Ak si radi prečítate humoresku Milana Kupeckého, zaujímajú Vás bizantskí vierozvestovia, návšteva pátra Šebastiána v Dolnom Ohaji, alebo výhody Karty Novozámčana, prečítajte si nové číslo Chýrniku, ktorý práve vyšiel. Stiahnuť si ho môžete z našich stránok...
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Návšteva pracovníkov Elektrosvitu v Škandinávii v r. 1975 bola menšou senzáciou. Našinci hermeticky uzavretí za železnou oponou od zbytku sveta boli obzvlášť vnímaví na prípady, keď sa niekomu predsa len podarilo vidieť kus sveta. "Takéhoto zájazdu som sa zúčastnil po prvý raz" začína rozhovor jeden z účastníkov, kým iný dodáva veľavýznamne: "Používanie jazdných kôl v Kodani v neobvyklo veľkom počte potvrdzuje nedstatok pohonných hmůt v kapitalistických štátoch..."

Účastníci zájazdu: Eduard Taldík, Dušan Halmeš, Michal Solčan, František Povedák, Július Slamenka Foto: Viliam Tárnok

Zdroje:
Text: Elektrosvit, podnikový časopis, 14. 2. 19775
Foto: FB skupina "Novozámocký fotoalbum"

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Pokračujeme v publikovaní prác Katalin Vadkerty k histórii pestovania poľnohospodárskych  plodín a ich spracovania na území dnešného Slovenska. Predkladaná práca vyšla ako samostatná kapitola 5.  zväzku knihy "Z dejín vied a techniky" z r. 1969.
Predchádzajúce diely: "Dejiny cukrovarníckeho priemyslu a pestovania cukrovej repy na Slovensku (1800-1918)" a "Vývoj agrotechniky cukrovej repy a úsilie o mechanizáciu jej pestovania v rokoch 1830-1918"
Publikujeme s láskavým súhlasom autorky.

Rozvoj vedy a techniky, ku ktorému došlo v priebehu 18. stor., umožnil vedcom a technikom zaoberať sa aj takou vážnou otázkou, akou bola výroba cukru z domácej, európskej plodiny.

Možnosť vyrobiť cukor z niektorej európskej poľnohospodárskej plodiny a takto nahradiť drahý zámorský trstinový cukor lacnejším, ale kvalitatívne rovnocenným produktom a položiť základy novému priemyselnému odvetviu, ktoré, pretože spracovávalo plodiny vypestovanú domácim poľnohospodárstvom, podporovalo by aj rozvoj európskeho poľnohospodárstva, inšpirovala nemeckého chemika A. S. Marggrafa skúmať kvalitu sladkej látky v domácich plodinách. Jeho dlhoročná práca bola korunovaná úspechom a podarilo sa mu dokázať, že cukor vyrobený z bielej kŕmnej repy sa kvalitatívne stotožňuje s cukrom získaným z cukrovej trstiny. Výsledky jeho výskumov uverejnené v sborníku Berlínskej akadémie ešte roku 1747 [1] vzbudili však záujem iba v odborných kruhoch, no zo strany vládnych činiteľov sa im nedostalo žiadnej podpory.

Marggraf bez finančných možností nedokázal pokračovať vo výskumoch a nemohol vypracovať priemyselnú technológiu výroby repného cukru. Jeho laboratórne výsledky položili základ pre ďalší výskum, ktorý uskutočnil iný nemecký chemik, a to F. C. Achard.[2]

Pravdepodobne podobný osud by bol stihol aj Achardove výsledky, keby medzitým nebolo došlo k politicko-hospodárskym udalostiam, ktoré si priamo vynútili vyskúšať výsledky jeho výskumov aj v priemyselnej výrobe, teda k Napoleonovej kontinentálnej blokáde.

Myšlienku výroby repného cukru začali rozširovať v Uhorsku predovšetkým v nemeckých odborných časopisoch, a to ešte na prelome 18. a 19. storočia. Do radov popredných propagátorov tohto nového priemyselného odvetvia nesporne patrí Slovák Samuel Tešedík, ktorý koncom 18. stor. ako prvý v Uhorsku varil sirup z cukrovej repy, avšak za priekopníka priemyselnej veľkovýroby repného cukru považujeme prešovského lekárnika J. S. Gertingera.
Gertinger vo vlastnej réžii dopestovanú cukrovú repu prvý raz spracoval roku 1802 vtedy známou Gôttingovou metódou, teda zo sušených repných rezkov.[3]

S výsledkami svojej práce bol spokojný — vyrobil 17,5 g tvrdého cukru — avšak výsledky tejto „výskumnej výroby" v nasledujúcom roku pri spracovaní väčšieho množstva už nedokázal potvrdiť a dosiahol pri výrobe podstatne menšie množstvo cukru, ako očakával. Hľadajúc príčiny tohto neúspechu rozhodol sa zmeniť technologický postup. Roku 1803 varil cukor Achardovou metódou z čerstvej suroviny. Jeho technologický postup bol takýto: Očistenú a umytú surovinu postrúhal na strúhadle, ktoré vyhotovil podľa vlastného projektu. Postrúhanú repu napchal do vriec a ručne vylisoval. Takto získanú šťavu zohrial na bod varu a pomiešal s dobytčou krvou. Po odstránení hustej peny, ktorá po pomiešaní s krvou vystúpila na povrch, tekutinu prefiltroval cez kvalitný flanel a na noc nalial do plytkých drevených tanierov. Na druhý deň ráno iba čistú tekutinu z tanierov vylial do medených kotlov a začal zhusťovanie nad otvoreným ohňom Keď sirup dostal potrebnú hustotu, cez špeciálne kohútiky ho z kotla vypustil, nalial do väčších drevených tanierov a zaniesol do rovnomerne vykurovanej kryštalizačnej komory, kde zostal 4 týždne. Na 10. deň Gertinger blanu, ktorá vznikla na povrchu tekutiny, pretrhol. Po 4. týždni vlažnú hustú tekutinu zlial do vriec a znovu, podľa potreby až 2-krát vylisoval pri nepretržitom zohrievaní cukrovej hmoty.[4]

Gertinger vypracoval aj plán na výrobu repného a javorového cukru, plán pre výchovu odborníkov a neustále žiadal pomoc, aby mohol uskutočniť tieto plány, od vlády, ako aj od mesta Prešova. Jeho požiadavky však odzneli naprázdno a na problém výroby repného cukru sa po roku 1813 prechodne zabudlo.

Dejiny cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku môžeme rozdeliť do troch etáp. Začiatok priemyselnej veľkovýroby repného cukru, teda začiatok prvej etapy, kladieme do 30. rokov 19. stor., koniec do roku 1849. Gertingerove pokusy považujeme iba za skvelú „predohru". Roky 1830— 1849 predstavujú obdobie udomácnenia sa tohto nového priemyselného odvetvia. Veľa cukrovarov založených v tomto období svedčí o nevšednom záujme veľkostatkárov a obchodného kapitálu využívať možnosť na získanie nových príjmov. Veľká časť cukrovarov vznikla v župách západného a menšia v župách stredného Slovenska. Na východnom Slovensku pracoval iba cukrovar v Košiciach.[5]

Druhé obdobie rozvoja skúmaného priemyselného odvetvia sa datuje od zavedenia zdanenia výroby repného cukru, teda od roku 1850, a končí sa rokom 1867. Je to obdobie začiatku prílivu zahraničného kapitálu a založenia veľkých cukrovarov. Tento proces sa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní — v tretej etape dejín cukrovarníckeho priemyslu — prehlboval. V rokoch 1868—1887 založené cukrovary pracovali nielen do konca skúmaného obdobia, ale pracujú aj podnes. Roky 1868—1887 znamenajú aj ukončenie priemyselnej revolúcie v cukrovarníckom priemysle. V poslednej predvojnovej vývinovej etape, v rokoch 1888—1918, v skúmanom priemyselnom odvetví pozorujeme urýchlený a nepretržiný rozvoj.[6]

Z hľadiska dejín technológie výroby repného cukru treba pripomenúť, že hoci najväčší technologický objav, vynájdenie difúzie, sa uskutočnilo už roku 1864, výsledky tohto Róbertovho vynálezu v cukrovarníckom priemysle na Slovensku badať iba v nasledujúcom období vývoja, teda až po roku 1867, a tak chronologizáciu ekonomického rozvoja cukrovarníckeho priemyslu môžeme uplatňovať aj pri dejinách výrobnej technológie.

Ako sme už spomenuli, prvé cukrovary boli na Slovensku založené až v 30. rokoch, teda v období, keď cukrovarnícky priemysel v západnej Európe už prekonal celý rad počiatočných ťažkostí, hlavne technologických. V západoeurópskych štátoch 30. roky 19. stor. znamenali v technologickom vývoji definitívne víťazstvo máčania parou.[7]

Avšak počiatky výroby repného cukru na Slovensku sú poznačené ustavičným technologickým experimentovaním. Odborníci na výrobu repného cukru hľadali najvhodnejšie, najjednoduchšie a najlacnejšie výrobné metódy, ktoré by zodpovedali domácim podmienkam. Nové metódy hlásali s veľkým zápalom a jedine v nich videli záruku, že sa splní ich ciel: vedieť vyrobiť z cukrovej repy taký kvalitný cukor, že ho ani odborník nerozozná od trstinového cukru.[8]

Začiatkom prvého obdobia rozvoja cukrovarníckeho priemyslu (1830—1849) spracúvali cukor spôsobom prevzatým z výroby trstinového cukru. Cukrovú repu dôkladne umyli, očistili a pustrúhali. Cukrovú šťavu postrúhanej hmoty získavali lisovaním. Zo začiatku používali na lisovanie drevené, neskôr železné lisovacie stroje, avšak od konca 30. rokov začali v niektorých cukrovaroch používať hydraulické lisy. Sirup, ktorý vylisovali, zhustili v medených kotloch,  postavených nad otvorený oheň.

Odparovacie kotly zaviedli iba v 40. rokoch. Zhustený sirup čistili pridávaním mlieka, bielkov, krvi alebo spódia. Penu, ktorá sa po tomto procese utvorila na povrchu surového cukru, lyžicami opatrne zberali a masu zliali do trojuholníkových vaní. Takým spôsobom očistená hmota sa dostala do plytkých kryštalizačných tanierov. Vykryštalizovaný cukor dali do vriec a nechali z neho odtiecť zvyšok melasy. Cukor potom znova rozdrvili, vylisovali, prevarili a cukrovú tekutinu ešte v horúcom stave naliali do hlinou upchatých homôl. Hlinu vyberali iba po zhustnutí cukrovej masy. Hrotom dole obrátené homoly poukladali na špeciálne stojany, a to tak, aby z cukru mohol odtiecť aj posledný zvyšok melasy. Tento proces trval asi 10—12 dní. Nakoniec homoly povyberali z obalov a preniesli do sušiarne, odkiaľ vyniesli už hotový surový cukor.[9]

Prvým priemyselným úkonom pri spracúvaní cukrovej repy bolo strúhame. Strúhadlá v 30. rokoch poháňali kone, napr. v cukrovaroch M. Lačného vo Veľkých Úľanoch, Vojniciach a v Továrnikoch.[10]

V Haliči pri Lučenci naraz zapriahli až 4 kone, a tak dosahovali za dve sekundy až 575 obratov.[11]

V šaštínskom cukrovare poháňali strúhadlá — avšak prechodne a iba v prvom roku výroby — ľudia. Roku 1848 túto prácu už vykonávali kone.[12]

Cukor krájali strúhadlové stroje drevenej alebo železnej konštrukcie. V cukrovaroch M. Lačného mali k dispozícii až dva strúhadlové stroje. Jeden, tzv. parížske bubnové strúhadlo, vyhotovili z liateho železa, druhý z dreva. Stroje pracovali veľmi rýchlo, bolo na nich namontovaných až 160 ks strúhadiel. Za jednu hodinu pokrájali 40 viedenských centov cukrovej repy. Cukrovar v Banskej Bystrici bol vybavený špeciálnym železným, vysoko výkonným strúhadlom, dovezeným z Francúzska. [13]

Cukrovú šťavu z odrezkov získavali lisovaním alebo tzv. maceráciou. Na lisovanie mali spočiatku drevené, neskôr železné lisy, avšak od konca 30. rokov mali na Slovensku aj väčší počet hydraulických lisov. M. Lačný pracoval ešte s ručnými drevenými lismi,[14]  ale v Továrnikoch, Solčanoch a v Banskej Bystrici, ako aj v ďalších cukrovaroch, ktoré si objednali zariadenie z Francúzska, už od začatia výroby používali iba hydraulické lisy.[15]

Pri lisovaní sa strácalo pomerne vysoké percento cukru. Nový spôsob získavania cukrovej šťavy zaviedol M. Lačný roku 1838 vo vojníckom cukrovare, tzv. studenú maceráciu — máčanie studenou vodou — čo považoval za svoj vynález. Súčasná odborná literatúra túto metódu spomína ako „špeciálne uhorskú", ale ako vynálezcov uvádza bratislavských Kiesslingovcov.[16]

Domnievame sa, že za pôvodcu tejto metódy treba považovať predsa len M. Lačného, pretože výrobu repného cukru v cukrovare bratov Kiesslingovcov začali iba roku 1839. [17]

Studenú maceráciu používali cukrovary v Solčanoch, Velikej nad Ipľom, Bratislave, Jelenci, Šaštíne a koncom 30. rokov ju pokusne zaviedli aj v Banskej Bystrici, avšak bez väčších úspechov.  [18]

Túto metódu všeobecne uznávali ako najvhodnejšiu, pretože surový cukor vyrábaný touto metódou sa podobal rafináde. M. Lačný pomocou studenej macerácie dosiahol až 7 % cukru, kým lisovaním sa nedosahovalo viac ako 3,5—5 %, okrem toho mal nižšie výrobné
náklady a skrátil výrobný cyklus. [19]

V zahraničí všeobecne používanú horúcu maceráciu, tzv. Domblas-leovu metódu, používali v cukrovaroch v Jelenci a v Saštíne, ale len prechodne, lebo výsledky studenej macerácie boli priaznivejšie.[20]

Zhusťovanie cukrovej šťavy prešlo v tomto období až trojstupňovým vývojom. V najstarších cukrovaroch zhusťovali v obyčajných  medených   kotloch, postavených nad otvorený oheň, ako napr. v cukrovaroch M. Lačného, kde na zhustenie potrebovali priemerne dva dni. [21]

V nasledujúcej fáze vývoja tepelný zdroj zostal síce nezmenený, ale hlboké kotly vymenili za plytké, uzavreté rainice. Tento spôsob uplatnili okrem cukrovarov v Bratislave ,Trnave, Seredi a v Košiciach vo všetkých ostatných cukrovaroch na Slovensku. [22]

V spomenutých štyroch cukrovaroch — ktoré boli v rukách obchodného kapitálu, a v cukrovare vo Velikej nad Ipľom, zhusťovali v špeciálnych vákuových aparátoch. Potrebné množstvo tepla a energie dodávali parné kotly a parné stroje. Kiesslin-govský cukrovar v Bratislave mal v prevádzke dva parné stroje spolu o 30 HP. V seredskom a v trnavskom cukrovare mali po jednom parnom stroji, každý o 6 HP, vo Velikej nad Ipľom jeden parný stroj o 6 HP, v Košiciach tiež jeden parný stroj o 12 HP. [23]

Kvalitu surového cukru veľmi ovplyvňoval technologický postup čistenia. Cukrovary na Slovensku z rozličných materiálov, ktoré sa pri tomto procese všeobecne používali, vybrali práve najdokonalejší, živočíšne uhlie. [24]

Cukrovary, aby si zaistili čo najväčšie množstvo živočíšneho uhlia o vysokej kvalite, začali ho vyrábať vo vlastných výrobniach. To znamenalo aj podstatné zníženie výrobných nákladov.  [25]

Prvý takýto podnik postavil roku 1834 M. Lačný v Pešti, pretože iba veľké mesto mohlo zabezpečiť potrebné množstvo kostí. V jeho cukrovaroch do uvedeného roku čistili cukor mliekom a krvou. Zo slovenských cukrovarov vyrábali živočíšne uhlie vo vlastnej réžii iba v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici a v Košiciach. [26]

Cukrovary v skúmanom období sa už rozdeľovali do dvoch skupín: na podniky vyrábajúce iba surový cukor a na podniky vybavené aj rafinériami. Do druhej skupiny patrili cukrovary M. Lačného, podnik bratov Kiessligovcov v Bratislave, cukrovary v Trnave, Šaštíne, Banskej Bystrici a v Košiciach. Banskobystrická rafinérka po prebudovaní roku 1837 patrila medzi najväčšie v Uhorsku.[27]

Rafináciu repného cukru vykonávali technológiou používanou pri rafinácii trstinového cukru.[28]

Homole surového cukru zabalili do čerstvých hlinených obalov. Voda z obalov pretiekla do homôl, rozpustila časť surového cukru, vytvoriac sirup, ktorý pomaly pretekal cez homole a vymýval melasu, ktorá sa usadila na kryštáloch surového cukru. Proces trvajúci 6—8 dní zopakovali podľa potreby. Homole počas rafinácie viseli dole hrotom na špeciálnych stojanoch. Po skončení rafinácie homole postavili na pätu a uložili na jeden až dva dni do sušiarní.
Výborná kvalita rafinovaného cukru, ktorý vyrobili v slovenských cukrovaroch, bola všeobecne známa. Na celouhorskej výstave v Pešti roku 1844 výrobky bratislavského cukrovaru vyznamenali zlatou a banskobystrického cukrovaru striebornou medailou.[29]

Zostáva nám povedať ešte niekoľko slov o palive, ktoré používali v cukrovaroch na Slovensku, hoci tento problém najtesnejšie nesúvisí s technologickým rozvojom výroby repného cukru. V cukrovaroch na Slovensku pred rokom 1849 kúrili len drevom. Veľkostatkárski majitelia cukrovarov vlastnili rozsiahle lesy, cukrovary obchodného kapitálu drevo kupovali.[30]

Súhrnne o rozvoji technológie výroby repného cukru v prvom období dejín cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku môžeme konštatovať, že ho charakterizuje hľadanie najvhodnejších technologických postupov. Ešte sa nevytvorila všetkými cukrovarmi uznávaná jednotná metóda spracovania a každý cukrovar sa snažil vyrábať na základe „vlastnej technológie". Svoje „vynálezy" prísne tajili. Začiatkom 30. rokov za zdroj tepelnej energie slúžil ešte otvorený oheň, ktorý v druhej polovici 30. rokov nahradili parnými kotlami a parnými strojmi, a tak vo väčšine cukrovarov na Slovensku na poháňanie strojov používali silu parných strojov.

*

V nasledujúcej etape rozvoja v rokoch 1850—1867 ani v jednom odvetví poľnohospodárskeho priemyslu nevyužívali výdobytky súčasnej vedy a techniky tak dokonale ako práve v cukrovarníctve.[31]

Odborníci si vytýčili za cieľ zdokonaľovať technologický proces výroby tak, aby z cukrovej repy mohli čo najúplnejšie vyťažiť cukor. Svetová cukrovarnícka kríza v rokoch 1858 a 1859 síce ešte neochromila výrobnú činnosť cukrovarov na Slovensku, ale už signalizovala možnosť podobného nebezpečia, čomu — okrem iného — chceli predchádzať znížením výrobných nákladov, ktoré mienili dosiahnuť aj urýchlením a skvalitnením výrobného procesu a zdokonalenou výrobnou technológiou. [32]

Technologický postup výroby cukru v skúmanom období bol takýto: Z repných skladov vo vedrách alebo v košoch ešte ručne prenášali surovinu do umývacích strojov. Na železnú os týchto drevených umývacích strojov boli namontované rúčky, točiace sa okolo osi na parný pohon. Tento proces po zdanení cukrovarníckeho priemyslu skvalitnili tak, že z 2-krát umytej cukrovej repy ručne vyrezávali poškodené časti. Pretože táto ručne vykonávaná práca vyžadovala veľa času, v 60. rokoch aj tento pracovný úkon zmechanizovali zavedením repných karoselov. Nový stroj, poháňaný parnou silou, pozostával zo železného kruhu, na ktorom boli umiestnené ostré nože. V prevádzke sa tento stroj točil okolo vlastnej osi a poškodené časti cukrovej repy, dopravenej ku karoselu na bežiacom páse, vyrezávali robotníci, a to tým spôsobom, že repu rukou pritláčali k nožom. Takto čistili cukrovú repu napr. v Kovarci.[33]

Očistenú surovinu naložili do menších vozíkov a dopravili ju po koľajniciach do ďalšej miestnosti cukrovaru na postrúhame. Tento úkon vykonávali aj v tomto období iba také strúhadlá, aké používali aj v predošlom období, iba s tým rozdielom, že ich denná produkcia sa zvýšila na 300 a 900 viedenských centov, avšak prevažne iba v novozaložených cukrovaroch.

Cukrovú šťavu z repných odrezkov aj teraz získavali metódami, ktoré boli známe už z predošlého obdobia, teda maceráciou (máčaním) a lisovaním. Pretože po máčaní a lisovaní zostávalo v repných odrezkoch značné množstvo cukru, odborníci hľadali kvalitnejšiu metódu. V západoeurópskych štátoch nadhodili otázku využiť centrifugálnu silu pri vyťažení cukru, ale tento spôsob sa na Slovensku neujal. Priamo v Bratislave v   cukrovare   bratov Kiesslingovcov
robili roku 1865 pokusy vyťažiť cukrovú šťavu v zriedenom vzduchu.[34]

Do akej miery sa im to podarilo, nevieme, asi zostali iba pri pokusoch, pretože cukrovú šťavu aj naďalej získavali lisovaním alebo dokonalejšími formami máčania, napr. tzv. „zeleným" máčaním. Bola to novšia forma európskej cukrovarníckej technológie, ktorá bola všeobecne známa ako Schútzbachova metóda, používaná už v prvom období výroby repného cukru. Pri „zelenej" macerácii používali čerstvé a nie sušené repné odrezky. Cukrovary na Slovensku touto metódou dosiahli pekné výsledky, napr. v gabčíkovskom cukrovare roku 1855 skúšobne vykonaná „zelená" macerácia priniesla také výsledky, že tento cukrovar v 60. rokoch prešiel výlučne na túto metódu.[35] Vo svojom prvom výrobnom roku používal spomínanú metódu aj šuriansky cukrovar, avšak po prebudovaní podniku prešli na lisovanie podobne ako cukrovary v Saštíne, Kovarci a v Košiciach.[36]

Uvedené cukrovary lisovanie, samozrejme, už hydraulické považovali za rentabilnejšiu metódu, pretože lepšie spĺňala cieľ cukrovarníkov: skrátiť výrobný čas. Dosiahli to tak, že zaviedli lisovanie najmenej s dvoma lismi naraz, čím dosiahli plynulosť tohto procesu. Ťažkopádne, veľké lisy vymenili za malé. Takto moderne vybavené cukrovary dosiahli denne až 100 lisovaní (napr. šuriansky cukrovar). Košický cukrovar počet denných lisovaní z pôvodných 60 dokázal zvýšiť iba na 75. [37]

Lisovanie a macerácia síce priniesli pozoruhodné výsledky, avšak odborníci vedeli, že princíp týchto metód, ktorý spočíval v rozdrvení buniek, v dôsledku čoho čiastky bunečnej steny sa dostali do cukrovej šťavy, čo podmienilo jej skysnutie a sťažilo celý výrobný proces, nevyhovuje technologickým požiadavkám vyrobiť repný cukor dokonalej kvality. Hľadali teda takú metódu, ktorá by lepšie vyhovovala. Vynašiel ju roku 1864 svetoznámy cukrovarnícky odborník, syn majiteľa cukrovaru v Zidlicho-viciach, Július Róbert a bola to difúzia, ktorá sa používa dodnes.[38]

Difúzia je najväčším objavom vo výrobe repného cukru vôbec, avšak jej používanie v cukrovaroch na Slovensku spadá až do nasledujúceho vývojového obdobia.
Druhým vážnym technologickým problémom skúmaného obdobia bola požiadavka skvalitniť proces čistenia, čerenia sirupu. V 50. rokoch to robili tzv. defekáciou (oddeľovaním) a filtráciou (precedením). V prvej fáze tejto metódy sirup zohriali parou v špeciálnych uzavretých kotloch, potom ho pomiešali s rozriedeným vápenným mliekom a kým horúci sirup vychladol, nečistota sa usadila na dne kotla. Takto predbežne vyčistený sirup nechali pomaly pretiecť cez niekoľko cedidiel a nakoniec cez živočíšne uhlie (karbonizácia).

Na takto precedený surový cukor čakala ďalšia procedúra, tzv. saturácia, t. j. odstránenie vápna z prefiltrovaného sirupu. Z niekoľkých saturačných metód víťazne vyšla tzv. Freyova-Jelínkova saturácia. Prednosť tejto metódy je v tom, že vylúčila defekciu, a tak urýchlila výrobu. Surovú šťavu pomiešali s menším množstvom vápna (3 %) a túto zmes ešte pred bodom varu nasycovali kysličníkom uhličitým a pretože vápno vo forme blany vystúpilo na povrch tekutiny, hovorilo sa o hornej saturácii. Spodnú saturáciu dostávali vtedy, keď po pridaní väčšieho množstva vápna k surovej cukrovej šťave a po jej nasýtení kysličníkom uhličitým tekutinu zohriali až na bod varu a vápno kleslo na dno kotla. [39]

Cukrová repa, dopestovaná na Slovensku, obsahovala pomerne viac vlákna a bielkovinných látok ako napr. cukrová repa na Morave alebo v Čechách. Na základe tejto skutočnosti museli cukrovary na Slovensku venovať zvýšenú pozornosť práve saturácii. Napr. v Tôni saturovali až 2-krát. [40]

Pretože v saturačnom kale zostávalo ešte značné percento cukru, technici hľadali spôsob pre jeho vyťaženie. Dosiahli to precedením a viacnásobným lisovaním, a tak sa im podarilo spotrebu živočíšneho uhlia znížiť až o 50 %.
Posledným procesom pri výrobe surového cukru bola koncentrácia vyčisteného sirupu. Už koncom prvého obdobia výroby repného cukru robili tento proces pomocou vákuových zariadení. Svetový cukrovarnícky priemysel už v tomto čase používal vákuové batérie, ktoré sa skladali z dvoch, troch alebo zo štyroch odvariek. Na Slovensku v päťdesiatych rokoch používali dvojité vákuové batérie a šťavu zhusťovali tzv. vláknovitým zhustením. Kryštálové zhustenie zaviedli na Slovensku iba v 70. rokoch, v západnej Európe však poznali tento spôsob už dávnejšie.[41]

Ďalší výrobný postup surového cukru bol podobný ako v prvom výrobnom období, iba že od 50. rokov začali homole vyrábať z plechu alebo z tvrdého papiera.
Technici si všimli, že z homôl vytekajúci sirup obsahuje ešte veľa cukru, a preto v skúmanom období nechali tento sirup kryštalizovať až 4-krát a podľa toho rozoznávali až štyri druhy surového cukru. Druhú a tretiu kryštalizáciu robili strojom. Iba po štvrtej kryštalizácii dostali melasu.

Pri rafinácii rozpustený cukor ďalej čistili živočíšnym uhlím a dobytčou krvou, precedili ho cez živočíšne uhlie a kryštalizovali pomocou centrifúg (tzv. Gropiusove). Nalievanie do homôl a sušenie robili podobne ako v predchádzajúcom období, iba že hroty homôl brúsili strojom. Rafinádu podobne ako surový cukor, vyrábali tiež v štyroch kvalitách.[42]

Z uvedeného opisu technologického postupu výroby repného cukru vidieť, že v skúmanom období ďalej pokračovalo zavádzanie strojovej techniky, nových metód na urýchlenie a skvalitnenie vyrobených produktov a že toto obdobie sa mohlo pýšiť najväčším objavom v cukrovar-níctve — difúziou. Jedným z charakteristických znakov tohto obdobia bolo absolútne víťazstvo parnej pohonnej sily. Pohonná sila parných strojov cukrovarníckeho priemyslu participovala na pohonnej sile na Slovensku sa nachádzajúcich parných síl 40 percentami.

Táto technická prevaha cukrovarov v nasledujúcom období — v rokoch 1867—1887 — sa naďalej zvyšovala. Jedným z ukazovateľov vyspelosti cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku bolo práve množstvo konských síl používaných parných strojov. Roku 1870 mali slovenské cukrovary spolu 624 HP, čo v priemere znamená 59 HP na jeden podnik. V tom istom roku celouhorský priemer bol 54 HP, rakúsko-uhorský priemer iba 55 HP. Koncom 80. rokov cukrovary na Slovensku vlastnili spolu 1485 HP, čo bolo v priemere 247 HP, pričom celouhorský priemer bol 245 HP.

Cukrovary na Slovensku teda v období rokov 1868—1887 z hľadiska pohonnej sily predbehli rakúsko-uhorský a uhorský priemer, čo svedčilo o vyššej koncentrovanosti cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku, ako bola koncentrovanosť celouhorského a rakúskeho (rozumej prevažne českého a moravského) cukrovarníckeho priemyslu.[43]

Druhým ukazovateľom technologickej vyspelosti skúmaného priemyselného odvetvia na Slovensku bolo zavedenie difúzie. Roku 1870 používali difúziu z 11 cukrovarov na Slovensku [44] iba dva, a to cukrovar v Topoľčanoch a v Zlatých Moravciach, v ostatných používali ešte lisovanie. Možno, že tento pomer sa nám zdá nepatrný, avšak keď si uvedomíme, že v tom istom roku v celom Uhorsku používali difúziu iba v štyroch cukrovaroch, vidíme, že 50 % týchto cukrovarov pripadá práve na slovenské cukrovary. [45]

V celom Rakúsko-Uhorsku difúziu používalo z 251 cukrovarov iba 41, čo je 18 % z celkového počtu.[46]

Z ostatných slovenských cukrovarov prešli na difúziu cukrovar v Sládkovičove, a to roku 1874, v Yáhorskej Vsi r. 1876, v Trnave 1878, v Šuranoch roku 1880 a v Saštíne r. 1882,[47] teda do konca skúmaného obdobia cukrovary na Slovensku používali výlučne difúziu a neustále zdokonaľovali jej technologický postup, predovšetkým sa usilovali skrátiť výrobný čas, čo dosiahli urýchlením plnenia difuzérov a vyberania z nich vylúhovaných repných odrezkov. Skrátenie času, potrebného na naplnenie a vyprázdnenie difuzérov, dosiahli predovšetkým úpravou vonkajšej formy difuzérov. Pôvodný Róbertov difuzér bol hore zúžený valec. Rezký sa vyberali dolným otvorom. Po niekoľkých pokusoch sa vrátili k pôvodnému valcovitému tvaru, ale na obidvoch koncoch zúženému a uzavretému špeciálnymi uzávermi, ktoré umožnili difuzér nielen tesne uzavrieť, ale aj uľahčili jeho plnenie a vyprázdňovanie. Začiatkom 80. rokov zaviedli tzv. nepretržité vylúhovanie, čo znamenalo vylúhovanie rezkov až v niekoľkých difuzéroch, ktoré boli pospájané do difúznej batérie.[48]

Z hľadiska rozvoja technológie výroby nastalo v skúmanom období určité zlepšenie. Čistenie cukrovej repy sa v zásade nezmenilo, iba kapacita železných umývacích strojov niekoľkonásobne vzrástla. V starších cukrovaroch za účelom plnej mechanizácie výroby nahradili ľudskú pracovnú silu, zamestnanú pri obsluhe repných karuselov, váhou cukrovej repy. Na 1,5—2 metrové železné kruhy karusela nasypali také množstvo cukrovej repy. že vrstva, ležiaca priamo na železnom kruhu, sa k ostrým a pomaly sa točiacim nožom pritlačila váhou cukrovej repy. Rozsekaná surovina vypadávala buď do vozíkov, alebo na bežiaci pás, ktorý sa umiestnil pod karuselom. V cukrovaroch na Slovensku používali bežiace pásy. [49]

V    samej výrobe cukru v období rokov 1868—1887 nenastali žiadne závažné zmeny. Zásadne sa zmenila iba príprava repných odrezkov na odosielanie. Vylúhované repné rezký totiž obsahovali približne až 95—96 % vody, čo značne sťažovalo ich odvoz. Od konca 80. rokov zaviedli lisovanie repných rezkov zvláštnymi lismi.[50]

Zásadná zmena nastala v skúmanom období vo vykurovaní cukrovarov. Uhlie ako charakteristické veľkopriemyselné palivo si vydobilo konečne uznanie a na sklonku skúmaného obdobia v cukrovaroch na Slovensku ako palivo vládlo uhlie.

V    poslednom predvojnovom období rozvoja cukrovarníckeho priemyslu sa odborníci  sústreďovali na zdokonalenie a zrýchlenie výrobného procesu. Veľký úspech dosiahli zavedením novej metódy dovozu cukrovej repy z vagónov do budovy cukrovaru, tzv. repným splavom, Riedingerovým kanálom. Bol to jednoduchý vycementovaný kanál korytovej formy so splavným pádom asi 5 mm na 70 metrov. Zo stanice dovezenú cukrovú repu zhádzali priamo do týchto kanálov a súčasne ju sprchovali silným prúdom vody. Na dopravu 1500 q suroviny, ak nečistota nepresahovala 25 %, potrebovali 14 hl vody za minútu.[51]

V cukrovaroch na Slovensku začali so stavbou Riedingerových kanálov už v prvej polovici
90. rokov a novozaložené cukrovary ich mali zakreslené už v pôvodnom projekte.[52]

Pri rozširovaní kapacity cukrovarov na Slovensku hrala dôležitú úlohu kapacita difúznych batérií, ktorá vo výrobnom roku 1899-1900 v cukrovaroch na Slovensku bola takáto.[53]

V Pohronskom Ruskove   1920 hl, denné spracované množstvo suroviny    7640 q,
v Záhorskej Vsi    720 hl,  denné spracované množstvo suroviny    5360 q,
v Sládkovičove    858 hl,  denné spracované množstvo suroviny    7560 q,
a v Trnave    960 hl, denné spracované množstvo suroviny    8530 q.

Priemerný obsah difúznych batérií uvedených štyroch cukrovarov je 1114 hl, s dennou kapacitou spracovania 7227 q suroviny. Celouhorský priemer difúznych batérií bol 1008 hl, s dennou kapacitou 7390 q. Aj z týchto neúplných údajov vidieť, že cukrovary na Slovensku ani v tejto závažnej zložke nezaostali za celouhorským vývojom.

V skúmanom období došlo k zdokonaleniu difúznej technológie v sládkovičovskom cukrovare. Patent Viliama Gerdingera, technika cukrovaru, odstránil veľké straty pary, ktoré nastali pri otváraní difuzérov. Gerdi-ger jednoduché horné čapy difuzérov nahradil špeciálnymi záklopkami, ktoré zabránili úniku pary pri otváraní difuzérov. Urýchlením difúzie a ušetrením veľkého množstva pary prispel k skráteniu výrobného procesu a znížil množstvo spotrebovaného paliva.[54]

Vážnym problémom súčasných technológov bolo odstránenie vláken cukrovej repy zo sirupu, pretože tieto vlákna zásadne sťažovali kryštalizačný proces. Riaditeľ sládkovičovského cukrovaru inž. K. Kuffner zostavil špeciálne kombinované, tzv. rúrkovité cedidlá, ktoré dokonale zadržali vlákna z vylúhovaného sirupu.[55]

Na záver našej práce môžeme konštatovať, že pohotové reagovanie cuk-rovarníkov pri zavádzaní technologických novôt v nepodceniteľnej miere prispelo k tomu, že cukrovarnícky priemysel v skúmanom období bol všeobecne uznaný za naj rentabilnejšie odvetvie poľnohospodárskeho priemyslu.

Tabuľková príloha

Poznámky:
[1]    Memoire de l'Academie de Berlín. Berlin 1747. Listy cukrovarnícke, Praha 1957, 163-164 (ďalej LC).
[2]    Die Rubenzuckerindustrie in Osterreich beleuchtet vom Standpunkte der Volk-wirtschaft und Finanzpolitik, Praha 1856 — bez stránkovania.S l o k a r  J., Geschichte der osterreichischen Industrie, ihrer Förderung unter Kaiser Franz L, Wien 1914. Úvod.
[3]    Wiener M., A magyar cukoripar jejlödése. Bp. 1902, I, 13.
[4]    Patriotisches Wochenblatt fur Ungarn. Pesth 1804, I, 20, 198.
[5] Cukrovary pracovali na týchto miestach: Pusté Úľany (1830—1842), Vojnice
(1830-1839), Továrniky (1832-1835), Solčany (1832-1836), Jelenec (1832-1854), Pod-
lužany (1832-1863), Banská Bystrica (1832-1852), Halič pri Lučenci (1836-1852),
Košice (1836-1872), Bratislava (1838-1860), Trnava I. (1840-1863), Holič (1840),
Kravany pri Dunaji (1837-1848), Veliká nad Ipľom (1843-1852), Bučany (1845-1852),
Sereď I (1846-1856), Saštín (1847-1880). Pozri tab. 2.
[6] V 7 slovenských cukrovaroch (Sládkovičovo, Záhorská Ves, Šurany, Trnava, Topoľčany, Pohronský Ruskov, Trenčianska Teplá) spracovali v rokoch 1902—1903 8 481 852 q cukrovej repy a získali 1 202 090 q surového cukru. Vo výrobnom roku 1911—1912 pracovalo už 8 cukrovarov a z 11 473 896 q cukrovej repy dosiahli 1 659 379 q surového cukru. Pozri Magyar Statisztikai Evkônyvek, Budapest 1903 a 1912. Pozri tab. 1.

[7]    Marggraf dosiahol svoje výsledky pomocou vylúhovania vínovým liehom. Achard postrúhanú cukrovú repu lisoval a sirup čistil vápnom a sírovodíkom. Göttling varil cukor zo sušených repných odrezkov a cukor vylúhoval vodou.
[8]    Archív mesta Banskej Bystrice, Magistrát Mestskej rady (ďalej AMBB MMR), 1832/2275.

[9] Slokar J., Geschichte 593.

[10]    G e r g e l y O., Inventár cukrovaru v Továrnikoch z roku 1834. Agrikultúra, 1966, 231.
[11]    Ismertetô Gazdaság Ipar és Kereskedelemben, Pest 1841, 93.

[12] Stätistische Nachweisungen über das Neutrauer Comitat, Bratislava 1871, 231.
[13] AMBB MMR, 1838/882.
[14] Társalkodó, Pest 1833, 8, 305.
[15] Gemeinnützige Blätter zur Belehung und Unterhaltung, Pest 1836,  100, 794. Hetilap, Pest 1845, 8.
[16] Magyar Gazda, Pest 1842, I, 213.

[17] Mére i Gy., Magyar iparfejlödés 1800-1848, Budapest 1851, 117. F u t ó M.,
A magyar ipar története I, Budapest 1944, 232.
[18] Magyar Gazda, Pest, 1842, I, 213. - Wiener M., e. d., I, 106. - AMBB MMR,
1838/882.
[19] Társalkodó, 1833, 8, 305.
[20] A MBB MMR, 1838/882. - Magyar Gazda, 1844, I, 213.
[21] Társalkodó, 1833, 8, 305. - Mérei, c. d., 196. - Wiener, c. d., I, 86.
[22] Tamže, I, 123.

[23] Wiener, c. d. I, 278.
[24] Wiener Zeitung, Wien 1830 z 19. januára.

[25] Archív mesta Košíc, Materiál Mestskej rady (ďalej AMK-MMR), 1847/1857.
[26] Magyar Országos Levéltár, Budapest, Archív Miestodržiteľskej rady (ďalej MOL AMR). Departamentum comerciale (ďalej Dep. comerc ), 1837, 18/39 a 1839, 19/52. Hetilap, 1843, 38. AMK-MMR, 1846/487. Mérei, c. d., 276. W i e n e r, c. d., I, I, 103.
[27] AMBB-MMR, 1838/882.
[28] Pozri obrazový materiál.
[29] AMBB, Protocollum sessionum, 1845, pol. 1058.
[30] Gemeinnutzige Blätter, 1842, 249. AMBB, Zápisnica mestského magistrátu 1847, pol. 4, 155.

[31]    Novozaložené cukrovary v uvedenom období: Hurbanovo (1852—1856), Šurany
(1854), Tôň (1854-1872), Gabčíkovo (1855-1876), Kovarce (1865-1872).
[32]    Oesterreichische-Ungarische Zeitschrift fiir Zuckerindustrie und Landwirtschaft,
Wien 1890 (ďalej OUZZL).
Verhandlungcn des Ceneralversammlung des Vereines fiir Rúbenzuckerindustrie im Kaiserthum Oesterreich, Praha 1858, 13—14.
[33] Wiener, c. d. I, 299.
[34]  Pressburger Zeitung, 1856, 109.
[35]  Szekcsó T., Pozsony és környéke, Bratislava 1863, 153.

[36]  Magyarország kôzgazdasági állapota ezeréves fennállása idején, Budapest 1896.
VIII, 195. Rad J. C. Adressen und Jahrbuch der osterreichisch-ungarischen Ríibenzucker-Fabriken und Raffinerien, Wien 1871, 126 a 134.
[37]   W i e n e r, c. d., I, 301.
[38]   OUZZL, 1888, 134.

[39] LC, 1882, 210.
[40] W i e n e r, c. d., I, 303.

[41] Tamže, 305.

[42] Ako rafináda, melisa, lomps a bastern.

[43] Údaje, týkajúce sa a) Rakúsko-Uhorska: Paasche H.. ZuckerindustHe und Zuckerhandel der Weltf Jena 1891, 85; b) Uhorska: Statisztikai egybeállitása a fogyasztási  adóeredményeknek, Budapest 1870, 1876, 1890.
[44] Organ des Ceníralvereins fúr Riibenzuckerindustrie in der Osterreichische-Ungarische Monarchie, Wien 1881, 145, ďalej OCRÖ.
[45] Novozaložené cukrovary v tomto období: Sládkovičovo (1868), Trnava II (1868), Topoľčany (1869), Zlaté Moravce (1869-1882), Záhorská Ves (1870).
[46] Rad J. C, Adressenbuch 1871, 154.
Paasche H., Zuckerindustrie, 81.
[47] Statisztikai egybeállitása, 1874, 1876, 1878, 1880, 1885.

[48]  Magyar Cukoripar, r. 1901, 1-2.

[49]  OCRÖ 1881, 145.
[50]  Wiener, c. d., I, 540.

[51]    LC, 1884, 110.
[52]    Novozaložené cukrovary v tomto období: Pohronský Ruskov (1894), Trenčian-
ska Teplá (1901), Sereď (1907), Trebišov (1912).
[53]    Magyar Statisztikai Évkônyvek, r. 1900. Wiener, c. d., II, 810.

[54] OUZZL, 1900, 556.
[55] W i e n e r, c. d., II, 810.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

A magyar nemzet tragikuma kísér, mint az árnyék, Meddig élünk? és mit csinálunk?
A faj erős, életrevaló, föl fog tápászkodni, de micsoda reménytelenségek előtt állunk? Ügy fáj a szívem.
(Bartalis: A magyar nemzet.)
Ki veszi méltó vagy illő komolysággal egy kis nép nagy vajúdásait, amikor sokmilliós nemzetek játszák a főszerepeket az európai színpad előterében? Ki gondol arra, hogy mély, szubjektív bánata is van egy kis népnek, amikor eddig az európai színjáték rangonalóli, illesztett és eszközszerű kellékének tekintették a történelemben?

Nevét a színlapokra alig írták ki. Elismerésben csak akkor volt része, amikor megbomlott az európai játékszín. Amikor összeroppantak eresztékei és alázuhanó gerendái irtózatos erővel hullottak a primadonna felé, akkor a háttérben szorongó statiszta előugrott és testével mentette a primadonnát. A magyarságot mintha kívül és belül mindig ilyen szerepekre preparálták volna a történelemben. Az első vers, amelyen a magyar nyelv ízét kóstolgatta gyermekkorom, azt a hű jobbágyot énekelte, aki ujját dugta ura kocsijának tengelyébe, amikor tengelyszegét elvesztette és végzetesen rohant a meredeken alá. S hányszor loholt Európa szekere mellett így a magyarság a veszett tengelyszeg helyébe dugva ujját? Az ilyen külső és belső megpreparáltság olyan alapos és olyan tökéletes, hogy akár nemzeti történetfilozófia, a veszett tengelyszegnek és az ujjnak történetfilozófiája is kitelnék százformájú megnyilatkozásából a nép életében.

Nehéz történelmi helyzet és nehéz népi életkeret ez a szellem számára, amely a kibontakozás útjait keresi. Elégedéssel kell megállapítanunk, hogy a szellem erővel és lendülettel kutatja a felfejlődés útjait. De vájjon helyes irányban keresi-e a kibontakozást a nép életakarata a szellem irány- és útjelző vezénylete alatt?

A kisebbségi élet első szakaszán a szellem útkereső erőfeszítéseit, amelyek személyes útkereséseinkkel és egyéni fejlődésünkkel azonos jelenségek különben, a magyar élet fejlettségi foka határozta meg és díszítette fel az uralkodó jellegzetességgel. Nem kellett nagyobb és mélyebb történelemszemlélet annak megállapítására, hogy a magyar társadalmiság felemásságot mutat a társadalmi formák tekintetében. Feudokapitalizmusnak neveztük ezt s lényegét saját kisebbségi körülményeinkben is megfigyelhettük. A nagybirtokok anakronizmusa valóság volt a mi életünkben is, de ma sem ritka tünemény a politikus gróf, a családfájára hivatkozó előneves nemes, aki az ősiség jogán politikát csinál és eszmetartalmakat fejez ki a kisebbség életében. Paradox törvényszerűség tartja őket a felszínen. Amint felbomlott régi anyagi és hatalmi létalapjuk a nagybirtokok felosztásával, úgy és annál intenzívebben arrondíroz-ták a politikát a maguk számára. Ezek és tartozékaik s a magyar nép agrárfeudális elmaradottsága a magyar felemásság egyik sajátossága. A felemásság ellentétes színe a polgári társadalom magyar kiformálódása, vagyis városaink nyugatias kultúrája, ipari termelésünk olyan foka, amely a legnagyobb és végső fejlődés mértékeit is kiállja. A kisebbségi magyar szellemiség teli torokkal szívta tüdejére a magyar urbanizáltság tudományos, művészi, főleg pedig irodalmi eredményeit s voltak közöttünk, akiket Ady Páris-révülete, a magyar urbanitásvágynak ez a fenséges szublimációja, Parisba hajtott, a nyugati kultúra csodálatára és imádatára. Epigonizmus volt ez talán? Nem, mert túlment az Ady-féle urbanitás-vágy horizontján. Bennünk a lírát egy klasszissal letompította a ráció javára a kisebbségi helyzet. Amikor a Louvreban megállottunk Delacroix képe előtt, amelyen a polgári szabadság győzelemre viszi népét, szomorúan gondoltunk^a magyar élet visszaszorítottságára, a polgárosultság magyar hiányaira, de már hónunk alatt ott szorongattuk azt a könyvet, amelyről már a címe is eleget árul el: „L'impéralisme, derniére étape du capitalisme". Vagy ki nem olvasta André Marty börtönből írott leveleit fenséges entuziazmussal, amint a polgári Franciaország nagy bálványának, az országmentő nagy Maréchálnak dicsőségét tépegette szép bátorsággal?

Azt gondoltuk tehát, hogyha a magyar urbanitás magasabb fejlődési szint is a magyar feudalizmus csökevényeivel szemben, a polgárosulás útjai és lehetőségei mégis befejeződtek. Hogy nincs tovább a magyar polgárosulásban s hogy a következő magasabb életformát a munkásság fogja azonnal felépíteni. S ehhez járult még az is, hogy nemzetiségi vágyainknak legteljesebb kielégítését is a munkásság törekvései ígérték. A jövőjére nézve perspektívát mutattak s cselekvésre igényes akaratunknak megadták a szükséges világnézeti és „akciós" dinamikát. Hétköznapjaink cselekvősége és a jövőre vonatkozó elképzeléseink szinte lineáris egységbe kapcsolódtak ezáltal és minket megnyugtatott ez a kiegyensúlyozottság. S ha például Kiskeszin, Zsigárdon vagy Tardoskedden, mondjuk, embernek az számít, aki „kiáll a gátra", nálunk az ment csak emberszámba, aki a „vonalon állott", mégpedig a legkövetkezetesebb aszkétasággal.

Egy speciális kisebbségi körülmény megerősítette elképzeléseinket. Szlovenszkó ugyanis magas ipari termelőkultúrát és intenzív városi életet hozott a Csehszlovák köztársaságba. Ezt az ipari kultúrát azonban visz-szafejlesztették a történelmi országok tőkeerősebb iparának érdekei. Nagy munkanélküli tartalékok halmozódtak fel ezáltal és sereglettek tettre készen. A szociológiai szemlélődés mérlegén az életalakítás leglényegesebb tételét ők jelentették. Azt, hogy társadalmi helyzetük feljavításáért kezdett küzdelmükben a jövő új kiformálódásának lehetőségei élnek. Hogy életnívójuk feljavításáért indított társadalmi harcaik népi-kisebbségi reményeinket is magukban hordozzák. S mivel filozófiai hajlamunk nem volt okos és bölcs kontempláció, de cselekvés is s mivel világnézetünk nem volt a világ dolgainak nyugodalmas szemlélete a pipatórium álmos nyugalmában, de világalakítás, éspedig mindenekelőtt az, annál fokozottabb erővel kapcsoltuk elképzeléseinket a munkásság törekvéseihez.
A harmincas évek elején azonban mély repedések szabdalták meg a szellem fejlődésének útját.

A hétköznapok cselekvése és a távoli célkitűzések közötti egyenesvonalúság megfertőzött és megtépetett a szellem biztonságérzete. A „vonalak" egyenességében kiegyensúlyozott egyéniségek válságba sodródtak szinte máról holnapra. S a rövidlátó okosság nagyon messzi jár az igazságtól, amikor e változásokat az egyéni helytállás és világnézeti megép.ítettség kérdésének tartja s a válságbajutott és megpusztított biztonságú egyéniségek rovására írja teljességgel.

Először is az történt, hogy a munkásság törekvéseiben irányt váltott. Támadásból védelmi pozíciókba húzódott vissza. A védelem a stratégiai adottságok bölcs tudomásulvételén épül. A támadás az adott helyzetből való gyors kitörés, előnyösebb helyzet megszerzése. A támadás a pillanat tagadása, a védelem a pillanat igenlése, hosszú, mégpedig bizonytalanul hosszú időre való berendezkedés az adott terepen. A támadás a gyors győzelem reményével indul. A védelem eleve lemondás a gyors győzelemről. S valóban, hol van ma a közeli perspektívák optimizmusa? S hol van a szellem kombattáns öröme? Ahol a tavalyi hó! S azt hiszed tán, hogy csupán véletlen az, hogy a „nagy szavak mámorát" a „kis szavak mámora" váltotta fel hirtelen? A védelmi hadállások kiépítése hozta ezt így! Azelőtt mindenki világpolitikus volt a maga helyén. Stratéga, aki frontális szélességben számolt az eseményekkel. Ma mindenki reálpolitikus s legfőbb gondja, hogy kis dekunglapátjávai összehányjon valamiféle fedezéket.
De hol s hogyan kell Maginot védelmi vonalait megépíteni, ha célunk a kisebbségi állomány megőrzése és megvédése?

Egykori helyzetanalíziseinkből érvényes még ma is az a megismerés, miszerint a kisebbség fejlődése a polgári életszintről való folytonos lecsúszás. „Ürisorból, szolgasorba, paplan alól hült bokorba" — mondja a kisebbségi költő. Külső körülmények hatása ez a polgárosulás elért szintjéről való leszorulás. De a kisebbség, mint minden életerős náció, telve van az emberi felemelkedés vágyával. A kisebbség nem fordul élet tagadással önmagába. Nálunk még a legsúlyosabb körülmények sem hozták létre az élettől való elfordulás olyan mélységesen tragikus példáit, mint a dunántúli parasztságban. A kisebbségből előtör az emberi felemelkedés akarata s ez a mai társadalmi és történelmi feltételek mellett a polgárosodás árán elégíthető ki csupán. S ennek az egyébként nagyon értékes polgárosulási hajlamnak a kielégítése kapcsán fogy és morzsolódik állandóan a kisebbségi magyarság. Mert amennyiben a kisebbség polgári, az adott helyzetben emberi felemelkedésének lehetőségeit nem találja meg a kisebbségi életkeretben, úgy az asszimiláció útján hajlamossá lesz a felszívódásra, ha többségi nemzet életszintje emelkedést ígér neki! S ne féljünk a valóságtól, nézzünk végig állományunkon.

Elsősorban hol van a kisebbségi polgárság? A leggyorsabban s a legnagyobb konformitással helyezkedett el az új ország polgári gazdasági érdekhálózatába. A kisebbségi gazdasági önállóság ezerszer elkiáltott szólam, komolyabb pillanatokban előrántott vezércikktéma, de a kisebbségi polgárság máig sem teremtette meg például azt a pénzintézetet, amelynek normálisan jótékony működése talpraállíthatná a kisebbségi vállalkozást. Pedig közgazdáink kiszámították, hogy a mellényzsebéből is kiguberálhatta volna az alaptőkét a kisebbségi polgárság. A középosztályi intelligencia az állam népességeltartó pozícióitól függ s mint ilyen, természeténél fogva alkalmatlan, hogy bentmaradjon és helytálljon a kisebbségi életkeretben. A parasztság emberi emelkedése eddig a középosztályba való följutás útján ment végbe. De mennyire képes felszívni a parasztság feltörekvő elemeit ma a kisebbségi középosztály s különösen az intelligencia? Egy vidéki magyar parasztváros (Érsekújvár) társadalmi viszonyait vizsgálgatva, sűrűn találkoztam olyan esetekkel, hogy amikor a magyar parasztság feltörő elemeit a magyar intelligencia felszívni nem volt képes, azok a szlovák intelligenciába vegyültek el az asszimilációs meg- és elváltozás árán. S milyen helyzetben van a munkásság? Ujabban például egyre több az olyan üzemek száma, amelyek csak szlovák nyelvismeret mellett nyújtanak proletáregzisztenciát, sőt megkövetelik a gyermekek ilyen iskoláztatását is. A szociológiai nóvum ebben az, hogy a munkástól az értéktöbblet mellett nemzetiségét is elbirtokolják. De más szempontból is hajlamos a munkásság a gyermekeiben való elszakadásra.

A többségi iskolákban ugyanis nagyobb a szociális gondoskodás. Ruhát, cipőt adnak és többet adnak a munkáscsemetéknek. Vagy felrémlik előttük az emelkedésnek az a lehetősége, hogy a történelmi országok ipari központjaiba kerülhetnek egyszer.

Az emberi felemelkedés vágya tehát, amennyiben a kisebbségi életkeretben nem talál kielégülésre, a kisebbség állományának teljes szélességében az asszimilálódásba csap át, amennyiben ez az emelkedés lehetőségét is jelenti. Így apad és megpusztul a kisebbségi szegény-nemzet amúgyis szűkös állománya. Pillanatnyilag a veszély még nem katasztrofális, de azzá szélesülhet. S az elharapózásia készen állanak a lehetőségek. Az életjavulás közeli perspektívájának kitolása ennek tetejébe még csökkenti azt is, hogy legalább illő, megtartó ideológiát lehetne csinálni a kisebbségi helyzet jelenségeiből. De ki lakott jól már szép szavakból, amikor csak kenyér csillapítja az éhséget? S aztán nem groteszk jelenség a kitartásról beszélni az élet szervezése helyett? Mindnyájan reálpolitikusok lettünk, érezvén e kényszerű helyzet parancsát, de ki látja a tennivalók ilyen roppant fontosságát? Nemrégen még csillagzatok gyors feltűnésében és eljövetelében hittünk s közben fogyadozott s a felszívódás sodrába jutott a kisebbségi magyarság. A polgáriasságot „lezárt kategóriának" tekintettük, fejlődésében megállt társadalom romlásba hajló dolgának tartottuk s egyszerre csak odajutottunk, hogy kisebbségi megmaradásunk függ attól, hogy mennyiben vannak polgárosuló lehetőségeink még. Hogy mennyiben tudjuk biztosítani az ember felemelkedésének polgárosult formáit a kisebbségi magyarságnak a kisebbségi életkereten belül. Nem állítjuk, hogy az élet új áttekintésének magas csúcsaira jutottunk volna fel e megismerés által. De a kisebbségi megmaradás dolgait, a megmaradási küzdelem közvetlen, rövid távlatában világosan áttekinthetjük. S ezen kívül megláthatunk még olyan mélységeket is az összmagyarság sorskérdésében, amelyekbe a szellem szinte beleszédül. Azt látjuk ugyanis, hogy az anyaországi magyarságnak is ugyanaz a létkérdése, mint a kisebbségek bármelyikének. Az anyamagyarság nemzeti virulenciáját is úgy lehet megtartani, amennyiben az emberi felszabadulás és emelkedés lehetőségeit biztosttjuk a magyar nép-alji rétegek számára. S itt főleg az a tengelykérdés, mennyiben emelked-hetik a parasztság, mennyiben érheti el az élet magasabb formáit, földet, jólétet és több szabadságot. Félelmetes és annál nagyobb szükség és égetőbb korparancs itt a polgári felszabadultság, mert a magyar parasztságnak széles tömegei az állandó visszaszorítottság folytán a teljes ki-fáradás és az élettől való elfordulás jeleit mutatják már. Egykor végzetes könnyelműséggel általugrottuk szemléletünkben e kérdéseket.

A „hosszú távlat" kedvéért nagy magyar feladat elől tértünk ki tulajdonképpen. Ez a magyar életfeladat, ahogyan Ignotus Pál megkísérelte megfogalmazását: „utólag pótolva megteremteni, amit a történelem visz-szásságai és megszakításai miatt nem teremhetett meg: a magyar polgárságot". Végtelenül szerencsés, hogy a kisebbségi és anyamagyarág sorskérdései ily pontosan találkoznak össze, mert azonosulhatnak és kapcsolódhatnak törekvéseink, tekintve, hogy azonosak közvetlen szükségleteink: „kijárni az élet iskolájának hat osztályát".
Az a benyomásunk, hogy a „magyar polgáriság" koncepciója az összmagyarság megmaradásának legszerencsésebb ideológiai támasztéka, mert hisz a közvetlen megmaradási küzdelmek hozzák létre azt. Másodsorban a legfontosabb konkrét feladatok elé fogja a magyar életakaratot.

Beviszi a magyarság életjavító erejét a magyar társadalmi struktúrába, tehát konkretizál, a vágyaknak testet, az akaratnak való és elérhető irányt ad; a társadalmi felemásság egyszerűvé változtatását az urbánus elemek javára, az ember közvetlen felemelkedésének érdekében, harmadsoron azon a messze mutató távlaton fekszik, mint megkerülhetetlen és közvetlen magyar életfeladat, amely a legteljesebb emberi felszabadulás egyelőre messzi reménységét mutatja felénk.

Forrás: Szép Szó V. kötet, 4. füzet, 19. szám, 1937. november

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

A szlovákiai magyar kiművelt fők számbavétele (sem történelmi visszapillantás, sem pedig a mai nemzetközi, ill. hazai összehasonlítás alapján) nem szolgál kedvező tényekkel.

A pozsonyi Academia Istropolitana (1465-1471) és a Nagyszombati Egyetem (1635-1777) mára ugyanúgy a történelmi múlté, mint az 1918-ban megalakult Csehszlovákia által azonnal megszüntetett Selmecbányái Bányászati és Erdészeti Főiskola (1770), a kassai Királyi Jogakadémia (1778), az eperjesi Evangélikus Jogakadémia (1815), a pozsonyi Erzsébet Tudományegyetem (1912), valamint a pozsonyi (1714), a nyitrai (1715), a besztercebányai (1807)... hittudományi főiskolák.

Az 1937-38-as tanévben, amikor a mai Szlovákiában az állami és a közalkalmazottak kiutasítása, ill. menekülésszerű áttelepülése után a magyarság létszáma 592 ezerre, Szlovákia akkori lakosságának 20%-ára csökkent, a 10 cseh és 1 szlovák egyetemen mindössze 880 magyar (az egyetemisták 3,14%-a) tanult.Értelmiségünk létszám-, részaránycsökkenése a második világháborút követő években nemzetrészünk megmaradása végveszélyével fenyegető szintre süllyedt. 1945-ben kollektív bűnösségünk1 okán megfosztottak „visszaszlovákosítással"2 újra elnyerhető csehszlovák állampolgárságunktól, a vagyonosabbak és az értelmiség egy részét Magyarországra (68 ezer), ül. Csehországba (42 ezer) deportálták,3 9 ezren, többségükben értelmiségiek, önként elhagyták szülőföldünket. Amikor 1948 októberében, a hontalanság évei után visszanyertük állampolgárságunkat, alig maradt Szlovákiában magyar pedagógus, jogász, orvos, lelkész, alkotó értelmiségi. Az azóta tartó társadalmi viszonyok, a kommunista hatalomátvétel (1948) utáni hatékony politikai és nemzetiségi kontraszelekció, s részben a szülőföldön maradottak szociális összetétele, a felsőfokú felvételi vizsga, ül. képzés nyelvének hiányos ismerete máig sem tette lehetővé értelmiségfogyatkozásunk visszafordítását.

1951-ben a Comenius Egyetemen engedélyezték a magyar nyelv és irodalom" tanszéket, a szintén pozsonyi Pedagógiai Főiskolán és Felsőbb Pedagógiai Iskolán magyar tagozat jött létre (1959-es megszűnésük évétől Nyitrán, a mai Konstantin Filozófus Egyetem jogelődjeként folytatódott a magyar pedagógusok képzése).

1957-ig a statisztikai kimutatásokban hiába keresnénk az egyetemi és főiskolai hallgatók nemzetiségi megoszlására utaló adatokat. Míg Csehország  (elsősorban  Prága  és  Brünn)  egyetemein  1992-ig évente  (évfolyamonként) legfeljebb 100 magyar hallgató tanult (a köztársaság kettéválása óta ez a létszám 10-15-re csökkent), a lakossági részarányt és a felsőfokú tanintézmények magyar hallgatóinak részarányát (a kettő közötti eltérést) a magyar nemzetiségű hallgatók túlnyomó többségét képező szlovákiai egyetemek és egyetemi szintű főiskolák adatai alapján mutatjuk be:

A fenti adatok ismeretében nem meglepetésszerű, hogy a 18 évnél idősebb szlovák nemzetiségűek közül minden tizenkettedik, a szlovákiai magyarok közül pedig csak minden huszonhetedik végzett egyetemet (egyetemi szintű főiskolát). Ennél az összehasonlításnál figyelembe kell venni, hogy amíg a honi magyar átlag felét sem éri el a szlováknak, addig nemzetközi összehasonlításban a szlovákiai átlag (6%) is messze elmarad az európaitól (pl. Ausztria 23%, Svédország 30%...).

Az egyetemet végzett szlovákiai magyarok - egyéb okokon kívül -azért sem alkothatják még a felét sem a szlovák diplomásoknak, mert
-    a magyar nemzetiségű középiskolások részaránya a második világháborút Ikövető évektől mindig alacsonyabb volt a szlovák középiskolásokénál. 1993-ban pl. Szlovákia lakosságának 85,7%-a vallotta magát szlovák, 10,8%-a magyar nemzetiségűnek, ám az érettségizők 93%-a volt abban az évben szlovák és csak 5%-a magyar nemzetiségű;
-    a felsőoktatási intézmények egyes szakjaira (bánya-, kohómérnök, erdész, geológus, vegyipari, textilipari technológus, rendőr-, katonatiszt...) eleve alig jelentkezett magyar érettségizett, mert e szakok végzősei általában a nyelvhatáron túl helyezkedhettek el, s ott leendő gyermekeik nem részesülhettek anyanyelvű oktatásban;
-    az 1989-90-es forradalomig egyes szakokon bizonyíthatóan működött a politikáin kívül nemzetiségi kontraszelekció is: a jogtudományi karokon, a közgazdasági főiskola külkereskedelmi szakán, a szlovákiai egyetemek történész szakán, az orvosi karokon a felvételi vizsgák eredményeitől függetlenül előre meghatározták a felvehető magyar nemzetiségű jelöltek számát;
- ellentétben pl. a romániai és a kárpátaljai gyakorlattal, a magyar nyelv és irodalom szak kivételével anyanyelven nem lehetett és nem lehet felvételi vizsgát tenni, s érettségizettjeink mindegyikét családi környezetén kívül szlovák nyelvismerete sem késztette egyetemi továbbtanulásra.

Felsőfokú képzettségünk általános lemaradásánál már csak az egyes karokon tapasztalható hátrányos helyzetünk ölt veszélyesebb méreteket. A közgazdaság-tudományi karokon 2,59%, a jogtudományi karokon 2,84%, az elektrotechnikai karokon 2,87%, az orvosi karokon 4,51%, az informatikai karon, ill. szakokon 5,53%, a pedagógiai karokon 5,36%, az építészetin 5,64%, a gyógyszerészetin 5,64%, az agrártudományul 5,70%, az állatorvosin 6,65%... (a lakossági 10,8 százalékhoz viszonyítva legelőnyösebb az egyetemek természettudományi és bölcsészettudományi karain kimutatható 9,87, ill. 9,38%) volt a magyar hallgatók részaránya az 1995-96-os tanévben.

A Szlovákia egyetemein jelenleg tanuló mintegy 3500 magyar nemzetiségű hallgató közül a romániai 30% egyharmada sem (9,4%) tanul részben vagy egészen anyanyelvén, s a nyitrai egyetemen tapasztalható változások további visszaeséssel fenyegetnek. Sajnos ez nem csupán az oktatás és a vizsgáztatás nyelvét, hanem a valós szükségeknél alacsonyabb létszámú hallgató felvételét,5 továbbá bizonyos szakok kihagyását is jelenti. A hatalom 1977. évi adminisztratív intézkedései eredményeként (1963-ban 192, 1964*ben 184, 1965-ben 150... 1981-ben csupán 20, s az azt követő években 41, 27, 24, 28, 25... magyar pedagógus nyert szakképesítést Nyitrán) általános iskoláink tantestületeinek korösszetétele alapján az ezredfordulóra szinte megszűnésre ítéltetett a magyar nyelvű oktatás. Amíg Szlovákia általános iskoláiban 40 éves korhatárig a tanítók 67,8%-a sorolható, addig ez a magyar iskolák esetében mindössze 19,8%, s amíg az 51 év feletti korcsoportba tartozók szlovákiai részaránya csupán 8,5%, a magyar iskolákban ez 39,8%!

A közölt adatok súlya bizonyítja, nem a finnországi példa, ahol a lakosság 6%-át kitevő 300 ezer svédnek önálló egyeteme van, hanem a szükség korparancsa fogalmaztatta meg 1990-ben azt a törvényjavaslatot, melyet három (!) országgyűlési képviselőnk előterjesztett a prágai és a pozsonyi parlament bizottságaiban. A képviselői törvényjavaslat (és nemkülönben a javasolt tanszékek szakmai összetétele) lehetővé tette volna, hogy Komáromban létrejöjjön az önálló magyar Jókai Mór Egyetem, ám azt a parlamenti bizottságok elvetették.
A Szlovákiai Magyar Pedagógusok Szövetsége mint önálló jogállású civil szervezet, összefogva az önkormányzatokkal és középiskolákkal, magyarországi tárgyalásai eredményeként 1992-ben levelező tagozatos konzultációs központokat hozott létre Komáromban, Dunaszerdahelyen és Kassán, ahol 1996-ban összesen 110 tanító (a nyitrai állami főiskolán végzett magyar tanítók háromszorosa), 1995 és 96-ban összesen 55 óvódapedagógus nyert szakképesítést a győri és a sárospataki tanítóképző, illetve a soproni pedagógiai főiskola végzettjeként. A kihelyezett tagozatok szervezési teendőit elvégzendő, a szlovák parlament Tt 369/1990 sz. közigazgatási törvénye alapján Komáromban 1992-ben, Királyhelmecen 1993-ban Városi Egyetem alakult. A nevezett önkormányzati oktatási intézmények - hacsak a hatalom meg nem szünteti -a magyar nyelvű tanító-, óvodapedagógus-, kertészmérnök-, közgazdaképzésen kívül nemzetrészünk megmaradási stratégiája részeként hozzájárul a felsőoktatásra is minősített, ill. abba bevonható szakemberek képzéséhez is. S mivel az önálló magyar egyetem létrehozása nem pártérdek, közösségünket nem osztja meg az ideiglenes, szükségmegoldásként kezelt városi egyetemek léte, ill. támogatása. A városi egyetemek általános támogatása mellett társadalmi és politikai összefogással hozzáfogtunk a legszükségesebb szakok, a leendő önálló magyar felsőoktatási intézmény szakmai és szociális infrastruktúrája felméréséhez, ill. megállapításához. E feladatnál csupán egy van, mi fontosabb: a másságot toleráló szlovákiai politikai valóság kimunkálása, melyet csak a honi magyar és szlovák demokratikus erők egyeztetésen alapuló ösz-szefogása hozhat létre. Talán már 1998-ban.

1. számú melléklet

Irodalom
1.    Československá statistika. Praha 1934.98. kötet.
2.    Gyönyör József: Terhes örökség (A magyarság létszámának és sorsának alakulása Csehszovákiában). Madách-Posonium, Pozsony 1994.
3.    Janics Kálmán: A kassai kormányprogram és a magyarság „kollektív bűnössége". Pannónia Könyvkiadó, Pozsony 1995.
4.    Janics Kálmán: A hontalanság évei. Hunnia Kiadó, Budapest 1989.
5.    Mészáros István: A magyar nevelés- és iskolatörténet kronológiája, 996-1996. Nemzeti Tankönyvkiadó, Budapest 1996.
6.    Popély Gyula: Népfogyatkozás. Regio, Budapest 1991.
7.    Statistická rocenka Slovenskej republiky 1995. Veda, a Szlovák Tudományos Akadémia Kiadója, Bratislava 1995.
8.    Statistická roöenka Slovenskej republiky 1996. Veda, a Szlovák Tudományos Akadémia Kiadója, Bratislava 1996.
9.    Vadkerty Katalin: A deportálások (A szlovákiai magyarok csehországi kényszerközmunkája 1945-1948 között). Kalligram Kiadó, Pozsony 1996.
10. Vadkerty Katalin: A reszlovakizáció. Kalligram Kiadó, Pozsony 1993.

Jegyzetek
1.    Vö. Janics Kálmán: A kassai kormányprogram és a magyarság „kollektív bűnössége". Pannónia Könyvkiadó, Pozsony 1995.
2.    Vö. Vadkerty Katalin: A reszlovakizáció. Kalligram Kiadó, Pozsony 1993.
3.    Vö. Vadkerty Katalin: A deportálások (A szlovákiai magyarok csehországi kényszermunkája 1945-48 között). Kalligram Kiadó, Pozsony 1996.
4.    A magyar iskolák tanítóit és tanárait képező nyitrai Konstantin Filozófus Egyetem statútuma nem tartalmazza a magyar tagozat létét, 6. pontja ugyan megengedi, hogy „egyes tanszékek lehetőségeiktől függően a kisebbség nyelvén is oktassanak". Ám a felvételi és az államvizsga szlovák nyelven történik. Ennek ellenére - a statútum 10. pontja alapján - az oklevelén fel kell tüntetni, hogy az csak nemzetiségi iskolákra jelent szakképesítést. Numerus clausus. Akárcsak Nemcok államtitkár körlevele arról, hogy a szlovák nyelvet, a történelmet, a földrajzot egyedül szlovák pedagógusok oktathatják (a magyar iskolákban is).
5.   Lásd az 1. számú mellékletet.

Forrás: Magyar Kisebbség. Nemzetpolitikai Szemle. 1997. 3-4. szám, Kolozsvár

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Chata na Počúvadle prijala prvých návštevníkov - letný tábor detí zamestnancov Elektrosvitu - v lete roku 1975. Svojmu účelu slúžila až do privatizácie podniku v r. 1997. Objekt nevlastnila a.s., ale odborová organizácia a preto po privatizácii nebol predaný ako iný "prebytočný majetok" (administratívne budovy, výrobné haly, podnikové predajne, byty, škôlky, hostinec Ruža a pod.).

Rekreačné zariadenie zmenilo majiteľa až v r. 2002-2003, keď ju odborári predali bývalému predsedovi SNS a nitrianskemu županovi Jozefovi Prokešovi, ktorý vlastnil susednú chatu Hron. Súbor šiestich chát v r. 2007 previedol darovacou zmluvou na svoje deti, ktoré dnes komplex prevádzkujú pod značkou "Chata Hron" a ponúkajú na letné detské tábory.

V lete 1975 podnikové noviny pravidelne informovali o finišovaní prác na rekreačnom stredisku

Zábery z Chaty pri Počúvadlianskom jazere v podnikovom prospekte z r. 1992

Aktuálna fotografia objektu na webovej stránke  Chaty Hron a inzerát pre záujemcov o rekreačný pobyt.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

"A magyarok sosem lesznek annyian, hogy magukról döntsenek" jelentette ki Bugár Béla a Pravda napilapnak adott interjúban, majd folytatta: "Mindig együtt kell működnünk. Azt senkinek sem kell mondania, hogy ez nehéz, húsz éve csinálom ezt".
Hogy valójában mit is csinál Bugár Béla "húsz éve", annak nem is olyan egyszerű utánajárni - aki úgy gondolja, hogy létezik egy bugarbela.sk honlap, ahol visszakeresheti  BB nyilatkozatait, dokumentumait az elmúlt 20 évből, az nagyot téved - az elnök úr gondosan ügyel rá, hogy múltja megmondója egyedül ő maga lehessen...

Mindenesetre a felvidéki magyar politizálás selfmade-manja az elmúlt húsz évben meglehetősen kitanulta a szakmát. Jól ismeri közönségét - az önellentmondásoktól hemzsegő nyilatkozatokkal, mosolypolitikával, gagyi "Lebo Béla" marketing kampányokkal, választói előtt egy olyan alternatívát vizionál, amelyik nem létezik ugyan, de - jó időben - néhány száz embernek egzisztenciát biztosít. A fogyatkozó, jövőképében megroggyant felvidéki magyarság nagyobbik része nyugalomra és harmóniára vágyik, és a BB-féle "spolupráca" ennek teljesen megfelel. Megnyugtató érzés tudni, hogy vannak "együttműködő" szlovákok, bár múltjukat (és szlovákságukat) inkább azoknak se kutassuk...

"A magyarok sosem lesznek annyian, hogy magukról döntsenek", állítja BB a fent idézett nyilatkozatban, de azzal kétségkívül tisztában van, hogy elegen vannak arra, hogy az ő politikai jövőjéről döntsenek...

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

A [Szlovákiai Magyar Pedagógusok Szövetsége] 1993. novemberi rendkívüli országos közgyűlés[é]t követően elsősorban a belső szervezeti élet jobbítása és - politikai kényszerből - az érdekképviselet megszervezése került a szövetség tevékenységének a homlokterébe. A cél az volt, hogy a szakmai erőfeszítéseket a Központi Iroda mellett a nagyobb alapszervezetek és a területi választmányok is biztosítsák.

Ennek az elképzelésnek megtelelt a kassai közgyűlés azon határozata, hogy az országos választmány tagjaiból öt testület alakuljon: az Oktatáspolitikai és Felsőoktatási Bizottság (vezetője Dolník Erzsébet), a Módszertani és Szakmai Bizottság (Varga Frigyes), a Szakirodalmi és Pedagógiai-Publicisztikai Bizottság (Csicsay Alajos), az Ifjúsági Bizottság (Csúsz László), valamint a Gazdasági Bizottság (Mikó Zoltán).

A tanügyi hivatalok és az önálló szakmai ellenőrzés létrehozása, a felsőfokú tanintézmények autonómiája, továbbá a Moravčík-kormány reménytkeltő intézkedései - köztük a "Konstantin-program" közvitára bocsájtása -, felcsillantották az oktatásügy decentralizálásának a reményét, mely együtt oszlott el a Mečiar-kormány visszatérésével. Ugyancsak 1995 januárjától kényszerült vizsgázni létjogosultságáról a szövetség. A demokrácia és az anyanyelvű oktatás védelmére szervezett nyilvános szerepvállalásával és az oktatási hatóságok által nem biztosított háttérintézmények pótlásának kísérleteivel a Szlovákiai Magyar Pedagógusok Szövetsége tanúbizonyságot tett a hazai magyarság társadalmában betöltött pótolhatatlan szerepéről.

Már a rendkívüli országos közgyűlést követő első, érsekújvári választmányi ülésen sürgető feladatként jelentkezett a tagság és a területi választmányok gyors és pontos tájékoztatásának a megoldása. E célból 1994 márciusában Fodor Attila szerkesztésében Híreink címmel megjelent az a havonta megjelenő hírfórum (jelentőségét mostani hiánya is bizonyítja), mely 1999 áprilisáig tájékoztatta a fokozatosan mintegy 400-ra gyarapodó címzettet szövetségünk választott szerveinek munkájáról, szakmai rendezvényeiről, és nem utolsó sorban az iskolamentő feladatokról (is).

Jól ismerjük a szlovákiai magyar iskolák elleni hatalmi intézkedéseket, melyek 1960-tól szinte állandó rendszerességgel meg-megismétlődtek. Az anyanyelvű oktatás védelmére megszervezett fellépéseknek 1990-től a demokratizálódási folyamat, valamint szövetségünk jóvoltából egy teljesen új fejezete kezdődött. A szlovák parlament elnökének 1993-ban átadott petíciót követően érdekvédelmünk főbb határkövei a következők voltak:

1994.  szeptember 10.: a szlovák oktatási miniszterhez intézett nyílt levelünkben leszögeztük, hogy ha erőszakosan bevezetik a "kétnyelvű" oktatást, polgári engedetlenséget szervezünk.

1995.  január 17-én társszervezetünk, az Uciteľské fórum Slovenska vezetőivel közösen meglátogattuk a Demokratikus Baloldal Pártja, a Demokratikus Unió, a Magyar Polgári Párt, a Magyar Kereszténydemokrata Mozgalom és az Együttélés Politikai Mozgalom (a Ján Carnogursky által vezetett Kereszténydemokrata Mozgalom nem fogadta küldöttségünket) tisztségviselőit, akiknek tolmácsoltuk a Mečiar-koalíció kormányprogramjával szembeni ellenvetésünket, melyből egyértelműen kitűnik a magyar nyelvű oktatás felszámolásának szándéka.

1995. február 7-én levélben fordultunk a magyar iskolák szülői munkaközösségeinek elnökeihez, hogy akadályozzák meg a tanfelügyelőségek kérdőíves felmérését, melynek egyértelmű célja: a szülők jóhiszemű válaszai alapján (egy célirányos értelmezéssel) egy olyan záradékot összetákolni, mintha a teljes anyanyelvű oktatás megszüntetését maguk a gyermekeikért aggódó szülők kérnék.

1995. február 27-én Eva Slavkovská saját kérésünkre fogadta szövetségünk és a három szlovákiai magyar parlamenti párt képviselőit. Megegyezés nem történt, a találkozó egyetlen értelme az volt, hogy ismét hangot adtunk a kétnyelvű oktatás elleni tiltakozásunknak.

1995. március 31-én a rozsnyói Czabán Samu Napok keretében megszervezett Szlovákiai Magyar Pedagógusok I. Országos Találkozóján, miután az ülésvezető az alapszabályra hivatkozva visszautasította a minisztériumi főosztályvezető azon felszólítását, hogy a tanácskozás szlovák nyelven folyjon, Bencová elhagyta az üléstermet. Nem sokkal később leváltatta Tóth Sándor helyi iskolaigazgatót, az országos találkozó egyik szervezőjét. Ekkor vette kezdetét az SZMPSZ, a Csemadok és politikai pártjaink vezetőségeinek összehangolt nyilatkozat-áradata, ekkor kapcsolt nagyobb fordulatszámra az SZMPSZ Országos Választmánya február 10-11-én, Szencen megtartott tanácskozásán elfogadott határozat teljesítésének megszervezése, miszerint: "a Szlovákiai Magyar Pedagógusok Szövetségének Országos Választmánya a Szlovák Köztársaság kormánya politikája és az oktatásügyben foganatosított intézkedései ellen tiltakozó nagygyűlést szervez Komáromban, 1995. április 22-én."

1995.    április 22-én a komáromi sportcsarnokban az SZMPSZ és a Csemadok országos vezetősége a magyar iskolák szülői munkaközösségeivel karöltve tiltakozó nagygyűlést szervezett, melyre meghívta Michal Kovái köztársasági elnököt, a szlovák parlament és kormány elnökét, a Pozsonyban akkreditált nagyköveteket, valamint Dániel Tarschyt, az Európa Tanács főtitkárát. Az ország valamennyi részéről összesereglő mintegy hatezernyi résztvevője meghallgatta az SZMPSZ, a Csemadok, valamint a szlovákiai magyar kiadók és szerkesztőségek nevében elhangzó előterjesztéseket, a tíz felszólaló sorában az Liciteteké fórum Slovenska és a Szlovákiai Helszinki Polgári Egyesülés képviselői szlovák nyelvű támogató felszólalását, közfelkiáltással elfogadta a Fodor Attila által tolmácsolt állásfoglalás-tervezetet, valamint a Szlovák Köztársaság alkotmányos személyiségeihez és polgáraihoz intézett nyílt levél szövegét. A nagygyűlést követően a sajtóban sorra napvilágot láttak a hatalom magyarellenes vádaskodásai, de a szervezők kérésének egyedül Michal Kováč köztársasági elnök tett eleget, aki 1995. április 21-én fogadta az SZMPSZ küldöttségét. A június 29-i Nemzetiségi Tanács ülését, amelyre meghívták ugyan a nagygyűlés szervezőit is, nem értelmezhettük úgy, mint a komáromi határozat teljesítését, ezért - valamint több iskolaigazgatónk leváltása miatt - 1995. június 29-én Galántán, Somorján, Dunaszerdahelyen, Nagymegyeren, Zselízen, Ipolyságon, Párkányban, Füleken és Királyhelmecen többezer polgár előtt, a legtöbb helyen parlamenti képviselőink támogató felszólalásával, hitet tettünk iskoláink megmaradása mellett.

1996.    szeptember 4-5-én, az országos választmány három nappal korábbi, rimaszombati határozata értelmében került sor érdekképviseleti tevékenységünk leghatározottabb megnyilvánulására: a kormány diszkriminatív oktatási politikája, iskolaigazgatóink sorozatos leváltása elleni tiltakozásunk jeléül szeptember 4-én országos méretű néma felvonulást, az első tanítási napon, szeptember 5-én pedig polgári engedetlenséget szerveztünk. Az ország magyar tanulóinak több mint 70 százaléka nem vett rész a tanításon! Cselekedeteink nemzetközi visszhangja következményeként 1996-ig szövetségünk elnöke és főtitkára öt alkalommal tárgyalt az EBESZ főbiztosával Max van der Stoellal, továbbá a Szlovákiában akkreditált nagykövetekkel. A belpolitikai helyzet romlása és a hazai magyar pedagógusképzés megoldatlan helyzete elleni tiltakozás jegyében szövetségünk képviseletében felszólalás hangzott el a magyar civilszervezetek által megvalósított országos méretű nagygyűléseken, s

1996. június 15-én a Magyarok Világkongresszusán is. Az 1998-as parlamenti választásokig a szlovákiai magyar oktatásért végzett tevékenységünk során hatékony és intézményesített kapcsolatokat alakítottunk ki a hazai civilszervezeteken és  önkormányzatokon kívül politikai képviseletünkkel is. Ennek köszönhetően szövetségünk közreműködött az egyeztető tanácsokban, melyek az 1997-es, kétnyelvű dokumentációt megtiltó rendeletet követően fontos szerepet játszottak tiltakozásaink megszervezésében. Az 1998-ban a búcsi és a bátorkeszi igazgató leváltásával kezdődő, majd a komáromi Járási Hivatal elfoglalásával, illetve a galántai és a szepsi országos jellegű tiltakozó nagygyűléssel folytatódó érdekvédelmünknek is szerepe van mindabban, hogy rontó szándéka ellenére a hatalom nem szűntette be Szlovákiában a magyar nyelvű oktatást.

A Szlovákiai Magyar Pedagógusok Szövetsége érdekvédelmi aktivitásának vázlatos felsorolása azt a látszatot keltheti, mintha a Szövetség minden energiáját lekötötte volna a hatalom elleni csatározás. Ez a látszat csal. Még a legkeményebb mečiarizmus idején is sorra szerveztük hazai: a deáki, nagymegyeri, komáromi, rimaszombati nyári egyetemeket, a magyarországi és a romániai szakmai rendezvényeinket, melyeken a legjobb hazai és külhoni szakemberek gondolataival gyarapíthattuk iskoláinkat. Erről a továbbiakban olvashatnak, mint ahogy arról is, hogy elsősorban nem a tiltakozás, hanem Szlovákia oktatási rendszere demokratizálódásáért, az oktatási rendszer autonómiája és az autonóm iskola fogalma megismeréséért és elfogadásáért cselekedtünk, s cselekszünk. Ennek érdekében a hazai civilszervezeteken kívül hasznos kapcsolatokat építettünk ki a Romániai Magyar Pedagógusok Szövetségével, a Kárpátaljai Magyar Pedagógusszövetséggel, a Vajdasági Magyar Pedagógusszövetséggel, az Amerikai Magyar Tanárok Szervezetével. Megalakulásunktól máig gyümölcsöző kapcsolatot tartunk a Magyar Köztársaság Művelődési, illetve Oktatási Minisztériumával, melynek hatékony segítsége és támogatása nélkül szakmai tevékenységünk szinte elképzelhetetlen lenne. Ugyancsak a szerteágazó, sokrétű tevékenységet bizonyítják az  1995-től rendszeresen megtartott országos pedagógustalálkozók, a Czabán Samu Pedagógiai Díj létrehozása, a pedagógiai felolvasások rendszeresítése, a magyarországi tankönyvek és tanszerek behozatala, továbbá a 24 laptelepünkre mintegy 30 címből álló magyarországi pedagógiai szaklap-csomag kézbesítése. Ezt a célt szolgálta és szolgálja az Ádám Zita által képviselt Pedagógiai Intézet rendszeres munkája, melyben kiemelkedő jelentőségű a szakmai-módszertani fejlesztések kezdeményezése és megszervezése, a tantárgyi és diákversenyek, a szakmai konferenciák, a beiratkozási program, a tehetségfejlesztő és tehetséggondozó rendezvények lebonyolítása. S mindezt mindennemű szlovákiai dotáció nélkül!
A szövetség gazdálkodása és belső szervezeti élete is nagyarányú fejlődésen ment át az évek során. Ezeket a témákat ez a visszaemlékezés nem  tartalmazza, pedig enélkül elképzelhetetlen az anyanyelvű oktatás megmaradásáért és fejlesztéséért folytatott szolgálatunk.

Minden visszaemlékezés (cseppben a tenger?) csak torzója lehet a minden igyekezet ellenére sem visszaadható lényegnek. Szövetségünk tizedik születésnapján viszont le kell írnom: megköszönöm minden tagunknak, hogy 1993-1998 között, öt éven át megszámlálhatatlan munkabíró, anyanyelvű oktatásunkért tenni tudó és akaró emberrel együtt szolgálhattam elnökként a nemzeti megmaradás ügyét.

Sidó Zoltán az SZMPSZ elnöke 1993 novemberétől 1998 decemberéig

Forrás: Szlovákiai Magyar Pedagógusok Szövetsége 1990-2000  (Szerk. Dr. Kalácska Erzsébet és Lovász Gabriella, Komárom, 2000. november 11.)

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Množia sa znepokojivé správy o budúcnosti poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Inštitúcia, ktorá sa za svojej 90-ročnej existencie sťahovala už dvakrát, sídli od r. 1982 v súčasných priestoroch o rozlohe 30 ha na okraji Nitry. V jej susedstve za posledné desaťročie vyrástla vilová štvrť a podľa šíriacich sa fám na jej teritórium čaká podobný osud.

Mnohopočetné objekty múzea svedčia o azda až príliš veľkorysých zámeroch v r. 1982 ako aj o dnešnom akútnom nedostatku peňazí na udržiavanie zbierok. Ministerstvo poľnohospodártva, ktorému inštitúcia patrí (formálne je múzeum začlenené pod Agrokomplex) z úsporných dôvodov prepustilo v tomto roku polovicu zamestnancov (8 zo 16). Inštitúcia by urýchlene potrebovala biznis plán, ktorý by naplnil životom jej vskutku grandióznu infraštruktúru - od archeológie, cez spracovateľský priemysel, techniku (včítane lietadiel!) až po ľudové školstvo - a azda aj za cenu predaja časti areálu - by rozbehol podporné činnosti - výstavy, prednášky, vydavateľskú činnosť, spoluprácu so zahraničím atď.

Pohľad na areál na začiatku 1980-tych rokov

Orientčná mapka múzea:

1. Vstup do múzea; 2. Najstaršie dejiny poľnohospodárstva; 3. Expozícia poľnohospodárske letectvo; 4. Expozícia hnacie agregáty, motory a traktory; 5. - 10. Plánované ďalšie expozície; 11. Riaditeľstvo múzea; 12. Expozícia „Tradičné poľnohospodárstvo"; 13. Expozícia „Poľnohospodárske motívy v starom umení"; 14. Včelíny; 15. Škola; 16. Železničná stanica - parný vlak; 17. Vinohrady; 18. - 19. Vinohradnícke stavby; 20. Pekáreň; 21. Mliečnica; 22. Drvič konopných vlákien; 23. Pálenica; 24. Olejáreň; 25. Čistička osív; 26. Lis na vosk; 27. Vlacový mlyn; 28. Kamenný mlyn; 29. - 30. Sálaš, senníky, maštale; P  Expozícia „Doprava v poľnohospodárstve"; R Plánované ďalšie expozície

V minulosti múzeum vykonávalo bohatú vydavateľskú činnosť

Ukážka dobového strojového parku v plnom nasadení

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Článok "Strach v priamom prenose" nie je o novom kino-thrilleri, ale o svojráznej súťaživej situácii ktorá vládne v Trnave pri čistení verejných priestranstiev. Aj trnavská radnica (podobne ako novozámocká) zaťažuje mestský rozpočet nevýhodnými (pre mesto) zmluvami so súkromnými firmami komunálnych služieb a aby tieto zmluvy sanovala, v poslednom čase jej neostáva, než bleskovo reagovať na všetky ohlásené akcie miestnych aktivistov. Tak sa stáva, že v deň ohláseného čistenia parčíka sa na rovnaké miesto nahrnú zamestnanci zazmluvnenej firmy a aktivisti vyjdú naprázdno... Ako došlo k takejto paradoxnej situácii?

Pri zrode a fungovaní  "Lepšej Trnavy" stojí mladý právnik Peter Bročka, ktorý v r. 2010 začal "vŕtať" do problémov mesta - v mnohom podobných Nových Zámkom.  Už v novembri 2010 dostal apatických obyvateľov mesta do varu, keď na základe infozákona získal a zverejnil platy a odmeny funkcionárov mesta a poslancov zastupiteľstva. (Značný rozruch vyvolala aj jeho podobná kampaň keď zisťoval mzdy pracovníkov všetkých ústredných orgánov štátnej správy).

Z jeho prvých nápadov stojí za zmienku zmapovanie cyklostojanov v Trnave. V novembri 2012 začal vytvárať zoznam miestnych dobrovoľníkov a sústreďovať  ľudí ktorí sú ochotní priložiť ruku k dielu. V januári 2013 začal so zverejňovaním zápisov z rokovania komisií, vo februári informoval o iniciatíve Zelená hliadka, ktorá sa postarala o výrazný zvrat v myslení Trnavčanov - miesto nečinného trnavského magistrátu začali dobrovoľníci s upratovanim mesta. Dobrou propagáciou svojich aktivít za krátky čas vyvolali takú búrku nevôle obyvateľov Trnavy proti magistrátu a (napriek predraženým zmluvám) večne špinavému mestu, až mestský úrad začal byť aktívny spôsobom popísaným v úvode článku...

V marci 2013 už mohol referovať až o troch upratovacích akciách v jediný deň a aj o rozbiehajúcej sa spolupráci s fanklubom Bíli Andeli (čo sú športoví fanúšikovia zapálení pre svoje mesto). V apríli sa skupina pustila do rekonštrukcie detského ihriska Guliver, čo bolo pre vedenie mesta skutočným šokom - rekonštrukcie detských ihrísk bývali predtým "smotanové" miliónové projekty a teraz sa realiovali za babku za peniaze dobrovoľníkov. Bola tiež zostavená  mapa detských ihrísk v meste. P. Bročka vymyslel aj ďalšiu dobrovoľnícku disciplínu - "cyklozber". Postupne tiež začalo vytláčanie predražených firiem zo zazmluvnených náplní - "Lepšia Trnava" jednoducho oznámi magistrátu, že preberá zodpovednosť za danú lokalitu a uvedenú prácu bude vykonávať bezplatne, čím mesto stráca možnosť objednávať si rovnaké plnenie od firiem - viď napr. akcia Kaplnka. V júni sa združeniu prvýkrát podarilo získať projektové peniaze - 8.000,- Eur. Všetky aktivity sa financujú cez tzv. otvorený účet, cez ktorý všetci obyvatelia vidia, ako sa použili ich dobrovoľné príspevky a iné príjmy združenia.

Toto je krátky príbeh trnavskej iniciatívy Lepšia Trnava, ktorý vyústil do paradoxnej situácie, keď je odrazu priveľa záujemcov o upratovanie mesta, popisovanej v úvode  (alebo v ďalšom článku tu). Žiaľ Nové Zámky sa zatiaľ nemôžu pochváliť podobným príbehom, inšpirovať sa ním však určite môžu...

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Na článok o súčasnosti a ohrozených perspektívach nitrianskeho Slovenského poľnohospodárskeho múzea nadväźujeme clánkom o jeho histórii. Čerpali sme z publikácie vydanej k 90. výročiu založenia múzea "História Slovenského poľnohospodárskeho múzea 1922-2012".

Zemedelské múzeum v Bratislave
Slovenské poľnohospodárske múzeum bolo založené 23.10.1922 rozhodnutím Zemedelskej rady pre Slovensko. Vtedy vznikol aj šesťčlenný prípravný výbor, ktorý sa podujal vypracovať scenáre plánovaných expozícií, získavať do nich exponáty a nájsť pre múzeum vhodné priestory. Tento výbor sa neskôr pretvoril na kuratórium múzea a jeho prvými členmi boli predseda Dr. Pavel Blaho, pokladník Pavel Hutta, Július Gašperík, Fedor Houdek, Anton Štefánek, Dr. Ludevít Okánik, arch. Dušan Jurkovič, K.A. Medvecký, Pavel Socháň, Anton Václavík a Jozef Babánek. Dohodlo sa, že múzeum bude pobočkou celoštátneho Československého zemédélského múzea a bude pod správou ministerstva poľnohospodárstva. Výstavba budovy múzea prebiehala v rokoch 1924-1928 pod vedením architekta Michala Milana Harminca a staviteľa V. Nekvasila na Vajanského nábreží v Bratislave. Budova je trojposchodová so suterénom a podkrovím, pre výstavné účely bolo vyhradené druhé a tretie poschodie. V súčasnosti tam sídli Slovenské národné múzeum. Prvou výstavou, ktorá sa v ešte nedokončenej budove uskutočnila a dala základ mnohým expozíciám v budúcnosti, bola Výstava slovenských žúp 21.8.-12.9.1927. V rámci tejto expozície sa vystavovali najmä poľnohospodárske exponáty ako pluhy, úle či predmety na spracovanie priadnych rastlín. Múzeum bolo slávnostne otvorené 4. mája 1930 pod názvom Zemedelské múzeum v Bratislave. Otvorenie sa uskutočnilo za účasti zástupcov vlády, krajinského úradu, poľnohospodárskych orgánov a mnohých občanov. Vtedajšie príslušné úrady totiž kládli na múzeum veľký dôraz a jeho činnosti prejavovali porozumenie. Najväčším podporovateľom múzea bol minister orby Dr. Milan Hodža, ktorý na otvorení predniesol slávnostný prejav. Táto slávnosť bola v priamom prenose vysielaná aj v rozhlase.

Ako vyzerali expozície
Muzeálne zbierky boli inštalované v 14 sálach na ploche 1785 m2. Prvé tri siene boli venované prírodným pomerom a rastlinnej výrobe.
I. Prvá sieň sa skladala z oddelení Pôdoznalectva, ktoré obsahovalo ukážky typov pôd, prístroje na mechanické rozbory pôdy a pôdoznalecké mapy; Agrometeorológie, vystavujúceho zariadenie agrometeorologickej stanice; Agrogeológie, vystavujúceho zbierku pôdotvorných hornín; Výživy rastlín, obsahujúceho zbierku umelých hnojív rôzne obrazy i modely; Obilovín, predstavujúceho botanické zbierky obilnín; Okopanín so zbierkou odrôd zemiakov a cukrovej repy a Chorôb rastlín s ukážkami chorôb a prostriedkov na ochranu rastlín.
II. Druhá sieň obsahovala oddelenia Pestovania tabaku; Lúk, tráv a pasienkov; Pestovania kukurice a Liečivých rastlín, ktoré vystavovali rôzne mapy a zbierky vzoriek z danej oblasti.
III. V tretej sieni sa nachádzalo oddelenie Ovocinárstva a Zeleninárstva, v ktorých bolo možné nájsť modely, obrázky a nástroje na spracovanie ovocia a zeleniny. V ďalšom oddelení Vinohradníctva boli vystavené mapy viníc a modely vinohradníckych nástrojov.
IV. Štvrtá sieň sa venovala zoológii s modelmi zvierat a vtákov rozdelených do skupín.
V. Piata, šiesta a siedma sieň sa venovali lesníctvu. V piatej sieni bolo oddelenie Lovectva a kynológie s vypchanými zvieratami, parohami, diorámami a rôznymi modelmi.
VI. Šiesta sieň obsahovala oddelenia Ťažba a doprava s modelmi a fotografiami rôznych spôsobov ťažby a dopravy dreva, Lesná výroba s rôznymi mapami, modelmi a zbierkou drevín, Ochrana lesa s ukážkami škodlivého hmyzu a húb.
VII. Siedma sieň mala oddelenia Pestovania lesa, v ktorom boli vystavené zbierky semien, šišiek, sejacích nástrojov, herbár drevín, zbierka húb a hornín; Spracovania dreva s modelmi nástrojov na spracovanie dreva, výrobkami z dreva a modelom horárskeho domu; Lesníckej osvety s obrázkami a fotografiami zo života lesníckeho školstva na Slovensku.
VIII. Ôsma sieň sa venovala poľnohospodárskej technike. V oddeleniach Úpravy tokov, Agrárnych operácií, Odvodňovania a zavodňovania, Zásobovania vodou, Hradenia bystrín a Hospodárskych strojov boli vystavené väčšinou modely poľnohospodárskych nástrojov, stavieb a postupov.
IX. Deviata a desiata sieň sa zaoberali živočíšnou výrobou. Deviata sieň pozostávala z oddelení Chov rožného statku a Chov koni obsahujúcich modely zvierat a štatistické mapy
X. Desiata sieň pokračovala oddeleniami Chov ošípaných, Chov oviec, Chov ostatných zvierat. Výživa domácich zvierat, Konzervovanie zeleného krmu a Hygiena maštale. Vystavovali najmä modely, fotografie diapozitívy a rôzne plány. Nasledujúce tri siene sa zaoberali národopisom (etnografiou).
XI. V    jedenástej sieni boli oddelenia Maľby a nábytok, Výrobky z kože, kovu a slamy a Formy drevené a s kovom kombinované.
XII. Dvanásta sieň pozostávala z oddelení Textílií, Keramiky a Výrobkov z dreva.
XIII. Trinásta sieň dopĺňala oddelenie Textílií. Posledná sieň niesla názov Retrospektíva zemedelskej práce a predstavovala vývoj jednotlivých odvetví poľnohospodárskej výroby. Skladala sa z oddelení Orebné náradie, Drobné hospodárske náradie, Spracovanie lanu. Mliekárstvo a salašníctvo, Chov domácich zvierat, Spracovanie obilia, Včelárstvo.
V    nich bolo vystavené príslušné náradie, modely budov aj literatúra.

V tomto období svojej existencie malo múzeum len štyroch stálych zamestnancov, a to jedného odborného zamestnanca, najprv vo funkcii asistenta, potom správcu; jednu kancelársko-účtovnícku silu, jedného stolára a jedného strojníka - kuriča. Väčšina prác sa vykonávala za pomoci brigádnikov a externých pracovníkov. Zbierky múzea boli prístupné každý deň vrátane nedele, vstupné bolo 1 Kč. Priemerne navštívilo múzeum 25 000 návštevníkov ročne. Od roku 1929 do r. 1955 sa v budove múzea konalo 154 výstav, ktoré navštívilo 678 264 návštevníkov. Okrem toho navštívilo zbierky múzea 412 830 návštevníkov.
Chod múzea výrazne narušili udalosti súvisiace s II. svetovou vojnou. Vznikali plány múzeum vysťahovať a v jeho budove umiestniť Slovenský snem, ktorý aj v slávnostnej sieni múzea niekoľkokrát zasadal. Nakoniec sa musela uvoľniť iba polovica budovy pre potreby Ministerstva zahraničia. Hoci si tak múzeum zachovalo svoje sídlo, nakoniec prišlo o svoju samostatnosť. 12.6.1940 bolo totiž zlúčené so Slovenským vlastivedným múzeom a Lesníckym múzeom a vytvorilo sa tak Slovenské múzeum v Bratislave. Poľnohospodárstvo tu splynulo do jedného odboru s lesníctvom a ľudovou tvorbou. Najväčšia katastrofa však prišla až v roku 1944. Budova múzea bola dvakrát, v júni a v októbri, ťažko zasiahnutá bombardovaním a v nasledujúcom roku podpálená ustupujúcimi nemeckými vojskami. Bola zničená takmer celá budova a množstvo exponátov, z toho 1026 poľnohospodárskych. Po vojne bolo múzeum znova opravené a v rokoch 1948-1951 boli rekonštruované poľnohospodárske expozície. V roku 1954 však bolo Slovenské múzeum zmenené na celoslovenské múzeum vlastivedného charakteru a z titulu zmeny náplne múzea sa demontovali poľnohospodárske expozície. Tým prestalo de facto fungovať poľnohospodárske múzejníctvo na Slovensku, a to až do roku 1960. Poľnohospodárske zbierky a príslušná odborná knižnica sa neskôr odovzdali do Poľnohospodárskeho múzea v Nitre.

Poľnohospodárske múzeum v Nitre
Poľnohospodárske múzejníctvo na Slovensku sa obnovilo od 1.1.1960 zriadením Poľnohospodárskeho múzea v Nitre z rozhodnutia Povereníctva školstva. V Nitre už predtým fungovalo poľnohospodárske oddelenie Krajského nitrianskeho múzea v Bojniciach a práve na jeho základoch, spolu s delimitovaním poľnohospodárskych zbierok a príslušnej knižnice Slovenského múzea, vzniklo Poľnohospodárske múzeum. Pred ním stála úloha získania priestorov a personálneho obsadenia, keďže budova a pracovníci pôvodného Zemédélského múzea sa nestali súčasťou nového pracoviska. Za sídlo bol múzeu pridelený bývalý františkánsky kláštor na Hradnej (neskôr Samovej) ulici, ale v nasledujúcom období podstúpilo ešte niekoľko delimitácií spojených so zmenou sídla a názvu múzea.
Riaditeľom múzea sa stal Ing. Štefan Rajnoha. Už v roku 1960 vypracoval organizačný poriadok a program práce múzea. Poľnohospodárske múzeum malo plniť predovšetkým dve základné úlohy, a to:
1.    Uskutočniť tematický výskum histórie vývoja poľnohospodárstva na Slovensku.
2.    Z výskumných materiálov vybudovať muzeálne expozície ako pravdivý obraz vývoja poľnohospodárstva na Slovensku.

Pri svojom obnovení malo múzeum tri organizačné úseky: Vedeckovýskumný, Úsek pre evidenciu a ochranu zbierok a Úsek hospodár-sko-technický a administratívny. Organizačné zloženie si vyžiadalo celý rad odborných pracovníkov z rôznych profesií. Títo pracovníci museli byť spočiatku riadne doškolení, ale aj sami vypracovať metodiky pre výskumnú prácu, vedeckú dokumentáciu a technológie pre konzervovanie. Dosiahli pritom takú úroveň, že v tomto období sa v múzeu zaškoľovali pracovníci iných múzeí a výskumných ústavov, napríklad v technológii konzervovania rastlín.

V    rámci úseku pre evidenciu a ochranu zbierok existovala aj Knižnica Poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Sústreďovala knihy z retrospektívnej odbornej poľnohospodárskej literatúry a dodnes ich poskytuje študujúcim v čitárni.

V    roku 1962 začalo múzeum vydávať vlastné periodikum- zborník múzea pod názvom Agrikultúra. Uverejňovali sa tu práce z dejín poľnohospodárstva a poľnohospodárskej muzeológie od popredných slovenských aj zahraničných odborníkov. Do roku 1991 vyšlo 23 čísel tohto zborníka, v náklade 500-1000 exemplárov. Ešte aj dnes je žiadaným študijným artiklom k dejinám slovenského poľnohospodárstva. Okrem Agrikultúry vydalo múzeum aj mnohé iné publikácie k dejinám poľnohospodárstva. Hneď v súvislosti so znovuobnovením múzea v roku 1960 vyšiel Program Poľnohospodárskeho múzea spracovaný riaditeľom Štefanom Rajnohom. V roku 1964 vyšiel pod názvom Náuka o poľnohospodárstve Bernolákov prepis prednášok Mateja Pankla.

V    roku 1968 pripravil v múzeu Otmar Gergelyi výstavu Stará slovenská poľnohospodárska literatúra, k čomu zostavil aj Sprievodcu po výstave. V tom istom roku vyšla aj bibliografia poľnohospodárskej literatúry od Miloša Jurkoviča Slovenská poľnohospodárska bibliografia od najstarších čias do roku 1918. V roku 1970 nasledovala jubilejná brožúra Juraj Fándly-Samuel Tešedík. V roku 1981 vyšla krátka brožúra od Petra Čižmárika mapujúca dejiny múzea Slovenské poľnohospodárske múzeum v Nitre. Pri príležitosti 60. výročia múzea pripravil riaditeľ múzea Jozef Vontorčík brožúru 60 rokov Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre. V roku 1983 vyšiel zborník referátov zo spomienkovej slávnosti Daniel Gabriel Lichard (1812-1882) zostavený Annou Zeleňákovou.

V    tomto období múzeum úzko spolupracovalo s Vedeckou radou československého poľnohospodárskeho a lesníckeho múzejníctva, československou a Slovenskou akadémiou vied, najmä Spoločnosťou pre dejiny vied a techniky pri ČSAV. Organizovala sa tak široká sieť spolupracovníkov z rôznych výskumných a vedeckých ústavov na Slovensku, čo uľahčovalo odbornú prácu múzea. Obojstranne prospešná bola aj spolupráca s Vysokou školou poľnohospodárskou, výskumnými poľnohospodárskymi ústavmi a inými múzeami na Slovensku.

Múzeum vo svojich začiatkoch bojovalo okrem iného s nedostatkom zbierkových predmetov, preto sa v nasledujúcich desaťročiach sústredilo na činnosť v teréne, prieskumy spojené so zberom pamiatok po celom Slovensku. V tomto období na našich dedinách neustále klesal počet poľnohospodárskeho náradia a strojov, preto pracovníci múzea zachraňovali čo sa dalo. Najrozsiahlejší prieskum spojený so zberom sa uskutočnil v júli 1967 v zátopovej oblasti vodného diela Liptovská Mara. Len za prvé desaťročie existencie múzea bolo pracovníkmi nazbieraných 4064 kusov zbierkových predmetov. Do poslednej delimitácie v roku 1978 už múzeum vlastnilo 14600 zbierkových predmetov, 33000 knižných jednotiek, 23000 negatívov, 130 poľnohospodárskych filmov a 4000 rukopisných materiálov.
Expozície Poľnohospodárskeho múzea v Nitre boli prvýkrát slávnostne otvorené 11. mája 1964. Išlo o expozíciu „Dejiny poľnohospodárskej výroby od roku 1848 až do súčasnosti", ktorá bola rozdelená do viacerých tematických okruhov. Libreto a scenár expozície vypracovali riaditeľ Ing. Štefan Rajnoha a PhDr. Vojtech Štibraný. V roku 1966 bola doplnená o expozíciu „Praveké a feudálne poľnohospodárstvo na Slovensku ", ktorá zachytávala vývoj poľnohospodárstva od neolitu až do 19. storočia. Jej scenár pripravil v spolupráci s Archeologickým ústavom SAV PhDr. Otmar Gergelyi. V roku 1970 boli sprístupnené expozície „Produkcia obilnín v minulosti" a „Ovčiarstvo a salašníc-tvo", ktorých autorom bol nový riaditeľ múzea Ing. Jozef Vontorčík. V roku 1971 bola inštalovaná pôvodne neplánovaná expozícia „Spracovanie priadnych rastlín" pod vedením Ing. Milana Petráša. V roku 1972 nasledovala expozícia „Vinohradníctvo a vinárst\'o na Slovensku" od Ing. K. Podolákovej a v roku 1973 bolo sprístupnené lapidárium vo dvore múzea, ktoré esteticky riešilo vstup do expozícií, pod vedením Ing. Petráša. Poľnohospodárske expozície boli v roku 1974 preinštalované a otvorila sa tak nová expozícia „Poľnohospodárstvo od praveku do stredoveku", ktorej autorom bol PhDr. Gergelyi. Poslednými expozičnými počinmi v tomto období boli dve expozície pripravené k 60. výročiu múzea v roku 1982 „60 rokov Slovenského poľnohospodárskeho múzea" a „Poľnohospodárstvo v starom umenŕ pod taktovkou Ing. Bereseckej a Ing. Petráša. Okrem týchto stálych expozícií sa počnúc rokom 1968 inštalovali aj krátkodobé tematické výstavy.

Návštevnosť múzea sa po počiatočnom poklese neustále zvyšovala, za prvé desaťročie si múzeum prezrelo priemerne 6000 návštevníkov ročne. Najväčšiu návštevnosť, takmer 18 000 návštevníkov ročne, múzeum dosiahlo v roku 1977.

Slovenské poľnohospodárske múzeum ako súčasť podniku Agrokomplex-Výstavníctvo
Spolupráca s Agrokomplexom začala už na výstave v roku 1974, keď múzeum pripravilo expozíciu zachytávajúcu vývoj poľnohospodárstva. V tomto období sa už v múzeu utvorilo oddelenie pre prípravu Slovenského poľnohospodárskeho skanzenu, ktorý mal byť súčasťou výstavného areálu.

V    roku 1978 bolo múzeum posledný krát delimitované a stalo sa súčasťou podniku Agrokomplex-Výstavníctvo, čo trvá dodnes. Múzeum tak získalo nové skladovacie a dielenské plochy, ktoré umožnili širší záber stvárnenia vývoja poľnohospodárstva.

V    tomto období sa už začalo s výstavbou skanzenu. Slávnostné položenie základného kameňa skanzenu pod názvom Technickej expozície Slovenského poľnohospodárskeho múzea v prírode sa uskutočnilo 2.septembra 1982 v rámci osláv 60. výročia múzea. Prvé objekty boli postavené v roku 1984. Pôvodný plán na vybudovanie 114 stavieb sa zredukoval na dosiaľ postavených 35, ktorých počet sa už bohužiaľ nezvýši. Nachádzajú sa tu väčšinou technologické objekty, drobné stavby a plochy drevín. Technológie v týchto objektoch sú funkčné a návštevník má možnosť zoznámiť sa s pôvodným postupom činností, ktoré sa v nich vykonávali. Objekty tu postavené sú vždy reprodukcie už existujúcich stavieb z rôznych obcí Slovenska doplnené funkčnými technológiami či dobovým zariadením. Nachádza sa tu škola z obce Divín, mliečnica z Čifár, pekáreň z Veľkého Bielu, pálenica z Moravského Lieskového, čistiareň osív z Rimavskej Seči, voštinársky záboj z Budikovian, valcový mlyn z Cakova a vodný mlyn z Frankovej, lisovne oleja zo Žirian a Nižného Lánca, stúpa na konope z Rimavskej Seči, vinohradnícky dom z Hontianskych Nemiec, valcha, včelíny a senníky z rôznych oblastí Slovenska.

Súčasťou skanzenu je aj Nitrianska poľná železnica. Predstavuje ju torzo úzkokoľajnej poľnej železnice s rozchodom 760 mm z okolia Želiezoviec. Táto slúžila na spojenie majerov z okolia Želiezoviec s cukrovarom a mlynom. Fungovala až do roku 1971. V roku 1984 bola časť jej pôvodne 64 km dlhej trate, výhybky a podvaly odstúpená múzeu, kde sa začal budovať prvý úsek trate Nitrianskej poľnej železnice. Okrem toho múzeum získalo kryté osobné vozne ktoré pôvodne premávali na trati Ružomberok - Korytnica a v neskoršom období aj železničnú točňu z Radošinej. Prvýkrát bola železnica spustená 23.8.1985 v rámci výstavy Agrokomplex. V roku 1986 sa trať rozšírila na okruh okolo skanzenu s dĺžkou 1,6 km. V roku 1990 pribudla trať spájajúca skanzen s centrom výstavného areálu s dĺžkou 1 km. V súčasnosti pohon železnice zabezpečujú tri parné rušne a jeden die-selektrický rušeň a na prepravu návštevníkov slúžia štyri vyhliadkové a dva kryté vozne. Súčasťou vozového parku sú zaujímavosti ako parný rušeň U 35.901 „Križko" zrekonštruovaný za pomoci doc. Ing. Ladislava Križana v r. 1990 či vozeň „Šaling" z Dobroče, ktorý premával počas SNP. Ročne sa na tejto najväčšej atrakcii múzea prevezú desaťtisíce návštevníkov.

Poslednou expozíciou, ktorá sa uskutočnila v bývalých priestoroch múzea na Samovej ulici, bola v marci roku 1984 pastierska expozícia „Pásli ovce valasi". Po roku 1989 sa múzeum presťahovalo do nových priestorov na Dlhej ulici v susedstve skanzenu, kde sídli dodnes. Tu boli nainštalované aj nové expozície na ploche až 7260 m2. V spolupráci s Archeologickým ústavom SAV pod vedením významného archeológa PhDr. Karola Pietu,CSc. vznikla expozícia najstaršie dejiny poľnohospodárstva". Otvorená bola v septembri 1995 a jej garantom bol neskorší riaditeľ múzea Ing. Marián Švikruha. Pri príležitosti 40. výročia znovuobnovenia múzea v Nitre boli v roku 1999 inštalované expozície „Zdrojov hnacej sily v poľnohospodárstve", „Sejby a zberu obilia" a ,Mlotby", ktorých autrmi sú Ing. Vontorčík a Ing. Waclaw Gidaszewski a expozícia „Poľnohospodárske letectvo na Slovensku " od Ing. Vontorčíka. V roku 2002 pri príležitosti 80. výročia múzea vznikli expozície „Ochrana roľníckych sídiel pred požiarom " od Ing. Švikruhu a „Spracovateľskýpriemysel a remeslá" od kolektívu autorov Ing. Gidaszewského, Mgr. Evy Kollárovej, Ing. Petra Majnu, Ing. Švikruhu a Ing. Vontorčíka, ktorá však bola oficiálne otvorená až v auguste 2003. Bývalá expozícia „Poľnohospodárske motívy v starom umení" z predchádzajúceho sídla múzea sa viackrát zúčastnila rôznych výstav a od roku 2003 je nainštalovaná v Salóne múzeí. Do roku 2010 bola v priestoroch vrátnice múzea inštalovaná aj expozícia keramiky reštaurátora Jozefa Kalinu, ktorej autorkou bola Mgr. Kollárova. K už neexistujúcim expozíciám patrí aj „Vedecká hračka " od Ing. Evy Bajlovej v priestoroch školy z roku 2002.

Okrem týchto expozícií v krytých výstavných sálach sa v exteriéri múzea zachovala aj agroexpozícia Vinohradu z roku 1995 .ktorej tvorcom je Ing. Švikruha. V súčasnosti sa postupne utvára aj zooexpozícia pod názvom Hospodársky dvor, ktorá je plynulou súčasťou skanzenu. Jej iniciátorom je súčasný riaditeľ Ing. Jozef Bučka. Vydavateľská činnosť múzea bola v tomto období veľmi bohatá. Okrem pokračovania vo vydávaní periodika Agrikultúra bolo vydaných množstvo ďalších neperiodických publikácií. V roku 1984 spracoval pracovník múzea Milan Petráš štúdiu o poľnohospodárskom rukopise Mateja Bela Matej Bel o poľnohospodárstve. V roku 1986 to bola štúdia o programe roľníckej politiky KSČ Nitriansky program taktiež od Milana Petráša. V roku 1990 vyšiel vo formáte novín Chýrnik Poľnohospodárskeho technického múzea v Nitre opisujúci jednotlivé expozície skanzenu. V súvislosti so skanzenom existujú aj brožúry v slovenskom, anglickom a nemeckom jazyku opisujúce históriu a funkciu jednotlivých objektov skanzenu. V roku 1995 sa v múzeu uskutočnila medzinárodná konferencia poľnohospodárskych múzeí, k čomu vyšiel aj zborník CIMA XI. The international conference of Agricultural mu-seums zostavený riaditeľom Jozefom Vontorčíkom.

V roku 1997 vyšla dosiaľ najväčšia publikácia mapujúca históriu múzea Slovenské poľnohospodárske múzeum 1922-1997 zostavená Jozefom Vontorčíkom a Branislavom Pavelkom. Bola opäť vydaná aj pri jubileu múzea v roku 2002. V novembri 1998 sa uskutočnila medzinárodná konferencia o agroexpozíciách, z ktorej vyšiel aj zborník Agroexpozície v múzeách pod otvoreným nebom zostavený opäť Jozefom Vontorčíkom. V roku 2004 vydalo múzeum biografiu významného poľnohospodára Život a dielo Miloslava Molocha od jeho syna Milana Malocha. O rok neskôr vyšlo v spolupráci so Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou ďalšie životopisné dielo Spomienky na profesora Groma od Jozefa Rekoša. Okrem týchto najdôležitejších diel vyšlo v tomto období niekolko menších príležitostných brožúr.
Odborná a akvizičná činnosť múzea pokračovala v tomto období na vysokej úrovni. Výsledkom toho je v súčasnosti sa v múzeu nachádzajúcich vyše 29 000 zbierkových predmetov a vyše 43 000 knižných jednotiek. Od roku 2010 sa vykonáva ich evidencia elektronicky v systéme Bach-Promuzeum. V súčasnosti nastáva v živote múzeí nové obdobie, keď sa prestávajú orientovať na stabilné „kamenné" expozície, ale snažia sa byť viac interaktívne. V týchto líniách ide aj Slovenské poľnohospodárske múzeum, keď sa sústreďuje najmä na krátkodobé výstavy a prezentačné aktivity čerpajúce z kalendárnych a výročných zvykov, zamerané najmä na návštevníkov z radov predškolskej a školskej mládeže. Múzeum zvýšilo podiel prezentačných podujatí organizovaných mimo svojho sídla a rozšírilo svoju účasť na veľtrhoch a výstavách organizovaných na pôde Agrokomplexu. Výstavy múzea neboli len statické, ale hýrili zaujímavými živými ukážkami. K najobľúbenejším akciám patrili: Staviame my máje, Noc v múzeu, Traktorparáda, Tradičné senobranie, Dni európskeho kultúrneho dedičstva a Mikulášsky vlak. Tieto aktivity múzea sa prejavili v každoročne zvyšujúcej sa návštevnosti múzea, ktorá sa ustálila na počte vyše 25 000 návštevníkov.

Ing. Miloš Jurkovič
Prvým správcom Zemédélského múzea v Bratislave bol Ing. Miloš Jurkovič, po zlúčení do Slovenského múzea sa stal jeho riaditeľom. Miloš Jurkovič sa narodil 30.7.1900 v Kráľovej pri Modre v rodine evanjelického farára a osvetového pracovníka Vladimíra Jurkoviča. Bol pravnukom slávneho Samuela Jurkoviča, národného buditeľa a priekopníka v zakladaní
spolkov a družstiev. Po štúdiách na Vysokej škole technickej v Prahe sa stal poľnohospodárskym inžinierom. Jeho národné povedomie, vštepované rodinnou výchovou, sa tu prejavilo členstvom v známom študentskom spolku Detvan, v ktorom sa stal tajomníkom. Prípravou na jeho budúce poslanie sa stalo pôsobenie v Zemedelskom múzeu v Prahe, kde získal odbornú prax pod vedením profesora Dr. Josefa Kazimoura. Vtedy podnikal študijné cesty do všetkých významných poľnohospodárskych múzeí v Európe, z ktorých poznatky potom mohol využiť pri vytváraní Zemédélského múzea v Bratislave. Tu sa venoval najmä príprave expozícií, zhromažďovaniu zbierkových predmetov a literatúry, ale aj systematickému výskumu dejín slovenského poľnohospodárstva. Po zlúčení do Slovenského múzea sa stal jeho riaditeľom a v tejto funkcii vytrval do jeho reorganizácie v roku 1955. Popritom bol členom výboru Zväzu slovenských múzeí a pôsobil v Muzeologickom kabinete. Rozvíjal značnú publikačnú činnosť pozostávajúcu zo správ o činnosti múzeí, výskumu dejín poľnohospodárskej osvety a najmä z bibliografických prác. Bol členom komisie SAV pre poľnohospodársku terminológiu a pôsobil aj na Filozofickej fakulte UK. Aj po odchode do dôchodku sa aktívne činil pri znovuzakladaní Poľnohospodárskeho múzea v Nitre, bol členom jeho vedeckej rady a predsedom redakčnej rady zborníka Agrikultúra. Zomrel 13. decembra 1987. Kedže bol dlhoročným riaditeľom, jediným odborným pracovníkom a v podstate tvorcom Zemedelského múzea v Bratislave, môžeme s čistým svedomím povedať, že toto múzeum zosobňoval.

PhDr. Otmar Gergelyi (1919-1995)
Pracoval v múzeu od roku 1965 do roku 1979 ako historik. Pôvodne vyštudoval kombináciu dejepis-nemčina a dlhé roky pôsobil ako archivár, ale bol všestranným znalcom a vypracoval sa na odborníka v mnohých odvetviach. Do múzea získal stovky cenných predmetov, pripravil množstvo expozícií, ale najcennejšie boli jeho vedeckovýskumné práce. Venoval sa najmä dejinám výroby poľnohospodárskych strojov a náradia, činnosti poľnohospodárskych spolkov a biografiám významných poľnohospodárskych osobností. Pozornosť zameral aj na dejiny Nitry a okolia, hospodárske dejiny Slovenska a historické charakteristiky obcí. Bol vedeckým spolure-daktorom a neúnavným prispievateľom do múzejného periodika Agri-kultúry. Jeho činnosť pomohla budovať obnovené múzeum a zaslúžil sa o jeho vzrastajúcu úroveň.

Ing. Štefan Rajnoha
Bol prvým riaditeľom Poľnohospodárskeho múzea v Nitre, od roku 1960 do roku 1967. Absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. S jeho osobou je spojené znovuobnove-nie múzea, má veľké zásluhy na získaní a renovácii priestorov pre múzeum. Je autorom Programu Poľnohospodárskeho múzea, organizačnej schémy a scenárov prvých expozícií. Ako odborný pracovník viedol oddelenie pestovania rastlín. V odbornej práci sa zameriaval na spracovanie vývoja poľnohospodárskej techniky. Po odchode z múzea vyštudoval Karlovu univerzitu v Prahe.

Ing. Jozef Vontorčík, CSc. (1937-)
Vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku a pôvodne pracoval ako zootechnik. Od roku 1965 pracoval v múzeu ako odborný pracovník a v roku 1967 vystriedal na poste riaditeľa Ing. Rajnohu. Zapojil sa do budovania zbierkového fondu, zúčastnil sa viacerých záchranných zberov predmetov. Je podpísaný pod množstvom expozícií a výstav, nielen v Slovenskom poľnohospodárskom múzeu. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa zaoberal najmä chovom hovädzieho dobytka, merinových oviec a včelárstvom. Bol predsedom poľnohospodárskej sekcie Spoločnosti pre dejiny vied a techniky pri SAV, členom predsedníctva AIMA (Medzinárodnej asociácie poľnohospodárskych múzeí), členom niekolkých vedeckých rád, externým pedagógom na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite a samozrejme aj členom Redakčnej rady zborníka Agrikultúra, do ktorej bol činorodým prispievateľom. Inicioval výučbu muzeológie na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre, pri ktorej sa snažil o tesnú spoluprácu s múzeom. V múzeu pôsobil do roku 2004.

Ing. Milan Petráš, CSc. (1941-)
Pôvodne vyštudoval Agronomickú fakultu Vysokej školy poľnohospodárskej a dlhé roky pracoval v tomto odbore. Do múzea sa dostal v roku 1970 a pracoval v ňom do roku 1990 ako vedúci dejín, neskôr zástupca riaditeľa. Je autorom mnohých expozícií, výstav a taktiež vedeckých prác z dejín poľnohospodárstva. Bol členom Redakčnej rady zborníka Agrikultúra. Neoceniteľné sú jeho zásluhy pri budovaní knižnice. Svojou odbornosťou a pedantnou prácou značne pozdvihoval úroveň múzea.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Príjemne nás prekvapili niektoré pozitívne signály, ktoré sme dostali po publikovaní článku "NZTV - televízia, ktorá hlbšie klesnúť nemôže". V článku sme kritizovali hlúpo-štvavý televízny šot, ktorý odvysielala novozámocká televízia v súvislosti s hádkou dvoch rómskych skupín na Hlavnom námestí. Verejnosť (minimálne premýšľajúca časť) dobre vidí, že táto cesta vedie do pekiel - a to za uplynulých 20 rokov nedostala jedinú pozitívnu správu o Rómoch, ktorých problémy (a problémy s ktorými) samospráva demonštratívne ignoruje - ak nepočítame epizodické pokusy zbaviť ich strechy nad hlavou predajom domov, v ktorých aktuálne bývajú.

Buď bol minulý režim sociálnejší, alebo len funkcionári a novinári trochu inteligentnejší, faktom však je, že pozitívne príklady dostávali publicitu... Vašej pozornosti predkladáme jeden takýto "pozitívny článok", ktorý vyšiel v podnikových novinách Elektrosvit 10.9.1976.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

OZ Lucerna Tvrdošovce a ObFZ Nové Zámky v sobotu 6.7.2013 na futbalovom štadióne Juraja Szikoru v Tvrdošovciach zorganizovali futbalový turnaj.

OZ Lucerna Tvrdošovce a ObFZ Nové Zámky v sobotu 6.7.2013 na futbalovom štadióne Juraja Szikoru v Tvrdošovciach zorganizovali futbalový turnaj.

Vyhodnotenie 4. ročníka mládežníckeho futbalového turnaja Móder Cup 2013

Hráč zápasu:

Najlepší brankár turnaja

Král strelcov turnaja

Cena Predsedu ObFZ Nové Zámky - TALENT TURNAJA

Mátyás Király - MŠO Štúrovo

Cena OZ Lucerna Tvrdošovce pre domáceho hráča

Korádo Lakatoš, Mário Lakatoš

Cena Fair play CENA JOZEFA MÓDERA

Konečné poradie mužstiev CENA LADISLAVA MÓDERA

V rámci turnaja sa prvý krát uskutočnila pre verejnosť dňa 5.7.2013 súťaž v kopaní jedenástok.

Víťazi :Kategória do 15 rokov: Dávid SZIKORA

Kategória nad 15 rokov: Dávid CSÁSZÁR

Okrem uvedených cien a ocenení OZ Lucerna podporilo činnosť mládežníckeho futbalu v obci darovaním 6 ks futbalových lôpt pre našu futbalovú mlaď.

Po ukončení turnaja sa už tretí krát uskutočnilo aj stretnutie športových veteránov obce. Na neformálne stretnutie boli pozvaný s prihliadnutím k oslavám 90. výročia založenia ŠK :

Magdaléna Schváb, Katarína Bertová, Katarína Móderová, Michal Bara st., Jozef Vass, František Gyurek, Štefan Gyurek, Jozef Móder, Vojtech Brokeš, Július Szvetko, Zoltán Szabó, František Újhelyi, Anton Szpevák, Karol Birkus, Ján Fugli, Ladislav Vanya, Ladiszlav Tóth, Tibor Szabó, Ladislav Pósa, Alexander Borbély,Gabriel Brat, Miroslav Lipták a Róbert Borbély, ktorí obdržali pamätný list, športový builten a pamätnú športovú zástavku športového klubu a OZ Lucerna.

Spomedzi pozvaných hostí boli potom ocenený cenou OZ Lucerna „Športový veterán 2013“

• Jozef Vass – za dlhoročnú futbalovú hráčsku, trénerskú a obetavú funkcionársku činnosť v prospech ŠK,
• Anton Szpevák -za dlhoročnú hráčsku futbalovú a stolnotenisovú činnosť a znovuobnovenie stolnotenisového oddielu ŠK,
• Štefan Gyurek – prvý reprezentant a 1. ligový futbalista obce za vzornú reprezentáciuTvrdošoviec a obetavú a úspešnú trénerskú prácu v prospech ŠK.

Podujatie sa už tradične usporadúva pod záštitou ObFZ Nové Zámky a tohto roku ho mimoriadne podporil Nadačný fond Slovenskej sporiteľne v Nadácii Pontis. Za dlhoročnú turnaja podporu OZ Lucerna zvlášť ďakuje stabilným sponzorom podujatia, samospráve obce Tvrdošovce, Nitrianskemu samosprávnemu kraju, PD Tvrdošovce, firmám Desing Net sro., Some Juh sro. Makostav sro. Stabil sro. a Kaviarni Rozálka.

Na základe Infozákona sme požiadali MsÚ o vypracovanie zoznamu služobných áut používaných Mestom Nové Zámky a jeho rozpočtovými a príspevkovými organizáciami. Žiadali sme o každom vozidle uviesť ŠPZ, typ, rok obstarania, obstarávaciu cenu, nesplatenú časť leasingu, počet najazdených km, komu je pridelené a za akým účelom. Ako je z priloženej tabuľky zrejmé, na dve posledné otázky sme odpoveď nedostali.

Neostáva nám, než - s Vašou pomocou - chýbajúce údaje dohľadať. Rovnako by sme chceli zverejniť prehľad služobných áut používaných mestskými firmami, ktoré ale údaje o svojom hospodárení neposkytujú. Aj v tomto prípade prosíme čitateľov nášho portálu o doplnenie chýbajúcich údajov týkaúcich sa služobných áut používaných zamestnancami novozámockých mestských podnikov Brantner NZ s.r.o., Hotel Korzo a.s., Bytkomfort-servis s.r.o., Novocentrum a.s., Bytkomfort s.r.o. a NZ-Invest s.r.o.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

17. augusta 2013 sa uskutoční v Radave už po 7-ty krát Deň obce. Návštevníkov čaká guláš, víno, kultúrne a športové podujatia a Beáta Dubasová.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Pokračujeme v publikovaní prác Katalin Vadkerty k histórii pestovania a spracovania poľnohospodárskych plodín na území dnešného Slovenska. Predkladaná práca vyšla 11. zborníku Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre v r. 1972.
Predchádzajúce publikácie: "Dejiny cukrovarníckeho priemyslu a pestovania cukrovej repy na Slovensku (1800-1918)", "Vývoj agrotechniky cukrovej repy a úsilie o mechanizáciu jej pestovania v rokoch 1830-1918", "Vývoj technizácie a technológie v cukrovarníckom priemysle na Slovensku do konca 19. storočia"

Uverejnené s láskavým súhlasom autorky.

Problém zvyšovať úrodnosť pôdy má v dejinách poľnohospodárskych vied dôležité miesto. Spôsoby na udržovanie úrodnosti a skvalitňovanie pôdy poznali už v staroveku, keď na základe pozorovaní a skúsenosti používali na hnojenie popri maštaľnom hnoji a fekáliách sadru, slieň a popol. Toto obdobie v dejinách zúrodňovania pôdy znamená začiatok uvedomelého boja človeka s prírodou, keď človek dlhodobé praktické skúsenosti začína už vedome uplatňovať a používa také náhradné materiály, ktoré sa ukázali užitočnými.

Na odbornú analýzu základných poľnohospodárskych problémov bolo však treba ešte dlho čakať. Až v druhej polovici 18. storočia začala sa analýza a odborné rozpracúvame systematického zúrodňovania pôdy. Začala sa tiež hľadať odpoveď na otázku, čo treba rozumieť pod pojmom úrodnosť pôdy, ktoré faktory rozhodujú o kvalite pôdy a pod. Začala sa skúšať účinnosť maštaľného hnoja a hľadala sa odpoveď na to, prečo dáva pôda po dlhoročnom pestovaní rovnakej plodiny na tej istej pôde stále menšiu úrodu. Práca vyžadovala pomerne dlhý čas a prvé objavy trvalej vedeckej hodnoty sa ukázali až v tridsiatych rokoch 19. storočia. Svedčili o tom, že nestačí študovať len vonkajšiu a vnútornú stavbu rastlín, ale bezpodmienečne treba skúmať aj hmoty prispievajúce k rastu rastliny, ako aj zmeny, ktoré nastávajú v rastlinách počas ich rastu. Uvedené problémy svojím charakterom už nepatrili do oblasti botaniky, ale do chémie. Hoci je chemické pozorovanie biológov staršieho dáta, za začiatok sústavného zbližovania uvedených dvoch vedných disciplín považujeme tridsiate roky 19. storočia.[1]

Keďže európski učenci na prelome 18. a 19, storočia vedeli ešte málo o výžive rastlín a o úlohe minerálnych látok v tomto procese, berlínska Akadémia vied vypísala roku 1800 konkurz na riešenie problému, či rastliny dostávajú minerálne látky z pôdy, alebo si ich samy vytvárajú. Nadhodeným problémom sa začalo zaoberať niekoľko vedcov a výsledkom ich skúmaní bola séria štúdií uverejnených v rokoch 1819—1840. Prevažná väčšina týchto prác dokazuje, že rastliny dostávajú minerálne látky prirodzeným spôsobom z pôdy.[2]

Medzitým v kruhu hospodáriacich roľníkov začal kolovať poznatok, že na zvyšovanie úrodnosti pôdy stačí vyšší obsah humusu.[3]

V skúmanom období každý roľník vedel, že tmavšia, na humus bohatšia pôda dáva najväčšiu úrodu a že maštaľný hnoj sa v pôde premieňa na humus. Táto zdanlivo jednoduchá teória, ktorú odborne rozpracoval Albrecht T h a e r (tzv. Thaerova teória), naučila roľníkov oceňovať maštaľný hnoj a dokazovala potrebu systematicky ho dorábať. Na väčších majetkoch postupne zanechávali úhorovanie a prechádzali na pestovanie krmovín, čo znamenalo prechod od trojpoľnej sústavy na voľný spôsob hospodárenia. Thaerovi prívrženci sa delili do dvoch skupín. Prvá skupina skúmala zloženie maštaľného hnoja, druhá zloženie pôdy, čím sa založili základy novej vednej disciplíny — pedológie.[4]

Thaerova teória znamenala začiatok spolupráce chemikov a botanikov a roku 1840 vyšlo prvé dielo analyzujúce súvislosť medzi botanikou a organickou chémiou. Autorom tejto práce bol známy a uznávaný nemecký chemik Justus L i e b i g. [5]

Výsledky jeho výskumu otvárali novú etapu v dejinách poľnohospodárskej vedy a založili základy novej disciplíny skúmajúcej možnosť nahradiť pôde výživné látky, ktoré z nej plodiny počas vegetácie odčerpali.

Liebigova práca mala nevšedný ohlas a vyvolala rušnú výmenu názorov medzi vedcami, čo zasa prispievalo k rozvoju poľnohospodárskeho výskumu. V dôsledku Liebigových presvedčivých dôkazov a jeho jasného a zrozumiteľného systému vydobila si agrochémia vážne miesto v rade poľnohospodárskych vedných disciplín. Liebigova teória nenahraditeľnosti prvkov a zákon minima sa stali základom uvedomelého poľnohospodárstva a sám Liebig prvým hlásateľom potreby hnojiť priemyselnými hnojivami. Jeho prvé priemyselné hnojivo však nemalo úspech. Príčina neúspechu nespočívala v samej teóri, ale v skutočnosti, že prvé priemyselné hnojivo vytvoril Liebig len na základe teoretických poznatkov, ktoré si v praxi neoveril. Po tomto neúspechu spájal už Liebig vlastné pokusy s praxou. Nová metóda mu pomohla revidovať predchádzajúci odmietavý postoj k dusíkatým hnojivám a roku 1862 priznal dusíku rozhodujúci význam pri hnojení. [6]

* * *

V päťdesiatych rokoch minulého storočia v uhorskom poľnohospodárstve čoraz častejšie začínali zdôrazňovať potrebu prejsť na vyššiu formu hospodárenia. Súdobá odborná literatúra [7] venovala pomerne veľa miesta problému zvyšovania kvality pôdy a pri výskume účinnosti maštaľného hnoja a hnojenia zelenou hmotou nachádzame v tlači zo šesťdesiatych rokov už niekoľko propagačných článkov o výsledkoch používania priemyselných hnojív v cudzine.

Systematickú propagáciu tohto účinného faktora v poľnohospodárstve možno sledovať až začiatkom osemdesiatych rokov. Odborníci v tomto prvom období propagácie skúmajú výsledky a možnosti používania priemyselných hnojív prevažne len z hľadiska potrieb veľkostatkov a dokazujú, že systematické používanie rozličných druhov priemyselných hnojív poskytne používateľom nové finančné zdroje.[8]

V osemdesiatych rokoch minulého storočia potreba sanácie uhorského poľnohospodárstva stávala sa nanajvýš naliehavou, pretože Uhorsko vykazovalo v tomto období najnižšie priemerné úrody v Európe. V súdobej tlači sa v súvislosti s týmto stavom konštatovalo, že „orná pôda východne od Uhorska f v Rusku) je ešte nevyužitá, čiže v dobrom stave, a západne od Uhorska (v západnej Európe) už prešli na intenzívne hospodárenie". Pretože pôda v Uhorsku bola vyčerpaná, jediným východiskom z krízy bol prechod na intenzívne hospodárenie. Veľkostatky, predovšetkým cukrovarnícke majetky pestujúce vo veľkom cukrovú repu, ktoré vzápätí začali používať rozličné druhy priemyselných hnojív, dosiahli pomerne dobré výsledky, a to aj v prípade iných poľnohospodárskych plodín.[9]

Naproti tomu stredné a malé roľnícke hospodárstva pracovali naďalej prastarými metódami a pestovali prevažne len klasické poľnohospodárske plodiny. V súčasnej odbornej tlači sa prejavuje snaha získať aj široké vrstvy roľníkov pre nové formy hospodárenia. [10]

Systematický výskum s rozličnými druhmi priemyselných hnojív začala organizovať roku 1885 Poľnohospodárska akadémia v Magyaróvári, na území dnešného severozápadného Maďarska. Profesori tejto známej vysokej školy sa obrátili na poľnohospodárov v Uhorsku s výzvou, aby sa zapájali do systematických výskumných prác, poslali jej svoje prihlášky a neskôr aj výsledky vlastných výskumov. [11]

Výzvu uverejnili v časopise Mezógazdasági Szemle [Poľnohospodárske pohľady), ktorý však čítali len odborníci a zámožnejší poľnohospodári. Táto skutočnosť determinovala aj okruh záujemcov.[12]

K systematickému presvedčovaniu stredných a malých roľníkov a k vypracovaniu metód hnojenia priemyselnými hnojivami pre ich potreby došlo až na prelome 19. a 20. storočia. Podnikavejší maloroľníci začali skúšať účinnosť hnojenia priemyselnými hnojivami aj skôr. No neúspechy vyplývajúce z nesprávnej metódy alebo nevhodnej voľby druhu priemyselného hnojiva odradili ich od ďalších, finančne dosť nákladných pokusov. [13]

Slovenskí roľníci sa mohli o účinnosti hnojenia priemyselnými hnojivami dočítať v slovenskom poľnohospodárskom časopise Obzor až od konca sedemdesiatych rokov minulého storočia.[14]

Boli to kratšie poučné články alebo stručné správy o dosiahnutých výsledkoch, o používanej metóde a o druhu priemyselných hnojív. Pozoruhodné je, ako rýchlo a pohotovo reagovali redaktori a dopisovatelia časopisu na skúmanú problematiku. Sú prípady, keď informácie a rady o možnostiach používania priemyselných hnojív napr. pri pestovaní zemiakov predchádzali podobné správy v maďarskej odbornej tlači. Uvedené správy svedčia o tom, že slovenským roľníkom koncom 19. storočia nebola už cudzia otázka používania priemyselných hnojív, hoci ich z hmotných dôvodov nemohli prakticky používať ešte ani v posledných predvojnových rokoch.

Ministerstvo poľnohospodárstva podporovalo predaj priemyselných hnojív za pomoci Hornouhorskej expozitúry a umožňovalo záujemcom výhodný nákup. V jeseni 1909 sprostredkovala Hornouhorská expozitúra pestovateľom slovenských stolíc celkove 39 vagónov priemyselného hnojiva a očakávala, že jeho odber sa v nasledujúcom roku zvýši. [15]

Možno predpokladať, že odberateľmi priemyselného hnojiva boli predovšetkým veľkostatkári. Domnienku, že roľníci v slovenských severných stoliciach v uvedenom období sotva hnojili priemyselným hnojivom, potvrdzujú len nepriame dôkazy. |e známe, že koncom prvého desaťročia 20. storočia prešla na priemyselné hnojenie v hospodársky vyspelejších, úrodnejšícti a tak aj zámožnejších južnoslovenských stoliciach len tá časť roľníkov, ktorá pestovala cukrovú repu a väčšina z nich sa pri vlastnej neochote používať priemyselné hnojivo odvolávala na nevhodné klimatické podmienky. Na vyvrátenie ich predsudkov bolo potrebných ďalších desať rokov. [16]

***

V druhej polovici minulého storočia sa výrobcovia zameriavali na výrobu priemyselných hnojív obsahujúcich dusík, fosfor a draslík. Ich výrobná činnosť závisela teda od výsledkov súdobého vedeckého bádania, ktoré dokazovalo, že dodávanie uvedených živín do pôdy účinne podporuje rast poľnohospodárskych plodín.

Je všeobecne známe, že Uhorsko v druhej polovici minulého storočia patrilo do skupiny štátov pestujúcich kvalitné obilniny. Otázka zvyšovať kvalitu a kvantitu obilnín, predovšetkým pšenice, dostávala sa do popredia záujmu výskumných pracovníkov, ktorých cieľom bolo ustá-liť maximum a minimum potrebného množstva priemyselného hnojiva.[17]

Výskumom určili metódu používania priemyselných hnojív, najlepšie druhy; a najvhodnejší čas na ich rozhodenie. Za najúčinnejší druh priemyselného hnojiva určili superfosíät, ktorý podľa kvality pôdy odporúčali miešať aj s inými živinami.[18]

Všeobecne hlásali teóriu, že pôda pri pestovaní pšenice stráca veľké množstvo fosforu a v superfosfáte videli vrcholne účinný prostriedok na zvyšovanie a skvalitňovanie pestovanej pšenice. Vyzdvihovali prednosť superfosfátu natoľko, že hodnotnú Tho-masovu múčku odsúvali až na druhé miesto. Na otázku, v ktorom ročnom období používať priemyselné hnojivo, dávali jednoznačnú odpoveď, že bezpodmienečne po jesennej orbe, a to aj vtedy, keď ide o jarnú sejbu.[19]

V súdobej odbornej literatúre a tlači sa uverejňovali výsledky pestovateľov pšenice. Z územia dnešného Slovenska sú to výsledky z veľkostatkov, kde pokusy robili na pomerne veľkej rozlohe.
V Kravanoch pri Dunaji (bývalá Ostrihomská stolica) sa roku 1905 priemyselné hnojenie pšenice používalo už vo veľkom a podarilo sa zvýšiť úrodu pšenice priemerne o 3,12 q na katastrálnom jutre.[20]

Na majetku ostrihomského arcibiskupa v Kvetnej priniesli prvé výskumy hnojenia pšenice priemyselnými hnojivami pomerne dobré výsledky. Prieskum vykonali na 12 parcelách v rozlohe po 600 siah2. Na prvej parcele použili maštaľný hnoj, druhú nepohnojili a na ostatných desiatich rozhodili rozličné druhy priemyselného hnojiva. Najlepšie sa uplatnili kombinácie so superfosfátom. Kostná múčka nemala účinnosť. Draselná soľ zvýšila síce úrodnosť o 30 °/o, ale pestovanie pšenice s draselnou soľou sa ukázalo nerentabilným, pretože vysoká cena draselnej soli prevýšila hodnotu zvýšenej úrody pšenice. Preto odborníci uvedeného veľkostatku rozhodli, že v budúcnosti budú na celom majetku používať superfosfát.[21]

Na želiezovskom veľkostatku grófa Breunnera (Tekovská stolica) začali hnojiť pšenicu priemyselným hnojivom už roku 1886. Pokusy z rokov 1886—87 uverejnili s poznámkou, že získané výsledky im poslúžia ako základ pri zavádzaní hnojenia pšenice priemyselnými hnojivami vo veľkom. Skúmali účinnosť jednotlivých druhov priemyselného hnoji"! a prišli k záveru, že v ich klimatických podmienkach sa najlepšie osvedčuje superfosfát rozhodený po jesennej orbe. Touto metódou zvýšili ú-rodnosť pšenice priemerne až o 30—40 %. [22]

Pohronské hospodárstva v okolí Levíc dosiahli v pestovaní pšenice pekné výsledky aj bez používania priemyselných hnojív. Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia mala tamojšia pôda ešte potrebnú zásobu dusíka. No aj tu začali sa už prejavovať dôsledky jednostranného pestovania obilnín vo forme nedostatku fosforu v pôde. Podnikaví a skúsení roľníci začali používať superfosfát. Výsledky boli také uspokojivé, že sa rozhodli systematicky používať superfosfát. [23]

V propagácii účinnosti používania priemyselných hnojív medzi roľník mi Tekovskej stolice sa pokračovalo aj v prvom desaťročí nášho storočia. Iniciátorom propagačných akcií sa stal Hospodársky spolok Tekovskej stolice. Nevyhnutnosť prejsť na systematické priemyselné hnojenie v stolici stala sa naliehavou otázkou dňa, pretože živočíšna výroba mala klesajúcu tendenciu. Od roku 1900 sa znížil stav oviec o 10 %, ošípaných o 15 % a hovädzieho dobytka až o 23 °/o. Roku 1910 rozdelili medzi záujemcov spomedzi maloroľníkov 500 korunovú podporu Ministerstva poľnohospodárstva na nákup superfosfátu. Podpora sa viazala na nasledujúce podmienky: každý uchádzač bol povinný zasiať pšenicu na pôde dvoch katastrálnych jutár. Na prvé jutro sa malo rozhodiť 200 kg superfosfátu, druhé malo zostať nepohnojené. Výsledky boli sľubné, pretože sa zvýšila hektolitrová váha pšenice, čiže vzrástla kvalita obilnín a úroda z katastrálneho jutra sa pohybovala medzi 14,5 až 15,75 q a v jednom prípade hlásili úrodu až 25,55 q [24]

Používanie priemyselných hnojív stálymi pestovateľmi cukrovej repy v južnej časti Tekovskej stolice stávalo sa začiatkom nášho storočia už všeobecným. Na základe dlhoročných skúseností odporúčali odborníci použiť na katastrálne jutro pšenice 75—100 kg superfosfátu pri dodržiavaní špeciálnych osevných postupov vypracovaných pre menšie hospodárstva. [25]

Z veľkostatkov Nitrianskej stolice vyslúžil si prvenstvo komplex majetkov barónov Stummerovcov, kde sa v rokoch 1887—1890 udomácnil voľný spôsob hospodárenia. V tejto veľkej poľnohospodárskej premene našli odborníci veľkostatku veľmi vážnu pomoc v rozličných druhoch priemyselných hnojív. Priemerné päťročné úrody pšenice pestovanej ešte bez priemyselných hnojív (v rokoch 1877—1881) boli 8,33 q z katastrálneho jutra. Tieto úrody zvýšili pomocou priemyselných hnojív, predovšetkým superfosfátu, v nasledujúcom päťročnom období (1882 až 1886) na 9,65 q, v rokoch 1887—1891 na 10,25 q, v rokoch 1892—1896 na 11,91 q a v ďalších piatich rokoch (1897—1901) až na 13,91 q. [26]

Prvenstvo medzi veľkostatkami v Bratislavskej stolici patrí nesporne panstvu gr. Michala Esztertuázyho v Galante (majetky v Bernolákove, v Tomáši kove, vo Vozokanoch a v Jatove) a veľkostatku bratov Kuffnerovcov v Sládkovičove.
Spomenutý majetok gr. Eszterházyho sa dostal roku 1894 do rúk skúseného a v Uhorsku už dobre známeho poľnohospodárskeho odborníka Fridricha R o v a r u.[27]

Nový riaditeľ majetku začal po nástupe rozsiahle výskumy s hnojením priemyselnými hnojivami. Rozloha výskumných pozemkov bola pomerne veľká a prevažná väčšina z nich dosahovala až 30 jutrov. Výskumy začal Rovara dôkladnou analýzou pôdy a štúdiom klimatických podmienok okolia. V prvej fáze pokusov z roku 1894 hľadal odpoveď na otázku, akú úrodu dávajú jednotlivé pôdne typy, v tomto prípade menej úrodná piesočnatá pôda vo Vozokanoch. Pšenica zasiata po kukurici s dávkou 100 kg superfosfátu priniesla o 10 % a s pridaním 30 kg čílskeho liadku o 4 % vyššiu úrodu ako nepohnojená, ale po jačmeni s vikou siatou dosiahol až 40 % zvýšenie úrody. Po jačmeni aj pri prihnojení 100 kg superfosfátu dosiahol len 8% zvýšenie úrody pšenice.

Po lucerne zasiata pšenica priniesla bohaté úroky kapitálu investovaného do priemyselných hnojív, a to v prvom prípade 328 %, v druhom 211 % a v treťom 380 %.[28]

V nasledujúcom roku začal Rovara pestovať pšenicu na hlinitých pieskoch v Bernolákove. Na každé katastrálne jutro dal rozhodiť 100 až 200 kg superfosfátu. Výsledky boli rozmanité, ale v porovnaní s úrodou z nehnojeného pozemku (2,58 q) možno sledovať nezvyčajné zvýšenie úrody. Pomocou 100 kg superfosfátu dosiahol z katastrálneho jutra v prvom prípade 5,99 q, v druhom 6,20 q a v treťom až 7,47 q úrody. Kým jedna nepohnojená parcela poskytla úrodu 4,54 q, s dávkou 100 kg superfosfátu ju zvýšil na 6,10 q a 200 kg superfosfátu až na 7,57 q. [29]

Najvyššiu úrodu pšenice 16,47 q z uhorského jutra dosiahol Rovara roku 1902 na majetku v Jatove. Treba dodať, že úroda pšenice pestovanej v Jatove bez hnojenia priemyselnými hnojivami sa pohybovala od 7,67 q do 11 q z uhorského jutra. [30]

Pritom nemožno zabúdať ani na vedľajšie účinky priemyselných hnojív. Plodina pohnojená priemyselným hnojivom sa stáva odolnejšia proti rozličným chorobám. [31]

Pozornosť čitateľov časopisu Koztelek upútala zaujímavá správa z roku 1896, v ktorej autor, hospodársky vedúci istého tritisícjutrového majetku na okolí Trnavy, analyzoval výsledky prechodu tohto majetku na intenzívny spôsob hospodárenia. Pisateľ článku (L os to f e r) prevzal správu majetku roku 1888. Majetok bol predtým zameraný na jednostranné pestovanie obilnín a týmto doslova drancujúcim hospodárením sa pôda celkom vyčerpala. Nový riaditeľ začal sanáciu majetku postupnou orbou úhorov, do ktorých dal zasiať pšenicu. Prvú trojročnú fázu práce považoval za prechodné obdobie, do roku 1891 likvidoval úhoro-vanie a začal vo veľkom hnojiť priemyselnými hnojivami. Pod pšenicu použil 100—150 kg superfosfátu na jedno uhorské jutro, čím sa mu podarilo v porovnaní s výsledkami z prvých troch rokov zvýšiť úrodnosť o 2,54 q. [32]

Podľa tvrdenia súdobých odborníkov reaguje raž zo všetkých druhov obilnín najúčinnejšie na priemyselné hnojivo. Príčinu si vysvetľovali skutočnosťou, že korienky raži prijímajú len ľahko rozpustné živiny, raž je odolnejšia proti suchu ako ostatné druhy obilnín a prevažná časť jej vegetačného obdobia pripadá na vlhkejšie jarné mesiace. Odborníci považovali superfosfát za najvhodnejší druh priemyselného hnojiva pre raž a podľa kvality pôdy odporúčali pridať aj síran amónny.[33]

Raž je obilnina charakteristická pre hornatejšie kraje. Odtiaľ pochádzajú aj naše príklady. Prvý je zo Šarišskej stolice, kde v Kapišovej dopestovali raž v pôde pohnojenej rašelinou a superfosfátom a z jedného katastrálneho jutra zožali až 16,54 q, čo znamenalo zvýšenie úrody o 5,44 q.[34]

Druhý príklad je z Liptovskej stolice z Trsteného, kde nepo-hnojená pôda dávala len 6,40 q z katastrálneho jutra. Superfosfátom ju však zvýšili na 11,70 q a draselnou soľou dokonca až na 17,70 q.[35]

Na galantskom majetku gr. Eszterházyho začali s priemyselným hnojením raži roku 1893. Úroda v uvedenom roku sa pohybovala medzi 5,39 q až 7,64 q z uhorského jutra. Systematickým priemyselným hnojením zvýšili úrodu do roku 1902 približne na 11 q z uhorského jutra.[36] Výsledky potvrdili prvenstvo superfosfátu a za optimálne množstvo v podmienkach panstva určili 100 kg na uhorské jutro.[37]

Jačmeň patril v druhej polovici minulého storočia medzi rentabilné obilniny a najmä kvalitný sladovnícky jačmeň bol veľmi vyhľadávanou priemyselnou surovinou. Preto nebolo náhodou, že sa jačmeň medzi obilninami hnojenými priemyselným hnojivom dostal na popredné miesto. Odborníci na základe dlhodobých skúseností považovali jačmeň za takú obilninu, ktorá zužitkuje len najľahšie prístupné živiny, a preto siali jačmeň len do veľmi kvalitnej pôdy. V období, keď sa zavádzalo hnojenie priemyselnými hnojivami, odborníci diskutovali o tom, či je potrebné a či sa vôbec rentuje používať priemyselné hnojivá pod jačmeň, ktorý sa aj tak seje do kvalitnej pôdy.[38]

Na túto otázku hľadal odpoveď aj Fridrich Rovara, keď začal výskum na kvalitnej piesočnatej pôde. Výsledok prekvapil aji najskúsenejšieho pestovateľa, pretože do priemyselného hnojiva investovaný kapitál priniesol 115—175 % úroky.[39]

Ďalšími výskumami chcel Rovana dokázať, že priemyselnými hnojivami pohnojená predplodina ovplyvňuje úrodnosť jačmeňa. Výsledky jeho práce boli zaujímavé. Výborne sa vydaril jačmeň prihnojený čílskym liadkom — dal o 1,72 q vyššiu úrodu ako nepohnojený jačmeň siaty po kŕmnej repe. Jačmeň s prídavkom superfosfátu a siaty po kukurici dával o 1,74 q vyššiu úrodu ako nepohnojený. Naproti tomu jačmeň zasiaty za podobných okolností po kŕmnej repe nepriniesol nijaký úžitok.[40] V uvedenej sérii pokusov sa najlepšie uplatnil čílsky liadok a superfosfát.

Roku 1901 začal Rovara kombinovať niekoľko druhov priemyselných hnojív. Pokusy s Thomasovou múčkou a so superfosfátom sa vydarili nad očakávanie, ale kombinácia čílskeho liadku so síranom amónnym ho sklamala.[41]

Systematické používanie priemyselných hnojív na panstve gr. Eszterházyho malo vo všeobecnosti dobré výsledky, hoci globálna úrodnosť jačmeňa bola nižšia ako sa dosiahla pri pokusoch. Napr. roku 1893 priemerná úroda jačmeňa na majetkoch bola 5,52 q z uhorského jutra, no roku 1902 sa už zvýšila priemerne na 9,30 q. [42]

Na spomínanom veľkostatku v okolí Trnavy dosiahli pekné výsledky aj pri pestovaní jačmeňa hnojeného čílskym liadkom a priemernú úrodu z rokov 1888—1890 (5,83 q z uhorského jutra) zvýšili v rokoch 1891 až 1895 na 9,62 q.[43]

Počas dvadsaťdvaročnej systematickej práce zvýšili pomocou priemyselných hnojív aj na Stummerovskom panstve v Horných Obdokovciach celkove úrodu jačmeňa o 15 %.[44]

Odborníci odporúčali majetkom na južnom Slovensku pod sladovnícky jačmeň rozhodiť 150—200 kg superfosfátu. Potrebné množstvo dusíka radili zabezpečiť maštaľným hnojom a nie dusíkatými priemyselnými hnojivami, ktoré zvyšujú obsah proteínu v jačmeni, čo pri výrobe sladu nie je žiadúce. [45]

Najobľúbenejšou obilninou chladnejších a vlhkejších krajov bol ovos. Ovos si prevenstvo vyslúžil v hierarchii vitálnosti obilnín, pretože jeho korienky majú maximálnu schopnosť rozpúšťať živiny a dokážu absorbovať aj veľmi ťažko rozpustné zlúčeniny, o čom svedčia údaje vo vtedajšej odbornej literatúre. [46]

Zo skromnosti ovsa vyplýva, že s jeho hnojením priemyselnými hnojivami sa začalo pomerne neskoro. Prvé výsledky pochádzajú zo začiatku nášho storočia. V uvedenom období napr. v Abovsko-turnianskej stolici zožali z jedného katastrálneho jutra priemerne 6,60 q ovsa, no pridaním 100 kg superfosfátu zvýšili tento priemer až na 9,20 q. [47]

Vo Vlkase v Tekovskej stolici zvýšili pomocou 150 kg superfosfátu úrodu až na 12,60 q z katastrálneho jutra a v Hronskej Breznici zo 6,93 q na 9,80 q, čo znamená, že investícia 13 korún v podobe superfofsátu priniesla pestovateľom príjem 40—45 korún. [48]

Podľa tvrdenia odborníkov najlepšie reagoval ovos na superfofsát. [49]

Fridrich Rovara bol tiež tejto mienky, ale v prípade slabého klíčenia prihnojoval porast čílskym liadkom. [50] Túto metódu uplatňoval aj vtedy, keď sa z určitých príčin používali priemyselné hnojivá len na jar. Na jeseň pohnojený ovos dával o 12 % vyššiu úrodu ako ovos pohnojený na jar, na kvalitnejšej pôde sa však dosiahlo až 32 % zvýšenie úrody. [51]

Pekné výsledky v pestovaní ovsa dosiahli odborníci aj na Stumme-rovskom panstve v Nitrianskej stolici. Úrodnosť ovsa zvýšili od roku 1877 do roku 1902 až o 20 %. Treba dodať, že na tomto majetku nedávali priemyselné hnojivá priamo pod ovos, ale pod cukrovú repu, ktorá bola v osevnom postupe predplodinou ovsa. [52] Korigovali tak všeobecne zaužívanú zvyklosť, že ovos má v osevnom postupe nasledovať čo najneskôr po pohnojených plodinách.[53]

Aby cukrová repa počas niekoľkomesačného rastu nadobudla dobrú kvalitu, vyžadovala si vysoko kvalitnú pôdu, čo sa mohlo dosiahnuť len hnojením. Klasickú formu hnojenia, ť. j. hnojenie maštaľným hnojom, používali už od začiatku pestovania cukrovej repy. Od druhej polovice 19. storočia, najmä v osemdesiatych rokoch, začalo sa však už rozširovať hnojenie priemyselnými hnojivami a práve cukrová repa dopomáhala jeho udomácňovaniu v poľnohospodárskej oblasti Slovenska.

Odborníci odporúčali pestovateľom cukrovej repy hnojiť maštaľným hnojom i priemyselnými hnojivami. [54] Od začiatku osemdesiatych rokov väčšina veľkých repných hospodárstiev používala kombinovaný spôsob hnojenia, t. j. určité percento maštaľného hnoja nahrádzali priemyselnými hnojivami. [55]

Prax používať len priemyselné hnojivo sa udomácňuje na veľkostatkoch len od konca osemdesiatych rokov minulého storočia a prevláda natoľko, že napr. začiatkom 20. storočia v Bratislavskej stolici nejestvoval už veľkostatok, na ktorom by nepoužívali pod cukrovú! repu priemyselné hnojivo. [56] Napr. v Sládkovičove sa systematické používanie priemyselných hnojív datuje od roku 1881. Na hnojenie cukrovej repy roku 1882 použili priemyselné hnojivá v cene 19 800 zlatých a správa cukrovaru v nasledujúcom roku rozhodla, že každý rok investuje do nákupu priemyselných hnojív najmenej 100 000 zlatých. [57] V rokoch 1894—1911 zaplatili za priemyselné hnojivá celkove 621 521 zlatých, čo ročne znamenalo 77 690 zlatých. Rozhodnutie z roku 1883 síce nesplnili, no treba pritom brať do ohľadu skutočnosť, že cena priemyselných hnojív, predovšetkým superfosfátu, ktorý na tomto panstve používali vo veľkom, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia neustále klesala. Na prelome 19. a 20. storočia zaplatiť cukrovar za 1 q superfosfátu 10 zlatých. [58]

Podľa zachovaných údajov vynaložili veľkú sumu na nákup priemyselného hnojiva aj na Schoellerových majetkoch v Tekovskej stolici. V rokoch 1899—1914 vyplatili 200 381 korún, z čoho na jeden rok pripadalo 12 524 korún. [59] Okrem uvedeného množstva priemyselných hnojív používali na hnojenie aj veľké množstvo saturačných kalov, ktoré dostávali podľa zmluvy z cukrovaru v Pohronskom Ruskove. [60]
Zaujímavé pokusy začali robiť roku 1904 na majetkoch šurianskeho cukrovaru. Vyskúšali všetky vtedy známe druhy priemyselných hnojív.

V podmienkach panstva sa najlepšie osvedčila trojitá kombinácia superfosfátu, čílskeho liadku a draslíka, ktorou dosiahli o 90 % vyššiu úrodu ako na nehnojenej pôde. Pri používaní len superfosfátu bola úroda o 40 % nižšia ako po uvedenej trojitej kombinácii. Superfosfát s čílskym liadkom dával o: 20 % nižšiu úrodu. [61]

Na repných poliach v Ludaniciach a v Komjaticiach v Nitrianskej stolici prestali pomerne nákladným čílskych liadkom hnojiť na prelome 19. a 20. storočia a začali používať čistý superfosfát. [62]

Riaditeľ majetkov gr. Eszterházyho dával už od konca minulého storočia pod cukrovú repu výlučne len priemyselné hnojivá, čím dosiahol veľmi dobré výsledky. Jutrovú úrodu zvýšil z 50 q na 149,60 q. [63] Dokonca vyhlásil, že bez priemyselných hnojív by sa cukrovú repu neopovážil pestovať. [64]

Pri pestovaní cukrovej repy na želiezovskom panstve zvýšili pri systematickom hnojení priemyselnými hnojivami úrodnosť repy až o 90 %. [65]

Veľké repárske hospodárstva veľa investovali do priemyselných hnojív. Ako sme videli, túto investíciu neustále zvyšovali, pretože systematickým hnojením priemyselnými hnojivami podstatne vzrastali hektárové úrody. [66]

Zemiaky boli v osemdesiatych rokoch minulého storočia na celom Slovensku hojne pestovanou plodinou a ich výroba pritom naďalej vzrastala. Odborníci húževnato propagovali pestovanie zemiakov, pretože išlo o užitočnú a pritom nenáročnú plodinu, ktorej sa dobre darilo aj v menej kvalitnej pôde a v krajoch s chladnejším podnebím. Zemiaky boli výdatnou a lacnou potravou a súčasne hľadanou surovinou na výrobu liehu a škrobu.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa odborníci mohli pri hnojení zemiakov priemyselnými hnojivami odvolávať len na cudzozemské poznatky a podľa nich odporúčať hnojenie superfosfátom alebo čílskym liadkom. [67]

Prvé domáce výsledky na Slovensku v rámci Uhorska máme z konca 19. storočia a tie dokazovali, že v našich podmienkach treba pri pestovaní zemiakov používať aj draselné hnojivá. Skúsenosti totiž pochádzali z južnej oblasti dnešného Slovenska, kde je pôda pomerne chudobná na draslík. Pestovatelia však nezabúdali ani na osvedčený superfosfát. [68]

Hnojenie zemiakov priemyselnými hnojivami sa však ujímalo veľmi pomaly. Nepovažovali ho za potrebné ani najvýznamnejší poľnohospodári v druhej polovici minulého storočia. Napr. na galantskom panstve gr. Eszterházyho nehnojili zemiaky priemyselným hnojivom ešte ani v druhej polovici deväťdesiatych rokov 19. storočia.

Rovara považoval hnojenie iných plodín za potrebnejšie a zemiaky hnojil priemyselným hnojivom len príležitostne. [69] Len už ako penzista venoval tejto otázke väčšiu pozornosť. Kombináciou; draselnej soli, čílskeho liadku a superfosfátu zvýšil v Tomášove úrodu zemiakov zo 77,33 q na 109,33 q z katastrálneho jutra.[70]

Pestovanie kukurice s používaním priemyselných hnojív sa dostalo do pestovateľského plánu poľnohospodárov na Slovensku až koncom osemdesiatych rokov 19. storočia. Táto mnohostranná priemyselná a kŕmna plodina postavila výskumníkov pred veľa ťažko riešiteľných otázok. Prvé správy o hnojení kukurice priemyselným hnojivom máme z územia dnešného južného Slovenska, kde vyskúšali niekoľko priemyselných hnojív, predovšetkým osvedčený superfosfát a síran amónny. Úrody sa zvýšili len v ojedinelých prípadoch [71], no vo všeobecnosti sa hnojenie priemyselným hnojivom nerentovalo. Táto skutočnosť odradila aj skúsených hospodárov-výskumníkov, akými boli Fridrich Rovara a Ján M o r á v e k, správca želiezovského majetku. [72]

Pretože kukurica veľmi účinne reagovala na maštaľný hnoj. pestovatelia kukurice zostali až do konca prvej svetovej vojny pri tradičnom spôsobe hnojenia.
Pomerne neskoro začali výskumy v oblasti hnojenia tabaku priemyselným hnojivom. Do konca osemdesiatych rokov 19. storočia nejestvujú ešte ani nijaké správy o pokusoch. [73] Až koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia vyzdvihovali odborníci užitočnosť hnojiť tabak priemyselnými hnojivami. Pritom vychádzali len z cudzozemských, predovšetkým nemeckých výsledkov, ktoré prispôsobovali na uhorské pomery. Odporúčali používať rašelinu a priemyselné hnojivá, pretože zvyšovali horľavosť tabakových listov, no upozorňovali aj na potrebu postupného dodávania draslíka. [74]

V pomeroch novohradskej stolice sa dobre osvedčil aj superfosfát. Napr. s prídavkom 200 kg superfosfátu zvýšili úrodu o 2,89 q [75] z katastrálneho jutra. Všeobecná skúsenosť však potvrdila, že fosfor zvyšuje obsah proteínu v tabakových listoch, čím sa zhoršuje jeho kvalita. Na zvyšovanie obsahu nikotínu odporúčali odborníci pridávať hnojivá s obsahom dusíka. [76]

Snaha zvyšovať úrodnosť neobišla ani vinohradníkov a pestovateľov ovocia. Vinohradníci vedeli, že nepohnojené vinohrady dávajú nekvalitné víno a prízvukovali, že ak poskytne pestovateľ viniču všetko potrebné, vynahradí sa mu to plnou mierou na jeseň. [77]

Koncom osemdesiatych rokov 19. storočia slovenskí vinohradníci poznali len maštaľný hnoj, no pri jesennom hnojení používali aj plevy a slamu. Údaje o používaní priemyselných hnojív sa vyskytujú len ojedinelé. Hnojenie priemyselnými hnojivami vo vinohradoch ujímalo sa dokonca aj na veľkostatkoch len veľmi pomaly. V polovici druhého desaťročia 20. storočia sa vinohrady hnojili ešte stále len maštaľným hnojom. [78]

Aj ovocné stromy sa začali priemyselnými hnojivami hnojiť až v prvom desaťročí 20. storočia. V prvej fáze pokusov vyskúšali ovocinári ako ovplyvňujú jednotlivé druhy priemyselných hnojív úrodu jabloní, slivák a čerešní. Zistili, že tieto ovocné stromy dobre reagujú na poskytnutý dusík, fosfor a draslík. Dusíkaté hnojivá, čílsky liadok a síran amónny rozhodili pod stromy na jar, ostatné živiny až na jeseň. Prekvapujúce boli výsledky hnojenia jabloní draselnou soľou v Bardejove, kde každý pohnojený strom dával o 30 kg vyššiu úrodu ako nepohnojený. Pri slivkách v Senci bol výsledok za podobných okolností ešte lepší, zvýšená úroda z jedného stromu sa pohybovala medzi 40—90 kg. [79]

Odborníci zdôrazňovali potrebu hnojiť ovocné stromy systematicky vápnom. Niektorí za najvhodnejšie považovali dodať potrebné množstvo vápna v trojročných až päťročných intervaloch, iní odporúčali dávať menšie, približne 20—30 dkg dávky pod jeden strom každý rok. [80]

Z uvedených poznatkov vyplýva, že pri prenikaní priemyselných hnojív do poľnohospodárstva na území dnešného Slovenska v rámci bývalého Uhorska možno rozlišovať dva prúdy. Prvý zachytil časť veľkostatkov, na ktorých sa v prvej fáze nami skúmaného obdobia v rozpätí rokov 1880—1918, teda v rokoch 1880 až 1900, robili výskumy so všetkými druhmi vtedy známych priemyselných hnojív, a v nasledujúcej druhej fáze — v rokoch 1900 až 1918 sa získané skúsenosti z praxe prenášali do hospodárskeho života. Druhý prípad, ktorý mal zachytiť stredných a malých roľníkov, do roku 1900 stagnoval. V nasledujúcej fáze — v rokoch 1900 až 1918 hnojenie priemyselnými hnojivami vlastne ešte len začína prenikať do ich hospodárstiev. Táto fáza sa teritoriálne obmedzovala na stredné roľnícke hospodárstva na území dnešného južného Slovenska.

1 Francúzski vedci už v rokoch 1780—1800 robili chemickú analýzu jednotlivých rastlín. Veľkú ozvenu vyvolala najmä práca francúzskeho vedca de Sausurea „Recherches chimiques sur la végétation" vydaná r. 1804 v Paríži, ktorá položila základy nového vedného odboru — fyziológie rastlín.

2 Pozri práre Johna, Jablonského, Lassaigre, Weigmana a Polstofa.

3 T h a e r : Grundsätze der rationellen Landwirtschaft I—IV. Berlín 1810.

4 Myslíme na vedcov Sprengela a S c h n u b e l a.

5 L i e b i g, J.; Die Chemie in ihrer Anwendung auf Agrikultur und Physiologie, 1840
a ďalšie jeho práce: Zur Theorie und Praxis in der Landwirtschaft, 1856; Die Grundsätze der Agrikulturchemie, 1855; Naturgesetze des Feldbaues, 1862.

6 Na základe prvých trvalých úspechov pracovalo v druhej polovici 19. storočia v západnej Európe už veľa tovární na výrobu priemyselných hnojív. Napr. na svetovej výstave v Paríži r. 1878 bolo zastúpených 66 firiem. Pozri Cserháti, S. Kossutány, T.: A Trágyázás alapelvei, Bp. 1887, s. 450.

7 Odborná literatúra vyšla prevažne v nemeckom a maďarskom jazyku. Prvý slovenský odborný poľnohospodársky časopis Obzor začal vychádzať v redakcii Licbarda až r. 1863.

8 Obzor, 1890, 98, a 1897, 7.; Mezögazdasági Szemle 1891, 533 (ďalej MgSz).

9 V a d k e r t y o v á. K.: Dejiny cukrovarníckeho priemyslu a pestovania cukrovej repy na Slovensku (1800—1918) — monografia. Bratislava 1972.

10 K e l e t i, K.: Hivatalos jelentés a budapesti 1885-iki országos általános kiállításrôl, Budapest 1886, III., 8,

11 MgSz, 1885, 385.

12 Ďalším propagátorom hnojenia priemyselnými hnojivami a odborným poradcom pestovateľov v Uhorsku bol Výskumný ústav poľnohospodársky (Mezögazdasági Kísérleti Intézet), ktorý v deväťdesiatych rokoch 19. storočia pracoval pod menom Krajinská uhorská kráľovská výskumná a pestovateľská stanica - Országos Magyar Királyi Novénytermelési Kísérleti Ällomás). Uvedený ústav založili na podnet profesorov Poľnohospodárskej akadémie v Magyaróvári. Prvým riaditeľom ústavu sa stal Sándor Cserháti, vysoko vážený vedec, organizátor a autor početných učebníc a odborných prác, iniciátor vydávania už spomenutého poľnohospodárskeho časopisu Mezögazdasági Szemle a 26 rokov jeho redaktor. Ústav svoju výskumnú a publicistickú prácu zameral v dvoch smeroch: 1. oboznamoval záujemcev so zahraničnými výsledkami hnojenia priemyselnými hnojivami, 2. popularizoval v Uhorsku dosiahnuté výsledky.

13 Pozsonyi Gazda (ďalej PG), číslo 7, 6.

14 Obzor, 1890, 98; 1902, 116—117.

15 Árvamegyei Hírlap (ďalej AH), 1910, čísio 8, 4.

16 Obzor, 1890, 14, 11; 1903, 94.

17 S z i v ó s, B.: A műtrágyázás vezérfonala, BuciapeSt, 1986, 16.; Rovara, F.: Tíz év műtrágyákkal, Budapest:, 1890, 7.

18 Obzor, 1890, 14, 11; 1903, 94.

PG, 1902 číslo 10, 5. Uvedený časopis v pomeroch bratislavskej župy odporúča rozhodiť na každé jutro pôdy na orbu pred sejbou 150 kg superfosfátu a po sejbe 20 až 25 kg čílskeho liadku. Ak by pšenica vo vývoji zaostávala, odporúča prihnojovať porast (na jar) čílskym liadkom.

19 MgSz, 1894, 12; Köztelek, 1894, 923; Obzor 1898, 174; 1897, 42; 1902, 130—131;
PG, 1900, číslo 4, 4; ÁH, 1903, číslo 10, 2; 1913, číslo 10, 5.
Potrebu hnojenia priemyselnými hnojivami na jeseň hneď po sejbe nebolo treba dokazovať, ale presvedčiť pestovateľov, že aj pre jarnú sejbu pripravovaná pôda potrebuje jesenné hnojenie, si vyžadovalo rázne odôvodnenie. Odborníci poukazovali na klimatické podmienky Karpatskej kotliny, na pomerne suché jarné počasie a na krátke vegetačné obdobie jarnej pšenice, ktoré znižujú účinnosť priemyselných hnojív rozhodených už na jar.

20 Cserháti, S.: A mütrágyák okszerü alkalmazása, Gyôr 1906, 46.

21MgSz, 1892, 53—57.

22 MgSz, 1887, 534—544.
Predplodinou pšenice v jednom prípade bola lucerna. Pôdu po lucerne v júli zorali do hĺbky 13 cm. V polovici augusta orbu opakovali, ale už do hĺbky 24 cm a v septembri rozhodili maštaľný hnoj, neskoršie so superľosfátom. Výskum začali na štyroch veľkých parcelách. Na jednu parcelu dali maštaľný hnoj, na druhú síran amónny a na ďalšie dve superfosfát a popol z dreva. Síran amónny a popol z dreva zostali bez účinku, ale superfosfát zvýšil úrodu o 40 %. V nasledujúcich rokoch zvýšili úrodnosť o 30 %.

23 MgSz, 1891, 275.

24 PG, 1910, č. 10, 3—4; 911, č. 9, 2—3.
Záujemci sa hlásili z nasledujúcich dedín: Tekovská Nová Ves, Domaša, Čajakovo, Dolný Várad, Agov, Horná a Dolná Seč, Kozárovce, Tek. Lužany, Malé a Veľké Kozmálovce, Horný Hrádok. Ondrejovce, Hliník, Horná Zdaňa, Uclek, Svátuša, Vlkas, Trávnica, Tek. Nemce, Tehla.

25 PG, 1914, z 15. februára. 1.
Uvedieme odporúčané osevné postupy:
1. Pšenica — 100 kg superfosťátu; cukrová repa — 200 q maštaľného hnoja a 100 kg suporíosfátu; jačmeň s ďatelinou — nehnojené; ďatelina;

2. Pšenica — 75 kg superfosfátu; cukrová repa — 250 q maštaľného hnoja, 72 kg super fosfátu,
40 kg draselnej soli a 20 kg čílskeho liadku; jačmeň s ďatelinou — 75 kg superfosfálu a 35 kg draselnej soli; ďatelina — nehnojená;
3. Vika siata — 120 q maštaľného hnoja; pšenica — 75 kg superfosfátu; cukrová repa — 50 kg superfosfátu, 30 kg draselnej soli, 20 kg čílskeho liadku a 200 q maštaľného hnoja; jačmeň s ďatelinou — nehnojená;
4. Jačmeň s vikou siatou — 150 q maštaľného hnoja; pšenica — 75 kg superfosfátu; cukrová repa — 75 kg superfosfátu, 40 kg draselnej soli, 20 kg čílskeho liadku, 250 q maštaľného hnoja; jačmeň s ďatelinou - 75 kg superfosfátu a 30 kg drasel. soli
ďatelina — nehnojená;

26 Köztelek, 1002, 1931.

27 Fridrich Rovara bol pôvodom Rakúšan a narodil sa r. 1852 v Grazi. Na vysokej škole technickej svojho rodného mesta študoval poľnohospodárske vedy a ekonomiku a po jej úspešnom absolvovaní r. 1871 prijal miesto v Zadunajskú na majetku cukrovaru v Csepregi, neskoršie v Nagyatáde. Jeho nasledujúca životná zastávka bola už na južnom Slovensku v Želiezovciach, kam prišel ako riaditeľ veľkostatku gr. Breunnera a odhliadnuc od krátkeho prechodného pobytu znovu v Zadunajskú (Répceszentgyörgy) zostal až do konca svojho života na južnom Slovensku. R. 1894 prijal riaditeľské miesto na veľkostatku gr. Michala Kszterházyho v Galante. Rovara bol veľmi skúseným propagátorom a uskutočňovateľom intenzívneho hospodárenia. Bol neúnavným vedcom-výskumníkom a výsledky svojich výskumov uverejňoval vo forme článkov, štúdií (Mezögazdasági Szemle, Köztelek, Gazdasági Lapok a Wiener Landwirtschaft. Zeitung alebo samostatných monografií. Jeho samostatné publikácie patrili do skupiny najpopulárnejšej súdobej odbornej literatúry a považovali ich za učebnice poľnohospodárskej vedy a ekonomiky. Sú to: A cukorrépatermelés, Bp. 1891; Tíz év mútrágyákkal, Budapešť 1890 a 1894; Die Landwirtschaft des Pressburger Comitates, Bratislava 1897; Hogyan gazdálkod junk, 1899, Gazdasági vezérfonál I.—11. Budapešť 1898; Káliumtrágya, Budapešť 1910; Galánthai és fraknói gr. Eszterházy Mihály uradalmai, Bratislava 1902.
Jeho aktívna činnosť v službách grófa Eszterházyho trvala do roku 1905, keď odchádzal do penzie a usadil sa na svojom vlastnom majetku v Tomášove, kde v plnej pracovnej aktivite prežil posledných 7 rokov svojho života. Zomrel r. 1912 a pochovali ho v Tomášove.

28 MgSz, 1895, 543—546.

30 MgSz, 1896, 243 a 248, Köztelek, 1896, 894—98.

30 R o v a r a. F.: Galánthai és fraknói gr. Eszterházy Mihály uradalmai, Bratislava
1902, 79 (ďalej EM uradalmai). V texte uvedené vynikajúce výsledky sú vyššie ako
úrodnosť pšenice na jednotlivých hospodárstvách panstva. Ale z nasledujúcej tabuľky
vidíme neprestajné stúpanie úrodnosti, čo je nesporne výsledkom stále širšieho používania priemyselných hnojív.

31 PG, 1900, č. 9, 2.

32 Köztelek, 1896, 685.

33 Cserháti, S.; c. d., 45; Rovara, F.: EM uradalmai, 82—83.

34 Cserháti, S.; c. d., 57.

35 Tamtiež, 52.

36 Rovara, F.; EM uradalmai, 87.

37 MgSz, 1895, 549; 1896, 245. Podľa výsledkov zvyšovanie množstva priemyselného
hnojiva na piesočnatoílovitej a ľahkej piesočnatej pôde sa nerentovalo, pretože dopomáhalo iba zvýšeniu úrodnosti slamy.

38 Cserháti, S.: c. d., 58.

39 MgSz; 1894, 12; 1895, 554; Rovara r. 1893 robil výskumy v Tomašíkove na pomerne menších 300 siahových parcelách. Úroda prepočítaná na katastrálne jutro dosiahla 13,35 q.
40 MgSz, 1895, 547—549. Z čílskeho liadku dali na uhorské jutro po 30 kg.

41 R o vara, F.: EM uradalmai, 91-92.
Prvá séria pokusov z r. 1901:
a) nehnojená 8,34 q
b) 250 kg Thomasovej múčky 10,84 q
ej 400 kg Thomasovej múčky 11,66 q
d) 200 kg Thomasovej múčky a 100 kg superfosfátu 12,64 q na uhorskom
Druhá séria pokusov z r. 1902:
a) nehnojená 9,89 q
b) 40 kg čílskeho liadku
c) 30 kg síranu amónneho 10,04 z úhor. jutra.

42 Rovara, F.: EM uradalmai, 91--92

43 Köztelek. 1896, 685.

44 Köztelek, 1902, 1931.

45 MgSz, 1891, 278; Obzor, 1898, 174; PG, 1904, č. z januára, 2; PG, 1909, číslo
z 15. marca, 2; 1910, č. z 15. jan., 5.

46 Cserháti, S.: c. d., 66.

47 Tamtiež.

48 Obzor, 1898, 174; Obzor 1902, 130—131; PG, 1911 z 15. februára, 4.

49 A fôldnek mütrágyázásárol, A Mütrágyát Értékesítö Szôvetkezet kiadása, Budapešť 1908, 9—12. Odborníci za ideálnu dávku považovali 150—200 kg superfosfátu na každé katastrálne jutro pôdy

50 Rovara, F.: EM uradalmai, 95.

51 MgSz, 1895, 550—551.

52 Köztelek, 1902, 1931.

Katastrálne jutro q
1877—81 6,42
1882—86 7,56
1887 -91 7,31
1892 -96 10,80
1897—1901 13,32

53 Cserháti, S.: c. d., 66.

54 K e r p e l y, K.: A cukorrépa mínt iparnövény, Budapešť 1890, 65.

55 Közetelek. 1901, 435; 1908, 1408.
J a n c s ó, B.: Tízévl cukrorrépa kísérletek eredménye. Magyaróvár 1914, 2G.
Rovara, F.: Tíz év mütrágyákkal, Budapešť 1890, 58.

56 Súdobá odborná tlač neustále píše o prednostiach hnojenia priemyselnými hnojivami a odporúča ho aj menším dorábateľom. Pozri: Obzor 1874, 45—46; 1892, 75—76; 1899, 71; 1900, 63; Gazdasági Lapok 1873, 5—7; 1890—86, 71; Kóztelek 1913, 573; Rovara, F.: Landwirtschaft des Pressburger Comitates, Bratislava, 1897, 14—15.

57 W i e n e r. M.: A magyar cukoripar fejlödése, Budapešť 1902, I., 511.

58 Podnikový archív, Sládkovičovo, DCÚSNS, fasc. 45, sp. 298.

59 Štátny archív, Nitra, Dominium Schoeller, Hlavné knihy 1908/1907 3; R u f f y, P.: Bars-vármegye gazdasági leírása, Budapešť 1901, 36.

60 Podnikový archív Sládkovičovo, závod Pohr. Ruskov. Die Pachtökonomie, 78. Na
želiezovskom panstve Pohronského cukrovaru úč. spol. v rokoch 1911—1918 zaplatili
za priemyselné hnojivá 850 239 korún. Ročne kupovali až 6 000 q priemyselného
hnojiva.

61 Jancsó, B.: c. d., 56.

62 Tamtiež, 29.

63 Koztolek, 1910, 610—611.

64 Rovara, F.: EM uradalmai, 119.

65 Rovara, F.: Répatermelés, Budapest 1890, 144.

66 Köztelek, 1910, H10—611.

67 A földnek matrógyázásáról, 12.

68 Rovara, F.: Kálitrágya, Budapest 1910, 112; Obzor 1898, 174; BG, 1912 z 15. vembra, 4.

69 MgSz, 1896, 67.

70 Rovara, F.: Kálitrágya, 116.

úroda z kat. jutra
a) nehnojená parcela 77,33 q
b) 100 kg draselnej soli 82,67 q
n) 100 kg superfosfátu 81,33 q
d) 100 kg draselnej soli a 101,33
160 kg superfosfátu
e) 100 kg draselnej soli, 102,67 q
80 kg čílskeho liadku a
f) 100 kg draselnej soli, 109,33 q
80 kg čílskeho liadku
160 kg superfosfátu

71 MgSz, 1887, 538: 1889, 73—75; Cserháti, S.: c. d., 70—71. Ako napr. v želiezovskom chotári (majer Kerckudvard) úrodu z jodného katastrálneho jutra pomocou 100 kg superfosfátu a 60 kg síranu amónneho zvýšili z 13,27 q na 17,21 q.

72 Rovara, F.: EM uradalmai, 97—99.

73 MgSz, 1888, 9.

74 MgSz, 1899, 147—156.

75 Cserháti, S.: c. d., 94.

76 Köztelek, 1896, 642—643.

77 Obzor 1889, 71 a 53.

78 Rovara, F. EM uradalmai. 142, 146. Autor píše o svojich pokusoch s Thomasovou múčkou. A földnek mütrágyázásáról, 12-13.

79 C s e r h á t i, S.: Kálitrágya, 45

80 PG, 1906 c. 10, 4; PG, 1910, č. z 15, januára, 7.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Po vydarenej vlaňajšej lečovej akcii na štrande Vás Občianske združenie „Za troma mostami“ pozýva na novozámockú súťaž vo varení leča, ktorá sa bude konať dňa 24.8.2013 na štrande Emila Tatárika.

A tavalyi sikeres lecsó akció után a strandon a „ Za troma mostami“ Polgári Társulás szeretettel meghívja Önöket az érsekújvári lecsófőző versenyre, melyre 2013.8.24-én kerül sor az Emil Tatárik Strandon.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

A Szikince Fesztivált 2006-ban indította útjára a Ghymes együttes, a Párkány és Vidéke Kulturális Társulás és az esztergomi Eurohíd Alapítvány. A kezdeményezők célja egy magas művészi értékeket és helyi hagyományokat bemutató rendezvény volt, egyfajta felvidéki Művészetek Völgye, amely zenei és színházi élményekben gazdag szórakozási lehetőséget kínál, s ahol a műfaji sokszínűségnek köszönhetően mindenki megtalálhatja a kedvére valót. Bár a szervezők köre változott, az alap koncepció nem: a cél az igényes szórakoztatás és értékteremtés, hogy a kulturális programon keresztül ismertessük meg a külvilággal az itt működő hagyományőrző egyesületek munkáját, a vidék turisztikai adottságait, a régió értékeit, és a fesztivál katalizátora legyen az elnéptelenedés veszélyével harcoló kistelepülések fejlődésének.

A fesztivállal szeretnénk segíteni a Szikince patak mentén megbújó 3 kis magyar falucskát is. Célunk ezen periférikus régió kulturális megújulásának segítése, valamint a rendezvény infrastrukturális fejlesztése is. A fesztivál hatásaként először Kisgyarmaton, aztán Zalabán, majd Garampáldon épült szabadtéri színpad, ahol nemcsak a Szikince fesztivál idején, hanem a tavasztól őszig terjedő szezonban többször is összegyűlnek a falubeliek különböző programokra. Számos új rendezvényük született, amelyek segítenek a helyi közösség megtartó erejének növelésében és az itt élők identitástudatának, a magyarsághoz való kötődésüknek erősítésében.

A fesztivált évről évre nagy várakozás előzi meg a falvakban, egyre többen kapcsolódnak be önkéntesként a szervezésbe, és a korábban gyengélkedő helyi hagyományőrző egyesületek is új erőre kaptak. Hasonlóképpen fedezték fel az itt élők az utóbbi rendezvényeknek köszönhetően sajátos gasztronómiai hagyományaikat, amelyeket ma már büszkén mutatnak be a látogatóknak. Közvetett célként megemlíthető tehát még a helyi folklór tevékenységek és a falusi turizmus ösztönzése a régióban.

Az idén a fesztivál színhelye ZALABA község, idöpontja: 2013. augusztus 31.

Program - Szikince Hagyományőrző Fesztivál

14.00 órától
Fellép:
- a Garam Menti Néptáncegyüttes (Léva)
- a Lontói Palóc Néptáncegyüttes
- az Ipolypásztói Asszonykórus

- a Százdi Citeraegyüttes
- a csatai Rozmaring Éneklőcsoport
- a Veresegyházi Bokréta Tánccsoport
- valamint Herman Mónika és Herman Ákos mesemondók

16.00 órától Boka Gábor komédiás


17.00 órától Régimese zenekar Somorjáról: egy 13 művészből álló produkció;…a népzenétől a világzenéig, a népmesétől a jazzig – a közös zenélés örömével…


20.00 órától Ladánybene 27

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Miként lesz egy tervezőmérnökből, tanárból színigazgató, illetve a Csemadok elnöke?

- Lexikális célokra talán ennyit írnék: Budapesten végeztem a Műegyetem gépészmérnöki karán és pedagógiai tanszékén. Mérnökként nehézipari tervezőintézetben dolgoztam, majd kas­sai alma materemben, Magyarország legrégebbi magyar tannyelvű „ipariskolájában" tanítot­tam. Mint pedagógus a Csemadokban hivatásos népművelő lettem, majd felkértek a kassai ma­gyar színház vezetésére. Innen pedig egyenes út vezetett a Csemadok főtitkári, majd elnöki székébe. Ennyi. Valóban csak ennyi? Nem egészen.

Szüleim pedagógusok, afféle néptanítók voltak. Apámat közlekedési eszközére utalva „lovas tanítónak", édesanyámat csak Bözsi néninek hívták már húszegynéhány éves korában is. Születésem előtti másfél évtizedben közösen, vagy távol egymástól oktatták és nevelték a nebulókat a Felvidék sok-sok kis magyar településén. A háború borzalmai után kilakoltatás kö­vetkezett. Nem délre, vagy nyugatabbra - vagyis Csehországba - mutatott az iránytű, hanem különös kegyként északra. Miután édesanyám az államnyelv gyenge ismerete miatt latinul le­vizsgázott szlovák nyelvből, egy Késmárk melletti német-lengyel-rutén faluba költözhetett az időközben velem gyarapodó család. Első (nyelv)emlékeim e településről származnak. Szüleim több váltásban tanítottak. Rám mindig más vigyázott. A rendkívüli szegénységben élő jólelkű helybéliek úgy hitték, új tanítóik beszélik tökéletesen azt az államnyelvet,amelyben ők nemi­gen jeleskedtek. Ezért engem szemérmesen nem azon, hanem sajátjukon, németül, lengyelül vagy ruténul babusgattak, csak szlovákul és persze magyarul nem. A bábeli zűrzavarból vajmi kevesen szűrhettem ki, mert a beszéddel még első elemista koromban is gondjaim voltak.

A negyvenes évek végén „bűnös nyelvünk" részleges feloldozást kapott. A Tátra csúcsain is olvadni kezdett a jég, gyarapodó családunk a hegyek közül a szlovákiai délvidékre költözhe­tett. Szüleim újra magyar iskolát kereshettek maguknak. Városias jellegű községben teleped­tünk le. A mindössze nyolcszáz lelket számláló fürdőhely természeti kincseinek köszönhetően sok művésznek és egyéb értelmiséginek nyújtott gyógyulást vagy talán menedéket az ötvenes évek betegségei elől. A „paciensek" sokszor titokban keresték a helyi értelmiséggel a kapcso­latot. Értelmem ebben a közegben kezdett nyiladozni. Operaénekes térdén ülve ismerhettem meg a zeneirodalom legszebb áriáit, tátott szájjal hallgattam írók-költők csevegését, elbűvölve figyeltem századunk legismertebb magyar zeneszerzője feleségének zongorajátékát. A sós vi­zű jód-bróm források sokakat vonzottak falucskánkba. Természetes igény volt a szórakozás és a kultúra. Ezt legtöbbször maguk a vendégek szolgáltatták. A némaság évei után azonban újra indult a falusi színjátszás és megalakult a CSEMADOK. Szüleimmel és húgommal heteket, hónapokat töltöttünk el a népszínművek próbáin és előadásain. Ma már tudom - és ez nemcsak nosztalgia, hogy ez a község a sors valamilyen különös kegye folytán részben kívül rekedt a napi politikán. A zárdában több mint nyolcvan apáca lakott, máshol ilyet nem viseltek el - a pékség egy német kisvállalkozóé volt, akinek lovaskocsiján megtűrték a korábbi feliratot: „Há­rom igaz szó, Brejda kenyér jó!" Volt itt park, szökőkút, kávéház, cseh rendőr, szlovák posta­mester, állomásfőnök és párttitkár, magyar lakosság, osztrák fotográfus és a Monarchiából ott­felejtett cigánybanda, amelyik a boldog békeidőkben még Ferenc Jóskának muzsikált. Furcsa módon ők lettek „művészpályám" indítói.

A MATICA Slovenská valóban régi- múltbeli tevékenységéért általunk is megbecsült - nagy múltú szervezet. Ma azonban elsősorban politikai tevékenységet folytat, s annak is a legszél­sőségesebb válfaját, a nemzeti szocializmust propagálja. Nekünk - ahogyan Győry Dezső ne­vezte el a szlovákiai magyarokat: a vox humana népének - egy ilyen szerveződéssel nem lehet semmiféle kapcsolatunk.

Ismeretes, hogy a jelenlegi szlovák kormányzat megvont minden anyagi támogatást a CSEMADOK-tól, noha a magyar nemzetiségű állampolgárok pénzéből méltán járna illő tá­mogatás. Miként tud megélni, tevékenykedni egy ilyen kisebbségi szervezet - pénz nélkül?

— A Csemadok negyedik éve semmiféle szlovák állami támogatásban nem részesül. Ez nem csak igazságtalan, hanem alkotmányellenes és jogsértő. Nem csodálkozhat a jelenlegi kor­mányzat, ha a szlovákiai magyarság szívből kívánja bukását és felváltását egy nem csak elne­vezésében, hanem valóban demokratikus szlovák vezetéssel. Ez azonban nem elég. A jelenle­gi hatalmasokat bűntetteikért, az ország kirablásáért, a szlovák nemzet ellen elkövetett gaztet­teikért felelősségre kell vonni. Ez azonban nem a mi feladatunk lesz.

A Csemadok addig is talpon kell, hogy maradjon. Nagyon sokat köszönhetünk azoknak az önkormányzatoknak, amelyek ennek jelentőségét felismerték és sok-sok rendezvényünket és csoportunkat finanszírozták. Köszönet illeti tagságunkat, az erkölcsi és anyagi támogatásért. Elévülhetetlen érdemei vannak azoknak az elsősorban magyarországi intézményeknek, szerve­zeteknek, alapítványoknak, amelyek ebben a nehéz helyzetben folyamatos segítséget nyújtot­tak és nyújtanak. Köszönet érte!

Lőrince Lajos: "Én nagyon hiszek abban, hogy ezek az indulatok le fognak csillapodni, és valóban eljön az az idő, amikor egymásnak a nyelvét, a kultúráját tisztelik, becsülik és segítik a kiteljesedését, nem félnek attól, hogy valamelyik eltér az elképzeléseiktől. Tudniillik a dik­tatúrák szeretik azt, hogy egyformák legyenek az emberek. Könnyebb kézben tartani őket, könnyebb irányítani őket, hiszen nem gondolkod­nak másképp, nem kell velük vitatkozni. Meg hát olcsóbb is a dolog az államnak. Nem kell kétfajta tankönyv vagy pláne tizenkettő, csak egy kell, és így tovább. Szóval megvan ennek a materiális háttere."

Farkas Zsuzsa: Nyelvőrökkel nyelvőrségben, 1994. című interjú kötetéből

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

"Janics Kálmán méltán vált a felvidéki magyarság háború utáni küzdelmének szimbólumává" mondotta előadásában František Mikloško a Janics Kálmán halálának tizedik évfordulóján rendezett emlékkonferencián, amelyet a vágkirályfai önkormányzat és a Fórum Kisebbségkutató Intézet közösen szervezett 2013. augusztus 17-én. A helyi kultúrházban az író-történész munkásságát méltatták közéleti személyiségek, történészek, visszaemlékezők. Az előadások után a jelenlevők megkoszorúzták a helyi alapiskola előtt álló Janics Kálmán mellszobrát.

A koszorúzási ünnepségen felszólalt többek között Bugár Béla, a Most-Híd elnöke. Janics Kálmán szavait idézte: "A népszámlálási adatok nem sokat mondanak. Sok a kétlaki ember. Aki ott lebeg valahol a semmiben a magyar és a szlovák identitás határán. Én még most is bizakodó vagyok, mivel szerintem ezek az emberek még nem vesztek el a magyarság számára. A magyar élet lehetősége a Felvidéken adva van, csak okosan élni kell tudnunk ezzel a lehetőséggel" majd folytatta:
"Ezek olyan gondolatok, amelyek ma is érvényesek. Gondoljunk csak bele, hogy a mai embernek és a mai politikusoknak mit mondott Janics Kálmán 2001-ben... Mint ha azt mondta volna, hogy nem elég csak azon munkálkodni, hogy az amúgy is erős magyarságtudattal rendelkező honfitársainkat összefogjuk, hanem azokra is gondolni kell, akik  - Janics Kálmán szavaival - valahol ott lebegnek a szlovák és a magyar identitás közt. Mi nem engedhetjük meg magunknak - hisz azóta újabb 60-ezerrel fogytunk - hogy azokat, akiket meg tudunk szólítani, azokat csak azért [veszítjük el] mert le-szlov-magyarozzuk őket. Nekünk egy olyan magyarságtudatot kell nekik felmutatni, amely nem kizáró, hanem befogadó, amely nyitott és nem gyűlölködő... Tíz évvel ezelőtt is elmondtam, és én ma is ehhez tartom magam: Kálmán bácsi, példádat és javaslataidat nem feledjük és követni fogjuk..."

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}