Benešova politika v 20-tych rokoch voči Maďarsku bola diktovaná predovšetkým potrebou bepečne izolovať takmer miliónovú maďarskú menšinu, ktorá sa proti svojej vôli ocitla v čsl. štáte. Benešove plány boli ambicióznejšie, než manévrovací priestor, ktorý mu prenechali dohodové mocnosti.
A Benesi politikát Magyarországgal szemben a 20-as években döntöen egyetlen körülmény htározta meg, nevezetesen hogyan lehetne a csaknem 1 milliós magyar kisebbséget, amelyet akarata ellenére hozzácsatoltak az újonnan alakult csehszlovák államhoz, biztonságosan "szeparálni" Magyarországtól. Benes tervei sokkal ambiciózusabbak voltak annál, amit végül is a nagyhatalmak megengedték megvalósítani.
Plány na vojenskú intervenciu a nahradenie Horthyho režimu vládou Károlyiho "októbristov" na čele s Garamim stroskotali na Horthyho postoji k reštauračným pokusom Karola IV., rovnako nevyšli pokusy cez Spoločnosť národov doplniť politické podmienky pre poskytnutie pôžičky pre Bethlenovu vláda, či podobne "zobchodovať" odpustenie maďarských vojnových reparácií. Zhruba na konci prvej dekády existencie ČSR skončila Benešova zahraničnopolitická ofenzíva voči Maďarsku a postupná zmena orientácie veľmocí ho prinútila do pasívnej role. Prejavy tejto obrannej stratégie sa prejavili reakciami na Rothemerovskú akciu, tlačovou kampaňou keď sa na adresy všetkých verejných inštitúcií v Maďarsku distribuovala Škultétyho brožúra "Ešte raz o bývalom Hornom Uhorsku: odpoved̕ Belovi Iványimu" (na ktorú odpoveď adresát čakal rovných 10 rokov), ale aj podporou aktivizmu u predstaviteľov menšinových Maďarov a založením aktivistickej maďarskej vedeckej inštitúcie (tzv. Masarykovej akadémie) v Bratislave.
{jumi [NZONLINE/chronologia.php][csl_mad][1920.01.01][1930.01.01]}{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}