V stredu vysielala STV2 dokumentárny film Dušana Trančíka "Hodina histórie"... pozoruhodný hneď niekoľkými vecami. Predovšetkým sa autorovi podarilo urobiť niečo oveľa lepšie, než sa chystal. Z filmu vcelku jasne vysvitá pôvodná koncepcia režiséra, ktorú reprezentuje hlavná hrdinka filmu (Tóth Krisztina?) - maďarské dievča z Komárna, ktoré zmaturovalo na slovenskom gymnáziu v Bratislave a hľadá svoju identitu... s neveľkým úspechom.
Milé popletené dievča sa intuitívne a v miere svojho (vcelku neveľkého) poznania snaží utvoriť si určitú konsenzuálnu žvotnú filozofiu a nájsť niť, ktorá spojí maďarské stredośkolské tablo jej mamy s jej vlastným - slovenským...
"Československo bol demokratický štát, jó volt.... Najlepšie roky som prežila v Československu, utiekli ako voda v Dunaji. Keď v r. 1938 naše mesto opäť pripojili k Maďarsku, ľudia vyšli do ulíc a oslavovali. Horthy bol svätým mužom. Komu prekážal fašizmus? Az sem volt jó"
"Odsudzujem extrémizmus. Extrémny nacionalizmus je iba v záujme politikov. Naopak, naučme sa vážiť si jeden druhého, tolerancii, úcte k mnohofarebnosti..."
"Narodila som sa ako Maďarka a zmaturovala ako Slovenka. Kto si už nato pamätá? Kto si pamätá na mňa?"
Sekunduje jej jedna zo študentiek komárňanského gymnázia, ktorá hovoriac azda najmenej literárnou maďarčinou vysvetľuje, že v 21. storočí vyťahovať nejaké samourčenie, alebo autonómiu je nemoderné, absurdné, a nikam to nevedie.
Všetko ostatné vo filme je už len lepšie.
Vidíme sympatických mladých ľudí, ktorí hovoria vlastné myšlienky, vidíme mladých ľudí, ktorí sa učia myslieť. V situácii, keď establishment na všetkých troch stranách Dunaja (včítane maďarského menšinového na Slovensku) má tendenciu skôr ohlupovať svoje auditórium, pôsobia niektoré myšlienky študentiek nezvyklo sviežo a zrelo.
Popleta spomínaná v úvode má svoj antipód v inej maďarskej študentke slovenského gymnázia, ktorá hovorí bez servítky, že je maďarského cítenia a hlasuje za Felvidék. A jedným dychom dodáva niečo veľmi zaujímavé: cíti že si minulosťou nemôže byť istá - skutočné dejiny gymnazistov zabudli naučiť.
Študentka komárňanského maďarského gymnázia veľmi triezvo a zrozumiteľne vysvetľuje, že Trianon je pre ňu celkom osobný a hmatateľný, a napríklad znamená aj dilemu, ako bude vedieť vychovať svoje dieťa a vštepiť mu identitu v slovenskom prostredí. A potom nasleduje jej kapitálny záver: "Vytrhli nás z vlasti za trest za niečo, čo sme možno vôbec nespáchali."
Na druhej strane množstvo slovenských študentov sa evidentne poctivo učilo dejepis a preto na jednej strane vedia že ich predkom ublížili keď boli Maďarmi utláčaní, a Slovensko slúžilo ako zdroj surovín a bolo všestranne obmedované. Na druhej strane sa z rovnakých učebníc naučili úprmne nerozumieť, prečo Maďari do ich krajiny prišli resp. neodišli, keď sa im nepáčili nové hranice.
Ale tomu sa vskutku niet čo čudovať, ich učiteľ dejepisu napr. vidí veci takto: "Maďarské úradníctvo a četníctvo prítomné na Horniakoch v r. 1918 sa nechcelo vzdať toho, čo malo a preto sa oslobodzovanie Slovenska nezaobišlo bez bojov. " Výklad učiteľa je prerušovaný piesňou skupiny Cosmetica "Love Is Drunk", ktorú si jeden zo študentov púšťa do sluchátiek vymeniac cenný výklad refrénom pesničky: "Láska je opitá a nikdy nevytriezvie".
Pritom títo študenti sú otvorené hlavy: jedna slovenská deva sa napr. chváli, že bola v lete v Maďarsku a vôbec tam nešla s nejakou prvotnou myšlienkou, že na nich bude hovoriť iba po slovensky aby ich potrápila, až kým si neprivedú tlmočníka... Normálne sa v Maďarsku v obchode dorozumievala po anglicky!
Iná sa zdôverí, žeby sa aj naučila po maďarsky, keby vedela odlíšiť kde slová končia a začínajú. Keďže toto žiaľ nedokáže, očakáva plným právom, že Maďari vidiac jej neznalosť, sa s ňou budú dorozumievať po slovensky... Ďalšia pochádza zo zmiešaného manželstva, ale po maďarsky nerozumie - otec ju jazyku nenaučil...
Azda najsilnejśia Trančíkova línia je, keď konfrontuje uvažovanie mladých ľudí o minulosti (ktoré je u slovenských gymnazistov miestami až úsmevné) s ich úvahami o vlastnej budúcnosti. A to druhé je napočudovanie v oboch krajinách veľmi podobné: odísť z vlasti a podľa možnosti sa do nej už nikdy nevrátiť. Paradoxne najviac lojality k rodnej hrude prejavujú menšinoví Maďari... étos zápasu s asimiláciou je evidentne niečo, čo v ich očiach zhodnocuje zotrvanie v krajine.
Záverom možno konštatovať azda len toľko, že režisér, ktorý pôvodne zrejme chcel ilustrovať niektoré svoje tézy cez médium - študentov gymnázií, natočil veľmi poučný, zaujímavý a mnohoznačný dokument doby. O ďalší rozmer obohatili snímok príspevky A. Simona, I. Käfera, Gy. Jakaba (zaujímavé, že zo slovenských historikov sa na kameru nevyjadril nikto).
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}