Čítajúc publikácie cirkvených historikov si musíme zvyknúť na slovné ornamenty, hoci o profesionalizme autorov nemožno pochybovať. Gábrišov príbeh však nie je príbehom arcibiskupovho zápasu - jednak nevedno, kedy k menovaniu za arcibiskupa došlo - zrejme až posmrtne - a jednak je jasné, že Gábriš, rovnako ako jeho súputníci Pásztor a Feranec, by sa v inom, než komunistickom režime biskupmi nikdy nestali....
Z tejto biografie sa dozvieme mnohé o biskupovi Gábrišovi i vzťahu normalizačného režimu k cirkvi. Narážali na seba dve autoritatívne organizácie - katolícka cirkev a štátostrana. Kým tá prvá zápasila s klesajúcim vplyvom v spoločnosti, tá druhá sa zúfalo snažila získať legitimitu. Ich vzájomný zápas a sčasti kooperácia boli ukážkou zložitej pozičnej hry, pravda veľmi nerovnocenných súperov. Veď kým Gábriš bol teológ, filozof a historik, voči nemu stáli rôzni pochybní nedouci a absolventi VÚML.
Július Gábriš bol svojim založením republikán, čo mu neskôr nepochybne pomohlo dohodnúť sa s normalizačným režimom. Na rok 1918 spomínal:
„Bratskú zhodu", tú celospoločenskú, nepriniesol veru ani koniec vojny, veď v Tesároch sa už koncom roka 1918 strhla trojdňová rabovka, čo postihla najmä Židov. Páchateľmi boli agresívni vojaci, ktorým mnohí ľudia radšej vopred dávali potraviny, len aby sa vyhli
výtržnostiam. Sotva si Tesárčania vydýchli, v polovici nasledujúceho roka 1919, konkrétne v dňoch 6. až 8. júna, k nim vtrhli maďarskí boľševici. Obyvatelia sa schovávali do pivníc, bolo počuť prestrelky, jeden z legionárov bol zabitý pri pokusoch zlikvidovať železničnú trať. A pred kostolom jeden „boľševizmom napáchnutý" vojak zúrivo vykrikoval, že „Boha nieto", že nech ľudia „neveria nič", že „netreba nám kostolov, netreba nám kňazov!". „Vydobytá sloboda" komentoval povojnovú atmosféru miestny kronikár, „postavila väčšinu nášho ľudu pred niečo neznámeho, ľud náš v prvých dobách nechápal nový stav, myšlienka Kráľovstva uhorského príliš hlboko pustila korene do duší nášho ľudu." „Začínajú sa prebúdzať násilne odnárodnení Slováci," komentoval Gábriš neskôr toto obdobie, „a národne prebudení bez obavy sa hlásiť k svojmu slovenskému etniku... začala zaznievať slovenčina v školách, vo verejnom živote a dostáva sa do rúk uvedomelých Slovákov i vedenie nielen spoločenských, kultúrnych, ale i náboženských ustanovizní."
Autor rozumie, že kritika ČSR bola viac-menej vynútená...
K roku svojich primícií, najmä k zániku prvej Československej republiky, sa Gábriš vrátil niekedy v päťdesiatych rokoch. V duchu ich ideologizovanej atmosféry nehodnotil jej dvadsaťročné trvanie kladne, ale skôr ako čas sklamaných nádejí, lebo „tento štát nebol vždy nástrojom spravodlivosti". Mienil tým nespravodlivosť dvojakú: sociálnu, keď malá vrstva bohatých „si žila v blahobyte", kým najmä počas hospodárskej krízy robotníci a malí roľníci „v biede živorili"; druhá nespravodlivosť - voči „svojbytnosti slovenského národa ako celku" - mala podobu nanucovania vykonštruovanej Benešovej - „idey československého národa".
Gábriš dokázal nájsť pozitíva i na 50-tych rokoch. Zasadzoval sa o „disciplinovaný postoj nášho duchovenstva pri socializácii dediny", ktoré takto vyjadrovalo isté „porozumenie pre snahy socializmu"
„Snahám socializmu" v druhej polovici päťdesiatych rokov Gábriš zadosťučinil viacnásobne, najmä v rámci takzvaných „okresných mierových porád": ako uvidíme neskôr podrobne, v roku 1957 verejne podporil pokračujúce zriaďovanie JRD, o rok sa angažované vyjadril k rozsudkom nad členmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG), vyzdvihol mierové snahy Sovietskeho zväzu, ktorý neskôr obhajoval aj v súvislosti s Berlínskym múrom.
Gábriš si uvedomoval, že voči podobnému politizovaniu kňazov pretrvávajú vážne výhrady zo strany duchovenstva i veriacich. „Dajte nám už pokoj s tou nešťastnou politikou," parafrázoval týchto kritikov, „ktorá toľko zla narobila kňazom v minulosti!" Áno, priznával, kňaz nemôže byť „priamym politickým činiteľom", ako reprezentant Cirkvi nemôže si „dovoliť takéto riziko". No súčasne by „bolo veľkou nezodpovednosťou" nezískať si patričné vedomosti o „dobovej poli-
tickej danosti", bez ktorých by kňaz nevedel vykonávať ani svoju „eminentne kňazskú, čisto duchovnú pastoračnú prácu". „Z týchto dôvodov," tvrdil Gábriš, „naše mierové kňazské porady majú vždy praktický význam pre každého kňaza."
„Mierové porady", mimochodom, niekedy aj komunistom pripomínali stranícku schôdzu „až na to modlenie...". Gábriš napríklad na senickej porade v marci 1954 navrhol hovoriť o mieri aj s deťmi a tak túto myšlienku preniesť na rodičov. Inokedy vyzdvihol dôležitosť volieb a vyzval spolubratov všímať si nálady veriacich a usmerňovať ich, aby sa po voľbách na obce nepozeralo ako na reakčné. Nech teda pristúpením k urnám - ako bojovníci za mier, socializmus a krajší život - preukážu lásku k blížnemu. Na inej mierovej schôdzi, keď prednosta školského odboru žiadal kňazov zdôrazňovať poslušnosť detí voči rodičom a predstaveným, Gábriš prisľúbil túto povinnosť „poctivo plniť'...
Haľko spomína aj Gábrišov neskorší referát preferujúci JRD v rámci kampane, ktorú v prospech družstiev rozpútali na jar 1957 aj Katolícke noviny, podľa ktorých má duchovenstvo „prispieť zo všetkých síl k veľkému rozvoju nášho poľnohospodárstva, rozvoju družstiev". A mnohí slovenskí duchovní na dekanátnych poradách naozaj „prispeli", zdôvodňujúc a obhajujúc najrôznejším spôsobom roľnícke družstvá....
Haľko pokračuje ako je ťažko pochopiteľný jeho príspevok „Mravné opodstatnenie prestavby poľnohospodárskej štruktúry", podlá ktorého medzi náboženstvom a družstevnou formou práce „niet ideových rozporov", JRD nie sú nástrojom na „skomunizovanie a zatheizovanie obyvateľstva". Aj kňaz ma v kázňach i v individuálnom styku „vytvárať a upevňovať v družstevníkoch myšlienku solidarity... kňaz veľmi mnoho môže urobiť pre družstevnú vec najmä v individuálnom styku s tými, ktorí sú doteraz mimo družstva a sú v rozpakoch, či majú do neho vstúpiť". Gábriš, používajúc marxistické výrazivo o „pažravom kapitalizme", o „mase vykorisťovaných" či o „nespokojnom proletariáte", argumentuje aj encyklikou pápeža Leva XIII. Rerum Novarum a Pia XI. Quadragesimo Annoy nevynecháva ani citát svätého Pavla „Kto nepracuje, nech ani neje". Z toho vyplýva, že „pôda patrí len tým, ktorí na nej pracujú", pričom „scelením pôdy a spoločným obrábaním má sa odstrániť otrocká drina a využiť stroj". Podľa vzorových stanov JRD sa do družstva vstupuje „na základe dobrovoľnosti", veď JRD nie je „politickou alebo straníckou organizáciou s nejakou zvláštnou ideológiou". Základnou normou mravného pokroku je láska k blížnemu - ak ju hospodárska štruktúra umožňuje uskutočňovať lepšie, je pokrokovejšia. „Keď porovnávame štruktúru individuálneho a kolektívneho hospodárenia," končí Gábriš, „tak už na prvý pohľad je zrejmé, že štruktúra kolektívneho hospodárenia teoreticky dáva lepšie predpoklady pre uskutočňovanie idey lásky k blížnemu."
V 60-tych rokoch spolupracoval s Mierovým hnutím katolíckeho duchovenstva (MHKD), ktoré 21. marca 1968 pomáhal rozpustiť. V apríli 1968 spoluzakladal Dielo koncilovej obrody (DKO).
Biskupom sa stal neśtandarne bez súhlasu Vatikánu keď apoštolský administrátor trnavskej diecézy dr. Ambróz Lazík 20. apríla 1969 zomrel a vo svojom testamente "vymenoval" svojho nástupcu proti všetkým pravidlám kanonického práva. Čsl. úrady pre Gábriša vzápäti vydali štátny súhlas a Vatikán postavili pred hotovú vec.
V januári 1971 sa Gábriš zúčastnil prípravnej porady pre založenie prorežimného združenia duchovných Pacem in Terris. Myšlienkovou niťou jeho prejavov bola "láska k blížnemu v socializme" v dikcii mierového duchovenstva.
Gábriš sa niekoľkokrát stretol s G. Husákom. 16. decembra 1972 bola dosiahnutá dohoda mefzi čsl. vládou a Vatikánom o menovaní troch biskupov: Jána Pásztora pre Nitru, Jozefa Feranca pre B. Bystricu a J. Gábriša pre Trnavu. 4. marca prebehlo vysvätenie biskupov za účasti štátneho sekretára Vatikánu Casaroliho a o ďalšie tri dni skladanie sľubu vernosti štátu v modrom salóniku úradu vlády SSR.
 |
 |
| Príhovor biskupa Gábriša pri skladaní sľubu vernosti. Za biskupmi stoja predstavitelia krajských výborov Pacem in terris: za Jánom Pásztorom Jozef Vrablec, za Júliusom Gábrišom Ján Čížik a za Jozefom Ferancom Jozef Dovala | Skladania sľubu vernosti sa zúčastnili aj riaditeľ Sekretariátu pre veci cirkevné Karol Homola (vľavo) a vedúci oddelenia pre Katolícku cirkev Ondrej Káčer |
 |
 |
| Július Gábriš so slovami „sľubujem" podáva ruku predsedovi vlády SSR Petrovi Colotkovi | Július Gábriš podpisuje sľub vernosti v prítomnosti predsedu vlády SSR Petra Colotku a ministra kultúry SSR Miroslava Válka |
Od tohoto momentu sa pohľad Haľka postupne mení a ďalšiu činnosť Gábriša interpretuje ako jeho veľký zápas s komunistickým režimom.
6. júla 1978 boli na slávnostnej omši s minimálnou publicitou v trnavskej katedrále odovzdané pápežské buly o zriadení samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, za čo sa Gábriš poďakoval G. Husákovi osobitným listom.
Ako hlavný kancelár bratislavskej bohosloveckej fakulty citlivo balansoval - pri akciách bohoslovcov proti Pacem in Terris zasahoval dostatočne dvojzmyselne - odsúdil akciu PiT, ktorá nepatrí do školy, ako i akciu bohoslovcov proti nej. Študentov protestujúcich hladovkou, vylúčil zo śtúdií. Podobné dvojznačné stanovisko zaujal voči Chare 77, ktorú odsúdil ako pokus býv. komunistov predrať sa opätovne k moci.
Biskup podnikol dve cesty do Vatikánu, bol na audiencii u pápeža 11. marca 1982 potom, ako bol 8. marca 1982 prijatý Sv. stolicou dekrét o zákaze činnosti duchovných v "združeniach a hnutiach nepovolených pre klérus". Zákaz sa týkal i Pacem in Terris, v Československu však dekrét viac-menej ignoroval štát ako i biskupi. Gábriš št. predstaviteľom sľúbil o dekréte pred kňazmi mlčať.
Ku vzrastajúcej názorovej stabilite, stále zrejmejšej po roku 1982, sa Gábriš musel krvopotne prebolieť cez obdobia tlakov a protitlakov, keď verbálnymi vybočeniami z principiálnej línie akoby sa poddával rôznorodým náporom. Jeho občas kompromisné, únikové, neraz až protirečivé vyjadrenia o režime a o mierovom zoskupení vykazujú záznamy z päťročia 1976 - 1982. V Gábrišových výrokoch sú identifikovateľné akési tri paralelné tendencie: popri občasnom oceňovaní predstaviteľov štátu tiež mätúce hodnotenia Pacem in terris a napokon - po tretie - inštrukcie prorežimným duchovným, kolísajúce medzi striktným zákazom angažovanosti a jej využívaním v prospech Cirkvi.
Jeho články v Katolíckych novinách boli upravované "hnusáckymi doplnkami" a vyznievali dostatočne prorežimne.
Gábriš bol mariánskym ctiteľom i apologétom odkazu Veľkej Moravy. Filozofiu dejín tohoto teológa, diplomata a cirk. historika Haľko sumarizuje nasledovne:
Pôvod viery a mariánskej úcty Slovákov, ktorých Turci a Tatári existenciálne ohrozovali, Gábriš jednoznačne pripisoval cyrilometodskej misii. Jej nezastupiteľnosť vysvetľoval opierajúc sa o výrok francúzskeho cirkevného historika Bossueta, podľa ktorého „kresťanstvo by sa nebolo po svete tak rýchlo rozšírilo, keby mariánskou úctou nebolo podchytávalo tvrdé pohanské ľudské srdcia". Podľa Gábriša bol tento princíp uplatnený aj v Byzantskej ríši pod heslom „Per Mariam ad Jesum, per Mariam ad Deum", čiže „Skrze Máriu k Ježišovi, skrze Máriu k Bohu". „Z tohto prostredia prišli k nám naši vierozvestovatelia svätí Cyril a Metod," dôvodil biskup, „... hneď od začiatku aj u nás začali používať túto metódu šírenia kresťanstva... preto aj mariánska úcta nášho slovenského národa hneď od začiatku zapustila hlboké korene." Slovenský národ bol teda kultúrne vyformovaný cyrilometodskou náboženskou ideou, ktorá sa „opierala o mariánsky kult", inak by spolu so zánikom Veľkomoravskej ríše „zanikol aj náš národ". „Nestalo sa to len preto," vysvetľoval Gábriš, „že naši slovanskí predkovia sa po vpáde maďarských hôrd do Podunajskej nížiny stiahli do slovenských hôr ako etnický celok posilňovaný ideou mariánskej ochrany." Paradoxne to bola práve táto uchránená mariánska úcta, pomocou ktorej potom kráľ Štefan, Slovanom svätým Vojtechom pokrstený syn vojvodu Gejzu, nábožensky a kultúrne usmernil svojich „zdivočelých súkmeňovcov", a takto sa „Uhorsko stalo mariánskym kráľovstvom a Štefan, neskoršie vyhlásený Cirkvou za svätého, mariánskym kráľom". Tieto súvislosti sa podľa Gábriša premietli aj do árpádovského erbu, kde popri štyroch pruhoch reprezentujúcich štyri rieky Dolnej zeme je aj trojvršie s dvojramenným apoštolským krížom ako symbol severnej časti Uhorska, teda Slovenska. „Aj toto je názorný dôkaz, že zmysel slovenských dejín je náboženský."
V tom čase už začínali aj výrazné zdravotné problémy sprevádzané psychickou labilitou, znásobenou provokáciami Štb ktoré viedli k rozdádaniu a vzájomným podrazom biskupov medzi sebou.
Biskup Gábriš zomrel 13. novembra 1987 ako 74 ročný. Bol pochovaný za účasti viedenského kadinála Königa a vysokých štatnych čiiteľov.
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}