Rok 2012 bol nepochybne rokom Vlada Ballu. Svojou poviedkou "V mene otca" získal hneď tri prestížne literárne ceny (Anasoft Litera, Knihu roka denníka SME i Cenu Nadácie Tatra banky za umenie). Okrem Poľska, kde je kultovým autorom, vykročil i ku svetovej sláve - jedna z jeho poviedok vychádza v prestížnej americkej antológii "Best European Fiction 2013". V októbri sme priniesli profilový rozhovor s autorom. Dnes uverejňujene jeden z jeho starších textov - vznikol pred niekoľkými rokmi a je výsostne aktuálny, keďže oslavy Nového roku sú súčasne i sviatkom vzniku Slovenskej republiky...
Poviem niečo banálne, čo už povedali mnohí, a aj vtedy, keď to hovorili oni, to bolo banálne. Poviem čosi, na čo každý pride skôr či neskôr aj sám: že v živote sa občas vyskytnú drobné udalosti, z ktorých sa neskôr vykľuje veľké šťastie, alebo naopak, nešťastie, alebo pre niekoho šťastie, pre iného nešťastie.
Poviem čosi, čo sa zjavne nenosí: nepotreboval som tento štát.
Nechýbal mi. Ani tisícdvesto rokov, ani tisíc, ani sto, ani rok, ani sekundu. Ale mal by som kvôli tomu teraz odtiaľto odísť? Je tu taká atmosféra, že by som mal. Národ neobľubuje tých, čo nesnívajú sen o národe. Ja som síce národ nikdy nestretol, ale vodcovia prechodne významných strán i stále bezvýznamnějších straničiek ho poznajú, naslúchajú mu a jeho ľúbosť i neľúbosť nám tlmočia.
Vodcovia významných strán to robia preto, lebo len vďaka tomu sa ich strany stali významnými, vodcovia stále bezvýznamnějších straničiek to robia preto, lebo odkukali primitívny návod na úspech od tých prv spomínaných. Najhoršie je, že takýto recept stále zaberá. Snívajú teda všetci spoločne národný sen o košiari s plotom, spoza ktorého sa so závisťou breše na susedné košiare, alebo sa aspoň ublíženecky skučí, prípadne sa spoza neho pekne vrtí chvostom, dnes s pohľadom zmätene upieraným raz na východ, raz na západ.
Poviem že nielen ja som nepotreboval mladý štát. Nielen ja som v tejto kaši. Je nás v kaši dosť. Tajíme to. Hrbíme sa v nej, aby sme nevytŕčali. Nebude predsa len lepšie odpálit? Vypadnúť? Zmiznúť? Ubziknúť? Nájsť si bydlisko kdesi za hranicami?
Domov to bude sotva, domov je neprenosná záležitosť, korene sú prihlboko. Okrem toho, čo ak hranice zasa niekto posunie? Čo ak ich nakreslí a opevní tam, kde predtým neboli? Alebo hoci aj tam, kde boli, svet však rozhodol, že už nebudú, no zabudol ich rafinovanými psychometódami vymazať z podvedomia. Čo ak sa v zovretí nových závor a ostnatých drôtov, či prinajmenšom rovnako nepriestupnej administratívnej parcelizácie ocitneme znovu, a miesta, na ktoré sme si horko-ťažko zvykli, ovládne luza? S prepáčenim. Človek žije, nič netuší, ráno pravidelne vstáva, ide si po svojom, do práce, za biznisom, večer sa vráti, leží, spí, okolitý svet a jeho temné klokotanie a vírenie si nevšíma, spolieha sa na dedičstvo židovsko-kresťanskej civilizácie (paganizmus, šamanizmus, ba ani antika sa väčšinovo príliš nenosia), keď tu ulice, kde boli predtým ľudia, ovládne luza. Zjednotený, jednomyseľný dav, ktorému vzkypela prostučká národná žlč, podráždená nestráviteľnými sústami každodennej propagandy. Toto prúdi po uliciach, no navonok sa nič špeciálne nezmenilo, má to tam na ulici naďalej známe tváre a črty, zrozumiteľný jazyk, len slová nadobudli aj iný význam, mnohé narýchlo sposvätneli spolu s vybranými historickými osobnosťami alias figúrkami, ktorým účelovo až do krve orúbali a osekali ich pôvodnú mnohorozmernosť, protirečivosť, nejednoznačnosť, kontroverznosť, skrátka: človečenskosť, narobili z nich totemy a z totemov potom lakmusové papieriky - tie teraz ukazujú, čo si ty zač.
Podľa toho, aký máš k totemom vzťah, ťa vyfarbia. A luza naraz len premenúva ulice a podchvíľou presúva hranice. Argumentu, že dnes už význam hraníc v našich končinách klesá, neprikládám váhu. Hranice vyrastú, zhutnejú, spevnejú, veď európska myšlienka - myšlienka Európy - myšlienková Európa - je národom cudzia, Európania neexistujú, a ak áno, je ich iba hŕstka.
Poviem, kde vidím Európanov, kde v ich výskyt aspoň dúfam: na okrajoch rôznych štátov. Na územiach, ktoré si predstavujem ako duchovné odrezky, nikam nepatriace enklávy indivíduí, priestory, kde "nežije národ". Žijú tam ľudia - hrou osudu, hrou pôvodu a dejinných, genealogicko-genetických mixov a remixov nevhodní na akúkoľvek štátotvornosť.
Hľadí sa na nich zo všetkých strán a cez všetky hranice podozrievavo: Čo majú v úmysle? Kam sa pridajú, keď príde na lámanie chleba? A že na lámanie chleba vždy znovu prichádza, je známe. To by tak bolo, keby niekto aspoň raz za čas nezorganizoval lámanie chleba! A kostí. Najmä chrbtíc. Poviem niečo o tej - na začiatku spomínanej - drobnej udalosti:
nedlho po roku 1989 som na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave spozoroval skupinku, čo sa vytvorila pri čiernobielom zdrape papiera, vycapenom na stene. Ak sa nemýlim, v záhlaví papiera bol strapatý vták, možno orol, ale podľa poroztiahnutých krídel to mohla byť aj podráždená kvočka. Jedno krídlo mala neprirodzene zhrubnuté, akoby opuchnuté po ataku lasice. Ľudia pred plagátom neveriacky krútili hlavami, niektorí sa smiali, niektorí si ťukali na čelo, iní hodili rukou a pomaly odchádzali, ešte sa však obzerali ponad plece, akoby nechceli veriť vlastnej pamäti, že čítali to, čo čítali.
Plagát nám oznamoval, že túžime po štátnosti. Po vlastnej, svojej, neskôr vysvitlo, že najmä svojskej. Presné formulácie si nepamätám a to je dobre: dnes nezáleží (ani) v tejto oblasti na exaktnej pravde, ale iba na tom, čo sa najviac hodí. Dnes sa hodi tvrdiť, že ten text bol kultivovaný, že v každom z nás (v každom, každom, každom) prebúdzal ušľachtilé city. A že: cudzie nechceme. A tak ďalej. Svoje si však, jasná vec, nedáme. Ale aké cudzie kto kde ponúkal? A čo svoje kto od koho chcel? Hľadel som na papier, na ľudí, že toto azda fakt nikto nemyslí vážne, tu, u nás, v strednej, usporiadanej, kultivovanej, slobodnej, zárodkovo demokratickej Európe, toto? Minulostoročný brud?
Poviem, že mi tento štát vôbec neprekáža. Prekážajú mi lži o tom, ako veľmi ho všetci chceli. O tom, ako veľa preň istí ľudia urobili, a iní zasa vôbec nič. Chýba mi pravda o tom, ako ho mohli chcieť tí, ktorí vôbec nevedeli, čo chcú. Chýba mi pravda o tom, prečo ho veľmi chceli tí, čo ho naozaj veľmi chceli.
Prečo?
Jedna ilustrativna príhoda: sedel som na odrodileckom území, v Nových Zámkoch, kde maďarskí nacionalisti dávajú dobrú noc, v kaviarni. Oproti mne slečna. Vzdelaná, inteligentná, sympatická, rôčik-dva úspešne podnikajúca. Blížili sa voľby. Už prakticky stáli na rohu ulice a rozdávali plagáty s vyobrazením podráždeného vtáka, naberali do tanierov guláš, čapovali pivo, sľubovali, ako koho kam nakopú a koho k čomu dokopú.
Slečna vraví, chcem samostatné Slovensko, lebo inak nebudem riaditeľkou pobočky svetoznámej firmy. Zasa bude pobočka iba v Prahe. A čože, zdvihol som obočie. Potom, objasňovala, potom, v našom novom hlavnom meste na Dunaji, budem šéfkou pobočky ja! Čas baliť kufre, hútal som. Ostali však nezbalené, kvôli nedvižnosti, kvôli strachu z cudziny, kvôli koreňom - trčali by spod zipsu. Čo bolo ďalej, vieme. Poviem, čo bolo ďalej. Z môjho uhla pohľadu.
Voľby vyhrala strana, ktorá vo volebnom boji zápalisto trvala na tom, že rozdeľovať sa nebude. Potom vyhrala voľby a rozdeľovalo sa, rozhraničovalo sa.
Prekvapenie? Postupne nás začali presviedčať, že presne toto sme chceli, a najmä, že oni to pripravovali už tisíc rokov.
Prekvapenie? A my sme po tom vraj predsa len tak isto túžili, len sme sa to báli povedať. A teraz sa preto aj my veľmi tešíme, spolu so všetkými ostatnými.
Prekvapenie? Prešli roky, z rácia sa stalo nácio, z rumu um, z luhára otec zakladateľ, z malého zlodějíčka a veľkého ožrana... hm, žeby veľký zlodej a tajný alkoholik? Kdeže. Takéto tvrdenie by nikto nemohol myslieť vážne. Presne tak: nemohol. Nesmel. Na to sú prísne zákony.
Prekvapenie? Kdeže: zákonitý vývoj. Ale je dobre, že si vládneme sami, veď kto nás skontroluje, keď si sami vládneme, kto nám klepne po prstoch, keď iba sami sebe symbolicky a parodicky klepeme, kto nás nahradí, keď sme tu tak sami?
Pravda, Európa nám do toho až príliš začína pchať nos. Tak sa mi vidí, že s ňou skoncujeme, len čo jej vyprázdnime mešec. Veru, zákonitý vývoj. Aj to je zákonité, že osoba, ktorá bola proti vzniku tohto štátu, nemá vraj morálne právo byť jeho prezidentom. V poriadku, jasná vec. Znie to logicky. Máločo zo strany nacionalistov znie tak logicky ako toto. Vravím, v poriadku. Lenže mám stále neodbytnejší pocit, že ďalším krokom v tomto zákonitom vývoji - hodilo by sa vari aj: v tomto procese - bude téza: osoba, ktorá bola proti vzniku tohto štátu, nemá právo byť. Maľujem ho teraz, čerta. Rovno na stenu. To iba preto, aby zo steny raz nebol múr nárekov.
Pôvodne publikované v časopise Rak č. 5/2009. Uverejňujeme s láskavým súhlasom autora
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}