... pýtali sa redaktori posledného minuloročného čísla časopisu .týždeň. "A vari nevznikol?!" mohli by sme odpovedať parafrázujúc dobrého vojaka Švejka... Ale vypočujme si odborníkov: Csaba G. Kiss tvrdí, že nevznikol, lebo evanjelici tvorili iba pätinu obyvateľstva a všetci ostatní Slováci mali uhorské mentálne dedičtvo. Jan Rychlík tvrdí, že vznik národa predpokladá nielen spoločný či príbuzný jazyk, ale aj spoločné zdieľanie minulosti, zdieľanie kultúrnych hodnôt, či všeobecnú úctu k osobnostiam. Nič z toho nebolo v prípade Čiech a Slovenska splnené. Tibor Pichler súdi, že šlo o experiment, ktorý nebol dostatočne ambiciózny (ako by bola napr. Veľkomoravská republika) a navyše netrval ani dostatočne dlho...
Je zaujímavé, ako sa redaktori Martin Hanus a Jozef Majchrák snažia prísť na koreň i inej veci - ktorú by zdanlivo mal ovládať každý školák - sporu medzi Štúrom a Kollárom o slovenčinu. Snažili sa tento notoricky konfúzny príbeh podať čo najzrozumiteľnejšie - posúdte sami, ako sa im to podarilo.
24. apríla 1836 keď už maďarizácia prituhovala, sa vybral Štúr s priateľmi na Devín, kde plamenne rečnil o Veľkej Morave a zašlej sláve. Potom zišli do hostinca na morku.
Evanjelici hovorili češtinou (s rôznymi prívlastkami), ale Slováci ako keby zaspali v minulých storočiach. Štúrovci si uvedomovali, že musia čeliť stúpajúcemu maďarizačnému tlaku a ideológii, ktorá so slovenskosťou v Uhorsku nerátala. Keďže v Uhorsku žili 2 milióny Slovákov a 4 milióny Maďarov (v skutočnosti podľa rakúskeho sčítana z r. 1850 1.739.000/4.812.000), Štúr oprávnene volal po národnej a kultúrnej emancipácii.
V r. 1840 sa gen. inšpektorom evanj. cirkvy stal gróf Karol Zay, ktorého cieľom bolo podriadiť evanjelikov Kalvínom. "Medzi nami a Maďarmi hrozný boj nastáva: oni nám ho vypovedali výslovne na život a na smrť" súdil Štúr.
Štúrovci písali články do časopisu Květy (keďže po česky poriadne nevedeli) so slovakizmami, ktoré im neprechádzali. To ich pokorovalo. V r. 1843 sa rozhodli konštituovať spisovný jazyk na základe stredoslovenčiny pretože domáci jazyk "hýbe srdce a budí myseľ". Štúr bol pod tlakom maďarizátorov na konci r. 1843 odvolaný z funkcie námestníka profesora na lýceu (v skutočnosti "pomocný profesor bez nároku na plat" a "maďarizátori" boli samotní slovenskí evanjelici).
Uhorskí cenzori v r. 1845 nepovolil Štúrovi vydávanie novín, viedenskí áno. Začala tlačová vojna medzi Štúrom a Kollárom plná osočovania a invektív v tom čoraz nepriateľskejšom uhorskom svete. Osobný spor netrval dlho, lebo aktéri umreli mladí.
Po vzniku ČSR politika a menovite Milan Hodža, stranil Kollárovi proti Štúrovi, a vyslovil názor, že motiváciou k slovenčine bola snaha nakloniť si hornouhorských zemanov. Škultéty oponoval, vraj Maďari rovnako neradi videli slovenčinu ako češtinu. V masarykovskej republike sa húževnato propagovala téza o československom národe, čoskoro však bolo jasné, že vyhral Ľudovít Štúr...
Toľko príbeh o slovenčine prerozprávaný dvomi novinármi renomovaného týždenníka. Má mnoho spoločného s textom v Čítanke pre 4. ročník ZŠ.
Za povšimnutie stojí samotná frivolná idea sa púšťať do podobnej témy a ešte takýmto spôsobom, ako aj dva typy logických defektov, ktoré robia už tradične robia celý príbeh ťažko zrozumiteľným.
Prvý defekt je používanie logiky paradoxu: "Zdalo sa... boli to však plané nadeje", "húževnato sa propagovala téza... čoskoro však už bolo jasné", atď. Keďže dejinné udalosti sledujú lineárnu vnútornú logiku, podobný spôsob výkladu vyvoláva v čitateľovi rozpaky.
Druhý defekt je chronický: Všade, kde chýba zrozumiteľný motív, si autori pomohli "maďarizáciou". Dávno pred vyrovnaním 1867/68, dávno pred založením/zatvorením Matice i troch slovenských gymnázií, dávno pred Apponyim a Černovou. Aj z toho dobre vidno, že v prípade "maďarizácie" nejde o žiadnu reálnu historickú skutočnosť (nanajvýš ak o zrkadlenie vlastných odstredivých snáh), a tento perzekučný blud bol evanjelikmi kultivovaný ako fundament pre konštrukciu vlastného politického programu a vydieranie národnostne vlažného katolíckeho kléru a zajedno a ovládnutie katolíckej väčšiny obyvateľstva.
Všetky "jazykové zápasy" uvádzané vyššie sa týkali sotva pätinového obyvateľstva Horniakov, aj to len ich úzkej vzdelanej vrstvy. Ich dobrodením i prekliatim bola pročeská kultúrna tradícia. Ich elitu tvorilo niekoľko príbuzensky previazaných famílií pobelohorských českých exulantov, ktorí sa kultúrne ani politicky nikdy s Uhorskom nestotožnili a ktorí vďaka svojej vzdelanostnej prevahe nad okolitým slovenským obyvateľstvom získali vedomie určitého mesianistického poslania - pričlenenia poblúdených uhorských Slovanov k Slávii, t.j. k Čecho-Slávii.
Na druhej strane ich relatívna málopočetnosť v rámci jazykovo-etnickej komunity na Horniakoch, ich neustále dobiehala. Jazykovou reformou a zavedením turčianskomartinského jazykového úzu sa síce postavili do čela "národného" pohybu na Horniakoch, vo chvíľach masovej mobilizácie však už nemali šancu udržať na jej čele...
Ak ste teda nedostali odpoveď na otázku prečo sa Štúrovci v r. 1843 rozhodli pre slovenčinu, nezúfajte. Doba ešte nedozrela, aby redaktori .týždňa začali skúmať slovenčinu ako nástroj na získanie (a udržanie) politickej moci. Možno v budúcom čísle...
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}