Článok novozámockého evanjelického farára Pavla Kulíka vyšiel v Cirkevných listoch v septembri 1947. Napriek obvyklej pre rétoriku tej doby faľše a pretvárky, článok vcelku verne indikuje, že presídlenci pocítili určitý nesúlad medzi sľubmi, na ktoré ich nalákali a realitou, ktorá ich čakala. Či naozaj zazlievali pôvodným obyvateľom neporiadok, v ktorom svoje nie dobrovoľne opustené obydlia zanechali, nevedno (veď tí často nestihli opraviť ešte ani následky bombardovania). Isté je, že plošnému usadzovaniu, po ktorom presídlenci volali, bránil práve princíp presídľovania - vysídľovali selektívne práve zámožnejších gazdov, aby rozdiel majetku vytváral dostatočnú motiváciu ku sťahovaniu sa na Slovensko... Evanjelická cirkev sa do presídľovacej akcie pustila s rovnakým entuziazmom, ako do podobných národných podnikov v minulosti, a podobne neslávne aj skončila...
Proaktívne nominovala svojich 20 kňazov na čele s biskupom Osuským do presídľovacej komisie a v marci 1947 sa jej ešte zdalo, že verejnosť neoceňuje dostatočne jej jedinečné zásluhy na úspechu presídľovacej akcie. Najneskôr od júna 1947 sa však ocitla v paľbe kritiky a bola nútená čeliť nevôle nielen evanjelického biskupa Ordassa z Maďarska, ale prudké útoky prichádzali od českých evanjelikov a dokonca aj z vlastných radov. V decembri 1947 sa už museli "účastníci zájazdu" zo svojej bohumilej činnosti pre národ (ktorá určite iba zhodou okolností viedla k vyháňaniu obyvateľov južného Slovenska z ich domovov) vyviňovať v kolektívnom liste...
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}