Odpovede na otázky... Ad: Na margo čitateľského listu

Dovolím si odpovedať na otázky autora článku „Na margo jedného čitateľského listu...“ Keďže odpoveď na položené otázky sa nedala zredukovať do stručného komentára, ktorým portál umožňuje čitateľom reagovať na príslušný článok, poprosil som správcu webovej stránky o možnosť obšírnejšej odpovede vo forme článku.
Moja prosba sa stretla s ústretovosťou, za čo sa chcem správcovi stránky srdečne poďakovať. Teší ma preto, že priateľovi Otimu, ako aj prípadne ďalším záujemcom o dané historické obdobie môžem ponúknuť moju odpoveď a pohľad na historické udalosti od ktorých nás delí už viac, ako storočie a pol.

Keďže nepatrím do skupiny osôb, ktoré sa usilujú o rozdúchavanie národnostných prekáračiek a vyvolávanie národnostnej revnivosti medzi slovenským a maďarským etnikom, poprosím cteného čitateľa, aby môj príspevok bral len ako odpoveď na položené otázky, ktoré s dnešným spolužitím našich národov nemajú nič spoločné. Som rád, že Slovenská republika a Maďarsko tvoria v zjednotenej Európe dva navzájom si blízke štáty, ktoré svoje vzťahy budujú na báze porozumenia a priateľstva. Želám si, aby sa udalosti o ktorých budem písať stali uzavretou kapitolou a do budúcnosti sme mohli písať a hovoriť len o pekných a pozitívnych prejavoch spolupráce.

Odpovede na položené otázky:

Odpoveď: Ťažko je určovať presný dátum maďarizačných snách. Tieto zámery mali svoj postupný a plazivý ráz. O intenzívnejších pokusoch maďarizovať slovenské (a nielen slovenské) etnikum písal už Ľ. Štúr v brožúrke Žaloby a ponosy Slovákov, ktorú vydal v nemeckom jazyku v r. 1843. V nej sa môžeme dočítať, že už v r. 1828 palicovali na dereši cirkevníkov z Lajoš-Komárna z Vesprímskej stolice, ktorí ako Slováci sa dožadovali slovenského kazateľa.

Štátna doktrína maďarizácie Slovákov bola prednesená 11. decembra 1847 na zasadnutí Uhorského snemu v Bratislave, kde L. Kossuth predniesol svoju reč, v ktorej o.i. povedal: „...týmto sa osvedčujem, že nikdy, ale nikdy neuznám v rámci uhorskej svätej koruny iného národa a národnosti ako maďarskej...“

Programová maďarizácia nastáva po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v r. 1867, kedy maďarské vládne kruhy všemožnými prostriedkami začali premieňať Uhorsko na národný štát maďarský. Pred týmto zámerom ako uvádza P. Lendvai vo svojej knihe Tisíc rokov maďarského národa(2002) varoval I. Széchenyi, „aby sa príliš horlivými pokusmi o maďarizáciu ostatné národnosti Uhorska neodcudzili. Ak by sa totiž uhorská hlinená nádoba zrazila s nemeckým a slovanským železným hrncom, ostal by z uhorského hrnca len jeden črep“. Akademik a osvietenec „Najväčší Maďar“ gróf Széchenyi už v r. 1842 vyslovil prorocké slová: „Môj národ zahynie od pýchy“. Škoda, že sa týchto slov maďarskí bratia nedržali. Nemuselo dôjsť hádam ani k Trianonu.

16. decembra 1868 uhorský parlament prijal tzv. národnostný zákon Uhorska, ktorý liberálne vládnuceho kruhy vydávali za najpokrokovejší svojho druhu v Európe. Už ale pri jeho predkladaní sa „ideový otec“ zákona F. Deák v parlamente vyjadril nasledovne: „Mojím presvedčením je, že v Uhorsku existuje len jeden politický národ: jednotný a nedeliteľný maďarský národ (magyar nemzet), ktorého všetci občania štátu, nech patria ku ktorejkoľvek národnosti, sú rovnoprávnymi členmi.“ Zdôraznil, že úradné užívanie jazykov ostatných národností možno zohľadniť len potiaľ, pokiaľ to nebude rušiť jednotu krajiny, inak „všetko sa musí robiť v štátnom, t. j. maďarskom jazyku“. (J. Mésároš: Uhorsko a spolužitie jeho národov; 1996)

Ako je dobre známe výnosom ministerstva vnútra zo 6. apríla 1875 bola zakázaná činnosť Matice slovenskej. Knižnicu a zbierky úrady zhabali, rovnako ako aj finančný fond (200 tis. korún v ktorom bol ja príspevok cisára). Srbský poslanec Dr. Polit dňa 15.decembra 1875 interpeloval o záležitosti Matice slovenskej ministerského predsedu grófa Tisza a žiadal, aby sa zhabaný majetok vrátil pôvodným darcom, teda slovenskému národu. Na položenú otázku predseda vlády vyslovil svoju známu vetu: „Nijaký slovenský národ neexistuje.“ Aj z uvedeného vyjadrenia najvyššieho štátneho predstaviteľa vidno, že maďarská reprezentácia neuznávala existenciu slovenského národa.

Ako píše A. Spiesz v knihe Dejiny Slovenska (1992), šovinistické ťaženie proti Slovákom dosiahlo vrchol počas rusko – tureckej vojny, ktorá viedla k oslobodeniu bulharského národa spod tureckého jarma, čo sa aj na Slovensku stretlo so značnými sympatiami. Dvor zinscenoval proces so Svetozárom Miletičom a päť rokov bol väznený. V tom čase (1883) je zakladaná v Nitre spoločnosť FEMKE – Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (Felvidéki magyar közművelödési egyesűlet), ktorý mal za cieľ systematickú maďarizáciu slovenskej pospolitosti. K vyslovene smutným príbehom patrí vyvážanie slovenských detí na Dolnú zem do maďarsky hovoriaceho prostredia. Slovenským rodičom sa klamlivo nahováralo, že o deti bude dobre postarané a domov sa vrátia „ako páni“.

Svoje ťaženie proti Slovákom sa stupňovalo aj z iných miest, ako Nitry. Zvolenský podžupan a poslanec Béla Grünwald, napriek svojmu nemeckému pôvodu sa stal iniciátorom a teoretikom politiky násilnej maďarizácie a jedným z tvorcov veľkomaďarskej koncepcie. V r. 1879 vydal svoju knihu A felvidék (Horná zem), kde píše, že „stredná škola je ako veľký stroj, kam vstupujú na jednom konci stovky Slovákov, kým na druhom konci vychádzajú ako Maďari“. V tom istom roku, ako vydal svoje dielo v parlamente predložil návrh zákona o vyučovaní maďarčiny aj na nemaďarských školách. Tento zákon uzákonil maďarčinu ako povinný jazyk na všetkých ľudových školách v Uhorsku. Jeho cieľom vraj malo byť, aby si každý občan mohol osvojiť štátny jazyk. Zákon o stredných školách z r. 1883 priniesol úplné pomaďarčenie všetkých štátnych gymnázií a reálnych škôl. Maďarský jazyk sa stal povinným vyučovacím predmetom pre všetkých žiakov, ktorí navyše záverečné skúšky z týchto predmetov museli absolvovať v maďarčine.

Proti novému zákonu vystúpil v r. 1887 maďarský poslanec Lajos Mocsáry a obvinil predkladateľov, že zákon priamo odporuje národnostnému zákonu z r. 1868, ktorý všeobecne existoval len na papieri a v praxi sa vôbec neuplatňoval. Mocsáry vo svojom vystúpení pred poslancami o.i. povedal: „ Pomaďarčenie Uhorska je len utopistická myšlienka a iba ukazuje, že Maďar sa nedokážu zmieriť s myšlienkou, že v tejto krajine sú občania aj s iným jazykom , pretože verí, že dobrým vlastencom otčiny môže byť iba človek hovoriaci po maďarsky. To je fatálna chyba. Vláda nesmie nikdy zabudnúť, že vládne krajine s mnohými jazykmi, že krajina nie je ´kultúrne združenie´ ale tu žijú občania rozličných národností, s ktorými sa treba podeliť o bremená, ale aj práva“. (O. Jászi: The Dissolution of the Habsburg Monarchy; 1969)

Jászi ďalej uvádza, že násilná asimilácia viedla k prebudeniu národného povedomia utláčaných a zároveň demoralizovala vládnuci národ. Vláda podľa neho nemala záujem o skutočné potreby národa. Keď národnosti presadzovali svoje požiadavky, verilo sa tomu, že “uhorský štát je stále ohrozovaný nejakým gigantickým sprisahaním. Keď jeho slovenský občania žiadali nejaké práva pre slovenský jazyk, nazývali ich panslávmi. Keď robili Rumuni to isté, nazývali ich ´separatistami´ alebo ´dáko-románmi´!“

Ako som už uviedol na inom mieste maďarizácia vrcholila v ošiali Miléniových osláv. V novoročnom úvodníku Národných novín r. 1896 sa v pobúrenom tóne zdôrazňuje, že „veľkými oldomášmi miléniovými“ sa má len „zakryť vnútorná hniloba tohto nešťastného štátu“ . 30.apríla 1896 bolo vydané spoločné stanovisko Výkonným výborom kongresu národností, v ktorom boli združení predstavitelia rumunského, srbského a slovenského národa. Výbor vo vyhlásení zdôrazňuje, že by proti týmto oslavám nebol namietal, keby to boli oslavy spoločnej štátnosti rovnoprávnych národov. No „zmýšľaná milenárna slávnosť má pred Európou manifestovať, že je tomu tisíc rokov, čo jeden kmeň túto vlasť vydobyl a ostatné národy našej vlasti si podmanil, že tento kmeň aj po tisíc rokoch cíti sa oprávneným považovať sa výlučne za oprávneného nositeľa uhorskej štátnej myšlienky, že uhorský štát bol a je národným maďarským štátom“.(Fabian: Posledné dni Uhorska; 1990)

Miléniové oslavy boli pod réžiou vtedajšieho ministerského predsedu Bánffyho, ktorý si svojim brutálnym postupom voči národným i sociálnym pohybom vyslúžil prezývku „baša z Doboky“ (podľa jeho predchádzajúceho pôsobiska v Sedmohradsku, vo funkcii hlavného župana, kde sa osvedčil ako muž „tvrdej ruky“). V období svojho predsedovania vydal programovú brožúrku Magyar nemzeti politika ( Maďarská národnostná politika) v ktorej zdôrazňoval, že „o právnom štáte fantazírovať je nebezpečné, veď tak nemožno uskutočniť maďarský národný štát...Záujmy uhorskej krajiny vyžadujú, aby sa národný štát budoval na základoch krajne šovinistických“.

Svojou troškou do mlyna prispel aj hlavný bratislavský župan J. Szalavszky, ktorý vo svojom slávnostnom prejave po zvyčajných frázach o tisícročnej štátnosti i o historickom poslaní maďarského národa a jeho vernosti dynastii zdôraznil, že „ostatné rasy mnohorečového štátu dobrovoľne uznali prevahu maďarskej fajty a nemaďarské národnosti sa vládnucemu postaveniu maďarského národa s radosťou prispôsobili“. (J.Demmel: Dunajský mikrokozmos. In Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov; 2013)

Maďarský historik Csaba Záhoran v tom istom zborníku uvažuje: „Spontánnosť asimilácie intelektuálov a strednej vrstvy môžeme považovať za diskutabilnú. Ak totiž jediná cesta uplatnenia sa je asimilácia s väčšinovým národom, ktorú podporuje duch doby inšpirujúci k maďarizácii a obmedzujúci výchovu menšinových intelektuálov, asimiláciu už nemožno považovať za prejav slobodnej vôle.“

J. Hajko v knihe Odsúdený na dohodu (2011) píše, že v r. 1897 uhorský parlament schválil zákon, ktorý nariaďoval povinné pomaďarčenie všetkých miest a názvov v Uhorsku. Staré mesto Trnava sa tak zmenila na Nagyszombat, Trenčianska Teplá na Hőlak, či Smižany na Szepessümeg.

Nemecký historik Jörge Hoensch vo svojom diele z r. 1997 Slovenské štúdie. Štúdie dejín Slovákov a Slovenska (Studia Slovaca. Studien zum Geschichte der Slowaken un der Slowakei) píše, že maďarizácia sa v tomto bode stáva nosnou štátnou ideou. Situáciu po vyrovnaní charakterizuje nasledovne: „ O čo intenzívnejšie počas nasledujúcich päťdesiatich rokov maďarská politika žiadala od vládnucej vrstvy a predstaviteľov rozpadávajúceho sa ríšskeho celku postupné zavedenie vyrovnania a o čo sa silnejšie ozývali hlasy tých, ktorí v čistej personálnej únii, dokonca v neobmedzenej suverenite videli konečný a najvyšší cieľ uhorského štátneho vývoja, o to naliehavejšie bola aj vôľa zamedziť národnostiam používanie ich vlastného jazyka, teda symboloch ich jedinečnosti a národnosti. Maďarizácia sa už definitívne stáva štátnou ideou a existenčne podmieneným štátnym cieľom nového Uhorska“.

V roku 1902 vydal minister školstva Gyula Wlassics nariadenie, v ktorom sa všetkým školám ukladalo, aby s horlivosťou učili maďarčinu, a to 17 až 24 hodín týždenne, čo bol takmer celý vyučovací čas.

Najtvrdšie školské zákony vyšli v r. 1907 a podľa autora Albert Apponyiho sa zvykli nazývať Apponyiho zákony. Zákon nariaďoval, že deti všetkých škôl museli po skončení štvrtého ročníka ovládať maďarský jazyk slovom a písmom. Aj medzi sebou sa smeli rozprávať iba po maďarsky. V triedach museli povinne visieť obrazy z uhorských dejín. Učitelia boli povinní pred vládnym inšpektorom zložiť prísahu vernosti, a to v maďarčine. Exilový maďarský historik P. Ignotus v knihe Hungary (1972) hodnotí tieto Aponnyiho zákony, že sledovali maďarizáciu cez učiteľov a žiakov a v krutosti prevyšovali akýkoľvek iný zákon v krajine.

Britský historik Macartney v knihe Independent Eastern Europe. A History (1962) píše: „To, že Slováci boli systematicky maďarizovaní, je fakt. Byť Maďarom znamenalo byť urodzeným človekom, byť Slovákom znamenalo byť chrapúňom.“

Jozef Škultéty v knihe Za slovenský život(1931) píše: „Od roku 1870 po každom súpise obyvateľstva, v každom desaťročí bola u našich krajinských susedov radosť veľká, že postupne rastie počet Maďarov. Rástol i odnárodňovaním Slovákov, Nemcov, Rumunov, a v štatistických tabuľkách predovšetkým tým, že i celé nemaďarské dediny, hlavne slovenské, sa pripísali na Maďarov.“

Ešte aj tesne pred rozpadom monarchie, keď na pôde uhorského parlamentu vystúpil 19.októbra 1918 slovenský poslanec Ferdiš Juriga a vo svojom prejave požadoval sebaurčovacie právo pre slovenský národ, ktoré ešte nevyústilo do proklamovanej česko – slovenskej štátnosti a žiadal iba rozšírenie panovníkom vyhlásenú federalizáciu aj na uhorskú časť dualistickej monarchie, bol poslancami prekrikovaný urážlivými výkrikmi „gazember“, „povraz mu“ ,až jeho hlas pre krik poslancov úplne zanikal. Jeho prejav označil gróf Tisza za „grajciarovú komédiu“ a veľkopansky, podráždene vyhlásil, že nech nechá na pokoji heslá o sebaurčení, ak chce vážne hovoriť.

O maďarizácii by bolo možné ešte napísať mnoho faktov, ale s priestorových dôvodov a aj tým, aby som váženého čitateľa príliš nezaťažoval si myslím, že aj táto ukážka autentických výrokov a rozhodnutí maďarskej vládnucej garnitúry ukazuje, že národnostný zákon slúžil len na ozdobu a realita bola ďaleko iná.

Na otázku, kedy maďarizácia skončila sa dá odpovedať jednoznačnejšie. Po rozpade Rakúsko-Uhorka v r. 1918, res. po vytlačení vojsk Maďarskej republiky rád z nášho územia. Rokom 1920 podpísaním Trianonskej mierovej zmluvy sa maďarizácia na území Slovenska definitívne skončila.

Odpoveď: Áno, v Uhorsku bolo množstvo občanov perzekvovaných pre svoje národné presvedčenie. Súdny proces s bratmi Rudolfom a Júliusom Markovičovcami z rokov 1901 až 1903 je príkladom zmanipulovaného konania moci proti dvom Slovákom. Tí sa rozhodli založiť v Nitrianskej župe svojpomocné družstvo ako konkurenciu miestnym úžerníkom. Boli obžalovaný, že zorganizovali verejné zhromaždenie, ktoré nebolo úradom dopredu oznámené. Neskôr boli títo dvaja advokáti a volebný kandidáti obvinení, že sa vyjadrovali, aby Slováci v budúcnosti utláčali Maďarov tak, ako to oni dovtedy robili im. Svedkovia na to však neexistovali. Súd ich odsúdil a vymeral im tresty odňatia slobody a finančné pokuty. Pri tomto procese je najzávažnejšie vystúpenie štátneho žalobcu Gejzu Chudovszkého, ktorý povedal, že „národnostný zákon Slovákom nezaručuje žiadne jazykové práva“. Dodal, že „vyžadovaním slovenského vyučovacieho jazyka na základných a stredných školách sa Slováci dopúšťajú poburovania proti maďarskej národnosti“.

V roku 1907 odsúdil súd v Ružomberku pod vedením toho istého Chudovszkého Slováka Františka Palkoviča na sedemročný trest za „poburovanie proti maďarskej národnosti“. Dopustil sa ho tým, že v dedinskom hostinci vyzýval obyvateľov, aby si chránili svoje práva a bojovali za slovenčinu.

Po Černovskej tragédii v r. 1907 (bolo zastrelených 15 ľudí), ktorá vyvolala mimoriadny domáci a svetový ohlas sa konal proces v ktorom boli za „poburovanie“ odsúdených až 39 dedinčanov spolu na 37 rokov odňatia slobody. Medzi nimi bola aj Hlinkova sestra. Po odvolaniach niektoré tresty zmiernil až panovník, uhorské vyššie inštitúcie to predtým zamietli. Poslanec Ríškeho snemu František Soukup vo svojom prejave v decembri 1907 na pôde viedenského snemu kritizoval pomery v Uhorsku: „Násilné vyhladzovanie všetkého nemaďarského“ charakterizoval ako „najsurovejší a najbeštiálnejší zločin proti prírode, návrat k najtemnejším bojom barbarov ľudských dejín“. Takto sa na Uhorsko pozeralo zahraničie. (R.Holec: Tragédia v Černovej a slovenská spoločnosť; 1997)

Pamätnými sa stali aj voľby v Starej Turej, kde slúžny nepriaznivý vývoj vyriešil prerušením volieb a zabraním volebnej urny. Voľby sa potom o dva týždne znovu opakovali za mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Už zvolený poslanci Valášek a Veselovský boli obvinený z trestného činu poburovania proti maďarskej národnosti počas svojej predvolebnej kampane. Poslanecká snemovňa ich zbavila imunity a obaja boli postavení pred súd, ktorý im spolu s vysokou finančnou pokutou exemplárne vymeral po jednom roku väznenia. Tresty mali nielen odstrašiť ďalších, ale súčasne znemožnili výkon poslaneckých povinností hneď dvom slovenským poslancom.

Na zatváranie Slovákov sa využívali najmä veľakrát osvedčené paragrafy trestného zákona (zák.čl.V/1878)-§171(podnecovanie na spáchanie trestného činu), § 172 (poburovanie proti triedam a národnostiam) a smutne známy §174 (tzv. ´laudatio criminis´ čiže schvaľovanie zločinu. Tieto paragrafy sa dali využiť veľmi pružne, doslova na všetko, a takmer vždy neomylne.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že osobitnou kapitolou boli Uhorské voľby. Boli absolútne nereprezentatívne a často manipulované. Podľa Lendvaia (2002) v Uhorsku až do konca jestvovania štátu platil volebný zákon z r. 1874. Tento zákon umožňoval voliť iba šiestim percentám obyvateľstva, v centrálnych oblastiach to bolo niečo viac, vo vzdialenejších menej, v Sedmohradsku iba niečo vyše troch percentám. Voľby boli obmedzené majetkovým, alebo vzdelanostným cenzom. Pri majetkovom mohli voliť iba tí daňoví poplatníci, ktorí preukázali čistý príjem 159 korún, alebo boli majitelia štvrtiny urbárskej osadlosti (zhruba 14 akrov). Volebný akt sa vykonával verejne a výlučne v maďarčine. Ak volič pre neznalosť jazyka nerozumel otázke alebo zle vyslovil meno kandidáta, prípadne svoje krstné meno uviedol pred priezvisko (a nie podľa maďarského zvyku), často musel odstúpiť bokom a jeho hlas sa stal neplatným. Takto sa volilo vraj v najdemokratickejšej krajine Európy, ktorú viedla urodzená liberálna šľachta.

Do r. 1918 sa maďarská moc uchyľovala len k vymeriavaniu peňažných trestov, alebo trestami odňatia slobody. V mesiacoch tesne po uzavretí prímeria po prvej svetovej vojne sa neraz stávalo, že padali aj hlavy. Karol A. Medecký v knihe Slovenský prevrat (1930) uvádza viacero takýchto prípadov: „3. novembra 1918 zastrelili maďarský vojaci 15-ročného Teofila Čudného a 19-ročného Martina Luhu vo Veľkých Kostoľanoch, 11.júla 1919 Antona Prokopa v Detve jednotky Maďarskej republiky rád bili a skrvaveného ho obesili na lipu. Uplakanú a psychicky utýranú matku prinútili pozerať sa, ako jej syna bijú a vešajú. 4.júla1919 v Kňažiciach maďarskí vojaci zversky popravili Mikulu Lipnického. Najskôr mu zaživa odrezali uši a nos. Do rozpáraného brucha mu strčili baganče.“

Z uvedených citovaných prameňov teda vyplýva, že Slováci za svoje národné presvedčenie boli prenasledovaní a veru, aj sa im siahalo na život.

Odpoveď: Táto otázka je síce veľmi zaujímavá a legitímna, ale respondent je nesprávny. Nebol som osnovateľom, ani tvorcom národnostnej politiky Československej republiky. Jej autori sú už dávno na pravde Bože. Dnes môžeme ich pohnútky poznávať a interpretovať len z archívnych materiálov, alebo memoárovej literatúry.

Na to, že sa štátni reprezentanti novovzniknutej Československej republiky nepoučili z Uhorskej národnostnej politiky je možno použiť slovenské porekadlo: Kto s akou zbraňou zachádza, takou schádza. Preto postihlo Československo rovnaký osud, ako 74 rokov pred ním Uhorsko.

Odpoveď: S Uhorskou národnostnou politikou je porovnávať iný štát veľmi zložité, nakoľko žiadny iný Európsky štát nemal ako hlavný programový cieľ vytýčenú skoro úplnú asimiláciu menšín. O tejto snahe otvorene písal, ako sme si mohli prečítať vyššie ministerský predseda Bánffy. Vodca maďarskej revolúcie L. Kossuth neuznával iný národa v Uhorsku, ako národ maďarský. Ťažko, preťažko preto hľadať paralely s iným štátom, kde sa síce menšinové práva nemuseli vždy dodržiavať, ale aspoň sa otvorene nehovorilo o likvidácii menšín, prípadne sa menšiny slovami ministra školstva grófa A. Apponyho označovali za „fantasmagóriu“.

Aby sme nemuseli chodiť pre komparácie do vzdialených krajín, z môjho pohľadu si myslím, že postavenie menšín bolo omnoho lepšie už i v predlitavskej časti monarchie, kde mohli česká, talianska, či poľská menšina aspoň slobodnejšie dýchať.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}