V r. 2003 sa čerstvozvolený primátor Gejza Pischinger ujal funkcie plný elánu a radostného pracovného zápalu. Veľmi skoro zistil, že mestské noviny (vtedy ešte v platenej verzii) sú ideálny informačný kanál - neodvrávajú, nekritizujú, na nič sa nepýtajú a nič si nepamätajú. A tak týždeň čo týždeň uverejňoval svoje apely, stanoviská, výzvy na každý spôsob. Fotografie rozbitých lavičiek sa striedali s listami čitateľov a prísľubmi "až 500 pracovných miest", až sa zdalo, že tento primátor to myslí vážne a od vyriešenia problémov nás delí už iba krôčik.
Práve vtedy prišiel aj so svojou prvou anketou, z ktorej - prvý a posledný krát v histórii Pischingerovských ankiet - sa občania aspoň telegraficky dozvedeli aj o odpovediach, ktoré do ankety prišli... Veľký dôraz kládol na stretávanie sa s občanmi, na organizovanie rôznych fór, tlačoviek, osobne agitoval za účasť v referende (áno aj vtedy sme sa (ne)chystali na referendum!). Využíval všetky možnosti informovať občanov napr. o finančnej kríze, o tom, že je potrebné šetriť (ale nie na občanoch!)...
Ak sa niekto pozornejšie započúval do primátorových rečí, nemohol si nevšimnúť, že ide poväčšine o banálne apely a plané sľuby a rečník neveľmi rozumie tomu, o čom hovorí. Ale eufória bola veľká a ľudia radi uverili, že prosperita v ktorú dúfajú, príde. Tá však Nové Zámky obišla, reálne výsledky sa nedostavili. Primátor sa nestal motorom rastu mesta, zato v sebe objavil veľký cit pre radostné rozdávanie z cudzieho (ušlo sa Matici i Csemadoku, poslanci mohli "podnikať" v mestských akciovkách, podnikatelia "politizovať" na mestskom úrade, alebo manažovať svoje športové kluby z mestských dotácií). Každý, kto nemal nič lepšie na práci si mohol postaviť svoje súsošie vierozvästcov na úver, alebo aspoň legionársky pamätník, variť guláš alebo plesať v nekončiacom prúde zábavy, festivalov a hier...
Z retrospektívy desaťročia je dnes už mnohé jasné, na druhej strane inercia a reflexy predovšetkým v štruktúrach mestského zastupiteľstva sú nemenné. Ak si možno vôbec vziať nejaké ponaučenie pre budúcnosť, tak iba ak v potrebe trvalej pozornosti a konštruktívnej kritiky. Nikdy nedovoliť, aby sa platení funkcionári vyjadrovali v mene občanov, či civilnej sféry (čo obzvlášt radi robia) a dopodrobna si všímať hospodárenie mesta - t. j. žiadať si infomácie o každom Eure vynaloženom zo spoločnej kasy... Lebo okrem úplatných funkcionárov nás ohrozuje predovšetkým sociálny parazitizmus, ktorý v našom meste neuveriteľne rozbujnel - snaha nechať zaplatiť svoje účty nič netušiacimi daňovými poplatníkmi...
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}