Kniha s neurčitým názvom "Slovensko Vojenská kronika" (Slovenská vojenská kronika? Vojenská kronika územia dnešného Slovenska?) vyšla bez veľkej parády ešte v r. 2007 . Širší ohlas a určitú "blbú slávu" si získala až po vydaní jej anglického prekladu (Slovakia. Military Chronicle, 2009) voči ktorej sa minulý rok ohradili maďarskí vojenskí historici. Na rozdiel od nich nemáme o slovenskej historiografii ilúzie, preto nás nemôže prekvapiť ich periodizácia dejín (slovienske, neslovenské a slovenské obdobie slovenských dejín) či zaľudňovanie "uhorského obdobia slovenských dejín" fake-profilmi typu Jána Sentiváni-Svätojánskeho. Je nám vcelku jasné, že tu nejde o historické postavy, dokonca ani o históriu ako takú. Úlohou Segeša-Klinčoka a spol. - voľne parafrázujúc Marxa - nie je dejiny spoznávať, ale vytvárať...
Samotný text je veľmi nevyrovnaný, faktografia je fragmentálna a dokonale roztrúsená v texte, chýbajú mapky, tabuľky, výsledkom je ťažko stráviteľný mix.
Kapitoly o veľkej Morave sú štandardne konfúzne. Čitateľ blúdi v neprehľadnej spleti spojenectiev a vojen 8-9. storočia aby sa dozvedel, že Bulhari sa zaiste nepodieľali na rozpade Veľkej Moravy a správy o spustošení celej Veľkej Moravy starými Maďarmi sú nepresné... Tiež sa dozvieme, že príchodom starých Maďarov do Potisia v r. 896 bolo postavenie autochónneho slovanského obyvateľstva ... sťažené. Evidentne tu historici narážajú na hranice jazyka - čo veta to prehrešok voči výrokovej logike.
Nezrovnalosti a prekvapivé štylistické zvraty sú prítomné aj v ďalších kapitolách.
S chronológiou udalostí r. 1848-49 sú obvyklé problémy (aj keď musíme oceniť, že tu chýba tradičné falzum o vyhlásení štatária ako odpovede na Mikulášske žiadosti. Čísla o počtoch hurbanovských povstalcov budia rešpekt. V popise bitky pod Bradlom nás najprv prekvapí informácia, že tu slovenskí dobrovoľníci bojovali nie s maďarskými gardistami, ale s cisárskym vojskom. Ťažko sa interpretuje i veta, že už počas boja prichádzali narýchlo vyzbrojení muži z blízkeho okolia, až počet povstalcov mal dosiahnuť 8000 mužov! Žiaľ, ako sa dozvedáme, vodcovia výpravy nevyužili túto situáciu... (t.zn. unikátny čas medzi prisľúbením žoldu a jeho nevyplatením).
V kapitole o prvej svetovej vojne sa píše so sympatiami o dezerciách a všeobecnom odpore Slovákov proti vojne, o dobrej bojovej morálke slovenských jednotiek monarchie na frontoch ocennej c.k. veliteľmi, ako i o obetavej službe vlasti v légiách. To všetko súčasne...
Dozvieme sa síce, že postupne bolo zo Slovenska mobilizovaných 400.000 mužov (1/7 obyvateľstva) ako aj perc. zastúpenie Slovákov v jedn. druhoch vojsk, opäť by sme však márne hľadali počty slovenských vojakov na frontoch, počty padlých a ranených atď - a to aj napriek tomu, že c.k. armmáda narodnosť mužstva úzkostlivo evidovala.
V prípade legionárov sa dozvieme, že napr. "Vo februári 1918 sa takmer 3000 mužov prihlásilo do čs. vojska", alebo že pri bojoch o kótu 153 pri obci Terron boli straty 1. čs. brigády 183 mŕtvych, 69 nezvestných a 858 ranených, nenájdeme však prehľad o počte legionárov na jednotlivých frontoch, ani o stratách.
V kapitole o vzniku Československa sa z nejakého dôvodu tvrdí, že Vixova nóta z 20. marca stanovovala novú demarkačnú líniu medzi ČSR a Maďarskom a na jej základe čsl. vojsko začalo koncom apríla intervenciu (v skutočnosti sa Vixova nóta týkala výlučne rumunsko-maďarskej demarkačnej čiary). Toto je ale súčasne jediná kapitola, kde sa dozvedáme viac-menej korektné údaje o reálnych faktoch - čsl. straty mali činiť "v bojoch o Slovensko" 1.000 padlých a 3.700 ranených.
V kapitole o druhej svetovej vojne (nie je jasné, či ju autori datujú od útoku na Poľsko, alebo až od júna 1941) sa uvádzajú straty v maďarsko-slovenskom ozbrojenom konflikte 23.-24. marca 1939 (13 mŕtvych) a v počas poľského ťaženia (18 mŕtvych, 46 ranených a 11 nezvestných pri 51.306 nasadených vojakoch). Text značne zneprehľadňuje, že nejde o jeden chronologický prehľad, ale o niekoľko podkapitol, v ktorých sa popisujú udalosti rovnakých období - čo dáva aj dobrú predstavu o schizofrenickom nazeraní na otázku vojnového slovenského štátu, slovenského povstania a československého odboja. Zaujímavé je aj vynechanie vojenského diania na arbitrážnom území keď kniha nominálne pojednáva o území dnešného Slovenska.
Posledné kapitoly sú vcelku málo zaujímavé, za zmienku azda stojí krátka pasáž, ktorá hovorí o nasadení armády proti vlastným civilistom v čase mieru:
"Jednotky poskytovali aj tzv. vojenské ozbrojené asistencie pri plnení rôznych bezpečnostných úloh. Vyčlenené skupiny vojakov sa spolu s príslušníkmi Národnej bezpečnosti podieľali na zabezpečení odsunu slovenských Nemcov a Maďarov z južných oblastí Slovenska, premiestňovania občanov maďarskej národnosti do českého pohraničia, ako aj vzájomnej výmeny maďarského a slovenského obyvateľstva, ktorá sa uskutočňovala na základe zmluvy medzi ČSR a Maďarskom z 27. februára 1946. Asistenčné oddiely armády boli využité aj na plnenie bezpečnostných úloh počas procesu s bývalým slovenským prezidentom Dr. Jozefom Tisom."
Tu autori opäť narazili na hranice či možnosti jazyka - nenašli žiadny priliehavý výraz na "premiestňovanie občanov za asistencie armády", kým v súvislosti s výmenou obyvateľstva armáda azda ani neposkytovala "vzájomnú" podporu...
Ako je aj z vyšśie uvedeného zrejmé, nedostatky knihy výrazne presahujú rámec kritiky maďarských historikov. Tí jej vytýkajú iba ahistorickú projekciu dnešných územno-štátnych pomerov na minulé storočia, kým nám sa skôr javí, že autori (v tiráži sa uvádza 9 spoluautorov) - aj pri všetkých existujúcich ideologických obmedzeniach - značne podcenili úlohu, ktorú si stanovili. Za výrazný nedostatok považujeme aj absenciu zmienky o vojnových hroboch a vojnových pamätníkoch. Zdá sa, že uvedenou knihou nijako nebola uspokojená prirodzená spoločenská objednávka po pravdivej a zrozumieteľnej vojenskej histórii. Vojenskej histórii Horniakov.
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}