V posledných rokoch 1. svetovej vojny sa bojujúce mocnosti pokúšali o dezintegráciu protivníkov i cez vyprovokovanie rôznych sciálnych a nacionálnych otrasov, využívajúc k tomu agentúru, emigráciu či diaspóru, často nadväzujúvc na aktivity spred vojny. Nemci zasadili boľševický vírus v Rusku a financovali jeho propagandu od apríla 1917 až po prevzatie moci v novembri. Podnecovali tiež írsky separatizmus a to aj v prostredí amerických Írov. Dohodové mocnosti naopak, sponzorovali českú a juhoslovanskú zahraničnú akciu a po vojne založili pre ne štáty.
Tieto následnícke štáty, v očiach vlastných obyvateľov od začiatku nelegitímne, neboli trvácne. Propaganda nacionalizmov neexistujúcich národov nemohla pre ne vytvoriť dostatočne pevný fundament. Zúfalá snaha ich samozvaných politických reprezentácií dosiahnuť integritu a legitimitu sa prejavovala jednak kupovaním si skupín obyvateľov majetkom ulúpeným iným skupinám a jednak šírením obrazu nepriateľa a štvaním proti susedom. Tieto politiky priviedli k nebývalej biede, úpadku a spoločenskému rozvratu, ako sme tomu dnes svedkami.
Navyše ani tieto následnícke śtáty - samé súc produktom rozpadu - neboli stabilné a ďalej sa drobili a drobia sledujúc logiku svojho vzniku v r. 1918. Kým nie sú "etnicky čisté", dotiaľ mobilizácia proti menśine je vždy vďačnou témou pre politiku a odtiaľ k občianskej vojne - zvláśť v chudobnej krajine so zlostnými obyvateľmi - je už len krôčik. Aktuálne napr. v Macedónsku.
Multijazyčná a multikultúrna občianska spoločnosť začiatku 20. storočia zanikla, a spolu s ňou i stredná trieda, nositeľska dobrých mravov. Aktuálne v spoločnosti nie je naakumulovaný žiadny kapitál dôvery. Vnútorná súdržnosť nástupníckych štátov je blízka nule a drží ich pohromade iba frustrácia obyvateľov a strach zo susedov (azda s výnimkou Rakúska a zčasti Maďarska).
Región strednej Európy stratil väčšinu svojich civilizačných hodnôt a mentálne i hodnotovo opustil západný civilizačný priestor. V nástupníckych krajinách sa zakonzervovali reflexy a predsudky charakteristické pre Brtitániu a Francúzsko z doby, keď z ich vôle tieto štáty vznikli. Západná Európa sa zasa naopak, snaží priblížiť k multikulturálnej a mnohojazyčnej harmónii, ktorú pred storočím pomáhala zničiť...
Tak či onak, dnešná realita malých nestabilných, dezintegrovaných a hodnotovo rozvrátených štátov je zrejme na míle vzdialená zámerom otcov-zakladateľov z parížskych predmestí spred 95 rokov...
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}