Na novozámockom detašovanom pracovisku Obchodnej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratilave sa 15. novembra 2013 uskutočnila vedecká konferencia, na programe ktorej boli popri aktuálnych ekonomických otázkach i pohľady do histórie. Spoluprácovník ÚPN Ján Mitáč vystúpil s prednáškou o Viedenskej arbitáži z novembra 1938. Vo svojej prednáške sa aktuálne zameral na dopady tejto udalosti na Nové Zámky a okolie. Nižšie publikujeme text prednáśky.
|
|
|
Rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie po prvej svetovej vojne znamenal vznik nových nástupných štátov v strednej a juhovýchodnej Európe. Zatiaľ čo menšiny žijúce asimilačným tlakom v Uhorsku, tento fakt prijali s určitým uspokojením, pre Maďarov a najmä ich politickú reprezentáciu znamenal traumu, ktorá je ešte podnes prítomná vo veľkej časti maďarskej spoločnosti. Trianonskou zmluvou bola určená konečná hranica, s ktorou sa
maďarské elity nevedeli a nechceli zmieriť. Preto sa medzivojnové vlády Maďarska snažili o revíziu hraníc, pričom túto otázku nastoľovali najmä na medzinárodnom poli. Ich snaha priniesla svoje ovocie s nástupom totalitných režimov v Taliansku a Nemecku.
Vďaka intervencii Talianska sa otázka maďarskej menšiny na južnom Slovensku na pretras na rokovaniach veľmocí v Mníchove v septembri 1938.
Tu sa podarilo dostať do jedného z dodatkov mníchovského protokolu, že: „Hlavy vlád štyroch veľmocí vyhlasujú, že problém poľskej a maďarskej menšiny v Československu – pokým nebude vyriešený do troch mesiacov formou dohody medzi zainteresovanými vládami – sa stane predmetom ďalšieho stretnutia tu prítomných hláv vlád štyroch mocností.“ To, že sa
otázka maďarskej menšiny v ČSR priamo nevyriešila Mníchovskou dohodou, znamenalo značné rozčarovanie nielen v politických kruhoch Maďarska, ale aj v radoch samotného obyvateľstva. Napriek tejto trojmesačnej lehote sa maďarská vláda snažila
destabilizovať pomery v Česko-Slovenskej republike a to všetko v snahe prinútiť česko-slovenskú vládu k čo najskoršiemu rokovaniu. Tá pod nátlakom rozhodla, že 9. októbra 1938 začne s maďarskou vládou v Komárne rokovať. Maďarská vláda využila politických predstaviteľov maďarskej menšiny na Slovensku (ZMS) na stupňovanie svojich požiadaviek. Títo počas mobilizácie agitovali medzi vojakmi maďarskej národnosti, aby prešli do
Maďarska, sabotovali vojenské rozkazy alebo organizovali diverzné akcie. Poplašné správy, iredentistická agitácia a proti československá propaganda nezostala pochopiteľne bez ozveny medzi obyvateľmi maďarskej národnosti. Maďarskí predstavitelia ich presviedčali o tom, že sa neobnoví stará vláda slúžnych, nebude rozdielu medzi Maďarmi, Slovákmi a Rusínmi, a že im
nebudú vládnuť takí, ktorí nie sú priateľmi ľudu. V obciach a mestách miestni funkcionári ZMS spisovali dávno premlčané i vymyslené krivdy „spáchané Čechmi.“ Dopredu si medzi sebou rozdeľovali úrady, dobré platené miesta, funkcie, majetky a zostavovali zoznamy osôb s ktorými si chceli vybaviť staré účty alebo im stáli v ceste.
Okresný úrad v Parkane (dnes Štúrovo) hlásil PKÚ už 5. októbra 1938, že v okrese sa začalo s tajnou a nenápadnou agitáciou medzi maďarským obyvateľstvom za pripojenie k Maďarsku. Už. 3. októbra bol v Seldíne (dnes Svodín) pred židovskou modlitebňou vyvesený maďarský prápor, ktorý po strhnutí vzala do úschovy miestna žandárska stanica a po stenách domov
boli napísané rôzne nápisy ako „Chceme do Maďarska“ a namaľované hákové a šípové kríže. Okresný náčelník varoval, že ak sa táto činnosť nezarazí hneď v zárodku, môžu sa pomery vyvinúť ako v sudetských krajoch. Podľa zistení v niektorých obciach chcú maďarskí komunisti vyvolať nepokoje, čo má poslúžiť zákroku Maďarska vojskom v záujme udržania
poriadku. V záujme vyhrocovania situácie sa na južnom Slovensku množili
teroristické akcie príslušníkov maďarskej armády a tzv. „szabadcsapatok“ (slobodných oddielov) alebo príslušníkov „rongyosgárdy“ (gardy otrhancov). Medzi najznámejšie incidenty patria udalosti v obciach a oblastiach: Feledince (dnes Jesenské) – 5. 10, Parkan (dnes Štúrovo) – 7. 10, Kráľovský Chlmec – 13. 10, Ladomír – 26. 10 a inde.
Keďže sa komárňanské rokovania skončili neúspechom, obidve vlády oznámili, že rozhodnutie prenechajú veľmociam. Arbitrážne konanie prebehlo vo Viedni 2. novembra 1938 v paláci Belveder. O hraničnej čiare a veľkosti územia ktoré mala odstúpiť Č-SR rozhodli ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska Joachim von Ribentrop a Galeazzo Ciano. Slovensko
stratilo územie s rozlohou 10 390 km² s 854 218 obyvateľmi. Z nich sa podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 1930 hlásilo 503 980 osôb k maďarskej a 272 145 osôb k slovenskej národnosti. Proklamovaný etnický princíp bol voči Slovensku porušený[1] odtrhnutím 62 slovenských obcí so 76 tisíc obyvateľmi v okolí Nových Zámkov, Vrábel a Hurbanova, stratou územia so štyrmi tisíckami Slovákov v okolí Jelšavy a napokon určením hraničnej čiary v oblasti Košíc, kde v 79 odtrhnutých obciach žilo popri 17 tisíc
maďarských obyvateľoch aj 85 tisíc Slovákov. Hneď v prvých dňoch sa stali problémom náhle a drastické opatrenia maďarskej vlády s ktorými československá strana, ale ani obyvateľstvo na odstupovanom (arbitrážnom) území nepočítalo. Cieľom týchto opatrení
maďarskej strany bola radikálna a rýchla zmena etnických a majetkových pomerov na tomto teritóriu. Veľmi rýchlo sa prikročilo k vyhosťovaniu obyvateľov, ktorí nepatrili k „praobyvateľom“, ale toto opatrenie sa dotklo aj ich rodín, manželiek aj maďarskej národnosti a detí, hoci tie sa narodili už tam. Toto veľmi zhoršilo vzťahy medzi oboma štátmi a
viedlo k recipročným opatreniam zo strany Československa a neskôr Slovenska. Maďarské úrady to vehementne kritizovali, ale o nápravu sa nepostarali.
Nové Zámky obsadilo maďarské vojsko 8. novembra 1938. Krátko popoludní z mesta za vyzváňania zvonov odchádzali československí úradníci, vojsko a četníctvo. Pred 14. hodinou sa čs. žandársky kapitán ako posledný odobral na radnici od miestneho predstavenstva. Krátko na to prišiel na aute s bielou zástavou maďarský poručík, ktorý Maďarskej národnej rade na
radnici oznámil príchod maďarského vojska na čele s generálom Gustávom Hennyeim. Okupačné (podľa Maďarov osloboditeľské) vojsko privítalo na Hlavnom námestí okolo 20 tisíc jasajúcich obyvateľov mesta vyzdobeného kvetinami a maďarskými zástavami. Uvítania sa vo svojom slávnostnom prejave ujal Andor Jaross. V priebehu zhromaždenia sa dav dožadoval aj pripojenia Bratislavy a preklínal Prahu (prevolávali sa heslá: Mindent vissza!
a Vesszen Prága!). Generál Hennyei vo svojej odpovedi uviedol, že nebude spokojný, kým sa Uhorsko neobnoví.[2] Žandárstvo a polícia už v prvú noc konali razie u komunistov a u národne uvedomelých Slovákov. Po výsluchoch poslali mnohých do žalárov a internačných táborov v Maďarsku, alebo ich dali pod policajný dozor. Časť obyvateľstva rabovala obchody a
rozbíjala výkladné skrine tých, ktorých majiteľmi boli Česi alebo Slováci. Niektorých aj fyzicky napadli a dav sa pokúsil rabovať aj Baťovu továreň, ale vojsko tomu zabránilo.[3]
Po obsadení južného Slovenska zaviedlo vojsko vojenskú správu, ktorú nahradila civilná správa až na konci roku 1938. Vojenskí velitelia menovali prednostov a úradníkov, ktorých menoslov bol vopred pripravený. Ostatných úradníkov, ale aj učiteľov a rôznych zamestnancov podrobili previerkam „národnej spoľahlivosti“. Novozámocký námestník mešťanostu a predseda národnej rady János Ölvedi (v roku 1939 bol už mešťanostom), ale
aj ďalší námestník mešťanostu a neskôr aj mešťanosta Gábor Rézler, sa netajili tým, že chcú vykoreniť „stopu, pamiatku, chyby, ducha 20 ročnej českej vlády“.[4]
Ako si nápravu chýb demokratického Československa predstavovala nová štátna moc sa ukázalo veľmi rýchlo. Boli rozpustené všetky politické strany okrem ZMS a HSĽS ako aj nemaďarské spolky a ich majetok bol zhabaný, alebo pridelený maďarským organizáciám. Obnovili sa spôsoby a postupy starej uhorskej administratívy, poslancov do maďarského parlamentu menovali. Hlavný župan na slávnosti usporiadanej pri príležitosti povýšenia
nových Zámkov na župné mesto (od 15. júla 1939) otvorene povedal, že si každý musí plniť svoje vlastenecké povinnosti a kto by na to pozabudol, proti tomu sa čo najprísnejšie zakročí. Podľa pamätnej knihy mesta Nové Zámky už po dvoch mesiacoch veľká väčšina obyvateľov, Slovákov aj Maďarov, ľutovala, že ich slobodný život v ČSR sa skončil takýmto spôsobom.[5] Hneď po okupácii internovali mnohé židovské rodiny v Železničiarskej kolónii, ktorú
českí a slovenskí obyvatelia väčšinou opustili. Židov prepúšťali aj z mestských úradov. Napríklad bývalý mestský zverolekár Alexander Gráf spáchal zo zúfalstva samovraždu. S občanmi židovského pôvodu zrušovali nájomné zmluvy a obchodné miestnosti odovzdávali kresťanom. Asi 80 percentám Židov odobrali v nasledujúcich mesiacoch živnostenské
oprávnenia.[6] Viedenská Arbitráž 2. novembra 1938 rozhodla o odstúpení územia
Česko-Slovenska, ktoré nebolo etnicky čisté ako vyhlasovali doboví maďarskí politici. Preto vo vedomí Maďarov platí pre tento akt pomenovanie „oslobodenie alebo späť pripojenie“ na slovenskej strane a vo vedomí väčšiny Slovákov ide o okupáciu alebo zabratie ich územia zo strany Maďarska. Niektorí historici navrhujú aby sa toto územie nazývalo neutrálne ako
„arbitrážne“. Odhliadnuc od všetkých týchto názvov, ak sledujeme vývoj na území južného Slovenska po arbitráži v rokoch 1938 – 1945 dochádzame k jednoznačnému záveru, že tu vládol režim, ktorý bol nedemokratický, autoritatívny a čo sa týka vzťahu k menšinám značne netolerantný.
[1] Historik Attila Simon napriek tomu tvrdí, že Viedenskou arbitrážou
boli nastolené etnické hranice: „A tak dni pred zrodom prvej Viedenskej arbitráže prebiehali v regióne síce v napätej atmosfére, ale bez násilností. Maďarské obyvateľstvo južného Slovenska prijalo Viedenskú arbitráž vytyčujúcu novú hranicu medzi Maďarskom a Slovenskom na etnickej báze (zvýraznené autorom) s uspokojením a veľkou radosťou.“ SIMON, A. Egy
rövid esztendő kronikája. A szlovákiai magyarok 1938-ban. Somorja 2010, s. 316.
[2] Érsekujvár és Vidéke, 13. novembra 1938.
[3] KOČIŠ, L.: Nové Zámky v minulosti, s. 101, STANO, J. –
MAJOR, F. – FORRÓ, M. Z kože a ocele. Nové Zámky: 1960, s. 56.
KOČIŠ, L.: Nové Zámky v minulosti..., s. 101.
[4] Tamže.
[6] KOČIŠ, L.: Nové Zámky v minulosti..., s. 101 – 102.
Na stránkach Watson.sk sa problematike venovali články:
11.11.2013 "Právo nevedieť"... Dokumentárny film Ústavu pamäti národa "Arbitráž" (2013)
06.11.2013 75. výročie Videnskej arbitráže. Minulosť je čoraz nepredvídateľnejšia...
30.09.2012 Ján Mitáč, Život Slovákov na obsadenom území južného Slovenska zaznamenaný na stránkach novín Slovenská jednota 1939 - 1944
12.09.2012 Ján Mitáč, Strana Slovenskej národnej jednoty na okupovanom území južného Slovenska v rokoch 1941 - 1944
24.03.2012 Juh Slovenska po Viedenskej arbitraži 1938-1945. Prezentácia zborníka v Nových Zámkoch
04.04.2011 Ešte raz k šurianskej konferencii
29.03.2011 Reakcia p. F. Vrábela na článok o šurianskej konferencii
22.03.2011 V Šuranoch začala vedecká historická konferencia Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži 1938-1945
04.03.2011 Simon Attila történész könyvbemutatója / Predstavenie knihy historika Attilu Simona
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}