V septembri 2014 usporiadala knižnica A. Bernoláka rovnomennú výstavu z príležitosti 70. výročia začiatku deportácie židovského obyvateľstva z južného Slovenska do nacistických vyhladzovacích táborov. Pracovníčky regionálneho oddelenia knižnice sústredili informácie týkajúce sa témy z miestobpisných publikácií obcí a miest okresu, čím vytvorili unikátnu dokumentačnú bázu.
Územie dnešného novozámockého okresu bolo v rokoch 1938-45 v dôsledku Viedenskej arbitráže vrátené kráľovskému Maďarsku (s výnimkou Rastislavíc - Degeša). Táto okolnosť bola významná z hľadiska záchrany židovského obyvateľstva pred deportáciami organizovanými slovenskými úradmi v r. 1942. Úteky a pašovanie rasovo prenasledovaných zo Slovenska na arbitrážne územie pokračovali i počas roku 1943.
Vstup nacistických vojsk v marci 1944 na územie patriace Maďarsku spečatilo osudy tu žijúcich Židov. Židia z vidieka boli deportovaní do vyhladzovacích táborov v júni 1944.
Ani po návrate tých, ktorí prežili koncentračné tábory (nie viac ako 10-15% odvlečených) nenastal pokoj. Boli prípady, keď väzňov konc. táborov po návrate opätovne deportovali - tentokrát ako Maďarov na nútené práce do Čiech. Bývalý ľudáci a lumpeni, tentokrát už ako "partizáni" a predstavitelia novej štátnej moci, naďalej provokovali protižidosvké výtržnosti - viď topoľčiansky pogrom 24.9.1945, alebo útok na novozámockú kaviareň Unger 4. 8. 1946. Pod vplyvom týchto a ďalšich excesov, ako aj vidiac neochotu úradov reštituovať ulúpený majetok, sa väčśina ucelevšieho židovského obyvateľstva rozhodla emigrovať do Palestíny a ďalších krajín...
|
|
Kočiš, Ladislav: Nové Zámky v minulosti a súčasnosti. Nové Zámky za maďarského štátu (19381945) . S. 102: „Fašizácia sa okrem perzekúcie pokrokových síl, preja vovala hlavne v násilnom riešení židovskej otázky. Hneď po okupácii internovali mnohé židovské rodiny v Železničiarskej kolónii, ktorú českí a slovenskí obyvatelia väčšinou opustili. Z mestského úradníctva Židov prepúšťali. Z nich Alexander Gráf , mestský zverolekár, vo svojom zúfalstve spáchal samovraždu. Na základe zákona z roku 1939 na obmedzovanie verejnej a hospodárskej činnosti Židov zisťovali v roku 1941 počet kresťanských a židovských živností v meste. Z 945 živnostenských listov 248 bolo pokladaných za židovské. S občanmi židovského pôvodu zrušovali nájomné zmluvy a obchodné miestnosti odovzdávali kresťanom. Asi 80 percentom Židov odobrali oprávnenie na obchod. Súčasne uskutočnili v 31 prípadoch výkup židovskej pôdy vo výmere asi 230 kat. jutár. Zo židovských majiteľov 19 osôb vlastnilo pôdu do 5 k. j., 8 ľudí 520 k. j. a 4 osoby mali nad 20 k. j. pôdy. Rok 1944 priniesol ďalšie útrapy občanom židovského pôvodu. Nariadili im nosiť na ľavom ramene šesťcípu žltú hviezdu. V meste zriadili getá, na ktoré obmedzili ich pobyt. Koncom júna 1944 založili koncentračný tábor pre Židov v Grünwaldovej tehelni. Sem deportovali všetkých Židov z mesta i okolia v počte 4800 osôb. V dňoch 11.14.VII.[12.15.6.]1944 vypravili odtiaľ štyri transporty do Poľska. Z deportovaných osôb sa vrátilo asi 10%.“ |
 |
 |
|
Keď a utorskej dvojici Sándor Strba – Tamás Lang vyšla v roku 2004 kniha Dejiny novozámockého židovstva (Az érsekújvári zsidóság története) v jazyku maďarskom, znamenala po dokumentačnej i historickej stránke veľký prínos pre židovskú verejnosť. Vyvolala pozornosť a uznanie v kruhu historikov, znalcov regionálnej histórie a ostatných spoluobčanov. Zároveň ale autori zistili, že slovenská verejnosť má veľmi málo poznatkov o rokoch 19381945, kedy územie v dôsledku 1. Viedenskej arbit ráže pripadlo hortyovskému Maďarsku, kedy sa spoločná história na území Slovenska rozdeľuje. Samozrejme sa to dotýkalo aj židovskej otázky a diania počas týchto rokoch. Preto sa autori rozhodli rozšíriť túto knihu o uvedené poznatky. Kniha potom vyšla v roku 2006 v slovenskom preklade Drahoslavy Dobrovičovej. Kniha prináša podrobnú históriu Židov v Nových Zámkoch od začiatku ich príchodu na naše územie (prvá štvrtina 19. storočia) až po súčasnosť. Históriu zrodu Źidovskej náboženskej obce. Oboznamuje nás s osudmi významných osobností židovského spoločenstva. V roku 1940 žilo v našom meste 3000 Židov. Týchto občanov sa v plnej miere dotkli hrôzostrašné udalosti nasledujúcich rokov. Na našom území sa deportácie Židov uskutočnili od polovice mája do júla 1944. Bola to akcia organizovaná a koordinovaná skupinou Adolfa Eichmanna. Výkon moci potom vykonávalo maďarské kráľovské žandárstvo a polícia. Je potrebné vedieť, že nacistické vojská vstúpili do Maďarska 19. marca 1944. 21. mája / Rozmiestnenie vo vyznačených uliciach a domoch je uskutočnené, hoci kresťanské obyvateľstvo sa ešte neodsťahovalo. Židia majú povolené vychádzať do mesta od 10. dopoludnia do 7. večer. Na vyznačenom území [geta] je povolený pohyb do 9. večer. Okrem toho na základe osobitného povolenia môžu remeselníci vykonávať svoju prácu aj mimo vyznačeného územia [geta], taktiež učni a iní zamestnanci. Tí sa môžu pohybovať v meste aj pred a po stanovenom čase. Židovská rada realizuje nariadenia úradov a proti jej fungovaniu nie sú námietky. Vnútri vyznačeného územia [geta] s povolením úradov funguje nemocnica, pôrodnica, jasle, všetko s najmodernejším vybavením, ktoré dali k dispozícii lekári. Vo výhľade je prepustenie jedného dvojposchodového moderného domu pre účely staro binca. Bola zorganizovaná židovská polícia a hasičský zbor. 24. mája / Podľa novších informácií sa doterajšia situácia naďalej zlepšila. V jednotlivých izbách sú ubyto vané 3 – 4 osoby. 9. júna / Tu sú koncentrovaní len Novozámčania, [židovské] obyvateľstvo okresu bolo umiestnené v Šura noch. 15. júna / Židov umiestnených v gete spolu so židovskými obyvateľmi geta v Senci a v Galante odviezli cez Košice do Katovíc. Viacerí sa ozvali s označením [miesta] Waldsee.“ S. 196197: „V Nových Zámkoch boli miestni židia koncentrovaní v gete, ktoré bolo vyznačené v jednom z najzanedba nejších miest mestskej zástavby. Židov privezených z oko lia Nových Zámkov, Galanty a Šale a okolitých obcí uzavreli v priestoroch Parnej tehelne Somu Grünfelda. Pobyt v ge te bol v trvaní asi troch týždňov. Likvidácia geta a presun novozámockých Židov do Grünfeldovej tehelne sa uskutočňovali 6. a 7. júna 1944. Po krátkom pobyte ich opäť odviezli, dvomi transportmi 12. a 15. júna 1944. Do pristavených vagónov naložili z Nových Zámkov a okolia celkom 4843 židov. Do transportov mohli vziať zo sebou šaty, ktoré mali na sebe, nanajvýš dve spodné bielizne na výmenu, jedlo aspoň na 14 dní, maximálne 50 kilogramov batožiny.“ S. 198: Tí, ktorí prežili, si na príchod do koncentračných tábo rov spomínajú: „Koncom júna sme dorazili do Auschwitzu. Začala selekcia, ale to sme vtedy netušili, že čo znamená vpravo a čo vľavo. Najprv nás zobrali na dezinfekciu. Ostrihali nás dohola a odstránili všetko ochlpenie. Potom sme išli do barakov, kde sme si ustlali na zemi. Pod hviezdnym nebom sme museli stáť Appel. Ak náhodou niekto chýbal, boli nás schopní nechať stáť celý deň. Postavili nás do päťstupov a vždy nás prepočítavali – či pršalo, či pražilo slnko.“ (K. K.) |
|
 |
Daniel Ullrich, 2005. Židovská hviezda [online]. [cit. 20050208]. Dostupný z http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Judenstern_JMW.jpg |
 |
Vágvölgyi, Szilárd, 1998. Cergátparti tűnődések : Andód keletkezése és fejlődése (Úvahy na brehu Cergátu : vznik a rozvoj Andoviec. ISBN 963 03 6110 8. S. 180: „Tiež medzi ďalšie obete vojny treba zaradiť členov rodiny Holländer odvlečených z Andoviec, na ktorých viac ako pravdepodobne čakala smrť v Osvienčime. V súvislosti so smrťou detí Holländerovcov sa rozchádzajú mienky, jednotlivci mali také informácie, že Mikulášovi sa podarilo prežiť hrôzu, iní tak vedeli, že asi aj Oľga sa zachránila. S určitosťou však o nich nevieme.“ (preklad M. F.) |
 |
Rácková, Paula: Bánov : 2001 – 1113 = 888. Bánovskí Židia . S. 4547: „Bánovskí pamätníci si občas pri spomienke na svoje detstvo a mladosť pripomínajú i bánovských Židov, ktorých bolo v roku 1940 asi dvadsaťštyri. Spomínajú si na mená: Mariša Malášová, Mindeláška, mäsiar Chain, Adolf Franko, Bené Franko, Edita Franková, Flajš, Fridrich Grunn, Múrinc Grunn, Smrko – Gros. Viacerí bývali v dnešnej Hviezdoslavovej a Štúrovej ulici. Na rohu týchto dvoch ulíc mali aj židovský kostol, kde prebiehali každú sobotu židovské náboženské obrady. Bené Franko sa cez vojnu schovával v Nových Zámkoch, ostatných odviezli do koncentračných táborov spolu so šurianskymi Židmi. Vrátila sa len jeho sestra Edita Franková a Múrincov Béla. Edita sa vydala do Palárikova, ale neskôr odišli všetci do Palestíny.“ „Celé hospodárstvo okolo kaštieľa v obci prenajímal novozámocký Žid Bineštok, ktorému bol postavený dom oproti kaštieľu. Býval tu so svojou rodinou – manželkou a dvoma dcérami – Katy a Lilou. Pri evakuácii Židov aj Bineštokovu rodinu deportovali s ostatnými šurianskymi Židmi do koncentračného tábora.“ |
 |
Demo, Ondrej, 2005. Branovo : história, život a tradície 13252005. ISBN 8096863169. S. 41, 46: „V lete počas júla r. 1944 odvliekli nacisti aj bra novských židov do koncentračných táborov v Nemec ku a v Poľsku. Zo židovských rodín sa po vojne v Branove ukázal iba na krátku chvíľu Tibor Holczer (1924), poďakoval Tiborovi Demovi (1924) za občiansky preukaz, ktorý mu vraj zachránil život. Potom odišiel do Izraela. Jeho sestra AlžbetaErža sa iba listom ozvala z Izraela. Židovské rodiny sa po vojne do Branova nevrátili.“ |
 |
Reško, Alexander , 2009. Čechy : 590 rokov prvej písomnej zmienky : 14192009. ISBN 97880 80566579. S. 35: „Nastalo prenasledovanie židovských obyvateľov. Obchodník a krčmár Maximilián Weisz s manželkou Rózou, obchodník Gejza Weisz (Munisch bola jeho miestna prezývka) so sestrou a slepou matkou Rózou Munisch, ako aj gazda Izidor Buchinger s manželkou boli odvlečení do koncentračného tábora, odkiaľ sa už nevrátili. Bezdetní manželia Buchingerovci po roku 1940 adoptovali dvoch chlapcov, o ktorých osude po roku 1944 niet správ.“ |
 |
Ondrišek, Jozef, 2000. Černík : 1156 2000. ISBN 8096836145. S. 67: „Za okupácie z obce do táborov boli odvlečené židovské rodiny – Rozenthalová, Veisová a Markusová. Okupačné roky 1938 1945 možno považovať za najčiernejšiu etapu v živote občanov Černíka v 20. storočí.“ |
 |
Bartoš, Miroslav: Dolný Ohaj 12931993. S hviezdou Dávidovou na hrudi. S. 8182: „Aj v Dolnom Ohaji sa pričinením mocných vtedajšieho sveta sprítomnila scenéria ľudskej krutosti, keď v septembri 1943 násilne odviedli z dediny niekoľko židovských spolu občanov. Z podania očitej svedkyne p. Márie Vízyovej, rod. Patiovej: "Keď z dediny brali našich ohajských Židov, Bože, to bolo to najstrašnejšie, čo som v živote videla. Prišlo kopu všelijakých žandárov a Židia museli nastúpiť. Nesmeli si nič brať, len zopár kusov šatstva a poživeň, tak do plachty. Peši kráčali do Vrábeľ a odtiaľ ich posielali do koncen tračných táborov. Všetci plakali a pýtali sa: „Čo sme komu urobili?“ Naši ľudia, keď videli toľký hriech, tiež plakali. Židia museli nosiť na šatách pripnutú žltú Dávidovú hviezdu.“ Obsahuje zoznam židovských rodín odvle čených fašistami (30 osôb). |
 |
Oravetz, Ferenc: CSÚZ kúriák, kastélyok faluja és a Csúzy nemes család (DUBNÍK obec kúrií, kaštieľov a dubnickej zemian skej rodiny ). S. 160170: /Obsahuje Az egykori zsidó közösség : A zsidók betelepülése : A háború előtt Csúzon élt zsidók : A holokaust áldozatai : Túlélők (Niekdajšie židovské spoločenstvo : Usídlenie židov : V Dubníku žijúci Židia pred vojnou : Obete holokaustu : Prežili). Obsahuje prílohu Dokumenty a fotografie: Zsidó nevek – családi kötelékek *Túlélők (Židovské mená – rodinné väzby *Prežili) // A zsidó temető (Židovský cintorín), Az auschwitzi haláltábor, több czúzi zsidó temetője (Tábor smrti v Osvienčimi, cintorín viacerých dubnických Židov), Az átépített rabbiház (Prestavaný dom rabína), Látkép a zsidó temetőből (Panoráma zo židovského cintorína)/. S. 162: „Spolu 69 obetí. V roku 1944 žili dubnickí izraeliti v dedine v mieri. Túto skutočnosť potvrdzuje aj dcéra Jozefa Weisza – Klára Kováčová, prechodiaca päť táborov.“ S. 163: „Na základe údajov Klári Kováčovej v roku 1944 žilo v obci 106 židov (podľa cirkevnej správy v roku 1943 108, podľa pamätného stĺpu Holokaustu v roku 1944 99). Voľakedy kvitnúce spoločenstvo v Dubníku nám dnes už pripomína len /116 24 židovský cintorín, dom Neumannovcov a Marksteinovcov ako i viackrát prestavaný dom rabbiho.“ S. 163164: „Najviac Židov ale v strede mája a v prvý týždeň v júni nútili do geta, potom ich zobrali do Osvienčimu alebo Brezinky – Dubničanov z kláštornej pevnosti (Komárno) v júni 1944. Tu ich naložili do vagónov – 85 osôb prinútili do jedného vagónu a cez Košice po troch dňoch cestovania 15. júna dorazili do Osvienčimského tábora smrti.“ (preklad M. F.) |
 |
 |
 |
 Angyel, Miklós, 1993. Udvard múltja és jelene : (egy királyi kúria története) (Minulosť a prí tomnosť Dvorov : (príbeh jednej kráľovskej kúrie). ISBN 8070891939. S. 64: „ 26. júla 1944 fašisti odvliekli do koncentračného tábora v Osvienčimi a v Dachau 28 židovských rodín – približne 120 osôb. Z týchto sa vrátilo celkom 13 osôb, ale postupne sa aj oni odsťahovali z obce: Dvory dnes už nemajú židovského obyvateľa. Okrem Židou odvliekli približne 40 Cigáňov, z ktorých ale jedna časť utiekla zo zberných táborov a ostala nažive.“ (preklad M. F.) |
 |
Angyel, Miklós, 1994. Udvard neveze tességei (Pamätihodnosti Dvorov). ISBN 8070891939. S. 152, 164: „Čiastkový menoslov dvorských Židov odvlečených v roku 1944 do nemeckých koncentračných táborov.“ /63 mien/. (preklad M. F.) |
 |
Kovács, Ferenc, 1998. Szülőfalunk Köbölkút : a keltáktól a 3. évezredig (Naša rodná obec Gbelce : od Keltov po 3. tisícročie. ISBN 808062 0059. S. 74: „Aj v Gbelciach v septembri 1944 pozbierali židovské rodiny. Väčšina z nich boli obchodníci, s rôznymi predaj ňami. . .. V Gbelciach, neďaleko tehelne, vedľa kopca sv. Jána, bol aj jeden malý židovský cintorín. Židov zobrali do koncentračných táborov, okrem 17 ročného Alexandra Galamboša niekoľkí tam prišli o svoj život. Na žive zostal aj lekár dr. Imrich Obláth. On za hrôzy vojny zaplatil stratou jedného svojho oka a celej svojej rodiny. (preklad M. F.) |
 |
Liszka, József, 2014. Emberek, ünnepek, hétköznapok = Ľudia, sviatky, všedné dni. ISBN 9788080624835. S. 66 : „Popri priebežne zomierajúcich vojakov na fronte po vypuknutí vojny sa prvý bolestivý úder týkal miestnych Židov. Ako som už vyššie spomenul, z Gbeliec bolo v roku 1944 deportovaných 27 osôb (prakticky všetci Židia obce), ktorí s výnimkou 23 osôb všetci zahynuli v plynových komorách.“ |
 |
Reško, Alexander, 2004. Jasová : 570. výročie prvej písomnej zmienky. ISBN 80 80563802. S. 48: „Roku 1944 Nyilaši členov tunajších židov ských rodín Weiszovcov, Kleinovcov, Neuhau sovcov, Kohnovcov a Kramerovcov odvliekli do koncentračných táborov, ktorí sa už odtiaľ nevrátili.“ |
 |
Lászlóová, Henrieta – Dubovský, Jozef – Kovácsová, Eszter – Pocisk, Jozef: Jatov . S. 49 50: „Tragický osud neminul ani jatovských Židov – rodinu veľkostatkára Lászlóa, jeho správcu Buchnera a podnikateľa Slezingera. Maďarská vláda odsúhlasila likvidáciu občianskych práv a prípravu deportácie židovského obyvateľstva. nariadila nosiť "židovskú hviezdu", súpis židovského obyvateľstva, registráciu židovských motorových vozidiel, telefónnych staníc, zakázala zamestnávať Židov v štátnej a verejnej službe, zakázala Židom výkon advokácie, členstvo v divadelnej, filmovej, tlačovej komore, držbu zbraní atď. Na židovské nehnuteľnosti uvalila zátvor, prísne obmedzovala ich hospodársku činnosť, znížila ich potravinové prídely, skrátka vylúčila ich nielen z národného a spoločenského kolektívu, ale vlastne aj z ľudskej spoločnosti. V máji 1944 sa začala koncent rácia Židov v getách. Odtiaľ smerovali transporty Židov do koncentračných táborov. J. Lászlóovi s dcérou Evou sa podarilo ukryť, ale Zuzana a syn účtovníka Buchajtera boli chytení Nemcami. J. László sa vrátil na svoj veľkostatok do Dolného Jatova, ale časť predal Uhliarovi. Po parcelácii pozemkov László s dcérou odcestovali a emigrovali“. |
 |
Mucha, Pál, 1993. KŐHÍDGYARMAT KÖZSÉG KRÓNIKÁJA (KRONIKA OBCE KAMENNÝ MOST). S. 15: Židovské rodiny odvlečené do getov: Pátriasz Mórné Grósz család Kohn Iboly Vilheim család Kohn Endréné Blankáné (preklad M. F.) |
 |
Juhász, Gyula, 2008. Kőhídgyarmat Kamenný Most) . ISBN 8080566333. S. 128129: „ v dôsledku prenasledovania Židov, v obci žijúce židovské rodiny odvliekli. Na základe dostupných informácií sa podarilo nasledovné osoby identifikovať:“ (Obsahuje ich mená, osobné údaje a osud). (preklad M. F.) |
 |
Sztyahula László, 2008. Kéméndi fényképek tükrében (V zrkadle kameninských fotografií). ISBN 9788088729 204. S. 44: Kameninské židovské spoločenstvo Bolo ich okolo 30. Rotman, Weisz, Neuhauz, Knőfler, Exstein, Weismann, Davidovics (šachter), Rózemblum, Blumentál. Zvieratá zabíjal šachter, aby bolo kóšer. Na založenie ohňa v sobotu poprosili Margitu Ocsovszki (Vinceovú), ktorej za to platili 20 halierov. V decembri 1944 ich zobrali autom do Štúrova, odtiaľ vlakom. Boli to priemyselníci, obchodníci. Hanbili sa za hviezdu. Z Osvienčimu, po nemecky z Auschwitzu sa vrátil jeden. Zopár vzácností židovského spoločenstva bolo zakopaných u Királyovcov v chlieve pod válovom. S týmto sa vedel vtedy dostať Imrich Neuhauz ďalej do Palestíny. V Deň vzkriesenia, na Božie telo boli v kostole aj Židia. (preklad M. F.) |
 |
Resko, Sándor, 2006. Kamenín: (I. Ősi örökségünk) (Kamenín : I. Naše starodávne dedičstvo). ISBN 8080565732. „V roku 1944 Nyilaši odvliekli do koncentračných táborov aj tunajšie židovské rodiny ( Rottermann, Einstein, Neuhaus, Rossenblum), ktorí sa už odtiaľ nevrátili.“ (preklad M. F.) |
 |
 /116 |
| Resko, Alexander: Kolta : sídlo Kürthyovcov . S. 49: „Nastalo prenasledovanie židovských obyvateľov. Temer 120 obyvateľov židovského pôvodu bolo odvlečených do koncentračného tábora, odkiaľ sa vrátili iba štyria.“ S. 100102: Obsahuje stať Židovská náboženská obec od počiatkov až po zánik (18. stor. – 1944). „V máji 1944 boli Židia z Kolty a okolitých dedín sústredení v miestnej synagóge. Roku 1944 boli do koncentračných táborov odvlečení všetci obyvatelia centračného tábora a bol aj odvle čený rabín A. Reichhardt.“ S. 105106: Obsahuje stať Židovská škola od založenia až po zánik (18. storočie – 1944). S. 236240: Obsahuje stať Židia od 18.storočia až po zánik 1945. „Po roku 1920 sa počet členov židovskej náboženskej obce znižoval a tak roku 1941 tu žilo iba 75 židov, teda 3,4 % z celkového počtu obyvateľstva. Zaujímavé, že 4 židia sa nehlásili k nijakému vyznaniu, zrejme z obavy z budúcnosti a 0,2 % nebolo klasifikovaných za Židov. Roku 1941 boli mladí muži odvedení do pracovných jednotiek maďarskej armády a na nútené práce na východný front, kde mnohí zahynuli. V Kolte ostali najmä ženy, deti a starci. Židom síce bezprostredná strata života nehrozila, ale boli zbavení štátneho príslušenstva, bol im zhabaný majetok, nesmeli opustiť osídlenie, kde boli evidovaní a denne sa museli hlásiť na žandárskej stanici. Rodina Raabovcov svoje zlaté šperky a iné predmety zakopala do zeme v nádeji, že v budúcnosti by im mohli pomôcť. Nemci neboli spokojní s politikou regenta Miklósa Horthyho, ktorý odmietal Židov, Cigánov a odporcov fašistického režimu deportovať do koncentračných táborov. Preto 19. marca 1944 Maďarsko obsadili nemeckí vojaci, s ktorých pomocou Nyilasi sa uchopili moci a aj v Kolte mali miestnu organizáciu. Židia sa stali objektom rozsiahlych represálií. Začiatkom mája 1944 začali maďarskí žandári z Kolty a okolitých dedín sústreďovať židovské obyvateľstvo v miestnej synagóge, kde boli internovaní v neľudských podmienkach. Začiatkom júna 1944 ich odvliekli do ústredného gety v Nových Zámkoch a 11. júna 1944 deportovali do vyhladzovacieho tábora Osvienčim (podľa sčítania 75 Židov, ale bolo ich rozhodne viac). Odvlečený bol aj rabín A. Reichhaardt s rodinou. Nyilasi spolu s Nemcami dosiahli, že židovská komunita v Kolte prakticky zanikla. Domov sa vrátili iba Estera Raábová, Emil Steiner, Estera a Pavol Schlüsserovci. Estera Raábová spomínaný zlatý poklad nakoniec našla a odniesla si ho. Čoskoro však všetci opustili obec a usadili sa v blízkych mestách.“ S. 336: Obsahuje Židovské rodiny odvlečené do koncentračného tábora (mená 105 osôb). |
|
 |
Podhorec, Silvester – Gálik, Ján: Komjatice : 1256 1991 S. 4651: „ Maďari žiadali zložiť sľub vernosti od Židov a dôstojníkov Československej armády, ktorí zostali na obsadenom území. Židia, ktorí žili v Komjaticiach, boli povolávaní do zvláštnych židovských pracovných útvarov. Pracovali na úprave ciest, vysádzali stromy. Židia v Komjaticiach mali krčmy a obchody. Ich prístup k ľuďom bol veľmi kultivovaný – vedeli si získať kupujú ceho, aby neodišiel bez nákupu. Žid Grün skupoval perie v Dolnej ulici, mal aj obchod s hlineným riadom. Tovar núkal i na voze, kde mal skúpené perie, handry, ba aj železo. Po dedine vykrikoval: „Perí, handry dáte na predaj! Za tanére, pekné misky!“ Po vojne sa Grün vrátil z koncentrač ného tábora a býva v Budapešti. Dezider Rosenzweig bol pekár, býval v Dolnej ulici. Jeho žena šila ženám podprsenky na mieru, „mídre“ na sťahovanie drieku a dievčatám šnurovačky. Nevrátila sa z koncentračného tábora; Rosenzweig obchodoval po vojne s koňmi, neskôr sa odsťahoval do Prahy. Ďalší Žid Menzel bol krčmár a mal aj obchod so zmiešaným tovarom na mieste dnešnej „Včelky“ na rohu Dolnej ulice. Dcéra sa vrátila z koncentračného tábora a usadila sa v Austrálii. Na námestí mal obchod Ernest Wild. Predával plátno, súkno, textil a zmiešaný tovar. Neskôr mal aj krčmu. Po žatve skupoval od gazdov obilie. Sýpku mal na námestí – na mieste dnešného obchodného domu Jednoty. Vyhol sa deportácii do koncentrač ného tábora – bol schovaný u Kelemenov až do oslobodenia. Žid Ickovitsch mal sódovkáreň, skupoval vykŕmenú hydinu, husacie a kačacie pečienky. Vo vozíku mal zapriahnutého jedného koňa. Obchodoval s kozami a baranmi. Ich mäso – /116 43 kóšer – mohli Židia jesť. Býval v Lörincziho dome. Na neho mali Komjatičania riekanku: „Egy, kettő, három – Benci, Cila, Áron, Lili; jedna, dve, tri štyri – Benci, Cila, Áron, Lili, to sú šecko Židi a on odišiel po vojne do Palestíny. Mäsiar Klein mal svoj obchod na námestí. Cez vojnu zahynul v koncentračnom tábore. Žena vojnu prežila, vydala sa za L. Horna a spolu odišli do Palestíny. Žid Lajči Horn predával rozličný tovar a metrový textil. Žena mu zahynula v koncentračnom tábore. Po vojne sa oženil s vdovou Kleinovou. Lipót Rosenthál mal mäsiarstvo v Hornej ulici. Z početnej rodiny sa vrátila z koncentračného tábora dcéra, ktorá sa odsťahovala do Austrálie. Z Komjatíc boli Židia braní do koncentračných táborov 12. mája 1942[1944]. Už predtým mali nariadené, aby nosili na ľavej strane šiat našitú žltú židovskú hviezdu, aby si pripravili balík na cestu s určitou váhou. Ostatný majetok museli opustiť. V sprievode šli pešo, matky si viedli deti za ruku. Starých a nevládnych Židov viezli na vozoch. Vojaci ich sledovali, v Šuranoch ich naložili do železničných vagónov a odviezli do Nových Zámkov. Na jeseň roku 1942[1944] Židov z Komjatíc odvliekli do koncentračných táborov. Židom zostali iba veci, ktoré mali v povolenom balíku. Deutscha priviezli zo Šurian do Komjatíc a musel ukázať, kde má zlato, peniaze a cennosti. Mal ich ukryté pod hradou medzi doskami povaly. Keď ho odviezli naspäť, všetok tovar z jeho obchodu bol rozpredaný a zisk bol odovzdaný na obecný úrad. O dva týždne po skončení II. svetovej vojny sa vrátili do Komjatíc Židia Wild, Rosenzweig, Menzel Berci, Alino Horn, Kleinova žena, Benő Horn, Deutschova dcéra Ružena a iní.“ |
 |
Cifra, Štefan – Vrabcová, Viera, 2008. Komjatice : 12562006. ISBN 8096955020. S. 161162: Obsahuje Osud národnostných menšín pripravený fašistickým režimom : Komjatickí Židia. |
 |
Trungelová, Jarmila – Mandúch, Marián: Maňa : Veľká aj Malá : studnica histórie a kultúry. S. 75: „Občanov – Židov a Cigáňov – z obce najprv odsúvali do internačných táborov v Maďarsku (Igmánd, Győr, Komárom) a v prvej polovici roku 1944 ich sústredili v Nových Zámkoch, odkiaľ ich deportovali do koncentračných táborov a do plynových komôr. Z Veľkej Mane deportovali troch členov z rodiny Güttlerovej, sedem členov z rodiny Ehrentálovej a štyroch z rodiny Kohnovej. Deviati zahynuli v koncentračných táboroch, prežili iba piati.“ S. 102102105: Obsahuje Židia (Veľká Maňa) a Židia (Malá Maňa). „ Obyvatelia počas 2. svetovej vojny pomáhali prežiť židovskej komunite, ukrývali ich pred pogromami. Pomohli aj majiteľovi tehelne p. Petöovi, ktorý sa dal zamurovať vo svojej vile. O jeho prežitie sa starala pani Mária Kasiančuková, rod. Čajkovičová, dnes už 92 ročná. Jeho mladú manželku zamestnal ako slúžku, miestny mlynár Ján Beliczay. Koniec vojny bol pre ňu tragický, nakoľko pri oslobodzovaní sovietskou armádou ju pri osobnej potýčke napadol ruský vojak a usmrtil.“ |
 |
Reško, Alexander: Michal nad Žitavou . S. 2930, 44: „A začalo sa prenasledovanie obyvateľov židovskej národnosti. Z obce bolo odvlečených 14 členov židovskej rodiny Adlerovcov (Emil A. cestou domov zomrel na TBC), rodiny Steinerovcov (4 členovia), Wienerovcov a Schultzovcov. Spočiatku boli internovaní v bývalej tehelni v Nových Zámkoch a potom nasledovala ich posledná cesta do koncentračného tábora, odkiaľ sa už skoro nik nevrátil. Iba Ladislav Michel vstúpil do zahraničných légií, a tak sa zachránil. Ladislav Michel sa síce domov vrátil a chcel znova hospodáriť na vlastnom majetku, ale videl márnosť svojho úsilia a zanedlho emigroval do Izraela. Z koncentračného tábora sa domov vrátila Lenka Steinerová (dcéra Maximiliána S.), ale onedlho emigrovala do Izraela. Lenkina sestra Juliana, manželka Júliusa Schultza sa usadila v Zlatých Moravciach. Neskôr sa domov vraj vrátil aj jej manžel Július Schultz. Za nezvestných boli vyhlásení 4 obyvatelia židovského pôvodu: Berta Wiener, František Wiener, Anna Michel a Zuzana Michel.“ |
 |
Vyvíjalová, Mária, 1994. Mojzesovo 12731993. ISBN 8096726420. S. 100: „V Mojzesove počas vojny nežili občania židovského vierovyznania. Rodina Gürtlenová sa po smrti otca Gejzu vysťahovala z Mojzesova okolo r. 1936. Obec však neobišiel smutný chýr o tom, že matka Šarlota Gürtlerová a dcéry Lili a Ady boli odvlečené do koncentračného tábora. Mladšia Ady tam zahynula. Pani Lili, ktorá žije v Izraeli, viac ráz bola v Mojzesove oživiť si spomienky na detstvo, ktoré tu strávila.“ |
 |
Dánielné Matus, Erzsébet: Őseim emlé kére : fejezetek Nána történetéből (Na pamiatku svojich predkov : kapitoly z histórie Nány. S. 50: „5. júna 1944 za začala deportácia Židov. V Štúrove bolo 356 občanov Izraelitov, ktorých sústredili na územie skoršieho poľského internačného tábora. Skoro na svitaní ich odviezli na železničnú stanicu. Z Ostrihomu a z územia okresu zozbieraných Židov, celkom 538, zobrali smerom na Komárno a odtiaľ do Osvienčimského tábora smrti. Mená štúrovských Židov zomrelých v táboroch uchováva, v parku nachádzajúcom sa v strede mesta postavený vojenský pamätník. V Náne bývali dve obchodnícke židovské rodiny (rodina Weisz a Meszlényi). Z nich, mená tých čo zomreli v koncentráku, sa dostali na pamätník Hrdinov.“ (preklad M. F.) |
 |
Kolektív, 2008. RADAVA v minulosti a dnes. ISBN 9788088729211. S. 66: „V marci 1944 obsadili Nemci Maďarsko. Stupňovali sa perzekúcie zo strany Nyilašovcov. V Maďarsku narástlo prenasledovanie Židov. Od tohto roku nám nie je známy ani osud občanov Radavy židovského pôvodu (rodiny Levinovcov a Weisovcov, spolu pravdepodobne osem ľudí), ktorí pravdepodobne prešli zberným táborom pri Šiekovom mlyne vo Vrábľoch.“ |
 |
 |
| Kadlečíková, Melánia: Semerovo 12102000 : 790 rokov od prvej písomnej zmienky. S. 7475: „Deportovali židovské rodiny priamo aj z našej dediny. Moji tútori Smikalovci im chceli poskytnúť pomoc, prezradili nás a veci, čo si priniesli k nám schovať, sme museli na druhý deň odniesť na obecný úrad. Na výstrahu Máriu Smikalovú, ktorá všetkým varila, notár s lekárom dokopali a dobili, že jej poškodili pečeň. Keď sa vrátili Buchingerovci domov z koncentračného tábora, poskytli sme im útulok na tri mesiace, kým sa ich starší brat s manželkou nevrátil. Zatiaľ bývali a stravovali sa u nás. Hrozný pohľad bol hlavne na Emanuela, ako bol mučený v koncentračnom tábore. Kto to nevidel, neveril by tomu. Cez celú zimu sme ukrývali jedného židovského mladíka, ktorí sa zhodou okolností pripojil k 11člennej rodine deportovanej z Brašova v Rumunsku, aj tí bývali u nás celý front. Ten židovský mladík pracoval ako tovariš v kováčskej dielni. Na meno sme sa nepýtali, volali sme ho Jano. Veľmi sa bál, keď prišli do dediny Nemci, mal v hnoji urobený bunker a bol tam, kým Nemci neodišli pred ruskými vojakmi. Po oslobodení Nových Zámkov sa vydal na cestu domov so sľubom, že sa ozve, ako náhle príde domov, neozval sa. Rodina z Brašova dala o sebe vedieť, keď prišla domov.“ / Zo spomienok pani Márii Rosenbergovej/. Reško, Alexander – Szénássy, Árpád: SEMEROVO : Pamätnica. S. 2425: „V roku 1944 sa vlády uchopili Nyilašovci a do koncentračných táborov odvliekli všetky židovské rodiny (Buchinger, Sorgel). II. svetová vojna si z radov obyvateľstva vyžiadala krutú daň, 44 životov jej občanov. . ..v koncentračnom tábore umučení Dávid a Berta Buchingerovci.“ |
|
 |
Obrázok S. 122 /Pamätnica/ S. 6465 / Semerovo 12102000/: „Na stene zdravotného strediska sa nachádza pamätná tabuľa s nápisom „Na tomto mieste stál rodinný dom Buchingerovcov. Dávid a Berta Buchingerovci boli odvlečení v roku 1944 a umučení v koncentračnom tábore. Na ich pamiatku darovali dedičia tento pozemok obci Semerovo. Nech je ich pamiatka požehnaná. Semerovo jún 1995.“ Pamätná tabuľa bola slávnostne odhalená za účasti členov rodiny Buchingerovcov, rodákov zo Semerova, teraz žijúcich v Izraeli a v USA.“ |
 |
Pénzes, István: Kürt : monog ráfia (Strekov : monografia). S. 78: „(. ..) V máji 1944 odvliekli do koncentračného tábora 69 občanov židov ského vierovyznania. Z týchto sa v roku 1945 vrátilo 6 mužov a 4 ženy. (...) Židovské oltárne predmety zachránili Alexander Vitek, farár a Ján Kanička, zvonár a odovzdali navrátilcom. Odvtedy sa strekovskí Židia odsťahovali do miest. (...) Židovskú modlitebňu Nemci v roku 1945 celkom zbúrali, naplnili ňou cesty.“ (preklad M. F.) |
 |
Laszkó, Gábor, 2008. Fénnyel írott történelem : XX. századi szőgyéni életképek (Svetlom písaná história : Svodínsky život XX. storočia na fotografiách). ISBN 9788096999384 0. S. 65: „V priebehu leta sa uskutočnila deportácia svodínskych židov. Domov sa vrátili koncom vojny, len v nepatrnom počte.“ (Asi 28 židov). (preklad M. F.) |
 |
Zahorecová, Karin, 2013. Holokaust v Štúrove a jeho okolí : stredoškolská odborná činnosť. Študentka Karin Zahorecová vo svojej práci sa venuje téme Holokaustu v Štúrove a okolí. Na základe štúdia dokumentov a rozhovoru s prežijúcimi toto obdobie zostavila svoju prácu o histórii a živote Židov na Slovensku, o ich prenasledovaní, deportácii, živote v getách, táboroch a návrate domov, do spoločnosti. Obsahuje rozhovor s pani Martou Weiss Holováčo vou, poslednou žijúcou židovkou pochádzajúcou z Nány, ktorá prežila holokaust. /116 61 „Štúrovo (Párkány) Geto: Štúrovo / Levice (Párkány / Léva) 19. mája / Sem previezli aj obyvateľov Bátorových Kosíh (Bátorkeszi) a okolia. 5. júna / Židov previezli do Levíc a umiest nili v miestnosti jedného skladu v tamojšej tabakovej továrni. Lang, Tomáš – Strba, Sándor, 2006. Holokaust na južnom Slovensku : na pozadí histórie novozámockých židov. ISBN 80 7149898X. S. 191. |
 |
Tomáš Radil vo svojej autobiografii prináša príbeh 13 ročného židovského chlapca, ktorý vyrastal v Štúrove, kde celé židovské spolo čenstvo zastihlo kruté obdobie roka 1944. Formou nariadení sa postupne zbavovali všetkých práv, majetku a osobnej slobody. Až ich sústretili do geta, z ktorého ich odviezli do zberného tábora v Leviciach a nakoniec odtransportovali do Osvienčimu. Tomáš Radil síce prežil, vrátil sa domov do rodného Śtúrova, ale už ako mladík, ktorý prežil hrôzu hrôz, ako mladík s nezabudnu teľnou trvalou skúsenosťou. Radil, Tomáš: Az auschwitzi FIÚK (Osvienčimskí chlapci). S. 195198: „21. apríla 1944 vydali nariadenie o zatvorení židovských obchodov, zatvorení a odovzdania tovaru, podnikov. .. 22. apríla 1944 nariadenie upravovalo zásobo vanie židov potravinami, rozhodlo o denných dávkach na osobu. .., Židia sa museli povinne nahlásiť do Spolku maďarských Židov. 25. apríla 1944 nariadili prepustenie Židov, vyko návajúcich duševnú prácu, ich počet bolo treba obmedziť. 28. apríla 1944 v znení nariadenia Židia museli odovzdať správnym orgánom svoje domy a byty, aby ich mohli prideliť nežidovským záujemcom. Židov presťahovali do domov označených hviezdou. .. ...Batoh spolu s potravinami nesmel vážiť viac ako 50 kilogramov. 29. apríla 1944 nariadili „povinné nahlásenie židovského majetku a jeho uzamknutie.“ 30. mája 1944 vydali nariadenie „ppredmetom bola ochrana maďarského duševného života pred dielami židovských autorov“. .. 2. mája 1944 bolo židom, mimo vyhradených dní a hodín, zakázané navštevovať kúpele. .. 6. mája 1944 uzrelo svetlo nariadenie o „zrušení živností vydaných židom a prepustení všetkých židov ských zamestnancov. Židovským žiakom zakázali nosiť školskú uniformu, čiapku a odznak. .. Do 15eho mája obmedzili návštevu reštaurač nýh a hotelových podnikov . .. 26. mája 1944 Židov vykázali z verejných zábav ných miest a v ten istý deň disponovali s ich uzamk nutými umeleckými predmetmi, inventárom a ucho vaním. 4. júna obmedzili nákupy Židov na dve hodiny. To bola posledná poznámky v čiernej knihe.“ (preklad M. F. – AZ Auschwitzi fiúk (Osvienčimskí chlapci)) V júni ich zobrali do zberného tábora v Leviciach, kde malo byť sústredených 2500 Židov (zo Štúrova odviezli okolo 769 Židov). Odtiaľ 15. júna 1944 do Osvienčimu odviezli presne 2678 Židov. |
 |
 |
| Zrubec, Ladislav –Nemček, Viliam: Šurany : 1138. S. 207208: „Strašné to bolo aj so šurianskymi a okolitými Židmi. Ich kalvária začala roku 1943. Vtedy sa po prvý raz začína dokazovať árijská príslušnosť, až do tretie ho pokolenia. Zbierky na maďarský štát sú už dotiera vé. Vieme, že išlo o drahé kovy – striebro a zlato. Židia to však mali spočiatku v Maďarsku omnoho lepšie, ako v Nemecku a na Slovensku. Preto mnohí Židia utekali sem. Pri ilegálnom prechode hraníc medzi Ivánkou pri Nitre a Brančom (čo spomína aj Rudolf Jašík vo svojej knihe Námestie svätej Alžbety) pomáhajú dvaja šurianski občania, Albert Grünwald a taxikár Ladislav Johaník. Žandári ich činnosť odhalili. Oboch zatkli a Grünwalda spolu s Emanuelom Fialom a Zoltánom Neubauerom odovzdali gestapu. Viac sa nevrátili. .. V júni 1944 prišlo do Šurian asi 400 nových žandárov. Ich úloha bola: úplná likvidácia Židov. Žandári obsadili všetky cesty, aby nik zo Židov nemohol uniknúť. V priestore od Komenského ulice, Malej ulice od kostola a jedna strana Masarykovej ulice, (terajšia ul. Červenej armády) vytvorilo sa povestné židovské geto. Sem privážali najprv Židov z okolia. Na vozoch si mohli postihnutí priviesť najnutnejší nábytok, šaty a iné najpotrebnejšie veci. Geto bolo zakrátko preplnené. V jednej malej miestnosti sa muselo mnohokrát tlačiť 1520 ľudí. Na okolí bolo vidieť kopy nábytku, ktorý sa musel pre nedostatok miesta vyhadzovať. V auguste už prišli na rad šurianski Židia. Ako inde, aj tu sústreďovali žandári všetkých bez rozdielu. Výnimku obdržali iba stopercentní invalidi a zmiešané manželstvá alebo rodiny. Posledné rabovanie zlata, šperkov, a iných drahých kovov bolo doslovne drastické. Židovských občanov vyzliekali donaha, aby nemohli nič ukryť. V šatách prezerali aj švíky. Po tomto čine si mohol Žid urobiť 30 kilový batoh najnutnejších potrieb a takto všetkých odvliekli na železničnú stanicu a odtiaľ do plynových komôr. Zo stoviek šurianskych a okolitých Židov sa ich domov vrátilo po vojne iba niekoľko. Medzi takýmito jednotlivcami boli napr. dr. Neubauer, Schwartz, Stern a niektorí iní. Ľudstvo sa na takú pohromu a hambu nepamätá – takého činu bol schopný len fašizmus so svojimi odnožmi, ako boli geopolitika, nacizmus a rasizmus. Koniec tomuto všetkému urobilo až víťazstvo nad hitlerovským Nemeckom a jeho bývalými spojen cami.“ |
|
 |
Tamaškovič, Jozef: Šuranci v odboji v rokoch 1938 1945. Operácia Amsterdam. Rafael Reisz (8.8.1914, Budapešť – 20.11.1944, Kremnička). S. 4348, 204: „Rafael Reisz bol členom skupiny židovských dobrovoľníkov, ktorí sa zapojili do tajnej operácie Amsterdam. Mala zachraňovať spojeneckých letcov a utečencov Židov, ktorým sa podarilo utiecť zo zajateckých a koncentračných táborov na území Slovenska a Maďarska. Skupina Amsterdam odišla z centra SNP 25.10.1944 so skupinou asi 4O Židov – smer Pohronský Bukovec. V Bukovci bola asi deň a noc v miestnej škole. Počas 3 dní sa snažili vybudovať v lese nad Pohronským Bukovcom židovský tábor. 30. októbra 1944 bola skupina prepadnutá a rozbitá nemeckým protipartizánskym komandom, pričom 3 príslušníci Amsterdamu, Chaviva Reiková, Zvi ben Yaakov a Rafael Reisz spolu s ďalšími boli zajatí. ... boli s ďalšími Židmi popravení v Kremničke neďaleko Banskej Bystrice.“ Rodina Reiszovcov bývala od roku 1918 v Nových Zám koch, potom v Šuranoch. Rafael s bratom v roku 1939 emigrovali z politických dôvodov do Palestíny. Obsahuje: Krutý bol osud Židov aj v Šuranoch. Ako to bolo v Šuranoch? Židovské geto v Šuranoch. S. 193212 + prílohy: Zoznam bývalých židovských občanov Šurian a okolia, ktorí zahynuli v holokauste v rokoch 19441945. Zoznam mien a adries bývalých židovských občanov Šurian a okolia, žijúcich v zahraničí. |
 |
Tamaškovič, Jozef: Spomíname a nezabúdame ZACHOR. .. S. 3490: Obsahuje: Nacizmus. HOLOKAUST : prenasledovanie a vyvražďovanie Židov. Hortyovské MAĎARSKO. Spomíname a nezabúdame : spomienky našich občanov na našich Židov, ktorí zahynuli počas holokaustu 1944 1945. Zoznamy židovských spoluobčanov zo ŚURIAN a okolia, ktorí zahynuli v HOLOKAUSTE 19441945. „ Holokaust nie je tragédiou iba Židov, Je to zlyhanie celého ľudstva. .. Spojenci nespravili dosť pre to, aby zastavili holokaust.“ Moše KACAV, izraelský prezident 27. januára 2005 v Osvienčime Zo spomienok Jána ŠTARKA (2.12.1924, Šurany), ktorí prežil koncentračný tábor v MAUTHAUSENE a GUNSKIRCHENE: „Neskôr som dostal zvolávací lístok (SAS) a do 24 hodín narukoval. Bol som zadelený do pracovného tábora, v ktorom som musel veľmi ťažko fyzicky pracovať a podkopávať i nevybuchnuté bomby pre ďalšie práce pyrotechnikov. Odstraňoval som aj následky bombových zásahov, z pivníc domov, zachraňoval som ľudské životy. To všetko o strave, ktorá si to pomenovanie vôbec nezaslúžila. Potom nasledoval transport do „Fertorakosu“ obce pri Nizederskom jazere na maďarskorakúskej hranici. Tam som už nepoznal ubytovanie, spal som pod holým nebom. K tomu tvrdá čakanová práca. . ..“ |
 |
 |
| „Vyhlásenie k deportácii Židov na Slovensku“ Dnes, po rokoch slobodného života, cítime mravnú povinnosť verejne prejaviť našim židovským spoluobčanom účasť a ľútosť nad zločinmi, ktoré boli na nich páchané. Chceme sa im úprimne ospravedlniť za všetko, čím sa naši predchodcovia previnili proti židovským spoluobčanom v druhej svetovej vojne. Na sklonku prvého roka našej slobody v predvečer sviatku porozumenia a lásky sa teda zamýšľame aj nad našou minulosťou a sami pred sebou a pred tvárou sveta spytujeme svoje svedomie a podávame ruku všetkým národom a národnostiam, s ktorými sme žili a žijeme v spoločnom štáte. Toto naše vyhlásenie chce byť prísľubom, že nové demokratické Slovensko už nikdy nezíde z cesty, ktorú charakterizuje úcta k slobode, tolerancii, demokracii, zákonnosť a láska medzi ľuďmi bez ohľadu na ich národnosť, rasu, náboženstvo alebo presvedčenie.“ /Uvedené v dokumente OSPRAVEDLNENIA, ktorý vydala odvážna skupina spisovateľov, publicistov, umelcov, historikov, vedcov a cirkevných hodnostárov. Spomíname a nezabúdame. S. 8889./. |
|
 |
Ürge, Śtefan a kol., 1995. Trávnica : publikácia k 920. výročiu prvej písomnej zmienky o dedine. ISBN 8096738313 . S. 71: „prvým Židom v obci bol Jozef Jokel, ktorý dostal od zemepána Balogha povolenie prisťahovať sa. Bolo to v roku 1836. Tento Jokel bol vraj považovaný za „domáceho Źida“. V roku 1937 žilo v Trávnici 25 občanov židovského vierovyznania a 60 Cigánov – Rómov. Dňa 8. mája 1944 počas maďarskej okupácie boli z Trávnice násilne odvlečení všetci naši Židia. Po skončení vojny sa vrátil len V. Ringwald, ale čoskoro sa vysťahoval do Izraela.“ |
 |
 |
| Buda, František: Tvrdošovce – Tardoskedd . S. 109110: Obsahuje históriu Židov od 17. storočia do roka 1946. „Po pripojení územia obce k hortyovskému Maďarsku dňa 10. novembra 1938 boli Židia prenasledovaní a obmedzovaní vo svojej hospodárskej činnosti veľakrát oveľa krutejšie ako v samotnom Maďarsku. Začiatkom nového roku im boli dňa 19. februára 1939 plošne zrušené živnostenské povolenia a ich podniky boli likvidované. V rokoch 194041 boli práceschopní muži z obce odvedení do jednotiek pracovnej služby, aby kopali zákopy, klčovali lesy, pracovali v kameňolomoch, prenášali zeminu a ťažké bremená, alebo odminovávali mínové polia. To všetko vykonávali často v neľudských podmienkach a o hlade spravidla na východnom fronte, kde väčšina z nich zahynula. Koncom roku 1941 tak ostalo v obci približne už iba 60 židovských obyvateľov, prevažne žien, detí a starcov. Títo sa so šachterom sústredili už iba na rastúce sociálne problémy a na pomoc svojim členom postihnutým protižidovskými vládnymi nariadeniami. Nakoniec v dňoch 10 a 11. mája 1944 maďarskí žandári odvliekli posledných 42 Židov do provizórneho geta v Šuranoch. Tu na pomerne malom priestore boli sústredení Židia zo Šurian a okolia. Po príchode do geta ich najprv obrali o všetky cennosti a potom ich každý deň vodili na rôzne výkopové a poľnohospodárske práce v okolí mesta. Židia tam v ťažkých podmienkach bez dostatku vody a potravín zotrvali asi tri až šesť týždňov. Medzitým sa ich majetky v obci kolektívne rozkradli a miestna a okresná štátna správa židovské nehnuteľnosti rýchlo rozdelila medzi nových vlastníkov. Zvyšok židovského majetku, ktorý obyvateľstvo hneď 11.-12. mája 1944 nerozkradlo, sa potom sústredil do priestorov synagógy a bol rozpredaný alebo rozdaný medzi obyvateľstvom. V priebehu mesiaca jún 1944 boli potom všetci Židia zo Šurian prevezení do obvodného tábora v Komárome a odtiaľ ich cez Budapešť a Košice deportovali koncom júna 1944 do koncentračného tábora AuschwitzBirkenau. Po roku 1944 bola ešte budova synagógy krátky čas využívaná na skladové účely a pritom chátrala. Nakoniec bol celý objekt okolo roku 1950 zbúraný a stavebný materiál bol rozobratý obyvateľstvom. Hrôzy protižidovských represálií v koncentračných táboroch a počas nasadenia v pracovnej službe prežilo iba 16 židovských spoluobčanov, ale po oslobodení sa vrátilo do Tvrdošoviec len niekoľko z nich. Aj tí zotrvali v obci len do roku 1946, keď ešte v nádeji čakali na návrat svojich blízkych. Po ich odchode úplne zanikla vyše dvestoročná história židovskej náboženskej komunity v Tvrdošovciach, počas ktorej tu žilo niečo vyše tisíc Židov.“ |
|
 |
 |
 |
Orša, Ján – Pavlatovská, Terézia: Veľké Lovce : v premenách času . S. 5253: Židia v obci – autori nám približujú rodiny tu žijúcich židovských obyvateľov, čím sa zaoberali a ich osudy, kedy boli odvlečení do koncentračných táborov. Bolo ich 31 osôb. Nikto z nich sa po skončení 2. svetovej vojny do obce nevrátil. „Najbohatším z nich bol veľkostatkár Kéval ... Počas druhej svetovej vojny boli z tejto rodiny piati členovia (Cecília, Edita, Eva, Janka, Tibor) udusení v plynových komorách a Šimon Kéval zastrelený. Do úmrtnej matriky boli zapísaný na základe uznesenia Okresného súdu vo Vrábľoch 5. marca 1949. Armín Weiss vlastnil poľnohospodársku pôdu, okrem toho mal krčmu a obchod so zmiešaným tovarom. .. Členovia z tejto rodiny taktiež zahynuli v koncentračnom tábore. Boli to Armín Weiss, Augustín, Rozália a Valéria. Markus Neuhaus vlastnil role a mäsiarstvo v priestoroch, kde je rodinný dom Jána Kuruca (Hazucha). .. I táto rodina bola v roku 1941[1944] spolu s troma ďalšími odvlečená najprv do Šurian a potom deportovaná do koncentračného tábora. Na základe uznesenia Okresného súdu Hlohovec zo dňa 24.5.1947 sa potvrdzuje, že v plynovej komore zahynuli: Ernest Neuhaus, Magdaléna, Artur, Viola a Edita. |
 |
Szőke, József, 1993. Nagykér (Veľký Kýr). ISBN 8085509156. S. 86: „V lete 1944 deportovali židovských obyvateľov obce, z ktorých ani jeden sa nevrátil do dediny po vojne. Ich hrozná tragédia bola varovným znamením pre každého rozumne uvažujúceho človeka.“ (preklad M: F.) Na základe sčítania obyvateľov v roku 1938 v obci žilo 132 osôb židovského pôvodu. /www.upn.gov.sk/poctyzidovjuzneslovensko/zoznamobci. ../ |
 |
Priskin, Magdolna: Jedlik Ányos szülőfaluja Szímő története (Zemné história rodnej obce Aniána Jedlika). S. 5259: „Krutosti II. svetovej vojny vyvrcholili v roku 1944, kedy nacistické Nemecko na čele s Hitlerom rozbehli jednu najhanebnejšiu vojenskú výpravu našej histórie, vyvražďovanie ľudí – holokaust. Židov nútili nosiť žltú hviezdu, týmto sa stali všetci opečiatkovanými. Z úradov prepustili židovských zamestnancov, zhabali im majetok. Židovským lekárom zakázali praktizovať lekárske povolanie. Nasledovalo hromadné deportovanie židov do pracovných a úmrtných táborov, kde na nich čakalo zahambovanie, pohanenie dôstojnosti človeka, nútené práce, mučenie, plynové komory. (preklad M. F.) Obsahuje mená židovských rodín žijúcich v roku 1944 v obci Zemné (23 + 32 detí). Obsahuje rozprávanie pani Ludas, rodenej Ilony Mónáth, pochádzajúcej zo Zemného, žijúcej v Nových Zámkoch, ktorá prežila holokaust, o týchto udalostiach. |
 |
Dunajský, Ivan, 2006. Memento mori proximum! ISBN 8088997 291. Kniha obsahuje venovanie, ktoré autor Miloš Souček píšuci pod pseudonymom Ivan Dunajský venoval pamiatke svojej matky Marty, rodenej Löfflerovej a celej jej rodine umučenej v nacistických koncentračných táboroch v roku 1942. Prináša skutočný príbeh jednej mladej židovskej dievčiny odohrávajúci sa v bývalom Československu v lokalite Prahy a jej okolia. Autor Miloš Souček je rodákom z Prahy. V Nových Zámkoch žije od roku 1982. Pracoval ako chemik, pedagóg. Dnes sa venuje fotografovaniu, maľovaniu a písaniu. Dunajský, Ivan: Memento mori proximum! R e k v i e m. S. 117: „Stála som tam pred dverami kancelárie a čakala až ma zavolajú“, prerušila reč a stále vzlykala. „Jednali so mnou hrubo a vulgárne, ako s dobytkom. Najskôr ma nútili, aby som ich riadne pozdravila s dvihnutou pravicou – Heil Hitler! – a aby som sa im zahlásila vojenským štýlom. Potom mi začali hrubo po nemecky nadávať: „Ako si si to mohla vôbec dovoliť, ty česká židovská sviňa, nedodržať predpis a prekročiť nákupné hodiny pre Židov! Však mi ti ukážeme, čo je to rozkaz a ako je ho treba plniť! Však my si to s tebou vybavíme! „Potom mi odovzdali číslo transportu, ktorým mám byť odsunutá do koncentračného tábora, č. bg. 256. Bolo to hrozné, ako sa ku mne správali. To snáď ani nie sú ľudia!“ Irena, hlavná hrdinka príbehu, matka dvoch detí pochádzajúcich z miešaného manželstva skončila pravdepodobne v koncentračnom tábore Osvienčim. |
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}