V to sobotné ráno som sa nezobudil na zvonenie budíka. Zo spánku ma vytrhol buchot môjho suseda, ktorý prášil pred domom koberec. Údery boli neobyčajne silné, pretože prenikli cez zatvorené okno až k mojej posteli. Ich intenzita sa stupňovala a nepríjemný buchot ma znervózňoval.
Podišiel som k oknu. Sused na prvý pohľad vyzeral ako pomätený. Raz pozrel na zem, v zapätí na koberec, nasledoval náprah a rana ako z dela. Tieto úkony sa periodicky opakovali s menšími prestávkami. Keď som sa lepšie prizrel, uvidel som na zemi pred susedom ležať akýsi kúsok papiera, na ktorý pred každým úderom upriamil pohľad. Čo sa načisto pomiatol, pomyslel som si. Veď za ten čas by vyprášil nielen koberec, ale i prašivého psa.
Natiahol som si tepláky, papuče a vybehol som von. Hnala ma zvedavosť, no najmä tajomstvo pred susedom ležiaceho papierika, kvôli ktorému mláti do koberca hlava-nehlava.
Sused na môj pozdrav nereagoval. Nadviazať s nim rozhovor bolo nemožné. Nedal sa vyrušiť zo svojej činnosti, a so zlostným výrazom v tvári tĺkol do koberca ďalej. A keď som sa už chcel vzdať, náhodou som svoju pozornosť upriamil na ležiaci papierik. V tom momente mi bolo všetko jasné. Od tej chvíle som začal suseda chápať a opantal ma súcit. Uznanlivo som pokrútil hlavou, potľapkávajúc ho po ramene. Vypadnutý papierik z koberca nebol obyčajný papierik. Bola to fotografia jeho svokry, ktorá sa na neho pozerala z okna po celý čas svojím typickým prísnym pohľadom.
Milan Kupecký
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}