V prvej časti seriálu "Felvidécke polemiky" uvádzame publicistický duel Dušana Slobodníka a Kálmána Petőcza z roku 1997.
Dušan Slobodník (1927-2001) bol literát, ktorého po vojne ako frekventanta kurzu HM odvliekli do ZSSR, kde 9 rokov strávil v trestaneckom tábore. Po smrti Stalina bol oslobodený a neskôr rehabilitovaný.
Pracoval ako literárny kritik, po r. 1989 bol riaditeľom Ústavu svetovej literatúry SAV. V r. 1992-1994 bol ministrom kultúry druhej Mečiarovej vlády, po roku 1994 bol poslancom a predsedom zahraničného výboru slovenského parlamentu.
Kálmán Petőcz sa narodil v r. 1961 v Komárne, v roku 1984 ukončil štúdium na UK v Bratislave v odbore filozofia - fyzika. Pracoval v rezorte školstva. Od r. 1991 pôsobil v štruktúraj Maďarskej občianskej strany. V čase písania článku bol podpredsedom tejto strany.
Vstup do Severoatantického paktu bol prioritou tretej vlády V. Mečiara (r. 1994-1998). Polemika sa odohrávala po rozhodnutí NATO na summite v Madride v júli 1997 pozvať na rokovania o vstupe Česko, Poľsko a Maďarsko a vynechať Slovensko (SR napokon vstúpila do aliancie až v roku 2004 päť rokov po svojich susedoch, ktorí boli členmi alaiancie od r. 1999).
Otázka európskej integrácie a vstupu do NATO bola predmetom politickej licitácie a jednou z nosných tém protimečiarovskej opozície v r. 1994-1998.
Obvineniami z maďarského iredentizmu sa D. Slobodník zacielil na naštrbenie jednoty protimečiarovskej opozície prostredníctvom "maďarskej karty". Petöcz odpovedal vehementne a Slobodníkovi sa vyhrážal súdom, hoci muselo byť zrejmé, že podobné vyjadrenia žalovateľné nie sú. Ostatne jeho repliku denník Slovenská Republika vôbec neuverejnil.
V inom svojom prejave 17. novembra 1997 Petőcz na opozičnom mítingu v Košiciach povedal:
My Maďari sme s Vami, nie proti Vám. Držíme i s tými, ktorí sú často ešte nedostatočne informovaní a preto sú voči nám nedôverčibí a odmietaví. Áno sme aj s nimi, lebo len v jednote môžeme dosiahnuť demokraciu...
Nikdy sme proti sebe, na rozdiel od Juhoslovanov či Nemcov a Francúzov neviedli vojnu a máme oveľa viac spoločného než sme si to často ochotní si pripustiŤ. Áno, počas posledných 150 rokov sme si vzájomne spôsobili mnoho krívd: spomeňme si na zákaz slovenských škôl na konci 19. storočia, alebo vraždy v Černovej na jednej strane, alebo vysídlenie Maďarov z ich domovov po 2. sv. vojne a ich bezprávie na strane druhej. Mali by sme sa vzájomne ospravedlniť za tieto krivdy aj keď sme ich nespôsobili my, ale naši predkovia, lebo na pocite ukrivdenosti nemôžeme stavať budúcnosť...
Stojí za povšimnutie, že Petőcz sa bráni obvineniu z iredentizmu a hrozí žalobou, ale súčasne s tým si sype popol na hlavu za iné nespáchané hriechy. Tento prístup, ktorý za cenu rezignácie na historickú pravdu dúfa v plodnú spoluprácu v prítomnosti (K. Janics ho označoval termínom "antisubjektivistický servilizmus") nepriniesol sľubované plody a voviedol menšinovú liberálnu inteligenciu do slepej uličky.
SME 14-06-1997
Slovenská Republika 17-06-1997
|
|
|
|
|
|
|
|
Petőcz Kálmán: Álarcosbál, avagy politika és zene, Lilium Aurum Dunaszerdahely 1998
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}