Ivan Habaj publikoval svoju prvú zbierku poviedok "Dolniaci" v r. 1972. Ku svojmu kľúčovému románu - trilógii Kolonisti sa dopracoval o desaťročie neskôr. Témou celej Habajovej tvorby sú životné príbehy aktérov grandióznej štátom organizovanej avantúry nazvanej "kolonizácia Žitného ostrova". Aj samotný autor sa narodil v r. 1941 do rodiny evakuanta, ktorý bol nútený opustiť svoje gazdovstvo po viedenskej arbitráži v novembri r. 1938. Po vojne sa rodina vrátila na juh a pokračovala tam, kde v r. 1938 prestala... až kým jej to situácia dovoľovala.
Habajova trilógia je svojim rozsahom, témou i dobou vzniku spríbuznená s Ballekovým Pomocníkom. Habaj bol však na rozdiel od Balleka nestraník, nikdy žiadne literárne funkcie nezastával a ani po r. 1989 nepokračoval na nejakom veľvyslaneckom mieste, ale vrátil sa späť do zamestnania keď sa ako spisovateľ na voľnej nohe nedokázal ďalej uživiť. Jeho texty sa javia oveľa konzistentnejšie než Ballekove, konanie postáv má vnútornú logiku. Ideologický balast je dostatočne izolovaný a nedeformuje postavy a príbeh ako celok.
Habaj je predovšetkým dobrý pozorovateľ a výborný znalec vnútorného sveta svojich hrdinov - drobných slovenských roľníkov ktorí vďaka pozemkovej reforme prišli ku gazdovstvám na rozparcelovaných veľkostatkoch "južného Slovenska" - územia ľavého brehu Dunaja obývaného Maďarmi, ktorých proti ich vôli anektoval novoutvorený československý štát na základe parížskych dohôd.
Habaj vo svojich textoch mnohým hreší proti historickej pravde, ale mýli sa takpovediac spolu so svojimi hrdinami a aj vďaka tomu sú jeho hrdinovia autentickí.
Jeho téma nie je v slovenskej literatúre prítomná - osudy kolonistov sa hodia práve a predovšetkým na ilustráciu príslovia, ktoré slovenská literatúra načisto nemá záujem ilustrovať, totiž: "každá lúpež uľahčí ďalšie" (maďarský ekvivalent "ebül szerzett jószág ebül vész el")
Habaj rozpráva súvislý epický viacgeneračný príbeh. Pritom slovenská literatúra v zásade nikdy nereťazí "horúce" témy do jedného príbehu... Ale u Habaja je kolonizácia, arbitráž, slovenský štát, povstanie, deportácie Židov, SNP, národná demokracia, fenruár 1948, kolektivizácia a povodne r. 1965 súčasťou jediného súvislého deja. Skúma, ako sa jeho hrdinovia - drobní roľníci zo severného Slovenska a Moravy - správajú v takých i onakých situáciách, koľkou mravnou silou disponujú. Prebiehajúc udalosti povieme, že ich mravná sila vydrží práve jednu generáciu...
S niektorými pasážami sa autor zrejme potrápil. "Vyhnanie kolonistov" napísal dvakrát, pričom vo variante z r. 1972 ešte ňilaši (v r. 1938!) vešali kolonistov(!). V oboch variantoch sa z nejakého dôvodu musí starý kolonista-legionár do poslednej chvíle pred maď. úradmi skrývať. Ostatne je dobre možné, že autor ani nevedel o existencii česko-slovensko - maďarskej medzištátnej dohody o kolonistoch z 18. februára 1939 [1] podľa ktorej Č-SR prevezme všetkých kolonistov usadených čsl. úradmi v rámci čsl. pozemkovej reformy a Maďarsko dovolí odviezť všetok hnuteľný majetok, dobytok a náradie, prípadne sa poň môžu vrátiť, ak odiśli bez neho.
Situácia v Hodžove bola však špecifická. Kým v jednej z Habajových verzií kolonisti odchádzajú pred vianocami, v druhej na nový rok, v skutočnosti posledný zo štyroch transportov z Hodžova maďarské úrady zadržiavali ešte začiatkom februára 1939 a nechceli pustiť z krajiny, kým sa odchádzajúci neosvedčia, že idú z vlastného rozhodnutia... [2]
Veľmi zaujímavým momentom 2. dielu je aj zobrazenie určitého mravného prerodu kolonistov po ich návrate na Dolniaky po vojne. Hlavne druhá generácia si cestu k blahobytu automaticky predstavuje cez získanie nových "tučných konfiškátov":
— Ale ty si nejaký ten rôčik komunistom, voľačo si preskákal, teba bude neúspech inak žrať, až si demokrati zlížu smotanu, až si privlastnia aj tvoje zásluhy, potom neviem, neviem ... — Nepredbiehaj, — usmial sa Jonáš.— Aj Povstanie, aj tvoju Ilavu si privlastnia oni, — pokúšal zať ďalej.— Len táraj ... — Za tvoj pobyt v Ilave uchmatne si dakto kus tučného konfiškátu... (Kolonisti II. str. 210)
Tretí diel Habajovej trilógie sa rodil ťažko a bol aj najviac poplatný dobe. Kolektívnu traumu - kolektivizáciu načisto preskočil a na osudy hrdinov, s ktorými sa v druhom dieli rozlúčime v r. 1947 nadviaže až niekedy v r. 1964. "Vieš ukázalo sa, že pravdu ste mali vy. Takto je svet predsa len lepšie usporiadaný... Ako by som to najlepšie... Slovom svet sa stal spravodlivejším..." vraví František svojmu umierajúcemu bratovi, ktorý ho kedysi nútil do družstva pod hrozbou deportácie do Sudet. Škoda, že Habaj nepočkal s 3. dielom ešte 5 rokov, počas ktorých vysvitlo, že ONI predsa len nemali pravdu... Čitateľ nemá šancu porozumieť, že kolektivizácia bola spôsobom ako prinútť roľníkov financovať industrializáciu krajiny. V miere, ako sa od neekvivalentnej vymeny upúšťalo, sa aj život družstevníkov zlepšoval - "všeličo z družstevného uchmatnú a navláčia si do dvora, im je hej!".
Povodne v r. 1965 a následná mobilizácia na pomoc postihnutým oblastiam je pre Habaja symbolom prekonania rozporov a dosiahnutia harmónie po mnohých nedorozumeniach. Išlo vskutku o svetlú stránku dejín Československa, možno najsvetlejšiu. A súčasne to bola jedna z nemnohých pohrôm, ktorú spôsobila príroda a nie samotný štát vlastným obyvateľom...
Dnes je kolónia Habajovho detstva Lipové (býv. Hodžovo) vyľudnená dedinka, v ktorej dožíva asi pätina pôvodných obyvateľov. Kríž na cintoríne hlásajúci "NA PAMÄŤ ZALOŽENIA CINTORÍNA 1923. Nech je Vám ľahká táto slobodná slovenská zem" zrejme stále stojí, avantúra nazvaná "kolonizácia Žitného ostrova" však neskončila celkom podľa zámyslu svojich strojcov... Potomkovia kolonistu-legionára prichádzajú na pohreb starej mamy: "Prišli deti i vnúčatá, zaťovia aj nevesty. Sestra Helena, zostarnutá, za ňou húf detí. Mleli len po maďarsky, poturčence..."
Zhodou okolností jediní, ktorí z kolónie neutiekli...
|
|
|
|
Habajove postavy v labirinte pozemkovej reformy
Pozemková reforma bola vo svojej podstate štátom sankcionovaním ulúpením pôdneho vlastníctva pôvodných majiteľov a sledovala dva ciele: vytlačiť maďarský živel z hospodárskych pozícií na juhu Slovenska a usadiť tam a zaviazať prisťahovalcov, ktorí budú lojálni občania nového štátu. Kolonisti sa ta stali nástrojmi - niekedy premiantmi, inokedy obeťami - štátnej politiky. Vládne pôžičky na pôdu, domy i poľnohospodársky inventár im umožnili začať na novom mieste a za cenu úmornej práce dosiahnuť blahobyt. Pre tých, ktorí sa korupčnom prostredí "vyznali v tlačenici", priniesol prosperitu priam rozprávkovú. Vidíme v priamom prenose neľahké začiatky a po 15 rokoch náhle precitnutie, keď im štát doslova utiekol za nové hranice a nechal ich napospas živlom. Čitateľ je konfrontovaní s deštrukciou ich existencií a vyhostení zo "svojich hospodárstev". Po ďalších 7 rokoch sa snažia nadviazať na svoj predvojnový život a ďalej hospodária, kým im to situácia dovolí...
Kde sa príbeh odohráva?
Je to paradoxné, ale z románu nevysvitne, kde sa presne odohráva. Autor uvádza fiktívne slovenské miestopisné názvy a nikto zo vtedajších recenzentov túto vec neskúmal. Nepriamo sa ale podarilo identrifikovať, že "Lipovou osadou", kde sa dej odohráva a kam sa evakuanti po vojne vracajú, je je jedna z najväčších kolónií na Žitnom Ostrove "Hodžovo" (od r. 1950 Lipové). Najbližśia žel. stanica "Oľšany" - je Zemianska Oľča. "Meder" spomínaný v románe je vtedajšie Čalovo (dnes Slovenský Meder) a "okresné mesto" je Komárno.
Začiatky na Dolniakoch
Veľký drevený kríž s ukrižovaným Kristom, čo stál uprostred cintorína, pôvodne ozdobený zlatistým náterom, okmásali vetriská a dažde na nepoznanie. Iba nápis vyrytý do dreva presviedčal, že je to stále ten istý kríž:
NA PAMÄŤ ZALOŽENIA CINTORÍNA 1923
Nech je Vám ľahká táto slobodná slovenská zem
Kolonisti I 1980 str. 12
Cintorín, medzera, osamelý dom, medzierka a až potom dedina. (Ohradili kus zeme, prišiel biskup až z Nitry a povedal: Táto zem je zemou našich slovanských predkov. A posvätil ju.)
Dolniaci 1972 / Doniaci I str. 39
Ako to bolo za mlada...
- Keď som mal tvoje roky, slúžil som na Dolnej zemi, na majeroch. Vodil som voly. Každé ráno nám šafár na¬meral do fľaštičky gajstu. Aj mne nameral. To sa potom robilo!
- Ja ešte nepijem, - povedal chlapec.
- Maďari si vykrúcali čierne fúziská. Hovorili, že sme butatóti. Ale zarobili sme pekne ...
Dolniaci / Pastieri II. str. 90
- Za mlada, keď som chodil na roboty na Dolnú zem, vtedy som núdzu netrpel. Spávali sme všetci pokope, ženy, muži, starí, mladí, slobodní, vydaté, ženatí, slobodné. V stodole sme nahádzali na zem slamu a každý sa uložil, kde sa mu ušlo. Keď bol človek mladý, povymetal za noc všetky kúty. Čo ti mám čo rozprávať, veď to poznáš aj sám. Keď som jej už dýchal na krk, veru každá sa rozmrnčala....
- Mám sedem detí a kopu vnúčat, - povedal starý otec. - Ešte tomu stále nerozumiem. Často vidím tie jej oči. Múdri ľudia o tom veľa popísali, prečítal som zopár kníh, ale múdrejší z nich nie som. - V knihách všeličo popíšu. Mudrlanti, - povedal ujček Jožo. - Ja vravím, že v živote platí jeden zákon. Vieš ktorý. Starý otec sa ani nepohol. - Jeden zákon platí, silnejší pes jebe. Tak je to!
Dolniaci 1972 / Starci str. 95
Pozemková reforma
Južné slovenské pohraničie, územie tesne nad Dunajom, cestovný uzol, v ktorom sa od vekov stretávajú prúdenia rozličných kultúr, ale súčasne zem od stáročí nepokojná, búrlivá, neistá, presiaknutá krvou mnohých ľudských generácií, miesto vojnových stretnutí rozličných proti sebe idúcich mocenských útvarov, územie na ktorom odjakživa bolo málo pokoja, kde usadlíci ustavične museli k s kýmsi bojovať, húževnato si brániť holé životy a skromné chalupy, odrážať útoky, prepady, plieniace nájazdy. Tu, na križovatke ciest a záujmov, chodili ľudia po trasľavej zemi, vždy komusi zavádzali či stáli v ceste, vždy ich ktosi vytláčal z úrodnej nížiny do úzkych dolín hornatého priestoru na severe.
Po vzniku Československej republiky, a či presnejšie, o dva-tri roky neskôr, -keď bola v roku tisíc deväťsto devätnástom uzákonená pozemková reforma, pohýnajú sa zo severnejších oblastí dolu k Dunaju tisícky drobných slovenských ľudí. Z pôdy zabratej pozemkovou re- V formou kupujú si pri južnej hranici republiky pridelený diel zeme. Zväčša si ho kupujú z pôžičky, ale i tak veria, že si tu, na Dolniakoch, dorobia väčší krajec chleba, než sa im ušiel v horných kamenistých krajoch.
Zakladajú osady — kolónie, trpia chorobami, nedostatkom, v pote, odriekaní zušľachťujú zem, pomaly sa vzmáhajú ...
A zatiaľ poniže chotárov nových osád pokojne plynie k moru tá istá rieka, čo tu tiekla už pred stáročiami. Dunaj si neprestajne mumle svoju clivú pesničku.
Kolonisti I. str. 13
Prideľovanie majetkov pre Kolonistov
Na území medzi katastrálnymi chotármi Olšian a Lúk, v rozostupe piatich kilometrov, nachádzali sa tri majere, ktoré do prevratu a i krátko po ňom vlastnil statkár Kálnoky. K majerom patrilo bezmála tisíc hektárov zeme, prevažne ornej pôdy...
Bral všetko a neúnavne, až mu napokon v tisíc deväťsto dvadsiatom roku patrilo spomínaných takmer tisíc hektárov, nuž niet divu, že pripravovaná pozemková reforma ho na smrť vydesila. Po vydaní záborového zákona, podľa ktorého parcelácii podliehala pôda všetkých vlastníkov nad stopäťdesiat hektárov, všemožne sa usiloval vyšmyknúť z jeho dosahu. Nevyšlo mu to však. Štátny pozemkový úrad i jeho majetky zahrnul do parcelačného plánu, urobil výber uchádzačov o jeho pôdu a aj im ju za stanovenú cenu pridelil.
Bývalý vlastník dostal za pôdu peňažnú náhradu podľa zákonných predpisov, spokojný však s ňou nebol, čo je pochopiteľné. Utiahol sa do rodinného kaštieľa, odtiaľ vrčal na okolie a vyčkával na svoj čas. V kaštieli žil Kálnoky i potom, keď ovdovel. Jeho jediná dcéra sa už predtým bola vydala za bohatého finančníka z materskej krajiny, žila v Budapešti a Kálnoky každoročne trávil u nej Vianoce i Nový rok.
Okrem Kálnokyho veľkostatku rozparcelovali pri pozemkovej reforme aj cirkevný majetok, patriaci k arcibiskupskému majeru. Zatiaľ čo Kálnokyho zeme odkúpili ľudia z Lipovej Osady, arcibiskupské role nadobudli prevažne roľníci z osady za agátovým lesom, i Okolo prídelov pôdy sa dialo kadečo, ako to už býva.
Mnohí sa priživili na úkor iných, nahrabali si viac a lacnejšie, dostali najlepšiu zem pri dobrých cestách, kým iným, menej výbojným, čestnejším, sa ušlo zase len to horšie.
Štátny pozemkový úrad, priamo zákonom konštruovaný ako úrad vrchnostenský, vykonával pozemkovú reformu bez spolupráce tých, v prospech ktorých bola . uzákonená. Tento úrad, presnejšie povedané jeho úradníci, určoval prídelovú cenu za pôdu samostatne, pretože zákon ani vykonávacie predpisy napriek svojej podrobnosti neobsahovali to najpodstatnejšie, smernice o určovaní prídelových cien!
Takéto neurčité predpisy odjakživa ženú vodu na mlyny prispôsobivých, rozhľadených a šikovných jednotlivcov. A v chaose či náhlivej nedočkavosti poprevratových období ženú ju tým väčšmi.
Najkrikľavejšie švindle, akými bolo vytváranie zvyškových veľkostatkov. Lipovú Osadu a jej blízke okolie síce obišli, ale i tak sa tu dialo všeličo.
Základné prídely pôdy boli dvojaké. Normálny, ktorý mal výmeru tridsať katastrálnych jutár, a veľký, šesť-desiatjutrový. Pravdaže, každý si nemohol vziať na krk vysokú pôžičku, a preto popri základných prídeloch existovali aj prídely menšie, dvadsať, pätnásť, či desať-jutrové.
V Lipovej Osade dostali veľké prídely iba dvaja kolonisti. Prvý z nich, Rudolf Kovalík, ako sám vravieval, vybojoval si ho na frontoch a v légiách. Pravdu povediac, po návrate do vlasti legionársky poručík si mohol zvoliť aj ľahší chlieb, než bolo roľníčenie, ale Kovalíka predsa len zlákala zem. Na juh prišiel chudobný ako kostolná myš, role, dom, náradie, dobytok, osivo, všetko si zadovážil zo štátnej pôžičky, ktorú mu v takej výške priznali iba vzhľadom na jeho zásluhy.
Peter Jakubec vtedy iba hlavou krútil nad jeho odvahou.
— Rudo, a nebojíš sa toľkého dlhu? — spytoval sa ho so skrytým obdivom.
— Nie.
Kolonisti I. str. 26
Teraz buď múdra!
— Hela, kdeže si bola, nevidela som ťa? — prikročí mať k poslednej dcére. — Kde by som bola, tancovala som .., — Hej? No dobre, keď tancovala, tak tancovala. A ktože je ten tvoj tanečník? — spýta sa mať už pokojnejšie. — Taký, ani neviem, — mykne Helena ramenami.
— Ktože to má vedieť? — povie Katarína. — Lajoš sa volá, — zachichoce sa Lojzka.
— Čože? — spýta sa mať.
Lojzka sa tlmene smeje, mater to nahnevá a potichu ju okríkne: — Nesmej sa ani koza! Ako sa volá, čo si vravela? — Lajoš, — zopakuje Lojzka. — Lajoš? — Maďar si po ňu prišiel, — nezdrží sa Lojzka smiechu, darmo na ňu Helena zazerá....
Peter si prisadol k Jonášovi. Pil pivo a zhováral sa pritom s Jonášom o počasí, o úrode, o cene zbožia na trhoch, keď tu len zrazu Vystavil spoza pulta utrúsi:
— Počuj, Peter, nechcem sa ti miešať do tvojich vecí, ale vraj ideš dievku vydávať za Maďara.
— Ja? Ktorú dievku? — Najstaršiu predsa ... — Helenu? — Vari nevieš, s kým trávi čas po večeroch? Už je toho plná osada.
— Áno? — Peter položil pohár na stôl a zaplatil. Zberal sa preč.
— Už si sa to dozvedel, nemaj mi to za zlé. Nazdával som sa, že začínaš kalkulovať so všetkým, — uškrnul sa Vystavil. — So všetkým? Co máš ma mysli. — Co, — zaváhal domáci pán, potom však huncútsky zdvihol obočie a dokončil myšlienku. — Ty predsa vieš čo. Tu, na hranici, kadečo sa s nami môže prihodiť...
— Neisté časy. Príbuzenstvo s druhou stranou nemusí byť na ťarchu, hehe, veru nemusí. Treba kalkulovať so všetkým, v politike inak nemožno, — pozeral priamo na Jakubca. Jonáša, ktorý už mal zasa čosi na jazyku si nevšímal. — Príbuzenstvom sa možno vykúpiť i zo zatratenia, dobre je mať v príhodnú chvíľu poruke také príbuzenstvo . ..
— Čo za príbuzenstvo? — zašomral Jakubec. — Spýtaj sa dcéry, — usmial sa Vystavil.
— Táraniny! — mávou rukou Jakubec a podozrievavo si premeral krčmára, či si z neho iba neuťahuje. — Tuším máš viac rozumu než my všetci dohromady, — Vystavil by bol odprisahal, že Peter Jakubec svoje prekvapenie iba predstiera. — Tak už dosť a srandy nabok! — strmo sa ohradil Peter a pozrel priamo na Vystavila. — Ak v tejto osade niekto robí politiku, potom sa nevolá Jakubec, ale inak. Prešiel výčapom k dverám, tam sa obrátil do miestnosti
; a trpko dodal. — Politiku robia za mňa iní. Ja som len Slováčik, ja som na to sprostý ...
Hneď po príchode domov zavolal Peter ženu nabok a povedal jej:
— Už mám toho dosť, cudzí ľudia mi povedia, že vraj ideme dievku vydávať, a ja neviem o ničom! Tak čo sa vlastne deje, pekne mi to všetko povedz, lebo čoskoro ma opustí trpezlivosť! — pohrozil. — Ja nič neviem, čože ti mám povedať, — zľakla sa Katarína.
— Ty nič nevieš, naozaj? A kto jej je materou, kto ju má vyspovedať, keď nie ty?
— Skúšala som, nechcela mi nič povedať... — Tak predsa len čosi vieš!
— Ale nie, má kohosi, viac neviem, — vykrúcala sa Katarína nie veľmi presvedčivo.
— Na poslednej muzike si bola, či nie? Tam sa to muselo upiecť. — Tancovala s Ondrom Kolárikom, nazdávala som sa, že sa s ním dala dokopy, — povedala Katarína.
— Dala sa dokopy, ale s Maďarom!
— S kým? S Maďarom? Ako sa volá? — mužove slová utvrdili Katarínu v nejasnom tušení pohromy, zvesila plecia a s očakávaním pozrela na muža. — Ešte ma maj za hlupáka, už mi len to chýba! — oboril sa na ňu Peter. — Namojdušu som nevedela, že s Maďarom, — úpenlivo so snažila presvedčiť muža, že vraví pravdu. — Vedela som, že s niekým chodí, ale s kým, to nie! — Nevedela, nevedela, tak teraz to už vieš!
— Čo urobíme? — spýtala sa Katarína. — Helena, práve ona! Co tak zrazu potratila rozum, nerozumiem tomu. — Peter si ženinu otázku nevšímal. — Nechce sa mi veriť, nechce, ale asi budem musieť, — vzdychol si.
— Čo budeme robiť? — Teraz buď múdra! — vybuchol na zopakovanú otázku.
— Treba sa presvedčiť, či to nie sú len reči, — navrhla po chvíli nesmelo Katarína.
Zapálil si, mlčky uvažoval nad novým trápením, ktoré mu tak znenazdajky uprostred najväčších starostí na prahu mlatby zosadlo na plecia a nakláňalo ho k zemi.
Keď dofajčil, povedal:
— Po večeri vyžeň všetkých von, len ona nech zostane. Dozvieme sa pravdu!
Ale nebolo ich treba vyháňať, aj sami od seba vybadali, že sa dačo chystá, vytratili sa jeden za druhým od stola, trúsili sa von, na dvor.
— Počkaj, Helena, ty zostaň tu! — povedala Katarína a prisadla si k stolu oproti mužovi.
— Aj ty si sadni, —kývol otec na dcéru. Keď poslúchla a vystrašene sa schúlila na koniec lavice, pokračoval: — Tak kto je to ten tvoj fešák? Dcéra mlčala.
Na chvíľu stíchli aj rodičia, ale keď ticho nadobudlo zlovestnú ťarchu, Katarína rýchlo položila otázku: — Je to Maďar? Helena iba prikývla.
— Ktorý to je, ten, čo po teba prišiel na muzike? — pokračovala mať vo výsluchu.
— Áno, — otvorila dcéra konečne ústa. — Teda ten, akože ho, Lajoš, — rozpomenula sa mať náhle na tanečníkovo meno. Opäť stíchli, teraz, keď si už boli na čistom, zrazu pocítili nezvyčajnú únavu, až im z nej hlavy oťaželi. — Odkiaľ je? — chripľavo sa spýtal otec.
— Z Lúk. — Z dediny? — Zo samoty.
— Čo si sa zbláznila, vari tu nie je dosť našich mládencov? — pokračoval otec rovnako zastretým hlasom ako predtým. — Či sú tí horší?
— Ondro Kolárik by ťa chcel, hlupaňa! A ty sa zapletieš s takým, čo sa s ním ani nedohovoríš, — mať už prepadávala panike, zdalo sa, že sa rozplače. — Nemá to nijakú budúcnosť, — povedal otec. — Aj na nás mysli, na sestry, čo povedia ľudia, — pofňukávala mať.
— Nehnevajte sa, — tíško zašveholila Helena, ešte chcela niečo povedať, ale otec ju prerušil.
— Nemá to zmysel, z toho nič dobré nebude, čím skôr s tým skončíš, tým lepšie pre teba!
— To už nejde, — povedala dcéra zasa potichu, ale s prekvapujúcou istotou v hlase.
— Prečo by nešlo, — zamiešala sa do rozhovoru mať. — Tak, nejde to ...
— Tak to rýchlo pusť z hlavy a nešpekuluj zbytočne, — povedal zasa otec. — Nech ťa viac nevidia s ním, lebo bude zle! — zahrozil. — Poslúchaj, nechceme ti zle, — mať šla na dcéru z iného konca. — Čože tam medzi nimi budeš robiť, cudzia, ani reč ich nevieš, budú ťa mať za slúžku. Helena so zmučenou tvárou pozrela na matku, preglgla sliny, spustila hlavu na prsia a sotva počuteľné zašeptala: — Nech, aj tak ho chcem ...
Otec zbledol, udrel päsťou po stole, ale hneď sa spamätal, vstal od stola a vyšiel von.
Kolonisti I. str. 146
Keby dačo, ja neprídem o veľa, nech sa štát trasie o svoju zem...
Uvedomoval si, že svet i život v ňom sa mení, čo bolo včera biele, môže sa zajtra stať čiernym, čo bolo pre človeka zdrojom optimizmu a šťastia, môže sa znenazdania stať i jeho záhubou. Majetku, ktorý nadobudol na trasľavej pohraničnej línii, neprikladal rozhodujúci význam, predvídavo usúdil, že ak investuje podstatnú časť svojich ziskov hlbšie vo vnútrozemí, bude spávať pokojnejšie, pretože ak by dačo, nezostane holý ako prst, ale sa bude mať o čo oprieť a pri troche šťastia sa určite za pár rôčkov zasa pozbiera.
V zhode s týmito úvahami aj konal. Z prebytku každoročného hospodárenia zakaždým väčšiu časť vyčlenil „pre Moravu", zvyšok rozdelil na dve kôpky, prvú vložil do živého a mŕtveho inventára v Lipovej Osade a druhú, menšiu, poukázal štátu ako splátku na poskytnuté pôžičky. Áno, Vystavil splácal iba najnevyhnutnejšie splátky, ba ešte i s tými všelijako špekuloval, len aby sa z nich vykrútil, štátu musí stačiť, ak zaplatí iba minimum z minima. Skutočnosť, že jeho dlh sa zmenšuje pomaly, že úroky rastú, ho neznepokojovala, nech, vravel si, keby dačo, ja neprídem o veľa, nech sa štát trasie o svoju zem. V tridsiatom ôsmom roku boli Vystavilove role na juhu jeho majetkom ledva z jednej tretiny.
Vystavilovo chytráctvo vybadali aj niektorí iní gazdovia, možno však, že on sám im poradil, ako treba konať. Pravda, takému Kristovi či Vojtíškovi sa neprepieklo to, čo Vystavilovi, nemali známych, akých mal on, aj rolí mali podstatne menej, ale to im nebránilo prevziať Vystavilov princíp a kráčať mu v šľapajach, čo aj menej úspešne.
Kolonisti I. str. 170
Učiteľ
Izba sa už ponárala do šera, iba pod okno, kde stál neveľký písací stolík, dopadalo zvonka ešte toľko svetla, že učiteľ Klasa videl na papiere pred sebou, a ani nemusel rozžať lampu.
Na kraji stola ležal poznámkový blok, popísané útržky papiera a farebné ceruzky. Ostatnú plochu stola zaberala mapa Československej republiky.
Učiteľ hľadeL na mapu, nepohnute upieral zrak pred seba, zdalo sa, že drieme.
Ale nedriemal. Podľa strohých, nie dosť presných informácií domácich i zahraničných rozhlasových staníc dokončil pred chvíľou zakresľovanie najnovších hraníc Česko-Slovenska. Túto prácu začal robiť hneď po Mníchove, na čas ju prerušil, aby dnes, druhého novembra, hraničnú krivku vinúcu sa severne od pôvodnej hranice doviedol až k najvýchodnejšiemu cípu republiky.
Usiloval sa o čo najväčšiu presnosť, preto pracoval pozorne. Hlavné záchytné body, o ktoré sa mohol nepo-chybne oprieť, najskôr pospájal iba tenučkou čiarou. Potom znova porovnal svoje poznámky so zakreslenou krivkou, a až keď sa presvedčil, že sa pri zakresľovaní neodchýlil od informácií z rádia, vzal do ruky červenú ceruzku, aby pôvodnú krivku obtiahol hrubšou červenou čiarou.
Takto na tom teda sme po dnešku, vravel si, upierajúc zrak na opravenú mapu. Tretina Slovenska zostala pod čiarou, tretina! Nahol sa nad pravý okraj stola a od východu sledoval hraničnú líniu smerom doľava... Toto všetko, vrátane miesta pod jeho nohami, už nepatrí k republike.
Po centimetríku znova a znova sledoval krivolakú hraničnú čiaru. Čím dlhšie sedel nad mapou, tým väčšmi mu všetko to, čo sa toho dňa zavŕšilo vo Viedni, pripadalo neskutočné, akýsi zlý sen ...
Žena mu už hodnú chvíľu stála za chrbtom, ponad plece nazerala na mapu, ale on jej prítomnosť nepostrehol, až kým sa sama neozvala.
— Nekaz si oči, prinesiem lampu.
— Čože? — strhol sa, vystrel chrbát.
— Aby si si ešte viac nekazil oči, — zopakovala.
— Už som skončil, — povedal.
— Ale z nás odhryzli! — vzdychla si žena. — Ze nám aspoň tú Nitru nechali, — dodala s úľavou. Nečudo, v tomto meste sa narodila, prežila v ňom detstvo aj mladosť, často sa do Nitry vracala v spomienkach i v skutočnosti, keď ta prichádzala na návštevu k bratovi.
— Nitru nedostali, ani Bratislavu. Ale i tak, pozri! — uvoľnil žene miesto pri stolíku.
Aj Šurany zaberú? — spýtala sa.
Veru hej, — odvetil.
— V Šuranoch žijú iba Slováci.
— Či len tam... — zmĺkol...
— Čo teraz? — potichu sa spýtala žena.
— Ani sa nenazdáš a pôjdeme odtiaľto, — odstúpil od stola do prítmia izby.
— Zvykla som si tu. A čo tunajší gazdovia, — zľakla sa náhle, — čo myslíš, čo bude s nimi?
...
Pozdravil, ľudia sa trocha pomkli a pustili ho medzi seba. Stíchli. Očakávali, že im niečo povie, že im azda i poradí, čo majú robiť. Uvedomoval si, čo od neho čakajú, ale ani tak mu nebolo do reči. Čo im má povedať? Vari to, že pred chvíľou poznášal z povaly debny, že jeho žena už balí do papiera taniere a poháriky, že aj on sám, len čo sa vráti nazad do školy, povyberá z políc knižky a najmilšie z nich odloží bokom, pretože tie v každom prípade odnesie so sebou, čo aj odíde bez tanierov či šáločiek z porcelánu...
— Už to teda vieme, už vieme, na čom sme, — povedal a pozrel pred seba. — Nevyzerá to najlepšie, ale čo aj takto, predsa len vieme viac než včera, — stíchol.
— Odsunú nás? — zaznela z tmy otázka na telo.
— Nemyslím, že je to isté, tieto otázky sa tiež riešili, ale podrobnosti nepoznám, — odvetil učiteľ.
— A čo keď hej? Splácali sme pôžičky, odtŕhali si od úst, s každým vajíčkom, sliepkou, hrudkou masla utekali k židovi, aby boli dáke koruny, a teraz, keď sa nám polepšilo, len tak nám všetko vezmú? Azda aspoň za pôdu poskytnú náhradu, čo myslíte, pán učiteľ?
— Nazdávam sa, že áno. Ak nie Maďari, nuž potom republika musí mať prostriedky na odškodnenie svojich občanov, nemôže inak, musí si ich nájsť, — utešoval učiteľ ktorúsi zo žien, ktorej ani tvár nevidel...
— Dokedy tu zostane naše vojsko?
— Zajtra budeme vedieť viac. Dnes sú ešte správy priveľmi zmätené. Vydržme do rána. Teraz bude najmúdrejšie ísť si poriadne odpočinúť, — vyhýbavo odvetil učiteľ...
— Tak čo vravia? Chystajú sa preč? — dychtivo sa spýtala učiteľova žena, len čo zavrel za sebou dvere.
— Čo vravia? Čo by vraveli, nič veselého, — pomaly sa vyzliekal.
— Čo urobia?
— Či ja viem, azda ako ktorý ...
— Povedal si im, že my odídeme, či nie?
— Načo. Naše východisko nie je aj ich východiskom, roľník nemôže odísť len tak naľahko ako my, — zamračil sa učiteľ.
— Vojtíšek je už týždeň preč. A Vystavil?
— Vystavil je iný prípad, ten má dosť aj za horami,
— mávol učiteľ rukou. — Vojtíškovci odišli, máš pravdu, odišli. Ale ja som bol vonku, keď odchádzali! Ešte aj starý hospodár mal slzy v očiach, — dodal a ponad ženinu hlavu meravo pozeral kdesi k obloku, až sa ona vydesene strhla a rýchlo sa obrátila v smere mužovho pohľadu.
— Och, či si ma vyľakal! — povedala mu vyčítavo, ale on akoby ju nepočul, pokračoval tam, kde prestal.
— Vojtíšek porozmýšľal, zvážil obe možnosti a rozhodol sa pre jednu z inioh. Dobre. Ale čo Krist? Tiež chcel odísť, bravov pozakáľal, kadečo za facku popredal, a napokon zostal! Nie je mu ľahko, ale ak by bol odišiel, nebolo by mu o nič ľahšie, to si buď istá.
— Krist bol v légiách, a navyše je aj Moravan, prečo fj pokúša osud viac než iní?
— Prečo? — zamyslene odvetil učiteľ. — To už tak býva, niekedy musí človek hrať aj so zlou kartou, nemá na výber, — stíchol...
Kolonisti I. str. 228
Evakuácia
Ešte v ten deň, keď odišla Tereza, notár, olšianski a iní četníci, spustla aj kasáreň finančnej stráže, stojaca na okraji pririečnej dediny. A popoludní na hlavnej hradskej, vedúcej naprieč Žitným ostrovom, napokon zadunel i ťažký, rázny krok pochodujúcich útvarov česko-slovenskej armády, opúšťajúcej územie južného pohraničia. Vojsko prichádzalo v smere od okresného mesta a mierilo na severozápad. Jeho odsun i odsun bojovej techniky prebehol rýchlo, disciplinovane, bez incidentov. Posmešky, nadávky a pľuvance sfanatizovaného davu vojakov nevyprovokovali k odvete. Skrípali zubami, zatínali päste, dusili v sebe hnev, ale mlčali.
Okrajom hradskej, tak aby neprekážali vojakom, tiahli smerom na Bratislavu aj mnohé sedliacke vozy, dovysoka naložené rozmanitým haraburdím, s vydutými batohmi duchien celkom na samom vrchu. Spomedzi narýchlo nahádzaného imania vytŕčali kučeravé hlavy detí, ktoré na ten zhon a ruch okolo seba pozerali svojimi veľkými a začudovanými okáľmi. Nikdy predtým nevideli toľko ľudí pokope, toľko vojakov, áut, jazdcov, toľko ukričaných, mávajúcich či hroziacioh ľudských tiel, bol to pre ne, trnúce akousi neurčitou obavou, zážitok natoľko nezvyčajný, že naň už nikdy nezabudli, čo ako sa mnohé neskôr usilovali zabudnúť. Nosili ho v sebe v detstve, v čase dospievania, ba i v dospelosti.
Dospelí kráčali pešo za povozmi. Niektorí niesli v rukách kufríky, na chrbtoch plecniaky či obyčajné batohy. Iní šli celkom naľahko, iba tak, ako sa chodí na prechádzku do poľa či na výlet. Akoby odchádzali z domu na deň-dva, ani čo by si neuvedomovali, kam to vlastne idú a prečo... Evakuanti, ktorí sa rozhodli v poslednej chvíli, že nebudú riskovať áž do krajnosti, odchádzali ešte pod záštitou vlastnej, čo ako pokorenej armády. A to davy okolo ciest ešte držalo na uzde. Co však čaká tých, čo sa zaťali a povedali si: buď čo buď!
Kolonisti I. str. 238
Príchod maďarského vojska
V tom novembrovom čase starousadlíci azda ani nespá-vali. Chodili po osadách a dedinách ani v horúčke, triaška nedočkavosti preskakovala z jedného na druhého, ľuďom žiarili tváre, blyšťali sa oči, chveli sa hlasy, nadšenie zasiahlo najširšie vrstvy, rozpínalo sa, narastalo, aby potom, v pravý čas, prerástlo do vytrženia.
Červeno-bielo-zelené zástavy na domoch opreteky pribúdali, tí najrozhľadenejší a podkutí v politike písali privítacie prejavy, v ktorých sa hmýrili slová ako „česká tyrania", „dvadsaťročné trianonské okovy", „kruté, neznesiteľné jarmo", iní stavali slávobrány, zakáľali svine, ťahali víno zo sudov do demižónov, slúžili omše v božích chrámoch.
A napokon sa dočkali!
Po hradských cestách do dedín i miest vtiahli jednotky honvédov. Čoskoro po nich prišli J_ žandári — kosierkári, policajti, policajní úradníci, členovia zvláštnych kôTrnsií plniaci osobitné úlohy, štátni úradníci zo starej vlasti, nedočkaví zaslúžilci z vnútrozemia.
S príchodom prvých uniforiem vybuchlo nadšenie naplno. Mladí i starí prepukli do jasotu, bozkávanie a objímanie nemalo konca. Výskot, spev, hlahol zvonov...
Vládny komisár
V sprievode dvoch žandárov a jedného civila, z ktorého sa vykľul vládny komisár menovaný pre Lipovú Osadu, vtiahli v týždni pred Mikulášom do osady prvé vozy s prisťahovalcami, prichádzajúcimi na gazdovstva po kolonistoch.
K prvým rodinám pribudli v nasledujúcich dňoch postupne i ďalšie, až napokon obsadili všetky prázdne usadlosti okrem dvoch najväčších. O bývalé Vystavilovo a Kovalíkovo gazdovstvo prejavili totiž záujem viacerí uchádzači. A keďže to boli všetko vplyvní ľudia, kompetentným miestam sa ťažko rozhodovalo v prospech niektorého z nich. Radšej teda taktizovali a vyčkávali.
Prví prisťahovalci nepochádzali z okolitých starousadlíckych dedín, prichádzali na Žitný ostrov až zo vzdialeného vnútrozemia materskej krajiny. Boli to takzvaní vitézi, ktorým sa z rôznych príčin za rôzne zásluhy dostalo od štátu odmeny v takejto forme.
Iba neskôr sa zjavili v Lipovej Osade aj známejšie tváre. Áno, ušlo sa aj ľuďom z tunajšieho kraja, aj keď podľa všetkého skutočnosť zďaleka nesplnila ich očakávanie.
Nesplnila, veru nie, veď kým prisťahovalci z vnútrozemia dostávali majetky po kolonistoch do vlastníctva, domáci ľudia zväčša iba do nájmu!
Vládny komisár vedel po česky, po slovensky, a keď sa rozčúlil, zamiešal do svojich viet aj ukrajinčinu. S kolonistami sa ľahko dorozumel.
Po jeho príchode prestali osadu navštevovať žandári, brutálne domové prehliadky, násilie a ponižovanie už neboli na dennom poriadku. Vládny komisár skúšal riešiť veci po dobrom. Navštevoval hospodárstva kolonistov, trpezlivo vysvetľoval gazdom politickú situáciu vo svete, presviedčal ich, nahováral, aby čím skôr odišli. Vraj ak ho poslúchnu, v mnohom im pomôže, ale ak nie, neručí za ďalšie udalosti...
Roľníci počúvali predstaviteľa novej moci, počúvali, zvažovali jeho slová, ale neodchádzali...
O pár dní prišiel vládny komisár zasa a postupne všetkým kolonistom predložil na podpis písomné dohody, z ktorých vyplývalo, že sa rozhodli opustiť Maďarsko dobrovoľne a nepožadujú náhradu za svoj majetok.
Ľudia si prezerali formuláre, čítali text na papieri, mrvili sa, pokašlávali, potom dohody vracali nepodpísané vládnemu komisárovi.
Chlap sa rozčertil, ukázal svoju pravú tvár a s hnevom odišiel. Namiesto neho prišli do osady kosierkári.
Zasa sa rozdelili do trojíc, rozliezii sa po gazdôvstvách kolonistov, aby ich obrátili hore nohami ešte dôkladnejšie ako kedykoľvek predtým.
Kým žandári plienili domy a dvory, na ceste sa činili noví prisťahovalci. Za dve-tri hodiny stihli zničiť všetko, čo pätnásť rokov rástlo a vzmáhalo sa po oboch stranách rozšírenej ulice.
Bez milosti vyťali lipky, nenechali žiť ani jedinú. Kmene odvliekli do dvorov, aby ich, až uschnú, popílili a roz-rúbali na polená. Na priedomiach sa beleli nízko odpílené pne.
Dva dni bolo ticho, potom vládny komisár prikvitol znova. Priviezol ho na bričke kočiš správcu arcibiskupského majera. Vládneho komisára tentoraz sprevádzal len jeden starší žandár. Oceľovosivými očami nezúčastnene hľadel kamsi do neznáma, mlčal, pôsobil unaveným dojmom.
Vozík zastal pred Jakubcovým domom. Kočiš zostal sedieť na boku, iba čo sa lepšie zababušil do deky. Zandär s vládnym komisárom vošli do dvora.
Domáci postrehli ich príchod včas. Už na nich čakali v kuchyni.
Žandár sa oprel chrbtom o dvere.
Vládny komisár podišiel k stolu, položil naň obal s papiermi, ktorý vytiahol z aktovky, chvíľu sa v papieroch prehrabával.
Potom pozrel na domácich, odkašlal si a s vážnou tvárou, povznesený nad to, čo ide vravieť, chladne im oznámil:
— Dnes som tu naposledy. Prišiel som vám oznámiť rozhodnutie kompetentných miest, ktoré neberte na ľahkú váhu. Zajtra na svitaní odíde zo stanice vlak, ktorým opustíte maďarské štátne územie. Vagóny budú pristavené už dnes napoludnie, vy máte jeden vagón, celý vagón, môžete si odviezť toľko, koľko sa vám doň zmestí. Ráno o štvrtej už musíte byť všetci na stanici, pripravení na odchod. Rozumeli ste? — kĺzal pohľadom z Kataríny na Paľa, na Janka, na dievčence.
— Idú Vianoce, pozajtra je štedrý deň, prečo práve teraz, — povedala Katarína.
— Mali ste dosť času odísť skôr! — ostro odvetil vládny komisár.
— Jeden vagón, čože je to. Co sa nám do neho po-mestí, takmer nič, — namietol Paľo.
— Niektorí majú iba pol vagóna, — povedal vládny komisár.
— Máme sa dať ožobráčiť?! Nepôjdeme nikam! — skríkol najstarší Jakubcov syn.
— To vám neodporúčam, — rovnako chladne pokračoval vládny komisár.
— Bože môj, — vzdychla si Katarína.
— Poslúchinite, lebo bude horšie. Neručím za nič, pôjdete odtiaľto nahí! — pohrozil vládny komisár. — Ľudia si vás vezmú do parády, už im aj tak dlho napínate nervy, — stíchol, pozrel, ako na jeho slová zareagujú domáci. — Ako som povedal, zajtra ráno na svitaní vlak odchádza. S vami, alebo bez vás. Je to vaša posledná možnosť! — dodal a zamieril k dverám.
Žandár odstúpil nabok, pustil vládneho komisára dopredu a vzápätí ho nasledoval.
Predstavitelia štátnej moci vyšli z Jakubcovho dvora a poberali sa k ďalšiemu z kolonistov.
Všetkých štrnásť rodín žijúcich doposiaľ v Lipovej Osade dostalo rovnaké ultimátum.
Vládny komisár oznámil úradné rozhodnutie poslednému kolonistovi, nasadol i so žandárom na bričku a tá vyrazila na spiatočnú cestu. Bolo krátko popoludní.
Kolonisti I. str. 268
Vládny komisár
Na Nový rok popoludní, ale ešte za svetla, dobehol do osady Rakoťáš asi dvadsaťročný mládenec. Oprel sa o hrušku, vytreštil oči, neprítomné hľadel na oblohu, snažil sa niečo povedať, ale hlas nevydal, iba chrčal. Išlo mu pláca roztrhnúť.
Keď nabral trochu dychu, vyhŕkol:
- Zle je! - A zasa hodnú chvíľu chrčal a kašlal, objal kmeň stromu a zošuchol sa k zemi.
Z viacerých domov povychádzali ľudia, obstúpili hrušku, pomáhali mládencovi na nohy, ale ten nie a nie prísť k slovu.
Až keď sa jedna zo žien chytila rozumu a priniesla hrnček s hriatym, uľavilo sa mládencovi natoľko, že prehovoril:
- Legionárov vešajú! Na Lúkách obesili starého Ondruša. Nilaši chodia po domoch, majú to na písme, presne vedia, kto bol legionár.
- Ježišikriste, — zakvílila ktorási zo žien.
- Prídu aj sem, ujdite! - pokračoval mládenec a obrátil sa k počernému mužovi. - Ujdite, strýco, ujdite, kým je čas.
- Kade ujdeš? - usmial sa počerný muž. - Mosty iste strážia.
- Na Bratislavu choďte, - radil mládenec.
- Do Bratislavy je ďaleko, tade neprejdeme. Bolo by sa dalo prejsť hneď v novemhri, ale teraz sa už nedá.
Ženy odstúpili od hrušky, zašli na najbližšie priedomie a tam lamentovali.
- Ešte musím na Hodžovo, - dvíhal sa mládenec.
V priehlbine pod lúkami sa rozštekali psy. Hneď na to vynorilo sa z nej množstvo postáv, rýchlo sa približovali, keď vyšli na briežok, zreteľne bolo vidieť medzi nimi niekoľko uniforiem.
Chlapčiská zoskočili do slamy, odtiaľ sa zošuchli na zem a rozbehli sa po domoch. Iba jeden, azda najmladší z nich, prikrčil sa v slame a cez dieru v streche ďalej pozoroval prichádzajúcich.
Rýchlo sa blížili, uniformovaní štrngali oceľou. Civili v krátkych kabátoch, podaktorí s palicami v rukách, iní mali ruky vo vreckách. Tí, čo kráčali po bokoch, držali na remeňoch zlostné psiská. Psy vrčali, cerili zuby, ťahali svojich pánov dopredu.
Chlapec sa ešte väčšmi prikrčil, oči sa mu rozšírili úzkosťou, sedel v strachu, až kým ho akási silná ruka nestiahla na zem. Všetko sa odohralo v zlomku sekundy, ani sa nestihol pozrieť, komu patrí ruka, zásluhou ktorej padol v bezvedomí, s rozbitou tvárou do prachu.
Civili so psami hliadkovali okolo osady. Psiská sa vzpierali, okále im podbehli krvou. Vetrili krv. Boli to strážne psy. Stopu nezachytili.
Žandári chodili po domoch, prezerali stodoly, maštale, bodákmi dopichali stohy na záhumní. Pozornosť venovali predovšetkým dvom domom v osade. Domácich vyhnali na dvor, vyhádzali veci zo skríň, odtiahli postele, vysypali zásuvky na truhliciach, rozpárali periny. Keď nič nenašli, vrátili sa von a zopakovali prehliadku znova, ibaže ešte dôkladnejšie. Vysypali sečku z debien, nazerali do studní, skúmali, či pôda v záhradách nie je kyprá.
Vstal z postele, natiahol na nohy kapce s nízkymi sárami a až potom si všimol, že uprostred miestnosti stojí jeden zo žandárov.
- Vy ste predsa boli vojak? - spýtal sa ho žandár po slovensky.
Prisvedčil.
- Viete, že ak ho nájdeme my, bude to horšie. Keď sa sám prihlási, nestane sa mu nič, - pokračoval žandár.
Fúzatého syn sa ironicky usmial.
Dvere sa rozleteli, do kuchyne vbehla stará žena, bežala k posteli, urovnávala podušky. Hneď za ňou vstúpili dvaja chlapi, na rukách niesli zakrvaveného chlapca. Položili ho na posteľ. Žena ticho plakala a vlhkým uterákom utierala chlapcovu tvár. Chlapec otvoril oči, ale vzápätí ich zatvoril a stenal od bolesti.
Fúzatého najstarší syn pozeral na mladšieho brata, oči sa mu zakalili, zahrešil: - Boha vám maďarského, čo vám urobil? — Pohol sa smerom k uniforme.
Žandár cúvol do dverí a vybehol na dvor.
Uniformy sa pred domom zoradili do polkruhu. Usmievali sa a čakali, až sa objaví na schodoch.
Fúzatého syn sa obzeral po kuchyni, hľadal niečo ťažké do ruky. Chlapi sa mu postavili do cesty.
- Neblázni, len na to čakajú, aby ťa mohli odbachnúť, -povedal jeden z chlapov. Usadili ho násilím na lavicu.
Žandári chvíľu čušali, nervózne prestupovali, až sa napokon rozišli. Civili, ktorí sa spočiatku držali obďaleč, trúsili sa po dvoroch, žiadostivo obzerali gazdovstva, hodnotili kone v maštaliach. Povyťahovali z kôlni sejačky, kosačky a iné stroje, dohadovali sa v skupinkách, ani čo by sa nemohli dojednať.
Popoludní dofrčal do osady koč. Na kozlíku vedia vyobliekaného kočiša mrzol žandár. Kočišovi sa leskli fúzy, na hlave mal klobúk so zelenou stuhou a v nej zastoknuté pero z bažanta. V koči, zababušení do kožuchov, prikrytí dekami, rozvaľovali sa dvaja páni.
Spenené kone zastavili pred školou. Žandár zavolal na učiteľa, vymenil si s ním pár slov a učiteľ sa rozbehol po domoch.
Na priestranstve konca školskej záhrady zišli sa azda všetci z osady. Stáli tam už hodnú chvíľu, nikto nový neprichádzal, ale bubeník tlkol vytrvale na bubon, až kým sa jeden z pánov nepostavil a nepovedal akúsi reč po maďarsky.
Potom pán otvoril aktovku, vytiahol hárok papiera a podal ho učiteľovi. Text na papieri bol slovenský, učiteľ dlho čítal, ale ľudia ho už po prvých slovách prestali počúvať. Iba tam stáli, v prstoch žmolili vreckovky, končeky zásteriek, v ušiach im zneli slová:
- Na základe výsledkov konferencie ministrov zahraničných vecí Nemecka a Talianska z druhého novembra minulého roku, v zmysle rozhodnutia o odovzdaní južného Slovenska a časti Podkarpatskej Rusi Maďarsku...
Keď učiteľ dočítal, rozpačité sa poobzeral okolo seba a odovzdal papier na koč.
Druhý pán sa postavil a pomaly, dôrazne sa spýtal, či je všetko jasné. Ľudia mlčali. Pán sa usmial a rovnako dôrazne pokračoval:
- Vagóny sú pristavené v Olči na stanici. Každá rodina má jeden vagón. Zajtra večer o desiatej vlak odchádza. Čakať sa nebude na nikoho! Môžete si vziať toľko, koľko stihnete odviezť na stanicu a koľko sa vám zmestí do vagóna.
Pán si sadol, prehodil si deku cez kolená a dal pokyn kočišovi.
Čoskoro po odchode koča zoradili sa aj žandári a spolu s civilmi opustili osadu.
Dolniaci / Evakuanti str. 16
Židia
V ten deň sa Jakubec po prvý raz stretol zoči-voči s ulmárskym Trautenbergerom.
— Vedia oni, Jakubec. čo urobili? Kradli, sprosto kradli a za to ich čaká basa. o to sa už postarám, — začal on.
— Zaplatíme vám za všetko, či nám má statok skapať...
— To je ich vec, či skape, alebo nie, ja im nič nepredám, nemám pre ich dobytok ani steblo slamy, — pokračoval vlastník majera.
— My sme sa sem nepýtali, keď nás sem pridelili, povedali nám, že nám požičiate do roka krmiva i osiva, — bránil sa Jakubec.
— Hovorím im, ohlásim vec na príslušné miesta, však tam im už napravia móresy ...
Grešo nebol pri tomto stretnutí, vyhol sa mu, hneď zrána šiel do mesta otravovať úrady s požiadavkami kolonistov na prídel najpotrebnejších vecí pre roľníka, ktoré si už niekoľkokrát predtým obe rodiny márne vymáhali. Jakubec bol vlastne aj rád, že je Grešo preč, iba by ešte viac všetko skomplikoval svojou prchkosťou, pomyslel si.
Keď potom v podvečer referoval Grešovi, ako dopadol rozhovor s vlastníkom majera, Grešo si iba odpľul a zahrešil:— Nech si udá, ak chce. Nech ide do boha, židák pojebaný! ...
Kolonisti II. str. 44
Arizácie
Vyše roka priúčal sa Janko úradníčeniu v Kalvárii, ale v lete štyridsiateho tretieho roku usmialo sa na neho väčšie šťastie. Prostredníctvom Paľovho svokra Opači-tého, ktorý mal známosti v koželužniach a vari aj v samotnej továrni na obuv, prijali Janka do zamestnania v perspektívnej fabrike. Stal sa pomocným účtovníkom s platom o hodne vyšším, ako dostával v predchádzajúcom zamestnaní. Nové Jankovo pôsobisko bolo z Klčoviska vzdialenejšie než Kalvária, teraz už chlapec dochádzal domov iba koncom týždňa.
Paľo Jakubec sa oženil s dcérou Augustína Opačitého, ktorý arizoval obchod s miešaným tovarom po Igazovi. Opačitý tvrdil, že mu ho Igaz sám ponúkol, že ho priam prosil, aby sa uchádzal o jeho živnosť, lebo on, Opačitý, bol vraj pre Igaza zárukou serióznosti a odbornosti, akú si taký zabehaný, priestranný a hojne vyhľadávaný kšeft priamo na námestí okresného mesta nepochybne vyžadoval.
Opačitý pôsobil zopár rokov aj na Žitnom ostrove, vo Veľkom Mederi, v Dunajskej Strede a vari zakrátko aj v Šamoríne. V tridsiatom piatom roku stiahol sa potom z juhu na Ponitrie, kde sa mu už bohvieako nedarilo, nuž keď sa mu začiatkom štyridsiatych rokov núkala nová šanca, nepremeškal ju!
Vo Veľkom Mederi mal Opačitý skromný obchodík s rozličným tovarom. Kolonisti z okolitých osád Opači-tému, ktorý bol jedným z mála kresťanských obchodníkov v tomto kraji, dôverovali väčšmi ako tým druhým. Aj roľníci z Lipovej Osady chodievali nakupovať k Opačnému, vedel im včas a rýchlo zadovážiť požadovaný tovar a ani ich priveľmi neošmekol.
Kolonisti II. str. 53
Holokaust
— Už ich veru vyberajú, — povedal Grešo po hodnej chvíli.
— Žeby ich to tí istí... — vŕtala v Ondrišovej hlave stará otázka. — Ale ba! Ktože nájde medzi vojakmi tých pravých. Jeden Nemec ako druhý, a či vôbec ešte žijú, možno otr-čili kopytá niekde hentam, — kývol Grešo k západu. — Nestrieľali iba Nemci, — poznamenal Kamil. — Boli tu vraj aj zo dvaja, s ktorými som chodil do školy. Somári sprostí horliví, nech si to teraz odserú, —
Greša pochytila náhla zlosť. — Strčili by sa aj do psieho zadku, len aby ich vidno nebolo, a včera sa ešte vytŕčali v tých svojich vyblýskaných čižmách! — Gardisti zaňuchali zlato, niektorí zo zaistených ho vraj mali plné vrecká. Keď ich potom odbachli, Nemci nasadli na autá a odišli. Gardisti zostali, že vraj jamu zahádzať hlinou, ale najskôr sa poprehŕňali mŕtvym v odevoch, — smutne a s akousi vnútornou hrôzou nad vlastnými slovami povedal Kamil to, čo počul od iných. — Či ich niekto videl? Ľudia neraz narozprávajú, — neveriacky povedal Ondriš.
— Videl ich jeden bíreš z terčického majera. Bol kdesi na povale, keď prišli po jeho pánov. Videl, že ich ženú na auto pod plachtu, potom pozoroval, ako sa auto driape hore brehom, i to, ako odbočuje do poľa. Obišiel kopec druhou stranou, prikradol sa k akémusi stohu, vari k tamtomu, odtiaľ všetko pozoroval, — potichu odvetil Kamil.
— Koľkých ich tu vtedy? — rovnako potichu sa spýtal Ondriš.
— Terčického pána so ženou i s oboma dievčatkami, jeho brata z mesta, ten sa sem vraj prišiel ukryť, aj ďalších priatich či šiestich, tých chytili na Novom Dvore, ukrývali sa tam po prvej razii, keď mestských židov začali odvážať do Serede, — Kamil už rozprával akosi neochotne, medzi slovami robil prestávky a pozeral bokom.
— Vraj tu skončil aj Ignác Gelley, obchodoval s dobytkom, poznal som ho ... — Grešo už bol smrteľne vážny.
— Vraví sa, že aj Pollak z mesta, ten čo mal veľkoobchod s drevom, — doplnil ho Kamil po chvíli.
— Predal som mu asi trikrát teľce, — pokračoval Grešo tam, kde predtým prestal. — Aj ty si mu raz predal, tuším v štyridsiatom, pamätáš? — pozrel na Ja-kubca. — Bolo to v štyridsiatom? — spýtal sa ho, akoby na tom neviem ako záležalo.
— V štyridsiatom, — zašomral neochotne Peter Jakubec a to bolo všetko, čo na terčickom brehu povedal.
Pamätá sa, akoby sa nepamätal, predával tie teľce krátko po vydaní zákona o pozemkovej reforme, ktorý židov zbavoval pôdy. Ulmárskeho Trautenbergera sa však zákon netýkal, on i jeho najbližší prešli už medzičasom na kresťanskú vieru. Ale veď aj Gelley tak urobil, aj iní, ale mnohí tiež nie.
Otec malej Evy nemal pokoja, dcérka mu bola zo všetkého na svete najdrahšia, najradšej by ju bol ukryl v rodinnej šperkovnici a zahrabal ako drahokamy, hodne hlboko. Lenže klenoty sú klenoty a živý človek je živý človek. Schyľovalo sa ešte na horšie časy, vrelo a sipelo storaké zlo, dekan odmietol pozvanie na zvyčajnú partiu preferansu, prichádzal september štyridsiateho prvého roku a otec malej Evy, hnaný zlou predtuchou, ale možno aj dôvernou informáciou z najvyšších bratislavských kruhov, odcestoval náhle i s dcérkou k bratancovi do Budapešti.
Deviateho septembra tisíc deväťsto štyridsaťjeden vláda Slovenskej republiky vydáva zbierku opatrení, onen známy kódex, v ktorom sa židovstvo už neurčuje na náboženskom základe, ale rozhodujúci je princíp rasový.
Hneď po návrate z Budapešti odňali úrady Trauten-bergerovi cestovný pas a zablokovali mu vklady v peňažných ústavoch.
Zakrátko prestal byť vlastníkom ulmárskeho veľkostatku, veľmi spokornel, stal sa ohľaduplným k drobným ľuďom, zmenil sa na nepoznanie. Ako jedného z tisícok hospodársky nepostrádateľných pre štát ponechali ho v Ulmároch, čo i v zmenenom postavení. Bol poradcom, rozumom hospodárskeho podnikania, otvorenou hlavou, lacným, horlivým a ešte aj vďačným dirigentom všetkej činnosti, prinášajúcej úžitok novým pánom, zazobancom ešte odpornejším, než boli tí pred nimi!
Inokedy, to už sa židmi zapĺňali strediská v Seredi, Novákoch, Žiline, Poprade i na bratislavskej Patrónke, a pospolitý ľud, ešte netušiac, že židia „vyvezení na práce do východných území" poputujú v skutočnosti do plynových komôr Osvienčima, Lublina či Majdanku, si šepkal asi toto: židovskú chudobu obetovali, a bohatí sa vykúpili, začal Trautenberger inak.
— Oni sú predsa masarykovec, demokrat, pravda? Povedia mi, ale úprimne, čo si myslia o tom všetkom, to je predsa strašné, takto ľudí kynožiť, — bol smutný a vystrašený, až ho prišlo Jakubcovi ľúto.
— Je to svinstvo, to vám vravím ako človek, nie ako masarykovec, — odvetil.
— Tam je to strašné, veria mi, máme správy, tam je to strašné, — kyvkal hlavou Trautenberger, — azda si to zaslúžime, povedia mi, povedia, treba s nami takto, treba? — naliehal na Jakubca, uprene mu hľadiac do očí.
— S nikým nemožno takto, so žiadnou živou bytosťou, ktože dal Nemcom právo na také zverstvá, kto?! — Jakubec takmer kričal.
— Ticho, tichšie, sadnú si, len potichu, — vtláčal ho Trautenberger naspäť do kresla, z ktorého v rozčúlení vyskočil.
Ubiehali mesiace i roky. Skončila slávna bitka pri Stalingrade, Rus sa zaprel a začal vytláčať Nemca nazad. Prišli aj iné veľké udalosti a každú z nich Trautenberger oslávil rozhovorom s Petrom Jakubcom.
Nastal rok štyridsiaty štvrtý.
V jedno studené sychravé ráno na začiatku apríla otvorili sa dvere Jakubcovho príbytku a v nich domáci zazreli stáť bývalého vlastníka veľkostatku.
Bol to on, Trautenberger, bože, ale ako vyzeral! Napochytre oblečený, s rozstrapatenou hrivou šedivých vlasov, s nepríčetným výrazom v tvári, stál nepohnute na prahu a len hľadel, mlčky hľadel na Petra, Katarínu, nepovedal jediného slovka ešte aj dlho po tom, čo ho Jakubec vzal pod pazuchu a odviedol do kuchyne k stolu.
Katarína mu podala hrnček s teplou kávou, ale on sa nenapil, iba ďalej meravo pozeral na protiľahlú stenu kuchyne a z očú sa mu valili potoky slz. — Nechaj nás samých, — povedal Peter žene. — A nech nás tu nikto nevyrušuje, — prikázal ešte, keď odchádzala z miestnosti.
Napokon hosť prehovoril.
— Vedia, čo sa stalo v Maďarsku? — V Maďarsku? No, iba to viem, že sú tam Nemci, — odvetil Jakubec, mysliac na nedávne marcové dni, keď nemecké vojská obsadili túto spojeneckú krajinu. — Tak, tak, — plakal už celkom nahlas zlomený starec Trautenberger.
— Nože, pokojne, čo tam po Maďarsku, — chlácholil hosťa Jakubec. A vedia, že všetkých židov, bez milosti odsúvajú do táborov v Nemecku? — zašepotal Trautenberger.
Jakubec už o tom čosi začul, vravelo sa, že maďarskí židia pokúšajú sa o záchranu útekom na Slovensko, ba že sa vracajú aj mnohí slovenskí židia, ktorí pred časom ilegálne prešli hranicu v opačnom smere. Ale čože to tak Trautenbergera dojíma?
— Máte tam azda dakoho blízkeho ? — spýtal sa Jakubec.
— Ona, Eva tam bola! Odviedol som ju do Budapešti k bratanoovi, ja sám, myslel som, že tam bude v bezpečí, ja sám, — vyštekol trhano zo seba vysvetlenie Trautenberger, zrútil sa na stôl a úpenlivo nariekal, nedal sa utíšiť.
— Možno sa všetko dobre skončí, azda sa ukryje, alebo ujde na Slovensko, — usiloval sa Jakubec hosťa upokojiť.
Dlho trvalo, pokým ten ako-tak prišiel k slovu.
— Už nepríde, nepríde, nepríde, — zvolal prenikavým hlasom a zasa sa zvalil hrudou na stôl.
Jakubec tušil, že Trautenberger vie viac, než mu do tej chvíle prezradil, preto už iba smutne mlčky hľadel na neho. — Dostal som správu, dnes v noci som dostal správu... — hosť sa odrazu postavil, vytreštil oči, na okamih zmĺkol, potom skríkol.
— Pred týždňom ich všetkých odvliekli, celú bratancovu rodinu, Evičku s nimi, Evičku, ja sám som ju tam odviedol, ja sám, — zakvílil, zakvačil si prsty do vlasov a bez ďalšieho slova vybehol von, vliekol sa rozbahne-ným majerským dvorom k južnému východu, zahol na poľnú cestu a zmizol kdesi v úžľabine nad potokom.
Jakubec ho už nikdy viac neuvidel. Vraj chorľavel a polihoval doma. Neskôr v jeseni, keď Nemci vytlačili povstalcov z údolia rieky, začal sa hromadný odsun židovského obyvateľstva do sústreďovacieho tábora v Seredi, odkiaľ čoskoro putovali do Osvienčima. Tých však, ktorí sa pokúšali ukryť, neodviezli ani do Serede, postrieľali ich hneď na terčickom brehu, na výstrahu ostatným.
Kolonisti II. str. 50
Návrat kolonistov v r. 1945
Ale skôr, ako prišli do dediny, narazili na prievozníka. Sedel v plochom člnku zakotvenom pri brehu. Vyhrieval sa na slniečku, driemal. — Ty si tuším Slovák, — začal opatrne Jakubec.
— Som, a čože je? — A kde si bol doteraz? — Tu som bol celý čas, — odvetil prievozník. — Ženu mám odtiaľto. — Tak si sa teda hlásil za Maďara? — vyzvedal Jakubec ďalej. — Hlásil ako hlásil. — Hlásil, alebo nehlásil? — vrelo to v Rehorovi Grešovi. — Včera prišiel do dediny komandír, — zahováral prievozník...
Traja vojaci napájali zvieratá, na válove sedel civil v akomsi polovojenskom oblečení.
Odbočili k studni, kde sa doposiaľ černel starý známy drevený válov, podložený nízkymi, na plocho otesanými klátmi. — Zdravstvujte! — hrdo pozdravil Peter Jakubec. — Co ste zač, — povedal civil po slovensky a podozrievavo si všetkých premeriaval. — Naši, — pokojne odvetil Jakubec. — Kto? Jeden z vojakov pristúpil bližšie. — Prišli sme si ratovať gazdovstva... Ak z nich ešte niečo zostalo, — vysvetľoval Rehor. — Slováci? — spýtal sa civil. — Pravdaže, — rýchlo mu prisvedčili všetci štyria. Napätie v civilovej tvári povolilo, kývol hlavou, že v poriadku. Bicyklisti postupne pristupovali k vedru s vodou a pili. Civil sa opodiaľ zhováral potichu s jedným z vojakov. Keď všetci štyria uhasili smäd, chystali sa odísť.
— Tabačik nemáte? — usmial sa civil na nich. — Ale máme, — horlivo mu prisvedčil Peter Jakubec a už aj ťahal z kabáta mešec s tabakom. — Daj, — povedal civil.
Vzal tabak, podišiel s ním k vojakom, ktorí si hneď ušúlali hrubé cigarety. Civil si ušúľal rovnakú, ale až nakoniec. Jakubec trpezlivo čakal. — Môžete ísť,— skríkol civil s úsmevom a akoby nič rýchlo pchal meštek za opasok. — Jebem mu mater! Všetok tabak zobral, — uľavil si o chvíľu Jakubec...
Na prahu dali čiapky dolu. Dnu vošli bez zaklopania. Gazdiná v umastenej zástere prikladala drevo do pece, zo šesť drobných detí motkalo sa po kuchyni, í — Tak, už sme tu, — povedal Jakubec pokojne a obzeral sa po miestnosti. Zena zalomila rukami a začala úpenlivo nariekať. Deti sa učupili do kúta. — Čože nariekaš, — tíšil ženu Jakubec. — Nemáme flinty, inepostrieľame vás, — ukazoval prázdne ruky. Zena však kvílila ďalej. — A kde máš muža? — spýtal sa Jakubec. Gazdinej sa triasli plecia, odišla do kúta k posteli a začala náhlivo baliť periny. — No len, no! Kdeže sa zberáš? Deň-dva ešte vydržíme, — dohováral jej Jakubec, ale žena akoby mu nerozumela. — Pozrieme sa, ako ste nám tu gazdovali, — dodal trocha rozpačito a zamieril k dverám do zadnej izby. Sliepky povyletúvali cez otvorené okno do záhrady.
— Aha, kurín spravili z izby! — povedal Kamil.
Na stodole chýbalo iba zopár dosák, bola však takmer prázdna, iba sejačka, pred siedmymi rokmi nová, stála zahrdzavená v kúte. Vyšli na dvor. Hnojiska nikde, iba taká kôpka, hanba pozrieť! V maštali prežúvala vychudnutá kravička, inak aj tu prázdno.
— Nelízali med v tom svojom Arpádovom kráľovstve, — povedal zať.
— Veru nie, — súhlasil s ním svokor. — Tých detí mi je ľúto, keď nás odtiaľto hnali, hádam neboli ešte ani na svete ....
Kamil vstane, ide sa napiť vody. Svokor ho nasleduje. Ked uhasia smäd, vrátia sa na predchádzajúce miesto, natiahnu sa do trávy a pozerajú k ceste, po ktorej odchádza z Lipovej Osady kravský záprah s vozom naloženým všakovým haraburdím.
— Už sa pracú, — povie potom Jakubec. — Sme my len, ľudia, čudné tvory, veru hej ...
— A čo s týmito tu? — kývne Kamil bradou k obytnému domu, kde pred chvíľou zmizol Jančika. — Nuž čo, pôjdu tiež. Grešo s Ondrišom vchádzajú do dvora. Sú akýsi rozpálení, Ondrišovi ešte nevyprchala ani červeň z líc.
— Čo sa robí? — spytuje sa Jakubec a posadí sa. Aj Kamil sa vzpriami, zvedavo čaká na odpoveď. — Že nepôjde! Ja ti dám! — odvetí Ondriš. — Ešte budeš vyjednávať a klásť podmienky, boha ti! — To ktorý, tamten? — spýta sa Jakubec a ukáže tým smerom, kde zmizol kravský záprah. — Hej, — zavrčí Ondriš odpoveď.
— U nás už bolo prázdno, — ozve sa Grešo. — Ale radšej, keby boli na mňa počkali, doriadili nám dom až hrôza, čo mohli odtrhli, odvliekli, nie sme na tom lepšie ako Štefan s Veronou, — mračí tvár. — Je to také zlé? — hvízdne tíško Jakubec. — Veď uvidíš ...
— Nepôjdete? Tak som spustil zhurta, či mi platíte nájomné, vravím im .. . Vykúril som ich, anciáša jeho, azda ja budem nocovať v šope a oni v izbe?! — vysvetľuje Ondriš, pousmeje sa, spýtavo pozerá z jedného na druhého....
Ležia v tráve, popíjajú. Vtom sa otvoria dvere Jakubcovho domu a zjaví sa v nich gazdiná v známej uamas-tenej zástere. V jednej ruke nesie akýsi drevený kufrík, druhou si pridržiava na chrbte batoh. Žena podíde k ľahkému sedliackemu vozu, čo stojí pod hruškou, položí naň veci, vráti sa do domu a vynáša ďalší majetok. Teraz jej už pomáhajú aj staršie deti. Keď je naložené, zájde žena do maštale, privedie odtiaľ kravičku, založí jej jarmo a zapriahne ju do voza. Ešte raz sa vráti do domu, prinesie posledné drobnosti, poráta deti, čo sa tmolia okolo voza, najmenšie vyloží na batohy, pristúpi ku krave, chytí sa zinky, mykne ňou a voz sa pohýna k bráne, vychádza na cestu. Chlapi na to všetko mlčky pozerajú. Keď voz zájde za staviská, Jakubec sa zdvihne, prázdnu fľašu vloží nazad do plecniaka, mračí sa na čosi, potom povie:
— Načo to, nehnal som ju Nemusela teraz, oproti noci.
Dolniaci 1972 / Bicyklisti str. 26
— Hľadal ťa tu Šimon Dobiáš, už tu bol dva razy, nemôže sa ťa dočkať. — Čože chce ?
— Vravel čosi o náhrade škody, ktorá nám tu vznikla, vraj pôjde do Olšian na výbor, či ako sa to teraz volá, a že sa bude domáhať svojho. — Ktože mu škodu nahradí? — spozornel Štefan pri posledných Veroniných slovách. — Choď za ním, ale najskôr sa najedz, — odvetila.
— Prihrej mi dačo, hneď sa vrátim, — povedal medzi dverami a už aj mieril k tretiemu susedovi. — Ráno pôjdem na úrad, takto to nenechám, pridaj sa ku mne, čo povieš, — privítal ho Dobiáš. — Vari ti tam niečo dajú? Škoda čas márniť, azda neskôr štátu dačo zvýši aj pre nás . — Nechcem od štátu! — A od koho ? — nechápal Štefan. — Od toho, čo mi tu šafáril.
— A kde ho máš? — Hen v Striebornej, tam kde je aj tvoj Fülöp, — ukázal Dobiáš rukou k východu. — Utiahli sa tam, odkiaľ sem prišli.
— Čože u nich nájdeš, — mávol Štefan rukou, — len kopu dečiek s holými ritkami. — Veď sa už pozrieme, — usmial sa Dobiáš. — Možno nepôjdeme nadarmo.
— Veď náš zahlušila, keď k ním prídeme po zlom, nič si nedajú vziať, — pochyboval Štefan o reálnosti Dobiá-šovych plánov.
— Nie my, úrady nech zrekvirujú! — vytasil sa domáci novým tromfom. — V Olšanoch je teraz naše vojsko, pôjdu s nami aj vojaci, nech si proti nim niekto trúfne. — Myslíš, že sa nás úrad zastane ? A či to aj môže urobiť? — nevidelo sa čosi Štefanovi. — Môže, môže, v Hornej Kolónii si už Račko vymohol na Maďarovi teľa, — rozohnil sa Dobiáš. — Tak pôjdeš aj ty, mám ťa ráno počkať? Nebuď sprostý, či oni brali ohľad na niečo, ešte aj v poslednej chvíli ti škodili, — fúkal do pahreby. Nuž, pravda je, s ním nemali zľutovania. Sad vyrúbali, ploty popálili, dom poškodili, do studne nahádzali kadejaké svinstvo, ba aj zdochnutého psa! A to už nevraví o tom, ako sa to všetko začalo, tá cesta odtiaľto vtedy v tridsiatom ôsmom po Mikuláši, nikdy nezabudne na transport, čo tiahol naprieč Žitným ostrovom k Bratislave ... A vlastne aj to, čo nasledovalo, majú oni na svedomí, aj do Sudet musel kvôli nim, oni môžu za všetko, aj za to, že on a Verona si už nikdy nepozrú do očí tak, ako si hľadievali pred vojnou!
Na jeho chalupe je škody za pekných pár tisíc, kdeže teraz vezme peniaze, kde zoženie materiál? A ešte aj tá Ležáková prikladá polienka na oheň, žiada dlhy vyrovnať, vraj najlepšie by bolo v kukurici, v obilí či v dačom takom splatiť tohoročnú splátku, za svoje dobré predvojnové peniaze chce rovnakú náhradu, tak si to žiada v liste, čertica stará ...
Keď sa v júni vrátili svokor s Paľom na Klčovisko, oznámili mu meno toho, čo cez vojnu gazdoval na jeho grunte. Vraj to nebol nijaký privandrovalec z materskej krajiny, ale tunajší človek, istý Fúlôp zo Striebornej. Aj to môže byť na niečo dobré, tí čo mali na gazdovstvách vitézov, môžu ich teraz naháňať za hranicami, kto ich tam nájde, ani sám pánboh! Ale Fulôpa zo Striebornej veru možno nájsť, darmo teraz čuší ani myška v diere, stačí zájsť do tretieho chotára a tam skríknuť: Ktorýže z Fúlôpov je ten Fúlôp, čo prežil vojnu v mojej chalupe pri agátovom lese ? No, ktorý z vás to je ...
Ten jeho má vraj jedenásť detí, svokor to kdesi vy-zvedel. Jedenásť detí, kristapána, čože úrady zrekvirujú takému trhanovi, čo mu vezmú ako náhradu? A či predsa len. . . Veru hej! Veď za kurínom našiel kôpku hnoja, kravského hnoja, ako sa tam dostal, odkiaľ pochádza? Inak nebude, iba že ten Fúlôp mal aj kravu, veru kravu ... A možno aj dve!
Pôjde a bude si žiadať potvrdenie o škode! A za škodu, čo mu Fúlôp spôsobil, odvedie si jeho kravu, áno, tak to urobí!
— Zastav sa ráno, idem tiež! — odvetil potom Dobiášovi a ako vo sne vracal sa k Verone...
Viem, čo robím, veru hej, vravel si. Mám všetko dobre premyslené. Zajtra, až zajtra príde moja chvíľa, keď na našom dvore zabučí ďalšia krava, potom nech Verona vypliešťa očiská od prekvapenia ... Jednu kravu máme v maštali, druhú do nej privediem zajtra. Dve kravy v jednej maštaľke, to je už iný pohľad! A bude aj pôda, bude, na jar si ju už obrobím sám, veď aj v novinách píšu, že zem po tých Maďaroch, čo najviac kikiríkali proti republike, musia dostať naši ľudia. Napríklad aj po takom Maďarovi, ako je Országh z Briežkov. Mal zeme vari do sto jutár a ešte aj kus vinice navyše! Rozbíjal si republiku? Rozbíjal, to nepoprieš, choď si teraz do frasa, za tými, ktorých si velebil...
— Gazda nie je doma? Tiež sa skryl? Nič to, — povedal Štefan. — Tu máte potvrdenku, — podal žene hárok papiera, ktorý mu dali na tento účel v predchádzajúci deň v Olšanoch na úrade. — Spôsobili ste mi škodu, berie sa vám krava ako náhrada . ..
Skôr ako sa chlapi nazdali, vybehla žena na dvor, odtiaľ skočila do vedľajších dverí, za ktorými, ako vysvitlo, mali Fülöpovci stajňu. Pokúšala sa zavrieť dvere na maštali, ale traja chlapi jej v tom ľahko zabránili. Vošli za ženou do maštale, pri válove stála len jedna krava, ale vyzerala obstojne. Štefana zamrzelo, že je iba jedna, ľahšie by sa mu bola odvádzala, keby tu bol našiel dve. Čo sa dá robiť, keď je len jedna, musím im vziať teda túto, pomyslel si, pristúpil k zvieraťu, odviazal zinku z krúžka na válove a ťahal kravu von na svetlo.
Gazdiná sa hodila kravičke na šiju, kvílivo nariekala, že nie, že to nie. Vojaci ju zadržali, aby mohol Štefan vyviesť kravu na dvor. Ale na dvore už čakali Fúlôpove detičky, bolo ich ani maku, ani šteblíky na rebríku, tak tam stáli jedno vedľa druhého!
Keď deti zbadali uplakanú mať, spustili nárek, vojaci, nezvyknutí na takéto scény, rozpačito zvesili ruky a pozerali na Štefana.
— Odožeňte ich, nech môžem prejsť, — skríkol na nich nahnevane. Vojaci sa razom spamätali a začali robiť poriadok. Štefan viedol kravu k ceste, chlapci v uniformách kráčali pár krokov za ním. Rýchlo sa vzďaľoval od majera. Dedinu obchádzal bokom, len čím skôr preč! Za seba sa ani neobzrel... Mykol žinkou, potiahol kravičku za sebou, išla poslušne.
Kolonisti II 1981 str. 123
Výmena obyvateľstva
— Či od Vltavy alebo od Váhu, všetci by sme mali myslieť dopredu, — rozvážne a pomaly sa ozval Vystavil, keď sa mu zdalo, že po posledných Chvostálových slovách už pridlho všetci mlčia.
— Máš pravdu, — prisvedčil mu jeho priateľ z mesta.
— Treba dosiahnuť, aby sa republika stala národným štátom. Pre Slovákov je nevyhnutné zbaviť sa navždy silného maďarizačného vplyvu, inak tu nebude pokoja.
— zapálil si cigaretu, pohodlne sa rozvalil na stoličke a pôžitkársky vy fúkol dym.
— To by bolo treba, — kývol doktor Chvostál na znak súhlasu. — Ale dohoda o presídlení obyvateľstva nám nevystačí, je v nej primálo priestoru . ..
— Ako sa to vezme, — namietol Vystavilov človek z okresného sekretariátu. — Napokon dohodou sa všetko nekončí.
— Zasa to všetko zbabreme, vravím vám, zbabreme!
— doktor si odpil z pohára, tváril sa kyslo.
— Za každého Slováka v Maďarsku, ktorý sa dobrovoľne prihlási na presídlenie k nám, môžeme presídliť do Maďarska rovnaký počet u nás žijúcich Maďarov. Jedným i druhým sa povolí vziať si so sebou všetok svoj majetok. Pravdaže, okrem nehnuteľností, za tie dostanú plnú náhradu. To je dobrý základ, máme iba nájsť čo najviac Slovákov v Maďarsku... — povedal Vystavilov človek, ale nedokončil myšlienku, lebo doktor Chvostál mu skočil do reči.
— Maďarské úrady budú hádzať polená pod nohy každému, kto prejaví snahu sa vrátiť na Slovensko!
— To je možné, — súhlasil s ním Vystavilov priateľ z okresného mesta. — Ba viac, je to pravdepodobné . ..
— Prečo by hádzali? — Vystavila zaujala zhoda ich mienok, nuž sa spýtal na to, čo mu bolo nejasné.
— Maďarský politik sa nezaprie, tí dnešní aj tí včerajší rozmýšľajú rovnako, — mrzuto zatiahol Chvostál.
— Ako, čo? — stále nechápal Vystavil.
— To je jasné, koľko Slovákov príde sem, toľko Maďarov pôjde tam, — povedal doktor. — Vysoký počet prihlášok na presídlenie z Maďarska by ešte nebodaj prispel k ozajstnému vyriešeniu problému maďarskej menšiny v Československu, a to si politici spoza Dunaja neveľmi prajú!
— Aspoň by bol raz navždy pokoj, — vzdychol si Vystavil.
— Lenže potom, — nadviazal Vystavilov človek z okresného mesta na Chvostálovu myšlienku, — potom by už maďarská politika stratila veľký tromf! A to by oni neradi.
— Počkaj, počkaj, — povedal Vystavil, — Akosi dnes ťažko chápem ...
— Pozri, keby tu nebolo ich menšiny, nemohli by v budúcnosti vznášať voči Československu územné nároky, no nie ? — usmial sa lišiacky Vystavilov priateľ.
— To je pravda, — otvoril Vystavil lepšie oči. — A myslíš, že s tým zasa začnú?
— Ze či! — zvolal doktor Chvostál.
— Fígeľ je v tom, že kým slovenská menšina žije vnútri Maďarska, maďarská menšina obýva súvislé územie v slovensko-maďarskom pohraničí, — pokračoval Vystavilov priateľ z okresného sekretariátu. — Táto skutočnosť hrá tamtým za Dunajom do karát, neraz s ňou všelikde argumentovali a dozaista znova ešte budú.
— Vidíš, na to som nepomyslel, — zašomral Vystavil.
— A preto vravím, že maďarské úrady budú hádzať polená pod nohy každému, kto sa bude chcieť presídliť na Slovensko, — zopakoval doktor Chvostál to, čo už raz vyslovil.
— Hej, ale ak by v Maďarsku dostali vládu do rúk naozajstní demokrati, azda by sa s nimi dalo dohovoriť, — nahlas zauvažoval Vystavil. — Čo myslíte, dalo by sa? — pozeral z jedného spolubesedníka na druhého.
— Tomu ja neverím! — doktor Chvostál odvetil priamo, kým ten druhý sa takticky vyhol jednoznačnej odpovedi, začal okľukou o inom, čo však predsa len nadväzovalo na danú otázku.
— V Maďarsku už pôsobí naša presídľovacia komisia, ktorú vedie zmocnenec vlády. Jej úlohou je spísať zoznamy Slovákov a Čechov žijúcich v Maďarsku, ktorí sa chcú presťahovať do republiky, pripraviť ich na presťahovanie do starej vlasti. Členovia komisie sú oprávnení voľne sa pohybovať po Maďarsku, môžu vstupovať do styku s rodákmi, vydávať k nim verejné výzvy tlačou i rozhlasom. Právomoc členov tejto komisie vyplýva priamo z medzištátnej dohody o výmene obyvateľstva, im by teda nemali maďarské úrady robiť protivenstva!
— Uvidíme, — zahundral doktor Chvostál.
— Ahá, o tom som čosi čítal, — živo povedal Vystavil.
— Ja osobne si sľubujem od tejto akcie veľa, — vyhlásil Vystavilov priateľ z okresného sekretariátu.
— Veľmoci by mali rozhodnúť jednoznačne v náš prospech. Všetko by sa vyriešilo krátkou cestou a bašta! — mlel si doktor Chvostál stále svoje. — Mali sme, ba čo, my máme plné morálne právo na veľkorysé riešenie!
— Nechajme už, prosím vás, takéto reči, — namietol napokon Vystavilov priateľ z mesta. — Radšej si vypime, nech vieme, že sme na svadbe, a nie na konferencii, máme plné morálne právo na veľkorysé riešenie!
— Nechajme už, prosím vás, takéto reči, — namietol napokon Vystavilov priateľ z mesta. — Radšej si vypime, nech vieme, že sme na svadbe, a nie na konferencii...
Kolonisti II 1981 str. 231
Kolonisti a socializmus...
Koncom mesiaca sa Rešetár znova vybral do Olšian, ale opäť nepochodil. Vraj sa oneskoril, aby
skúsil šťastie v predajni stavebnín v okresnom meste, alebo aby prišiel o dva-tri týždne, vtedy
vraj čakajú cement aj tehly.
Vrátil sa domov. Celou cestou zatínal zuby, od zlosti celkom obelasel. Keď žena videla starého
takého roztraseného, rýchle ho upokojovala, aby ho nebodaj neporazilo.
Nabudúce išla do Olšian Rešetárova žena, tušila, že ak by sa tam vystrojil jej starý, urobil by
v predajni poriadny cirkus. Ale ani ona nemala šťastie, ponúkli jej za vrecko cementu, oznámili predpokladaný termín novej dodávky, a to bolo všetko, čo dosiahla.
Ešte vari dva razy zopakovala stará návštevu predajne so stavebninami, ale neúspešne.
Potom sa do Olšian vypravil opäť jej muž.
V ten deň bolo pred predajňou nezvyčajne rušno. Rešetár sa potešil. Určite niečo dostali, pomyslel si. Postavil sa na koniec radu, čo sa vytvoril pred kanceláriou, a spýtal sa toho, čo
stál pred ním: - Čo budú dávať? — Vápno, — odvetil mu chlapík.
— Aj ja potrebujem, — povedal Rešetár. — Len či sa nám ujde, — obával sa ten pred ním.
— Prečo by sa nemalo? Chlap len pokrčil plecami. Rešetár trpezlivo čakal, pokým príde naňho rad. Boli ešte asi traja pred ním, keď sa vedúci Števica zdvihol zo stoličky a oznámil čakajúcim:
— Vápno je už rozpredané. Ľudia, čo stáli pred Rešetárom, sa zaknísali, čosi zašomrali a chystali sa odísť. Ale Rešetár už mal všetkého dosť. Vystúpil dopredu a pred očami ostatných povedal: — Ako to, že rozpredané! Poďme pozrieť, či niečo nezostalo.
Nik z neuspokojených zákazníkov Rešetára nepoznal, ale keď ľudia začuli jeho námietku a svitla im nádej, že predsa len neodídu naprázdno, najprv len jeden z nich, potom aj ostatní sa pridali a opakovali po ňom:
— Áno, poďme pozrieť! Nezvyčajné protesty Števicu prekvapili. Najprv zbledol, potom očervenel v tvári, urobil krok smerom k zákazníkom, zastavil sa, mohutné päste vyložil na stôl, a keď sa trochu upokojil, spýtal sa:
— Čo chcete? Kde sa máme ísť pozrieť? — Dozadu, na skládku, ktovie, či je naozaj všetko predané, — hovorili kupujúci jeden cez druhého.
— Ja som tu vedúci, ja viem najlepšie, koľko som dostal vápna. Vravím vám, všetko je rozpredané.
— Len poďte s nami, — vystúpil Rešetár znova do popredia. — Presvedčíme sa!
— Vy mi tu nehuckajte ľudí, lebo zavolám Bezpečnosť! — skríkol na neho Števica.
— Čože, na mňa Bezpečnosť? — prestal sa Rešetár ovládať. A hoci bol takmer o hlavu nižší
od Števicu, nebojácne pred neho predstúpil, v očiach sa mu rozsvietili zlé svetielka a z Rešetárových úst zazneli tvrdé, dlho hromadené slová: — Chodím sem už pol roka nadarmo, ty zlodej prekliaty, nielenže ma za nos vodíš, ešte chceš na mňa aj žandárov zavolať. Aby som ich
ja nezavolal na teba! Ako si tu kraľuješ, komu predávaš? Viem ja dobre, koľké obálky ti pchajú do vrecák...
— Prestaňte urážať, lebo za seba neručím! — presekol Števica vodopád Rešetárových slov.
Rešetára jeho hrozba už nemohla zastaviť.
— Áno, podplácajú ťa a potom ich uspokojíš. Môžeš zavolať aj pánaboha, aj pred tým to po-
tvrdím! Si podvodník a zlodej, odkedy si sem dolu prišiel, len hrabeš a kradneš. Ako si dostal
Babčanovo hospodárstvo? Už si zabudol, ale ja nie! Ona sama mi to prezradila, aby si vedel.
Okradol si ju, chuderu, a s tým špinavým fiškáľom si sa zaiste rozdelil o korisť... Teraz čušíš,
len čuš, a ak chceš, zavolaj Bezpečnosť, len ju zavolaj — Rešetár sa nadýchol, chvíľu mlčky hľadel na protivníka, potom sa obrátil a vyšiel z kancelárie. Medzi dvermi ešte ponad ple-
ce zakričal: — Bodaj by si skapal a s tebou všetci takí, ako si ty! Zmija hnusná, háveď akási!
Návraty 1987 / Keď dozreli čerešne str. 250
Maďari nedôverčiví voči Republike...
K všetkému si rovnako nedôverčivý ako kedysi. Čokoľvek príde, vo všetkom hľadáš nejaké háčiky, tajné zámery, rafinovane maskovaný úskok. Podozrievavo skúmaš každú novotu, čo sa objaví v tejto republike, všetko, čo sa pohne, zmení, preinačí, chápeš ako útok proti sebe. Akoby v republike všetci, prezident, vláda, ministri, činitelia na okrese, tajomník emenvé, úradníci na štátnom majetku, funkcionári družstva, nemali iných starostí, iba tú jedinú, ako ogabať, priškripnúť, zadrhnúť Ľudovíta Konráda, bezrukého vojnového invalida z Lúk!
Kolonisti III. str. 33
Dala dcéru do slovenskej školy, lebo má dobrú hlavu a chce študovať ďalej...
Dievča rýchlo vyprázdni tanier, doje chlieb, čo sa jej neminul s polievkou, a pozrie na matku.
— Mám sa nazajtra veľa učiť ... — povie nesmelo.
— Len sa choď učiť, choď, v izbe je teplo, — posiela ju matka vedľa do spálne, — čo mám, urobím si aj sama. — Dobre, že som hneď po obede zakúrila do kachlí, pomyslí si, nech sa len učí, veď sa hádam neučí nadarmo. Najmladšie dieťa dochádza do školy autobusom, na rozdiel od troch starších súrodencov, ktorí skončili maďarskú základnú školu v Lúkách, mladšia dcérka chodí do slovenskej školy a tá je až v Olšanoch. Znamená to, že dievča musí ráno vstávať o dobrú hodinku skôr a popoludní stráca ešte viac času. Ale matka neľutuje, že sa vtedy pred rokmi kvôli tejto veci pochytila i s mužom, ktorý bol zásadne proti slovenskej škole. Neľutuje, Ruženka má dobrú hlavu, všetci učitelia to vravia, ak sa nič zlého nestane, na budúci rok dokončí základnú školu a pôjde do vyššej .. . Darmo bude otec gániť, ona nepopustí, pomôže dcérke, nech len študuje.
Kolonisti III. str. 35
Ako sa na Maďarov čeština lepí, kým slovenčina ani za svet...
Veru, amen, amen s tebou, dievča, amen s vami, chlapci, amen so všetkými, ktorí sa vyberiete do tamtých končín. Sotva sa stretne rok s rokom, po Lajošo-vi, Zoltánovi, Pištovi, Klárike, Ildikó či Marike zostane iba spomienka, ich už niet! Neraz už uvažoval nad tým, prečo reč vzdialenejších českých krajov plynie z úst týchto chlapcov či dievčat omnoho ľahšie, bezprostrednejšie, šťavnatejšie a plynulejšie, než by z nich za ten istý čas tiekla slovenčina. Vari je česká reč podstatne ľahšia ako slovenská, vari si české slová našinec ľahšie vštepí do pamäti, v čom to väzí, v čom je príči-na? Príde chlapec z vojenčiny na prvú dovolenku a už je v českej reči zbehlý lepšie ako v slovenskej. Príde domov druhý raz, a tá čeština škrípe už i v jeho maďarčine! Aj on sám sa ešte pamätá na vlastné vojenské časy na Morave za prvej republiky. Co zo slovenčiny nepochytil za dvadsať rokov, to si z češtiny stihol osvojiť za pár mesiacov. V čom, dočerta, v čom to väzí, kde hľadať príčinu? Jemu sa vidí, že v jeho prípade zohrala úlohu i ctižiadosť naučiť sa reč cudzej, panskej krajiny, čeština predsa bola panským jazykom, či predsa každý trocha významnejší človek v okolí jeho rodiska nerozprával po česky? Českú reč považoval za cudziu reč, rovnako Cechy — to bola pre neho cudzina. So Slovenskom to, pravda, bolo ináč, Slovensko nepovažoval za cudzinu, slovenčinu, ktorej takmer nerozumel, nepovažoval za cudziu reč a vonkoncom už nie za panskú, mal ju vlastne iba za akési nezrozumiteľné nárečie, nárečie sluhov, bírešov, rôznorodej be- c> dače. Co už pre neho na tej slovenčine mohlo byť lákavé, no čo? Pravdaže, za jeho mladých čias svet vyzeral inak, to, čo cítil on sám, pre mladých už vari neplatí. A predsa, príde chlapec z vojny na druhú dovolenku a v jeho maďarčine už čosi škrípe. V čom to teda väzí?
Kolonisti III. str. 39
Tá veľká myšlienka o združstevňovaní dediny...
Prevalil sa štyridsiaty ôsmy rok a do popredia sa už tlačili ďalšie otázky, pri riešení ktorých, ako sa neskôr dozvedel, otcovi po prvý raz zamrelo jeho staré unavené srdce. Tá veľká myšlienka, ktorá našla výraz o v združstevňovaní dediny, priviedla otcovho najmladšieho syna medzi nadšencov, čo ju rozsievali po dedinách, ale aj ona prispela k tomu, že otec o tri roky neskôr, po druhom srdcovom záchvate, sa tíško pobral zo sveta, ktorý už pre neho stratil akúkoľvek príťažli-vosť. Pravdaže, v posledných mesiacoch života dostával otec na Moravu lístočky popísané hustým Franto-vým písmom, z ktorých sa postupne dozvedel, že jeho najmladší syn už nie je oráčom a rozsievačom, že robí úradníka na novoutvorenom okresnom národnom výbore v Mederi, že po nociach lieta ani pojašený po dedinách, organizuje schôdze, sľubuje i hromží, že je inštruktorom pre združstevňovanie v Hornej Kolónii...
Kolonisti III. str. 49
"Daj si pozor na jazyk, Esterházy!"
Obe staršie dcéry sa vydali za chlapcov z maďarských dedín. Vydávali sa napochytro, vo vysokom štádiu tehotenstva, ním pritisli svojich nastávajúcich k múru. Ako je to v prípade takýchto zmiešaných manželstiev takmer pravidlom, i jeho dcéry obdivuhodne rýchlo zapadli do nového prostredia, čoskoro mleli, čo aj nedokonale, len po maďarsky, za rodný jazyk akoby sa hanbili, vari si mysleli, že tým stúpnu u svojich nových príbuzných na cene. Vinea to škrelo, koho by to ne-škrelo, a to bol tiež jeden z dôvodov, prečo jeho vzťah k dcéram bol taký, aký bol. Nuž, dcéram to bolo asi ľahostajné, veď ani len na sobáš ani jedna otca nepozvala. Keďže svadobné hostiny, ak dáke boli, konali sa mimo Lipovej Osady, Vinco svojich zaťov ani ne-zazrel, nepoznal ani jedného.
Raz ráno príde za Vincom do dielne mladý muž, zavolá ho von, kde sa mu predstaví. Vysvitne, že to je Janči, manžel prostrednej z Vincových dcér, Žofiin muž!...
Jedol, vypľúval kôstky a pritom rozmýšľal, aká je to výhoda byť neviditeľným. Tamtí dvaja ho nevideli a vďaka tomu nemusí teraz počúvať zvyčajné sprostosti. Lebo ten motorkár, čo prišiel s dcérou, je veru vybíjaný chmuľo, ani jeden z tých, čo sem chodievali pred ním, hoci to tiež boli chlapci z jeho fajty, nemôže sa mu rovnať v zadubenosti!
Keď ešte bývali také dni, že som bol normálnym človekom, nie neviditeľným, ako som dnes, stalo sa, že tento vlastník motocykla podišiel ku mne, usmieval sa na mňa, no namojdušu celkom ako prisprostý, vypytoval sa na kadejaké voloviny, oslovoval ma strýčko, strýčko, tváril sa pritom tak vznešene a veľkopanský, akoby pochádzal prinajmenšom z Esterházyovcov, a ja len z kravského lajna, čo leží náhodou, kde sa tu len vzalo, aj hen na ceste!
Vinco sa vnútorne rozhorčil, v zlosti aj kôstku prehltol a možno to ani nezbadal. Fuj, povedal nahlas sám pre seba, to teda bude vydarená rodinka! Strýčko a strýčko. Ak mi tak ešte raz povieš, ovalím ta kolom po tej tvojej medovej papuli, daj si pozor na jazyk, Esterházy! Lebo to, že sem chodievaš, že sa s mojou najmladšou dievkou zamkneš v izbe, že som pre vás, ak sa vám zachce, neviditeľný, to ja znesiem, to už mnou ani nehne, ale že ma oslovíš strýčko a myslíš si pritom — ty staré kravské lajno, to už, priateľko, rozbúri vo mne žič, a i keď na to možno nevyzerám, vzbudí to vo mne aj chuť ovaliť ťa niečím poriadne ťažkým, vidieť ta natiahnutého tamto na kraji cesty s rypákom v kravinci!
Kolonisti III. str. 79-86
Ako povodeň prisppela k porozumeniu
A predsa práve počas otrocký vysilujúcich nočných smien pri riečnej hrádzi, v týchto úmorných hodinách nekonečného napätia a nervozity, v hodinách ako stvorených pre vznik rozmanitých nedorozumení aj medzi najbližšími, v čase všeobecnej únavy svalov, ale i ducha, v situácii, keď by sa medzi ľuďmi mala inak šíriť pliaga vzájomnej nevraživosti, neporozumenia či aspoň ľahostajnosti, práve v takejto situácii sa zblížil s týmito zrobenými chlapmi vedľa seba, s chlapmi, ktorých predtým vôbec nepoznal, alebo ich poznal len letmo z videnia, ktorých míňal s ľahostajnosťou ako cudzích ľudí, alebo si s nimi vymenil iba to mlčanlivé kývnu-tie hlavou! Až teraz a tu sa vzájomne zblížili! Ponúkli jeden druhého posledným hitom piva, rozdelili si poslednú cigaretu. Práve tu pri rieke v kratučkých prestávkach v práci, keď sa naskytla možnosť vystrieť chrbát a pozrieť jeden druhému do očí, pochopili, možno skôr srdcom ako rozumom, aj veci, ktoré celé veky nevládali pochopiť. Vtedy sa začali rúcať posledné dávne bariéry, ktoré im tu na zemi zanechali ich blízki mŕtvi!
Ani nevie, koľký raz tu už stretáva počerného, od seba podstatne mladšieho chlapa, ktorému ešte určite chýba zopár rokov do štyridsiatky. Vie už, že tento šľachovitý chlapík je zo Striebornej, vie, že je otcom piatich detí, že v družstve opatruje hovädzí dobytok, že má dlžôb vyše hlavy a rozostavaný dom, že jeho ešte mladá, sotva tridsaťpäťročná žena po piatom pôrode nie a nie vstať z postele, že aj dnes, hoci už odvtedy prešli dva roky, viac polihuje, ako stojí na vlastných nohách. Vie o ňom všeličo, pozná jeho radosti i trápenia, ale jednu vec doteraz predsa len nevie! Nepozná priezvisko tohto chlapa, čo mu však nebráni, aby mu už bol blízky.
Až v túto, ktovie koľkú spoločnú noc pri rieke sa dozvedá, že jeho druh v práci, počerný šľachovitý chlap zo Striebornej, sa volá Fülöp, áno Géza Fülöp, presne tak!
A už mu blysne mysľou spomienka na ten deň spred dvadsiatich rokov, keď spolu s Dobiášom kráčal chotárom do Striebornej, aby si tam vymohol za pomoci úradov to, o čom bol presvedčený, že mu právom patrí, veď to mala byť náhrada za škodu, ktorú mu počas vojnových rokov spôsobili nechcení nájomníci.
A spomína si aj na okamih, keď vošiel do maštaľky, odviazal stránok z hrantu a ťahal zaň Rohaňu von na dvor. I to vidí, ako stojí s kravou na dvore a pred ním jedenásť Fúlôpových detí, jedenásť šteblíkov rebríka, najmladšie z nich ešte len slabo stojí na vlastných nožičkách, len sa tak motká sem a tam, kým najstarší chlapec, má hádam pätnásť-šestnásť rokov, prvý začína nariekať, túli sa ku kravičke, zadržiava ju za chvost. . .
Spomína si aj na pocity skleslosti, zármutku, ktoré ho ovládli, keď do svojho dvora priviedol Rohaňu s veľkým vemenom, aj na to, ako veľmi si prial, aby ten Fúlôp v Striebornej mal v maštali dve, aspoň dve kravy, nie iba jednu, jedinú!
Na všetko si živo spomína!
Potom povie:
— Tak ty si teda Fülöp, Géza, zo Striebornej . .. A ja som zasa Štefan, z osady za bývalým agátovým lesom . . .
— Viem, — odvetí Fülöp. — Dávno to už viem . ..
— Jednému Fülöpovi som odviedol kravu, hneď po vojne . .. Fülöpovi zo Striebornej ...
— Aj to viem, — znova povie Géza.
— Tú kravu som nazval Rohaňou, bola to obstojná dojka a mala veľké vemeno ...
— Áno, dobrá dojka to bola ... Na tie časy, — súhlasí so Štefanom Géza Fúlôp.
— Ale dlho som sa z nej netešil. Ta posla, za dlžobu na chalupe vzala ju Ležáčka na Moravu, — pokračuje Štefan hľadiac na Fúlôpa.
— Ďaleko, — povie ten. — O tom som nevedel, — zamyslí sa. — Ďaleko odišla naša kicsike.
Kolonisti III. str. 219
Ako republika podala pomocnú ruku pri povodniach ...
Nie, nikdy by nebol povedal, že ho niekedy dojme reč nejakého sekretára, tajomníka, predsedu či im podobného verejného činiteľa! Človek s jeho skúsenostami, s jeho osudom by sa vari naozaj nemal vzrušovať pri počúvaní tých trocha kostrbatých, akoby z rozličných novín povystrihovaných viet, mal by mať od nich dostatočný odstup. V minulosti sa priam úzkostlivo vyhýbal každému styku s človekom, ktorý rozprával tou čudnou funkcionárskou rečou. Nedôverčivo ho obchádzal, vyhýbal sa mu zďaleka, a ak sa už vyhnúť nemohol, vždy mu vedel dať nejakým spôsobom najavo svoj najsilnejší vnútorný pocit: som tu pred tebou proti svojej vôli, nečakaj odo mňa viac než predpísanú zdvo-rilosť, prejavím pred tebou iba to, čo musím prejaviť ... Týmto postojom mnohým ľuďom možno krivdil, možno sa ich dotkol zlým pohľadom, nevhodným slovom, možno. Lenže jemu takto kázala konať vlastná trpká skúsenosť s úradmi, vrchnosťou, mocnými sveta, a to nielen tamtoho, ktorý ho zmrzačil už na prahu života, rozgniavil mu dušu a otrávil ho horkým nápojom večnej nedôvery, ale i toho sveta, čo nastal po vojne. Ci vari nie je pravda, že kedykoľvek prišiel do styku s úradmi, vždy to prinášalo jemu i jeho rodine len trpké chvíle? Ci bolo inak vtedy, keď mu brali podstatnú časť šesťjutrovej parcely konca dediny, keď družstevné pásovce vytrhávali i s koreňmi ovocné stromy v sade, keď ho vláčili po súdoch kvôli hodovej zábave a škrabancu, ktorý urobil na bruchu dlhého Jana, keď ho chceli zavrieť za neoprávnené podnikanie, ako nazvali to, čo robil so Sivkom a vozíkom, keď proti nemu kuli plány, ako ho pripraviť o samotu po rodičoch, či bolo inak? Nebolo... A predsa, hoci by ešte nedávno bol odprisahal, že prejav dákeho predsedu či tajomníka ním nepohne, teraz, keď počúval jedného z týchto ľudí, keď stál v dave spoluobčanov na priestranstve pred farou, národným výborom a bývalým Weisovým hostincom a vnímal slová zástupcu obce prednášané pri príležitosti rozlúčky s prvým turnusom stavbárov z Moravy, ktorí tu pomáhali dvíhať z rozvalín ich dedinu, nemohol potlačiť teplú vlnú dojatia, čo sa mu rozliala po hrudi a stúpala mu k hrdlu, ba ešte vyššie, až do očí, nemohol nedať za pravdu vďačnosti, čo vyvierala z predsedovho prejavu, vďačnosti ľuďom tejto republiky, ktorá si svojich pri Dunaji nenechala zvíjať sa nemohúcne na kolenách, ale im bez váhania podala pomocnú ruku!...
Nikdy, nikdy by nebol veru povedal, že pri prejave predsedu ich národného výboru pocíti niečo také, ako cíti teraz. Sám dobre nevie pochopiť, kde sa to v ňom vzalo, tá teplá vlna dojatia, čo ho rozochvieva, ten tichý pocit vďaky, ktorú nahlas nevysloví, ale ktorú tamtí chlapi, čo práve odchádzajú z ich dediny, zaiste pobádajú i v jeho pohľade.
Sám seba nepoznáva, už ani nepamätá, kedy naposledy ho takto dojala nejaká reč. A pritom predseda nič také zvláštne nehovorí. On predsa iba pripomína známe veci, uvádza fakty, ktoré všetci poznajú, vraví pravdu o ich živote, o ich svete. O všetkom tom, čo sa práve deje tu okolo nich. Co ich teda vlastne dojíma? Hádam práve tá pravda, čo iné.
Kolonisti III. str. 284
[1] Ladislav Deák, Viedenská arbitráž 2. november 1938 Dokumenty III. Matica slovenská Bratislava 2005, dokument č. 153
[2] Cit. dielo, dokument č. 140
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}