V decembri 1990, v čase keď slovenskú spoločnosť ešte spaľovali vášne vyvolané jazykovým zákonom, sa vo Vozokanoch pri Galante konalo trojdňové sympózium pracovníkov historických ústavov slovenskej a maďarskej akadémie vied. Historici zo Slovenska i Maďarska si po prvýkrát odskúšali dramaturgiu pre "demokratický dialóg", ktorý odvtedy s drobnými obmenami používajú.
Nespôsobilo veľké prekvapenie keď vysvitlo, že slovenská historiografia má na vybrané aspekty spoločných dejín odlišný pohľad, zhodou okolností jediný možný z hľadiska legitimity československého štátu. Spoločné rokovanie síce neprinieslo priblíženie stanovísk, strany sa však zhodli aspoň na tom, že podobné stretnutia sú užitočné a je potrebné v nich pokračovať (donekonečna).
Možno práve tam a vtedy sa to celé malo zastaviť. Známe motívy o "národnostnom útlaku v Uhorsku", "maďarizácii" a pod. nemali odznieť bez toho, aby boli osvetlené okolnosti vzniku, účel a podstata slovenskej historiografickej produkcie na tieto témy. Nemalo sa pokračovať bez toho, aby bola daná jasná mravná kvalifikácia politiky eliminácie Maďarov z ČSR, ktorá bola prítomná od založenia štátu v r. 1918 a nadobudla krajné formy v r. 1945-48. Bola chyba sa púšťať do interpretačných a terminologických sporov o narratívach, ktoré boli svojho času používané na etnické čistky a na ktoré sa v r. 1968 a opäť v r. 1990 nadväzovalo za účelom kriminalizácie menšiny.
Žiaľ príležitosť vymedziť sa voči takejto "vede" a jej trúženíkom, ostala nevyužitá. Prítomní vedúci pracovníci oboch inštitúcií boli zaťažení minulou službou režimu a mali dobré dôvody nekaziť si navzájom renomé, už beztak pošramotené. A tak sa prednášková sála opäť postupne zaplnila zástupmi fiktívnych obetí "maďarizácie" až vonkoncom neostalo miesto na obete skutočné - tie z petržalského protitankového zákopu, alebo na desaťtisíce pasažierov deportačných vlakov... Bol stratený čas, ktorý - ako sa zdá - zničil kredit nielen účastníkov, ktorí prednášali bludy, ale aj tých, ktorí im to dovolili...
Materiály trojdňovej konferencie zverejnené neboli. V slovenčine bola publikovaná stručná správa z pera P. Zelenáka a vystúpenie Júliusa Mésároša. V maďarčine bol publikovaný text Ferenca Glatza a skrátená verzia Mésárošovho textu (ktorý J. Mésároš uvádzal vo svojej bibliografii akoby šlo o samostatnú prácu - zrejme kvôli jemne provokatívnemu názvu - v preklade "Príčiny protimaďarských postojov Slovákov")
P. Zelenák, Sympózium o slovensko-maďarských vzťahoch, Historický časopis č. 3/1991
V dňoch 4.-5. 12. 1990 sa konalo vo Vozokanoch vedecké sympózium na tému Problémy slovensko-maďarských vzťahov v novodobých dejinách. Konalo sa v rámci medzi-ústavného stretnutia HO SAV a HO MAV. Účastníkov sympózia privítal riaditeľ HÚ SAV D. Kováč. V úvodnom prejave poukázal na nové spoločenské podmienky, ktoré v oveľa väčšej miere ako dosiaľ otvárajú priestor pre slobodnú prácu historikov. Vznikla možnosť vysvetľovať udalosti a dejinné procesy bez nacionálnej a inej predpojatosti. Zdôraznil, Že téma sympózia nebola zvolená náhodne. Posledné desaťročia 19. stor., prvá svetová vojna, jej príčiny a dôsledky patria ku kľúčovým problémom v slovensko-maďarských vzťahoch a dejín strednej Európy vôbec. Od pochopenia tohto obdobia závisí aj poňatie vývinových tendencií celého 20. stor. D. Kováč vyjadril nádej, že stretnutie prispeje k vedeckému dialógu o dejinách našich národov.
Aj riaditeľ HÚ MAV F. Glatz vo svojom prejave zdôraznil myšlienku, že historiografia by nemala byť advokátom národných záujmov, ale ani proletárskeho internacionalizmu, ako to bolo v nedávnej minulostL V obsiahlom výklade analyzoval vývinové trendy v historiografii. Poukázal na to. že dosiaľ sa orientuje predovšetkým na národné dejiny a z tejto pozície reflektuje aj svetové dejiny. Ide o zjednodušený pohľad na dejiny ako dejiny národov a štátov. Aj keď existovali pokusy prekonať túto jednostrannosť a obrátiť pozornosť na človeka a jeho bežný život, tieto pokusy boli prehlušené všeobecnou nestabilitou a nutnosťou zdôvodňovať národnú identitu nástupníckych štátov. V ďalšej časti sa F. Glatz zaoberal vývojom v stredoeurópskom priestore po rozpade sovietskeho systému a mieste historikov v procese utvárania novej podoby jeho usporiadania.
J. Mésároš vo svojom príspevku analyzoval deformácie v historickom vedomí slovenského národa v pohľade na Uhorsko ako na žalár národov, tisícročie útlaku a na Maďarov ako odvekých nepriateľov. Podľa neho existujú tri zdroje týchto deformácií. Prvý je v odmietaní Slovákov ako svojbytného národa v čase premeny feudálneho Uhorska. Druhý súvisí so vznikom ČSR, ktorý sa chápal ako vyslobodenie spod maďarského útlaku, čo bol len krok k preneseniu tejto predstavy na celé dejiny Uhorska. Za tretí zdroj považuje iredentu a revizionizmus horthyovského Maďarska. Ďalej zdôraznil, že len dôslednou analýzou príčin rozpadu Rakúsko--Uhorska budeme môcť prekonať existujúce deformácie významu Uhorska v našich dejinách. V ďalšej časti sa zaoberal niektorými momentmi vo vývoji slovenského politického myslenia.
V diskusii L. Szarka pripomenul, že napriek posunom vo výskume zostávajú sporné otázky medzi slovenskými a maďarskými historikmi napr. v problematike asimilácie. Interpretácie národnostného zákona i obdobia od konca vojny po Trianon. D. Szabó zase venoval pozornosť procesu formovania národov v strednej Európe a istej paralele s vývojom v západnej Európe. Aj F. Glatz sa širšie dotkol tejto otázky z hľadiska typológie národných hnutí a nevyužitej šance, ktorá nastala v Uhorsku po roku 1867. L. Tajták upozornil na uhorských jakobínov a ich projekt federalizácie Uhorska. C. Haraksim poukázal na niektoré odlišné črty formovania slovanských národov oproti vývoju v západnej Európe.
Z. Szasz sledoval vo svojom referáte hlavné trendy v maďarskej národnostnej politike po vyrovnaní. V závislosti od jej rôznych interpretácii poukázal na isté preceňovanie úlohy štátu a globálne nazeranie na národnostnú politiku ako konštantu štátneho záujmu. Vymedzil jednotlivé etapy jej tvorby a realizácie z hľadiska mocenských bojov v maďarskom politickom tábore i vo vzťahu k vývoju v Európe. Zároveň poukázal aj na nevyužité možnosti slovenského hnutia v čase pasivity Slovenskej národnej strany. M. Podrimavský sa zameral na problematiku slovenskej politiky a otázku národnej emancipácie od polovice 19. stor. Analyzoval základné tendencie štátoprávnych snáh Slovákov, ich reflexiu v slovenskej politike a možnosti, ktorú táto politika mala v čoraz zložitejších podmienkach národnostného útlaku. Práve neuznanie svojbytnosti národa a práva na sebaurčenie bolo rozhodujúcou príčinou rozchodu Slovákov s Uhorskom.
V diskusii J. Mésároš poukázal na to, že slovenská politika vždy hľadala kontakty s maďarskými opozičnými prúdmi. Na jej profiláciu však pôsobili aj zmeny v sociálno-ekonoraickej oblasti. V obsiahlejšom koreferáte reagoval G. Buzinkay na otázku možnosti demokratizácie a liberalizácie Uhorska po roku 1867. Na materiáli z oblasti žurnalistiky dokumentoval, že tlačový zákon bol spočiatku zameraný proti lavicovému, demokratickému hnutiu a až neskôr sa uplatňoval ako nástroj národnostnej politiky.
D. Kováč sa vo svojom príspevku zameral na problematiku roku 1918 v slovenskom politickom vývoji. Aj v reagencii na predchádzajúce vystúpenia poukázal na rozdielnosť chápania dôsledkov vojny a Trianonu v maďarskom prostred! a v nástupníckych štátoch. Upozornil, že v maďarských politických kruhoch sa po Trianone nevytvoril priestor pre analýzu príčin rozpadu Rakúsko-Uhorska. Skôr sa chápal ako dôsledok politiky dohodových mocnosti a národných hnutí. Ďalej analyzoval slovenskú politiku v čase vojny a jej vyústenie v r. 1918, ktorým sa zavŕšila jedna etapa vývinu slovenského národa. L. Szarka sa zaoberal hodnotením slovenskej otázky v maďarskej vládnej politike v rokoch 1918—1919. resp. pokusmi o jej riešenie. Načrtol pokusy maďarskej politiky eliminovať proces česko-slovenského zjednocovania a formovanie koncepcie na záchranu integrity Uhorska, resp. vytvorenie hraníc Maďarska podlá etnického princípu. Detailnejšie rozobral rokovanie slo-vensko-maďarské v novembri 1918.
Okolo problémov rozpadu Rakúsko-Uhorska, Jeho príčin i následkov sa rozprúdila obšírna diskusia. L. Deák upozornil na určité nepochopenie príčin Trianonu v dobovej maďarskej politike aj v medzivojnovom období, čo viedlo k úsiliu o obnovu Uhorska. G. Szabó načrtol medzinárodné súvislosti národnostnej politiky v Uhorsku a otázku panslavizmu. L. Szarka hlbšie rozviedol reálnosť i iracionálnu v konaní vlády, v hodnotení rozporov v česko-slovenských vzťahoch. D. Kováč podčiarkol, že aj na rokovaní v novembri 1918 išlo vláde v skutočnosti o zachovanie Uhorska a nie o revíziu jej predchádzajúcej národnostnej politiky. Značná pozornosť sa v diskusii venovala problémom okolo stanovenia slovensko-maďarských hraníc.
Úlohou francúzskej zahraničnej politiky vo vzťahu k stredoeurópskemu priestoru na Parížskej mierovej konferencii sa zaoberala M. Adamova. Na podklade zahraničných archívnych materiálov rekonštruovala proces vzťahu mocností k zachovaniu, resp. rozbitiu Rakúsko-Uhorska a ich vzťahu k národným hnutiam. Z tohto hľadiska sa pokúsila detailnejšie analyzovať politiku Francúzska pred i po Trianone. B. Ferenčuhová sa viac v referáte zamerala na problematiku vzniku Malej dohody a jej úlohy v stredoeurópskej politike. Poukázala na to. že CSR v tomto rámci konalo aj v súlade s politikou Francúzska, v záujme posilnenia spolupráce nástupníckych štátov, v záujme zachovania stability v tomto priestore. L. Deák sa zameral na otázku úlohy Š. Osuského v kontexte československého odboja a najmä jeho aktivity na Parížskej mierovej konferencii. Zdôraznil, že dosial nie sú docenené Jeho zásluhy na príprave mierových zmlúv a jeho zástoj v diplomatickom zápase o Československo.
V záverečnej diskusii sa účastníci sympózia dotkli viacerých problémov, ktoré priamo vyplynuli z prednesených referátov, resp. by sa v budúcnosti mali stať predmetom výskumu. V tomto duchu sa z rôznych stránok objasňovali otázky okolo pasivity SNS a jej dôsledkov pre vývoj slovenského národného hnutia (L. Szarka, M. Podrimavský), problém revizionlzmu a úlohy Malej dohody v stredoeurópskych reláciách (L. Deák, M. Adamova, B. Ferenčuhová) a význam Trianonu pre slovenský národ (Ľ. Haraksim). V záverečnom slove riadite! HÚ SAV D. Kováč vyzdvihol vecný a pracovný charakter sympózia. Zdôraznil, že aj keď sa ukázali rozdiely v chápaní udalosti a dejov tohto zlomového obdobia v dejinách našich národov, je zrejmé, že len vzájomné stretávanie sa a vedecký dialóg môže prispieť k posunu historickej vedy. Svedčia o tom aj plány spolupráce partnerských historických ústavov.
Július Mésároš, deformácie vo vedomí slovenskej a maďarskej národnej pospolitosti o spoločných dejinách a ich zdroje, Historický časopis č. 3/1991
Búrlivé politické vrenie a premeny, ktoré už niekoľko rokov v štátoch strednej a východnej Európy sprevádzajú rozpad nadnárodného alebo Internacionálneho socialistického spoločenstva alebo bloku a Jeho totalitných režimov, sa u všetkých tu žijúcich národov a etník prejavujú aj v novej renesancii ich národného povedomia. U všetkých, nevynímajúc ani ten najvyvolenejší ruský národ, pozorujeme spontánnu túžbu zbaviť sa deformácií vlastnej identity, získať späť svoju vlastnú tvár a svojbytnosť a takto si otvoriť cestu pre vstup do novej demokratickej rodiny európskych národov, do spoločného európskeho domu.*
Identita, skutočná tvár každého národa či etnickej skupiny je jedinečným dielom majstrov, ktorých voláme historický čas a historické podmienky. Len v ich zrkadle, pokiaľ ho nenastavujeme krivo, môže každý národ poznať či poznávať aj pravú podobu svojej súčasnej identity, svojej vlastnej podoby, ako i zaradenia medzi ostatnými národmi. Neprekvapuje preto, že novú renesanciu národného povedomia v našom priestore Európy sprevádzala aj renesancia nebývalého záujmu o národnú minulosť. Pravda, renesancia tohto širokého, spontánneho záujmu o pravdivé poznanie minulosti zďaleka neznamená aj jej objektívne, pravdivé sprostredkúvanie. Podobu a kvalitu tohto sprostredkúvania a výkladov ovplyvňuje nielen neobyčajne široká sieť kanálov každodennej komunikácie, ktorá v dôsledku vnútropolitickej, svetonázorovej a inej polarizácie národných spoločností, ale i pod tlakom iných domácich i medzinárodných okolností má stále viac diferencovaný káder interpretov, vykladačov a manipulantov. V tomto smere sa vo veľmi zložitej situácii nachádza aj profesionálna historiografia. Jej poslanie byť spoľahlivou oporou objektivizovania poznania a výkladov dejín svojich národov a vzájomných vzťahov národov je však práve v tomto prelomovom historickom období veľmi ťažké. Nie je ľahké práve preto, že v dlhom područí či v službách ideológie a politiky bývalých totalitných režimov si profesionálna historiografia sama u národnej pospolitosti naštrbila svoj vedecký, a najmä morálny kredit. Ďalej je to preto, že zbavujúc sa predchádzajúcich chomútov v novej politickej realite sama podlieha mnohostrannej diferenciácii svojich reprezentantov. Prejavuje sa to nevyhnutne v rôznych prístupoch pri výbere tém, spôsoboch ich nastoľovania, interpretácie a aktualizácie, či už v spojitosti s domácou alebo medzinárodnou politickou klímou, alebo s politickými doktrínami alebo cieľmi jej Jednotlivých prúdov, následkom čoho je aj veľká rozkolísanosť interpretácie rôznych reálií národnej minulosti a Jej medzinárodných súvislostí.
Národnostná otázka ako Jeden z veľmi závažných fenoménov súčasných politických dejov a prevratov v štátoch strednej a východnej Európy a konkrétne národné a národnostné hnutia nie sú len reakciou na deformácie vývoja a života tunajších etník v povojnovom období za vlády totalitných režimov. Viac čí menej ich ovplyvňuje aj dedičstvo dávnych i nie tak dávnych procesov zaľudňovania a miešania priestorov strednej a východnej Európy Jej súčasnými etnickými zložkami. Ešte výraznejšie tu pôsobí dedičstvo rozpadu mnohonárodných feudálnych štátnych a vládnych štruktúr a systémov z obdobia formovania a presadzovania sa národných a občianskych ideí a prísľubov ich nového usporiadania. V priebehu 19. a na začiatku 20. stor. sa to odrazilo vo viacerých revolučných výbuchoch pri mocenských stretnutiach a nakoniec i vo významných zmenách obrazu starej politickej mapy Európy. Sem patrí nakoniec aj dedičstvo zápasov o rešpektovanie národnej subjektivity a svojbytnosti a s tým spojených politických, hospodárskych, jazykových, kultúrnych a iných práv a záujmov národov a národnostných menšín v mnohonárodnostných štátoch Európy, akým bolo aj Rakúsko-Uhorsko, alebo aké sú i na jeho troskách vzniknuté nástupnícke štáty.
Mnohé národy práve v priebehu 19. stor. položili pevné základy nielen štátnej a inštitucionálnej ochrany vlastnej národnej svojbytnosti a suverenity, ale i základy všestrannej hospodárskej, politickej, vedeckej či kultúrnej emancipácie. Iné zas práve v tomto období museli ťažko zápasiť o svoju holú národnú existenciu. Deformácie ich vývoja, ktoré zdedili z 19. stor., veľmi nepriaznivo ovplyvnili ich postavenie a národnoemancipačné možnosti a snahy aj v priebehu celého 20. stor. Rezíduá týchto deformácií v rôznych polohách a úrovniach sú v strednej Európe veľmi výrazným katalyzátorom aj súčasnej národnostnej otázky v tomto priestore a rovnako i postojov k nej i názorov na jej riešenie, a to ako v rámci existujúcich štátnych útvarov, tak i medzi nimi, či v meradlách európskych.
Svoju špecifickú váhu a odraz má toto historické dedičstvo v súčasnom zauzľovaní národnostnej otázky, v polarizovaní názorov na jej genézu, politické hodnotenie a riešenie aj v nástupníckych štátoch a u národov bývalého Rakúsko-Uhorska a osobitne tiež v Slovenskej republike, resp. v ČSFR. Na Slovensku sa prejavuje pôsobenie nepriaznivého historického dedičstva výrazne najmä v troch polohách alebo smeroch. Po prvé ho výrazne cítiť pretrvávaním stále ešte veľkej roztrieštenosti názorov a postojov k vyjadreniu vlastnej národnej suverenity, k miere a formám Jej prezentovania; po druhé rovnako tu pretrváva značná nejednotnosť, ako, alebo do akej šírky sa má táto suverenita prejaviť a zabezpečiť pri novom usporiadaní česko-slovenskej federácie, a do tretice Je to značné rozkolísanie verejnej mienky a Postojov v otázke, ako v hraniciach vlastnej národnej a štátnej suverenity riešiť vzťah k menšinám žijúcim v Slovenskej republike, a to predovšetkým k maďarskej národnostnej menšine, a zabezpečiť im v intenciách medzinárodne záväzných demokratických kódexov ochranu ich vlastnej etnickej identity a práv. Keďže niektoré z týchto menšín sa po rozpade Uhorska odčlenili od susedných materských národov a pripadli na územie potrianonského Slovenska, resp. ČSR, podobne ako slovenské menšiny do iných nástupníckych štátov. Súčasné politické premeny v tomto priestore znovu neobyčajne zvýšili ich pozornosť a záujem o postavenie svojich menšín v susedných štátoch. Takto sa menšinová otázka nielen cez zvýšený záujem historikov a publicistiky, ale najmä cez zvýšenú politickú aktivitu vládnych politických kruhov dostáva stále viac aj na súčasnú medzinárodnú diplomatickú scénu. Na tomto poli pôsobí ako významný faktor alebo determinant aj historické dedičstvo.
Ak v tomto prípade odhliadneme od špecifického dedičstva slovensko-čes-kých historických vzťahov a ich odrazov na súčasnej domácej i zahraničnej diplomatickej scéne, tak oveľa výraznejšie sa toto historické dedičstvo odzrkadľuje v súčasnom polarizovaní názorov a diplomatickej aktivity v otázkach posudzovania osudov a riešenia postavenia svojich národnostných menšín na jednej strane u Slovákov a na druhej strane u Maďarov. Nejde tu však zďaleka len o menšiny, ale v tejto historickej perióde predovšetkým o otázky zaradenia sa našich národov do demokratickej únie európskych národov, resp. o šliapanie chodníčka v nej. A k tomuto zaradeniu sa alebo snahám o vstup do novej Európy je nevyhnutné nájsť spoločnú cestu. Aby sme spoločnú cestu našli a mohli po nej bez predsudkov a obáv spolu kráčať, je nevyhnutné spoločne sa znovu obzrieť späť, preveriť nosnosť nášho vedomia n poznania o našom vyše tisícročnom spoločnom a takmer storočnom susedskom spolužití. Som presvedčený, že tomuto slúži a poslúži aj toto stretnutie maďarských a slovenských historikov, tematicky zamerané práve na obdobie, v ktorom sa neobyčajne zdramatizovalo spolužitie oboch našich národov s výsledkom rozchodu zo spoločnej vlasti a potom dlhodobého napätia vo vzájomných vzťahoch.
V nadväznosti na to, o čom som v úvode hovoril, chcel by som sa zamyslieť alebo nastoliť niekoľko všeobecnejších otázok, týkajúcich sa spoločného historického dedičstva slovenského a maďarského národného spoločenstva, resp. jeho rozličného zakódovania vo vedomí našich národov, ktorým aspoň podľa môjho vedomia nevenujeme ani my, historici, náležitú pozornosť.
Prvá otázka, ktorá ma nielen ako historika, ale aj ako občana znepokojuje, smeruje tam, či a do akej miery sú nám známe rozdiely v zakódovaní spoločnej^ uhorskej štátnosti vo vedomí minulých, ale najmä súčasných generácií našich národov a z akých zdrojov toto zakódovanie pochádza, resp. sa udržiava alebo modifikuje. Nemáme túto otázku ani historicky, ani sociologicky preskúmanú, preto nevylučujem určitú subjektivitu ani môjho pohľadu na ňu. Nazdávam sa však, že nebudem príliš vzdialený od reality, ak budem konštatovať, že na slovenskej strane vo všeobecnom vedomí prevažnej väčšiny Slovákov, ale i v publicistike, čiastočne aj v niektorých historických prácach pretrvávajú a vysoko prevládajú názory o Uhorsku ako o tisícročnom žalári slovenského národa. Vo vedomí Slovákov teda, až na malé výnimky, je stále pevne zakódovaný názor, že Uhorsko bolo pre náš národ utláčateľský, teda cudzí štát. b touto mienkou celkom logicky úzko súvisí aj pretrvávanie ďalšieho všeobecne rozšíreného názoru, že Maďari ako domnelý vládnuci národ v uhorskom state sú našimi odvekými utláčateľmi a úhlavnými nepriateľmi. Takéto postoje a názory väčšiny slovenskej verejnosti voči uhorskému štátu a následne i voči maďarskému národu sú historickým fenoménom alebo Javom 2. polovice 19. predovšetkým však 20. stor. Podľa môjho poznania majú tri hlavné zdroje! Ten prvý a najpôvodnejší pramení z nepriznania a trvalého odmietania historického í prirodzeného práva Slovákov ako svojbytného národa na rovnoprávne postavenie v Uhorsku v čase jeho premien z feudálneho na občiansky, konštitučný štát. Vtedajší reprezentanti štátnej a národnej politiky v Uhorsku odmietali toto právo Slovákov s argumentáciou, že jediným historickým nositeľom uhorskej štátnosti je národ maďarský. Podľa ich dôvodenia ostatné etnika sú v jeho štáte trpené len pod titulom hosťovacieho práva alebo ako etnika podmanené. Ich ďalšiu existenciu v štáte podmieňovali tým, že sa zrieknu vlastnej národnej individuality, stanú sa súčasťou štátotvorného národa a postupne s ním asimilujú. Po takmer tisícročnej existencii mnohonárodnostného Uhorska sa takto už v prvej polovici 19. stor., teda v čase zrodu národnoobro-deneckých hnutí a presadzovania občianskej a národnej rovnoprávnosti zrodila aj štátna doktrína národne unitárneho Uhorska, doktrína jeho pretvorenia na maďarský národný štát. Táto doktrína po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa osobitne pre Slovákov stvárnila do tvrdej reality všestranného torpédovania ich ďalšej národnej emancipácie a prerástla do širokého národného útlaku. Práve v tomto období sa vytvorila alebo vytvárala oná pamäť slovenského národa, v ktorej uhorský štát a Jeho vládnuci národ sa zakódovali ako veľmi macošské.
Druhý zdroj, ktorého Časové pôsobenie sa posúva do obdobia po rozpade Uhorska, bola štátna, ale i slovenská národná propaganda za prvej ČSR. Pre novovzniknutý štát, najmä ak sa zrodil či konštituoval pod ideou národného oslobodenia Čechov a Slovákov, nevyhnutne vznikla ako jedna z najdôležitejších úloh, pestovať a upevňovať v čo najširších vrstvách Čechov a Slovákov vedomie alebo presvedčenie, že ich rozchod s Rakúsko-Uhorskom nebol rozchodom so svojou vlasťou, ale s macošským a utláčateľským štátnym útvarom. Najmä pokiaľ išlo o Slovákov, nebolo ťažké, aby táto propaganda na základe živej pamäti živých generácií o svojom postavení v Uhorsku zovšeobecnila alebo rozšírila tieto názory na postavenie Slovákov v celej tisícročnej existencii Uhorska. Okrem publicistiky hlavným nástrojom pestovania tohto už deformovaného vedomia alebo tendenčné pokrivenej interpretácie celých uhorských dejín a postavenia Slovákov v nich bola škola, školské učebnice, ale čiastočne i historická, prevažne amatérska alebo poloamatérska spisba. Slovenská profesionálna historiografia totiž, aby mohla serióznejšie obsiahnuť celé národné dejiny a teda i dejiny Uhorska, sa sformovala až takmer o pol storočie neskôr. V tom čase však už bola sputnaná marxistickými doktrínami a politickými direktívami výkladu dejín. Tie svojimi tézami o vykorisťovateľskej a utláčateľskej funkcii spoločenských formácií a štátov predsocialistickej historickej epochy slúžili aj na ďalšie živenie vedomia slovenskej národnej Pospolitosti o Uhorsku ako o štáte cudzom a o Maďaroch, aj keď s určitou triednou korektúrou, ako o národe utláčateľskom a pre Slovákov nepriateľskom.
Tretím zdrojom živenia, pretrvávania deformovaných predstáv vo vedomí Prevažnej časti slovenského národa o Uhorsku a Maďaroch, ako ho pestovala Československá a v nej 1 slovenská propaganda, bola iredentistická politika fádnych kruhov horthyovského Maďarska. Veď celá filozofia a taktika tejto iredenty spočívala na tézach, že rozdelenie Uhorska na nástupnícke štáty bolo potupou madarského národa, násilným zneuctením a pošliapaním Jeho tisícročného vlastníctva štátu a historickej štátotvornej úlohy a cez ňu 1 veľkej historickej misie ochrancu a rozmnožovateľa európskej kresťanskej kultúry a civilizácie v tomto priestore. Nezmieriteľnosť s versailleskými a trianonskými verdiktmi maďarské vládne kruhy a iredenta nedávali najavo len na poli širokej medzinárodnej aktivity a cez sieť svojich agentúr v nástupníckych štátoch, najmä medzi tamojšími maďarskými menšinami. Ešte viac a veľmi starostlivo pestovali ducha revanšizmu alebo veľkomaďarského vlastenectva predovšetkým v širokých vrstvách maďarského národa. Heslá, ako: „Csonka Magyarország nem ország, Nagymagyarország mennyország!"; „Minden vis-sza" alebo každodenná modlitba žiakov pred vyučovaním: „Hlszek egy isten-ben, hlszek egy hazában, hiszek Nagymagyarország fôltámadásaban" a iné nám zanechávajú rukolapné svedectvo. V rokoch nástupu hitlerovského fašizmu a jeho politickej a mocenskej expanzie bolo počuť tieto heslá stále častejšie aj na Slovensku. Tu nemohli pôsobiť ináč ako deštruktívne nielen na slovensko-maďarské susedské vzťahy, ale i na spätné pohľady na tisícročné spolužitie Maďarov a Slovákov v uhorskom štáte. Popri iných kanáloch na pestovanie vedomia, že Uhorsko bolo vlastne štátom maďarským, alebo štátom maďarského národa, sa v tom čase vo veľkej miere pričiňovala aj maďarská historiografia. Mnohé Jej diela a školské učebnice pri výklade dejín Uhorska existenciu nemaďarských národností cez dlhé stáročia ani nezaznamenali a pokiaľ ju, najmä v 19. stor zaznamenali, tak prevažne ako deštruktívnu silu uhorskej štátnosti a historickej štátotvornej a kultúrnej misie maďarského národa. Svoju a nie malú úlohu v tomto smere zohrali aj ohlasy na pripojenie územia južného Slovenska k horthyovskému Maďarsku po viedenskej arbitráži r. 1938 a, samozrejme, i postavenie a osudy slovenskej menšiny v tomto štáte.
Urobiť nápravu pokriveného, deformovaného vedomia našich národov o ich spoločnej historickej minulosti, ktorého zdroje živenia zďaleka nevyschli ani do dnešných dní, ako sa o tom presviedčame, nie je a nebude úloha ľahká ani jednorázová. Akiste však súhlasíte s mojou mienkou, že túto úlohu nielenže nemôžeme dať zo stola, ale že sa v Európe práve v našej prítomnosti vytvárajú hádam konečne podmienky, ktoré umožnia aj jej splnenie.
K úlohe, o ktorej som tu hovoril, sa viaže Ja moja ďalšia otázka, či a do akej miery prispieva súčasná slovenská historiografia na jednej a maďarská na strane druhej k nestrannému a vedecky fundovanému objektivizovaniu poznania spoločných dejín našich národov, a teda aj k prekonávaniu deformácií v ich zakorenených predstavách o našich spoločných dejinách. Priznávam, že nie som pripravený plne a kvalifikovane Ju zodpovedať, no treba ju ako otázku veľmi závažnú aspoň nastoliť. Nazdávam sa, že pre obe historiografie by mohlo byť veľmi užitočné, keby sme z tohto aspektu urobili porovnanie, analýzu Ideového zamerania posledných mnohozväzkových syntéz spracovaných na Jednej strane maďarskými a na druhej strane slovenskými historikmi. aj keď su ešte v mnohom poplatné koncepciám marxistického poňatia, pozitívny posun k objektívnemu alebo aspoň k objektívnejšiemu sprostredkovaniu ítTtntľn J, JIn Unorska Je v?>azný. Slovenská koncepcia výkladu uhorských ľvntZo , * í a. p'ežívania a v?v°)a slovenského etnika v Uhorsku sa v tejto syntéze už veľmi výrazne odpútala od jednostranne deformovaného traktovania celých dejín Uhorska ako žalára slovenského národa. Naopak, v novej slovenskej syntéze jednoznačne prevláda tendencia prezentovať Uhorsko ako stároč-nú vlasť Slovákov a slovenské etnikum zas ako aktívneho podielnika na Jeho historických osudoch. Nie Je to ináč ani v období, keď tento štát bol vystavený novým historickým vývinovým tlakom a veľkým vnútorným premenám, t. j. v čase jeho transformovania z feudálneho na občiansky, z nadnárodného na štát národný, resp. na štát, v ktorom chceli nájsť všetky v ňom žijúce etnika zabezpečenie ich rovnoprávneho postavenia. Pri posudzovaní slovenskej syntézy zložitejšia je už otázka alebo odpoveď na ňu, ako sa pri logicky dominantnom sústreďovaní na subjekt dejín slovenského etnika alebo dejín národného teritória, ktoré navyše nemalo osobitné správne čl samosprávne ohraničenie, darí vkomponúvať Ich do celouhorskóho vývinového kontextu tak, aby sa pohľad na ostatné komponenty a činitele tohto vývoja, ako i na celkový vývoj nezahmlieval, nezjednodušoval a nedeformoval.
V novej maďarskej syntéze zas vidím pozitívny posun v tom, že oveľa výraznejšie a plastickeJŠie ako v starších syntézach sa v nej prezentuje mnohonárodnostný charakter Uhorska. Oproti slovenskej syntéze koncepcia maďarskej má určité pozitíva aj v tom, že cez prioritné a dominantné sledovanie dejín Uhorska ako dejín štátu si oveľa komplexnejšie všíma aj historické dej-stvovanie všetkých etník žijúcich na Jeho území. Napriek tomu však pretrváva v nich vedomá či nevedomá tendencia stotožňovať dejiny uhorského štátu s dejinami maďarského národa. Zvýrazňuje to aj maďarská historická alebo štátoprávna terminológia. Tá na rozdiel od slovenskej, ale aj Iných nemaďarských Jazykov čl terminológií používa rovnaký názov pre predtrlanonský mnohonárodnostný uhorský štát, Jeho Inštitúcie a rôzne iné reálie ako na označenie vlastného národa, Jeho inštitúcií a reálií. AJ keď nie vždy výkladom, ale názvoslovne sa takto Uhorsko, Vengria, Ungarn a Hongrl stáva alebo vníma ako maďarský štát a Jeho dejiny ako dejiny maďarského národa.
Za najzávažnejšiu a zároveň 1 najzložitejšiu úlohu pre súčasnú slovenskú a maďarskú historiografiu považujem hľadanie spoločnej cesty, spoločného menovateľa pre poznanie a hodnotenie našich spoločných dejín a osobitne dejín obdobia veľkých spoločenských, ekonomických, kultúrnych premien a v nich i procesov formovania sa novodobých národov, ktoré v 18. a 19. stor. Prebiehajú v Európe a ktoré si vynucovali a vynútili aj základné premeny mnohonárodnostnej uhorskej feudálnej spoločnosti a s nimi i funkcie Uhorska ako štátu. Na tomto poli by sa mail priblížiť alebo zjednotiť aj naše stanoviská v kardinálnom bode vysvetľovania a hodnotenia príčin rozpadu Uhorska Na tomto historickom fakte sa nedá nič meniť, lebo sa stal. Aby sa však odstránili zmätky vo vedomí našich národov po tomto historickom pakte, mail by sme im rovnako vysvetliť, aké historické okolnosti, podmienky a sily priviedli Uhorsko k takémuto koncu. To Je dôležité nie pre minulosť, ale pre budúce odstraňovanie prípadných nespravodlivostí či krívd z jej dedičstva, pre budúce priateľské susedstvo slovenského a maďarského národa. Na základe poznatkov, ktoré som získal dlhoročnou prácou na dejinách Uhorska 19. stor., hlavný kľúč k objektívnemu pochopeniu špecifík vývoja národnostnej otázky a v tejto súvislosti i osudov uhorského štátu treba hľadať v metamorfóze transmisie nadnárodnej feudálnej štátnej moci v mnohonárodnostnom Uhorsku na štátnu moc jedného národa, sprevádzanou metamorfózou premeny stavovského národnostne polyglotného uhorského feudálneho národa, tzv. natio hungarica na natio magyarica, a to s úlohou hegemóna štátnej moci na jednej a vedúcej politickej sily maďarského obrodzujúceho sa národa na strane druhej. Zákonitým produktom tejto metamorfózy uhorského stavovského národa už v prvej polovici 19. stor. bol zrod štátnej doktríny o Jednotnom alebo jedinom štátnom či štátotvornom národe Uhorska a na nej postavená vidina jeho pretvorenia na maďarský národný štát.
Pokiaľ ide o periódu, v ktorej sa najviac rozhodovalo o budúcom osude Uhorska, podľa mňa to nebola revolúcia 1848—1849, ale dvadsaťpäťročné obdobie po revolúcii. Výsledok revolúcie bol totiž prvou veľkou a zároveň i veľmi tvrdou previerkou nosnosti tejto štátnej doktríny a mal byť aj poučením pre budúcnosť. Podľa mňa aj bol. V období po revolúcii mnohých významných politikov a štátnikov na maďarskej i slovenskej strane nútil seriózne bilancovať peripetie predrevolučného politického vývoja v Uhorsku aj jeho zauzlenie v revolučných rokoch 1848—1849, konfrontovať ich s celoríšskym 1 celoeurópskym vývojom a vyvodiť z neho konzekvencie pre prognózovanie budúceho vývoja Uhorska. Takéto bilancovanie aj s veľmi konkrétnymi koncepciami a programami budúcej prestavby uhorského štátu, jeho konštitúcie i programami riešenia národnostnej otázky v Štáte, prípadne í v širšom európskom regióne, urobili v porevolučnom období L. Kossuth, F. Pulszky, J. Eôtvôs, G. Kemény a celý rad ďalších politikov. Na strane slovenskej hneď po revolúcii takéto bilancie urobili S. Vozár, Ľ. Štúr, po nich š. M. Daxner, J. Palárik, J. Mallý a ďalší. Nie sú to bilancie, programy či prognózy ani maďarským, ani slovenským historikom neznáme. V historických prácach na jednej 1 druhej strane sa však väčšinou rozoberajú či konfrontujú vzájomne len zjednodušene alebo povrchne, a tým sa i veľmi nedostatočne a deformovane prenášajú do vedomia širších vrstiev našich národov. Preto sa nazdávam, že by toto obdobie mohlo byť ďalšou témou spoločných diskusií maďarských a slovenských historikov a, samozrejme, jednou zo spoločných budúcich úloh.
História XIII. évfolyam 2-3/1991
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}