Image may be NSFW. Clik here to view.Tudomásukra hozzuk a népmuzsikát ésa néptáncot kedvelőknek, valamint a mulatni vágyó embereknek! A Nagykér-i Mórinca néptáncegyüttes, valamint támogatóik 2015. január 5-én 17:30 órai kezdettel ÚJÉVI VIGASSÁGOK címmel táncházat rendeznek a Nagykultúrházban. Az est folyamán nagymamák és anyukák összemérhetik kalácssütő tudományukat, számos vetélkedő, tombola és frissítő várja az érdeklődőket.
A táncházat Szente János és Farkas Gábor vezeti. A talpalávalót a BÉKÁS BANDA húzza. Szeretettel várunk minden néptáncot kedvelő gyermeket, fiatalt és felnőttet. A belépés díjtalan.
DÁVAME NA VEDOMIE PRIAZNIVCOM ĽUDOVEJ HUDBY A TANCA, AKO AJ ZÁBAVY!
Veľkokýrsky tanečný súbor „Mórinca“, ako aj ich podporovatelia organizujú dňa 5. januára 2014 so začiatkom o 17:30 hodine NOVOROČNÚ VESELICU vo veľkom kultúrnom dome.
Počas večera si mamičky a babičky zmerajú sily v pečení koláčov. Okrem zaujímavých súťaží Vás čaká tombola a občerstvenie. Tanečný dom bude pod vedením choreografov Jánosa Szenteho a Gábora Farkasa. Tanečnú zábavu sprevádza skupina BÉKÁS. Srdečne vítame deti, mladých i skôr narodených. Vstup je zdarma.
Image may be NSFW. Clik here to view.Možno si to Novozámčania ani nevšimli, ale je to už mesiac, čo dostali posledné číslo mestského týždenníka Castrum Novum do svojich schránok... A zrejme sa celkom dobre zaobišli bez týchto pekelne drahých "novín zadarmo", ktoré boli v r. 2009 vymyslené ako perpetuum mobile schopné udržať vtedajšieho primátora v kresle donekonečna. Dnes však už vieme, že nie sú takou zázračnou zbraňou, ako si to vydavatelia sľubovali. Keďže zhodou okolností obaja redaktori zutekali zo svojho pracoviska v rámci "vianočného výpredaja" mestského úradu, zdá sa, že je vhodná doba na skončenie tejto avantúry, ktorá stála Novozámčanov 20 miliónov korún za posledných 5 rokov...
Ozvú sa určite aj hlasy proti zrušeniu tejto "primátorskej hlásnej trúby". Budú šermovať s "právom na informovanosť" a akýmsi verejným záujmom. Ako keby manipulácia verejnej mienky a masírovanie dôverčivých občanov hradené z ich vlastných daní mali niečo spoločné s právom na informácie... Veríme, že nech je už mágia slov akokoľvek silná, zdavý rozum zvíťazí a občania získajú späť svoje právo KÚPIŤ SI mestské noviny, ak ich chcú a NEKÚPIŤ SI ICH, ak ich nechcú...
Image may be NSFW. Clik here to view.Nehéz lenne túlbecsülni Dr. Pukkai László (Alsószeli, 1941. február 17.) munkájának jelentőségét. A nyugalmazott magyar-történelem szakos tanár, helytörténész, sok évig gyűjtötte az adatokat szűkebb pátriája magyar műveltségű személyiségeiről azzal a nem titkolt céllal, hogy példákat mutasson "a határozni nem tudó szülők elé"... Dr. Pukkai jól látja, hogy a szülök "külső, s főleg szociális tényezők hatása következtében döntésükben ingadoznak, határozatlanok. - Mert minden szülő jót akar a gyermekének, az érvényesülők osztályába sorolná, sorolja őket".
Az előszó teljes terjedelmében a nemzetiségi oktatás kérdéseit boncolgatja. Szintén közöljük az "Értelmezés" c. írást, amelyet a szerző a könyv kiegészítéséül fogalmazott meg (első közlés).
ELŐSZÓ
1.
A lexikonok szerkezetének, összeállításának tanulmányozása során ritkán találkozhatunk hosszúra nyúló előszóval, vagy bevezetővel. - Különösen az életrajzi lexikonok esetében nem. Hogy mégis eltérünk e szokásoktól, azzal magyarázható, hogy távolról sem csak adathalmaz gyűjtése volt a célunk. Az összeállításnál, a személyek kiválasztásánál - hogy e munka megfeleljen küldetésének — bizonyos nevelési, módszertani szempontokat is figyelembe vettünk. Hiszen az alap- és középiskolák feladata többek között - netán küldetése - a tanulók életpályákra való irányítása, felkészítése. Elvszerűen arra törekedtünk, hogy minden település arányosan szerepeljen a lexikonban. Általában a lakosság számának, s azok iskolai végzettségének megfelelő arányú személyt, egyéniséget igyekeztünk e munkába sorolni.
A háromszáz személyre tervezett lexikon elméletileg három részre bontható. Egy részét a Magyaroszágra áttelepített, vagy egyéb módon külföldre került azon mátyusföldiek alkotják, akik a tudományok, a művészetek, a sport és egyéb szakterületeken értek el az átlagosnál jobb, talán nem tűnik szerénytelenségnek, ha azt mondjuk: kimagasló eredményeket. - Egyes esetekben a Magyarországon született mátyusföldi utódokat is szerepeltetjük.
A második részben azok a személyiségek találhatók, akik 1945 után - a hontalanság éveiben -, vagy pár évvel előtte kezdték meg tanulmányaikat (1945-1949-ben nem anyanyelvi iskolákban); akik pótolták a „déli végekre" telepített értelmiségiek: tanítók, papok és más művelt emberek hiányát, behozandó így a 70-es évek elejére lépéshátrányunkat. Minden tettükkel, cselekedetükkel bizonyították: az alapiskolát, a középiskolát anyanyelvükön abszolválok is lehetnek tudósok, a kultúra kimagasló szintű szervezői, válogatott sportolók, világbajnoki helyezettek, tudomásul adva az iskola nyelvi választásánál tétovázó szülőknek: „a mi iskoláinkból is eljuthatnak a miniszteri székbe". Leegyszerűsítve a dolgot: minden szülőnek joga azon igyekezet, hogy gyermeke többre vigye, mint ő. Nem vagyunk szerénytelenek, ha azt mondjuk: ez a szülő kötelessége is. A lexikon harmadik részeként - ha elkülönítenénk - polgármestereink, esetleg az előző társadalmi rendszerben vezető tisztséget betöltő személyiségek életrajzával találkozhatunk. E személyek besorolásánál abból az elvből indultunk ki, hogy a mai oda-vissza alakuló világunkban egy polgármester huszonnégy órás szolgálatot „vállal", sok ember sokfajta problémáját megoldandó. Az előző rendszer helyi nemzeti bizottságai elnökei közül is akadt jó pár, akik községük felvirágzásáért nagyon sokat tettek, eredményesen tevékenykedtek.
Ez eszmefuttatás után hadd mondjuk el, hogy e háromszázon kívül több százan megérdemelnék, hogy e lexikonba kerüljenek. Mivel minden település iskolásai, a szülők és a pedagógusok elé saját közösségük egyéniségeit szerettük volna követendő példaképül állítani, vállalni kellett a nehez-telést, az elmarasztalást. - Azt, hogy mindenkit nem sorolhattunk a kötetbe.
Leginkább vonatkozik ez pedagógusainkra! Sok százan vannak, de a lexikonba csak azokat tehettük, akiket a „végzetük" az igazgatói székbe emelt, vagy egyetemi oktatókká képezték magukat, esetleg a falujuk szellemi felemelkedéséhez kivételes képességeik és szorgalmuk révén rendkívüli módon hozzájárultak.
A második csoportot orvosaink képezik. Közülük is csak a főorvosokat, netán a helyettes főorvosokat sorolhattuk a lexikonba. Megtörtént ez egy-egy település, sőt család estében is. - És sorolhatnánk tovább!
Még egyszer hangsúlyozom, módszertani, nem értékelő munkáról van szó. - Kiindulópontról: önértékelésünknél!
Egyúttal elnézésüket (kérem) kérjük, s abban bizakodunk, hogy az elkövetkezendő években minden iskola, támogatva a szülők és a községi vezetők által, a helyi krónikák segítségével összeállítja saját lexikonát.
Mivel módszertani kiadványnak szántuk e munkát, segédanyagnak pedagógusaink, a szülők, s egyéb kompetens személyiségek munkáját megkönnyebbítendő, nem maradhat el pár konkrét adat felsorolása sem. - Hiszen a múlt értékelése nélkül nem lehet jövőt építeni. Elsősorban e térség lakosságszámának alakulására gondolok. Pontosan arra, hogy az általunk elemzett 45 településen hogyan alakult a magyar nemzetiségű lakosság száma, s miért? Hogyan alakult ki pár ok-okozati összefüggés?!
Másodsorban a könnyebb érthetőség kedvéért, s a problematika gyors megoldása érdekében a tanulók számának alakulását is az illetékesek szolgálatába állítjuk.
Másodsorban a könnyebb érthetőség kedvéért, s a problematika gyors megoldása érdekében a tanulók számának alakulását is az illetékesek szolgálatába állítjuk. Az itt következő két táblázat adta lehetőségek közelebb hozhatnak bennünket a megoldáshoz.
l. számú táblázat: Mátyusföldi települések a népszámlálások tükrében: Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view.
Megjegyzések: 1. A község 1960-ig Alsószelihez tartozott 2.1960-ban Mocsonokhoz csatolták 3.1947-tól Sókot adm. módon egyesítenék Szelöcével 4.1971-1990 között Galántához tartozott 5.1960-ban Vágsellyéhez csatolták
Hogy a felvetett kérdésekre a válaszkeresés késztetése még erőteljesebbé váljon, az 1945 utáni magyar oktatásügy fejlődéséről is felsorolunk pár adatot, főleg a rendszerváltást követő időszakból, hadd erősödjék meg bennünk a tudat, sőt elhatározás, hogy a változások törvényszerűen megkövetelik az elemzést, a következtetések levonását és a tettrekészséget.
2.számú táblázat: A Mátyusfóldi magyar tanítási nyelvű iskolák kiválasztott adatai: Image may be NSFW. Clik here to view.Image may be NSFW. Clik here to view.
Megjegyzések: A. 1. Az 1978-79-es tanénői Szencre járnak iskolába a magyar tanulók. 2. 1978-ban magszűnt az l-4.oszt.magyar tanítási nyelvű alapiskola, Hegysúrra járnak a tanulók. 3. 1945 után a magyar tanítási nyelvű iskola működését nem újították fel. 4.1970-ben megszűnt az oktatás, Vágsellyére járnak a tanulók. 5.1977-1978-as tanévtől Diószegre járnak a tanulók. 6.1945 után nem nyílt magyar iskola, Jókára vagy Nagyfödémesre járnak iskolába a tanulók. 7. Nincs adat, mivel a szlovák gyermekek Vízkeletre járnak. 8.1972-ben megszűnt a magyar iskola. 9.1972-ben megszűnt a magyar iskola 10.1945-ben nem újították fel a magyar iskola működését.
B.
A 2005-2006-os tanévben az első osztályos magyar tanulók száma 419, a 2011-2012-es tanévben pedig 359. Százalékban kifejezve 15,75%-kal kevesebb.
Szerintem a szlovákiai magyarság helyzetének, létbiztonságának, vagy ha úgy tetszik: jelenlegi pszichikájának az elemzésénél nem kerülhetjük ki a 20. században ért három olyan esemény taglalását, amelyek nélkül nem csak a kívülálló, de mi magunk sem érthetnénk meg a fennebb vázolt következtetéseket.
Akár tetszik, akár nem, a két világháború következményeit nem lehet, s nem is szabad megkerülnünk, meg az ún.gyengéd forradalomét sem. Ezen a helyen nem célunk egy újabb történelem írása, a történelmi események bővebb, részletesebb taglalása, de például a kolonista gazdaságok kialakítása minden bizonnyal ide sorolandó. A 215/1919-es ún.lefoglalási és a 81/1920-as számú ún.kiutalási törvény elegendő bizonyítéka a Csehszlovák Köztársaság megalakulását követő időszak ugyan távlatokban gondolkodó és tervező, de máris a tettek mezejére lépő sajátos nemzetiségi politikája realizálásának.
A déli területekre, így a Mátyusföldre telepített csehországi, morvaországi, szlovákiai, vagy re-patriáns (a Balkánról visszatérő) kolonisták egyszerre birtokosok lettek. Mátyusföldön megközelítően 352 család kapott 4989 ha földterületet egyrészt az állam, másrészt a szervezetek által (magánkolóniák) juttatott mezőgazdasági földterületekből. Ha a családtagok száma a korabeli viszonyoknak megfelelően 4-5 személy, akkor valószínű, 1600-1760 a Mátyusföldre települt személyek száma.
A hatalom számára a helyzet felemássá vált volna, ha nem épülnek ki a szlovák tanítási nyelvű intézmények. Ezt a feladatot a Szlovák Liga vállalta magára. Az első iskolát 1923-ban Éberhár-don építették fel az Apponyiak uradalmainak egyik központjában. Diószegen 1924-ben,Tallóson 1925-ben, Felsőszeliben, Nemeskosúton, Porbokapusztán, Stefanikovón, Taksonyban, Vízkeleten 1928-ban, most Nagyfödémeshez tartozó Nővé Osadyn és Hurbánfalván 1929-ben, Újvilágon és Galántán (polgári iskolát) 1931-ben építtetett iskolákat a Szlovák Liga.
Szlovák iskolába járatták gyermekeiket a kolonistákon kívül a csendőrök és hivatalnokok. S volt egy-két magyar család is, akik szintén az új-idegen iskolát választották gyermekeiknek. A választásnál egyrészük valóban gyermeke érvényesülésére gondolt, másrésze talán a sajátjára. Lévén ezek az emberek nem a „legjobban prosperáló iparosok". A falu iparos közössége nem tartotta magával egyenrangúnak őket, főleg a munkához való hozzáállás miatt.
A második világháborút követő időszak - a megpróbáltatások legmagasabb, leginkább elitélendő stádiuma - az előre átgondolt, a humánumot csak a szláv népekre vonatkoztató elmélet-gyakorlat szellemében beindult újabb belső telepítések időszaka, felhívás történt az „anyanemzet kebelére" való visszatérésre (alias reslovakizáció), beindult a munkaerőtoborzás (deportálások) és végül az egyoldalúnak nevezett ún. lakosságcsere. Azért egyoldalú, mert Szlovákiába, Mátyusföldre önként települtek a volt történelmi Magyarország területén élő szlovákok.
Ezeknek az ősei a nagy főúri birtokokra a török háborúk után, a földesurak felhívására települtek át, legtöbbször tömbökben a pusztasággá vált déli területeken. Ezzel ellentétben a mátyusföldi, dél-szlovákiai magyarokat kitelepítették.
Ezek a retorzió ízű intézkedések gazdaságilag és szellemileg is óriási hátrányt okoztak az itt maradt (hagyott) magyarságnak. Először a létszámunk csappant meg. Ugyanis a deportálások első szakaszában Mátyusföldről 897 személyt, főleg fiatalokat vittek a Szudétákra; ezeknek a zöme még ebben az évben (1945 decemberében) visszatért otthonába. A második szakaszban Mátyusföldről 3200 családot, 7578 személyt vagoníroztak be, s osztottak szét a cseh gazdáknak mint munkaerőt. Ebből fokozatosan 1188 személy visszaszökött, majd 1949.április 30-ig egy-két személyt kivéve a többség legálisan visszatérhetett.
A lakosságcsere-egyezmény alapján Mátyusföldről 4214 család (17699 személy) került Magyarországra, s onnan 3540 szlovák család (14868 személy) költözött Mátyusföldre. Az ittmaradt magyarok közül 23 729 személy választotta a reszlovakizáció útját. Az önként Magyarországra (külföldre) távozók számát csak megközelítően tudnánk meghatározni, meg azokét is, akik a népbíróságok ítélete elöl választották Magyarországot 25 kg-os csomagokkal (nem az anyásokról van szó, azok igyekeztek minél előbb elhagyni a csehszlovák államot). Ilyen sorsra jutott például a Galántai Hanza Szövetkezeti Áruközpont egész vezetése, kivéve egy-két személyt, akik reszlovakizáltak.
1945-től 1949 márciusáig nem nyílhattak magyar tanítási nyelvű iskolák Szlovákiában, a magyar nemzetiségű tanulók is csak 1947.szeptember l-jétől látogathatták településükön a szlovák tanítási nyelvű iskolákat. 1948.november 11-én engedélyezte a kormány a szlovák tanítási nyelvű iskolák mellett működő tagozatos magyar oktatást (pobockákat), majd az 1950.január 29-én kelt rendelet engedélyezte az önálló nemzeti iskolákat (1-5.osztály), majd az ún.középfokot (6-9.oszt.), s végül a felső fokot (16-19 éves ifjúság számára). Ezt egy időben Tizenegyéves Középiskolának hívták.
Az elmondottakhoz hozzátartozik, hogy az elemzett 45 községből 1945 után Jánosházán, Nagyborsán és Vágvecsén nem nyílt magyar tanítási nyelvű iskola. Vágtornócon, Tósnyárasdon és Vághosszúfalun 1972-ben megszűnt az alsótagozatos magyar tanítási nyelvű oktatás. Az utóbbi településen 1990-ben megújult, de pár év után újból megszűnt.
Felsőkirályin 1974-ben szűnt meg a teljes felépítésű magyar tanítási nyelvű alapiskola; Egyházfán 1978-ban, Boldogfán 1979-ben az alsó tagozat. A kismácsédi alsó tagozat az 1977/78-as tanévben Diószegre költözött (a települést ugyanis Diószeghez csatolták).
Jelen pillanatban teljes felépítésű MTNy Alapiskola Szencen, Félen, Deákiban, Negyeden, Szelőcén, Vágsellyén, Pereden, Vágfarkasdon, Zsigárdon, Galántán, Felsőszeliben, Jókán, Hidaskürtön, Diószegen, Tallóson, Nádszegen, Vágán, Nagymácsédon, Nagyfödémesen működik; l-4.osztályos pedig Hegysúron, Éberhárdon, Rétén, Zonctoronyban, Vágkirályfán, Feketenyéken, Vízkeleten, Alsószeliben, Nemeskajaion, Kosúton, Királyrévben, Taksonyon, Vezekényen. Az adatok felsorolása nem öncélú. Ha nem is részleteiben, de e sommásnak nevezett példákat alapul véve bebizonyíthatjuk, hogy elsősorban az eseményeknek a szociális létre gyakorolt hatásuk, amelyek automatikusan kihatnak a szellemi létre, a szlovákiai - mátyusföldi - magyarság számának pozitív, de leginkább negatív változásait okozták.
Természetesen az ún.gyengéd forradalom utáni „nemzetiségi ráhatás" sem hanyagolható el. Ugyanis a demokrácia túlzott hangsúlyozása szellemében annyi antidemokratikus intézkedés született e negyed évszázadban, hogy hatásában főleg nemzetiségi téren, de másban is vetekedhet a 20.század két nagy történelmi törésrendszerével.
A szociális kitaszítóttságMátyusföldön elsősorban a magyarságot érintette akár a mezőgazdaságban, akár az iparban dolgozókat vizsgáljuk. Például Mátyusföld központjában, Galántán 1987-ben a 30 ipari üzemben megközelítően 14 ezer ember dolgozott. Nemzetiségükre nézve a munkások, beosztottak zöme magyar nemzetiségű volt. A munkások munkanélküliekké váltak, az üzemeket az ügyeskedők tönkretették. Vagy itt voltak az egységes földműves szövetkezetek. A létrehozásuk legtöbb esetben ugyan nélkülözte a törvényességet, a demokráciát, s ez elitélendő! De a 70-es 80-as években Dél-Szlovákia falvainak lakossága - a többséget mégiscsak mi magyarok alkottuk - megtalálta számításait.
Mit hozott a végzet? Mi szenvedtük meg az elvtelen szövetkezetesítést, de a szövetkezetek felbomlasztását is. Rövidre fogva a 89-es változások a magyarságot önérzetében kezdték ki, meg létében is. Vajon ha élni akarok, a családomat szeretném eltartani, mit tegyek? S mi legyek? - Mármint nemzetiségű! Milyen iskolába adjam a gyermekemet, ha a jövőjét biztosítani akarom - szeretném? „Lenni, vagy nem lenni" - ismét feltehető e hamleti kérdés. Indoklásnak tűnő, de távolról sem részletes elemzések után egy-két gondolat erejéig szeretnénk felhívni az iskolaválasztás problémáira a szülőkön kívül a pedagógusok, a magyar politikai szubjektumok, társadalmi csoportosulások figyelmét. - Tevékeny hozzáállás nélkül nincs megoldás, nincs kiút.
Nem tanácsadásra várunk - ez a legkönnyebb -, nem is a bírálatok halmazára - ez a legegyszerűbb -, hanem tevékeny részt kell vállalnunk a minket megtartó, minket megmentő alkotó igyekezetből.
A példák garmadáját hívhatjuk segítségül. Ezeket a példákat alaposan elemeztük azokon a „Fórumokon" - Nagyfödémesen, Vízkeleten, Vezekényen és Deákin -, amelyeknek a jelszava „Kiút a megmaradásba" volt.
Ennek a munkának az lenne a célja, hogy újabb kiindulópont megteremtésével folytassuk azt, amit olyan sikeresen megkezdtünk, de ismeretlen okokból, hacsak a magyar politikai szubjektum kettészakadását nem vesszük alapvető tényezőnek, abba maradt a mélyen átgondolt, széles alapokra épített, termékenyen ható, - hatása ma is érzékelhető - négy Fórum tevékenysége, igyekezete.
Bízzunk benne, hogy e lexikonban megjelenített több mint háromszáz példa az önbizalom erejével hat megmaradásunkra.
Az alapvető gondolatok, a felépítési forma, a kilenc szekció munkáját tükröző írások áttanulmányozhatok a Pro Urbe-Diószeg kiadásában megjelentetett Kiút a megmaradásba (2005) című publikációban, a SZMPSZ Beiratkozások a szlovákiai magyar iskolákba (2006) címen megjelent belső kiadványban és a Fórum Kisebbségkutató Intézet Hatékony érdekérvényesítést címen (2009) megjelent előadás és dokumentum sorozatában.
Ezek a kiadványok hozzáférhetőek: minden minket érdeklő település polgármesteri hivatalában, az MKP, a Híd elnökeinél, az iskolákban és az ifjúsági szervezetek egyes vezetőinél. A lakosságról szóló adatok a Statisztikai Hivatal Kiadványaiban találhatók, az iskolákkal kapcsolatosak a Mátyusföld I. címen megjelent munkámban, valamint a SZMPSZ kiadványaiban.
2.
Az anyaggyűjtéssel kapcsolatosan elmondhatjuk, hogy több-kevesebb probléma hátráltatta annak zökkenőmentességét. Talán két évtizeddel korábban kellett volna hozzákezdeni. Ez a megállapítás elsősorban a kitelepítettekre, valamint azokra vonatkozik, akik önként új hazát kerestek-választottak maguknak. Ezeknek a személyeknek a felkutatása nehézségekkel járt, hiszen az első generáció tagjai már eltávoztak körünkből, a második generáció és az aktív harmadik már csak visszamlékezésből tud valamit az ősökről.
Itt nálunk, a mátyusföldi települések krónikásai ennek a problematikának nem szenteltek kellő figyelmet. (Ami nincs, amiről nem beszélünk, az nem volt.) Vannak olyan települések, nem is kis számban, s nem is éppen a kisebb településekről van szó, hogy egyáltalán nem foglalták össze egy névsorba sem a deportáltakat, sem a lakosságcsere eredményeként a Magyarországra telepítettek, de a Szlovákiába önként települt magyarországi szlovákok névsorát sem.
„Pedig múlt ismerete nélkül csak gyökértelen fa lennénk, amelyet egy kisebb vihar is elsodor... A történelem, legyen az akár egy ilyen kicsi falué is, ismerete erősíti gyökereinket, meglazult emberi kapcsolatainkat, segítségével népek, nemzetek találnak egymásra.", olvashattuk Alsószeli községről szóló, 1990-ben megjelent monográfia előszavában.
A lexikonba sorolt személyiségek névjegyzéke szülőhelyükkel vagy ténykedésük települése megjelölésével
ÉRTELMEZÉS
Nemzetét, népét, annak létét megerősíteni akaró, kultúráját féltve-óvó személyiségek tudatában forrnak, munkálnak a gondolatok. Ez nem is lenne baj, ha csak a nehéz érlelődés velejárójának tekinthetnénk. Csakhogy: nemcsak érezzük, hanem tudjuk is, hogy egy-egy társadalmi rendszer általánosan elfogadott ideák (ideológiák) vagy filozófiák hiányában fejlődésképtelen.
Győrffy György irta Szent István uralkodásával kapcsolatban, hogy csak az a nép tudott tartós és életképes államot létrehozni, amely a gazdasági-társadalmi fejlődés bizonyos fokát elérte, és uralkodó rétege belső erőforrásokból tudta stabilizálni hatalmát, uralmát. Ám a gazdasági előfeltételek nem voltak elegendőek a huzamosabb léthez. Az uralmat ideológiailag (filozófiailag, ha úgy tetszik) is stabilizálni kellett, s erre a középkori Európában a kereszténység, azontúl pedig az iszlám mutatkozott legalkalmasabbnak.
A polgári társadalmak stabilizációjánál nem tekinthetünk el az 1776.július 4-én elfogadott, Thomas Jefferson által megfogalmazott Függetlenségi Nyilatkozat elemzésétől, vagy az 1789.augusztus 26-án érvényre lépett Emberi és Polgári Jogok Nyilatkozatától sem. 1848 februárjában megjelent Marx Kommunista kiáltványa, amely az ún. szocializmus építőinek alapvető dokumentumául szolgált.
Nem célom ideológiai, filozófiai fejtegetésekbe bocsátkozni! Csak arra szeretném felhívni a kedves olvasó figyelmét, hogy ez a mai elvtelen politizálás - nemcsak Közép-Európában - milyen óriási károkat okoz anyagiakban és - sajnos szellemiekben egyaránt. - Sem a bársonyoshoz vagy a gyengédhez, mármint a forradalomhoz semmi köze.
Azzal, hogy az ún. demokratikus, polgári vagy kapitalista kormányok négyévenként cserélődnek, a bajokat még nem tetőznék. Azzal, hogy az előző (leváltott) kormányok minden rendelkezését negálják, s minden új kormány alapjaitól mindent újra kezd, kezdődik a nemzetgazdaság és a társadalmi élet anyagi és szellemi életének-létének leépítése: a bizonytalan anyagi és szellemi lét. - A csőd.
Véleményem szerint a politikusok a négyévenkénti gyökeres változtatásokkal nem a lakosság, az őket megválasztó nép, a nemzet erkölcsi és - mint mondottam - anyagi gyarapodását szolgálják. Valószínűleg nemcsak az egyszerű emberek, hanem az értelmiségiek (de főleg az ifjúság) érdektelenné válását tűzték ki követendő feladatul. Tudott dolog: a politika (a politikusok) az ilyen hozzáállást kvitteli, ami természetesen nem azonos a kvittek vagyunk folyamattal, vagy inkább eredménnyel.
Az érdektelen tömegek mindig ki- és felhasználhatók önös célok elérésére. A passzív, már a helyüket kereső csoportok vagy egyes személyek könnyen befoghatóak annak, vagy azoknak a szekerébe, akik valami kis ellenértéket meglebegtetnek, azaz a mézesmadzagot elhúzzák előttük - mondanánk pár évtizeddel ezelőtt.
Ezek a ráhatások, az emberi társadalmat fejlődésképtelenné züllesztő amorális (immorális), önérdekeket kiemelő és megtartó tendenciák hatása hatványozottan hat azokra a népcsoportokra, amelyeket a politika vagy a társadalomtudományok nemzeti kisebbségeknek neveznek, kisebbségként kategorizálnak és kezelnek.
Nos, úgy érzem, elérkeztünk munkánk inditó eszméihez: a szlovákiai magyar oktatásügy helyzetéhez, a pozitívumokhoz és negatívumokhoz. - A kiút és megoldás kereséséhez. Nem a bírálat, az elmarasztalás, sőt nem is a „nesze semmi, fogd meg jól" szócséplések szintjén foglalkoznék az eseményekkel.
Nem a mai politikusok nekemista szemlélete elemzésem alapja, nemcsak a politológiáról van most szó, amelyet a mostani politika vagy semmibe vesz, vagy túldimenziál, hanem általában a társadalomtudományok segítségével - bár ezek sem zárnak ki bizonyos fokú szubjektivitást -, ha még ez nem késő - bár ezt nem gondolom, hiszen a történelem számtalan példával szolgál ennek cáfolására - konkrét példák felsorolásával, feltárásával szeretnék hozzájárulni nemcsak a mátyusföldi, hanem a délszlovákiai magyarság önbecsülésének megújulásához, az anyanyelvi iskolák (magyar tanítási nyelvű) szerepének kiemeléséhez, annak bizonyításához, hogy az anyanyelvi iskolák tanulói is lehetnek „miniszterek", feljuthatnak a Parnasszusra (s most nemcsak a művészetekre gondolok).
S valóban! A populáció csökkenése a szociális, a gazdasági helyzet függvénye is lehet. Vajon az is, hogy egyre több magyar szülő dönt úgy, hogy nem anyanyelvi iskolába adja gyermekét?
De mi ennek az oka? Természetesen első helyen ebben az esetben is a szociális, a gazdasági helyzet figurál. Ha Nyugat-Európa gazdaságilag fejlett nagy nemzeteit nézzük, nem biztos, hogy a megállapítás hiánytalanul elfogadható.
A szlovákiai magyarok esetében ez a megállapítás sokkal összetettebb elemzést kivan. Arra a következtetésre jutottam, hogy a 20. század második felében már másodszor hatalmasodott el a félelem: létünk, életünk, vagyonunk elvesztésének a bizonytalanságba vezető útja lett a kiút.
Az első félelem szülte időszak a második világháborút követő, szűkebb értelemben vett fél évtized, a hontalanság, a dekrétumok deprimáló szakasza volt.
A második szakasz az ún. gyengéd forradalommal kezdődött, s napjainkig tart, amelynek élesztgetéséhez a szlovák és magyar politikusok egy része állandóan termeli az ellentéteket és a félelmet szinten tartó „nyersanyagot", amelyet úgy neveznek, hogy a magyarok jogaiért vïvott küzdelem.
Természetesen, a két sorsformáló (deformáló) időszak alapos elemzésére nincs módunk, ezért csak a megértés lehetőségére korlátozódunk. Annak megértésére, amiért ez a munka elkészült.
Nézzük a dekrétumok félelmet keltő hatását! Ha csak azt irjuk le, hogy hontalanság: deportálások, lakosságcsere, reszlovakizáció, már az is döbbenetet szül. Hiszen a lényeg: senki-k és semmik voltunk szülőföldünkön. De tálaltatott a mézesmadzag: a reszlovakizáció. Ha vállalom, emberszámba vesznek, szülőföldemen maradhatok, s véres-verejtékkel szerzett öt-hat hold földem is megmarad. - Meg sokak arra vártak, hogy az első köztársaság rendszere - a csehszlovák demokrácia - rendeződik vissza, s a nagy bajok megoldódnak?! Ezért vállalták sokan a reszlovakizációt: létérdekből. Ezt az 1961-es népszámlálási adatok is világosan bizonyítják.
Dőreség lenne ezt a hozzáállást általánosítani, hiszen tudott dolog, az emberiség történetében minden korban és helyzetben voltak olyan személyek, akik, hogy úgy mondjam, alkotókedve és a munkához való viszonya nem volt éppen megnyerő, elfogadható (régi kifejezéssel élve lumpen elemekről is értekezhetnénk). A reszlovakizáltak listáját tanulmányozva (a levéltárakban megtalálható egy-egy községből több variáció is) arra következtethetünk, hogy fokozottabb meggyőzés hiányában a falusi kézművesek (iparosok) köréből, községi hivatalnokok soraiból kerültek ki az elenyésző százalékot alkotók, amelyek úgymond meggyőződésből tértek vissza az „anyanemzet kebelére". A zömre érvényes, amit egy-két sorral ezelőtt elmondottunk.
Vagy nézzük meg a deportálások elrettentő hatását! Munkaerő toborzásnak mondta a hivatalos protokoll. Azon nem csodálkozunk, hogy a dekrétumok meghagyásai ránk hontalan magyarokra nem vonatkoztak. Kit érdekelt, hogy a kiskorú gyermekekkel, azok szüleivel mi történik, vagy az áldott állapotban lévő - jövendő - anyákkal?! Több példát is fel tudnék sorolni Mátyusföldről: hogy a szlovák-morva határon -Bfeclavban - hány kisgyermeket vagy akár felnőttet, akik útközben elhaláloztak (netán megfagytak), s a szülők, a hozzátartozók a mai napig nem tudják, hol keressék a sírjukat. (A földrefomok árnyékában Mátyusföldön c. könyvemben lássad a konkrét példákat). - Volt okunk a félelemre?
Nagy bűn volt, hogy magyar tanítási nyelvű iskola nem lévén, a magyar szülők szlovák tanítási nyelvű iskolába adták gyermekeiket? - Aligha! S most ezt nem a lelkiismeret megnyugtatására írom, mondom. Mihelyt 1949 márciusában megnyíltak tagozatos iskoláink, a sokat emlegetett zöm átíratta gyermekét a magyar tanítási nyelvű iskolába. Csak azok közül többen, akik gyermeke má felsőbb osztályba járt, nem döntöttek a magyar iskola mellett. - Úgy vélem és érzem, hogy az adott helyzetben talán elfogadható a rezignáció, a lemondás.
Természetesen, az elnemzetlenítés ha kisebb mértékben a proletár internacionalizmus (később szocialista internacionalizmus) korában is folytatódott. Mátyusföld ismert baloldaliságáról, s ezek a naiv, nem lenini, hanem marxi értelemben vett kommunisták 1968-ban döbbentek rá: a két internacionalizmus csak az országban élő nemzeti kisebbségekre vonatkozik. Bizonyította ezt az 1969 januárjában tartott pártkonferencia is. (Lásd a Mátyusföld I elmen megjelent könyvemet!)
Az elnemzetlenedés természetes formája, a szlovák és magyar nemzetiségű partnerek házassága a mi erkölcsi, emberi normáink szerint - nagyon helyesen - nem marasztalható, vagy Ítélhető el sem az emiitett izmus, sem a keresztény vallás törvényei szelleme szerint. Az viszont igen, ha a gyermekek nem beszélik ugyanazon a szinten a szülők - apa és anya anyanyelvét. Néhai Gyurcsó István szlovákiai magyar költőnk irt ezzel kapcsolatban szívhez és szürkeállományunkhoz egyaránt szóló gyönyörű lírai alkotást.
Az 1960-as területi átszervezések, a nagyobb települések városokká fejlesztése (Diószeg, Galánta, Szene, Vágsellye), a bérházak (csinzsákok) garmadájának felépítésével a fiatal házasok, a felsorolt városok ipari üzemeiben munnkát találók zöme beköltözött a városi családi lakásokba. Ezzel mgszűnt számukra a falvak meg- és összetartó ereje, és sok családban több esetben megszűnt vitatárgyát képezni, milyen tanítási nyelvű iskolába Íratják iskolaköteles gyermekeiket a szülők. -Bizony, sokan nem anyanyelvi iskolába Íratták csemetéiket.
A 70-es 80-as évekig hasonló volt a magyar műszaki értelmiség sorsa is: a környéken minimális számú ipari üzem létezett, északabbi területeken, netán Csehországban vállaltak képesítésüknek megfelelő munkát. - S ott véglegesen letelepedtek.
A közben felépült Mátyusföld ipari üzemeinek élén nem találhatunk magyar nemzetiségű vezetőket. 1968 után Galántán a Járási Építészeti Vállalat és a TOS Szerszámgépgyár egy-egy helyettese volt magyar nemzetiségű. Viszont a galántai székhelyű Állami Birtokon kivül a többi állami gazdaság, és egységes földműves szövetkezet (efsz=jrd) élén 90%-ra magyar nemzetiségűek az elnökök, s már nemcsak pártkáderek, hanem egyetemet végzett szakemberek álltak. Ezt sikerült megtartani az ún. mamutszövetkezetek megalakulásával is.
Összefoglalva elmondhatjuk, hogy az ún. bársonyos forradalomig majnem minden téren behoztuk lépéshátrányunkat, amelyek a magyar tanítási nyelvű iskolák nemcsak mennyiségi, hanem minőségi mutatóit is az országos átlaggal egyenrangúsitották, egyenrangúsítottuk.
Egyszóval, volt bennünk elég erő, akarat, lelkesedés és tudás is, hiszen a hetvenes évekre sikerült pótolnunk azoknak a pedagógusoknak a hiányát, akiket a végzet - a lakosságcsereegyezmény - új hazába kényszeritett.
Azért a félelem elő-előbukkant, különösen az oktatással kapcsolatosan: például több izben megpróbálta a hatalom az iskolák igazgatóságainak összevonását, a középiskolákban az osztályok számának csökkenését, vagy egyes tantárgyak szlovák nyelven történő oktatását. (Lásd Gimnázium Mátyusföld központjában c. munkámat).
A felsoroltakat enyhítendő, azért a „marxi-lenini nemzetiségi politikának" az az előnye megadatott - leginkább akkor, ha a járási ideológiai titkár szlovák nemzetiségű volt -, hogy erre hivatkozva a legtöbb esetben a visszavonás megtörtént. Volt 1968 után magyar nemzetiségű titkár is, aki a kérdésfelvetésnél mindig arra hivatkozott, hogy mit mondanának a „szlovák elvtársak"?
Nos, erről a félelemről ennyit! A következőkben nézzük meg, a „gyengéd forradalom" adta félelmeket! No, de hogy lehetséges, hogy a polgári világban, a demokráciában, a békés módszerekkel véghezvitt változások, a fogyasztói társadalom, és hadd ne soroljuk tovább, bevezetése félelmet kelthet az emberekben? Az elmúlt negyed évszázad ezt igazolja.
Az a gyanúm, hogy az 1989-es, egyébként az előre előkészített és irányított események nagyon megfeleltek a szlovák politikai élet azon képviselőinek, akik a háború utáni nemzetiségi politikát a dekrétumok szellemében akarták folytatni. Nagyon átgondoltak, kihasználva a bukott rendszer hibáit - mindent a rovására irtak - elterelő hadmozdulatokkal Dél-Szlovákia szociális-gazdasági szféráját totálisan tönkretették. Mire gondolok?
Az ipari üzemeket felszámolták. Még azokat is, amelyeket modern berendezéssel alig egy-pár éve láttak el... Csak egy példát említek: Galántán a Nyugat-szlovákiai Bútorgyárat, amely nemcsak a KGST országokba, vagy Nyugat-Európába, (te. még Braziliába is szállított árut. Megjegyzem, 1987-ben a város 30 ipari üzemében megközelítően 14 ezer ember dolgozott. Utaltunk rá, hogy az ipari üzemek vezetői zömében szlovák nemzetiségűek voltak, de az ott dolgozó munkások és közép-vezetők, vagy alsóbb vezetők zöme magyar nemzetiségű. S most ezek munkanélküliek lettek, az üzemek pedig az ügyeskedők kezére jutottak. A nagytermelés, az adóból származó állami bevételek megszűntek. Nagy diadallal hozták ide a keleti céget, amely nemhogy adózik, hanem támogatást igényel és kap az államtól (más cégek adóiból), amiért egypár ezer embernek jól megszolgált fizetést biztosit.
Furcsa iróniája a sorsnak, groteszk helyzet! - Elítélendő? Van akik dicsérik.
Vagy itt vannak az efsz-ek. Ezekről is szóltam már. A létrehozásuk enyhén szólva nélkülözte a demokráciát, az emberi jogokat: a parasztság bekényszeritése nemcsak diktatórikus volt, de nélkülözte azokat a módszereket, amelyek segítségével megalakultak a 19. század végén, a 20. század elején a fogyasztási szövetkezetek Mátyusföld területén és 1925-ben a Hanza Áruközpont Galántán.
A 70-es 80-as években az efsz-ek az egész köztársaságot ellátták áruval. Alig szorultunk behozatalra.
Most mi történt? Az első kormányok 1989 után itt Dél-Szlovákiában felszámolták a szövetkezeteket és az állami gazdaságokat. Érdekes, hogy tőlünk északabbra nem használtak ilyen radikális módszereket. A mezőgazdasági gépek szőrén-szálán eltűntek, azaz fillérekért „régvolt" új tulajdonosok kezébe kerültek. A szövetkezetben munkálkodó tagok és alkalmazottak „félhektár" és kereset nélkül maradtak. S több olyan esef is kimutatható, amikor a földek a mai napig nem kerültek vissza a tulajdonoshoz, mert valamelyik „érdekcsoportosulás" használja őket, s nincs jogász, aki vállalná a hivatalos ügyintézést. - Ugye, ez érthető is, ha figyelembe vesszük a hazai jogi gyakorlatot és kultúrát.
A mátyusföldiek második nagy csoportját tehát a mezőgazdaságban dolgozó, alkalmazottak alkotják.
Vajon jogos, időszerű a párhuzam vonása a dekrétumok következményei és a „gyengéd" forradalom módszeres eljárásai között?
Az emberiség nem hajlandó, mert azt azért nem állítanám, hogy nem tudna kevésbé fájó módszereket alkalmazni a társadalmi változásokra: átvenni, tovább folytatni a jót akár a gazdasági, akár a társadalmi szféráról van szó, s azt kamatoztatni.
Anyagiakban mennyit megtakaríthatnánk a lakosság, az állam számára! Mennyi nyersanyagot - vasércet, naftát, elektromos energiát, fát, stb - menthetnénk meg okos, átgondolt felhasználásukkal?! - Hiszen tudósaink a nyersanyagforrások, természeti kincseink gátlástalan felhasználásukról, ergo pocsékolásukról beszélnek, értekeznek.
A könyvhöz kiegészítésül ennyit. A szerző.
NÉVJEGYZÉK
1. Abai Nemes Oszkár (Diószeg) 2. Agárdy Gábor (Szenc) 3. Ágh Lívia (Vágkirályfa) 4. Alabán Mária (Vágkirályfa) 5. Almási Mária (Nádszeg) 6. Ásványi László (Szenc) 7. Bábel Ernő (Deáki) 8. Babos István (Vágkirályfa) 9. Bagoly András (Felsőszeli) 10. Bachraty Károly (Nagyfödémes) 11. Balogh Csaba (Alsószeli) 12. Bánki Gyula (Nagymácséd) 13. Bánki Mária (Hidaskürt) 14. Bárány János (Vágsellye) 15. Baranyai Alajos (Zsigárd) 16. Barczi Attila (Galánta) 17. Bárdos Ágnes (Sókszelőce) 18. Bárdos Gyula (Szenc) 19. Barsi Harcsa Dénes (Jóka) 20. Barta Katalin (Szenc) 21. Bartakovics István (Nádszeg) 22. Bauer Balázs (Magyarbél) 23. Bauer Győző (Magyarbél) 24. Bende Gabriella (Deáki) 25. Bergendi Ferenc (Vágkirályfa) 26. Bíró Ágnes (Vágsellye) 27. Bittó Eszter (Kosút) 28. Blaskovics József (Galánta) 29. Blazsek Béla (Nemeskajal) 30. Bodri Eleonóra (Vízkelet) 31. Bognár László (Magyarbél) 32. Bollók P. Ilona (Taksony) 33. Bondor Gyula (Felsőszeli) 34. Bondor Sándor (Alsószeli) 35. Boross Béla (Alsószeli) 36. Borsányi Gyula (Pered) 37. Bosák Nándor (Taksony) 38. Botka Ferenc (Vágsellye) 39. Botlik Aladár (Nagyfödémes) 40. Bozay Krisztián (Hidaskürt) 41. Buják Andor (Kosút) 42. Bukovszky János (Deáki) 43. Bukovszky László (Taksony) 44. Burján Tibor (Jóka) 45. Csádi Zoltán (Feketenyék) 46. Csady Zsuzsa (Feketenyék) 47. Csanaky Eleonóra (Diószeg) 48. Csermák József (Szenc) 49. CsifFáry Pál (Vágfarkasd) 50. Czanik Miklós (Sókszelőce) 51. Czinege Imre (Felsőszeli) 52. Czottner Sándor (Királyrév) 53. Danajka Lajos (Felsőszeli) 54. Danter Izabella (Boldogfa) 55. Darázs Katalin (Pered) 56. Dióssy László (Tardoskedd) 57. Dobossy Pál (Felsőszeli) 58. Dohányos Katalin (Vágsellye) 59. Dolán György (Nagymácséd) 60. Dora Ferenc (Alsóhatár) 61. Dráfi Mátyás (Galánta) 62. Drahos Ágoston (Réte) 63. Duka-Zólyomi Árpád (Taksony) 64. Duray Rezső (Hegysúr) 65. Écsi Gyöngyi (Vágsellye) 66. Egri László (Tallós) 67. Farkas Imre (Jóka) 68. Farkas Irma (Réte) 69. Farkas István (Nagymácséd) 70. Farkas Magdaléna (Nagymácséd) 71. Farkas Róbert (Vága) 72. Farkas Zsigmond (Nemeskajal) 73. Fecske Kornélia (Vízkelet) 74. Fehérvári Magda (Nádszeg) 75. Feliinger Károly (Jóka) 76. Fontius Júlia (Nagymácséd) 77. Fördős Gyula (Negyed) 78. Forró Krisztián (Tósnyárasd) 79. Fülöp Mihály (Sókszelőce) 80. Fülöp Mihály (Sókszelőce) 81. Füri Erzsébet (Pered) 82. Fűzek Árpád (Felsőszeli) 83. Gaál József (Deáki) 84. Gágyor József (Tallós) 85. Gál Gábor (Nagymácséd) 86. Gál István (Nagymácséd) 87. Gálné H.Lujza (Alsóhatár) 88. Gáspár Béla (Nádszeg) 89. Gáspár László (Vezekény) 90. Gergely Péter (Réte) 91. Görföl Balázs (Jóka) 92. Görföl Jenő (Jóka) 93. Gujber László (Szenc) 94. Hajdú László (Deáki) 95. Halzl József (Szenc) 96. Haraszti M. Erzsébet (Alsószeli) 97. Havránek K. Enikő (Nagymácséd) 98. Hegyi Pál (Jóka) 99. Hontvári Ferenc (Kismácséd) 100. Hortobágyi Tibor (Diószeg) 101. Horváth Irén (Nagyfödémes) 102. Horváth Miklós (Galánta) 103. Horváth Péter (Galánta) 104. Horváth Sándor (Pered) 105. Horváth Zoltán (Tallós) 106. Hrbácsek N. Magda (Nagymácséd) 107. Hrotkó Géza (Taksony) 108. Hrotkó Károly (Taksony) 109. Iván Gyula (Vágfarkasd) 110. Izsák Attila (Negyed) 111. Izsák Gyula (Negyed) 112. Izsák Lajos (Negyed) 113. Izsóf Alajos (Vághosszúfalu) 114. Izsóf Róbert (Vághosszúfalu) 115. IzsófJózsef (Vághosszúfalu) 116. Jancsó István (Negyed) 117. Janics Kálmán (Vágkirályfa) 118. Jónás János (Kismácséd) 119. Józsa Attila (Nagymácséd) 120. Józsa László (Diószeg) 121. Józsa Mónika (Vága) 122. Jurás Éva (Vágkirályfa) 123. Kamenár Ferenc (Vága) 124. Kardos Ferenc (Galánta) 125. Karsay Katalin (Diószeg) 126. Katona Ilona (Zsigárd) 127. Katona Pál (Vízkelet) 128. Kertész G. Hona (Nádszeg) 129. Kienitz Vilmos (Alsószeli) 130. Kiss Árpád (Negyed) 131. Kiss Endre (Vízkelet) 132. Kiss János (Vízkelet) 133. Kiss Vilmos (Negyed) 134. Klabuzai Andrea (Hidaskürt) 135. Kocsis Ilona (Királyrév) 136. Kocsis Menyhért (Vágkirályfa) 137. Kocsis T. Márta (Vezekény) 138. Kolozsi G. Cecília (Tardoskedd) 139. Koltay K. Jenő (Diószeg) 140. Kosztolányi Tibor (Nemeskajal) 141. Kovács Kálmán (Vágkirályfa) 142. Kovács Kató (Vágkirályfa) 143. Kovács Lajos (Nemeskajal) 144. Kovács Tamás (Galánta) 145. Kovács Tibor (Deáki) 146. Kozma Ferenc (Galánta) 147. Kozma György (Vízkelet) 148. Krecskó Károly (Tallós) 149. Krommel Gabriella (Vágfarkasd) 150. Krúg György (Galánta) 151. Kubík Tibor (Deáki) 152. Kubík Zoltán (Hidaskürt) 153. Kubovics Imre (Nagymácséd) 154. Kubovics T. Egyed (Nagymácséd) 155. Kuthy Géza (Tardoskedd) 156. Lancz István (Nagymácséd) 157. Lancz István (Nagymácséd) 158. László A.Ildikó (Királyrév) 159. Lengyel Zoltán (Magyarbél) 160. Lengyelfalusi L. József (Diószeg) 161. Lieszkovszky J. Erzsébet (Taksony) 162. Lőrinczi V.Júlia (Alsószeli) 163. Losonszky Margit (Feketenyék) 164. Lovász Attila (Vágsellye) 165. Lukovics István (Feketenyék) 166. Macica Zdenka (Kosút) 167. Madarász Pál (Nemeskajal) 168. Madarász Pál (Nemeskajal) 169. Majláth Imre (Tallós) 170. Majoros P. Franciska (Szenc) 171. Makki Béla (Tallós) 172. Makrai Z.Erzsébet (Taksony) 173. Marsall János (Nemeskajal) 174. Mat'asovsky Cs. Henrietta (Nemeskajal) 175. Mátyus Rózsa (Negyed) 176. Meisel Tibor (Nemeskajal) 177. Merva László (Deáki) 178. Méry Margit (Tardoskedd) 179. Mészáros Attila (Vághosszúfalu) 180. Mészáros D. Magda (Felsőszeli) 181. Mészáros József (Jóka) 182. Mészáros Lajos (Jóka) 183. Mészáros László (Negyed) 184. Mészáros P. Márta (Taksony) 185. Metzner Zoltán (Réte) 186. Mézes Rudolf (Taksony) 187. Miklós Antal (Nagymácséd) 188. Mikóczi Julianna (Nagyfödémes) 189. Mikola Anikó (Jóka) 190. Móder József (Tardoskedd) 191. Móder László (Tardoskedd) 192. Molnár Benő (Vágfarkasd) 193. Molnár F. István (Galánta) 194. Molnár Károly (Vágfarkasd) 195. Molnár Vilmos (Negyed) 196. Molnár Zoltán (Vágfarkasd) 197. Morvái Zoltán (Negyed) 198. Morvay Endre (Királyrév) 199. Morvay Gabriella (Zsigárd) 200. Morvay Gyula (Tardoskedd) 201. Nagy Andor (Alsószeli) 202. Nagy Ferenc (Galánta) 203. Nagy Géza (Nádszeg) 204. Nagy Judit (Galánta) 205. Nagy László (Vágkirályfa) 206. Nagy Ottó (Királyrév) 207. Nagy Pál (Vízkelet) 208. Néma László (Pered) 209. Németh Gabriella (Szenc) 210. Neszméri Sándor (Alsószeli) 211. Neszméri Tünde (Dunaújfalu) 212. Nóvák Veronika (Pered) 213. Novota János (Taksony) 214. Obergessel László (Szenc) 215. Oláh V. Hajnalka (Vágkirályfa) 216. Olasz András (Vízkelet) 217. Oros László (Felsőszeli) 218. Öszi Ferenc (Alsószeli) 219. Óvári László (Hidaskürt) 220. Pallya Gábor (Pered) 221. Panyik Ernő (Taksony) 222. Pápai Imre (Pered) 223. Pápay György (Tallós) 224. Papp V. Erzsébet (Kosút) 225. Patócs László (Alsószeli) 226. Pék Éva (Vízkelet) 227. Pék László (Taksony) 228. Perleczky Gábor (Felsőszeli) 229. Perleczky Lőrinc (Felsőszeli) 230. Pintér Ferenc (Diószeg) 231. Pintér Ferenc (Vágfarkasd) 232. Pintér György (Alsószeli) 233. Pirk János (Galánta) 234. Pleva László (Alsószeli) 235. Pleva László (Alsószeli) 236. Polgár Anikó (Vágfarkasd) 237. Polgár Ernő (Vága) 238. Pomichal István (Réte) 239. Pomichal Lajos (Réte) 240. Pomichal Mária (Réte) 241. Pongrátz Zoltán (Diószeg) 242. Pónya József (Felsőszeli) 243. Puskás Sz. Erzsébet (Királyrév) 244. Puskás Tünde (Alsószeli) 245. Putyera Károly (Zsigárd) 246. Racskó Pál (Királyrév) 247. Radványi Miklós (Vezekény) 248. Raul Bott (Diószeg) 249. RiedlyA. Erika (Zsigárd) 250. Rózsa Éva (Nemeskajal) 251. Rózsár László (Feketenyék) 252. Rózsár Tibor (Hidaskürt) 253. Sárkány J. Lőrinc (Kismácséd) 254. Serédi Jusztinián (Deáki) 255. Seres Lajos (Alsószeli) 256. Schweitzer Éva (Nagyfödémes) 257. Schweitzer Ferenc (Nagyfödémes) 258. Sikula László (Magyarbél) 259. Simaljak Richárd (Galánta) 260. Slivansky P. Zsuzsa (Kosút) 261. Somogyi Antal (Kismácséd) 262. Somogyi László (Kismácséd) 263. Suba M.Anna (Tornóc) 264. Szabados László (Felsőszeli) 265. Szabó Ede (Taksony) 266. Szabó Éva (Hidaskürt) 267. Szabó Frigyes (Deáki) 268. Szabó H. Erzsébet (Hidaskürt) 269. Szabó Kálmán (Felsőszeli) 270. Szabó Károly (Nagyfödémes) 271. Szabó Károly (Hidas kürt) 272. Szabó Tünde (Zsigárd) 273. Szabó Zoltán (Negyed) 274. Szalay Ferdinánd (Vága) 275. Szalay Gyula (Galánta) 276. Szalay Gyula (Taksony) 277. Szalonnás Sándor (Feketnyék) 278. Szalonnás Sándor (Feketenyék) 279. Száraz M. Erzsébet (Nagyfödémes) 280. Száraz Pál (Nagyfödémes) 281. Szarka Gyula (Királyrév) 282. Szarka László (Alsószeli) 283. Szarka László (Zsigárd) 284. Szarka Marian (Vágsellye) 285. Szarka Tamás (Királyrév) 286. Szász Tibor (Deáki) 287. Székács István (Galánta) 288. Szemet László (Zsigárd) 289. Szép Zoltán (Vízkelet) 290. Szetyinszky Veronika (Vágkirályfa) 291. Szikora György (Tardoskedd) 292. Szikura Ferenc (Királyrév) 293. Szilvási László (Tósnyárasd) 294. Szilvási Lőrinc (Tósnyárasd) 295. Szilvási Zoltán (Tósnyárasd) 296. Szkladányi Károly (Kismácséd) 297. Szlízs Róbert (Vága) 298. Szőke Péter (Galánta) 299. Szokoly Károly (Nemeskajal) 300. Takács Endre (Vághosszúfalu) 301. Takács József (Farkasd) 302. Takács Mihály (Felsőszeli) 303. Takács P. Izabella (Deáki) 304. Takács V. Zsuzsanna (Hidaskürt) 305. Tálamon Alfonz (Diószeg) 306. Tanító Lilla (Zsigárd) 307. Tanító Péter (Zsigárd) 308. Tarján Gyula (Galánta) 309. Tirinda Péter (Vághosszúfalu) 310. Tokár Adrián (Vága) 311. Tonckó Miklós (Vezekény) 312. Tóth Attila (Pered) 313. Tóth Ildikó (Vághosszúfalu) 314. Tóth Imre (Nagymácséd) 315. Tóth J. Aldemár (Deáki) 316. Tóth Kálmán (Negyed) 317. Tóth Károly (Vághosszúfalu) 318. Tulassay Tivadar (Galánta) 319. Vájlok Sándor (Deáki) 320. Valacsay M. Ilona (Nagyfödémes) 321. Varga Árpád (Negyed) 322. Varga Béla (Hidaskürt) 323. Varga Erik (Hidaskürt) 324. Varga Gábor (Magyarbél) 325. Varga László (Tósnyárasd) 326. Varga Zoltán (Vágfarkasd) 327. Vaskomjáti D. Edit (Tósnyárasd) 328. Vavrík Ferenc (Tósnyárasd) 329. Vicsápi B. Natália (Vezekény) 330. Vígh Dezső (Alsószeli) 331. Vincze Attila (Kosút) 332. Vincze N. Zsuzsanna (Vághosszúfalu) 333. Virág Sándor (Taksony) 334. Virág T. Szonja (Réte) 335. Zácek G. Adrianna (Zsigárd) 336. Zalka Katalin (Jóka) 337. Záreczky H. Erzsébet (Vezekény) 338. Záreczky János (Galánta) 339. Záreczky Péter (Galánta) 340. Zsidó János (Tallós) 341. Zsigó Róbert (Vága) 342. Zsille Béla (Nemeskajal) 343. Zsille K. Éva (Pered)
Minulý rok sme si pripomínali jednu z najtragickejších epizód 2. svetovej vojny v našom regióne - deportácie židovského obyvateľstva z územia vtedajšieho Maďarského kráľovstva po jeho obsadení nemeckými vojskami. Z iniciatívy predsedu Židovskej náboženskej obce Nové Zámky Ing. Tomáša Langa Okresná knižnica v Nových Zámkoch spoločne s Dokumentačným strediskom holokaustu v Bratislave zorganizovali literárnu súťaž pre žiakov stredných škôl nitrianskeho kraja pod názvom "Stratení susedia – žili medzi nami".
Slávnostná ceremónia vyhodnotenia súťažných prác a odovzdávania cien sa uskutočnila v novozámockej synagóge 21. septembra 2014. V týchto dňoch bol dokončený zborník súťažných prác, ktorý je k dspozícii v elektronickej forme na stránkach okresnej knižnice.
Ocenené práce a ich autori:
Valábková, Rebeka: Nenájdení – nenájdení (Gymnázium V. Mihálika Sereď, 1. miesto) Košťál, Pavol: Hrdinovia alebo zbabelci? (Stredná zdravotnícka škola Nitra, 2. miesto) Schronerová, Kristína: Príbeh starej ženy (Gymnázium Šurany, 3. miesto) Holomáň, Enrik: Aký by bol súčasný svet? (Úvaha) (Gymnázium Nové Zámky, 3. miesto) Beňo, Zsuzsanna: Az ipolysági és a palásti zsidóság holokausztja (történelmi esszé) (Szondy György Gimnázium Šahy-Ipolyság, Mimoriadna cena poroty) Čereš, Martin: Holokaust (SOŠ hotelových služieb a obchodu Nové Zámky, 4. miesto) Kelebercová, Lívia: Stalo sa... (Gymnázium Nové Zámky, 5. miesto) Blahutová, Bianca: Zlý svet (SOŠ hotelových služieb a obchodu Nové Zámky, 6. miesto) Gogová, Veronika: Stratení susedia – žili medzi nami (Gymnázium Nové Zámky, 8. miesto) Barusová, Barbora: Holokaust (Gymnázium Nové Zámky, 9. miesto) Jelínková, Dominika: Kto dal človeku právo zabíjať (Gymnázium Nové Zámky, 10. miesto) Forgách, František: Neblahá história (Gymnázium Nové Zámky, 11. miesto) Šalgóová, Alexandra: Holokaust (Gymnázium Nové Zámky, 11. miesto)
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Pozvánka na slávnostné vyhlásenie výsledkov literárnej súťaže a odovzdávanie cien oceneným autorom
Image may be NSFW. Clik here to view.Na 16. januára je zvolané 3. zasadnutie mestského zastupiteľstva, na ktorom budú vymenovaní členovia "odborných" komisií mestského zastupiteľstva ako aj vymenení členovia orgánov mestských podnikov. Obe témy sú vysoko korupčné, za mnohé roky sme si zvykli, že členovia komisií sú buď protežanti politických strán ktorým sa takto refundujú náklady na neúspešnú volebnú kampaň, alebo funkcionári rôznych športových a spol. organizácií, ktorí sú priamo zainteresovaní na dotáciách o ktorých rozhodujú.
V prípade mestských podnikov je situácia ešte vypuklejšia, poslanci tu predvádzajú široký repertoár korupčných aktivít od pasívneho parazitovania na mestských podnikoch až po ich aktívne vykrádanie. Navzájom si kryjú rôzne kšeftíky, istý poslanec-právnik dnes poskytuje služby investorovi k nehnuteľnostiam, ktorých kúpne zmluvy svojho času v mene mesta sám pripravoval, iný poslanec-právnik sám sebe prenajíma priestory v mestskej firme, kde je predsedom predstavenstva. V rovnakej firme poslankyňa dosadila na uvoľnené miesto v predstavenstve manžela potom, ako sa kvôli nástupu do štátnej služby musela vzdať odmien. Azda netreba zdôrazňovať, že žiadny z uvedených poslancov ešte nikdy nevystúpil so žiadnou víziou, návrhom či strategickým plánom na zhodnotenie majetku mesta v týchto podnikoch.
A určite sa nemýlime keď si myslíme, že ani teraz v piatok, žiadny z poslancov sa nebude unúvať dať odpočet svojej práce a poskytnúť analýzu o stave týchto podnikov po ukončení svojho 4-ročného funkčného obdobia...
Všimnime si aj dômyselné rozdelenie postov v mestských podnikoch - z 25 členného zastupiteľstva až 15 poslancov (t.j. 2/3 väčšina - označené farebne) mal primátor na "výplatnej listine" v mestských podnikoch. Niet sa čo čudovať, že títo poslanci nejavili priveľkú chuť kontrolovať primátora a už vôbec nie snahu informovať svojich voličov o tom, čo sa s majetkom mesta deje...
Odstupujúci členovia predstavenstva a dozornej rady Novocentra Nové Zámky, a.s. Ing. Ľubica Juríková – predseda Mgr. Štefan Veršeghy Mgr. Károly Peczár
Ing. Štefan Pétery PaedDr. Anna Rošková MUDr. Dušan Kollár Ing. Lukáš Štefánik Michal Tóth Odstupujúci členovia predstavenstva a dozornej rady Hotel Korzo Nové Zámky, a.s. JUDr. Richard Schwarz – predseda Ing. Pavol Hudák Ing. Miroslav Bohát, PhD.
PaedDr. Mária Malperová Andrej Huršan MUDr. Dušan Kollár Ing. Lukáš Štefánik Ing. Jozef Török Odstupujúci členovia dozornej rady Bytkomfort, s.r.o. Nové Zámky Ing. Gejza Pischinger MUDr. Peter Hudák Mgr. Katarína Hozlárová
Odstupujúci členovia predstavenstva a dozornej rady Bytkomfort-BA, s.r.o. Ing. Gejza Pischinger – predseda Ing. Jozef Török -člen Odstupujúci konatelia NZ-INVEST, s.r.o. Nové Zámky PhDr. Juraj Kisely, CSc. Ing. Milan Hrdlík
Memoárová literatúra je na Slovensku vzácna. Nedávno sme referovali o spomienkach jazykovedca R. Brtáňa, dnes sa pozrieme na memoáre iného evanjelického intelektuála, zhodou okolností Brtáňovho švagra (brata prvej manželky Ruženy) - Ivana Stodolu. V Pešti vyštudovaný medik sa ako vojenský lekár zúčastnil frontovej služby v 1. sv. vojne, čím sa rozhodne líšil od väčšiny svojich generačných druhov, ktorí vojnu prečkali v závetrí (napr. Šrobár, Hodža, Štefánek, atď.)
O Uhorsku a Maďaroch sa Stodola vyjadruje s hlbokým dešpektom, takým charakteristickým pre potomkov českých prisťahovalcov, ktorí sa nikdy nezžili s krajinou, v ktorej našli útočisko. Táto evanjelická inteligencia sa aj po 200 rokoch cítila byť súčasťou českej kultúry a spolu s ňou reprodukovala vzorce českého národného obrodenia. Neskôr sa exponovali v Masarykovom československom experimente vnútenom Horniakom Dohodou v r. 1918 a činne prispeli ku vzniku ČSR - štátu, ktorý nikto nechcel. Štátu, ktorý postupne zničil autonómne inštúty pôvodne bohato štrukturovanej hornovidieckej society, podriadil si občanov a otvoril strednú Európu obom totalitám. Československý experiment síce medzičasom skončil, ale svojimi rezíduami - predovšetkým mravným rozvratom a zdeformovaným obrazom dejín - pôsobí v slovenskom spoločenskom vedomí dodnes... Toľko k socio-kultúrnym determinantom osudov lekára-dramatika Ivana Stodolu. A ešte perlička, ilustrujúca svojrázne "mimikri" vtedajších národovcov.
Béla Grünwald: "... Ale človeka naozaj oduševňuje a zušľachťuje iba pravda. Lož demoralizuje toho, kto ju často používa ako prostriedok, hoci tak trebárs robí v záujme veľkých cieľov. A toto večné luhanie a pretvárka zanechali svoju pečať aj na fyziognómii členov slovenskej národnej strany. Všetci majú na tvári akýsi svojrázny "protižandársky" výraz, už zďaleka sú nápadní a sám ľud, ak chce povedať, že niekto vyzerá podozrivo, hovorí, že má "panslávsku" tvár..." Felvidék, str. 48
Ivan Stodola: My piati Slováčikovia v triede, traja zo Skalice, dvaja Liptáci, sme umelecky predstierali lojálnosť k uhorskej krajine, učili sme sa jej zákony aj vychvaľovali Magyarország ako najdokonalejší raj na svete. Učili nás, že najvydarenejśí a najkrajší typ človeka na zemeguli je Maďar, že jeho reč je najlúbeznejšia zo všetkých rečí. My nemzetiségi (národnosti) sme nepotrebný balast na svete a najmúdrejšie bude zdeptať nás. Podľa Tisza Kálmána eltiporni - rozšliapať. Verne sme spievali Hazádnak rendületlenül (svojej vlasti slúž neochvejne) a v duši sme ich klamali. Celkom iné melódie nám zuneli v ušiach..." Smutné časy str. 22
Emil Stodola: "Je videť, ct. spoluobčania, zákon tento, keď aj nie mnoho, ale predsa aspoň to najnevyhnutnejšie nám dáva, čo je potrebné, aby Slovák svojím národným životom žiť a národnosť svoju pestovať mohol. A prečo je to, že napriek tomu, zákon tento len púhou mŕtvou literou ostal, že zostal len na papieri? Nedá sa odškriepiť, že predovšetkým pre našu nedbalosť vo vymáhaní si svojich práv. Lež uznať nutno, že hlavnou príčinou tohoto smutného zjavu sú vlády uhorské, ktoré vidiac vo všetkom, čo je slovenské, panslavismus, vlastizradu, gravitovanie za hranicu atď., nie len zákon nezadržaly, nohami pošliapaly, ale pobraly ešte i to, čo sme si na poli vyššieho vzdelania sami stvorili. Nuž tu príležitosť ohradiť sa proti tomuto mrzkému upodozrievaniu, ktoré vlády proti nám za zámienku nášho prenasledovania použily, tu príležitosť, osvedčiť sa pred Bohom a svetom, že svätý je i nám pochop vlasti, lež sväté sú nám aj zákonom zabezpečené práva národa nášho! Jedinou žiadosťou našou je, aby sme v krajine tejto ako Slováci žiť a národnosť svoju pestovať mohli; my v zámenu za to ponúkame našu nezlomnú vernosť, v páde potreby naše majetky, naše životy..." Môj programm, 1906 str. 6
Po prevrate v sebe Ivan Stodola objavil dramatický talent a stal sa úspešným divadelným autorom. Svojimi hrami stál pri zrode profesionálneho slovenského divadelníctva. Stodola plnil predovšetkým politickú objednávku ("po ktorejsi martinskej premiére stretol som sa so Štefanom Krčmérym... že by sme velmi potrebovali drámu z našej histórie..."), názvy jeho diel sa nestali známymi zo spoločenského diskurzu, ale z učebníc literatúry...
Stodolovi, podobne ako jeho generačným druhom z rýchlokvasenej poprevratovej československej inteligencie, sa dobre darilo za republiky i slovákštátu, a priala im aj povojnová národná demokracia. Bol to až komunistický puč, ktorý penzionovanému sekčnému šéfovi ministerstva a úspešnému dramatikovi zlomil väzy. Obvinili ho z machinácií pri stavbe kúpeľných domov a odsúdili na 4 roky väzenia. Po väzenských útrapách sa jeho život postupne vrátil do starých koľají, v r. 1963 dostal titul "zaslúžilého umelca". Zomrel v r. 1977 vo veku 89-rokov.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Prvá kniha vyšla v roku 1965 a je súborom krátkych esejí a zaujímavých historiek z dramatikovho života. Už autor doslovu Fr. Bokes si však všimol, ako málo informácií v skutočnosti obsahuje o politickom dianí a o jednotlivých aktéroch doby, pritom rodina Stodolová bola v epicentre diania a strýkovia Emil (1862-1946) i Kornel (1866-1946) boli významí poprevratoví činitelia... Vyberáme niekoľko zaujímavých fragmentov:
Pôvod rodiny
V archíve riaditeľstva štátnych lesov v Hrádku našiel sa tento záznam: „Územie Vrbického Huštáku v Liptove patrilo komore a jeho obyvatelia boli poddaní komorní. Povinní boli robotou. Z nich niektorí osadení z českých krajín, ako Adam Stodola, Adam Zuffa, Ján Volko, Tomáš Pešek atď. zaoberali sa garbiarstvom, ktoré im poskytovalo slušný zárobok...
Znamenalo by to, že sme z otcovej strany potomci privandrovaných českých remeselníkov, imigrujúcich k nám iste pre zlé hospodárske pomery z Čiech alebo Moravy... Skutočnosťou je tiež, že okrem Adama Stodolu boli aj Ján Volko a Adam Žuffa majstrami garbiarmi a Tomáš Pešek ševcom, teda remeslom príbuzný garbiarčine.
Náš prapradedo Adam Stodola narodil sa asi r. 1770 a zomrel r. 1818. Bol malým garbiarskym majstrom. Oženil sa s Annou Pálkovou. Jeho syn Matej, náš dedo, narodil sa r. 1799 a bol tiež garbiarskym majstrom. Aj on sa oženil s pannou podobného mena, Annou Pálkovou. Vyrábal len krpce v malej varštati. Ženu mal chorľavú a nežil s ňou, ako sa patrí, hoci detí mal až šesť... Jeden zo synov Mateja bol Ondrej, narodený r. 1822, náš starý otec. Tento už skončil niekoľko tried gymnázia a neuspokojil sa s výrobou krpcov, ale sa pustil na vandrovky a v Rožňave u garbiara Marka sa naučil podošvy dubiť. Oženil sa s Annou Kováčovou.
Jej otec, Jozef Kováč st., vysťahoval sa zo Žiaru ešte v krpcoch a prijali ho za učňa ku garbiarskemu majstrovi Ondrejovi Pálkovi. Údajne bol taký bystrý, že vysoké čísla prepočítal v hlave a odhadol váhu vyrobenej kožky od oka Neskôr stal sa taktiež garbiarskym majstrom. Oženil Ba s dcérou garbiarskeho majstra Zuzanou Hubkovou. Mali dvoje detí, už spomenutú Annu, ktorá sa vydala za môjho starého otca Ondreja. Jej brat Jozef Kováč ml. ostal slobodný. Kováčovci sa spojili po svadbe dcéry so svojím zaťom, mojím starým otcom, a založili garbiarsku firmu „Kováč a Stodola"...
Zistili sme teda, že otcovi predkovia boli od 18. storočia výlučne garbiarski majstri. Zo strany matkinej jej pradedo Jozef Lang, kováčsky majster, a ešte iní predkovia privan-drovali z Nemecka, z bavorského Rottenburgu. (Simeon Bauer, pochovaný na mestskom cmiteri v Mikuláši, 1780 až 1853.) ... Stará matka Bauerovie (matkina matka) bola rodená Bellova z Vyšného Huštáku. Bellovci boli kušnieri. Mala troch bratov básnikov, Jozefa, Ondreja a Petra (Horala).
Imigranti z Galície
Moja stará matka Bauerovie sa pamätala, keď ešte r. 1848 ruské vojsko generála Paškieviča premašírovalo mestom, postavilo si stany pod lipami v kláštorskej záhrade a večer si navarilo v kotloch kašu. Na druhý deň chceli mesto ostreľovať. Horko-ťažko ich mešťania uprosili, aby od ničivej streľby upustili.
Rozprávala aj, že za jej detstva bývala v Mikuláši len jedna jediná židovka. Bývala v dome na „ostatnom grajciari", volala sa Cilka a predávala najrozmanitejší tovar. Všetky poschodové domy v meste a na Vyšnom Huštáku patrili vtedy slovenským rodinám.
V denníku prastrýko Jozef Kováč — písal ho od r. 1856 skoro denne až do večera deň pred Vianocami r. 1896, keď ho našli mŕtveho —často poznamenáva: „Zasa prešiel poschodový dom na rínku do židovských rúk."
V posledných rokoch za Františka Jozefa dali sa na námestí spočítať slovenskí majitelia domov už len na prstoch jednej ruky. Hospodársky rozkvet po vystavaní Košicko-bohumínskej železnice využili totižto najmä židia.
Nie je ťažko vysvetliť príčinu.
Židovské rodiny žili v neopísateľnej biede v Galícii a Bukovine. Vyvandrovali teda cez Karpaty na Horniaky a osadili sa u nás v mestách, kde v blízkosti Košicko-bohumínskej železnice začal prekvitať obchod. Keďže sa ukázali najspoľahlivejšími piliermi vládnych kruhov, o krátky čas obsadili vari na deväťdesiatpäť percent dedinské krčmárske a mestskéb hostinské licencie. Ich družnosť, obchodnícka prefíkanosť, skromnosť (kým sa nezmohli), abstinencia, machľovanie pri vážení a inom, kredit, cenové výhody — zavinili, že slovenský obchodník málokde sa udržal v konkurenčnom boji proti nim.
Konzervatívny slovenský kupec ostával okrem turčianskych olejkárov a šafraníkov od kolísky až po rakvu na vlastnom grunte. Nie tak židia. Sledoval som nejednu takúto kariéru. Ajhľa príklad:
Na trhu sa zjavila, nik nevedel odkial, židovská rodina pod šiatrom so štyrmi malými deťmi. Predávali zeleninu. 0 mesiac najali si už izbičku. V nej bývali aj obchodovali. Predávali už aj pomaranče. 0 grajciar lacnejšie než starý slovenský obchodník. 0 pol roka mali obchod s rozličným tovarom a lacnotou, cukríkmi pre detičky a podobnými fíglami skonkurovali tri susedné staré obchody. Neskôr ich otec dodával ovčiny a koziny z Galície a r. 1907 som sa stretol s nimi v peštianskej opere. On v smokingu, ona vo večerných šatách a na moju otázku, čo tu robia, začudovane sa zasmiali, že majú predplatenú lóžu a bývajú v najvznešenejšej štvrti mesta. Vo veľkom kupčia s remeňom. Podobných kariér bolo veľa.
Martýr národnostného útlaku
V štvrtej triede sa dostala rechtorská trstenica do rúk Danielovi Bodickému. A ten ňou aj často narábal. Napísal veľmi rozšírenú a populárne zostavenú „Mluvnicu slovenčiny", čo vyšla v nespočetných vydaniach a dobrou bola aj po prvej svetovej vojne. V jeho triede sme už pocítili maďa-rizátorské nariadenie vlády. Niektoré predmety sme sa učili po maďarsky. Gramatika robila ťažkosti najmä žiakom z Vrbice. Pre nešťastnú konjugáciu utŕžil som aj ja poriadne zaucho. Stal som sa teda už vtedy martýrom národnostného útlaku.
Pálenka
Vládnym kruhom, prirodzene, vyhovovalo zalkoholizovanie Slovače nielen z finančných, ale aj z politických príčin... Vláda štedré rozdávala výčapné licencie svojim verným krčmárom z Galície a aj cenu špiritusu udržiavala nízko. Jednako sme mali obce, kde sa sprotivili a krčmára si do chotára nepripustili. Iľanovo a Žiar patrili medzi takéto vzorné obce. Krčmár Hexner zničil susedný Ploštín katastrofálne.
Majáles
„Koleso" sa zaplnilo mládežou, okolo guláša sa hromadil celý rákoš, teplé pivo tieklo prúdom a keď nálada dosiahla vrchol, niektorý starší povstal — veľmi často výborný reč-0 nik, advokát Adolf Kállay — a zarečnil v národnom duchu. Často prišli hostia aj z ďalekého kraja. Heslami pozdravov bolo: „Vydržať." „Nedať sa." „Za tú našu slovenčinu!"
V mikulášskej meštianke
R. 1899 ma zapísali do „Magyar állami polgári fiu iskola", tj. do štátnej meštianskej chlapčenskej školy na Nižnom Huštáku naproti druhej tiež starodávnej pankrácovskej kurie. Riaditeľom bol Skonyár a učitelia Orbán, Reôthy (Vladimír), IstvánfFy, Jonescu, Sándor a iní. Bola to už stopercentná maďarizačná bašta Uhorskej krajiny. Vyučo- ^ vali čisto po maďarsky. Veľká časť žiakov bola židovská, niekoľko Slovákov z mesta a len celkom málo robotníckych a sedliackych chlapcov z Vrbice alebo zo susedných dedín. Rok nižšie chodil Martin Rázus (Capko), síce môj rovesník, ale zapísali ho do ľudovej o rok neskoršie.
V triede sme už museli hovoriť po maďarsky aj medzi sebou, ba stalo sa mi, že príduc do školy v slovenskej vyšívanej košeli, učiteľ Orbán ma upozornil: „Nem szabad viselni."
Učitelia boli ináč slušní. Väčšie vyzdvihovanie „Magyar-országu" sme zažili až na smútočnej slávnosti po atentáte na kráľovnú Alžbetu v Ženeve.
Liptovskí zemania
Hoci sme si udalosti vysokej politiky ako žiaci ešte málo všímali, neuniklo nám, ako sa zaobchádzalo so slovenskými študentmi v maďarských školách. Môj starý otec Andrej nedovidel. Dával si teda denne predčitovať „Národnie noviny" istému židovskému študentovi Steierovi. Pamätám sa, že si ich dával predčítať celé, iste aj inzeráty. O prečítanom sa potom večer v rodinnom kruhu rozjímalo a uvažovalo. Ešte sa ani nezabudlo, že r. 1894 vyhodili z kežmarského lýcea pre tajne organizovaný literárny spolok „Kytka" štyroch študentov a už sa dekan teologickej fakulty na prešovskom kolégiu dr. Mátyás Szlávik vyhrážal slovenským teológom, že ich vylúčia, ak budú hovoriť po slovensky.
R. 1900 hrozbu aj uskutočnili. Skupina slovenských teológov sa dala fotografovať a účastníci sa na snímke podpísali po slovensky. Pre túto preukrutnú vlastizradu vylúčili siedmich teológov a siedmim odobrali štipendiá.
Medzi vyhodenými bola velká časť našej rodine dobre známa. Veď nás tzv. roduverných inteligentných rodín bolo tak málo, že sme sa navzájom zväčša poznali.
Nám, ešte nerozvinutým mladým dušičkám, ťažko bolo porozumieť, prečo je hriechom hovoriť na školách po slovensky, ked je to dovolené dospelým v meste a na dedine.
Pochopili sme to neskoršie, keď sme si uvedomili výrok starého grófa Kolomana Tiszu, ktorý sa na čele maďarskej liberálnej strany udržal ako ministerský predseda až pätnásť rokov a vypovedal heslo: „A nemzetiségeket ôssze kell tiporni."
Koľko násilenstvá znamenal tento výrok v krajine so šesťdesiatimi percentami Slovákov, Rumunov, Srbov, Nemcov, Ukrajincov — teda národností — a len so štyridsiatimi percentami vyvoleného štátotvorného elementu, Maďarov!
Jednako sme si velmi rýchlo uvedomili, že nie maďarský Iud panoval v Uhorsku so svojimi štyridsiatimi percentami, ale maďarská šľachta a zemianstvo, podľa odhadu nemajúca viac než desaťtis rodín v celom Uhorsku.
Martin Szentiványi
Otec nášho Marca, Martin Szentiványi, bol aj liptovským županom. Strýko Emil spomínal, že ho videl na dištriktuál-nom konvente v Pešti v magnátskej mentieke a so šabľou po boku bojovať proti slovenským záujmom a podporovať vládny návrh na rozdelenie dištriktov, t. j. znemožnenie voľby slovenského biskupa.
A nezabudlo sa, že r. 1861 jeho otec rečnil pod lipami v Martine za práva Slovákov a nezabudlo sa ani, že za jeho županstva, teda s jeho súhlasom, usporiadali mikulášski remeselníci svoje bály — v stoličnej dvorane.
Tak prudko sa mnohí naši zemania obrátili proti ľudu, z ktorého po stáročia žili. Pokladali sa za „nadľudí" a namýšľali si, že sa aj fyziologicky líšia od sedliakov, lebo aj krv mali vraj modrú. Ich triedna povýšenosť nepoznala a ani sa nevedela zmieriť s novými demokratickými metódami.
Stalo sa to po r. 1918, že sa bývalý župan Móric Palugyay vrátil z Pešti na svoj majetok do Palúdzky. Na stanici ho privítal jeho kočiš a podľa nového spôsobu mu podal ruku. Zarazený a zdrvený Palugyay poznamenal svojmu pajtášovi: „Soha tôbbé nem jôvôk ebbe az országba."
Po niekoľkých rokoch však musel predsa len vybaviť niečo na čs. úradoch. Na hranici bývalej Liptovskej župy — na Šturci — rozkázal šoférovi zastať. Premožený túžbou a vášňou za zemou, ktorú predkovia po stáročia ovládali a obývali, kľakol si na kolená a pomodlil sa.
Zemania mnoho dávali na „uriemberség". Česť bola glazúrou a jej lesk sa nesmel pošpiniť. Ak sa predsa niekto opovážil, ostávalo ju očistiť súbojom.
V Kežmarku
Votisky učil históriu a bol neobjektívny Madaronemec. Moja matka ho popýtala, aby pozhovel, keď neovládam maďarčinu. Začudovane sa spýtal: „A ako hovoríte doma?"
„Po slovensky," odpovedala matka.
„Je to možné, aby sa v Uhorsku našla inteligentná rodina, kde sa hovorí po slovensky?" Taký bol všeobecný názor...
V tretej triede našiel som štyroch, čo sa ešte za Slovákov priznávali. Bolo ich aj viac, ale otvorene sa deklarovali k materčine len po prevrate...
Neodchodili sme s dobrými spomienkami. V neslovenskom prostredí cítil sa človek cudzo a hoci naši domáci boli v každom ohľade korektní, predsa mi raz pekná Valéria, už dorastená slečna, pri nejakej kontraverzii nasolila hanebný titul: „Buta tót."
Darmo si mal slušné svedectvo a správal sa ako sa na „uriembera" patrí, nebol si ich mentalite primerane „ziminerrein".
V Prešove
Nuž pekná Valéria ma zranila, čo v podvedomí som nosil, ale nikomu o tom nehovoril. Niekoľko študentov mikulášskych a martinských navštevovalo prešovské kolégium a chválilo si tamojšie pomery ako obstojné. Požiadal som teda rodičov, aby ma ta dali zapísať. Aj sme sa začiatkom septembra pobrali do slávneho Eperješa, už celá skupina študentov. Sediac hutorila po slovensky, meštianstvo však bolo úplne pomaďarčené.
Na ulici sa nám stalo, že preparandisti, ináč synovia šarišských Slovákov, roľníkov, takto nás dvoch študentov traktovali: A tót nem ember! Taliga nem szekér! A kása nem étel!
Zahanbení utekali sme pred beťármi. Dostal som sa teda z dažďa pod deravý odkvap. Nie div, že sme priateľa Jožka Holúbka našli raz plakať v biednej komore. Na otázku: „Čo plačeš, Jožko?" odpovedal: „Plačem nad osudom národa."
Prapodivné bolo, že na tamojšej právnickej akadémii študovalo v tých rokoch mnoho srbských študentov z Baňatú a tí verejne hovorili po srbsky. Nik sa do toho nezastarel. Beťári zúrili len proti verným a povedomým Slovákom.
Podobne ako Srbom v Prešove vodilo sa aj našim juristom v Kluži. Tu, pravda, dobrá tretina poslucháčov bola rumunská. Mnohí Slováci študovali v Kluži a nepozastavil sa nik preto, že sa verejne po slovensky zhovárali. Ba založili si aj spolok „Sálaš" a tam sa týždenne raz schádzali pri speve a dobrej vôli.
Ako nepomaďarčili Konskú
Náš pobyt zhoršovala politická situácia Uhorska. Od mile-nárnych rokov sa nacionálny šovinizmus Maďarov strojnásobil a dosiahol vrchol práve za nášho pobytu v Kežmarku.
Aj násilné maďarčenie našich obcí zapadá do týchto čias. Vystrelilo im to niekedy smiešne. V Trenčianskej pokrstili tri obce na „Alsó Keszi, Kôzép Keszi a Felsó Keszi". Občania vyslovovali Kôzép Keszi čoskoro ako Kozie Kesy! Aj ich teda pri nasledovnej maďarizačnej vlne pokrstili na Kecske Keszi.
Aj v liptovskom stoličnom výbore prerokovali návrh pomaďarčenia našich obcí. Pri obci „Konskej" si nevedeli rady. Úradný návrh bol, aby sa menovala „Kancafalva" alebo „Csôdôrfalva". Názov sa nepozdával. Vstal teda náš ináč veľký politický odporca, važecký notár, pri víne veľmi vtipný kompán, a poznamenal, či v Konskej chovali nejaké druhy zvláštnych koni, ako o tom možno píšu v histórii Liptovskej stolice. Vraj v Konskej od nepamäti žijú Kho-novci, čo je všeobecne známe. Navrhol teda, aby sa Konská menovala Khonfalva. 0 Zdravý rehot pánov výborníkov a tento vtip zachránil Konskú pred pomadarčením.
Mikulášske voľby do uhorského parlamentu
V mnohých obciach vítali nášho kandidáta s bandériom, inde školská mládež ovenčila mu koč, niekde zasa so spevom nábožných piesní. Nebola to už volebná príprava, ale masové nadšenie, túžiace za niečím neznámym, za oslobodením spod tisícročného politického utrpenia. Aj volebné heslá nezneli stranícky, ale obsahovali prvky túžby po generálnej zmene celého, naozaj spráchniveného feudálneho systému. Šedľač a robotníctvo túžobne čakalo na oslobodenie.
Osídla mesta
Nebolo ľahko rozhodnúť, na ktorú vysokú školu zapísať kandidáta univerzitanta. Naši mali nie bez príčiny silnú averziu proti peštianskej univerzite. Nie z príčin politických. Priklincovať musím, aj kvôli pravde, že prenasledovanie a šikanovanie pre slovenčinu, ako sme to skúsili na strednej škole od našich malicherných spolužiakov a aj profesorov, úplne prestalo v Pešti. Osemstotisícové mesto bolo prechodom z Balkánu do Rakúska, Nemecka, teda do celého západného sveta. Na uliciach bolo počuť hovoriť dosť po nemecky, veď čo starší Budínčania ešte vždy len lámali maďarčinu. Hovorilo sa aj po rumunsky, srbsky, chorvátsky. Rozšírenejší svetový názor veľkomešťana sa sústreďoval na iné problémy než v malom Kežmarku a Prešove. Za celých štúdií som nemal osobné aféry pre slovenský hovor.
Slovenský spolok
Náš Slovenský spolok nemal mnoho členov. Verných bolo len asi štyridsať. Literárny odbor, pravda, menej. Predsedami boli dr. Ján A. Wagner, Anton Štefánek, Fedor Ruppeldt, Jozef Uram. Podpredsedom som bol začas aj ja. Schádzali sme sa v prvých časoch v zadnej izbe malého hostinca na Dohány utca, neskôr v hoteli Savoy, potom vo vlastných miestnostiach na Rákócziho triede a ešte neskoršie nad kaviarňou „Miénk", tiež vo vlastných miestnostiach.
Schádzali sme sa v sobotu po večeri. Predseda otvoril schôdzku, prečítala sa zápisnica a nasledovala prednáška. Študenti si vybrali obyčajne tému z vlastného odboru a prečítali alebo predniesli si ich volne. Niekedy sa aj zarečnilo. Najzaujímavejšou časťou programu boli debaty. Mnohí boli neobyčajne pohotoví debatéri. No a ak nás navštívili aj starší členovia, redaktori Denníka, Týždenníka, vidiecki hostia, rozhovor potrval aj do polnoci.
Prednášky, prirodzene, neboli okrem čestných výnimiek vysokej akademickej hodnoty. V prázdnych chvíľach sme si ich zostavili z tematiky, ktorou sme sa práve zaoberali na fakulte. Všetko sme robili z lásky k svojeti a na udržiavanie činnosti skromného ináč spolku pre budúcich slovenských inteligentov. Dvojmiliónový národ mal spolok so štyridsiatimi členmi v hlavnej metropole. Klužský „Sálaš" mával päť až desať členov, vo Viedni nebolo ich viac a v Prahe vtedy a tiež podobne.
Spomenúť treba, že nemali sme, aspoň za svojich čias, nikdy nijakú politickú nepríjemnosť, hoci stena, čo nás delila od krčmy (Na Dohány utca), bola len z dosák, a vyslaný detektív s dobrými ušami mohol všetko vypočuť. Pamätám sa na epizódu, ked sa Bohdan Pavlu, vtedy zpravodajca pražských „Národných listov", vrátil z Ruska a predniesol veľmi objektívny a otvorený referát o tamojších pomeroch. Cársky režim opísal ako skorumpovaný, spočívajúci v rukách neschopnej šľachty a zaťažený intrigami z okolia cára a cudzej čarovnej. Nič dobrého pre Slovákov od takéhoto O Ruska neočakával. Po mnohých otázkach a vysvetleniach vstal poslucháč práva, vyhodený klerik z viedenského Pázmánea Jozef Pazúrik. Bol vysoký, chudý, bledý, vlasy a bradu mal čiernu ako žúžoľ. Prezývali sme ho Rasputinom. Bol celou svojou bytosťou vášnivý pansláv. Aj teraz sa obrátil jemne síce, ale rázne proti Pavlu a zazlieval mu, že o Rusku môže tak hovoriť. Pavlu odpovedal s úsmevom: čo vraj robiť, ked je to všetko svätá pravda. A Pazúrik zavrel oči a zakryl ich čiernymi mihalnicami, pozrel na neho a povedal ako nejaký apoštol:
„Keby to aj všetko pravda bola, ja o tom nechcem vedieť. Alebo sme Slovania a tak nepripustíme, aby sa o našom najväčšom bratovi takto hovorilo, alebo nie, ale tak sme prestali byť panslávmi."
Bola to krásna scéna, ale sme trochu aj dvere pritiahli v obave, či niekto nenačúva. Ale koľké sklamanie!
Náš Rasputin vstúpil ešte za vojny do služieb uhorského ministerstva vnútra, a to do politického oddelenia, pracoval proti nám, ba pokúsil sa aj v Martine r. 1919 vyvolať roztržky a návrat do starej vlasti pod svätoštefanskú korunu.
V murárskom a v rím. kat. robotníckom spolku neboli kultúrne prednášky, ale len divadelné predstavenia a tanečné zábavy.
Naši ablegáti nám zaobstarávali lístky do parlamentu, ak rečnil niektorý z našich alebo rumunských. Našich okrikovali, k poriadku volali, odporovali. Ak niekto povedal napr. „spoločná vlasť", nastal hurhaj:
„Vyhodiť, von s ním, škandál." Mal totiž povedať, že ^maďarská vlasť." Politici už či pravého alebo ľavého krídla mali jednakú fixnú ideu:
„My musíme zmaďarizovať všetky národnosti, tu bude rýdzi maďarský štát." To bola tá maďarská štátna idea: „Magyar állam eszme."
Nenávidieť sa však nenávideli aj páni maďarskí poslanci medzi sebou. Tzv. „nezávislá" bola by išla na nôž proti liberálom, neskôr „Munka partu". Nenávisť dvoch táborov sa tak vyostrila, že opoziční poslanci niekedy polámali lavice, na ministrov hádzali zákonníky, pobili sa, napľuvali ministrom do tváre, kalamár im hodili do hlavy, až kým ich osobitným zákonom ustanovená parlamentná stráž nepovy-hadzovala z budovy. Na grófa Tiszu aj strelil istý poslanec, ale netrafil.
Takto bojovali dve strany o dosiahnutie moci v štáte. Pre nás to neznamenalo nič. Ak išlo o požiadavku národností zmierniť perzekúciu, maďarskí otcovia vlasti zahrali na jednej strune. Nepovolili. Učte sa po maďarsky, buďte Maďarmi!
Spomenul som, že nás vysokoškolákov v Pešti neprenasledovali pre materčinu. Politický nápor sa skoncentroval na redaktorov slovenských novín a na kandidátov ablegátstva s národnostným programom.
Pamätám sa na tlačový proces proti Jozefovi Škultétymu pre článok v Národných novinách s názvom „Za tú našu slovenčinu". Obhajcom bol vtedy už staručký dr. Pavol Mudroň.
Prokurátor obvinil Škultétyho z poburovania, lebo mu maďarský tlmočník vetu „Za tú našu slovenčinu" preložil ako zastretú túžbu po založení svätoplukovskej ríše, vyhlásení republiky a zničení Maďarov. Darmo vysvetloval dr. Samo Czambcl, že názov znamená len túžbu po ochrane materskej reči. Nič to nepomohlo. Namerali mu niekoľkomesačné väzenie a štyristo korún pokuty. Aj si ich odsedel. Vydržali sme v súdnej sieni viacerí študenti až do konca a nevedeli sme sa uspokojiť s nehoráznou a násilnou justíciou, ktorá celkom jasne na pokyn zhora odsúdila nevinného, len aby zastrašila iných opovážlivcov napísať čo i len zdanlivú protimaďarskú vetu.
Ešte aj pri komponovaní deja Jožka Púčika sa mi zjavili obvinené tváre našich dvoch dejateľov ako bezbranných ovečiek, ktorí s úplnou rezignáciou očakávajú svoje odsúde-O nie a utrpenie vo väzení.
Divadlá
Senzáciou nám boli peštianske divadlá, opera, zábavné podniky, varieté a kabarety. Všetko to bolo na vysokej úrovni. Videl som ešte slávnu Lujzu Blaha, ktorú pomenovali škovránkom národa.
Lujza Blaha hrala v ľudovej hre „A tót leány". V nej zaspievala ako „Hanka" aj slovenskú pesničku „Budil som ťa, 0 budil" po slovensky. Starý Czambel rozprával, že jej zozbierali slovenskí vysokoškoláci osemdesiat zlatých na kyticu a odovzdali ju s nápisom na stužke „Budapešti tót egyetemi hallgatók Hankának".
Martin
Aj martinské augustové slávnosti patrili medzi najkrajšie zážitky prázdnin. Asi ako národný výlet na Kriváň. Martinčania si vedeli skoncentrovať niektoré ustanovizne celonárodného rázu do svojho malého, ale útulného mestečka. Medzi ne patrili augustové slávnosti. Valné zhromaždenie „Muzeálnej spoločnosti", „Živena", tajné porady národnej strany, banket, divadelné predstavenie a výlet na Stráne. Navonok to bolo všetko nevinné, ale v skutočnosti stretnutie starých a mladých bolo podnetom, aby duch spolupatričnosti nevyhasol a aby sa odpor proti tyranizovaniu národa udržiaval.
Šariština vo Viedni
Stein ma poveril skoncipovať nápis po slovensky, aby ho vojaci dobre rozumeli. Napísal som to celkom populárne a zrozumiteľne, pravda, nie šarištinou, akou dôstojníci pluku úradne vyškoľovali slovenských vojakov za celé tri roky.
Slovenský spolok vo Viedni
Aj vo Viedni sme mali slovenský spolok. Volal sa „Národ". Bol omnoho skromnejší, veď vo Viedni nebolo našich študentov.
Zasa v slovenskom spolku
V Pešti rozvíril článok anonymného zpravodajcu v Národných novinách tichú hladinu života v Slovenskom spolku. Reportér píše, že Pešť patrí medzi najnemravnejšie mestá v Európe. Lajdáctvo, povrchnosť je vlastnosťou Pešťanov, lebo polovicu života prežijú v kaviarni. Nebezpečenstvom pre našu mládež je vraj asimilácia, vyvolávaná vychvaľovaním všetkého, čo je maďarské. Maďari tvrdia, že sú ich divadlá najlepšie na svete, ich kultúra na najvyššom stupni. Panskými manierami ovplyvňujú slabochov a vyvolávajú v nich najprv opatrnosť, umiernenosť, načo sa tieto vlastnosti pomaly vyvinú v renegátstvo.
Ako liek odporúča samostatné spolkové miestnosti, preč s obskúrnymi maďarskými týždenníkmi, vzdelávanie, čítanie hlavne ruskej literatúry atd.
Zanedlho uverejnili spolkoví činitelia ako obranu zprávu o valnom zhromaždení; oznámili, že Spolok už má svoju spolkovú miestnosť v hoteli Savoy na József kôrúte, ale miestnosť je len prechodná, platí sa za jej sobotňajšie použitie tridsať korún štvrťročne a nové predsedníctvo prisľubuje čo najskôr nájsť vlastné klubové miestnosti. Počet členov v literárnom odbore udáva na päťdesiatpäť, pokladničnú hotovosť na päťsto šesťdesiatpäť korún. Výbor zasadal desať ráz, literárny odbor osemnásť ráz so štrnástimi prednáškami a troma rečneniami. Strnásťčlenný spevácky sbor vystúpil dva razy. Za nového predsedu vyvolili Fedora Ruppeldta, za podpredsedu Dušana Porubského a za zapisovateľa Petra Ružiaka. Bilancia je to dosť chudobná pre vyše dvojmiliónový národ, keď povážime, že v Prahe navštevovalo „Detvan" nie viac ako dvadsaťdva mládencov, väčšinou vraj študentov obchodnej školy. V Kluži „Sálaš" už len živoril, lebo sa študenti presťahovali do Pešti.
Slovenských teológov síce študovalo hodne na katolíckych seminároch, a to skoro výlučne z roľníckej triedy, tu sa nám však najviac poslucháčov odnárodnilo. Nie div, biskupa Slováka sme nemali. Lepšie to bolo na evanjelickej fakulte v Prešporku, kde bolo slovenských poslucháčov viac a profesorský sbor nebol taký šovinistický. Martin Rázus však opisuje v „Maroškovi" aj bitky medzi nimi a maďarskými juristami.
Ťažko pochopí dnešná mládež, ako sme sa predsa len udržali nad hladinou pri takom nepatrnom prírastku vedúcej inteligencie. Rusíni okolo Užhorodu už boli hotoví. Tam boli len dve celkom ohraničené triedy. Inteligenciu mali už úplne pomaďarčenú. Ich gréckokatolíckych kňazov vychovávali v Prešove čisto po maďarsky, hoci odbavovali liturgiu staroslovanský. Potom veľká prestávka a napokon rusínsky ľud úplne na seba ponechaný, zalkoholizovaný. Hlavne na Vrchovine biedni otroci v biednych chatrčiach a maštaliach spolu s kozami a dobytkom.
Takto vyzeral ľud bez vlastnej inteligencie, ponechaný cudzej rase na vyciciavame.
A takýchto by bola chcela vychovať Budapešť aj z nás.
Koľko vášnivej prítulnosti k vlastnému rodu bolo potrebné, aby sa vyštudovaný inteligent vzdal výhod, aké mal jeho kolega maďarského alebo maďarónskeho presvedčenia: „Radšej v biede, ale politický reverz nepodpíšem," povedali koľkí slovenskí lekári, ktorí nechceli prijať okresné lekárstvo len preto, lebo by boli bývali odsúdení na politickú sterilitu.
Na budínskom bále
Tanečné zábavy boli príležitosťou zoznámiť sa s našimi kráskami nielen peštianskymi, ale aj z vidieka. Vážení rodičia vďačne investovali na výpravu vlakom už či do Pešti, alebo do Martina, aby sa domácej slečne poskytla príležitosť oboznámiť sa s prípadným vážnym kandidátom pred oltár. Naše malé mestečká trpeli nedostatkom súcich mládencov, ženíchov. Nečudo. Akademicky kvalifikovaných nebolo mnoho a tých málo sa tislo do väčších miest, kde mali akú-takú existenciu. Remeselnícka trieda bola — česť výnimkám — majetkovo skromná, ba väčšinou živorila. Okrem malých výnimiek obchod nebol v slovenských rukách. Fabrík bolo na našich stranách málo, ani tu nebolo miest, kde by bol slovenský odborník zakotvil. Administratívne úrady patrili predovšetkým zemianskym synkom a ak sa predsa len podarilo niektorému našincovi dostať podobný úradík, znamenalo to, že len potajomky môže predplácať slovenské noviny, nesmie sa zúčastniť na nijakom národnom prejave a postúpi, len ak sa zistí, že on a jeho rodina sa odnárodnili. Miešané manželstvo s Maďarkami znamenalo zväčša zánik slovenskej rodiny.
Posledné dni vojny
Otrok sa prebudil. Stáročné utrpenie pod macošskou monarchiou blížilo sa ku koncu. Za slobodou zatúžilo srdce utýraného, zneucteného, nenávideného občana feudálnej vlasti. Mnoho sme uvažovali o týchto dňoch a nebolo ťažké nájsť spojitosť aj s udalosťami v cárskom Rusku, kde práve v plnej miere víťazila vlna revolúcie.
Front v Taliansku sa zrútil a vojaci na vlastnú päsť pustili sa domov, domov.
Nepokoje a vzbury sa rozšírili aj doma. Napr. v Mikuláši demobilizovaní vojaci rozbili dvere na hlavnej trafike a pobrali, čo mohli. Na dlhej ceste sa im „fasung" minul. Niekoľko výtržností bolo aj proti krčmárom, ktorí na licitáciách poskupovali postupne aj pol dediny, ako sa to stalo v Ploš-tíne. Patričný dostal niekoľko buchnátov a podpísal písmo, že vykorisťovaným majetky vracia.
Ani Steierovci nenašli raz ráno obchodnú firmu. V tmavej noci postavili si kamaráti Ľudka Bachera, silného zámočníka, na plecia a on strhol tabuľu jediným myknutím. Hodil ju do Mlynice. Steierovci boli kníhkupci a tlačiari a naozaj urputní nepriatelia všetkého, čo bolo slovenské. Bol to jemný pokyn, že v Mikuláši nie sú vítaní. O krátky čas zmizli z Mikuláša, ba i zo Slovenska.
Robotnícky manifest
Aj mikidášski garbiarski robotníci vykonali veľmi významný čin, keď odhlasovali pamätné uzavretie o samourčení národov. Na zhromaždení bol som aj ja. Bolo to na dosť špinavom dvore „Čierneho orla" a nik netušil, čoho je svedkom. Rečníci sedeli na terase núdzového schodišťa z divadelnej a kinovej siene.
Pri Šrobárovi sedeli garbiarski robotníci Maršalko, Ku-sendra a Kožka, pri stolíku hlavný slúžny Joób^ Gyula. Za domom sa prechádzalo niekoľko žandárov. Dr. Šrobár prezradil, pravda, len zasväteným, o čom bude reč, ale dlho sme sa nevedeli spamätať, ako mohol slúžny, ktorý veľmi dobre vedel po slovensky, nezbadať, čo znamená veta o samourčení. Vedeli však, o čo ide, na dvore rozostavení robotníci. Poučení boli, ako sa správať. Nijaká demonštrácia, nijaké výkriky nespokojnosti neprejaviť. Prítomní sa zachovali disciplinovane a slúžny nemal príčinu zakročovať. Robotníci nežiadali ani čistú múku bez otrúb, ani omasty namiesto smradľavého margarínu. Bola to celkom spokojná spoločnosť, ktorá sa zdanlivo ani nezaujíma o heslá, hlásané rečníkom hore na schodišti.
Len keď odznela rezolúcia s podivnou vetou „samourčo-vanie", vykríkol zástup, až sa obloky na starom „Čiernom orie" zatriasli: „Súhlasíme"!
A schôdza sa akoby nevinná skončila. Zástup sa v tichosti rozišiel. Pán slúžny si spokojne zabalil písma do aktovky a zatelefonoval do Pešti, že schôdza socialistov sa skončila bez nepríjemností. Rozišli sme sa spokojní. Bolo nás na dvore aj slušný počet nerobotníkov.
Zvesť sa dostala velmi rýchlo do zahraničia a výdatne nám pomohla. Naša zahraničná akcia využila velmi dôkladne „spontánny prejav" robotníckej triedy v Mikuláši a ministerstvo v Pešti zúrilo. Pán slúžny už nevyletel z úradu. Bolo päť minút pred dvanástou.
Ťažko bolo vžiť sa do nových pomerov a uveriť, že zlé dni utrpenia sa už nevrátia. Len niektorí naši ožili a uverili, čo sa to s nami stalo. Nebohý Peter Holéczy, po celý život zahriakovaný — veď dodával železnici zimné baranice a kožuchy — sadol do rýchlika a hľadal miesto v druhej triede. Všetko bolo preplnené a nočná cesta do Prahy ďaleká. Nik mu neuvolnil miesto. Vyrazil teda jedny dvere a zakričal: „Vy parchy maďarónske! Tisíc rokov čakám, že budem ja tu pánom! Marš odtiaľto!"
Zostrašení sa vytratili a náš Peter sa so svojimi známymi pokojne usalašil vo vyprázdnenom oddelení. Šťastlivo sme preplávali do nového prístavu v oslobodenej vlasti.
Veľký politický prevrat
Stalo sa teda, o čom naši básnici sto rokov snívali, ale v úkryte duší aj tí najoptimistickejší pokladali za utópiu. Raz ráno sme sa prebudili, že gróf Július Andrássy, posledný minister zahraničia v rakúsko-uhorskej monarchii, požiadal prezidenta USA Wilsona o mier. Wilson mu odkázal, aby sa obrátil na vládu Československej republiky v Londýne, ktorú víťazná dohoda uznala.
Neuveriteľná zvesť vyvolala dvojakú reakciu. Ministerský predseda Uhorska gróf István Tisza oznámil uhorskému snemu, že „vojnu sme prehrali". Vtedy strpia v hrôze nielen aristokracia, ale aj desaťtisíce úradníkov na územiach určených na odtrhnutie do nových štátnych útvarov.
Uhorskí historici a pedagógovia vytvorili okolo histórie Uhorska nimbus nepremožiteľnosti a vyhlásili hranice za nedotknuteľné a večné. Svätá koruna sv. Štefana predsa tisíc rokov chránila a udržala tento ináč hospodársky ucelený útvar pospolu. A po Wilsonovom odkaze sa jednako táto niekedy taká silná európska mocnosť zrútila ako hrad z karát.
Na Horniakoch udržiavala štátnu disciplínu za posledné roky tzv. pohraničná polícia (határrendôrség). Nasadená bola hlavne na kontrolovanie panslavizmu a na posledných augustových slávnostiach r. 1918 v Martine aj činne zasiahla. Zakázali divadelné predstavenie a nedovolili odbaviť valné zhromaždenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti vo veľkej dvorane. Odbavili ho niekde u Mudroňov. Mikulášsku mládež, ktorá prišla na slávnosti, zachránil pred šikanovaním na martinskej stanici len vtedajší poslanec Juriga, osobne sa za všetkých zaručiac.
Tá druhá reakcia vyrazila v mestečkách a dedinách, obývaných uvedomelými slovenskými národovcami. Na prsiach sa zjavili slovenské kokardy a na tvárach neslýchaná radosť.
V Mikuláši dievčatá tajne vyšívali bielu hodvábnu zástavu už hodne pred prevratom u slečien Uličných a akademický maliar Zabota zvečnil krásnu skupinu na veľkom obraze.
Slovenské zástavy zjavili sa hneď po 28. októbri na domoch továrnika Janka Pálku a obchodníka Jána Krivossa. Potom ich pribúdalo na domoch rad za radom. A raz v noci uhorskí „határrendôri" pobalili a zmizli. Len istý potomok slávnej mikulášskej rodiny Pankrácovskej pokxísil sa na pancierovom vlaku zastaviť hroznú zmenu a zašiel od Košíc až po Kraľovany. Cestou sa pokúsil zastrašiť bezbranných občanov a postrieľal aj niekoľkých z Palúdzky. Po jeho úteku sa neopovážil viac nik prekaziť, čo nasledovalo.
Zažili sme aj veselé epizódy. Nikto nevedel, ako sa má štátna moc prevziať. Národná rada sa síce utvorila a národná stráž tiež, no staré úrady fungovali dalej. Pocit, že je mesto už oslobodené, vyvolali dvaja mladí českí poštári. Zjavili sa na poštovom úrade, prevzali vedenie a vyhlásili poštový úrad za československý. Vtedy si uvedomili občania horného Liptova, že nepatríme do Uhorska pod svätoštefanskú korunu.
Administrácia sa pomaly dostávala do akých-takých riadnych koľají dosť pomaly. Nemali sme našského úradníctva. Maďarské poutekalo do Pešti a sabotujúce bolo vypovedané. Kornel Stodola, vtedajší referent železníc, vypovedal vyše desaťtisíc maďarských železničiarov, odmietajúcich zložiť sľub novej republike.
Pavol Gallo, zaslúžilý učiteľ na mikulášskej ev. ľudovej škole, vymenovaný bol do Prešova za školského inšpektora. Po príchode si zvolal všetkých šarišských učiteľov a vyzval ich na zloženie sľubu novej republike. Prítomní ostentatívne povstali a zaspievali „Isten áldd meg a magyart", t. j. maďarskú hymnu. Trápne bolo v ich vystúpení, že to boli väčšinou synovia šarišských slovenských rodičov. A takýchto epizód bolo na stá.
V Šariši nebolo slovenskej inteligencie, súcej na vedúce miesta. Nedostatok nahradil Liptov, Orava, Turiec, odkiaľ sa vysťahovali celé húfy rodín, aby zaujali miesta najrozličnejších administratívnych pozícií.
Do Žiliny vtiahlo ministerstvo dr. Šrobára so svojimi referentmi a vymenovali županov do všetkých starých stoličných úradov. Aj naša rodina sa zapojila ihneď do aktívnej administratívnej služby. Strýko Emil zastupoval po niekoľko týždňov vedúceho československého vyslanectva v Budapešti, strýko Kornel sa stal referentom železníc, presťahujúc sa z Viedne do Bratislavy. Vo Viedni sa schádzali v jeho byte českí politici, tzv. mafia. Tejto malej skupine bolo možné ďakovať, že po zrútení sa monarchie podarilo sa prevziať moc v Čechách bez väčších ťažkostí a otrasov.
U nás to nebolo pripravené a okrem niekoľkých mestečiek (Mikuláš, Martin, Kubín, Ružomberok, Bytča, Brezno, Brezová, Skalica, Myjava atď.) vyvolal prevrat zdesenie, strach, ale aj prípadné úsmevy: „Že by títo tótočkovia chceli Horné Uhry spravovať?"
V Paríži nám prisúdili hranice nového štátu až za Užhorod.
Radostná politická zmena priniesla na Slovensko aj iné priaznivé zjavy. Je prirodzeným úkazom, že za vojny počet sobášov upadá a po vojne zasa vzrastá. V mikulášskej slovenskej spoločnosti, združenej čiastočne v spevokole „Tatran", vydávalo sa už pred prvou svetovou vojnou veľmi málo dievčat. Počítali sme veru niekedy aj vyše tridsať-štyridsať starých panien. Príčina bola veľmi jednoduchá a smutná. Slovenských meštianskych mládencov s pevnou existenčnou postaťou ubúdalo. Kam sa mal Slovák vrhnúť? Lekár, advokát, ev. farár, učiteľ a dosť. Remeselníci a obchodníci nemali pre konkurenciu úradmi protežovaných elementov na ružiach postlané. Je faktom, že stredná trieda slovenská hospodársky upadúvala.
Po prevrate prišiel potom aj tu ozajstný prevrat. Nová republika uvolnila úrady pre slovenský živel. Došlo aj mnoho českých mladých úradníkov, dôstojníkov, a títo sa rýchlo zahľadeli do pekných očí našich Sloveniek. Zo spevokolu „Tatran" sme za krátky čas až skoro tridsiatim mladuchám zaspievali v kostole svadobný pochod z opery „Lohengrin".
Aj dedina sa usilovala nahradiť zameškané veselia a snúbenci sa húfne prihlasovali na matričnom úrade i v kostoloch.
Ako to v živote býva, na jednej strane víťazné nadšenie, na druhej kvílenie nad prehratou vojnou a stratou tisícročného štátneho celku.
Od r. 1939...
Od r. 1939 zažili sme vo verejnom živote mnoho falše a skutočného šarlatánstva. Netreba prízvukovať, že podobné sa dialo nielen v úrade a vôbec v súkromnom živote, ale hlavne v politike. Na politickú satiru sa pre fašistický politický dozor v literatúre nedalo ani pomyslieť, hoci sa sloboda slova veľmi prízvukovala. Pokúsil som sa teda moje tiché pohoršenie nad pomeranú vysloviť alegoricky... Či bolo možné nepovšimnúť si groteskné postavičky, čo pri každej vládnej a štátnej politickej zmene, tlačiac sa do popredia, pchajú všetky štyri paprčky do krásnych nových a ešte plných válovcov? Ako sa tlačia, aby aj ich ohriali lúče slnka, mesiaca a celého čerstvého politického súhvezdia?... Hitler slávil svoje najväčšie víťazstvá a u nás sa tlačili do popredia Iudia, čo nevykonali za všeobecné dobro všeobecnosti nikdy nič. Naopak, za celých dvadsať rokov jestvovania republiky číhali, ako ju oslabiť, zneužiť, povláčiť. Miestnosti bývalého krajinského úradu, teraz ministerstiev, hemžili sa ambicióznymi uchádzačmi o miesta im vôbec nepatriace. Zaslúžilí odborníci a verní synovia ludu boli odstránení. Fašisti arizátori mali prednosť...
Nový prevrat pôsobil na náš verejný život takými premenami, aké pozorujeme v modranských pivniciach v mesiaci, keď pučí vinič. Už skoro utíšená tekutina začne sa znovu búriť a usadlina na dne suda sa rozprúdi a s ňou dostane sa na povrch aj mnoho špiny. Toto isté sa odohrávalo v ľudskom živote. Na povrch sa dostávali popri niekoľkých poctivcoch ľudia plytkí, násilní, bez zásluh — a medzi nimi teda aj mnoho špiny. Ťažko chápať, odkiaľ občania, ktorí za dvadsať rokov neprirástli ani bunkou k novému štátu, vzali toľkej smelosti vtĺskať sa na vedúce miesta a osobovať si právo rozhodovania v štátnych veciach. Povestný bol vtip a či pravda, ako sa synček pána ministra vyhrážal v obchode rodičom, že ak mu nekúpia požadovanú hračku, vykričí, že doma hovoria po maďarsky. Týmto nedopečeným hazafíkom som chcel pod nos pretrieť, čo pretrpeli pre svoju lásku k materčine naši predkovia už pred sto rokmi. Veď aj z osobných rozpomienok uvediem, že môjho pradeda Jozefa
Bellu s prastarým Ondrejom Pálkom už r. 1849 odvliekli v okovách drabanti peši do debrecínskej temnice...
Zažili sme mnoho okatého až chorobného karierizmu. Tisli sa prasce, prasu-liatka do nových válovov. Uvediem niektoré skutočné príklady.
Celkom zelený ešte lekár vrátil sa z krátkej študijnej cesty z cudziny a nárokoval si, aby ho priateľ minister vymenoval ihneď za sekčného šéfa. Vyštval starého zaslúžilého pracovníka a podarilo sa mu dostať na jeho miesto.
Druhý prípad. Neskončený filozopter, ktorého z milosti umiestili za predošlého režimu v ktorejsi redakcii, zaštval niekoľkými článkami proti bývalým záchrancom, čím si získal také zásluhy, že si vynútil miesto diplomata.
Ďalší. Tajomník dobročinného spolku a apoštol abstinencie. Praktikoval protialkoholizmus tak, že sa chodil spíjať do susedného chotára. So spolkovou pokladnicou niečo nesúhlasilo. Chmáry sa mu zbierali nad hlavou. Na šťastie prišiel prevrat. O rok vidíme mladíka zastávať miesto generálneho riaditeľa v istom veľkom podniku, atd. atď.
Každý prevrat prináša nové kvasenie a toto dalo podnet aj na napísanie mojej najnovšej hry. Hra vyvolala u obecenstva smiech a dobrú náladu. Nie tak vo vedúcich kruhoch.
Svrčka výborne zahral František Zvarík, napodobňujúc rečou maďarský prízvuk vtedajších mocipánov. Bolo to olejom na oheň. Po niekoľkých predstaveniach zastavili hru na vyšší rozkaz. V „Gardistovi" vyšiel ostrý článok a redaktori prezradili, že ho diktoval sám minister vnútra. Taktiež vraj na jeho popud sa ohradzoval istý ruský emigrant proti vyíigurovaniu a ich ilustrovaniu akoby opilcov.
6. mája 1944 zahralo SND v réžii Jána Jamnického moju štrnástu hru s titulom „Komédia". Nemožno zatajiť, že hoci len v podvedomí, predsa som len nezabudol na úradný zákrok proti „Mravcom a svrčkom".... Aj väčšina kritikov hru takto pochopila a politické narážky na neslovenskosť zbohatlíckej rodiny zasa niektorých uštipli — ako pri „Mravcoch" — a zagágali.
Z poznámok Fr. Bokesa
Autor doslovu a poznámok Fr. Bokes bol jedným z významných slovenských historikov. Niektoré z jeho vysvetľujúcich poznámok môžu byť pre čitateľa podnetné. Zaujímavá je napr. mystifikácia s označením "tót", ktorému sa on i iní po prevrate snažili so spätnou platnosťou imputovať hanlivý ráz, ktorý nikdy nemalo.
Imigrácia z Galície — (lat.) Autor má tu na mysli hromadné prisťahovalectvo židov z Haliča, ktorí sa usadzovali nielen v slovenských mestách, mestečkách, ale aj na dedinách a živili sa spočiatku zväčša drobným obchodom.
Za Františka Jozefa — myslí sa tu na obdobie krátko pred prvou svetovou vojnou. V tom čase už väčšina domov v Lipt. Mikuláši prešla z rôznych príčin do majetku miestnych židovských obyvateľov, čo svedčilo o ich hmotnom napredovaní, ako aj o úpadku slovenského obyvateľstva. Hmotné napredovanie židovského obyvateľstva v Lipt. Mikuláši a aj inde na severnom Slovensku súviselo v 60. a 70. rokoch 19. stor. so stavbou košicko-bohumínskej železnice.
Obsadili vari na deväťdesiatpäí percent dedinské krčmárske a mestské hostinské licencie — Uhorské úrady poskytovali spomenuté licencie, čiže právo čapovať alkoholické nápoje, uchádzačom židom hlavne preto, že získali v nich ochotných prisluhovačov vládneho režimu, čo sa prejavovalo najmä pri voľbách do župných výborov a do krajinského snemu. Krčmári totiž ochotne poskytovali svoj tovar i na úver a neskoršie, keď dlžníci nevládali splácať svoje dlžoby, pripadol ich majetok im.
Židovský študent Steier — syn mikulášskeho kníhkupca a kníli-tlačiara Ľudovíta Steiera (nar. 1885), ktorý sa najprv chcel venovať technickým štúdiám, napokon sa stal publicistom; využijúc svoje znalosti slovenského prostredia i národného hnutia, obrátil svoju pozornosť na slovenské dejiny, a to na podklade hlbšieho poznania archívneho materiálu dovtedy využitého len veľmi málo. Známe sií jeho obšírne práce A tót kérdés (Slovenská otázka) z r. 1912, A tót kérdés tôrténete és okirattára (Dejiny slovenskej otázky a ich dokumenty), Csehek és a tótok (Slováci a Česi), Haynau és Paskie-vics (Haymau a Paškievič), Benyiczky Lajos emlékiratai (Pamäti Ľ. Beniczkého) a i. Steier bol vo svojich dielach veľmi zaujatý proti slovenskému národnému hnutiu a po r. 1918 stál bezvýhradne v službách maďarskej iredenty.
Na prešovskom kolégiu dr. Mátyás Szlávik vyhrážal — bol rodákom z Dobšinej (nar. 1860), od r. 1884 do 1918 pôsobil na ev. kolégiu v Prešove, potom odišiel do Maďarska. Zaoberal sa teológiou, dejinami i literárnou históriou. Bol presvedčený Maďar a maďarizátor.
Gróf Széchényi — syn rakúsko-uhorského diplomata, oženil sa r. 1908 s dcérou amerického milionára Kornela Vanderbildta Gladys, ktorá po prvej svetovej vojne venovala 100.000 dolárov na dobročinné ciele, najmä na výchovu mládeže. Széchényi sa stal po r. 1921 prvým maďarským vyslancom vo Washingtone.
Štátne väzenie — kde si odpykávali tresty osoby, odsúdené pre politické delikty. Štátne väzenie bolo napr. vo Vacove. Štátni väzni mali rôzne výhody (stravovanie na vlastný účet, styk s mimo-väzenským prostredím a pod.).
Buta tót — (maď.) Hlúpy Slovák, pričom používanie slova Tót malo hanlivý prízvuk.
Povestný týždenník Liptó — časopis pre Liptovskú župu; tlačový orgán v službách maďarizácie. Venoval sa spoločenským, osvetovým a hospodárskym otázkam, od r. 1906 aj politickým. Vychádzal od r. 1893. Vydával ho Izidor Steier, pôvodne učiteľ na židovskej elementárnej škole v Mikuláši, neskoršie majiteľ kníhtlačiarne a kníhkupectva. Charakter časopisu, zaostreného protislovensky, určoval syn Steierov Ľudovít, a to až do roku 1918. V časopise pracoval istý čas aj podvodný gr. László Matúska, správne Károly Nagy.
Dr. J. A. Wagner — bol vtedy úradníkom poisťovne a plodným spisovateľom ľudovýchovných článkov a kníh, najmä prírodovedných a astronomických. Mal význačný podiel aj pri vydávaní slovenských časopisov.
Anton Štefánek — redigoval v tom čase Slovenský týždenník, neskoršie aj Slovenský denník.
Fedor Ruppeldt — vtedy študent ev. teológie, neskôr ev. farár v Žiline a biskup.
Jozef Uram — riaditeľ štátnej nemocnice v Košiciach, nar. 1885. Neskôr v hoteli Savoy — dnes hotel Nemzeti.
Bohdan Pavlů — patril medzi ideových vodcov mladého Slovenska, organizoval demokratickú skupinu mládeže okolo mesačníka Prúdy, po r. 1918 redaktor Slovenského denníka a napokon diplomat. Bol prvým vyslancom ČSR v Moskve. Zahynul pri automobilovom nešťastí r. 1938 v Juhoslávii.
Jozef Pazúrik — typický slovenský odrodilec.
Dr. Samo Czambel — slovenský jazykovedec a šéf tlačového oddelenia kancelárie ministerského predsedníctva v Budapešti, bol aj úradným súdnym tlmočníkom.
Lujza Blaha — vynikajúca maďarská herečka českého pôvodu, poctená za svoje dlhoročné účinkovanie mnohými význačnými poctami. Žila v r. 1850—1926.
Budapešti tót egyetemi hallgatók Hankának — (maď.) Budapeštianski slovenskí univerzitní poslucháči Hanke.
Ferencz Molnár a Ferencz Herczeg — obidvaja význační maďarskí novinári, dramatickí spisovatelia a románopisci. Herczeg sa neskôr dal do služieb revizionizmu, namiereného proti tzv. nástupníckym štátom, teda aj proti ČSR.
Ivan Hodža — bol synom Ondreja Hodžu, ev. farára, ako bankový úradník narukoval na svetovú vojnu a pri jednom útoku na ruskom fronte, keď tušil v blízkosti Rusov, rozkázal nestrieľať do nich, ale do rakúskych vojakov. Pre tento čin bol na mieste potrestaný ako zradca a na smrť ubodaný.
Pri Šrobárovi sedeli garbiarski robotníci Maršalko, Kusendra a Kožka — Maršalko bol predák soc. dem. a po r. 1918 sa dostal do Revolučného Národného zhromaždenia. Kusendra bol činný v odborovom hnutí kožiarskych robotníkov a Kožka redigoval slovenské znenie odborového časopisu Bôripar (Kožiar).
Image may be NSFW. Clik here to view.
Druhá časť pamätí dopísaná v r. júli 1968 sa venuje trýznivým väzenským rokom (knižne vyšla až v r. 2005). Paradoxne svojim spôsobom anticipuje niektoré tézy knihy prvej...
Keď sa otrok prebudí...
... Nik Františka Jozefa neupozornil, že jeho zaslepenosť a nezorientovanosť ukrývajú zárodok katastrofálneho rozkladu, lebo otroctvo možno aj v 20. storočí udržiavať, ale otrok sa raz predsa prebudí a vtedy (s prepáčením) František Jozef, zle bude s tvojou šestoročnou monarchiou. Lež otrok sa aj oslobodil z tisícročnej poroby a zase len sedí - v plechovej truhlici... Vezú ma v plechovom vozidle a psov chytá šarha tiež do plechového vozíka. Celkom ako nás... Hanba takýmto štátnym poriadkom!
Hneď som onemel a zobliekol donaha...
V takomto položení sa vo mne predsa len niečo vzbúrilo a hoci som bol od duševného šoku, čo som zažil za posledné tri dni, omráčený a apatický, teraz som sa vzoprel a uvedomil si: Človeče! Predsa by vari s tebou nemali takto zaobchádzať, veď nie si nejaký niktoš. Urobil si v živote nie jedno vynikajúce dielo, tvoje meno s pochvalnými článkami sa objavilo nielen v našich časopisoch, ale aj cudzine: v Juhoslávii, Maďarsku, USA. Nie si vecheť, aby s tebou takto zaobchádzali! Takto sa vo mne všetko búrilo a rozhodol som sa, že si svoje poviem, len čo budem môcť ústa otvoriť. Čo sa čo stane, budem hovoriť!
Mojich spoluväzňov vyslúchali po jednom, čo som usúdil z toho, že blízko mňa sa viac ráz otvorili dvere a za nimi bolo počuť rozhovor a klepot písacieho stroja. Trvalo to dlho a ja, hladný a vymrznutý, opakoval som si vety, ktoré poviem. Rázne budem protestovať a žiadať, aby ma pripustili k prokurátorovi. Tam si poviem svoje. Len sa nedať!
Po dlhom postavaní - dozorca asi chodil poza náš chrbát - ma zrazu schytila čiasi ruka a nemo ma vliekla za sebou. Dvere sa za mnou zatvorili a nejaký hlas sa ozval: „Snímte mu obväz!"
Našiel som sa v neveľkej pochmúrnej miestnosti. Predo mnou ošarpaný písací stôl a pri ňom biedna figúrka v uniforme s niekoľkými hviezdičkami na náplecníkoch.
Drobný chlapík, zle živený, chudý, nemilej tvár, s očičkami foxteriéra. Pri ňom ďalší chlapík, tučný, s moróznym pohľadom. Za mnou ešte jeden dozorca, ten tiež neveľký, a s odpustením, všetci s výzorom zločincov.
Pochytila ma zlosť, keď som týchto troch uzrel a pomyslel si: títo ma majú teraz v moci? Títo? A spustil som: „Ja protestujem!"
Ten najmenší zreval: „Vtedy budete hovoriť, keď sa vás spýtam. Zobliecť sa a všetko na stôl vyložiť!" „Ja som spisovateľ a žiadam..." „Tu nie ste spisovateľ," zreval ten s psími očami, „ale číslo stoštyridsať. Iné meno nemáte! Úplne donaha zobliecť a šaty sem!"
Ten tučný mal ruku ako lopár a výhražné si ma premeral. Zdesený týmto nepoznaným spôsobom znásilňovania hneď som onemel a zobliekol sa donaha....
No, reku, upadol si, kamarát, veľactený sekčný šéf a autor šestnástich divadelných hier, medzi spodinu ľudskú.
A tak mi napadlo...
A tak mi napadlo, že som voľakedy za útlaku a otroctva pod Františkom Jozefom bol aj ja považovaný ešte za človeka.
Prežívame zlovoľné časy kultu a je jasné, že tento systém prevzal mnohé metódy od fašistov. Pri vyšetrovaní si bez ohľadu na pravdu a korektnosť vymyslia, ba vykonštruujú falošné obvinenie, o ktorom úbohý väzeň nemá ani tušenia, a teraz sa má obhajovať?
Ako Masaryk neveril ešte Novoslovákom a čo by sa mohlo stať pri slobodnom hlasovaní...
„Bolo to v roku, keď som dostal štátnu literárnu cenu za Kráľa Svätopluka. Pani Alica nás zavolala aj s manželkou na Bystričku, kde leto-val aj pán prezident."
„Och, ako to bolo?" spytoval sa zvedavo, a tak som mu o tom porozprával.
Naša švagriná Dr. A. Gašparíková (vtedy ešte nie Horáková) bola zamestnaná ako osobná prezidentova sekretárka na hrade, žila u Masary-kovcov v rodine. Tá nás poučila, ako sa máme na Bystričke správať. Pred
pokladala (sama bola vtedy na dovolenke), že audiencia bude trvať asi dvadsať minút. Aj sme sa na takéto krátke prijatie pripravili.
Z auta nás starý sluha zaviedol do záhrady, kde pod veľkou košatou lipou čakala pani Alica. Bola čulou pracovníčkou Červeného kríža, ja zas organizátorom Masarykovej ligy proti tbc na Slovensku. Náš rozhovor netrval dlhšie ako štvrť hodiny a vo dverách kaštielika sa zjavila impozantná postava pána prezidenta. Bol krásny teplý deň a on bol oblečený v bielom, akoby v ruskej uniforme, na hlave biela čiapka so šiltom.
Ťažko zatajiť, že to bola pre mňa, nepatrného človiečika, chvíľa, na akú sa nezabúda.
Pani Alica poznamenala: „Toto je pán doktor, čo napísal drámu Kráľ Svätopluk." Potom odišla s mojou ženou do parku.
„Ako ste prišli na myšlienku vykresliť Svätopluka ako tajného pohana?" bola prvá hostiteľova otázka. Potom nasledoval rozbor hry. Prekvapili ma neobyčajne presné vedomosti starého pána o tej dobe. Ja som pospomínal rôzne historické pramene, ktoré som použil pri koncipovaní dramatickej fabuly, a priznal som sa, že najviac som čerpal z veľkej Szi-lágyiho po maďarsky písanej histórie.
„Poznám, poznám," prekvapil ma, „študoval som ju."
Lokaj priniesol na stolík čaj a zákusky. Keď čaj vychladol, priniesol nový. Môj hostiteľ sa ani raz ničoho nedotkol a ja, prirodzene, takisto. Bol taký zahrúžený do rozhovoru, že ani nespozoroval, ako sluha stále prináša teplý čaj.
Po vyčerpaní historického pozadia okolo Svätopluka začal sa pán prezident zaujímať o najnovšie slovenské literárne diela. Práve vtedy vyšiel román Milá Urbana Živý bič. Spomenul som ho. „Čítal som," prekvapila ma odpoveď. „Dobrá práca. Čím je autor?"
„Prerušil štúdiá, neskončil, je novinárom," odpovedal som. „Veľká chyba, nebude vedieť napísať vskutku veľkú vec." Nerozumel som celkom, prečo.
„Vplývajte prostredníctvom svojho strýka - ten má široké známosti -aby mu umožnili štúdiá dokončiť."
Sľúbil som. Aj som tento rozhovor spomenul autorovi. Urazil sa.
Potom prešiel môj hostiteľ na politiku. Bol som prekvapený, ako otvorene a naozaj bez zábran sa dotýkal v tých časoch aktuálnych a háklivých otázok. O našich politikoch povedal, že nie každý má dosť znalostí v politickej vede, a preto sú činy mnohých impulzívne a nepremyslené.
Prišla medziiným reč aj na autonomistické hnutie na Slovensku. Opatrne som podotkol, že tento politický prúd je u nás dosť silný. „Viem, viem, ale čo robiť? Musíme vyčkať. Dnes je ešte v týchto kruhoch príliš veľký maďarónsky vplyv. Pri slobodnom hlasovaní by sa mohlo stať, že by sa rozhodli pripojiť Slovensko k starému Uhorsku.
Zháčil som sa, zrejme to pán prezident zbadal a dokončil: „Neverím, neverím ešte tým Novoslovákom."
Takto sme sa zhovárali, až kým nás nezavolali večerať. Ako aperitív sme rozprávali vtipy.
Aj sám hostiteľ sa pridal s poznámkou, že zaujímavé sú ľudové situačné vtipy, napríklad: Jedného zametača s metlou v ruke na hradnom nádvorí sa jeho kamarát spýtal: „A ty co déláš?" „Já šimrám zemékouli," odpovedal starý zametač.
Hoci večera pozostávala z takmer diétneho jedla, vyprážaných kurčiat a jablčníka, pán prezident sa ničoho nedotkol a z čaju vypil asi dve-tri lyžičky. Askéta v jedení.
Zdalo sa mi, že snívam, keď som spolutrpiteľovi rozpovedal túto príhodu. Veď ako sa opovažujem namýšľať si, že sa to skutočne stalo, keď teraz... no, prebudil nás zvonec. Priniesli večeru: hovädzie pľúcka uvarené vo vode. Vlastne tiež diétne jedlo.
Po smutnej večeri som pokračoval v rozprávaní. Bol som ešte raz u suveréna štátu, a to po druhom prevrate, na Pražskom hrade u prezidenta Beneša.
Pozvali nás, slovenských spisovateľov, k nemu. Predsedom zväzu bol L. Novomeský, my s J. Poničanom podpredsedovia. V delegácii boli ešte J. Smrek, M. Chorváth, mená ďalších som už zabudol.
Asi o piatej popoludní nás usadili vo veľkej pracovnej sieni okolo stola. Pri malom stolíku sedel prezident a zapisoval si všetko, o čom sa hovorilo. Spomínali sa povojnové časy a vtedajšia politická situácia. Hostiteľ sa dotkol všetkého možného, svojho pobytu v Londýne, v Moskve, aj ťažkostí, ktoré sa mu stavali do cesty, zmienil sa o rozporoch s Hodžom... Za nás hovoril L. Novomeský, ktorý s naozaj diplomatickou zručnosťou a osobnou noblesou vedel zasahovať do témy.
Nevdojak som porovnával (aj neskoršie) rozdiel medzi tou prvou audienciou na Bystričke a touto. Vtedy sme žili na tichom oceáne a naša štátna loď sa pokojne plavila. Teraz to bolo ako na rozbúrenom mori, stále v strachu...
Boli v tom Uhorsku primitívne pomery...
V Košiciach nás usadili nás do presklenej haly, kde sme si mohli potajomky aj všeličo pošepnúť. Takto sme tam asi poldruha hodiny čakali na auto. Dozorcovia sa zabávali chytaním potkanov, ktoré pobehovali pod lavicami. Nevdojak mi zišla na um Vajanského knižka a opis jeho väznenia v Segedíne a jeho otca vo Vacove. Neúrekom sme od tých čias pokročili a vyšplhali sa dialekticky na vrchol.
Aké to len boli ešte ani nie pred šesťdesiatimi rokmi v tom zaostalom Uhorsku primitívne pomery. Aj v Segedíne boli politickí väzni ako teraz my tu. Tí sa však voľne navštevovali v svojich celách, debatovali, vadili sa, uzatvárali stávky, dostávali stravu z blízkeho hostinca, ba niekedy aj vybehli z väznice a večer sa vrátili.
Vajanský si priniesol debnu knižiek a požičiaval ich aj iným „urodzeným pánom väzňom". Dozorcovia sa voči nim správali ako sa patrí a sluší voči „úriemberom" - pánom. A nás v putách vezú pol Slovenskom, a to bez rozsudku, iba podozrievaných, bez usvedčujúcich dôkazov.
Zlé časy nás zastihli...
Družne sme sa teda hostili z drahocenného batôžka. Sedliak bol odsúdený na štyri mesiace pre nesplnenie kontingentu. Tiež obeť stalinizmu.
„Zlé časy nás zastihli," posťažoval sa náš dobrodinec. „Starý otec počul ešte od svojho deda, že podobnú spravodlivosť sme my, kresťania, zažili za Tatárov a Turkov."
„Nedodali ste štátu, čo vám predpísali?" spytovali sme sa.
„Z čoho, keď mi stroje a dobytok pobrali? Že majetok vzali, to vydržím, ale že ma z otcovského gruntu vyhnali a voľakde medzi Maďarov za čeľadníka dali, to je horký kalich, aký len Kristus v Getsemanskej záhrade prežíval."
Čo povedal Guzikievič...
V susednej cele sedel učiteľ z Mikuláša Guzikievič. Za slovenského štátu arizoval Pazariniho fabriku a bol aj poslancom Hlinkovej strany... Keď som mu rozpovedal prečo sedím, zostal prekvapený, no utešoval ma: „Vy nebudete dlho sedieť. Vás predsa odtiaľto vyslobodí Zväz slovenských spisovateľov. V koľkých zahraničných prípadoch už zasiahli."
To je pravda, naši spisovatelia sa hneď ozvú, keď zatvoria nejakého spisovateľa alebo novinára hoci v Južnej Amerike alebo v čiernej Afrike, ale kto stratil dosiaľ slovo za mňa? A tak som si zase uvedomil, že som aj spisovateľ. Celkom som na to zabudol a zdá sa, že na to zabudli aj iní. Iste však teraz už zájde niektorý člen zväzu k prokurátorovi a prihovorí sa za mňa. Pošlú hádam aj protestný telegram na Ministerstvo spravodlivosti, aspoň taký, ako pred dvoma rokmi, keď zavreli nejakého spisovateľa z Pakistanu alebo Austrálie.
Lež sklamal som sa. Moja žena už pochodila po zväze, kolegovia vraj boli veľmi vľúdni a plní pochopenia, no viac nič. Ľutoval som, že nie som z Indočíny alebo z Izraela.
Nebohý Bagar mi bol vždy veľmi naklonený, no keď ho moja žena stretla a povedala mu, že som zaistený, srdečne a dobromyseľne sa zasmial: „Ako to, Ivana zaistili, hahaha?" A šiel ďalej.
... skupina maďarských občanov, ktorí utekali cez naše územie do Rakúska.
Vo väznici bola aj skupina maďarských občanov, ktorí utekali cez naše územie do Rakúska. Bolo ich asi dvadsať aj so ženami a s deťmi. Istý T. býval predtým v Paríži a zamestnával vyše dvadsať dievčat v dielni na kravaty. Výborne sa mu vodilo, no ako Žid utiekol pred Nemcami do Maďarska. V Pešti si založil podobný podnik, ktorý mu tiež veľmi dobre prosperoval, takže mal aj štvorposchodový dom. Lenže prišla nová doba, všetko stratil. Pokúsil sa so ženou a synom o útek. Syn mal chronický zápal obličiek a krátke vyhliadky na život. Sedeli tu už sedem mesiacov.
Bola tu aj grófska rodina: otec, žena a dcéra. Pán gróf mi bol ohromne vďačný, keď som mu zavše dal cigaretu. Mal vraj tisíc jutár. Sedela tu aj žena nejakého redaktora, ktorej muž bol už vo Viedni, no vrátil sa po ňu - zaistili ich oboch. Mali štrnásťročnú dcéru - proti predpisom ju tu štrnásť mesiacov väznili. Bledla a chudla. Boli nesmierne povďační, keď im dali niečo robiť, napríklad zemiaky čistiť, perie párať. Maďarské knihy pre nich nemali a roboty tu nebolo veľa.
Smutná história s bytom...
Smutná história je aj to, ako nás pripravili o bratislavský byt vo vlastnom dome.
Žena mi raz napísala, aby som sa nerozčuľoval, ale že sa vysťahovala z nášho bytu - vraj dobrovoľne - nik ju nenútil a presťahovala sa na vidiek, neďaleko Piešťan. Nechápal som, čo to znamená, prečo opúšťa byt. Vraj dobrovoľne?! Len postupne som sa dozvedel, čo všetko pretrpela v súvislosti s bytom. Napríklad viac ráz denne prichádzali esenbáci a vraveli: „Sem dáme toto a sem zase toto." Aj telefonicky sa jej vyhrážali: „Ak sa nevysťahujete, pridelíme vám do bytu šesťčlennú rodinu."
Raz volala synovi do Piešťan, kde bol zamestnaný. Ako vyslovila synovo meno - aj on je Ivan - telefón zavrčal a prestal fungovať. O niekoľko dní ho jednoducho odmontovali.
Nečudo, že žena nevydržala večné šikanovanie a vyhrážanie. Opustila náš pekný byt a vysťahovala so do Boroviec pri Piešťanoch.
Prežili sme už všelijaké časy...
Prežili sme už všelijaké časy. Až tri prevraty. Vtedy sa vždy vynoria rôzne živly. Napríklad v Mikuláši pri prvom prevrate vypukla sloboda na trhu. Niekoľko dvadsaťročných šarvancov z dedín - bolo ich zo desať - vtrhlo na trhovisko pri stoličnom dome medzi šiatre a s výkrikmi: „Všetko je naše!" začalo rabovať. Šťastnou náhodou bol na trhovisku richtár s jedným boženíkom. Obaja siláci. Vylepili niekoľko zaúch a bolo po „slobode".
Ako si to predstavujú primitívi...
Primitívi si to predstavujú tak, že po prevrate pán bude sluhom a sluha pánom. Lenivý žiak si myslí, že on bude profesorom a bude ho sekírovať. Vo fabrike bude riaditeľ kopať čakanom a nádenník sa stane generálnym riaditeľom. Podobný primitivizmus sa, žiaľbohu, začal praktizovať aj na súde a spôsobil škody nielen v hospodárstve, ale na dlhý čas zamedzil aj nádejný vývin a zvyšovanie kultúrnej úrovne. Dnes vyvaľujeme oči nad obrázkami zo svetovej výstavy v Montreali. Mohlo to tak byť aj u nás.
Na druhý deň po príchode do Prahy nás zaviedli do súdnej siene. V laviciach pre poslucháčov sedela moja žena. Z obloka mi zasvietilo slniečko. Že by to bol dobrý znak?
Predsedom senátu bol slovenský sudca, vraj rodák zo Šurian. Zasadol si za stôl a k nemu dvaja prísediaci. Pri bočnom stolíku bol prokurátor a dolu pri obloku asi štyria obhajcovia. Tento tribunál bol teda vrcholnou inštitúciou v republike a mal odhaliť pravdu a spravodlivo rozriešiť spor medzi obžalobou a obžalovanými. Krásne úlohy. Človek sa skutočne s úprimnou nádejou zahľadel na stôl, kde sedeli zrejme najvyšší odborníci práva, ktorí nepripustia, aby sa paragrafy deformovali, zneužili alebo nesprávne vysvetlili.
Netajím, duša sa utíšila, keď som podvedome porovnal túto skupinu ľudí s tými v Košiciach. Pokúsim sa ich opísať.
Teda za predsednícky stôl si sadol sympatický starý pán so semitskými črtami. Veľa toho asi prežil a zažil, lebo ho artérioskleróza dôkladne poznačila. Pokožka tváre lesklá, na lícach červené fľaky, pery siné, krvný obeh zrejme nedostatočný. Ktovie, či nemá opuchnuté nohy? Chudák. Prečo nenasadol do nočného rýchlika 0,23? Mohol si už druhý deň v Šuranoch pochutnávať na výbornej husacinke a zapíjať ju dobrým vínkom. Akí sú ľudia upriamení na peniaze! Už im smrtka takmer prísada k sudcovskej stoličke a ešte neodídu, nepustia tie percentá k dôchodku, ešte o pol percenta viac, ešte o percento! A tamto pri dverách už sedí „krivda".
Hore hlavu!
Čo si počneš, chudák trestanec, prepustený podmienečne? No, len sa nebáť! Hore hlavu!
Ľahko sa to povie: hore hlavu! Dvadsaťtrimesačné ponižujúce nedôstojné zaobchádzanie a ustavičný dozor zanechajú v podvedomí jazvy. Človek si v takom položení netrúfa priamo pozrieť ľuďom do očí.
Pravdaže, zašiel som na povereníctvo. No aké bolo moje prekvapenie! Kolegovia klopia predo mnou zrak. Oni, a nie ja. Čudné.
„Vyberte si miesto, aké chcete," a politicky vplyvný súdruh už aj poznamenáva: „Veď si rozumieme, hodie mini, cras tibi! (dnes mne, zajtra tebe)". Ojha, takto sme? Teda už aj tí najspoľahlivejší sa boja o svoju kožu.
Výborne! Vyber si nejaké miesto, ale kde? Ženu vyhnali z vlastného bytu vo vlastnom dome na dedinu. V Bratislave sme teda bezprizorní. Nezostáva iné, ako požiadať o miesto v blízkosti Boroviec, kde ženu pritúlili dobrí ľudia, teda v Piešťanoch.
Kde som to všade doposiaľ úradoval? Začínal som ako hlavný župný lekár v Mikuláši, potom krajinský inšpektor zdravotníctva pri Krajinskom úrade v Bratislave, ako ministerský radca v Prahe, ako sekčný šéf a riaditeľ Štátneho zdravotného ústavu v Bratislave a teraz mám pracovať v Piešťanoch na Okresnom ústave národného zdravia (OÚNZ) ako vedúci osvety.
Na tomto mieste sa rozlúčime so smutno-smiešnymi osudmi Ivana Stodolu, potomka hrdých mikulášskych garbiarov, ktorí ako poctiví panslávi toľko horlili zbaviť sa pút uhorského otroctva, až im bolo nakoniec dožičené zakúsiť čo je otroctvo na vlastnej koži. Možno sa Valéria svojho času až tak veľmi nemýlila... ako to azda na staré kolená pochopil aj Stodola sám: "Koľko šľachetného úsilia ma viedlo, a aké nešťastie to vyvolalo!"
Elöljáróban a világutazó egy gondolatát szeretném a kedves olvasóval: „Az élet nem más, mint egy hosszú, végtelennek tűnő poros országút. Hogy mi a dolgunk? Végig menni rajta, még akkor is, ha időnként rögös, ha időnként nehézkes. Vannak sorsdöntő elágazások, amiknél meg-megállva eldönthetjük, hogy tovább akarunk-e menni, vagy inkább csak haladunk egyenesen tovább.
Időnként, amint haladsz, vissza-visszanézel, mert az emlékek húznak, de tudod, hogy annak az útnak is megvolt a maga ideje, és hogy az újra voksoltál. Ilyenkor erősnek kell lenned és tovább menned, bíznod és várnod, hogy ez az út jobb lesz, szebb lesz, reményteljesebb. Úgy válaszd meg útjaidat, hogy ne felejtsd el, egyszer vége van minden útnak és elérsz egy zsákutcához. De addig, keresd meg a legjobb utakat és járd be azt, amelyiket igazán a tiednek érzed.”
Kezdjük a beszélgetésünket talán azzal, hogy több mint 10 éve súlyos balesetet szenvedett, s mikor sikerült talpra állnia, akkor döntötte el, hogy világot fog látni, azóta sem bánta meg ezt a döntését?
Már régebben is sok helyen jártam, csak nem ilyen formában történtek az utazásaim. Nem hátizsákkal, hanem bőrönddel utaztam azelőtt, ami óriási különbség, ugyanis nem szállodákat és turistaparadicsomokat szerettem volna megismerni. Az utazásaim olyan dolgokkal gazdagítottak, melyek nélkül nem lennék most ugyanez az ember. Évtizedekkel ezelőtt komoly gondot okozott, hogy elhagyjuk az országot, aztán megnyíltak a határok, mindenki arra mehetett, amerre csak akart. Sokan álmodnak arról, hogy kimozdulva az otthoni környezetből, életük során megismerik a világ más tájait és kultúráit. Mégis, ezt kevesek tudják igazán megvalósítani.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Talán az egyik ok, amit mindenki megemlít, a pénz, a másik pedig az, hogy félnek az emberek csak úgy belevágni az ismeretlenbe ön hogyan látja ezt?
Az emberek gyakorlatilag naponta belevágnak a „nagy” ismeretlenbe, csak ezt nem veszik észre. Az élet egy nagy kaland, melyet jó lenne mindenkinek úgy megélnie, hogy az megismételhetetlen és egyedi. Mindenkinek máshol van a hangsúly az életében. Nekem az utazás a fontos, és ezért elég sok mindenről mondtam le mosolyogva.
A minap telefonon beszéltem egyik ismerősömmel, aki örömmel újságolta, hogy Antal Tamás világutazó látogat hozzájuk, bemutatja a 2010-ben megjelent Úton lenni jó című könyvét is, s a találkozó során mesél dél-amerikai és nepáli élményeiről is. Amikor ezekben az országokban találkozik egy olyan társadalommal, amely eltér attól, amit itthon megélt, az ottani emberek gondolkozási világa, életfilozófiája a világról mennyire befolyásolja az ember személyiségét, hogyan tud azonosulni az ottani társadalommal és civilizációval?
Miért kellene azonosulni bármivel is? Mi csak szemlélők vagyunk, akik meg akarják ismerni a helyi kultúrát és megtisztelik az ottani lakosokat azzal, hogy nem idióta turista módjára viselkednek, csak azért, mert esetleg anyagilag jobb helyzetben vannak, hanem elfogadják, megértik, tisztelik és védelmezik a helyi szokásokat, kultúrát. Ezt nagyon gyakran elfelejtik az európai emberek, ha kimozdulnak országukból. Valahogy olyan érzésem van, hogy ilyenkor felsőbbrendűeknek képzeljük magunkat, és szerintünk a helyi lakosok csak azért vannak, hogy bennünket szolgáljanak ki. Sajnos elfelejtettük tisztelni más nemzetek, országok kultúráját, ami nagyfokú egoizmusra vall, az élet más területén is.
Az utazási vírus, kalandor élet magával ragadta, megfertőzte Önt, s az előadásai során megosztja velünk a világban tett utazásai során szerzett tapasztalatait, miközben vetíti a szebbnél szebb fényképeit, amelyeket az útjai során készített. Mit tanult meg egy európai ember ezektől az emberektől?
Tisztelni másokat, óvni a természetet, meghallgatni más véleményét és megelégedni azzal, amink van. Egyik fotós barátom nemrégiben Nepálról mesélt, ahol látta a Himalája csúcsait, mesélt az ottani emberekről, hogy mennyire megbecsülik a turistákat, az utóbbi években mégis turisták vesznek el. Hogy csak a zselízi biciklis világutazót, Princzkel Tamást említsem, akinek keresésére mentőcsapat is indult, de a keresés sikertelen volt, ő is egy áldozat lett, akit a Himalája öröké rabul ejtett!
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Ön betekintést nyert a serpák életébe, akik nagyon jól ismerik a Himalája és Mount Everest csúcsait, az ő életük a turisták kíséréséről, hegymászók felkutatásáról szól, de gyakran ők is áldozatok lesznek egy rossz döntés miatt. Ön hogyan látja mindezt?
Ők serpák és ez az ő döntésük, hogy ők serpák. Minden mozzanatunkban vannak veszélyek és minden pillanatban döntéseket hozunk magunkról. Nem mások döntenek helyettünk. Aki autóba ül, az tisztában van azzal, hogy egy baleset részese lehet. Balesetek pedig vannak, de mégis egyre többen ülnek autóba.
Az élménybeszámolói alkalmával megemlíti és fotóin megcsodálhattuk a Himalája csúcsait, amik közül egyet (Lhoce, Lhotse) Lóczy Lajosról neveztek el, bár ezt kevesen tudják. Az interneten sem említik. Önnek mégis hogyan sikerült ezt megtudnia, amiről sajnos a történelemkönyvek sem írnak?
A csúcsot csak egy ideig nevezték Lóczy csúcsnak, amelyet Lóczy Lajos pozsonyi születésű utazóról neveztek el, elismerésül a Himalája és környékén végzett feltárásaiért. A név még megtalálható pár, a XIX. és XX. század elején készült térképen is. A Lhotse csúcs mai neve csak véletlen egybeesés a nagy utazó nevével.
Ön minden előadásán hangsúlyozza, mennyire örülnünk kellene annak, amink van. Hogy mindig van tiszta (csap!) vizünk, van mit ennünk, el vagyunk halmozva mindenféle jóval, a technika csodáival, nem ember, akinek nincs televíziója. Elhangzott egy konkrét példa is, az ottani gyerekeknek mekkora luxus egy napkrém.
Viccesnek tűnhet valakinek ez, pedig nem az. Nekik a halál teljesen természetes dolog, nem is félnek tőle, hozzá vannak szokva, hogy mindig meghal valaki. Az ottani embereknek a halál megváltás vagy egy új életforma kezdete. Például Nepálban nem temetik el az emberek a halottaikat, hanem elégetik, míg mi sírunk, addig ők örömmel, énekkel, tánccal búcsúztatják halottaikat.
Gondolom sok olyan szokással, életstílussal találkozott útjai során, amiket itthon sokan el se tudunk képzelni. Említene néhány élményt a tarsolyából, amik Önt érték az útjai során?
Ajánlom a könyvemet, mert nem tudnék most kiemelni egyetlen történetet sem, ugyanis nagyon sok van, és gyakorlatilag leírhatnám az egész könyvet, ami ugye lehetetlen vállalkozás, de az előadásaimon szívesen beszélek majd az élményeimről.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Ön útjai során látta többek között Nepált, a Himaláját, volt a Pireneusokban, Kínában, hogy csak néhány helyet említsünk az útjaiból.
Eddig több iskolában tartottam előadást, az iskolás gyerekeket leginkább az indiánok élete és az őserdők világa érdekelte, de kérdezgettek a tűzhányókról, a különleges állatfajtákról is. Aki eljön valamelyik előadásomra, az betekintést nyerhet az indiánok szokásaiba, hallhatja azt, hogyan élnek, szórakoznak vagy öltözködnek. Megtudhatja, hogy az inkák földjén élő gyerekeknek luxus az iskola vagy akár egy napozókrém. Sok gyereknek kicsi korától fogva dolgoznia kell, mivel számunkra elképzelhetetlenül nagy a szegénység. Összehasonlítva helyzetüket az indián gyerekekével, talán a mi gyerekeink is jobban megbecsülik majd mindazt, ami nekik már szinte természetes.
Hogy olvasóink is betekintést nyerjenek előadásából, osszon meg velünk néhány emléket a perui kecsua indiánok életéből, szokásaiból.
Ott is emberek élnek, néha szomorúak, néha vidámak, szeretik a gyerekeiket, tudnak szeretni, haragudni, sírni, nevetni. Csak az ismerheti meg az ottani életet, aki ott lakik velük, azt eszi, amit ők, s gondolom, sok országban kap az ember olyat, amin meglepődik. Egyik ismerősömnek például még a házigazda a feleségét is felajánlotta, így próbálta kifejezni azt, hogy befogadják maguk közé.
Sok mindenről szó esett, de a zenekaráról és zenéjéről eddig nem. A HaddelHadot mennyire befolyásolják utazásai, az ottani kultúrák és annak zenei gyökerei?
Zenével kizárólag a HaddelHadd zenekarban foglalkozom, de csak hobbi szinten.
Image may be NSFW. Clik here to view.Zdá sa, že sa napĺňajú slová novozvoleného starostu Dvorov n. Žitavou Branislava Becíka, ktorý si nových pracovníkov podľa vlastných slov vyberal tak "aby netrvalo tri roky kým sa naučia robiť". Verejnosť obce so záujmom sledovala nástup nového prednostu obecného úradu Ing. Petra Ágha, ktorý v uplynulých rokoch zastával rovnakú funkciu v Nových Zámkoch a na činnosť ktorého Novozámčania budú nepochybne ešte dlho spomínať...
Vo Dvoroch naozaj netrvalo tri roky kým "kezdödik a tánc". Začína sa realizovať schéma mestského podniku typu "Brantner Nové Zámky"... Obecné zastupiteľstvo schváli založenie sro-čky, vloží do nej obecný majetok a kým sa poslanci spamätajú, majetok i výrazná časť rozpočtu budú alokované do firmy fungujúcej prakticky ako súkromný podnik dvoch funkcionárov mesta, nad ktorou oni stratia akúkoľvek možnosť kontroly...
Azda nebude pre Dvorčanov bez zaujímavosti zoznámiť sa so schémou fungovania takéhoto podniku na príklade mestského podniku Brantner Nové Zámky s.r.o. (v ktorej je Ing. Ágh stále konateľom). Téme sme sa venovali v článkoch:
Zo zápisnice zo zasadania dvorského obecného zastupiteľstva z 30. decembra 2014.
Návrh na založenie podniku na zabezpečenie komunálnych služieb
Starosta obce otvoril rozpravu. Do rozpravy sa prihlásil poslanec MVDr. Daniel Dékány, ktorý mal pripomienku, že v dôvodovej správe v bode 2, sa uvádza, na aký účel by slúžil podnik služieb. Navrhuje do nej doplniť ďalší bod, v zmysle ktorého by sa tento priestor mohol využiť na vytvorenie karanténnej klietky pre odchytených psov. Podľa Zákona č. 39 o veterinárnej starostlivosti má obec možnosť zriadiť karanténnu klietku na odchytených psov z obce.
Starosta obce poznamenal, že v budúcnosti sa môžu využívať priestory podniku služieb aj na takéto účely, ale nie je potrebné to zahrnúť do predloženého návrhu. Vytvoreniu takejto karanténnej klietky sa určite budú venovať, keďže aj vo volebnom programe mali ako jeden z bodov vytvorenie kynologického klubu. Poslanec Ing. Štefan Galla, PhD., navrhol, aby sa problematika, ktorú otvoril poslanec MVDr. Daniel Dékány riešila na ďalšom zasadnutí obecného zastupiteľstva s konkrétnymi zákonmi a vyhláškami.
Zamestnanec obecného úradu Ing. Peter Ágh poznamenal, že predložený návrh nie je odsúhlasenie konkrétneho podniku, ale len zámeru založiť takýto podnik. Je to vlastne splnomocnenie pre starostu, aby mohol začať jednať vo veciach súvisiacich so založením podniku.
Poslankyňa Ing. Bc. Kristína Fridriková prečítala návrh na uznesenie: I. Obecné zastupiteľstvo schvaľuje: Ad A/ Zámer realizácie obecného podniku komunálnych služieb vo forme spoločnosti s ručením obmedzením B/ Zámer odkúpenia vhodnej nehnuteľnosti pre účely zriadenia sídla tejto spoločnosti C/ Zámer založiť obchodnú spoločnosť, príp. odkúpiť celý obchodný podiel existujúcej obchodnej spoločnosti D/ V prípade založenia s.r.o., ktorej jediným spoločníkom by bola Obec Dvory nad Žitavou, zámer vložiť odkúpenú nehnuteľnosť do majetku obchodnej spoločnosti ako nepeňažný vklad. II. Obecné zastupiteľstvo splnomocňuje starostu obce Ing. Branislava Becíka, PhD. na rokovanie z pozície kupujúceho vo veci plánovaného odkúpenia obchodného podielu a vhodnej nehnuteľnosti /stavby a pozemku/ v rozsahu vyššie špecifikovaných zámerov. Hlasovanie Prítomní: 11 Za: 11 Proti: 0 Zdržali sa: 0
Image may be NSFW. Clik here to view."Nem akarok részletekbe merülni, mert belebonyolódnánk" mondja Duray Miklós az interjú egy pontján, és ez kétségtelenül igaz, hiszen belebonyolódtunk anélkül is.... A beszélgetésből megtudhatjuk, hogy 1989 december 8-9-ig Budapesten időzött, mert ideiglenes útlevéllel nem akart haza menni. Később Prágába utazott, mert miniszteri posztra jelölték, amit végül is a kommunista garnitúra meghiúsított, ahogy Ö ezt előre látta is. (Úgy rémlik, hogy ugyanakkor Popély Gyula akkori miniszterségét viszont maga Duray akadályozta meg, erről mindenesetre nem esik szó...)
Duray szerint a felvidéki magyarok nem voltak felkészülve a rendszerváltásra ahogy a csehszlovák baloldal sem, amely nem volt képes átmenteni magát a fordulat utánra. Ö időben megmondta, hogy a három felvidéki magyar pártnak egyesülnie kell, és ezt később ki is kényszerítette azzal, hogy visszalépett az elnöki jelöltségtől. Ma sem érti, miért féltek tőle annyian, annyira...
A mai helyzetről szólva Duray elmondja, hogy a felvidéki magyarok kiábrándultak vezetőikből, akik bizniszpártokká züllesztették közösségeiket. Ezért pártpolitizálás helyett horizontális kapcsolatokat kell kiépíteni, bevonni a civil társadalom sejtjeit stb.
Az egész interjú egyébként meglehetősen zavaros és suta. Mintha Duray egyszerre próbálná a személye köré font legendát építgetni és ugyanakkor újraértelmezni a múltat alktuálpolitikai szempontok szerint.
Milyen jó is lenne, ha valaki végre megállítaná a lebegtetések, sejtetések, interpretációk végtelen folyamát és tényszerűen megírná a felvidéki magyarság rendszerváltás utáni történetét! A tíz-tizenkét célkitűzésnek a történetét, amit Durayék, Bugárék, A. Nagy-ék és a többiek, egymással hol együttműködve, máskor háborúzva, feláldoztak az oligarcha-építés és a két nemzetállammal folytatott etnobiznisz oltárán...
Image may be NSFW. Clik here to view.A Pázmány Péter Gimnázium diákjai az elmúlt időszakban a „Škola rodinných financií“ (Családi pénzügyek iskolája) projekt keretén belül a pénzügyek alapjaival ismerkedtek meg. Az iskolák számára nagyon fontos, hogy diákjainkat a valós életre készítsék fel. Ez egy gimnázium esetében, mely általános műveltséget nyújt, és elsődleges feladata a továbbtanulásra való felkészítés, nehézkesen valósítható meg.
Tanintézményünk minden lehetőséget megragad, hogy az életet bevigye a falai közé, így történt, hogy a „Nadácia pre deti Slovenska“ alapítványon keresztül megismertettük diákjainkat olyan fogalmakkal, mint családi költségvetés, bevételek, kiadások, kölcsön, hitel, kamat, nyereség, adó, bérek, számvitel, személyi számla és meg sok-sok fogalom a pénz világából. Az egyes találkozókat Vida Zoltán mérnök úr vezette. Meglepetést, okozott, hogy egyes diákjaink mennyire járatosak a családi költségvetés terén. Sokukat gondolkodóba ejtett az a jó tanács, hogy bevételeink 10%-át rakjuk félre az ún. nehezebb időkre. Reméljük ,diákjaink ezek után könnyebben fognak tájékozódni a pénz világában, még akkor is, ha nem válnak nagy tőzsdecápákká. {jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}
Image may be NSFW. Clik here to view. Jeden z našich čitateľov si všimol zaujímavú vec. Vyberáme z jeho listu: Rád by som upozornil na nepísané „pravidlá“ mestskej polície pri udeľovaní pokút za parkovanie v CMZ NZ. Obzvlášť sa to týka lokality akou je Banskobystrická ulica, či parkovisko pri bývalej reštaurácii Valiček, kde na to aby ste boli prehliadnutí príslušníkmi mestskej polície stačí, aby ste mali za oknom auta lístoček s poznámkou, že majiteľ vozidla je pracovníkom okresného súdu, prípadne ešte aj s pečiatkou danej inštitúcie.
Neviem či má Okresný súd vyhradené parkovacie miesta v daných lokalitách, resp. či sú jej pracovníci rovnejší než ostatní občania. Toľko z listu čitateľa. Musíme povedať, že ani my nevieme nič o podobnom systéme rezidenčných parkovacích kariet. Nové Zámky na rozdiel od niektorých iných miest sa vydali cestou predaja vyhradených parkovacích miest a nie rezidenčných kariet, podobná prax preto minimálne prekvapuje...
Image may be NSFW. Clik here to view.4-hodinový rokovací maratón 16. januára ukázal, že v novej zostave funguje tento orgán samosprávy výrazne lepšie než doteraz. Poslanci, od ktorých by to nikto nečakal, prekvapujúco vystúpili s návrhmi na zverejnenie poslaneckých odmien v uplynulých štyroch rokoch (aby sa vyhli pokútnemu spravodajstvu všelijakých webových stránok).
Naopak, podľa očakávaní sa nám opäť nahrnuli do orgánov mestských podnikov, zrejme ešte nepoznajúc zámer primátora O. Kleina ponechať odmeňovanie naďalej na úrovni 1 Euro mesačne...
Primátor na zasadnutí informoval, že sa zúčastnil valného zhromaždenia fy Brantner NZ v rakúskom Kremsi, kde dohodli odpustenie penále a vyjednali splátkový kalendár na 2.035.000 Eur, ktoré mesto aktuále dlhuje podniku v ktorom je 46% podielnikom. Pritom o veĺkej časti fakturovaného plnenia mesto nevie, či sa vôbec uskutočnilo. Zatiaľ vrátilo Brantneru pochybné faktúry za 350 tisíc Eur.
Zastupiteľstvo aj odvolalo Ing. Ágha a schválilo nového konateľa Brantner NZ v osobe JUDr. Valenta, ktorý síce skúsenosti so spracovaním odpadu ani ničoho iného z portfólia Brantneru nemá, zato jeho predchádzajúce účinkovanie v inej mestskej akciovke skončilo masívnou stratou majetku a útekom z predstavenstva (písali sme tu).
Nezávislí poslanci, predovšetkým bratia Katonovci, opäť pôsobili ako šťuky v ospalom rybníku (v kontraste napr. s "MUDr. Starzyk - Voľte skutky!"), i keď rozprúdeniu vecnej diskusie bránilo predčasné uzatváranie rozpravy, nemožnosť vyjadrovať sa k výrokom kolegov poslancov a pod.
Tradične hlúpo pôsobilo nominovanie členov komisií, kde sa o celkom neznámych menách hlasovalo na základe toho, že si ich vybrali predsedovia komisií. Katonovci sa opakovane pýtali na dôvody nominácií, a ako odpoveď dostávali obligátne "lebo majú dôveru". Pritom tu niekde leží základný problém novozámockého zastupiteľstva, práve cez odborné komisie MsZ by mohli do povedomia ľudí a médií prebublať noví schopní ľudia a nové idey. To by ich ale samozrejme nesmeli vyberať p. posl. Schwarz a spol... Prečo sa vlastne o členstvo v komisiách nemôžu kanidáti slobodne uchádzať ? Prečo nezverejňujú svoje životopisy a vízie? Prečo dnes zastupiteľstvo vyberá členov komisií systémom šesť zo "šiestich v balíku"?
Naďalej tiež platí plná neurčitosť v tom, či môže zastupiteľstvo ukladať úlohy mestskému úradu, ale z druhej strany i úplný alibizmus, keď poslanci "pekne prosia" MsÚ o čísla, ktoré si majú zaobstarať sami z nezávislých zdrojov. Veríme, že p. posl. Bohátová PhD. by vedela aj samostatne spočítať sumy z faktúr od Brantnera (sú na stránke mesta) a nemusela by "pekne prosiť p. prednostku prostredníctvom p. Veleckého zaopatriť taký prehľad - predsa len - koľko sme uhrádzali - len tak pre zaujímavosť - finačných čiastok fy Brantner počas predchádzajúcich rokov - poviem 5 rokov dozadu - či tam budeme vidieť malý nárast, veľký nárast - určite nie pokles - atď." Prípadne keby si aspoň v rámci prípravy na zastupiteľstvo pozrela "všelijaké webstránky" (napr. tu alebo tu)... A keby si navyše prečítala aj zmluvu s Brantnerom, ľahko by zistila, že sumy nemôžu náhodne rásť a už vôbec nie klesať z toho prostého dôvodu že sú vopred dané a každoročne sa zvyšujú o infláciu. (Z rovnakého dôvodu je zvláštna aj radosť p. prednostky nad tým, že odteraz bude Brantner fakturovať iba čo si mesto objedná - v skutočnosti musí mesto zaplatiť plnenie podľa zmluvy, aj keď si neobjedná vôbec nič...)
"Na také niečo sme neboli zvyknutí!" vyhlásil jeden z poslancov ... aj keď konkrétne ani on nemyslel na to, že by poslanci mali začať samostatne pracovať... Predstava väčšiny z nich je naďalej taká, že nezrovnalosti v hospodárení mesta budú odhaľovať z prehľadov a analýz, ktoré im nevyžiadane a vopred dodá ... samotný kontrolovaný subjekt.
Ako významné hodnotíme aj otvorenie otázky Zúgova posl. Prešinským. Okrem neho aj mnohí iní vystúpili s podnetmi v bode Rôzne. Aktívni sú noví poslanci, ale aj tí staronoví sa im chcú rovnať a preberajú sa z dlhoročnej letargie. Viditeľne však zatiaľ tí i oní neveľmi vedia, ako by to mali robiť. Odrazu by chceli hlava-nehlava a azonnyomban riešiť všade a všetko od kontajnerov, popadaného lístia, neporiadku v meste, artézskych studní až po cesty, chodníky, dopravné i orientačné tabule. Na to všetko samozrejme neslúži bod Rôzne ani verbálne apely poslancov. Až kým si mesto nezriadi Knihu prianí a sťažností na svojej webstránke, môžu občania na tento účel využívať verejný register "Odkaz pre starostu", ktorého účastníkom je i novozámocký mestský úrad. Svoje požiadavky a sťažnosti tam môže občan zadať vo vlastnom mene a poslanci by mali hlavne dozerať na správne a včasné riešenie podnetov...
Stav novozámockých podnetov na portáli "Odkaz pre starostu" sme sumarizovali niekoľkokrát:
A KOMÁROMI IMANAPOK MISÉZŐ PAPJAI AZ IMANAPOK SORRENDJÉBEN: I. Pünkösdi Imanap 1990.VI.3., Magyar Károly komáromi plébános II. Imanap 1991. V.12., Hites Kristóf Amerikában élő bencés pap, volt komáromi bencés szerzetes III. Imanap 1992.V.10., Sztyahula László komáromi bencés pap IV. Imanap 1993.V.2., Lénár Károly pápai káplán, tardos-keddi plébános V. Imanap 1994.IV.24., Lénár Károly pápai káplán, tardoskeddi plébános VI. Imanap 1995.V.7., Lénár Károly pápai káplán, tardos-keddi plébános VII. Imanap 1996.IV.28., Ján Sokol nagyszombati érsek VIII. Imanap 1997.IV.20., Vladimír Filo nagyszombati püspök IX. Imanap 1998.V.3., Vladimír Filo nagyszombati-pozsonyi püspök
A JÓPÁSZTOR ALAPÍTVÁNY Kuratóriumi tagsága: 1. Ing. Bartakovics István, Péczeliho 17, 945 01 Komárno 2. Durco Zoltán, Rím. kat. farsky urad, 940 01 Nővé Zámky 3. Harsányi Imre, Kostolné nám. 37, 946 03 Kolárovo 04. Herdics György, p. Demandice, 935 85 Dőlné Semerovce 05. Kálaziné Kancsika Ilona, 941 37 Strekov 06. Mons. Lénár Károly, Mierové nám. 12, 941 10 Tvrdosovce 7. Ing. Nagy Imre, Nábrezie 29, 940 01 Nővé Zámky 8. MUDr. Nagy László, Razusová 9, 940 01 Nővé Zámky 9. Peller István, Rybárska 12, 947 07 Hurbanovo 10. Szakái László, Schubertova 40, 937 01 Zeliezovce 11. Sztyahula László, 946 18 Trávnik 67 12. Ürge Tamás, Kostolné nám. 17, 946 03 Kolárovo Felügyelő tanácsa: 13. Ing. Csáky Pálné, Severná 16, 943 01 Levice 14. Elek László, Hlavné nám. 10, 941 31 Dvory nad Zita-vou 15. Párák László, Kamenné Kosihy 7, 991 27 Kamenné Kosihy
A JÓPÁSZTOR ALAPÍTVÁNY 1. KÖZGYŰLÉSE (1995) 1. Jóváhagyja: - az elnöki beszámolót; - az 1994/95-ös év tevékenységének kiértékelését; - az 1994/95-ös év pénztári beszámolóját; 2. Elfogadja: - a VI. Komáromi Imanap kiértékelését; - a VII. Komáromi Imanap előkészítését; - a hitoktatás tervezetét az 1996-os évre; - a papi és szerzetesi hivatások támogatásánk tervezetét az 1996-os évre; - a kapcsolatteremtés kiépítését különböző jogi, egyházi és magánszemélyekkel; - a Jópásztor Alapítvány diplomáciai stratégiáját; 3. Támogatja: - a regionális imadélutánok szervezését papi és szerzetesi hivatásokért; 4. Megbízza: - Bartakovics Istvánt a VII. Komáromi Imanap szervezésével; - Ürge Tamást a magyar nyelvű hitoktatás minőségi javításával; - Sztyahula Lászlót a papi és szerzetesi hivatások támogatásával; - Bastrnák Sándort támogatók megkeresésével és a kapcsolat fenntartásával; - Herdics Györgyöt az alapítvány diplomáciai stratégiájával; - pénztári teendőkkel; - titkári teendőkkel;
Részletek az IMANAPi szentmisék köszöntőiből, bevezetőiből és homíliáiból: (I. IMANAP- Ďurčo Z. atya homíliájából) ... Ma új időket élünk, szabadabb időket... Mégis mint a nehezebb időkben - meg kell köszönni a Jóistennek az Ő ajándékait... A szlovák keresztény testvéreink már több alkalommal is megköszönték a vallásszabadságot -Szentatyánk látogatását országunkban és az újonnan kinevezett püspököket is... Mi, magyar keresztény hívek éppen a mai szentmisével, először így közösen... szeretnénk hálát adni Istenünknek. Elsősorban hálásak vagyunk azért, hogy Szentatyánk, II. János Pál saját anyanyelvünkön, magyarul is szólt hozzánk Pozsonyban és buzdított, hogy - miután visszanyertük a vallásszabadságot - fokozottabban gondoskodjunk az ifjú nemzedék vallásos neveléséről... és hogy imádkozzunk a magyar papi hivatásokért. Igen hálásak vagyunk a Szentatyának ezért a figyelmeztetéséért... mert úgy látjuk, Szentatyánk nagyon jól felismerte a magyar egyházközségeinkben a helyzetet... Van mit tennünk, javítanunk...
(II.IMANAP - Dr. Püspöki Nagy Péter) ... Szeretettel köszöntöm az atyákat, akik eljöttek, hogy népünkkel együtt imádkozzanak: - főcelebrátusunkat, Hites Kristóf bencés atyát, - a pálosok magyarországi egyetemes gondnokát, Árva Vince atyát, - premontrei rendből Horváth Ödön, Baros Imre, Kors Norbert atyákat. - továbbá valamennyi atyát, akik megjelentek itt körünkben különböző plébániákról, püspökségekről. Nagyon sok szeretettel köszöntjük a női szerzetesrendek képviselőit. Különösképpen köszöntjük: - az Esztergomi Boldog Özséb Engesztelő Gyermekei főnökasszonyát és kíséretét, - Naszályi Margit ciszterci prioritát, - köszöntjük a többi megjelent női rendet. Sok szeretettel köszöntjük a Magyarországról ideérkezett Lázár lovagokat Nyári Éva vezetésével. Ugyancsak a Magyarországról ideérkezett Máltai lovagokat Kálnai Miklós vezetésével. Mielőtt köszöntésemet lezárnám, engedjétek meg, hogy felolvassak néhány szívből szóló üdvözletet. Elsőként: - Bánk József érsek-püspök úr leveléből, aki ezt írja a Biblia szavaival: "lelkes kezdeményezésüket köszöntöm -» kérjetek és adatik nektek, zörgessetek és megnyittatik nektek « Végül is az igazságos kérés meghallgatásra talál. Adja az Isten. Szívélyes üdvözlettel: Bánk József váci érsek-püspök." Es sorolhatnám tovább a legkedvesebb különböző üdvözleteket. Különösképpen kiemelném a jezsuiták tartományfőnökének üdvözletét. A tartományfőnök úr nevében Ambrus Lóránt páter küldött üdvözlő levelet, melyben ezt írja: "... imádságos megemlékezésükbe foglalják találkozásunkat." Ugyancsak sok szeretettel Dr. Sill Aba Ferenc ferences tartományfőnök küldött Márianosztráról egy terjedelmes levelet. És szeretettel üdvözölnek bennünket mások is az egyház különböző helyeiről. Imáikba foglalják kívánságunkat, és most ezekben az órákban velünk vannak. Köszöntöm tehát mégegyszer mindazokat, akik itt összegyűltek, és most már civil szóként ne hangozzék el több, hanem imádkozzunk együtt az Úrhoz: add meg Uram, hogy Komáromban magyar püspökség alakuljon.
(II. IMANAP, Kristóf atya) ... Komáromban fölnevelkedett bencés vagyok, de jogilag sem a nagyszombati, sem a pannonhalmi főapátnak, a bencés főnek a hatásköre alá nem tartozom. Én itt úgy szerepelek, mint az amerikai Manchester város Szent Anzelm apátságának a tagja, és annak az apátnak alávalója. Hogy én kerültem ide mint főcelebráns, annak az előzménye az, hogy még az utolsó pillanatban sem volt erre az imádságos ünnepségre hivatalosan kijelölt megbízott miséző. És fölszenteltségem joga alapján, mely arra kötelez, hogy akárhol, akármilyen helyzetben készen legyek a hívek lelki igényének szolgálatára, függetlenül minden itteni jogi vonatkoztatástól, saját felelősségemre elvállaltam ezt a megbízatást. Ezzel a szeretettel, mint amerikai magyar bencés, aki sem a komáromi bencésekhez, sem Pannonhalmához, sem a nagyszombati püspökséghez nem tartozik - látogató - szükséghelyzetben vállaltam el, hogy ezt a szentmisét a Ti lelki igényeiteknek válaszként elmondjam.
(II.IMANAP, Krsitóf atya homiliájából) ... Most, hogy itt állok - pár nappal ezelőtt még a Csendes-óceán partján, Kaliforniának az öböl környéki részén voltam, ahol a szétszórt magyarság a magyar misz-szió lelkésze vagyok - és körülnézek köztetek, egy szívszorító érzés fog el azon a helyen, ahol éppen úgy nekem, mint akármelyik lelkipásztornak mennie kell a juhaiért, gyűjtenie kell a nyájat, minden szeretettel, erővel összetartani őket. S úgy érzem, hogy Ti, akik eljöttetek, sokan pásztor nélkül - keresitek a főpásztorotokat, keresitek a pásztoraitokat, hogy vezessenek benneteket, amikor éppen olyan tehetetlenek, tájékozatlanok és bizonytalanok vagytok, mint az apostolok Krisztus mennybemenetele után voltak. Imádkozni jöttetek, hogy legyenek pásztoraitok..., többen, sokkal többen, mint amennyien most vagytok... Mennyien vagytok..., mennyi keresztény közösség van pásztor nélkül... És mi, akik itt vagyunk, számláljátok meg éveinket - igazán meg vannak számolva már... Ide jöttetek imádkozni pásztorutódokért, akik közületek, a Ti családaitokban nőnek fel, akiknek éppen úgy, mint az első pásztoroknak, az apostoloknak a fő gondjuk: vezetni a nyájukat, elöl lenni, mutatni a jó utat... Amikor elesünk, legyenek ott mellettünk... Amikor bizonytalanok vagyunk, hogy merre is kell mennünk - megmutassák az utat, mely Jézushoz vezet... Hogy amikor megfogyatkozik a hitünk és reményünk, a csapások, szenvedések, nem várt megaláztatások alatt tudjanak erőt adni, hogy gyümölcsöző szőlővessző maradhassunk Jézuson, az isteni tőkén..., hogy a vele való együttélés gyümölcseként krisztusi szeretetet tudjunk oda vinni, ahol a sovinizmus gyűlölködik, ellenségeskedik...
(III.IMANAP, Lucián atya homiliájából) ... és Ti, nemzetünk szentjei, kik nyelvünket beszéltétek - segítsetek, hogy anyanyelvünkön tudjuk hitünket gyakorolni és vérünkből legyenek papjaink, akik értik gondjainkat, velünk együtt éreznek, szívük ügye a mi szívünk ügye, közös a múltunk, jelenünk és örökkévalóságunk is... Fakadjon e kereszt tövéből papi és szerzetesi hivatások sora, ami áldás lesz mindenkinek nemzetiségi hovatartozás nélkül...
(IV IMANAP, Lénár K. atya üdvözlése) ... szeretettel köszöntöm vendégeinket - főtisztelendő-oltártestvéreinket, akik fáradságot nem ismerve buzdították híveiket, és elvezették őket ide erre a mai IMANAPra, hogy itt közösen együtt imádkozzunk jó papokért, mégpedig magyar ajkú és magyar szívű papokért és magyar ajkú és magyar szívű püspökökért. Ugyanúgy szeretettel köszöntöm a kedves híveket, akik talán messziről is jöttek, fáradtak ide - de imádkozni akarnak ők is Jópásztorukhoz, hogy hallgassa meg kérésünket... Látok fiatalokat, ez szinte meghat engem, mert - ezt szeretném leginkább kiemelni, hogy a fiatalokat üdvözlöm -... övék a jövő, és őtőlük várjuk azt, hogy majd ők vegyék át tőlünk a stafétát. Vegyék át tőlünk a keresztet, vegyék át tőlünk az evangélium hirdetését...
(IV.IMANAP, Lénár K. atya homiliájából) ... Mi eljöttünk Komáromba Jópásztor vasárnapján... nem mint búcsújáró helyre... Valószínű ki-ki magával hozta a saját keresztjét is... de nekünk magyaroknak van egy közös keresztünk. Ezt a közös keresztet hordjuk,... hoztuk most is a valóságban és jelképesen is. Ez a mi keresztünk. Idejöttünk a közös kereszttel, és ezt a közös keresztet tesszük le a Jópásztor lába elé - kérjük Őt, adjon nekünk magyar ajkú, magyar szívű papokat, magyar ajkú, magyar szívű püspököket. Ez a mi közös keresztünk. Azért vagyunk itt most Komáromban, hogy ezt a kérésünket... , keresztünket e-lőterj esszük a legfőbb Pásztorunk elé, és a Ti imáitokra támaszkodva, reméljük, meghallgatja kérésünket. A minap egy asszony... jó ismerős... megállított és megkérdezte: "hallom, hogy maga fogja tartani a szentmisét Komáromban a papi hivatásokért." Igen, válaszoltam neki. És hozzátette: "... Imádkozzon, hogy a Jópásztor hallgassa meg kérésünket." Rámnézett nagyon komolyan, és ennyit mondott: "tudja, van két fiam,... úgy örülnék, ha mindkettőt odaadhatnám papnak... Annyit imádkozom,... a Jóisten ha meghallgatná kérésemet,... mind a két fiamból pap lenne, de tudja, hogy van ez - a gyerekeknek nincs apjuk. Mióta meghalt a férjem, egyedül nevelem őket..., de nagyon hiányzik az édesapai kéz, az édesapai jó példa, az édesapai szeretet... Sokszor nem tudom már, mit csináljak...?" Drága jó testvéreim! Akkor nekem eszembe jutott valami. Magamban én is felsóhajtottam. Istenem,... talán itt van a magyarázata, talán itt van az oka a mi közös keresztünknek,... hogy nekünk, magyaroknak van egy közös keresztünk... Talán a magyar ifjak azért nem mennek szemináriumba, mert érzik, hogy nincs "édesapjuk". Nem érzik az "édesapai" szeretetet. Talán itt van a magyarázata ennek. És valószínű, hogy ez is magyarázata annak, hogy nincsen - papi értelemben - édesapánk, aki szeretne bennünket. ... ha kell, meg is szidna bennünket... De most eszembe jutott valami... Drága jó testvéreim, nehogy valaki úgy gondolja, hogy mi nem szeretjük a püspökeinket. Mi szeretjük a püspökeinket, és ezt be is bizonyítottuk nem egyszer, hogy szeretjük a püspökeinket... Talán nem is illik így mondani, de ha már egyszer eszembe jutott, akkor megmondom: én magam is bizonyítottam... a püspökömnek az óhaját teljesítettem, és nem gondoltam arra, hogy szlovák a püspök, és szlovák papoknak kell segíteni,... mentem szó nélkül... és hogy ebből 12 év börtön lett -, nem bántam meg most sem... és most is szeretem a püspökömet, és most is megyek a püspököm után..., de el kell ismernie mindenkinek, hogy a gyermek könnyebben tudja szeretni az édesapját, hamarabb szót fogad az édesapjának, mint a legjobb mostohaapának... Nem állítom, hogy a mi püspökeink nekünk mostohák..., és mi nem akarunk mostoha gyermekeik lenni, de valahogy értsük ezt meg - minden gyermek mégiscsak jobban szereti..., hamarabb szót fogad az édesapjának...
(V.IMANAP - Evangélium, Jn. 10,1 l-l8,felolvasta: Horváth K. atya) "Én vagyok a jó pásztor. A jó pásztor életét adja a juhokért. A béres azonban, aki nem a pásztor, akinek a nyáj nem tulajdona, otthagyja a juhokat és elfut, amikor látja, hogy jön a farkas. A farkas elragadja és szétkergeti őket. A béres azért fut el, mert béres, és nem törődik a juhokkal. Én vagyok a jó pásztor: ismerem az enyéimet, és enyéim ismernek engem, mint ahogy az Atya ismer engem és én ismerem az Atyát. Életemet adom juhaimért. Más juhaim is vannak, amelyek nem ebből az akolból valók. Azokat is vezetnem kell. Hallgatni fognak szavamra: egy nyáj lesz és egy pásztor. Azért szeret engem az Atya, mert odaadom é-letemet, hogy aztán vissza is vegyem. Senki sem veszi el tőlem: önként adom oda. Hatalmam van arra, hogy odaadjam, és hatalmam van arra, hogy visszavegyem. Ezt a feladatot kaptam Atyámtól."
(V. IMANAP - Herdics Gy. atya homiliájából) ... Amikor Jézust a JÓ PÁSZTORT ünnepeljük szeretettel gondolunk a Szentatyánkra is, legfőbb Pásztorunk földi helytartójára, aki négy évvel ezelőtt nálunk járt, s a következőképpen buzdított bennünket: "... Most, hogy visszanyertétek a vallásszabadságot, fokozottabban neveljétek az ifjú nemzedéket a katolikus hitre. Imádkozzatok szlovákiai magyar papi hivatásokért. Törekedjetek a testvéri egyetértésre és szeretetre. Magyar nyelvű papjaitok biztosan segítenek benneteket a vallási élet kifejlesztésében. Apostoli áldásomat adom minden magyar hívőre." E beszéd elhangzása óta eltelt 4 év. A mai ünnepi alkalomkor célunk az is, hogy lelkiismeret-vizsgálatot tartsunk -, mit valósítottunk meg a Szentatya által számunkra kijelölt tervből. ... A kitűzött cél felé tartunk. Törekvéseink töviseket is teremnek számunkra. Sokan azt hiszik, mi vagyunk a tövis. Az út nehézségei nem tántoríthatnak el bennünket... Voltak és vannak nehézségeink, és ki tudja, milyenek várnak még ránk. Ha meggyőződésünk, hogy az ügy, amit képviselünk nemes, nem szabad meghátrálnunk! A kisebbségi sors sok mindenre megtanított bennünket. Igyekszünk feldolgozni magunkban, hogy a kereszténynek egyáltalán nem nevezhető korszellemben nevelődött többségi generáció és annak vezetői nem tudnak megbarátkozni azzal, hogy államalkotó nép vagyunk. Az anyaszentegyház többségi híveitől és vezetőitől azonban - akik a mi vezetőink is - elvárjuk, hogy egyenrangú egyházalkotó elemnek ismerjék el az itt élő magyar katolikusokat, mindazokkal a következtetésekkel, ami ezzel természetszerűen jár. Jó irányba mutat, hogy hazánk püspöki kara külön püspökre bízta az itt élő romák ügyét. Bizonyára azért, mert ez az ügy külön embert kíván püspöki szinten. Iskolapéldát tudnánk mutatni, hogyan tudja megvalósítani a testvéri egyetértést két túlnyomóan katolikus nem-zet. Ez nem történhet meg anélkül, hogy mindkét oldalon el tudjuk felejteni a vélt vagy valódi sérelmeket legalább annyira, amennyire mi, magyarok rég megbocsájtottunk mindenkinek a különböző kitelepítésekért és elhurcolásokért. Európában az egyik legszámottevőbb kisebbséget képezzük, s az a remény éltet bennünket, hogy megtapasztaljuk - az egyházban nincs többségi és kisebbségi nemzet... Imádkozzatok szlovákiai magyar papi hivatásokért - kérte a Szentatya. Bizonyára ezt sokan meg is tesszük. Senki sem tudja megmondani közülünk, kiben mi fékezi a hivatás kifejlődését. A hivatások ébresztését elősegítené az is, hogy azok a kispapok, akik magyar egyházközösségekből jönnek, magyarul kapnának szentelést például ott, ahonnan származnak vagy valamenyik búcsújáró helyünkön, hadd lássák a többi jelenlévő fiatalok, hogy ebben a hivatásban ők is célhoz érhetnek. Kedves hívek! A Jó pásztorról azt olvastuk az evangéliumban, hogy az egy elveszettért otthagyja a 99 biztonságban lévő bárányt. Nem titok, hogy a legtöbb veszélybe került szétszéledt bárány elsősorban a magyar megkereszteltek közül kerül ki. Ezért a pásztoroknak, az igazi pásztoroknak utána kell menniük a kisebbségi sors miatt is veszélyeztetett bárányok ezreinek. A többségi nemzethez tartozó megkeresztelt testvéreinknek pedig eligazítást kell adniuk a pásztoroknak -, hogy dolgozzák fel keresztény alapokon a mi másságunkat, a mi kiszolgáltatottságunkat, egyáltalán a mi ittlétünket és ittlétezésünket. így válna mindenki előtt világossá, hogy a mi örök otthonunk, a mennyország nem tagozódik Dunán innen és Dunán túli részre... A bennünk lévő Istenország is csak úgy valósulhat meg, ha a kóros beidegződéseket keresztény hozzáállással orvosoljuk... Tudatában vagyunk annak, hogy a kisebbség - még ha i-gaza is van - nem kényszerítheti a többséget együttműködésre. De mi nem is akarjuk. Mi más nemzetiségű keresztény testvéreinkben potenciális szövetségeseket és munkatársakat látunk és keresünk. Hisszük, hogy az igazi demokrácia az, amikor a többség építi a kisebbségek védelmét, és elsősorban nem a demokratikus elvek, hanem a keresztény szeretet alapján..."
(V. IMANAP - zárszó, elmondta Magyar K. atya) Kedves Testvéreim! Ünnepségünk befejeztével szeretnék mindenkinek köszönetet mondani. Először is szeretném, ha tudatosítaná mindenki, hogy mi az ő kötelessége, hogy helytálljunk ebben a nemes ügyben. Helytállni és kitartani elveink mellett. Nem lehet számunkra közömbös, hogy vannak-e magyar ajkú pásztoraink vagy nincsenek. Nem lehetünk közömbösek, hogy hirdetik-e anyanyelvünkön az evangéliumot vagy nem... Most pedig szeretném felsorolni azon községeknek nevét, ahol az IMANAPi keresztet befogadták, és imádkoztak ott papi és szerzetesi hivatásokért: Nagycsalomija, Lukanyénye, Kelenye, Ipolynagyfalu, Apátújfalu, Nagyölved, Ipolybél, Garamszentgyörgy, Csicsó, Óvár, Csáb, Selény, Dacsókeszi, Lekér, Zsemlér, Lontó, Farnád, Kolozsnéma, Ipolyhidvég, Ipolyvarbó, Ipolykeszi, Kőkeszi, Csata, Ipolyszakállas, Vámosladány, Keszegfalva, Komáromfüss, Guta, Ekecs, Bény, Kéménd, Sáró, Marcelháza, Ógyalla, Udvard, Zsitvabesenyő, Für, Naszvad, Tardoskedd, Nagymegyer, Kürt, Szőgyén, ímely. Ünnepségünk után az IMANAPi keresztet a szentpéteri egyházközség viszi el.
(VI.IMANAP - Lénár K. atya homiliájából) ... Szép számban összejöttünk Komáromba, az ősrégi Dunaparti városba, hogy itt imádkozzunk magyar papi és szerzetesi hivatásokért, és magyar főpásztorért is... Ez nem politikai gyűlés, ez IMANAP, az MKDM kezdeményezte..., s azt is bevalljuk, hogy nekünk papoknak eszünkbe sem jutott volna ez a merészség, hogy merjünk kezdeményezni... Ezért az MKDM-nek hálásak vagyunk, és mindig hálásak is leszünk. De ezt a találkozót, a jelenlegi IMANAPot a JÓPÁSZTOR ALAPÍTVÁNY hívta egybe, hogy nekünk senki se vesse szemünkre, hogy politikát csinálunk, mert nem csinálunk politikát... Az IMANAPi vándorkeresztet külön akarón köszönteni, fejet hajtani előtte... Bizonyára ismeretes előttetek, hogy bejárta már egyházmegyénk majdnem minden magyar plébániáját. Ezreket buzdított imára magyar papi hivatásokért, magyar főpásztorért. Megjárta már Rómát is... százan voltunk ott, akik vittük... és odaállítottuk a híres Szent Péter-szobor elé... mi is megérintettük vele Szent Péter szobrát... és gondoltunk valamire... bizonyosan mindnyájan egyre, amiért én is imádkoztam: itt vagyunk... Te is vitted a keresztedet, keresztre feszítettek. Mi is hordozzuk a keresztünket. De nem azért hoztuk el a vándorkeresztet, hogy panaszkodjunk, hogy már nehéz, már nem bírjuk... Pedig tény és való, hogy már nehéz, mert kevesen vagyunk magyar papok,... már kiöregedtünk... Súgd meg a Szentatyának, hogy adjon nekünk lagalább egy magyar főpász-tort, mert az biztosan jobban fel tudná karolni a magyar papság nevelését... jobban össze tudná hangolni a magyar szíveket. ... Én ezt kértem Szent Pétertől. ... A Szentatya fogadott bennünket... magyarul szólt hozzánk... hallottuk Szentatyánk hangját magyarul. Valaki bejelentette, hogy itt van magnón... hallgassátok meg Ti is a Szentatyátok hangját... Drága jó Testvéreim! Hallottátok a Szentatya hangját, és buzdított bennünket, benneteket... ... Én már érzem a veszélyt... Lassan... lassan gyűlnek a farizeusok. Nagyon sokan vannak, akik nagyon jól tudják, hogy a Jóistenhez akkor tudok a legőszintébben imádkozni, ha anyanyelvemen imádkozom. Akkor hangzik a legőszintébben, ha a-nyanyelvemen mondom meg felebarátomnak is, hogy szeretem őt, ha anyanyelvemen mondom meg az egyházi hatóságnak is, hogy tényleg hűséges akarok lenni hozzá, hűséges akarok lenni a jelenlegi püspökhöz... De ezt szeretném az anyanyelvemen megmondani, nem farizeuskodni, és én ebben látom a veszélyt.
(VIII. IMANAP - Lénár K. atya záróbeszédéből) Kegyelmes Püspök atya! Engedje meg, hogy a legnagyobb szeretettel köszöntsem körünkben a komáromi IMANAPon. Immár nyolcadszor jöttünk össze, hogy i-mádkozzunk... magyar papi, szerzetesi hivatásokért... Szeretnék néhány szót mondani ehhez a mai IMANAPhoz. Szeretném, ha meghallgatnák csütörtöki élményemet... Csütörtökön este hallgattam a Vatikánt... Elmélkedés hangzott el erről a mai vasárnapról, a Jópásztor vasárnapról... és a legkellemesebb meglepetésemre egy ú.n. példát hallottam, amit én néhány évvel ezelőtt olvastam egy cseh útleírásban... így hangzik: pásztorok itatták juhaikat egy-egy nyilvános itatónál. Három pásztor volt ott jelen. A juhok össze voltak keveredve. Mikor befejezték az itatást - e-gyik pásztor azt mondja: emen, és egy csoportjuk kivált a többi közül és mentek utána. Majd utána a másik pásztor is azt mondja: emen, és azután is ment egy csoport. Ez az a-tya - az útleíró - csodálkozott rajta, és beszélt a harmadik pásztorral, hogy szeretné kipróbálni, hogy hogyan hallanak ezek a juhok... és ő is odaszólt a juhokhoz: emen, és a juhok még a fülüket sem mozdították. A pásztor azt mondja: nem ismerik a hangját. Ezt nagyon jól megjegyeztem - drága jó testvéreim -, hogy ismernünk kell a pásztoroknak a hangját. Megyünk a pásztor hangja után... Azért vagyunk itt mindnyájan, hogy imádkozzunk a papi hivatásokért, szerzetesi hivatásokért és magyar főpásztorért. Ez a komáromi IMANAPnak a fő célja. A tavalyi IMANAP utáni hangulatra visszagondolva az volt az érzésem, hogy a magyar papság és a magyar hívek is belefáradtak az egek ajtaján való zörgetésbe... Nem szabad átengedni magunkat a lehangoltság érzésének. Amikor az ember nem látja mindjárt az eredményt, azt mondja magában - minden hiába való, úgysem érünk el semmit sem. Halljátok, mit modott az Úr Jézus (Lk 18,1): "hogy szüntelen kell imádkozni, és nem szabad belefáradni." Nem tudom, kihez irányítsam szavamat. A magyar papsághoz? Annak kötelessége imádkozni magyar papi hivatásokért. Vagy hozzátok, akik tényleg imádkozni jöttetek ide - zörgetni az egek kapuját magyar papi hivatásokért, magyar főpásztorért. Vagy szóljak azokhoz is, akik csak e-setleg kíváncsiskodni jöttek ide?... Drága jó Testvéreim! Lassan már elkoptatjuk azt a régi szép megállapítást, amit valamikor az ezredforduló ünnepségén Simor érsek mondott: "Kard szerezte meg a hazát, a kereszt tartotta meg." A komáromi IMANAPok célja zörgetni az ég ajtaját, zörgetni a Szentatya szívének ajtaját, zörgetni a szlovák püspöki kar szívének az ajtaját magyar föpásztorért... Nem akarok kitérni a politikai eseményekre. Nem akarok diszkriminációkat emlegetni, melyek az iskoláinkat érintik. Ezzel kapcsolatban csak azt szeretném mondani -, ha valaki az anyanyelvén mondja: szeretem a hazámat, szeretem az embertársaimat, szeretem a szlovák föpásztorainkat... biztos, hogy őszintén fogja gondolni. De ha valaki csak egy rákényszerített, betanult nyelven fogja azt ismételgetni - az csak színészkedés lesz... Az atyák homíliái megerősítették hitünket abban, hogy nemes célt követünk.
Képmelléklet:
Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. Image may be NSFW. Clik here to view. {jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}
Image may be NSFW. Clik here to view.Dobrá správa pre všetkých fanúšikov pizze - na adrese Michalská bašta 20 (oproti reštaurácii Ajax) bola v pondelok otvorená nová pizzeria Alegra. Okrem talianskych pochúťok ponúka v kultivovanom prostredí i klasické domáce jedlá. Denné menu stojí 3,50 Eur a aktuálnu ponuku môžete sledovať na izamky.sk
Image may be NSFW. Clik here to view.Publikujeme správu hlavného kontrolóra z prvej kontroly vykonanej v novom volebnom cykle. Týkala sa oprávnenosti vyplatenia mimoriadnych odmien odstupujúcim vedením mesta samým sebe v decembri 2014. Čitateľa prekvapia nielen vysoké čiastky "mimoriadnych odmien", ale aj fakt, že zastupiteľstvo ešte v r. 2007 udelilo primátorovi rozsiahle právomoci rozhodovať samostatne. Kým poslanci na svoje uznesenie medzičasom zabudli (!), primátor si ho pamätal a hojne využíval pri financovaní rôznych festivalov, rozpočtových presunoch a pod.
Ak teda táto kontrola niečo odhalila, tak nesvedomitosť predchádzajúceho vedenia a nekompetentnosť zastupiteľstva, ktoré takéto šafárenie umožnilo... Máme síce kontrolný systém mesta, ale ten dokáže podobné anomálie odhaliť len ex-post a to ešte za výnimočne priaznivých okolností, akou bola teraz výmena na primátorskej stoličke...
Image may be NSFW. Clik here to view.
Číslo: 00462/2015
S P R Á V A
o výsledku následnej finančnej kontroly
(podľa § 16, ods. 1 zákona č. 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení)
Poverenie hlavného kontrolóra mesta č: 1/2015
Kontrolný orgán: Mesto - Mestský úrad, Nové Zámky, Útvar hlavného kontrolóra
Kontrolu vykonali : Ing. Štefan Rovňaník, hlavný kontrolór mesta
Kontrolovaný subjekt: Mesto – Mestský úrad, Hlavné námestie č. 10, Nové Zámky
Predmet, zameranie kontroly: kontrola zákonnosti vyplatených mimoriadnych odmienv zmysle § 20 ods. 2) zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ktoré boli vyplatené zamestnancom, ktorí ukončili pracovný pomer dňa 14.12.2014.
Kontrolované obdobie od: - do: -
Miesto vykonania kontroly: Mesto – Mestský úrad, Hlavné nám. č. 10, N. Zámky
Čas vykonania kontroly: od7.1.2015 do 15.1.2015
Popis kontrolnej činnosti :
Predmetom kontroly bola v súlade s uznesením mestského zastupiteľstva č.14/23/2014 A/ kontrola zákonnosti vyplatených mimoriadnych odmien v zmysle § 20 ods. 2) zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ktoré boli vyplatené zamestnancom, ktorí ukončili pracovný pomer dňa 14.12.2014.
Kontrola sa týkala mimoriadnych odmien, vyplatených pätnástim zamestnancom MsÚ (viď. príloha) a dvom zamestnancom Novovitalu, mestskej príspevkovej organizácii. Išlo predovšetkým o vedúcich zamestnancov a niektorých vybraných zamestnancov MsÚ.
Celková suma vyplatených odmien predstavovala čiastku 178 600,- €, z toho zamestnancom Novovitalu bolo vyplatených 23 600,- €. V priemere činila vyplatená odmena na osobu cca 10 500,- € (cca 315 000,- Sk), pričom sa odmeny pohybovali v rozmedzí od 6 600,- € do 20 000,- €. U niektorých zamestnancov to predstavovalo takmer desať násobok ich mesačného platu. Odmeny na MsÚ (okrem zamestnancov v priamej riadiacej pôsobnosti primátora mesta) navrhoval prednosta MsÚ Ing. Peter Ágh. Odvolával sa na zákon č 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme .... a uviedol tu citujem: „Navrhnutú odmenu podľa § 20 ods. 1 písm. a) odôvodňujem kvalitným plnením úloh pre MsÚ Nové Zámky v mesiaci november a za práce naviac“. V podstate tu iba citoval znenie zákona. Odmeny schválil primátor mesta Ing. Gejza Pischinger. Odmeny boli nazvané mimoriadnymi (zákon uvádza iba všeobecný pojem odmeny). Nikde nebolo bližšie vyšpecifikované, v čom spočívalo kvalitné splnenie mimoriadnych úloh. Neboli uvedené ani samotné mimoriadne úlohy, za ktoré boli odmeny vyplatené, ani práce vykonané nad rámec pracovných činností. Na tento nedostatok poukazoval v protokole o výsledku kontroly aj NKÚ SR po vykonaní kontroly na MsÚ v roku 2011 v časti, ktorá sa týkala vyplácania odmien. Mimoriadnosť týchto odmien však bola minimálne v tom, že v priebehu roka 2014 boli zamestnancom MsÚ a teda aj týmto zamestnancom už riadne, rozpočtované odmeny vyplatené.
V rozpočte na rok 2014 neboli mimoriadne odmeny rozpočtované. Zrejme preto prednosta MsÚ Ing. Peter Ágh (so súhlasom primátora mesta Ing. Gejzu Pischingera) požiadal listom zo dňa 1.12.2014 finančný odbor MsÚ o rozpočtové presuny (viď. príloha) v objeme 150 000 € na položku 614 Odmeny (nesprávne označená oko Mzdy). V žiadosti sa prednosta neodvoláva na žiadny právny predpis, ktorým by zdôvodnil svoju požiadavku. Údajne sa ústne odvolával na uznesenie MsZ č. 105/280807 A.1/ bod 4.. Na moju otázku, na základe čoho teda bol predmetný presun vykonaný, som od vedúceho finančného odboru dostal všeobecnú odpoveď citujem: „Primátor mesta je oprávnený vykonať rozpočtové presuny v zmysle Zásad hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami, ako aj v zmysle uznesenia mestského zastupiteľstva č. 105/280807“. Je to tak.Vo vzťahu k zmenám rozpočtu má primátor naozaj kompetencie, uvedene v týchto interných právnych normách (viď. príloha). Skutočnosťou ale je, že na rozpočtový presun, ktorý bol vykonaný v súvislosti s vyplatenými odmenami, primátor mesta Ing. Gejza Pischinger oprávnenie nemal. Konal tak v rozpore s týmito právnymi normami! V konečnom dôsledku aj v rozpore s § 11 ods. 4 písm. b zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení kde sa okrem iného uvádza aj citujem: „ ... v rozsahu určenom zastupiteľstvom môže zmeny rozpočtu vykonávať starosta“. Takúto zmenu bolo oprávnené vykonať iba mestské zastupiteľstvo!
Okrem toho, že primátor mesta Ing. Gejza Pischinger nemal právo robiť predmetné rozpočtové presuny (tým svojvoľne menil záväzné ukazovatele a limity, ktoré schvaľuje MsZ), neboli správne vykonané ani po vecnej, či matematickej stránke. Presunmi sa vôbec neriešili zákonné odvody z vyplatených odmien na položke 620 (prekročenie o cca 80 tis. €). Napriek navýšeniu sa aj tak prekročilo samotné čerpanie pri položke 610 Mzdy, platy... (prekročenie o cca 65 tis. €) a 614 Odmeny (prekročenie o cca 100 tis. €).
Podľa § 6 ods.1) zákona č.502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite predbežnou finančnou kontrolou orgán verejnej správy overuje každú pripravovanú finančnú operáciu. Finančnou operáciou sa podľa zákona rozumie príjem alebo použitie verejných prostriedkov v hotovosti alebo bezhotovostne, právny úkon, alebo iný úkon majetkovej povahy. Podľa § 9 ods. 1) predbežnou finančnou kontrolou sa so zameraním na hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť použitia verejných prostriedkov overuje súlad pripravovanej finančnej operácie aj s rozpočtom a internými aktmi riadenia a hospodárenia s verejnými prostriedkami. Ani pri jednom úkone, ktorý predchádzal vyplateniu mimoriadnych odmien, nebola vykonaná predbežná finančná kontrola.
Spôsob a výška vyplatených mimoriadnych odmien, spojený s rozviazaním pracovného pomeru s dotknutými pracovníkmi dohodou ku dňu ukončeniu funkčného obdobia primátora mesta Ing. Gejzu Pishingera, sa javí ako zámerný, účelový krok. Krok, ktorý citeľne zhoršil aj tak špatnú finančnú situáciu mesta a zároveň do istej miery narušil kontinuitu a funkčnosť mestského úradu. Ohrozila sa tým tiež kvalita plnenia úloh, ktoré zo zákona mestský úrad zabezpečuje najme vo vzťahu k občanom mesta.
„Neštandardným“ konaním primátora mesta Ing. Gejzu Pischingera v spolupráci s prednostom MsÚ Ing. Petrom Ághom bola mestu spôsobená celková škoda vo výške cca 198 700,- € (odmeny 178 600,- € a odvody do fondov 20 100,-€) tj. približne 6 mil. Sk. Je možné, že tým mohlo dôjsť k naplneniu podmienok trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, zneužívania právomoci verejného činiteľa, prípadne iného trestného činu.
Jednotlivé zistenia z vykonanej kontroly sú uvedené v popise kontrolných zistení.
Popis kontrolných zistení:
Prednosta MsÚ Ing. Peter Ágh (so súhlasom primátora mesta Ing. Gejzu Pischingera) požiadal listom zo dňa 1.12.2014 finančný odbor MsÚ o rozpočtové presuny v objeme 150 000 € na položku 614 Odmeny (nesprávne označená oko Mzdy). V žiadosti sa prednosta neodvoláva na žiadny právny predpis, ktorým by zdôvodnil svoju požiadavku. Údajne sa ústne odvolával na uznesenie MsZ č. 105/280807 A.1/ bod 4.. Na moju otázku, na základe čoho teda bol predmetný presun vykonaný, som od vedúceho finančného odboru dostal všeobecnú odpoveď citujem: „Primátor mesta je oprávnený vykonať rozpočtové presuny v zmysle Zásad hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami, ako aj v zmysle uznesenia mestského zastupiteľstva č. 105/280807“. Je to tak.Vo vzťahu k zmenám rozpočtu má primátor naozaj kompetencie, uvedene v týchto interných právnych normách (viď. príloha). Skutočnosťou ale je, že na rozpočtový presun, ktorý bol vykonaný v súvislosti s vyplatenými odmenami, primátor mesta Ing. Gejza Pischinger oprávnenie nemal. Konal tak v rozpore s týmito právnymi normami! V konečnom dôsledku aj v rozpore s § 11 ods. 4 písm. b zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení kde sa okrem iného uvádza aj citujem: „ ... v rozsahu určenom zastupiteľstvom môže zmeny rozpočtu vykonávať starosta“. Takúto zmenu bolo oprávnené vykonať iba mestské zastupiteľstvo!
Celková suma vyplatených odmien spolu s odvodmi do fondov predstavovala čiastku cca 198 700,- €. Odmeny na MsÚ (okrem zamestnancov v priamej riadiacej pôsobnosti primátora mesta) navrhoval prednosta MsÚ Ing. Peter Ágh. Odvolával sa na zákon č 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme .... a uviedol tu citujem: „Navrhnutú odmenu podľa § 20 ods. 1 písm. a) odôvodňujem kvalitným plnením úloh pre MsÚ Nové Zámky v mesiaci november a za práce naviac“. Odmeny schválil primátor mesta Ing. Gejza Pischinger. V podstate tu išlo iba o citovanie zákona a nie o odôvodnenie. Nikde nebolo bližšie vyšpecifikované, v čom spočívalo kvalitné splnenie mimoriadnych úloh vykonaných za jeden mesiac. Neboli uvedené ani samotné mimoriadne úlohy, za ktoré boli odmeny vyplatené, ani práce vykonané nad rámec pracovných činností. Takto vyplatené odmeny neboli preukázateľne zdôvodnené. Nebola tým podľa zákona č. 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole ... preukázaná hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť použitia verejných prostriedkov. Bol tým porušený aj § 32 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, ktorý hovorí o preukázateľnosti účtovného záznamu.
Podľa § 20 ods. 1) zákona 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme zamestnávateľ môže poskytovať zamestnancovi odmenu. Podľa ods. 2) citujem: „Návrh na poskytnutie odmeny zamestnancovi podľa ods. 1 vrátane výšky písomne odôvodní príslušný vedúci zamestnanec“. Medzi odmenenými boli aj štyria zamestnanci, ktorí nepatrili do priamej riadiacej pôsobnosti prednostu MsÚ Ing. Petra Ágha. Týmto zamestnancom mal odmenu navrhnúť ich priamy nadriadený a nie prednosta.
Podľa § 6 ods.1) zákona č.502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite predbežnou finančnou kontrolou orgán verejnej správy overuje každú pripravovanú finančnú operáciu. Finančnou operáciou sa podľa zákona rozumie príjem alebo použitie verejných prostriedkov v hotovosti alebo bezhotovostne, právny úkon, alebo iný úkon majetkovej povahy. Podľa § 9 ods. 1) predbežnou finančnou kontrolou sa so zameraním na hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť použitia verejných prostriedkov overuje súlad pripravovanej finančnej operácie aj s rozpočtom a internými aktmi riadenia a hospodárenia s verejnými prostriedkami. Ani pri jednom úkone, ktorý predchádzal vyplateniu mimoriadnych odmien, nebola vykonaná predbežná finančná kontrola. Z toho vyplýva, že sa nemali uskutočniť ani rozpočtové presuny a nemali sa vyplatiť ani žiadne mimoriadne odmeny. Všetko sa to uskutočnilo v rozpore so zákonom č. 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole ... .
Podľa § 11 ods. 4 písm. l) je obecnému zastupiteľstvu okrem inému vyhradené aj citujem: „zriaďovať, zrušovať a kontrolovať rozpočtové a príspevkové organizácie obce a na návrh starostu vymenúvať a odvolávať ich vedúcich (riaditeľov) ....“. Primátor mesta Ing. Gejza Pischinger podpísal dňa 10.12.2014 dohodu o skončení pracovného pomeru s riaditeľom príspevkovej organizácie Novovital ku dňu 14.12.2014. Konal tak v rozpore s vyššie citovaným ustanovením zákona, nad rámec svojich právomocí.
Svojim konaním primátor mesta Ing. Gejza Pischinger porušil aj § 13 ods. 2) zákona 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, kde starosta skladá sľub, ktorý znie citujem: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem riadne plniť svoje povinnosti, ochraňovať záujmy mesta a Slovenskej republiky. Ústavu republiky, ústavné zákony a ostatné všeobecné záväzné právne predpisy budem pri výkone svojej funkcie primátora uplatňovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia“.
V Nových Zámkoch dňa: 15.1.2015
Lehota na podanie písomného vyjadrenia, námietok do : 23.1.2015
Podpisy zamestnancov kontrolného orgánu:
Ing. Štefan Rovňaník, hlavný kontrolór mesta .............................................
S obsahom správy bol oboznámený a prevzal ju dňa : 15.1.2015
Mgr. Art. Otokar Klein, primátor mesta ...............................................
Prílohy:
č.1 Zoznam zamestnancov, ktorým boli vyplatené odmeny
Image may be NSFW. Clik here to view.
č.2 Žiadosť o rozpočtový presun zo dňa 1.12.2014
Image may be NSFW. Clik here to view.
č.3 Uznesenie č. 105/280807
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
č.4 Strana 7 Zásad hospodárenia s finančnými prostriedkami mesta
Image may be NSFW. Clik here to view.Novák Henriett Rimaszombatból indult el Budapestre, 2007-től három éven át alakította a Jóban-rosszban című magyar sorozat Lindáját az egyik kereskedelmi csatornán. 2010-ben akkori kedvesével, Noszály Sándor teniszezővel, a „Nagy Ő”-vel, Amerikába költözött, hogy szerencsét próbáljon, de később elváltak az útjaik. Henriett maradt, s mindent megtett azért, hogy elinduljon tengerentúli színészi karrierje.
Rimaszombatban születtél, itt nőttél fel, milyen volt a gyermekkorod? Rimaszombatból Miskolcra, a Zrínyi Ilona Gimnáziumba felvételiztem, ahol volt dráma tagozat, és onnan kerültem Budapestre. 2005-tól 2010-ig voltam tagja a Jóban Rosszban csapatának, tehát öt és nem három éven át. A gyermekkorom nagyon szép volt, szerencsés vagyok, hogy ilyen csodálatos szüleim vannak. Az öcsém pedig a legnagyobb ajándék az életemben!
Egy kisvárosból hogyan kerül egy fiatal lány a TV2 Jóban Rosszban című magyar tévésorozatba, s hogyan sikerült megkapni Linda szerepét? Nehéz volt kezdetben beilleszkedned? Miskolcon, a gimnáziumban találtak meg a Jóban Rosszban sorozat készítői, behívtak egy próbajátékra, Budapestre, és sikeresen megkaptam Bakó Linda szerepét. Úgy gondolom, minden kezdet nehéz, nyilván voltak nehézségek, de a csapat, a türelmük és a kedvességük nagyon sokat segített a beilleszkedésben.
A sorozatban Linda egy hazug, kétszínű, férfifaló, hisztis nő, hogyan sikerült ezzel a szereppel azonosulnod? Ez a szerep tükröt kívánt állítani azoknak a nőknek, akik így élnek és kihasználják a férfiakat, az ő adottságaikat. Te is így látod mindezt? Linda karaktere nagyon távol áll tőlem, színészként viszont minél összetettebb, minél szélsőségesebb a karakter, annál nagyobb kihívás, és kifejezetten élveztem Linda bőrébe bújni. Tapasztalataim alapján, azok a nők, akik ilyen típusúak, minden szégyenérzet nélkül tükörbe tudnak nézni, és nem gondolom, hogy magukra ismernének ebben a karakterben, ráadásul a szappanopera világában elég szélsőségesek és eltúlzottak a jellemek. Azok a nők, akik kihasználják a férfiakat, vagy parazita módon élnek, véleményem szerint nyugodtan alszanak éjszakánként, és nincs lelkiismeret-furdalásuk.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Linda nagyon sok férfivel kerül intim kapcsolatba, ez a szerep jobban illett volna inkább Vad Katinak (Michele Wilde-nak), aki szintén szerepet kapott a sorozatban. Vele milyen kapcsolat alakult ki? Kaptál tőle egy-két jó tanácsot a pasizással kapcsolatban? Vad Kati egy bájos, nagyon kedves és intelligens nő. Sok mindenről esett szó köztünk, de a pasizás nem volt téma.
Megnézted önmagad, amikor a Jóban-rosszban sorozatot leadta a tévé, s volt alkalmanként olyan érzésed, hogy ezt vagy azt a jelenetet másképp kellett volna megoldanod? Amikor csak időm engedte, visszanéztem a sorozatot, s mondhatom, nagyon furcsa saját magunkkal szembesülnünk, a hangunkkal, mozgásunkkal, gesztusainkkal, mimikánkkal, ez egy fontos része a tanulási és fejlődési folyamatnak.
Miskolchoz szép emlékeid fűződnek, a Zrínyi Ilona Gimnázium dráma tagozatára jártál. Miért ezt az iskolát választottad valamelyik rimaszombati oktatási intézménnyel szemben? A Zrínyi Ilona Gimnáziumba a dráma tagozat miatt felvételiztem, itthon, Rimaszombatban erre sajnos nem volt lehetőség. Igen, a szívem egy darabja Miskolcon maradt – rengeteget köszönhetek a tanáraimnak és osztálytársaimnak, fantasztikus évek voltak.
Egy lány, aki nem színésznő és nem végzett színművészetit sem, megkap egy szerepet és igyekszik sikeresen megfelelni egy, a közönség nagy részét megosztós szerepben. Honnan merítettél annyi élettapasztalatot, hogy el tudjad játszani Linda szerepét? Idővel és tapasztalattal bővülve teljesen másképp alakítanám Linda szerepét, az akkori teljesítményem az akkori tudásszintemet és élettapasztalataimat fedte le. A sorozatnál színész tanárok is segítik az „ember lányát”. Rendezőimtől és kollégáimtól is rengeteg útbaigazítást kaptam, amiért nem lehetek eléggé hálás.
Gondolom, az életed is megváltozott a sorozatnak köszönhetően, hiszen a Jóban Rosszban című tévésorozatnak köszönheted a volt kedvesedet, Noszály Sándort is, akit a tévénézők többsége a Nagy Ő-ből ismerhet, a sportrajongók viszont, mint kiváló teniszezőre emlékezhetnek. Hogyan sikerült egymásba botlanotok, hogyan lett ebből szerelem első látásra, együttlét és Amerika? Sanyival egy Story gálán ismerkedtem meg, de azt nem mondanám, hogy szerelem volt az első látásra. Két év barátság után döntöttünk úgy, hogy esélyt adunk egymásnak és a lehetséges kapcsolatnak.
Elhagytad a sorozatot és Amerikába költöztél Sándorral. Mit adott neked Amerika és miért ért véget a kapcsolatotok? Amerikába tanulni költöztem ki, szeretnék egyre többet fejlődni színészként és az angoltudásomban is. Szerencsés voltam, mert Sanyi úgy döntött, hogy követ, és így együtt vágtunk neki a nagy ismeretlennek.
A szerelem véget ért, de gondolom a barátság megmaradt. Vagy nem is tartjátok a kapcsolatot? A hét év alatt rengeteget tanul, fejlődik és változik az ember, mi más irányba terelődtünk. Kapcsolatunk „visszaalakult” barátsággá, a szeretet es tisztelet viszont továbbra is megmaradt.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Image may be NSFW. Clik here to view.
Azt szokták mondani, szerelem volt, szerelem lesz, s úgy hallottam, rád is ismét rátalált, ezúttal egy felvidéki srác személyében. Ki ő és milyen férfi? Olyan, amilyenről álmodtál, tehát ő jelenleg a nagy Ő számodra? Fogalmam sincs, ki lehet ez a felvidéki srác, sok pletykát hallottam már magamról az évek során, de ez még nekem is új. Boldog párkapcsolatban élek, de a párom nem felvidéki. Majd az idő igazol, hogy ő lesz-e az igazi, vagy sem.
A sorozatban egy másik felvidéki színész is szerepet kapott, az érsekújvári származású Száraz Dénes, vele milyen kapcsolat alakult ki, két felvidéki jobban megérti egymást? Száraz Dénessel csak párszor sikerült a sminkes szobában, illetve ebéd alatt találkoznunk. Nem voltak közös jeleneteink, sajnos. De egy végtelenül szimpatikus, korrekt embernek és nem utolsósorban nagyon tehetséges színésznek ismertem meg.
Az ember, ha megismerkedik egy ismert személyiséggel és azzal összeköti az életét, a média címlapokon hozza a róla szóló pletykákat. Gondolom, hogy ezzel te is szembesültél. Mi volt a legrosszabb pletyka, amit rólad írtak? A médiával mindig szerelem-gyűlölet kapcsolatban áll egy színész. Szükségünk van arra, hogy forogjon a nevünk, ugyanakkor egy tollvonással tönkre tudnak tenni bennünket – jó pár hazugságot olvastam magamról, talán a leggusztustalanabbnak mégsem a feltételezéseket tartom, hanem azt, amikor „idéznek” tőlem, anélkül, hogy valaha is megszólaltam volna az adott témával kapcsolatban.
Most 2015-öt írunk, mit vársz ettől az évtől, elképzelhető, hogy valamelyik televíziós csatornán újból feltűnsz, vagy más sorozatban. Elképzelhető esetleg az is, hogy a Jóban Rosszban című sorozatban újból láthatunk majd, vagy ez teljesen kizárt dolog? Nem zárok ki semmilyen lehetőséget, hiszen 2015 elején tartunk még csak, és ki tudja, mi mindent tartogat ez az év a számunkra. Egyelőre Los Angeles a bázisom, itt élek, dolgozom és tanulok.
Sikerült kint találkoznod ismert személyiségekkel? Több ismert személyiséggel találkoztam, de legyen az én titkom, hogy kik ők.
Elképzelhető, hogy a tévénézők láthatnak majd veled olyan műsort, ahol ismert emberekkel beszélgetsz? Mondjuk színészekkel, sportolókkal, üzletemberekkel. Egy olyan műsorra gondolok, mint például Jakubcsek Gabriella Ridikül című talk showja. A műsorvezetés gondolata nem áll távol tőlem, de a színészet a szerelmem.
Milyen terveid vannak az idei évre, és tettél valamilyen fogadalmat? Szeretnék egy jó ügynököt találni és fizikailag megerősödni. Tavaly volt egy térdműtétem, s ideje lenni újra elkezdeni komolyabban sportolni.
Image may be NSFW. Clik here to view.Že "komunistickými biskupmi" volali za predchádzajúceho režimu krajských tajomníkov pre veci cirkevné, si pamätá už málokto. Rovnako mnohí nepoznáme ani postavu PhDr. Vincenta Máčovského (1942), námestníka ministra kultúry pre veci cirkevné z r. 1985-89. Pritom sa narodil a vyrastal v Nových Zámkoch, jeho rodičovský dom je na Nitrianskej 48. Svoju 350 stranovú knihu pamätí vydal po odchode do dôchodku v rámci určitej psychologickej rehabilitácie, keď sa ako bývalý nomenklatúrny káder desaťročie pretĺkal bez práce, potom ako ľudový liečiteľ, subalterný spolupracovník SIS a posledné roky ako strážca útulku pre policajné psy.
Intelektuál a športovec, proletárske dieťa, začal svoju kariéru ako mnohoročný miništrant vo františkánskom kostole, kde získal afinitu pre latinčinu i veci cirkevné od pátra Róberta. Potom sa prihlásil na FF UK, kde ho omylom zaradili na telovýchovnú fakultu ale po úraze ruky vyštudoval nakoniec knihovedu. Po skončení školy chvíľu pôsobil na odbore kultúry ONV neskôr bol riaditeľom novozámockej knižnice. Od r. 1975 po r. 1985 bol krajským tajomníkom pre veci cierkevné a posledné štyri roky pred prevratom najvyšśím činovníkom pre cirkvy v rangu námestníka ministra.
Jeho prvé manželstvo sa rozpadlo v čase odchodu do Bratislavy (syn Peter Macsovszky, známy literát), druhýkrát sa rozviedol v čase svojej spoločenskej degradácie po nežnej revolúcii (dve deti z druhého manželstva).
Kniha sa dobre číta, je presýtená detailmi zo života kádrov normalizačného režimu. Autor sa vymykal bežným aparátčikom svojou usilovnosťou, okrem slovenčiny a maďarčiny sa hovoril po taliansky, francúzsky a samozrejme rusky. Postupom času sa priučil u kňazov rétorike a stal sa efektným rečníkom. Peňazí nikdy nemal nazvyš, až v r. 1989 splatil pôžičku na svoju Škodu 110 L.
Pre Novozámčanov sú prvé kapitoly knihy mimoriadne zaujímavé. Máčovského otec bol rušňovodičom novozámockého depa (pochádzal z D. Ohaja), rodina niekoľko rokov bývala v železničiarskej kolónii na Výpalisku a hry proletárskej mládeže prebiehali v kráteroch po bombardovaní v "Babka-temetö". Autor podrobne zaznamenáva spomienky rodičov na bombardovanie, prechod frontu, ako aj vlastné zážitky z 50-tych rokov v Nových Zámkoch.
Image may be NSFW. Clik here to view.Az INEKO független gazdaságkutató intézet 2012 elejétől rangsorolja Szlovákia összes alap- és középiskoláját azzal a céllal, hogy lehetővé tegye az iskolák komplex megismerését, így mindenki megtalálhatja a szükségleteinek megfelelő intézményt.
Minden nyilvánosan elérhető és értékelt adat megtalálható a világhálón: Oktatásügyi Szabványosított Mérések Nemzeti Intézete (NÚCEM), Oktatási Minisztérium (MŠVVaŠ SR), Oktatási Prognosztikai és Információs Intézet (ÚIPŠ), Állami Tanfelügyelőség (ŠSI) és Munkaügyi Hivatalból (ÚPSVaR). 9 terület 32 mutatóját veszik figyelembe, amelyek objektív képet adnak az iskoláról. A középiskolák esetében akkor értékelik az adott intézményt, ha az elmúlt 4 évben összesen legalább 80 érettségizője, illetve abszolvense volt.
Az eredmények prezentálása sokrétű, az említett kritériumok alapján is szelektálható. Számos szűrési lehetőséget kínálnak a kívánt eredmény kikeresésére. A felhasználó akár saját sorrendet is felállíthat tetszőleges, kiválasztott mutatók alapján.
Miért ez a részletes bevezető? Hogy rámutassunk a szervezet objektivitására és professzionalitására a rangsorolásnál. Büszkék vagyunk arra, hogy 2014-ben az 1. helyen végeztünk a „rendkívüli eredmények” kategóriában Nyitra megye gimnáziumai között (2. helyen a megye valamennyi középiskolája közt). http://skoly.ineko.sk/rebricky/?r=2014&ts=Gym&k=Nitriansky&l=0&u=&h=vysledky
Köszönhető ez az elmúlt években elért országos és nemzetközi eredményeknek: 2012/13-ban - közép-európai matematika olimpia, ezüstérem + oktatásügyi miniszteri kitüntetés (Balogh Tamás) - spanyol nyelvi olimpia, országos forduló, 1. hely (Makai Karmen) - Jazykový kvet, idegen nyelvi szavalóverseny, országos forduló, 1. hely (Makai Karmen) - Tompa Mihály Vers- és Prózamondó Verseny, országos forduló, bronzsáv (Szalma József)
2013/14-ben - XXXVIII. Felvidéki Magyar Matematikaverseny, 1. hely (Balogh Tamás) - Gloria Victis – nemzetközi történelem verseny, 2. hely (Bopkó László, Pál Ádám, Csányi Márk) - spanyol nyelvi olimpia, országos forduló, 2. hely (Makai Karmen) - Jazykový kvet, idegen nyelvi szavalóverseny, országos forduló, 1. hely (Makai Karmen) - német nyelvi olimpia, országos forduló, 1. hely (Horváth Ágnes) - Poznaj slovenskú reč, országos forduló, 1. hely (Pál Ádám)
2014/15-ben Gloria Victis - nemzetközi történelem verseny, 1. hely (Bopkó László, Pál Ádám, Pollák Philip). Köszönet iskolánk minden diákjának és tanárának, valamint a szülőknek a bizalmat, hogy gyermeküket a Pázmány Péter Gimnáziumba iratták!
Peternai Zsuzsanna, PhD., Pázmány Péter Gimnázium, Érsekújvár
22. jabuára sa konalo regionálne kolo súťaže v programovaní robotov First Lego Legaue v Banskej Bystrici. Jednotlivé družstvá mali s pomocou robotickej stavebnice fy Lego vyrieśiť náročné synchronizačné úlohy, ako napr. triafanie loptou do bránky a pod. Víťazom krajského kola súťaže sa stal tím ZŠ Nábrežná v zložení J. Garaj (bývalý žiak školy), E. Mrkvicová (9.C) a A. Fenyvesi (8.A) pod vedením Mgr. Ľ. Prednej.
Ďalšie kolo súťaže, tentokrát už medzinárodné sa bude konať v Debrecene 7.2.2015. Držíme palce!
Image may be NSFW. Clik here to view. Víťazné družstvo a video-reportáž z priebehu súťaže {youtube}B33phwJwV1w{/youtube}
Image may be NSFW. Clik here to view.Iba tri oznámenia o výberových konaniach boli dodnes zverejnené na mestskom portáli: na riaditeľa Novocentrum a.s. , na riaditeľa Novovitalu a na miesto vedúceho zamestnanca MsÚ. Pritom verejnosť očakáva oveľa dôkladnejśie prevetranie mestských štruktúr ako základného predpokladu pre stransparentnenie ich činnosti. Na diskusných fórach sa stále najliehavejšie objavuje i požiadavka, aby boli tieto miesta obsadzované na dobu určitú:
"... Veď čo je na tom zlého, keď sa každý kto má záujem môže uchádzať o tieto posty, bez ohľadu na politickú príslušnosť či známosti. Veď v normálnych štátoch sa dávajú kontrakty (pracovné zmluvy) vždy iba na konkrétnu dobu alebo konkrétny projekt. Ľudia tu tak zlenivelí, že automaticky očakávajú pracovnú zmluvu a navyše bez časového limitu. Minimálne raz ročne by mal každý zo zamestnancov bojovať o svoje miesto a dokázať že jeho výsledky sú stále tie najlepšie..." píše jeden z diskutujúcich na FB.
V minulosti sme tiež apelovali na zvýšenie transparentnosti činnosti mestskej polície. Na stránke MP stále nie je k dispozícii žiadny denný monitoring ani správy o činnosti. Pritom cieĺom musí byť čo najužśia spolupráca s verejnosťou. V tejto súvislosti sme sa tiež dvakrát venovali anonymnej sťažnosti - zrejme býv. príslušníka mestskej polície (tu a tu) . Najviac, čo sme vtedy od mestského úradu získali, bolo popretie existencie danej sťažnosti...
Podľa predbežných informácií je na budúci týždeň naplánovaná tlačová konferencia, na ktorej bude mestský úrad informovať o svojich ďalších zisteniach ohľadom rôznych zmluv a dokumentov a ku stavu mestských financií. Zdá sa, že zlé správy pre Novozámčanov zďaleka neskončili...