Ján Rozner je pre slovenského čitateľa objavom posledných rokov. Vo vydavateľstve Marenčin PT vyšli dva zväzky jeho memoárov, ktorých význam a umelecká hodnota ďaleko presahuje všetko, čo kedy autor ako divadelný kritik a publicista vytvoril (a nazýval neskôr "makulatúrou"). Za to, že spomienky bratislavského intelektuála od r. 1976 žijúceho v exile mohli vzbudiť takú pozornosť, vďačia nielen svojej literárnej kvalite, ale aj spoločenskej klíme, do ktorej vstúpili. Slovenská historická veda nedokáže podať poctivý obraz slovenskej spoločnosti XX. storočia a v takejto situácii má pravdivý pohľad účastníka diania silu revelácie.
Ján Rozner bol synom bratislavského novinára a divadelného kritika židovského pôvodu a českej Nemky. Už v študentských časoch sa venoval literárnej a divadelnej kritike, publikoval v literárnych časopisoch. Jeho otec, za 1. sv. vojny dôstojník c.k. armády a neskôr presvedčený Masarykovec, prispieval do novín Slovenský denník a Prager Presse a zomrel ešte v r. 1934. Po Mníchove Ján Rozner nevedel pokračovať vo vysokoškolských štúdiách a ako židovský miešanec o vlások unikol transportu do vyhladzovacích táborov. Matka s dvomi synmi prežila vojnu v Bratislave, kde boli počas mnohočíslených sťahovaní susedmi opakovane udávaní polícii a istý čas pobudli v koncentračnom tábore v Seredi. Roznera vo vojnových rokoch podporoval jeho bývalý kolega, v tom čase redaktor Slováka Ján Štefánik. V prvých povojnových dňoch ho jeho priateľ - avantgardný maliar Ladislav Guderna zoznámil s čelným predstaviteľom KSS Košičanom Ladislavom Holdošom, ktorý ho poveril vybudovaním redakcie Pravdy v bývalých priestoroch Slováka - denníka HSĽS. Rozner pôsobil ako publicista, prekladateľ, literárny, divadelný a filmový kritik. Z Pravdy v r. 1945 odišiel do Národnej obrody, po jej zániku v r. 1948 sa vrátil opäť do Pravdy. Zastával rôzne funkcie v spisovateľskom zväze. Prekladal z anglickej a nemeckej literatúry. V poslednom období pred zákazom činnosti pracoval ako dramaturg v divadle, jeho posledným zamestnávateľom bol Ústav slovenskej literatúry SAV.
Začiatkom 50. rokoch sa zúčastnil spolu s A. Kalinovou, V. Mináčom a ďalšimi niekoľkých sektárskych kampaní (napr. proti E.B. Lukáčovi), počas jednej z nich proti proti prekladateľke Zore Jesenskej "preskočila iskra" a v r. 1954 si o 13 rokov staršiu renomovanú literátku zo starobylej martinskej národoveckej famílie vzal za ženu. Ženin opovržlivý postoj k Roznerovej matke (ktorá hovorila výlučne po nemecky) a nedôvera starobylej patricijskej rodiny k mladému neárijcovi, ktorého podozrievala zo záujmu o manželkyne úspory, viedli ku zvláśtnemu manželstvu na diaľku, ktoré sa narovnalo až po vymretí generácie rodičov. Zora Jesenská bola v 60-tych rokoch úspešná prekladateľka, prekladom Pasternakovho Doktora Živaga a svojimi postojmi k ruskej okupácii si však privodila zákaz činnosti a spolu s manželom boli až do jej smrti v 1973 vyradení z literárneho života, ich diela a preklady stiahnuté z knižníc. Roku 1976 sa Rozner so svojou novou ženou vysťahoval do Mníchova, kde napísal svoje spomienky na dramatické okolnosti pohrebu manželky (Sedem dní do pohrebu), predvojnové roky (Výlet na Devín) a vojnové obdobie (Noc po fronte). Počas života mu knižne vyšiel jediný výber z kritík a článkov "Pohľad v zrkadlách", ktorý v náklade 500 exemplárov v r. 1969 eśte stihli vytlačiť, nie však už distribuovať do kníhkupectiev.
Roznerove spomienky sú nabité faktografiou, ostrým úsudkom a snahou o pravdivú reflexiu (napr. na vlastný alkoholizmus). Počas čítania spomienok však zaujme aj niekoľko zamlčaných tém.
Okrem spomenutej kampane proti E. B. Lukáčovi je to napr. jeho druhé manželstvo - sesternica Zory Jesenskej Slávka, ktorá vystupuje v románe Sedem dní do pohrebu, sa neskôr stala jeho druhou manželkou.
Nezmieni sa ani o relatívne dlhých obdobiach strávených v Maďarsku, kde bol členom Okáliovskej repatriačnej komisie v Budapeśti, ktorá agitovala Slovákov z Dolnej zeme na presídlenie na Slovensko na miesta Maďarov, ktorý mali byť vyhnaní (hoci ako Žid po otcovi najskôr sám o vlások unikol deportácii do koncentráku a neskôr ako Nemec po matke deportácii z Bratislavy). V čase druhého účinkovania v Pravde, kedy pracoval v zahraničnopolitickej redakcii, bol ako spravodajca ČSTK opäť vyslaný do Budapešti. Čitateľ si môže iba domýšľať, ze medzi "asi 8-mi jazykmi", ktorým tento rodený Prešpurák s nemeckou materinčinou rozumel, mohla byť aj maďarčina (aj keď na jednom mieste pamätí tvrdí opak).
Sloboda, 15. mája 1947
Sloboda, 22. mája 1947
Do knihy "Pohľad v zrkadlách" boli zaradené tieto články:
I.
Modernosť a mýtus modernosti: Mladá Tvorba, 1957, č. 6
Komplikácie s moderným umením: Kultúrny život, 1961, č. 51/2
Ďalšie komplikácie s moderným umením: Kultúrny život, 1962, čísla 25 a 26
Dve koncepcie, alebo iná koncepcia: Kultúrny život, 1964, č. 23
Prikyvovanie na dve strany .. .: Kultúrny život, 1964, č. 38
O tradičnej a modernej próze: Kultúrny život, 1966, č. 12
II.
Ľudia a život v Sklenom vrchu . ..: Kultúrny život, 1954, č. 48
O tej „mnohotvárnosti" života . ..: Kultúrny život, 1956, č. 36
Bednárove Hodiny a minúty: Kultúrny život, 1957, č. 14
Senzácia a sklamanie: Literárni noviny, 1958, č. 13
Nad románmi V. Mináča: Slovenské pohľady, 1959, č. 8
Kaliský — nielen reportér: Kultúrny život, 1964, č. 50
Sexualita a láska v slovenskom románe . . .: Kultúrny život, 1966, č. 19
Majitelia kľúčov: doslov ku knihe M. Kunderu Majitelé klíčú, Československý spisovatel, Praha, 1964, st.127-153
Dve hry „zahraničného" Laholu: doslov ku knihe L. La-holu Škvrny na slnku, Tatran, Bratislava, 1968, str. 235-245
III.
Niekoľko dúm o kritike...: Slovenské pohľady, 1956, č. 12
O koncepcii povojnového vývinu slovenskej prózy: Plameň, 1960, č. 3
Čo je to — marxistická kritika?: prednesené na konferencii o kritike v Prahe, vo februári 1965, uverejnené v časopise Plameň, 1965, č. 5
IV.
O mystike, rozume a účelnosti pravdy: Literárni noviny, 1963, č. 8
Moralizovanie alebo hľadanie príčin: Plameň, 1963, č. 6 Umenie si hľadá otázky: Kultúrny život, 1964, č. 27 a 28
Prejav na III. zjazde spisovateľov: Kultúrny život, 1963, č. 24
Galileovské paradoxy: Kultúrny život, 1964, č. 7 Čo všetko nie je vulgarizácia: Kultúrny život, 1964, č. 40
O tom, prečo sa ľudia smejú — nevhodne: Kultúrny život, 1966, č. 22.
Noc
Takto to bolo u nich zavedené a takto sa malo zaobchodiť s peniazmi, a tak on roky vypisoval lístky s položkami jej podielu na spoločných výdavkoch a bolo to tak ako keby normálne, lebo vlastne nemali spoločnú domácnosť. Až kým neumrela jeho matka. Odvtedy sa odrazu všeličo zmenilo, ešte v deň pohrebu mu večer povedala, nech si zapne viedenské správy, televízia ho rozptýli, o chvílu prišla za ním a dívala sa spolu s ním, hoci predtým jej televízia „ťahala oči" a okrem toho nerozumie dobre nemecky a jeho matka sa dívala len na viedenskú televíziu, lebo rozumela len nemecky, ale odkedy jeho matka nesedela viac pred televízorom, rozumela dobre a dívala sa spolu s ním na všetky divadelné hry a filmy. A ešte viac sa všetko zmenilo, keď rok nato umrela jej matka, odvtedy už nevypisoval nijaké položky na podiel jej výdavkov, už sa nemusela nikomu zodpovedať, po štrnástich rokoch manželstva žili prvý raz v spoločnej domácnosti... len dovtedy peniaze a jej vzťah k jeho matke otravovali ich manželstvo. Nesčíselne ráz sa pokúšal vysvetliť si to jej hrubé a bezohľadná správanie sa, ktoré nepatrilo k jej povahe, ani ho neprejavovala k nikomu inému, možno by aj celé ich manželstvo bolo nakoniec na tom skrachovalo, keby jeho matka nebola takrečeno včas umrela, než sa presťahovali do tohto nového družstevného domu.
Otvoril pokladničku a vybral všetky vkladné knižky. Tá celkom navrchu, áno, bola jeho jediná vkladná knižka na väčšiu sumu. „ Železná rezerva," povedala mu svojho času a veľmi rozumne ho požiadala, aby jej ju dal do opatery. Vtedy už bolo treba myslieť aj na „železnú rezervu". Tých tridsaťtisíc a niečo bol autorský honorár za dosť hrubú knihu Pohľad v zrkadlách, výber z jeho štúdií a esejí za posledné roky. Na jej naliehanie si na tú knihu nevybral ani preddavok, celý honorár odniesol do banky a vkladnú knižku dal jej. Vtedy už musel rátať s tým, že skôr či neskôr vyletí zo zamestnania pri previerkach pre šesťdesiaty ôsmy rok. Zalistoval o stranu ďalej, kde bola zapísaná jediná suma - osemnásťtisíc. Tak si to nejako zle zapamätal. Ale bola v tom aj istá logika. Na tej jeho knihe akoby bola kliatba. Mal s ňou pech v každom ohľade. Pár mesiacov potom, čo ju konečne v roku 1969 vytlačili vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, dozvedel sa, že je na listine kníh, ktoré sa majú vyradiť z kníhkupectiev a knižníc. Boli na tom zozname obaja, on aj ona, všetky jej, jeho a ich spoločné preklady. Tá jeho kniha sa temer ani nedostala do knižného obehu. A už sa ani nedostane. Za jeho života už asi nie. A keby sa raz všetko zmenilo a mohla by vyjsť, už to, o čom písal, budú lanské snehy, dávno bude zastaraná. Zabudnutá. Zošrotovaná.
Vybral z hŕbky vkladných knižiek jednu na väčšiu sumu, odložil ju nabok, ostatné vložil späť do pokladničky. Zamkol ju, odniesol do bieliznika a klúčik položil pod pulóvre. Prešiel do obývačky, zhasil stolnú lampu na písacom stole a sadol si do fotela.
Cítil sa trocha nezvykle. Teraz teda má jej milión, o ktorom mu kedysi na terase kaviarne hovoril jeho známy Pavel Ličko. V sedemdesiatom roku Paľa zatkli, nekonečné mesiace ho držali vo vyšetrovacej väzbe, až ho nakoniec odsúdili na osemnásť mesiacov: prepašoval Solženicynove rukopisy zo Sovietskeho zväzu a mal styky s nepriateľmi socializmu na západe. Keď ho pustili, stal sa pustovníkom, prenajal si veľkú záhradu, pestoval tam zeleninu a ovocie, niečo z toho aj predával, a už len raz za uhorský rok zišiel dolu do kaviarenského sveta.
Má stoštyridsaťtisíc, plus mínus, ale to bolo toľko ako milión - fantastická suma, abstraktum, ktoré presahovalo jeho predstavivosť. To nie sú peniaze, z ktorých by časť mohol minúť v antikvariáte za nejaké knihy a ešte niečo z toho prepiť alebo inak preflákať. To je toľko peňazí, že sa vôbec nedajú minúť v tom zmysle, ako kedysi míňal peniaze...
Druhý deň
...jeho žena mala špeciálnu záľubu vyslovovať svoje názory takrečeno na plnú hubu, špeciálnu schopnosť vystupovať nediplomatický a robiť si nepriateľov... , a ked sa aj z času na čas niekto vyskytol, zase ich skôr-neskôr rozdelila doba... rozpomenul sa na Mináča, s ktorým boli kedysi tak zadobre, že ho skoro pravidelne každú nedeľu navštevovali, prediskutovali všetko, čo práve bolo aktuálne, vypili pritom zakaždým fľašu vodky, ohromne si vo všetkom rozumeli, len prišiel rok 1956 - ruské tanky v Budapešti -, pribehli za ním celí vynáčení, čo on na to, ale on bol napodiv pokojný,„no a čo iné mali urobiť Rusi", aj sa im dosť namrzene čudoval - až neskôr sa mu vyjasnilo, že Maďarov nenávidel z hĺbky duše a nebol by Rusom zazlieval, ani keby na Budapešť boli zhodili atómovú bombu - odvtedy sa navštevovali čoraz menej, až za ním prestali chodiť a dokonca sa ledva zdravili. Špeciálne znenávidel jeho ženu, lebo s ňou sedel často na mnohých schôdzach a zaujímala vždy postoje škodlivé národu, odpadla od národa a na vine bol on, jej muž...
A Matuška, pápež literárnej kritiky, ktorý u nich v starom byte niekedy rečnil do vyčerpania a čím viac si vypil, tým viac nadával na Maďarov, na Čechov a tak mimochodom ešte na židov, bol to jeho štandardný repertoár, ktorý prednášal každý večer, ked ho niekde pozvali, a keď ho práve nikde nepozvali, prednášal ho v spisovateľskom klube. V lete 1968 ho všetci zbožne počúvali ako Konfúcia múdro rečniť na spisovateľskej plenárke, v hlase sa mu chvela trpkosť zmiešaná s neskrývaným rozhorčením, keď zvolal „Už ani Husák im nie je dobrý, dosť dobrý demokrat, tým našim demokratizátorom" - to bola vtedy nadávka v istom kruhu ľudí a v niektorých novinách,„demokratizátori" - to platilo na takých, čo dávali prednosť demokracii pred federáciou, ako jeho žena aj on a hŕstka dalších, hlavne z Kultúrneho života, ktorý potom aj zastavili, ako vyobcovaní sa v tej chvíli premenili na čierne ovce, na pohanov, ktorí neprijali vieru v nového vykupiteľa a Spasiteľa, odvtedy spľaslo aj toto ich priateľstvo, v ich novom byte už nikdy nebol... ale čo spisovatelia, pápež literárnej kritiky, veď vtedy dokonca Viera a Martin, blízki príbuzní, hľadeli na jeho ženu ako na poblúznenú, lebo sa stala demokratizátorkou a národ pre ňu už nič neznamenal... ale moment, moment, jeden zo spisovateľov sa u nich ešte vždy po istom odstupe zjavil, niekedy aj so ženou, ozajstnou dámou, a veľmi peknou, kedysi sa na neho všetci vrhli pre jeho román Pokolenie v útoku a jeho žena sa ho zastala, to jej nezabudol... ale nech už bol, aký bol, nevyparil sa.
Ďalšie zamestnanie, Pravda, druhé noviny, ďalších skoro päť rokov. Medzitým sa nezávislé názory stíhali už ako trestný čin, preto tie druhé noviny mali autoritu ako hlásna trúba. Zase sa v duchu zadíval na druhú skupinovú fotografiu. Boli na nej toľkí, že sa na ňu ledva pomestili, muselo ich byť toľko, lebo skoro nikto z nich nevedel písať, mali len elementárne vzdelanie, neboli zaťažení nejakými vlastnými názormi, nejakou intelektuálčinou, ako sa tomu hovorilo, nemuseli sa jej zbavovať, ako to musel on neraz sľubovať v sebakritikách, keď ho pre jeho neresť nabúrali. V tých novinách bolo zvykom, že len čo sa začala nejaká ideologická kampaň, hneď sa v redakcii štuchla vlčia svorka, ktorá ňuchala, na koho okolo nich by sa tá kampaň mohla vzťahovať. Nikdy nezažil toľko vypočítavej nenávisti ako v tých novinách. On náhodou obišiel celkom dobre, nakoniec ho vyhodili len zato, že nebol členom strany, iné, horšie a oveľa horšie tresty ho nestihli. Nijaké meno tu nenájde, tým si bol istý, ale boli to také zvláštne roky, že sa od nich nevedel hneď odlepiť. Síce sa v ich priebehu nezbavil svojej intelektuálčiny, ktorú mu otrepávali o hlavu, ale aj on zhlúpol za tých päť rokov, odišiel z tých novín ako čiastočný invalid z povolania, lebo sa musel učiť znova písať, veľmi dlho ho ako biľag na čele svrbel jeden článok z tých piatich rokov, a pritom sa mu aj tak nepodarilo držať krok a mašírovať v rade.
Na niečo bol dobrý každý taký historický krach, pomyslel si, pre tých, ktorým uvoľnil nejaké miesta, byty, kreslá či fotely. Pre nich sa oplatil, ale aký zmysel mala inak tá historická hojdačka, na ktorej boli jedni hore, druhí dolu a tretí z nej celkom spadli a potom sa to zase obrátilo? Ved aj po tomto krachu sa to raz niekedy, ale zato celkom určite zase obráti. Ale aký v tom bol zmysel?... Rozpomenul sa na inštalatéra, ktorý mu ten zmysel vyložil zo svojho stanoviska. Volali ho často do ich starého bytu v centre mesta, získal si inštalatérovu dôveru, lebo sa s jeho matkou rozprával nemecky, tvrdil o sebe, že je Maďar, v skutočnosti bol trojrečový starý Prešporák, keď sa naposledy pred pár mesiacmi stretli na ulici a on mu na jeho otázku vyložil, ako sa má, inštalatér pojal k nemu dvojnásobnú dôveru a vyložil mu svoju interpretáciu historických zvratov po slovensky:
„Však sa ešte pamätáte," hovoril mu,„ako to bolo po roku 1938." Najprv sa museli vysťahovať Česi. Koľko ich bolo? Pár tisíc, desaťtisíc, dvadsaťtisíc, to nikto nevie. A kto prišiel namiesto nich? Slováci. Potom bol Slovenský štát a začali deportovať židov. Koľko ich vyviezli z tohto mesta - desaťtisíc, dvadsaťtisíc alebo ešte viac, to nikto nevie. A kto prišiel namiesto nich? Slováci. A potom prišli Rusi a na šup vyviezli všetkých Nemcov a pokiaľ sa ešte dalo, rýchlo aj Maďarov. Koľko ich vtedy bolo? Dvadsaťtisíc, tridsaťtisíc alebo viac, to tiež nikto nevie. A kto sa sem vovalil namiesto nich? Slováci. Aspoň dve tretiny ľudí z tohto mesta vysťahovali, deportovali, vysídlili, a vždy prišli na ich miesto Slováci.
A zo šesťdesiateho ôsmeho roku ostalo s prepáčením hovno, len Slováci dostali federáciu. Všetci na všetko doplatili, len Slováci vyhrali.
Ešte mu obrazne opísal, ako Slováci vyliezali zo svojich dedín a malých mestečiek ako z krtičích dier, až okupovali toto mesto, a zakľúčil svoj výklad trpkým konštatovaním: „A pred dvesto rokmi žili ešte na stromoch." No určite, pomyslel si vtedy, to poznáme. A Maďari, mal dodať, mali už pred tisíc rokmi veľkú kultúru. Hoci, keď sa to tak vezme, toto mesto tak v trinástom, ale celkom iste v štrnástom storočí bolo viac-menej čisto nemecké a odvtedy Maďari do neho priliezali zo svojich krtičích dier, pravda, trvalo im to asi tak päť storočí, do prvej svetovej vojny. Nijako inštalatérovi nezazlieval jeho zaujatosť. Celý život počúval Slovákov nadávať na Maďarov ako na vyvrheľov, v tomto opačnom názore videl iba vyváženie rovnováhy. Od útleho detstva bol zvyknutý, že tu každý nadával na každého. Toto mesto bola Európa v kocke. Ale od stretnutia s inštalatérom začal hľadať nejakú inú kontinuitu medzi tými protikladnými prevratmi. A našiel jednu, celkom nespornú: od Mníchova sa už vždy nejaké veľké skupiny ľudí prenasledovali.
Ešte stále sa zostavovali transporty, už nie do Osvienčimu ako pred pár mesiacmi,
len také miniatúrne do Mathausenu. Potom už bolo v meste počuť paľbu kanónov a guľometov a ulice boli ako vymetené. A po fronte noví aj starí policajti mali plné ruky práce s vysťahovaním Nemcov a Maďarov. Aj jeho matka ako Nemka dostala upovedomenie, kam a kedy sa má dostaviť aj s rodinnými príslušníkmi, s ním, s bratom a s
dvadsaťkilovou batožinou. Vtedy už robil v redakcii novín a vybavil to, rozhodnutie zrušili. Jeden z kolegov mal v redakcii nad svojím písacím stolom vždy zavesené nejaké zväzky kľúčov, raz sa ho spýtali, čo sú to za kľúče. „Tak poďte, ukážem vám," a zaviedol ich do starej štvrte mesta, do starého domu, do malého chudobného bytu, na stole stáli
ešte nedopité šálky kávy. „Chcete?" spýtal sa ich. Zavrteli hlavou, pre tie nedopité šálky kávy sa nechceli ísť pozrieť ani na ďalšie byty. Policajti dostávali prémie podľa toho, koľkých Nemcov a Maďarov za deň vysídlili. Uvoľnilo sa vtedy tisíce bytov a všetky boli okamžite obsadené.
Aj nejakí židia sa postupne vrátili, niektorí sa v prvé dni prechádzali po uliciach vo svojich koncentráčnických handrách a vzbudzovali pohoršenie slušne oblečených mešťanov, vôbec až vtedy vybuchla naozaj spontánna nenávisť proti židom, donedávna boli čosi menej ako nejakí negri a mohlo sa im čokoľvek vziať, a teraz mali byť zase rovnoprávni a nikto z nich nebol kolaborant. Vôbec boli všetci rozoštvaní, komunisti aj demokrati, každý čakal, kto koho prv odkrágľuje. Až keď zvíťazila robotnícka trieda, bol pokoj. Spočiatku už nikoho nevysídľovali, zato postupne zatvárali viac a viac ľudí, až - konečne! - prišlo aj dalšie vysídľovanie, akcia R, buržuji a exponenti starých politických strán museli von na dediny, úradom a závodom sa rozdávali prídely na ich byty. A zatýkalo sa už hlava-nehlava, ale individuálne, podľa zatriedenia do istých kategórií, a keď príslušné orgány boli z toho ustavičného zatýkania akoby už vyčerpané, začal sa najprv ešte celkom nebadateľný koniec stalinizmu. Potom už dlho nikoho nevysídľovali, až roku 1968
zase odišli masy len tentoraz dobrovoľne. A z tých, čo ostali, jedni boli odkväcnutí z totálneho krachu, videli budúcnosť ako blížiaci sa tmavý mrak na oblohe, druhí v radostnom očakávaní videli na jasnomodrej oblohe vystupovať slnko, životodarné v nich bublalo národné sebavedomie, už Slovensko vstáva, putá si strháva, federáciu dostáva. Aj ju dostalo. Nato nastalo masové prepúšťanie, vyhadzovanie, preraďovanie, degradovanie, premiestňovanie na dediny a do mestečiek, aj mnohých z tých, čo očakávali federáciu ako spásu. A tentoraz potopili aj jeho tak dôkladne ako ani za Slovenského štátu. Tentoraz nie jemu chýbal nejaký doklad, ale oni mali proti nemu hŕbu dokladov - jeho články.
A zmangľovali aj jeho ženu, prvý raz v jej živote. A doživotne. A tak, aby ani po jednom z nich neostal ani fľak, nijaká stopa.
Tak to bola tá kontinuita, po každom krachu hŕ, hor sa, hurá na nejaké skupiny obyvateľstva... a to chcel zažiť ešte raz v ďalšej obmene?
Nikto by z jej [priateľka netere, ktorú J. Rozner požiadal predniesť na pohrebe Z. Jesenskej "civilný" prejav z pera A. Kalinovej] reči nevybadal, že má matku Maďarku, pomyslel si ešte, keď ju počúval. V tomto meste, aspoň donedávna, o málokom sa dalo s istotou uhádnuť, kto bol jeho otec či matka, ale v Martine je to iné, bude tam dosť ľudí na pohrebe, ktorí by vraveli: a to si nemohol nájsť niekoho iného, nejakú vhodnejšiu osobu, aby hovorila o nej.
Štvrtý deň
Všetko to bolo trápne, čo s tými dvoma, vlastne vtedy v prvom vydaní štyrmi zväzkami súviselo, trápne a zároveň absurdné, že nebyť tých štyroch zväzkov, neboli by sa zoznámili a neboli by sa stali manželmi... na vine bola jeho vtedajšia pisateľská sebaistota a facka, ktorú dostal od nej, ale hlavne celá tá doba, v ktorej tie štyri zväzky vyšli, keď sa z každého komára dal urobiť slon. Nie že by ten jej preklad bol býval komár, bol to jeden z najťažších prekladov, natrápila sa s ním ako pri sotvakrorej inej knihe, už len názvy všeličoho, či už
súčiastok dedinského dreveného rebrináka, ktoré musela ponachádzať, vyriešiť otázku nárečia, ten preklad bol iste niečo dokonalé, ale vyšiel práve do víriacich špinavých prúdov vtedajšej doby.
Genialissimus Stalin napísal predtým geniálnu - akože ináč - prácu o jazykovede a národy všetkých gubernií a kolónií, ktoré mu podliehali, prekypovali vďačnosťou za to vedro múdrosti, ktoré na ne vylial, a elita inteligencie - architekti, biológovia, archeológovia, choreografi atď. - sa všade snažili aplikovať na svoje vedecké či umelecké oblasti
poznatky tohto geniálneho diela, popri ktorom sa Aristoteles, Sokrates a Descartes a Hegel, aj Immanuel Kant a vlastne tiež Karol Marx stali liliputánmi. Prekladateľ Ján Ferenčík uverejnil úvahu o tom, že vo svetle týchto prác nemožno preklad Šolochova jednoznačne chváliť. V tej práci je napríklad geniálne vystihnuté, že v každom jazyku sú slová odumierajúce a novo vznikajúce, a v tom preklade sú mnohé slová odumierajúce, málo známe alebo temer neznáme a fakticky nezrozumiteľné a z toho hľadiska má teda preklad aj negatívnu tendenciu. Nato niekto preklad vzal do ochrany a nato niekto napísal, keď je
v preklade takáto negatívna tendencia, je pri všetkých svojich kladoch aj reakčný. Zase ho iní vzali do ochrany a ďalší napísali, že to vyhrabávanie neznámych, zaniknutých slov, táto negatívna tendencia, je prejavom buržoázneho nacionalizmu v prekladaní. Zase vzal niekto preklad do ochrany a niekto iný rozvádzal jeho buržoázny nacionalizmus.
Tá polemika prebiehala v literárnom týždenníku Kultúrny život už týždne, keď raz tam doniesol recenziu o talianskom filme Zázrak v Miláne, ktorý na neho hlboko zapôsobil. Sedel pri stole filmovej redaktorky Agneši, ktorá ten článok práve čítala, tam ho zbadal šéfredaktor Kostra, zaviedol ho do svojej izby a vyžaloval sa mu - celá tá polemika
už lezie čitateľom hore krkom, všetci už toho majú dosť a nikto sa v tom nevyzná, bol by najvyšší čas to uzavrieť. A zalichotil mu: „Pozri, ty si taká bystrá hlava, máš takú schopnosť analyzovať, zovšeobecňovať, tak to zhrň, urob za tým bodku a môžeme to skončiť." Šéfredaktor bol básnik, nezaujímal sa o nič iné ako o svoje básne, nemohol
namietnuť, že by to mal on napísať, ani sa s ním nemohol poradiť.
Vyhováral sa, ale rázne „nie" vtedy ešte nevedel povedať, a veď ide len o to, konfrontovať argumenty jednej a druhej strany... hoci to vlastne nie je jeho odbor..., ale šéfredaktor ho ubezpečil, že práve preto sa na neho obracia, lebo to nie je jeho fach, mal by to rozsúdiť niekto, kto nie je v tom, kto stojí mimo. Vtedy vládla Leninova axióma, že aj kuchárka musí vedieť vládnuť, kto správne rozmýšľa, musel vedieť rozhodnúť aj o tom, v čom sa inak vôbec nevyznal, celý systém bol založený na tom, že všade vládli diletanti a amatéri - a tak ponuku prijal. Z novinárskeho hľadiska to ani nebol veľký problém. Vybral si
z archívu všetky čísla, v ktorých sa o preklade polemizovalo, mal urobiť záver z polemiky, nie prísť s vlastnými múdrosťami, všetko si preštudoval a usiloval sa urobiť za tým bodku tak, aby sa aj vlk nažral, aj koza ostala celá. (Ľudové úslovia boli vtedy v móde.) Preklad je vynikajúci, to bolo nesporné - cítil istú úctu k tejto prekladateľke, ktorá pre neho patrila do vyššieho prekladateľského sveta; ale do istej miery má v jazyku archaizmy, lebo sú tam slová málo rozšírené alebo neznáme širokému okruhu čitateľov, v istom zmysle sa tam kultivuje aj to, čo v jazyku odumiera. S buržoáznym nacionalizmom ten preklad nemá nič spoločného, je to zatiaľ jav, ktorý sa nájde ešte skoro v celom literárnom jazyku a nie je vôbec len otázkou prekladateľov.
To všetko sa dalo napísať na jednu stranu, lenže všetci sa odvolávali na spis Genialissima a spis začínal vetou „Jazyk je prostriedkom dorozumievania medzi ľuďmi", tak si o tom zafilozofoval. Opakoval citáty jedných, opakoval citáty druhých, slovom naplietol na tých pár svojich rozhodcovských konštatovaní toľko balastu, aj nechutného, že mu z toho vznikol strašne dlhý a nudný článok. Uverejnili ho na prvej strane Pravdy a všetci boli presvedčení, že je to stanovisko najvyšších miest, hoci on sa s nikým o tom článku nerozprával a ani v strane nebol. Na niekoľkodňovej konferencii prekladateľov odznela na jeho ohromenie aj sebakritika prekladateľky. Nevedel, prečo so záverom celej veci urobili ešte hlučné a patetické finále, ale bol spokojný, že sa nikto proti nemu neozval a že odvtedy bolo už ticho.
Nestihol na to všetko zabudnúť, časy sa vtedy rútili ako spenený kôň - aspoň to tak tvrdili básnici -, odrazu sa už nepísalo a nerečnilo o buržoáznych nacionalistoch, odrazu sa ukázalo, že úhlavnými nepriateľmi proletariátu sú bližšie nedefinovaní kozmopoliti. Ak je niekto predurčený poslúžiť ako vzor kozmopolitu, nemohol sa nájsť lepší typ ako on. Mal otca, o ktorom nehovoril, a doma mal matku, s ktorou sa rozprával nemecky. Napísal pár zničujúcich kritík o mizerných knihách a drámach. Že by zato chcel zničiť domácu národnú literatúru? To by nebolo až také veľmi presvedčivé. Ale na tú polemiku o Tichom Done sa ešte všetci pamätajú. Postihnutá bola osoba s reputáciou, s rodovým pozadím. Síce on tú polemiku nezačal, nepridal k nej ani jediný argument, ale uzavrel ju, pripustil, že v tom preklade sú málo známe alebo aj neznáme slová, propagoval teda nejakú vycivenú, vylúhovanú, na smrť vychudnutú basic-reč a ešte prinútil prekladateľku, aby urobila sebakritiku. On, bastard, ktorý sa do toho vôbec nemal čo pliesť. Musel na to vtedy myslieť vo dne v noci. Nakoniec niečo vymyslel. Vyhľadal Ferenčíka, ktorý celú tú kampaň začal a prvý sa vyrútil na preklad s ťažkými kanónmi. „Mali by sme to ešte raz uzavrieť," vyložil
mu, „a ideálne by bolo, keby sme to podpísali všetci traja: ten, kto to začal, len, kto to skončil a postihnutá." Koniec koncov to nebola nejaká odborná kritika, nakoniec sa to viedlo v atmosfére hystérie, zaplietli do toho buržoázny nacionalizmus a ona bohvie prečo ešte urobila aj sebakritiku. V tom preklade mohli byť nejaké chyby, ale vcelku ten preklad predsa len... Ale čo sa ti robí, čudoval sa prekladateľ Ferenčík, veď sme mali vtedy pravdu. Nijako sa mu do toho nechcelo. On s tou prekladateľkou korešponduje, nič mu nezazlieva a dal mu listy, ktoré mu napísala, aby sa presvedčil, že je to aj pre ňu vybavená vec.
A naozaj, boli to veľmi priateľské listy. Zaujímala sa o jeho osobné problémy i o problémy jeho manželky, dávala mu všelijaké rady, bolo vidno, že stojí po jeho boku, chcela byť osožná, pomôcť mu, nájsť v ňom človeka, s ktorým by udržovala kontakt. A celá tá aféra... len na jednom mieste sa o nej zmienila: ak niekomu niečo zazlieva, tak je to on, dočítal sa z jedného listu, ten „panský chlapec", písala dcéra niekdajšieho bankového riaditeľa a plne oceňoval, aké urážlivé malo byť to jeho omladenie na chlapca; panský chlapec z Košíc, z mesta, ktoré bolo symbolom maďarskosti. Nebol panský chlapec, v tom meste v živote nebol - tak ďaleko na východ krajiny sa nikdy nedostal a maďarsky nevedel -, ale mal v rukách potvrdenie, že sa to zvezie na ňom.
Onedlho na akejsi spisovateľskej konferencii ju oslovil... hovorila s ním značne nevľúdne a nemilostivo, no ale keď sa s ňou chce pozhovárať, pozvala ho k tete, u ktorej bývala. Bolo uprostred zimy, šla pred ním v snehu a studenom vetre v hrubých čiernych čižmách a hrubom ovčom kožuchu - mocná, hrozivá, sebaistá postava. Cestou sa raz k nemu obrátila a povedala mu: „Vy ste sa do toho vôbec nemali pliesť." Ani čo by mu bola vyťala nenávistné zaucho. Čo už taký panský chlapec z takého mesta môže vedieť o tomto ľude, národe a jeho jazyku. Cítil sa ako v ľudovej škole, keď na neho spolužiaci všeličo vykrikovali, kvôli otcovi. Najradšej by sa bol obrátil. Ale radšej nech ho teraz uráža medzi štyrmi očami, než aby niečo také o sebe onedlho čítal v novinách. A tak sedel v byte jej tety, vyložil jej, prečo a ako by sa to malo uzavrieť, možno vtedy myslela na to, že by urobili kozmopolitu ešte aj z Ferenčíka, s ktorým si tak priateľsky dopisovala.
Možno si na neho vyliala zlosť tou jednou vetou a nakoniec súhlasila.
Napísal článok, poslal jej ho, podpísala ho, Ferenčík sa síce vzpieral, niečo mu tam vyškrtal, ale tiež ho podpísal, a nijaká aféra z toho už nebola. Začali si dopisovať.
O nejaký čas sa začali stretávať, keď prišla do mesta. O takého poldruha roka sa vzali.
Nebolo nič romantické na tom, ako sa zoznámili. Oslovil ju vlastne zo strachu. A ona potrebovala niekoho, s kým by mohla korešpondovať, stretávať sa, rozprávať sa, starať sa o jeho problémy. A on bol vtedy také rozorvané a vnútorne vystrašené indivíduum, že práve niekoho takého potrebovala. Len o prekladoch už nikdy nepísal. A o jej prekladoch jej nikdy nepovedal ani slova.
Piaty deň
Na druhom konci tej ulice, smerom k mestu, bola na rohu kaviareň Šlefánka, tam by bol mal bližšie ísť si kúpiť víno, ale tam mohol sedieť niekto, kto ho poznal... a veď pravdaže, poobede tam sedí vždy ten staručký, duchom ešte svieži spiritualistický básnik F. B. Lukáč,
v mladosti evanjelický farár, ktorý svojho času žiadal na výbore Zväzu slovenských spisovateľov podľa zhora dodaného zoznamu vylúčiť všetkých nehodných. Už predvčerom dostal od neho kondolenčný telegram, bol prvý zo spisovateľov, ktorí mu kondolovali, aj dnes tam sedí, a okolo neho vždy mladá družina jeho ctiteľov...
Matka
A ja, keď som sa presne o dvadsať rokov oženil, vzal som si ženu, ktorá moju matku nenávidela studenou, opovrhujúcou a nemilosrdnou nenávisťou. Bol som z toho nešťastný, hoci inak to bolo dosť dobré manželstvo, a opovrhoval som sám sebou, že som to toľké roky znášal.
Malá čitáreň
také noviny [pražský denník Čin] málokto číta, autormi ich článkov - pokiaľ mi mená niečo vraveli - boli starší ľudia, preto tolerantní, chápaví, slovom liberálni, dnes už sotvakto o tých novinách vie, preto sa na nerozpomínam, do dejín vošli iné noviny, ktorých métou nebolo niečo pre seba a čitateľov poznávať, noviny hrdé na svoje klapky na očiach, ktorým vďačili za svoju radikálnosť, takto mohli agitovať, strhávať, dá sa na nich študovať taktika stratégie poloprávd, lží a prekrucovania, inak sú absolútne nečitateľné, ale zato robili dejiny, zúčastňovali sa na nich, lebo boli - každé z tých novín svojím spôsobom - netolerantné, nevnímavé, neliberálne, poloslepé-polohluché, dôsledné a zásadné vo svojej obmedzenosti - myslenie sa pre ne skladalo z niekoľkých sloganov, nimi vedeli vysvetliť všetko na tomto svete, preto mohli byť účinnými kolektívnymi propagátormi a organizátormi, také majú byť noviny, jednoduché, bojové, priamočiare, úderné, to jest demagogické;
Manzardka
tak ako som si ešte neskôr, v šesťdesiatom ôsmom, predstavoval, že by som sa autom
vybral už nie kamsi do krajiny za siedmimi horami a siedmimi morami, len celkom neďaleko, niekde inde do strednej Európy, ale nechcel som ujsť pred Dejinami, ešte som chcel ostať divákom, a tak som aj vtedy čučal ďalej vo svojej manzardke, kde som mal
knihy a prastarý rozheganý písací stôl
Svet sa skladá len z troch kategórií ľudí, z meštiakov, od ktorých pochádza všetko zlo, bieda a vojny, vykorisťovanie a nespravodlivosť, kriminalita a alkoholizmus, pohlavné choroby a gýče, ľudská zloba, chamtivosť, ďalej z veľkej masy zavedených a zaslepených, ktorým
treba len otvoriť oči, vytrhnúť ich z područia, spod nadvlády meštiakov a ukázať im správnu cestu, reálne východisko, a nech boli dovtedy akíkoľvek, od tej chvíle sa preporodia, a konečne tí noví ľudia, ktorí už prijali hostiu Poznania (legitimáciu strany), preto sa dívajú na svet široko otvorenými očami a všetko vidia správne, myslia čistým srdcom pre dobro a blaho všetkých, lebo všetko pochopili a všetko si vedia vysvetliť, konajú neúchylne a obetavo, ako im káže nezvratné Poznanie, a tak ich už nič nezastaví, jedného dňa si získajú masy zavedených a zaslepených a spolu s nimi vybudujú veľkú Obec, založenú na bratstve, spravodlivosti, vzájomnom uznaní všetkých, a nebude sváril, zášti a krivdy, amen.
Tanečné
... a ja som tiež taký, aký som bol, neistý, nervózny, až sa mi ruky potia a líca mám červené a neviem sa medzi nimi pohybovať a hovoriť ich rečou, neviem vystupovať ako
nenútený mladík, ktorý by mal byť aj švihák a gavalier, nepatrím do toho ich meštiackeho sveta, a keď sa do neho vopchám, som im len na smiech, a teraz sa napokon nestalo nič iné iba to, že ma zase raz neprijali medzi seba, vylúčili ma zo svojich radov, dali mi najavo, že medzi nich nepatrím, občiansky blok ma zase raz vykázal z dverí.
Napodiv nikto z mojich spolužiakov sa ma v nasledujúcich týždňoch nespýtal, prečo už nechodím do tanečnej;
Otec a ja
... už som pravidelne písal divadelné kritiky do "Elánu" - literárno--kultúrneho časopisu, ktorý vychádzal mesačne v novinovom formáte na kriedovom papieri - kriedový papier bola podmienka sine qua non vydavateľa Jána Smreka, ktorý bol zároveň jeho šéfredaktorom, redaktorom, korektorom, okrem toho zratúval riadky všetkých príspevkov, aby podľa toho vyplácal honoráre a popritom dozeral na ideologickú líniu časopisu, ved sedel na Úrade propagandy - vtedy každý významný básnik či spisovateľ sedel na nejakom dobre platenom mieste.
A isté je - čo nesvedčí jednoznačne v môj prospech že otec mi stihol len niečo pootvoriť a ja som sa potom vyvíjal inak, ako by on bol chcel.
A predsa ovplyvnil môj život od základu niečím, čo pre mňa bolo také samozrejmé, že som na to prišiel, až keď mi matka raz rozprávala čo-to o minulosti a skôr len tak mimochodom spomenula, že keď som mal ísť do školy, ona predpokladala, že ma samozrejme dajú do nemeckej školy. A v tom jej otec veľmi rezolútne protirečil: „Nie, tam ho nedáme. Nedáme!" Čo mohla matka robiť - musela ustúpiť - a uspokojila sa kompromisom: Naši chlapci budú chodiť do slovenskej školy, až príde dievča, dáme ho do nemeckej. Dievča
ale už neprišlo.
A tak som sa stal Slovákom: myslel si otec. Väčšina ľudí v mojom živote si to nemyslela. Povedzme, žiaľbohu, ale taký je život.
...v mojej pamäti ostal len krátky výsek z toho, čo mi otec vykladal nad lamačskou stanicou. Rozprával niečo aj o Rusku, že to tam bolo tak a tak - strieľali ľudí za to, že sú takí alebo onakí a že je to asi ešte aj dnes tak... všetky tie veci, ktoré sa vtedy hovorili (neskôr sa ukázalo, že to naozaj tak bolo). Ale ja, také štyri roky po onom popoludní, som bol v plnom rozpuku puberty, lienil som sa a útočne vrastal do dospelosti, a to všetko dokopy znamená aj: síce do prvého, ale najvyššieho štádia múdrosti, a preto som vedel, že to nie je tak, ako vtedy otec hovoril, že to nie je pravda, že je to celkom inak, v duchu som sa vlastne dodatočne rozhorčoval, dokonca ho odsudzoval: nechápal chudák, že tam Dejiny urobili rozhodný krok vpred.
Konzervatívcom otec nebol, nechcel zachovať niečo z minulosti - Rakúsko-Uhorsko zažil na štúdiách na vysokej škole necelé štyri roky a potom dalšie štyri roky ako rakúsky dôstojník (veď bol skoro skončený inžinier) na rakúskom fronte v Haliči. Nebolo v tej monarchii nič, za čím by bol smútil. Otec jednoducho bol spokojný s republikou, v ktorej žil. Ako malomeštiak, ktorý si želá, aby ďalej trval status quo, ktorý pre neho bol taký samozrejmý, bol už za jeho života skokom z onoho Rakúsko-Uhorska do republikánskych pomerov. Vtedajšia republika uprostred strednej Európy bola niečo nové, bola demokraciou bez feudálnych a aristokratických anachronizmov, nastolila sa reálna rovnosť ľudí, aj ked vládnuci národ nemal k nikomu dôveru a popri rovnosti ľudí bola nerovnosť národností - ale napokon režim bol vo svojich začiatkoch, jeho nedostatky sa
mohli zmeniť, ale aj keby bol úplne ideálny, bol by sa rozpadol, keď nastala katastrofa.
Rozvrhnutie miestností sa nezmenilo ani po konfiškácii celej budovy Slovenskou ľudovou stranou koncom roku 1938. Na piatom poschodí bola redakcia orgánu strany Slovák, na štvrtom poschodí pre pospolitý ľud Slovenská pravda, denník asi s takým obsahom ako
isté periodiká za Mečiarovej vlády, len bývalí komunisti vedeli písať razantnejšie ako starí ľudáci. Slovák bol neskôr fajnovejší, niekedy dokonca argumentoval, kým Slovenská pravda bola povolaná vzdelávať národ: pod červenou hlavičkou novín boli samé výkričníky (Česi!!! Židia!!! Slobodomurári!!! Komunisti!!! Židoboľševici!!
... za komunistov sa istý čas žiadalo, aby každý bol „spätý s ľudom a jeho pôdou" (voľný preklad nacistického Blut unci Boden), kto nebol spätý s pôdou a s ľudom na tej pôde, ten nemal dobré karty do budúcnosti. Týkalo sa to predovšetlcým kozmopolitov, ale takto mohli označiť ktoréhokoľvek mestského inteligenta, ťažko mohol niekto dokázať, že je spätý s pôdou), ja by som oprávnene mohol tvrdiť, že som spätý... aspoň s touto budovou.
Po fronte, ked som bol krátky čas prvým a jediným redaktorom Pravdy na piatom oschodí, postupne ako prichádzali ďalší redaktori, sťahoval som sa vždy dalej od šéfredaktorského pólu, až som zakotvil v tej istej miestnosti, kde svojho času každé poobedie pracoval môj otec. Už na jeseň šéfredaktor skonštatoval, že nemám zmysel pre triedny výklad javov, v čom som s ním súhlasil a odišiel som do orgánu Národnej rady, nezávislého denníka Národná obroda, vydavateľom bol Laco Novomeský a šéfredaktorom Ján Trachta.
Národná obroda krátko po februári 1948 prestala vychádzať, a keď som vtedy ako nezamestnaný dostal telegram, aby som nastúpil do Pravdy, vrátil som sa do kancelárie, v ktorej pracoval môj otec, lebo od môjho prvého pofrontového pôsobenia bola tam aj naďalej
zahraničnopolitická redakcia a ja som nastúpil ako zahranično-politický redaktor;
Denník Prager Presse evokovaný Masarykom s cieľom získavať a integrovať nemeckú menšinu, vtedy 22,5 % obyvateľstva, vychádzal od roku 1920 do roku 1939. Šéfredaktorom bol Arne Laurin. Vtedy to bol najexkluzívnejší denník v republike. Mal napríklad ofsetovú či hĺbkotlačovú prílohu.
So svojím pôvodom nemal otec nijaké problémy, vnímal ho normálne, narodil sa v židovskej rodine vo Veselí na Morave v roku 1891, kde aj vyrástol. Tak to bolo, tak sa narodil, každý sa nejako ako niekto narodí...
Prvá noc po fronte
...ako o ňom [Tukovi] tvrdili jeho nepriatelia, že je senilný a že mu môžu zaslepiť oči profesúrou honoris causa, nad tými oslavnými rečami mal zabudnúť, že ho vlastne šikovne odstavili, nevyniesli na to miesto, ktoré mu patrilo, ten tučný Vodca národa si vždy vedel ubrániť fotel, na ktorom práve sedel alebo do ktorého si šiel sadnúť, aj vtedy, keď on zakladal Domobranu a chystal sa jedného dňa s ňou oslobodiť Slovensko od česko-židoboľševickej nadvlády, stačilo, aby Masaryk kývol na toho tučného samozvaného Vodcu národa a ukázal na to posledné ministerské kreslo, najbezvýznainnejšie, ale vypolstrované, a on si do neho už aj lopol svojím širokým sedliackym zadkom, a nebyť führera, boli
by on a celá jeho perepúť ďalej kľučkovali a paktovali a robili svoje techtlemechtle s Prahou, oni vždy len škúlili po korytách, po ministerských a iných foteloch, ktoré im Praha mohla poskytnúť, boli im cudzie historické vízie obnoveného kresťanstva...
... [v prvú noc po fronte] aj režimoví šikovníci, ktorí v minulých rokoch vedeli všeličo zafírovať, zariadiť, vybaviť, a preto mnoho dosiahli a získali, boli by si potrebovali zaskočiť za kolegami, za kompaňónmi, slovom za tými, s ktorými ťahali za jeden povraz, ešte im všeličo poprichodilo na um, čo si bolo treba detailnejšie ujasniť, ako vlastne bolo to či ono, prečo napokon odišla nejaká tá česká sviňa alebo ako a prečo a kedy sa náhle rozpľaštilo a vyparilo nejaké to smradľavé židácke hovno, a ako si nadobudli to či ono alebo niečo spoločne, bolo treba sa ujednostajniť, ktorá nemecká kurva to všetko robila a za tým všetkým stála a za všetko môže, bolo treba si zistiť nejakého pojebaného Nemca, čo stopercentne evakuoval a už nikdy tu neotvorí hubu, predsa nesmie zajtra či pozajtra tvrdiť jeden jedno a druhý druhé, a veď o tom škoda reči, iste by sa navzájom dohodli
a dohovorili k všeobecnej spokojnosti, každý z partie mal rovnaký záujem na tom, aby všetci ťahali za jeden povraz, hádam sme len všetci Slováci, musíme teraz držať pokope, nie sme nejaké kurvy, aby sme si jeden druhému srali na hlavu a nedáme sa obsierať ani
Čechmi a komunistickými Židákmi, ešte je nás tu dosť Slovákov na Slovensku, takto sa presviedčali, že sa všetko ešte dá do poriadku, na nich nič neprischne, a predsa boli aj znepokojení - zväčša celkom neodôvodnene...
... každý bol zatiaľ aj ponechaný sám na seba, nikto nevedel, na čom je, čo bude a ako
bude, za koho sa postaviť, koho a do akej miery a vôbec ako odsudzovať, koho a za čo viniť, ľudia ešte nepoznali slová a zvraty, v akých by sa mali vyjadrovať, jednoducho ešte nepoznali novú reč, ktorou by už vlastne od zajtra mali hovoriť, ešte nevychádzali noviny, z ktorých by sa tú reč učili, z ktorých by sa dozvedeli, čo si majú myslieť a ako myslieť, ešte nevedeli, ktoré budú tie ich noviny, ktorých by sa mali držať, ešte neboli ani politické strany, nemohli sa do niektorej prihlásiť, niektorej drukovať, ešte sa nemohli cítiť súčasťou niektorej masy, do ktorej by vplynuli, s ktorou by držali krok, ešte im ich politická
strana nepovedala, čo majú skandovať, komu tlieskať a koho nepočúvať, sami nemali tušenia - a to bolo tiež nezvyčajné, nepríjemné...
Žena strojníka Československej dunajplavby
... viete, my sme tam už taká stála partia penzistov, čo chodia približne v tú istú hodinu
autobusom až po Štátne sanatórium, však autobus máme zadarmo, väčšinou sú to starí Prešporáci... mnohí z nich sú Maďari, a viete si predstaviť, akí sú Maďari nafúkaní a arogantní - nedávno sa ma jedna Maďarka spýtala: Ako To, že vy neviete maďarsky, keď tu žijete už nejakých päťdesiat rokov? A viete, čo som jej na to odsekla, ja som jej teda povedala: Milá pani, ja som sa nikdy nesnažila naučiť sa maďarsky, lebo maďarčina je jedna lokálna reč a s tou sa človek nikde na svete nedohovori len v Maďarsku. ... na to, aby som sa naučila jednu lokálnu reč, na to mi vždy bolo škoda času.... hovorí celkom dobre po
nemecky, to áno, len trocha tak rozvážne a p o m á l y..." (To bolo jediné slovenské slovo v jej monológu, nie celkom správne vyslovené, ale slovenčina bola tiež taká lokálna reč, tak sa ju nikdy nenaučila.)
Kryt
Matka si nemyslela, už to mám za sebou, keď to už mala za sebou, najslávnejšie a najhrdinskejšie obdobie svojho života, bola za tých šesť rokov ako tank, za ktorým sme si ja a brat mohli špacírovať, mohli oddychovať, kým zlý Macbeth proti nám strojil úklady, naučila sa vojenskej taktike a vojnovým fintám a bojovým úskokom, bol bezmocný, teraz sa to možno trocha obráti, pomyslel som si s úsmevom, ale nie celkom vážne - a ono sa to naozaj obrátilo a celkom vážne, o také tri týždne brat pribehol za mnou, už som vtedy robil od rána do večera, vraj boli u nás dvaja s listinami a že sa máme do šiestich hodín zbaliť
a každý si môže vziať so sebou toľko a toľko kíl batožiny, aj my dvaja, spýtal som sa brata stále iba ohromený, aj my dvaja, prikývol, ale veď my dvaja sme sa nikdy nehlásili za Nemcov, pokračoval som rozhorčene, že vraj to im povedal aj on s matkou, ale keď sme vraj synovia a oni nemôžu trhať rodiny... šéf, ktorý mal ešte inú funkciu, všetko hneď vytelefonoval a zariadil, už to nebolo také napínavé ako za predošlého režimu, keď zase na vagóny chceli nakladať nás dvoch a matka musela vybavovať, aby niekto niekam telefonoval, neboli sme práve najvhodnejšie poskladaná rodina ani pre ten predošlý, ani pre súčasný režim, kvôli niekomu z nás aj predtým aj teraz chceli nás všetkých niekde odlifrovať, možno v tom bol prst osudu a my sme sem naozaj nepatrili.
Boli mi protivní ako ľudia bývalého režimu, ktorí sa ostentatívne šli bratríčkovať s prvými Rusmi, čo sem zablúdili. Ale nemal som pravdu - boli to dvaja reprezentanti toho typu ľudí, akých potrebuje každý režim, ktorý chce čo najviac organizovať a dirigovať a zakazovať; nechceli sa asi bratríčkovať - na to im tí traja neznámi ruskí vojaci boli príliš bezvýznamní - chceli zachraňovať kryt, vykonávali veľmi kladnú úlohu, aj dosiahli, čo chceli, čo bolo treba, čo bolo takto práve najlepšie.
Obaja hostitelia mali tváre už očervenené, ale saká ďalej meravo zapäté, sedeli vystretí a úslužne sa na všetko usmievali, zábava ich zrejme čoraz viac namáhala a predsa sa už
akosi skamarátili ako Slovania, a tak sa jeden z hostiteľov napokon vzchopil na jedinú politickú otázku: „A ako je to u vás so Židmi?"
Vtedy sa ešte v sovietskych novinách nepísalo o sionizme ako odrode fašizmu - jeden z nich sa buchol do pŕs a povedal: „Ak bojujú tak ako my, je s nimi všetko v poriadku."
Doma v byte
Ľudia boli k sebe navzájom ohľaduplní, na tom nič nemení okolnosť, že aj v tom byte, ktorý bol v dome vedia Ministerstva národnej obrany, aj v tomto dome nás niekto udal - inak v prvom prípade to bol niekto oproti, keď sa matka po mesiaci vrátila a zašla do mliekárne, rozprávala jej majiteľka, inak tuhá Nemka, že sa vtedy istý pán chválil, že nás telefonicky udal a že sa díval ĺ obloka, ako po nás prišli a ako nás odvádzajú, a tu nás udal domovník, ktorý pár dní po fronte zdúchol ako gáfor. Udávanie bolo vtedy vysokou občianskou povinnosťou, a nebol to posledný režim, za ktorého sa udávanie pokladalo za výraz vlastenectva, za cnosť, latinsky virtus, zmenilo sa len to, koho udávať bolo vlasteneckou
povinnosťou, občianskou cnosťou.
Slovenský štát
A ked už raz v živote píšem pravdu, mal by som sa vlastne zahanbiť, že som znova upadol
do bežného dobového klišé.
Či som mal možnosť zažiť odvtedy, od konca Slovenského štátu, toľko veľkodušných vládcov, aspoň v oblasti kultúry a špeciálne literatúry, aby som bi mohol dovoliť iróniu? Či by môj život v posledných rokoch nebol úplne iný za vládcov aspoň trocha veľkodušnejších, aspoň len trocha takých, akí boli vtedy, za Slovenského štátu, čo len v tej oblasti literatúry? Veď oni neboli ani hlúpučkí, ani z obmedzenosti liberalistickí, ani z neschopnosti udrieť päsťou na stôl konciliantní: bola im jednoducho cudzia absolútna - dnešným termínom povedané - totalitná kontrola kultúry; a okrem toho boli asi naozaj nacionalisti: ak už neboli schopní vytvoriť svoju kultúru, pripustili aj akúkoľvek inú, ak len nechcela krikľavo provokovať.
A tak sa rozpomínam:
Žil vtedy veľmi dobrý básnik a publicista (Novomeský), temer od skončenia stredoškolských štúdií bol zamestnaný v komunistických novinách, dennodenne písal články do všetkých komunistických novín (podľa toho, ktoré komunistické noviny práve vychádzali), rečnil na schôdzach akademickej mládeže a na verejných zhromaždeniach, vydával spolu s niekoľkými kamarátmi vlastný časopis niekedy v pravidelných, niekedy v nepravidelných intervaloch, vo svojich článkoch zatracoval masarykovsko-benešovskú republiku, jej represívny policajný aparát a armádu, ktorá sa podľa neho mala rozpustiť, aj hlinkovských klerikálov, a odvtedy, čo masarykovsko-benešovská imperialistická republika - ako ju dovtedy nazýval - uzavrela pakt s Moskvou, už len hlavne tých hlinkovských klerikálov a obdivovateľov Mussoliniho, ktorí sa nakoniec dostali k moci. A čo urobili oni, ked sa dostali k moci, azda mu zakázali písať, zavreli ho pre tie staré články do Ilavy, zabránili mu v akejkoľvek verejnej existencii? Nič také, minister vnútra Slovenského štátu mu našiel miesto šéfredaktora v istom odbornom časopise, ktorý oplýval finančnými prostriedkami, stal sa tam šéfredaktorom, v časopise, v ktorom nemohol nič robiť, lebo bol venovaný celkom odborným otázkam národného hospodárstva, financií, obchodu a zahraničného obchodu, zato tam mal plat lepší ako kedykoľvek predtým v ktoromkoľvek komunistickom časopise, v ktoromkoľvek z tých, kde sa tak nadrel a písal dennodenne články, polemiky fejtóny, reportáže, mohol sa teraz venovať písaniu básní alebo ilegálnej činnosti - a on robil jedno aj druhé - bol zbavený akýchkoľvek finančných starostí a mal viac voľného času ako kedykoľvek predtým.
Iný komunistický básnik a propagandista (Poničan), príležitostne aj prozaik, vždy chcel byť ani nie tak básnikom ako agitátorom: aj on rečnil na verejných zhromaždeniach a demonštráciách, robotníci mu boli masou, ktorá je vdaka svojmu revolučnému uvedomeniu neustále v pohybe, plná dynamiky a revolučného elánu, bol o tom skalopevne presvedčený aj preto, že ako advokát sa s nimi nedostal do styku. A čo sa s ním stalo, vari mu ako dávnemu nepriateľovi nového režimu zakázali vykonávať advokátsku prax? Vôbec nie, tú vykonával za celé obdobie Slovenského štátu, ešte niekedy v štyridsiatom treťom roku som za ním zašiel s matkou a zastupoval nás v akejsi lapálii. Písal si dalej verše, len trocha zašifrované, miesto o demonštrujúcich a revoltujúcich robotníkoch veršoval o postrachu pánov - Jánošíkovi. A keď napísal divadelnú hru - azda zakázali Národnému divadlu, aby ju uviedlo? Ani im to na um neprišlo, Národné divadlo ju hralo s takou samozrejmosťou ako hry iných domácich autorov...
Alebo bol iný básnik a spisovateľ (Janko Jesenský), starý pán, ktorý už dlhé roky predtým nenapísal ani jedinú poviedku, ani jediný verš, len odrazu, ako sa k moci dostali noví vladári, začal chrliť básničky, v ktorých spôsobom až neuveriteľným - niekedy totiž aj dosť primitívnym, ako sa vždy stáva, ked hlavne chceme niekoho uraziť - hanobil predstaviteľov toho nového štátu, ich idey, predstavy, symboly a činy. Vtedy mu tie veršíky nemohli vyjsť- veď zase neboli časy tej preklínanej masarykovsko-benešovskej demokracie, pre ktorú aj on mal v minulosti len ironický výsmech - ale šírili sa pod rukou
a cez vhodné ruky do londýnskeho rozhlasu. A vysielali mu nie jednu takúto básničku, ale za celý fascikel. A čo sa stalo? Nič. U toho starého pána neurobili domovú prehliadku, ani ho nezavolali na príslušné úradné miesto, aby ho varovali, posledný raz vystríhali;
dokonca ho nikdy ani nevyšetrovali, nevypytovali sa ho, s kým sa stýka a nestýka, čo hovorí ten či onen, nevyhrážali sa mu, že však on uvidí, oni mu ešte ukážu. Žil si spokojne a v pohodlí z vysokej penzie, ktorú poberal ako niekdajší krajinský viceprezident pre Slovensko, ani tú penziu mu neodobrali, ba mu ju ani neznížili.
Vtedy sme vtedajšiu situáciu všetci - všetci, ktorých som aspoň ja poznal - posudzovali a s trpkou zlobou sme mysleli na krutý útlak, na prísnu cenzúru, na reakčnú diktatúru, pod ktorou žijeme.
Všetko sme vtedy posudzovali iba porovnávaním s predošlými časmi masarykovsko-benešovskej republiky, ktorú pokrokoví ľudia vtedy - a v nasledujúcich desaťročiach - vždy striktne odsudzovali ako niečo, čo sa už nikdy, nikdy nesmie vrátiť; a ani sa nevrátilo.
Sereď
...lenže [prenasledovanie Židov] to vôbec nebola prostá administratívna akcia, ale to bola pre režim riadna fuška, permanentná päťročná operácia, pracovali na nej celé úrady inštitúcie, stovky ľudí, tisíce udavačov, Úrad propagandy vydával dvojtýždenne špeciálne noviny vylepované na uliciach, v úradoch a podnikoch, z ich strán sa na chodcov dívali odporné tváre s veľkými krivými nosmi, každé dva týždne zásobovali chodcov na uliciach, zamestnancov v úradoch a v podnikoch informáciami o hrôzach, ktoré Židia spáchali od ukrižovania Krista a ešte predtým, vždy a všade ich nenávideli všetky národy, spôsobili všetko utrpenie ľudstva. Bola to veľká úloha pre masovo-komunikačné prostriedky, keď Židia ešte smeli chodiť po uliciach so žltou hviezdou, keď im všetko možné zakazovali, keď ich postupne vyraďovali spomedzi ľudí, všetko im brali a oni postupne mizli, a ostatných ustavične presviedčať, že je to tak správne, že ich štát je aj v tomto ohľade spravodlivý a dobrý, že koná tak ako treba, a potom tie majetky, čo po nich ostávali, veď bola ruvačka o každú dobrú arizáciu, o každú výnosnú advokátsku kanceláriu, o každé uvoľnené miesto prokuristu v banke, na to bolo treba mať protekciu, známosti, legitimácie, vždy bolo primnoho uchádzačov, na to zase museli byť úrady a úradníci, ktorí v tom zavádzali poriadok, zostavovali poradovníky, rozhodovali, kto má prednosť, určovali isté kritériá, dávali sa podplácať, aby si uľahčili robotu, a potom sami Židia sa skrývali, musel tu byť aparát gardistov, tajných, udavačov, žandárov, aby ich našli, splniť tento plán bola náročná operácia, ktorá si vyžadovala koordináciu mnohých úradov a organizácií, tisíce ľudí, ktorí sa päť rokov nevenovali ničomu inému.
Deň po fronte
... prichádzali z vlaku, len ten hlúčik zložený z členov troch generácií židovskej rodiny, čo si vykračoval pomalšie a akoby slávnostne - tí neniesli so sebou nič, tou chôdzou sa zase navracali do sveta - ľudia sa za nimi obzerali - v nasledujúcich týždňoch som často pozoroval pobúrené pohľady Fudí, keď sa obzerali za Židmi, z tých pohľadov však predovšetkým hovorila mentalita tohto mesta; tí ľudia, čo sa sem vrátili, porušili isté pravidlá hry, koho raz odtiaľto poslali preč - vypovedali, deportovali alebo neskôr presídlili, vysídlili - sa už sem nemal čo vracať, nemal tu už svoje miesto - jeho obchod, jeho advokátsku kanceláriu, jeho lekársku ordináciu, jeho firmu pre export-import, jeho krčmu, jeho miesto účtovníka alebo prokuristu, daňového poradcu, inzertného akvizitéra alebo drobného či väčšieho podvodníka - už zaujal niekto iný všetko už dávno fungovalo ako predtým v tom obchode, v tej advokátskej kancelárii, lekárskej ordinácii, v krčme, vo firme účtovníka alebo prokuristu, aj pri realizovaní v tom obchode, v tej advokátskej kancelárii, lekárskej ordinácii, v krčme, vo firme účtovníka alebo prokuristu, aj pri realizovaní podvodov, aj v bytoch tých ľudí už niekto býval, zaodel sa ich šatstvom, zvykol si na ich nábytok, chodil po ich kobercoch, spával na ich plachtách a perinách, často tam už aj splodil deti, jedol ich príbormi a na ich tanieroch, tí, čo sa teraz vracali, prichádzali ako votrelci, ktorí chceli uplatňovať svoje práva, zaniknuté kolobehom medzitým uplynulého života, vnášali iba dezorganizáciu, neistotu, a preto sa sem nemali čo vracať, tak ako sa nevracali ani českí železničiari a stredoškolskí profesori, policajti a ostatní štátni úradníci - a práve v tých týždňoch si nikto nevedel predstaviť, že by sa do tohto mesta ešte raz vrátili Maďari a Nemci, ktorých práve usilovne vysťahovávali, aj ich miesta už niekto zaujal, ich byty, ich koberce, ich nábytok, ich posteľnú bielizeň, ich servisy a príbory, ich plyšových medvedíkov a ich porcelánové figúrky vo vitrínach, to všetko mohlo byť zdedené po rodičoch a starých rodičoch, v patricijských domoch, v novostavbách alebo v starých barabizniach z čias Márie Terézie, ale vždy sa tým uvoľnila škáročka, ktorou už niekto preklzol, životný priestor, ktorý niekto potreboval, aj so všetkými náležitosťami, teraz sa zase druhí dostali pod kolesá Dejín, a kto sa raz dostane pod kolesá Dejín, nech už pod nimi ostane, a ak sa mu chce zviechať sa spod nich, nech to láskavo urobí kdesi inde, nie tu, v tomto meste, kde každý, kto sa raz dostal pod kolesá Dejín, bol živou mŕtvolou, už sa s ním nerátalo, teraz si niečo chceli užiť národní správcovia, ktorí sa vykazovali všelijakými partizánskymi bumaškami neznámi zo stredoslovenských mestečiek a dedín, a po štyridsiatom ôsmom zase tí, ktorých vyhodili z funkcií národných správcov, koleso Dejín sa v tomto meste krútilo rýchlo a nezastaviteľne, vždy sa podeň dostali nejaké skupiny obyvateľstva, vždy iní si mohli zaskočiť na ich miesto, vždy ďalej sa niekomu bralo, aj keď už v mene národa alebo ľudu, Fortuna mala tú jedinú vlastnosť ako v gréckej mytológii, že bola vrtkavá - neľútostne a niekedy potmehúdsky jedným brala a iným štedro a nemenej potmehúdsky, krátkodobo zase dávala, taký bol kolobeh života v tomto meste, preto sa tí v koncentráčnických úboroch nemali sem čo vracať...
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}