, čo tak­povediac dlho viselo vo vzduchu a čo len najlepší duchovia tých čias - vari najvýraznejšie Krčméry a potom i Lukáč - vedeli transformoval do roviny, ktorá problém slovensko-maďarských literárnych vzťahov povýšila a súčasne očistila od dobových politických resentimentov a nečistôt. V rámci týchto protirečení má svoje miesto i účinkovanie českých politikov, kultúrnych dejateľov, organizátorov, novinárov, kritikov v slovenskom prostredí najmä od konca minulého storočia. Účinkovali sice nie vždy v Kálalovom duchu, ale ich postoj k slovensko-maďarskému pomeru i k maďarskej literatúre pred­stavoval predsa len odchylnejšiu, prinajmenšom rezervovanejšiu orientáciu. Najviditeľnejšie sa to zračí na generácii združenej začiatkom nášho storo­čia okolo časopisu Prúdy a sčasti vôbec na generácii našej Moderny. Fran­tišek Votruba a Bohdan Pavlů, ktorí boli tesne pred prevratom reprezenta­tívnymi kritikmi pokolenia slovenskej Moderny, resp. i generácie druhej vlny slovenského literárneho realizmu, mali k maďarskej literatúre v istom zmysle meravý vzťah (možno sčasti i preto, že nenavštevovali maďarské ško­ly, ale nebol to hlavný dôvod) a preniesli ho i do širšieho povedomia hod­nôt. Táto tendencia mala i po prevrate pomerne živnú pôdu (kypril ju aj oficiálny politický čechoslovakizmus). Ako vidno, "trojrozmerná" kompará­cia má i v tomto nie zámerne vybranom probléme možnosti nového uplatnenia.

Možnosti je vela, hoci východiská sú dosť heterogénne. Svojho času sa zdalo, že bude produktívne uvedenie problematiky biliterárnosti, interfe­rencie literárnych štruktúr vo všetkej zložitosti a protirečivosti, ako ju dokumentoval slovenský a maďarský literárny materiál najmä v 19. storočí, resp. do prevratu. V rámci biliterárnosti ak niečo chýba v jednej litera­túre, môže sa vybočiť z jej normy do normy druhej literatúry, s ktorou do­chádza k biliterárnosti, interferencii. V podstate z iných východísk sa k tomuto problému približoval sovietsky literárny vedec A.S. Bušmin, podľa ktorého "z cudzej literatúry sa vyhľadáva a preberá predovšetkým to, čo chýba v literatúre domácej. Pritom sa preberá len to, čo neodporuje vlast­ným potrebám a možnostiam a čo si teda možno privlastnil." Koryto biliterárnosti (determinované do prevratu bilingvizmom a špecifickými spoločen­skými podmienkami spolužitia Slovákov a Maďarov v Uhorsku) je však pre posledné desaťročia vývinu slovensko-maďarských literárnych vzťahov pri­úzke (užšie ako napr. pre slovensko-českú biliterárnosť). Supluje ho po­znávanie inonárodnej literatúry v prekladoch. V tejto súvislosti sa mi vi­dí, že istá prllažlivosť maďarskej literatúry v našom prostredí (mám na mysli nielen klasické čítanie - Jokaia, Petöfiho, Mikszátha, Kaffkovú, Adyho, Moricza, Karinthyho ai., ale najmä súčasnú maďarskú literatúru, tj. napr. Németha, Illyésa, Déryho, Örkénya, Darvasa, Szabóovú, Ottlika, Šan­tu, Fejesa ai.) je podmienená i tým, že prichádza s čímsi, s čím sa čitateľ nestretáva v domácej literatúre (a vonkoncom to nie je len vec témy či žánrovej zaradenosti). Dochádza tu k akejsi interferencii literárnych tradícií, k ich adaptácii v novom prostredí, v napojení sa naň prostred­níctvom rôznych kanálov, ktoré podmieňujú fungovanie inonárodnej literatú­ry v domácom prostredí. V odhalení tohto procesu osvojovania inonárodnej literatúry je pole pre komparatistický výskum súčasnej literatúry predovšet­kým socialistického obdobia. Úroveň a možnosti súčasnej tvorby totiž nemož­no donekonečna meral len ňou samou; tu sa žiada nekompromisne prekročil hranice domáceho literárneho mikrosveta; izolácia znamená zákonite znižo­vanie kritérií a zväčša i znižovanie úrovne. Potreba, priam nevyhnutnosl porovnávacieho aspektu v jeho rôznych podobách, je v tomto zmysle conditio sine qua non nového prístupu literárnej vedy k súčasným procesom socialistických literatúr. Nemalo by však v ňom ísl o plané typologizovanie či na­háňanie príliš voľných analógii. Potreba, ale aj istá vágnosť typologické­ho výskumu sa ukazuje pri štúdiu súčasných socialistických literatúr zvlášť vypuklo; v ich vývine majú isté externé ideologické inštrukcie rela­tívne totožný alebo analogický obsah a dosah na ideové aj poetologické zložky; rovnako možno hovoriť i o tzv. oficiálne regulovaných vzťahoch, ktoré tvoria súčasť celkovej spoločensko-politicko-hospodárskej integrá­cie. Tieto inštrukcie, ktoré dostáva literatúra, umenie z uvedených ob­lastí sa len na prvý pohľad zdajú byl vonkajškové; v podstate prenikajú do vnútra literárnych organizmov a majú neoddiskutovatelný dopad na pro­blematiku literárnych vzťahov. Komparatistika sa nemôže tváriť ako keby nepatrili do jej kompetencie. Spoločenská integrácia prináša i spoločný literárny kontext socialistických literatúr a my sme povinní ho rešpekto­val i v porovnávacom výskume.

"Zhodu spoločenského bytia" (Plechanovov termín) socialistických li­teratúr treba začať skúmať v dialektike zhodného a odlišného. V doteraj­šom výskume, ako hovorí spomínaný Bušmin, sme sa sústreďovali predovšetkým na zisťovanie momentov zhody, ktoré zľahčujú zbližovanie jednotlivých li­teratúr a zanedbávali sme rozdiely, ktoré podmieňujú ich vzájomné pôsobe­nie. Teda práve rozdiely sú predpokladom prijímania, ktoré predstavuje - na základe integrácie - novú kvalitu vzťahov. Stretávanie takých situácii, ktoré možno nazvať komplementárnym, už nepredstavuje doslova interferen­ciu, ale istú medziliterárnu spoluprácu, súčinnosť, ktorá sama v sebe ob­sahuje viaceré formy porovnávania, ktoré pritom nemusi byť vyjadrené transparentne. Ako hovorí iný sovietsky literárny vedec B. Reizov, "národné li­teratúry žijú spoločný život len preto, že sa jedna druhej nepodobá", oso­bitosť jedných "stimuluje záujem druhých literatúr a rozvíja systém medzi­národných vzlahov".

Čo teda s pochybnosťami o komparatistike vôbec a slovensko-maďarskej zvlášť? Ide zjavne o pochybnosti nie o disciplíne či predmete, skôr o ces­tách, ktorými sa usilujeme dojsť k cieľu. Pre slovensko-maďarské literár­ne vzťahy minulosti bude stále charakteristická ich špecifická tvárnosť, no ich predmetom bude vari i napriek tomu čím ďalej, tým väčšmi literatú­ra, a menej to, čo je okolo nej (myslím na "okolo", ktoré viac zahmlieva a otravuje, ako pomáha osvetlovať), "Odvzťahovanie" problematiky v tomto zmysle znamená zbaviť sa spoločenských aj profesionálnych predsudkov, na­pájaných z mechanickej popisnosti vplyvov, prameňov a filiácií; znamená tiež eliminovanie prázdnych analógií a príliš všeobecných, nie konkrét­nych typologických relácií. Svet kultúry, literatúry sa neodvratne inte­gruje, teda priamo núti k porovnávaniu aj syntetizovaniu. Akákolvek mezaliancia v prístupe k nemu však nemôže viesť k cieľu. S Kazimierzom Wykom ešte raz povedané, literárna história a v jej rámci i komparatistika, ako opustená žena si musí vedieť i ďalej sama poradiť na vlastnom hospodárstve. Podobne ako mnoho disciplín zaoberajúcich sa umením, i literárna história patrí k disciplínám vnútorne integrovaným, mnohostenným, synkretickým". Je v nej miesto i pre náročný výskum slovensko-maďarských lite­rárnych vzťahov.

Citované podľa: Současný stav a úkoly československé hungaristiky. Materiály I. československého hungaristického sympózia, Brno 2.-4.října 1978, vyd. FF University J.E.Purkyně Brno 1985.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}