Erika Podlipná (rod. Gáliková, nar. 5. marca 1943) bola adresátkou Tatarkových milostných dopisov. Ich vzťah, resp. korešpondencia, ktorá tvorí základ tejto knižky, začal v 1973 a pokračoval dva roky až do zásahu štátnej bezpečnosti. Tatarka, vlastnými slovami "prenasledovaný spisovateľ utláčanej európskej krajiny", žil v tom čase v ústraní vyštvaný komunistickou normalizačnou kultúrnou politikou na okraj spoločnosti. V tomto vzťahu nachádzal útočisko pre svoje spisovateľské a ľudské prežitie. Sú tu listy-úvahy, listy-eseje, listy-príbehy ale aj listy milostné a srdnato vášnivé. "Koláž" pozostáva zo 120 kapitol, na ukážku uvádzame niektoré fragmenty.
SAISON MORTE
Ležím v nemocnici. Abortus.
Bolo to všetko nečakane rýchle a kruté. Najhoršie mám za sebou. Duša bolí viac, ako telo. Prebolí.
Za pár dní ma pustia domov.
Mladá kolegyňa Eva mi cez poludňajšiu prestávku prináša kytičku a k nej dva listy od teba. Keď ich prečítam, vezmem z ošarpaného nočného stolíka knihu Trumana Capoteho "Raňajky u Tiffanyho", vpíšem do nej pár slov a potom jej ju podám.
Ona už vie, kde ju treba poslať.
Chvíľu sledujem, ako zápasí so svojou zvedavosťou. Napokon jej podľahne, otvorí knihu a nazrie do nej.
Nájde tam slová:
"Holly som ja, Terencia."
Eva sa zatvári komicky nechápavo, preto jej začnem narýchlo opisovať Holly Gollghtlyovú, túto bláznivú, neskrývane bohémsku, niekedy až neznesiteľne afektovanú, inokedy zas neobyčajne milú mladú ženu, ktorej životná filozofia vystihuje aj časť mojej podstaty. Robím to s takou presvedčivosťou, že okolo nás čoskoro začne vybuchovať smiech.
Neslýchaná veselosť "na potratovej izbe" pobúri personál. Vbehne obstarožná staničná sestra s výzorom večne rozzúreného foxteriéra, spraví nám prednášku o nemocničnom poriadku, doplní ju morálnym odsúdením žien odmietajúcich vznešené poslanie materstva a vystrašenú Evu vyhodí za dvere.
Zrazu mám pocit, že ma ktosi nečakane kruto udrel priamo do tváre.
FORTUNA TANTUM CONSTANS IN LEVITATE SUA
Drahé dievča, dostal som sa do konfliktu s priateľmi.
Vinu na tom má básnik Ľubo F.
Ja som proti nemu nič nemal (hoci som aj mohol mať), zato on o to viac proti mne. Položil si podmienku, že sa na istej priateľskej návšteve, na ktorú sme boli obaja pozvaní, so mnou neukáže.
Eva a Vlado mlčky súhlasili.
Tak som prišiel o priateľov.Alebo oni o mňa?
Ako vieš, sám si za nedeľný stôl k óbkrájanému mäsu nesadám.
Som smutný, že nemôžem byť s tebou, ale do prvého mi zostalo len dvadsať korún na cigarety. Ak mi po prvom dáš možnosť, prídem.
Vieš, že mne sa už len pri tebe darí precitnúť zo se-bazabudnutia? Človek to musí prikázať vždy najprv svojej duši. Musí, aby mohol aspoň zomrieť vo vedomí, že ho spálila bolesť duše.
Čo na to povieš, kráska moja osamelá, večná, púštna, stepná, pieskovo-presýpavá, nesmrteľná...?
EXITUS LETALIS
Tri dni po Bartolomejovom odchode sa muž znenazdania vyberie do chaty. Vráti sa s vetrovkou.
Keď mi ju podá, nevrlo povie, že ju objavil na vešiaku v chate a že ti ju mám poslať.
Nič netušiac urobím to hneď na druhý deň. Potom čakám. Odpoveď neprichádza.
Namiesto nej dostanem predvolanie na Krajskú správu pasov a víz.
Asi mi odoberú cestovný doklad. Nech, nezáleží mi na ňom!
Do obávanej budovy sa dostavím na minútu presne. Nie som sama: za ruku ma drží malý Mirko. Vzala som ho so sebou, lebo viem, že v nepriateľskom prostredí bude pre mňa jeho prítomnosť posilou.
Mladý, civilný zamestnanec sa nás ujme už pri vchode. Odmanévruje nás k výťahu a potom do traktu, ktorý je od Pasovej správy najviac vzdialený.
Čoskoro sa ocitneme v neveľkej, ale dokonale vybavenej pracovni.
Usadím syna, dám mu papier a pastelky a len potom si sadnem k nemu.
Čakáme.
Čas ubieha pomaly.
Napadne mi, že možno aj to je zámerné. Keď prejde štvrťhodina, zmocnia sa ma zlé predtuchy.
Sú opodstatnené.
Konečne sa dvere otvoria dokorán. Ukáže sa v nich mrazivo slušný pán stredných rokov. Neidentifikovateľným spôsobom sa mi predstaví a vzápätí elegantným pohybom ruky odmietne podávaný pas. Prekvapí ma to.
- Smiem vedieť kvôli čomu ste ma dali predvolať?
- Samozrejme! Pani Podlipná, vy udržiavate blízke, takpovediac dôverné styky so spisovateľom Dominikom Tatarkom. Priatelíte sa s ním, hoci viete o jeho protisocialistickom zmýšľaní.
- Ale veď my sa spolu stýkame súkromne a nevyvíjame žiadne politické aktivity!
- Viem, lenže aj napriek tomu vás musím dôrazne vyzvať, aby ste styky s ním okamžite prerušili. Nieje žiadúce, aby váš vzťah ďalej pokračoval! Ak sa s pánom Tatarkom neprestanete schádzať, budeme nútení uplatniť voči vám a vašej rodine niektoré sankcie.
- Prosím, buďte konkrétny!
- V poriadku. V prvom rade ide o vašu dcéru. Môžete si byť istá, že sa po skončení základnej školy nedostane vyššie. Nebude prijatá ani na učilište, tým menej do gymnázia, kam ju chcete dostať. V jej prípade ani najlepšie vysvedčenie nezaváži.
- A ďalej?
- Vášho manžela vylúčime zo strany a spolu s vami príde o zamestnanie. Vo vašom prípade to bude samozrejmé, veď pracujete v kultúrnej inštitúcii, teda na ideologickom úseku, kde potrebujeme spoľahlivých ľudí, ale on sa vám iste nepoďakuje.
Všetko sa vo mne búri a hoci nemám k výbuchu ďaleko, zvážim situáciu a začnem sa ovládať.
Nasadím ľahostajný výraz, sklopím zrak, zatajím sa a pritom horúčkovito premýšľam.
Je to len obyčajné sprosté vydieranie.
Žiaľ, účinné.
Ako v mrákotách počujem zvláštny, kovový hlas. Hovorí, že sa o našom rozhovore nemám pred nikým zmieňovať.
Bolesť mi zviera najprv hrdlo, potom tvár a napokon celé telo. Je to jasné.
Stojím pred neúprosným rituálom: Musím sa rozhodnúť.
Ale existuje pre mňa nejaká voľba, ktorá by zároveň nebola oj vinou?
Mrazivo slušný muž znenazdania zvýši hlas. Ukáže na Mirka a cynicky prehlási, že keď už mám postihnuté jedno dieťa, iste nebudem chcieť hazardovať s budúcnosťou toho druhého, nadaného.
Je to absurdné!
Nedovolím, aby ma človek jeho charakteru napomínal!
Vstanem, pozbieram Mirkove roztrúsené veci, chytím ho za ruku a zberám sa preč. Na to on vstane a podáva mi ruku. Robím sa, že ju nevidím.
Keď vykročím z budovy, prekvapí ma svet bez kontúr. Pred očami sa mi mihocú len akési farebné machule, v ktorých sa neviem vyznať.
Potom neznesiteľné hučanie v ušiach a hneď na to škrípanie bŕzd.
Bože, veď nás skoro zrazilo auto!
Musím dávať lepší pozor.
Musím, lebo synova drobná rúčka sa dôverčivo drží mojej dlane.
O tom dni viac neviem.
A MIS SOLEDADES VOY (Neodoslaný list)
El Caide, najdrahší.
Chcela by som ti v tejto chvíli spôsobiť dlhú, aspoň päťminútovú bolesť. Dotknúť sa ťa, päť minút ti vnárať ihlu do stehna a povedať ti pritom, že môj list je rozlúčenie.
Ty vieš, že si sa stal pre mňa bytosťou, ktorú si už od seba neodmyslím, nech by sa stalo čokoľvek. Bytosťou, ktorá vo mne večne zostáva a ktorú mi až do konca bude pripomínať tisíc vecí a nekonečne mnoho súvislostí. Práve preto si môžeš byť istý, že si vstúpil do večnosti môjho života (hoci podenkového) a že to už tak zostane. Práve preto nieje nevyhnutné, aby sme sa vídali a aby sa pokazila chvíľa, ktorú obaja opatrujeme v pamäti.
Som stále s tebou.
Ty žiješ vo mne.
To stačí.
Prosím neobviňuj ma pre to, čo nedokážem zmeniť.
PULVIS ET UMBRA SUMUS
Rezonuje vo mne mužov hlas: "Terencia, viem všetko. Ak ublížiš Kataríne, zabijem ťa."
Nezabiješ, veď ja nechcem ublížiť nikomu, tým menej vlastným deťom. Naozaj.
Vlastne ani dobre neviem, či ešte vôbec čosi chcem. Uprostred babieho leta ma znenazdanie prepadne ukrutná bolesť. Premáham ju zvýšenou aktivitou, hladovkou a popieraním seba samej, lenže ona ma jedného dňa vezme do drápov a zmení sa na ničivé inferno.
Zvraciam, slabnem a napokon strácam vedomie. Precitnem na nemocničnom lôžku.
Bezmocne visím na prístrojoch. Okolo mňa zomierajú ľudia.
Aj ja umieram. Viem o tom.
S diagnózou pancreatitis acuta mám len nepatrnú nádej na prežitie.
Jedného dňa sa pri mojom lôžku objaví matka. Zhrozene zbadám vedľa nej Katarínu.
("Katarína, dieťa moje, povedz, čo mám spraviť, aby som ti nezomrela pred očami? Ty mi to možno nikdy neodpustíš, ale ja teraz šepkám, že ťa tu nechcem, že musíš okamžite preč.")
"Mama, radšej aj ty odíď..."
Zostáva, ale v očiach sa jej zrkadlí zdesenie pred majestátom smrti. Dojíma ma, preto ju začnem utešovať. Vtom si spomeniem na teba.
V tejto chvíli už nemusím brať ohľad na vydieranie. Požiadam o papier a pero.
Matka vytrhne zo školského zošita čistý list a podá mi ho. Ja naň začnem písať nesúvislé slová, slová na rozlúčku. Len tak, popamäti. Nevidím na ne a to je moje šťastie.
Päť a pol týždňa existujem výhradne iba cez bolesť. Zápasím s ničotou, premáham ju a napokon víťazím.
Nepravdepodobne, zázračne ožijem a začnem sa pomaly zotavovať.
Začiatkom novembra ma prevezú na jednu z bratislavských kliník. Všetci sú ku mne báječní. Rozmaznávajú ma.
Tešiť sa nevládzem a nemám na to ani dôvod.
Som žena, ktorej sa v živote všetko zlé už stálo.
Koncom mesiaca, keď sa už ako-tak udržím na nohách, ti zavolám.
Tvoj hlas znie akosi cudzo.
Ohlásiš návštevu na druhý deň.
Teším sa z nej a som vďačná, že v človeku nie sú iba prvky tragična, ale aj nezničiteľná túžba po láske a porozumení.
Mám to za sebou. Dostala som návštevu. Nepochybne.
Nebol si to však ty, bola to len tvoja fyzická podoba. Priniesol si mi žlté ruže. K nim niekoľko otázok: Terencia, môžeš mi vysvetliť čo sa stalo?" "Ochorela som na smrť. Už tretí mesiac ležím v nemocnici."
"Bolo to ešte predtým. Spomeň si, čo bolo predtým!" "O tom ti v tejto chvíli nemôžem povedať nič." "Dostala si môj list?"
"Po tvojom odchode prišli tri listy. Dozvedela som sa z nich, že zadržali moju poštu a ty si odo mňa nič nedostal, hoci som ti písala. Potom už od teba žiadny list neprišiel."
Ďalej je to len konverzácia.
"Cítiš sa lepšie?"
"Áno. Myslím, že kritické štádium je prekonané." "Som rád." "Ja tak isto."
"Mala by si sa šetriť. Musíš veľa jesť a odpočívať. Iste sa zotavíš. No, ja už radšej pôjdem." "Prosím, ešte nie..." Pohládzam ťa po tvári, po šiji. Nereaguješ. Je to zbytočné. Ale prečo? Preboha, prečo?
Ty opatrne zložíš zo seba moje ruky, jemne ich pobozkáš a povieš:
"Terencia, drahé dievča, želám ti mnoho šťastia." "Aj ja tebe."
Zrazu, sa všetko kamsi podeje.
Žlté ruže ani teba už nevidím.
Keď sa mi podarí precitnúť, už nie si v izbe.
Z okna vidím, ako si ťa odvádza neznáma slečna prudko sa zvažujúcou ulicou Palisád. Vaše siluety, dôverne zavesené do seba, pohlcuje všeobjímajúca novembrová hmla.
Zostane po nich jazva v pamäti.
Najhlbšia, najbolestnejšia.
Finiš.
AEQVAT OMNES CINIS
Dva dni pred Vianocami ma pustia domov. Vraciam sa zúbožená, nepodobná sebe samej.
Sužuje ma vlastná bezmocnosť. Mám pocit, že som len akási mechanická hračka, ktorú sa lekárom podarilo opraviť. Ponižuje ma, že potrebujem pomoc a vôbec sa nevládzem postarať o deti. Medzi sviatkami začnú chodiť návštevy.
Prídu aj kolegynine.
Donesú poštu.
Okamžite v nej nájdem tvoj list. Je zo septembra.
"Terencia!
Čo myslíš, prečo som ti už od samého začiatku kládol otázky týkajúce sa tvojho sebauvedomovanía? Z rasizmu?
Veď by som sa musel hanbou prepadnúť, ja, slo¬venský spisovateľ!
Poslala si mi balík a v ňom vetrovku, ktorá nebola moja. Keď som šiju lepšie poobzeral, zistil som v nej jasnú provokáciu - predmet z cudziny.
Povedz, prečo to robíš?
Prečo degraduješ priateľstvo so spisovateľom utláčaného národa?
Svoje konanie už ničím nemôžeš ospravedlniť, vravím ničím!
Alebo by si vari chcela, aby som sa aj ja poprel, aby mi vydali zobrané spisy, aby som sa dal zasypať stoti¬sícovými honorármi, "aby sme boli bez starostí?" Od šesťdesiateho ôsmeho roku a od nášho stretnutia pred Štefánkou považuješ ma dnes za senilného idiota? Ako tvoj priateľ nie pre seba, ale iba pre teba, pre teba samú ťa prosím, daj svoju dušu do poriadku a prestaň hrať so mnou podvodnú hru! Ver, že sa na teba nevynášam, lebo viem, že sa ti ťažko žije, ale so svojím starobylým kultivovaným podvedomím a ani so mnou osobne v živote už nič nenavyjednávaš.
Maj sa dobre, v slobode ducha.
Tvoj
Bartolomej Slzička.
Keď list dočítam, vypadne mi z rúk.
Krutohra vrcholí.
Zrazu si uvedomím, že zo mňa urobili obyčajnú figúrku na šachovnici moci, ktorou ťa chceli smrteľne zraniť - zasiahnuť na poslednom citlivom mieste.
Z mojej lásky k tebe stala sa vražedná zbraň.
Vidím, prehrala som.
Už nemôžem spraviť ani jediný krok, aby som neohrozila svoju dcéru, ktorá zostáva pre mňa jedinou nádejou - nádejou pre budúcnosť.
Bože, kto mi povie, ako mám ďalej žiť?
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}