Amikor egyik kedves nyomdász ismerősöm kezembe adott egy csomag „karácsonyi üdvözlőlapot“ a minap azzal a kéréssel, hogy adjam valakinek oda, ajándékba az ünnepek előtt, nem sejtettem, milyen fogadtatásban lesz részem, ha majd ismerőseimnek, barátaimnak „jó kívánság“ gyanánt átnyújtom. A szép, színes karácsonyi és újévi jókívánság (több nyelven is), borítékolva, úgy véltem már csak „figyelmességként“ is örömet szerez majd.
Örömmel kezdtem el szétosztani és remélve, hogy a benne megfogalmazott jókívánság, egy kicsit melengeti majd, egy pillanatra az „emberi“ szívet.

De csalódtam, mert egyik barátom megjegyezte „az ilyen kisstílű gesztus“ manapság nem divat. Mert, hát ki nem tudna egy képeslapot megvenni, és különben is, a mai modern korban sms-ek, email-ek a menők. Tűnődve merültem magamba.
Ha egyszer az ember olyan helyen találná magát, ahol nincs a kor „modern vívmánya“ és sms, email sem érkezik...,milyen melengető lehet egy akármilyen, még kisárgult képeslap is a szeretteinktől?
Úgy hisszük, nem vagyunk rászorulva az ilyesmire...az egyszerű, kis dolgokra. Pedig, hát sokszor a kisdolgokból jönnek a nagyok. És nem az „érték“ a meghatározója az „emberinek“, a közeledésnek, főleg ilyenkor karácsonytáján...
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

2005-ben látott napvlágot Martin Mevius fiatal holland történész "Agents of Moscow. The Hungarian Communist Party and the Origins of Socialist Patriotism 1941-1953" c. könyve, amelyben végigköveti a Rákosi vezetés igazodását a szovjet vonalhoz, amikor a Szovjetunió megtámadása után az európai kommunista pártok irányt váltottak és a szocialista forradalom helyett a nemzeti felszabadítás programját írják zászlaikra.

A nemzeti szimbólumok és rétorika felvállalása mellett ez magával hozta a testvérpártok közti súrlódásokat, konfliktusokat is, amelyekben a szovjetekre hárult a döntőbíró  szerepe. Az alábbiakban a könyv magyar-szlovák vonzatait ismertetjük.
A szerző legfőbb erénye a forrás választás. Témánkban hiteles felvidéki forrásmunkákat (Janics, Vadkerty) használ, és ezek adatait magyar levéltárak dokumentumaival valamint egy 1990-után kiadott szovjet forrásmű adataival bővíti.

A Kossuth Rádió
A 1941. június 21-i  német támadást követöen a külföldre sugárzó Komintern Rádió ("InoRadio") feladatául kapta, hogy növelje adásainak hatékonyságát és az internacionalista vonalról váltson nemzeti-hazafias hangvételre. A moszkvai magyar  emigráció vezetői ennek érdekében egy titkos nemzeti adót javasoltak létrehozni az időközben alakult "Szabad Németország" mintájára. A kérést Dimitrov július 1-én terjesztette fel Molotovnak és Berijának, akik július 15-én döntöttek a titkos rádióadó létrehozásáról, amely általános nemzeti-náciellenes vonalat kellett hogy képviseljen. A rádióadó szeptember végétől sugárzott "Kossuth Rádió" néven és a hallgatókban azt a benyomást kellett keltenie, hogy híradását Magyarországon szerkesztik. Ugyanabban az időben a Komintern más nemzeti szekciói is indítottak hasonló rádió adásokat -- a cseh "Za národní osvobození" mellett a szlovák "Za slobodné Slovensko" is.

A magyar adás igazgatója Rákosi Mátyás lett, főszerkesztője a főideológus Révai József. Szerkesztőként további parttisztségviselők dolgoztak: Farkas Mihály, az Ifjúsági Komintern volt vezetője, a Rákosival együtt szabadult Vas Zoltán újságíró, a csehszlovákiai magyar Nógrádi Sándor, Szántó Rezsö ügyvéd és újságíró, és bátyja Zoltán, Friss István közgazdász, Nagy Imre mezőgazdász, Hay László közgazdász és a spanyol polgárháború veteránja Münnich Ferenc. Az adások szerkesztésébe beleszólt a Komintern-appatcsik Gerő Ernő is.

A magyarok kitoloncolásának terve  Csehszlovákiából (1945 márc.-aug.)

A csehszlovák kommunista párt a háború alatt azonos nacionalista politikát tette mint a magyar. A Csehszlovákiában elő magyar kisebbséget - a többi cseh párthoz hasonlóan -  "ötödik hadoszlopnak" tekintette, amelyet a szudéta-németekhez hasonló arányban terheli a felelősség Csehszlovákia szétveréséért 1938-ban. A csehszlovák kommunisták sok szempontból jobb alkupozícióban voltak Sztálinnál mint Rákosiék: a csehszlovák kommunista párt tömegtámogatottsággal rendelkezett odahaza, ismert volt a Prágában a szovjetekkel szemben megnyilvánuló szimpátia. Gottwaldék bírták Sztálin támogatását a magyar kisebbséggel  szembeni kampányukban.

Gottwald Beneš-el 1943 decemberében egyeztetett:
Benes negotiated with leaders of the Czechoslovak party in December 1943. In principle they agreed on treating the Hungarians in Slovakia the same as Germans, and put the exchange of Hungarians with Slovaks living in Hungary on the agenda.[32: Janics, Czechoslovak Policy and the Hungarian Minority, 60.]

Gottwald javaslatára került szóba a lakosságcsere [hivatkozás Vadkerty 209], mivel a kiűzendő magyarok körében nagy volt a kommunista párt támogatottsága:
Initially, however, the Czechoslovak communists had been apprehensive about the expulsions, especially as they had a large base of support among Hungarians in Slovakia, which is why Gottwald proposed a population exchange rather than outright expulsion.[33: Vadkerty, Kitelepitesetol a reszlovakizacioig, 209.]

Az idő előrehaladtával a magyarok deportációjának terve egyre elfogadottabbá vált a csehszl. kommunista emigráció körében:
As the war progressed, the Czech communist emigres became more comfortable with the idea of deportations. Gottwald demanded an ethnically pure Czechoslovak state in a speech on u May 1944, and by August 1944 both the London and the Moscow exiles were united in
demanding a democratic, Slav national state.[34: Vadkerty, Kitelepitesetol a reszlovakizacioig, 209.]

1944 szeptemberében a szlovák kommunisták úgy gondolták, hogy a magyarok élűzését a Vörös hadsereg segítségével fogják  megvalósítani:
In September 1944, the Slovak Communist Party insisted that 'the Germans and the Hungarians' would be driven out of Slovak territory Svith the help of the Red Army'.[35: Vadkerty, Kitelepitesetol a reszlovakizacioig, 313.][Janics, Czechoslovak Policy and the Hungarian Minority, 84.]

A szeptemberben kirobbant szlovák felkelés magyarellenessége az első napoktól világos volt:
The Slovak revolt of September 1944 was anti-Hungarian from the beginning. Spontaneously set up Hungarian National Committees were disbanded as soon as an area was put under Slovak control and Hungarian schools were closed. The revolt was national and not class based, as Hungarian workers were considered enemies rather than allies.[36: Janics, Czechoslovak Policy and the Hungarian Minority, 91.]

A moszkvai magyar emigráció a csehszlovákiai magyar kérddéssel 1944 őszén kezdett foglalkozni, a szlovák elvtársak iránt maximális jóindulatot tanúsítva:
The  czechoslovak plans for resettlement of Hungarians were only discussed in passing at the autumn 1944 meetings, at which Erno Gero had stated that it could not be opposed, because it would 'conflict with the SU\ As an alternative, it was argued that the party should stress the rights of the Hungarians rather than territory, because it was impossible to draw ethnic borders anyway. The MKP would also call for solidarity for the freedom of the neighbouring peoples. Bela Fogarasi demanded the creation of a 'principled line' to counter the hatred created
by Horthy, aimed at cooperation with the Slovaks. [37: PIL 742/8, 1-11; PIL 677.1/13, 13-22]

Ez azonban nem talált kellö fogadtatásra:
He was wildly optimistic if he thought the Slovaks would reciprocate any goodwill. The atmosphere in Slovakia was violently anti-Hungarian, and newly established Slovak authorities had already started deporting Hungarians over the border, even before the government had firmly established a policy. [38: Vadkerty, Kitelepitesetol a reszlovakizdcioig, 211.]

Moszkvában tisztában voltak vele, mi folyik Szlovákiában a magyarokkal:
The head of the Seventh Department, Burtsev, reported that Hungarians did not speak their own language out of fear of losing their jobs, in some places had been compelled to wear the letter "M" (for Magyar) on their arms, Hungarian schools were closed, and the tone of both the Czech and Slovak press was aggressively anti-Hungarian, including the central party newspaper of the Slovak Communist Party, Pravda.) [40: Volokitina et al. (eds.), Sovetskiy faktory 225—8.]

By contrast, there was no Hungarian press available, and all public manifestations of Hungarian cultural life were stifled. Even speaking Hungarian in the streets could lead to censure by Slovak soldiers. The Hungarians lost political rights, and even those who retained their Czechoslovak citizenship were discriminated against. Hungarians were, for instance, not allowed to become members of the National Committees in Slovakia. Where such committees had been set up by Hungarians in Hungarian areas, they were later dissolved.
[41: PIL 274.7/309, 114-16.]

Burtsev noted the 'activization of chauvinist elements': in Levice, the Czechoslovak garrison commander ordered the posting of anti-Hungarian slogans such as 'Slovaks, speak loudly' and 'We are in our home, we are master' [42: Volokitina et al. (eds.), Sovetskiy faktory 224—6.]

A szlovák kommunista párt, amelynek háború elötti tagságának nagy részét magyarok alkották, most szlovák nemzeti karakterét bizonyitandó, vad támadásokba kezdett a magyarok ellen:
Similarly to the MKP's attitude towards the Swabians, the Communist Party of Czechoslovakia (KSC) considered the Hungarians collectively responsible for the destruction caused by the war. While a large majority of the Slovak Communist Party before 1938 had been Hungarian, the KSC now concluded that 95 per cent of the Hungarian minority was 'reactionary and nationalist. [43: Vadkerty, Kitelepitesetol a reszlovakizdcioig. 199]

The large pre-war Hungarian membership of the Slovak Communist Party almost precluded a believable Slovak national character for the party, which made the communist attack on the Hungarians all the more ferocious. The KSC halted the intake of new Hungarian members. In  theory the Central Committee checked the old party members' past on an individual basis, [44: Volokitina et al. (eds.), Vostochnaya Evropa, i. 224-6.] but in public the KSC dubbed Hungarians 'Fascists' who would all have to be expelled from the party. For instance, at the Slovak party's conference of 20-1 May 1945 the party concluded that in Hungarian areas 'the enemy has ended up in the party, but these Fascists have to be transported to Hungary'. [45: Vadkerty, Kitelepitesetol a reszlovakizdeioig, 199.]

A tömegpártá vállás folyamata egyfelöl, a magyar párttagok kizárása másfelöl, erösítette a párt szlovák jellegét. Az új párttagok egy része a volt Hlinka-féle néppártból verbuválódott:
In Slovakia, the party underwent a similar transformation into a mass party to the MKP in Hungary, so that the intake of Slovak members further diluted the Hungarian membership.
The debatable wartime activities of many new Slovak members only strengthened the anti-Hungarian character of the Slovak Communist Party. According to a report by the MKP, in Dunajska Streda (Dunaszerdahely) the party leadership was mostly middle class in background, and in Rimavska Subota (Rimaszombat), 70 per cent of the members of the Slovak Communist Party had a past in the extreme nationalist Hlinka guard." [46:  MOL 276.68/14, 4-9.]

A szlovák felkelésben felnött új vezetögárda erösen nacionalista beállítású volt és a régi magyar káderek kiszorítását tüzte ki célul:
A prominent leader of the Slovak communists, Husak, was known for his hatred of Hungarians, and the communist chairman of the Slovak National Council, Smidke, used to declare at meetings that he was first a Slovak, and only then a communist. [47:  MOL 276.65/202, 1-10.]

Hungarian activists who remained in the party were gradually removed from their posts, despite having suffered years of persecution at the hands of the Hungarian authorities. Jozsef Fabry, for instance, had been a member of the communist party since 1928 and party secretary since 1934, he had been imprisoned in jail and concentration camp for thirty-three months, and after that was decorated for his contribution to the Slovak partisan struggle. He was sacked regardless. Comparable events occurred in the labour movement. [48: PIL 274.7/309, 114-16]

Within the parties and the unions, the use of the Hungarian language was prohibited, even when the majority of the members were Hungarians who did not understand Slovak at all, because, according to the communist president of the Kosice district National Committee, it endangered the 'Slovakness' of the Slovak Communist Party.[49: Vadkerty, Kitelepitesetol a reszlovakizdcioig, 319.]

At a local conference in the Galanta district, twenty-five out of the forty delegates were not able to understand Slovak, but were nevertheless forbidden to use Hungarian, and in the township of Seliska the president of the Party Committee had forbidden the use of Hungarian despite the majority of the delegates being Hungarian.[50: PIL 274.7/300 114-16.]

Sometimes, the Hungarians were ignored even if they did speak Slovak: at a regional conference in Bratislava none of the eighty Hungarian delegates had been allowed to speak at all.[51: Volokitina et al. (eds.), Vostochnaya Evropa, i. 224—6.]

Hungarian communists were not permitted to turn their eyes to Hungary: Rakosi protested to Dimitrov that the local party secretary of  Lucenec had forbidden Hungarian party members to attend a speech by Rakosi in Salgotarjan on the Slovak border.[52: PIL 274-10/38, 50-8.]

Hungarian communist grievances went unheard in Slovakia, so they complained to Rakosi that 'certainly the fate of us Hungarians, whether communists or not, is terrible, our oppression is greater than in the old Czechoslovak Republic.[53: PIL 274.10/51, 82.]

The situation was so bad that Rakosi was having trouble restraining Hungarian communists in Slovakia, who were producing Hungarian pamphlets and desired the publication of an illegal party newspaper to put forward their case.[54: PIL274.1o/38, 72-81.]

A szerzö aláhúzza, hogy míg a Komintern eredetileg a nemzetköziséget és a nemzetek eggyüttmüködését tüzte ki céljául, az egyes szekciók nemzeti programokkal való felvértezése belsö konfliktusokhoz vezetett. A szlovák kommunisták a magyarellenes támadásokat a nemzeti karakterük hangsúlyozásával magyarázták:
While the Comintern's 'national policy' had originally been devised to improve the national credentials of the individual sections, it now provoked a damaging conflict between two communist parties. The Slovak party explained its attitude towards the Hungarian communists by the fact that it 'otherwise could not operate as a national party'.[55: PIL 274.10/13-17.]
The Slovak communist national image was improved by its attacks on the Hungarians...

Rákosi több levélben is kérte Dimitrov segítségét az ügyben [57: PIL 274.10/38,95-7.], [58: PIL 274.10/38, 13-17.] és néhány jel utal rá, hogy utóbbi az üggyel foglalkozott is és kikérte a szovjet hatóságok álláspontját a Szlovákiában uralkodó állapotokhoz[59: Volokitina et al. (eds.), Vostochnaya Evropa, i. 224-6.]. Rákosi találkozni szeretett volna prágai és pozsonyi elvtársaival, de elöbb Dimitrov intervencióját szerette volna elérni [60,61: PIL274.10/.A75-81.]. Végül is Rákosi június 23-án találkozott Moszkvában Dimitrovval, ahol terítéken volt a Szlovákiai kérdés, de elörelépés nem történt [62: Volokitina et al. (eds.), Sovetsbiy faktor, i. 195-204 n. 3.] A magzar kommunista vezér megütközéssel fogadta Fierlinger szavait, hogy a magyarellenes kampányukhoz a csehek megkapták Sztálin jóváhagyását [63: PIL 274.10/38, 95—7.][64: Rakosi, Visszaemlekezesek 591—2.].  Ekkor már Molotov beszélt Fierlingerrel arról, hogy mettöl-meddig számíthatnak a szovjet támogatásra ez ügyben, de erröl a megbeszélésröl Rákosinak nem volt tudomása [65: Volokitina et al. (eds.), Vostochnaya Evropa, i. 174—82.]
Bármennyire is elszerette volna kerülni a Rákosi vezetés a konfliktust Moszvával és Prágával, miután elkezdödött a magyarok kitoloncolása Felvidékröl, nem maradhattak paszívak. [66: PIL 274.10/38,95-7.]

1945. június végén találkozott a két párt vezetösége Prágában. A magyar tiltakozásra Gottwald azzal válaszolt, hogy a dolog immár túl messzire jutott, mintsem hogy presztízsveszteség nélkül ki lehessen hátralni belöle:
According to Rakosi, Kopecky in particular put forward a hard line: 'In the Presidium Comrade Kopecky was very aggressive against us and alleged that our request in fact was the continuation of Hungarian chauvinist revisionist propaganda and the theory of the holy crown of St Stephen. During the deliberations, the 'national line' of the Comintern was referred to explicitly by the Czechoslovaks. Gottwald justified the hard line of the Czech party by claiming that the Comintern had been dissolved because 'the national aspirations of the individual sections were no longer compatible with each other.' He then, according to Rakosi, made a proposal that was a logically consistent solution to the clashing national policies of two communist parties: 'To bridge our difficulties, Comrade Gottwald proposed that we should calmly attack Czechoslovakia and even the Communist Party because of this policy.'[67: PIL 274.10/38, 101— 3.]

A magyarok deportálásának kérdése végül is a Potsdami konferencián dölt el, amikor a nagyhatalmak - a Szovjetúnió kivételével - elutasították a csehszlovák követelést. A szerzö Rákosi eröfeszítéseit nem tartja túl eredményeseknek:
Rakosi's pleas probably only had very minor effects—the reports from the Seventh Department suggest that they at least prompted Dimitrov to make some investigations of his own—but on the whole the Soviet Union supported the Czechoslovak Communist Party. Yet it was not unequivocally positive to them either, as they were compelled to support the annexation of Transcarpathian Ukraine, and local Red Army commanders were known to intervene in too
extreme displays of Slovak anti-Hungarian 'chauvinism'. [75: PIL 274.7/309, 114-16.]

A csehszlovák-magyar lakosságcsere (1946 feb. - 1948)

1945 telén többször találkoztak a két ország küldöttségei a lakosságcsere kérdésében. [81: Lazar, Csehszlovák-magyar tárgyalások, 120—64.] Majd 1946 januárjában Gero, Revai, és Apro Antal a szlovák kommunista párt vezetöségével tárgyalt [82]
Végül is megszületett a kétoldalú szerzödés, amelyet 1946 február 27-én írtak alá.:
The two governments finally came to an agreement on 27 February 1946, which allowed
Czechoslovakia to deport as many Hungarians as it could entice Slovaks to emigrate voluntarily from Hungary to Slovakia. The solution was especially unsatisfactory to the Slovaks. As only 105,000 Slovaks lived in Hungary compared to the 650,000 Hungarians in Slovakia, they would never be able to create the pure Slovak state they desired. Consequently,
they kept pushing with the Allies for the deportation of all Hungarians. The bilateral agreement with Hungary gave the Czechoslovaks the right to recruit volunteers for resettlement in Slovakia. Under the auspices of the Czechoslovak Resettlement Committee (CRC), the first Slovak propaganda committees started to do their work in Hungary in March 1946.

Az áttelepítési bizottság muunkájáról:
Complaints about the Slovaks soon piled in. In Bukkszentkereszt they apparently depicted Slovakia as such a 'land of milk and honey' that even non-Slovak Hungarians signed up for voluntary emigration to Slovakia.
The author of a letter to Rakosi estimated that out of the 3,000 people in the district, 60 per cent of them MKP members, 98 per cent would leave the country. The propaganda committees were also accused of threatening the Slovaks that if they did not leave voluntarily now, they would later be forcibly deported with 50 kg of luggage. [83: PIL 274.10/52, 8—10.]

The activities of the CRC immediately reflected badly on the MKP. The CRC employed the mainly communist members of the left-wing Slovak Antifascist Committee, which made communists seem the main instigators of the population transfer.[84: Vadkerty, Kitelepitestol a rcszlovakizdcioig, ii. 25]

On top of this, commencing with Viliam Siroky at a mass meeting in Bekes, prominent Slovak communists came to Hungary to agitate in favour of the population exchange, which in Rakosi's words 'the reaction obviously noticed and was not ashamed to exploit'.[85: Rakosi, I isszaemlekezesek, i. 265.]

Rumours that MKP party members aided the work of the CRC and had carried the Czechoslovak flag had proven untrue, even though some 'Slovak elements' within the party had  volunteered.[86: 274.4/I23, 11-14.]

Rákosit 1946 április 1-én fogadta Sztálin, ahol - Rákosi állítása szerint - bátorítást kapott a csehszlovákok elleni keményebb fellépésre:
Rakosi complained about the population exchange, and warned that the expulsion of all Hungarians from Slovakia, as advocated by Benes, would turn out to be a great burden on the young democracy and cause a 'chauvinist wave', with the communists ending up being held responsible... Stalin now apparently gave permission to the MKP to pursue a harder line against the Czechoslovaks. According to Rakosi, Stalin told him, 'you should correctly carry out the population exchange, but otherwise take a strong line, of course in a communist manner, against the persecution of the Slovak Hungarians. The communist party is the party of Hungarian patriots, and naturally cannot keep silent when they are persecuting the Hungarians next door.'[87: Rakosi, Visszaemlekezesek, ii. 265.]

1946 április közepén Sztálin fogadta Nagy Ferenc miniszterelnököt, ahol szintén szóba került a lakosságcsere, mivel szlovák félröl továbbra is fennált az egyoldalú kitelepítés veszélye:
During the talks between Ferenc Nagy and Stalin in the middle of April 1946, Stalin also held up the examples of the Ukrainian-Polish and Latvian-Polish population transfers to Ferenc Nagy, and declared that parity did not necessarily have to play a role in exchanges. However, he stated that the demand for minority rights for theHungarians in Slovakia was a just one, and promised to support it.[88: Volokitina et al. (eds.), Vostochnaya Evropa, i. 407-19.]

A felvidéki magyar kommunistákat Rákosi arra biztatta, forduljanak panaszaikkal egyenesen Sztálinhoz:
As the talks were being held, Rakosi attempted to influence Stalin further by forwarding a request for help by Hungarian communists from Slovakia to Stalin, who complained specifically about persecution at the hand of Slovak communists.[89: PIL 274.7/309, 114—16.]

1946. május 22-én Rákosi beszédében  hevesen bírálta a csehszlovák kormány politikáját:
Rakosi also showed he had followed Stalin's advice. On 22 May, Rakosi strongly criticized the Czechoslovak government in his Bekescsaba speech. He denounced Benes's description of the
population transfer as a 'victory' and condemned the Czechoslovak treatment of Hungarians, the lack of Hungarian newspapers, education, and political organizations, as 'in no way compatible with a democratic state'.[90: Cited inRakosi, Visszaemlékezések i. 271]

A felvidéki magyarok kényszermunkára való deportálása Csehországba ( 1946 nov.-1947 feb.)

Az áttelpítésen kívül, ill. annak fellendítése érdekében 1946 novembere és 1947 januárja között a csehszlovák hatóságok több mint tíz ezer magyar családot deportáltak kényszermunkára Csehországba. Ingatlanjaikat szlovák kolonistáknak utalták ki:

Besides using the population exchange, the Czechoslovak government employed other means to solve its Hungarian problem which caused resentment in Hungary. From the autumn of 1945, it started with the forced labour of Hungarian men from Slovakia to repair war damage in the
Bohemian lands. In sometimes violent actions Hungarian men were arrested and transported to Bohemia[91: Vadkerty, Kitelepitestol a reszlovakizacioig, 22—4.]

From the summer of 1946, the voluntary labour of Hungarians in Bohemia and Moravia commenced, but the Czechoslovak authorities foiled to recruit significant numbers of Hungarian workers. Following a secret decree in November 1946, Hungarians from the southern districts of Slovakia could be forcibly employed in Bohemia and Moravia. Between November 1946 and February 1947, 11,568 families (or 43,546 persons) were transported to
the Czech lands.[92: Vadkerty, Kitelepitestol a reszlovakizacioig, 54-5.]

At the same time, a movement was started to colonize land left by Hungarians in the Slovak border districts with Czechs and Slovaks from around the country. The Czechoslovak communist Minister of the Interior, Vaclav Nosek, boasted the resettlement of the former Hungarian land was '90 per cent the work of the communists' and 'a truly
revolutionarv feat'.[93: Vadkerty, Kitelepitestol a reszlovakizacioig, 200.]

A Reszlovakizáció

Egy további modalitása a csehszlovákiai magyarok szétszórásának a reszlovakizációs kampány volt:

To facilitate the creation of an ethnically pure Slav state, the Czechoslovak government commenced a policy of 'reslovakization'. Czechs and Slovaks, assimilated in the past by Germans and Hungarians, now had to be led back to their Slavic origins. The communist party strongly supported the 'bringing to the surface of those of Slavic origin from the Hungarian masses'.[94: Vadkerty, Kitelepitestol a reszlovakizacioig, 322]

The Slovak ideologues of Slovakization went even further, and condemned the ethnic policies of the 1920s and 1930s as too liberal, for not propagating the Slovakization of the borderland. The reslovakization was treated confidentially and as a purely domestic affair, to avoid condemnation from abroad. [95: Vadkerty, Kitelepitestol a reszlovakizacioig, 322]

The concept of Slovak was ethnic in character, as the government specifically stated, 'there can be Slovaks, who do not know the Slovak language'.[96: Vadkerty, Kitelepitestol a reszlovakizacioig, 325.]

Magyarized Slovaks were invited to report to Reslovakization Committees where their claims to Slovak origins were checked. As propaganda promised Czechoslovak citizenship and exemption from the population transfer there were strong incentives to claim Slovak origins,[97: Vadkerty, Kitelepitestol a reszlovakizacioig, 328.] but a mere statistical reslovakization was not deemed adequate. The 352,038 individuals who asked to be reslovakized were also expected to be re-educated in Slovak language and culture.[98: Vadkerty, Kitelepitestol a reszlovakizacioig, 348, 388-94.]

A folytatódó lakosságcsere, kényszermunka és reszlovakizáció fokozott nyomást gyakorolt a magyar kommunista vezetésre:
Population exchange, forced labour, and reslovakization kept putting the MIKP under pressure throughout 1946 and 1947. Additional problems were caused because the citizenship of Hungarians in Czechoslovakia had been revoked in 1945, creating a large stateless minority in the country. Likewise, minority rights were not respected. Hungarians were forbidden
education in their own language, Hungarian publications were not permitted, and frequently vigilantes acted violently against people speaking Hungarian in the street. Resentment built up in the MKP itself against the Slovaks. A party secretary in Maglod had been overheard calling the Hungarian Slovaks 'traitorous scoundrels and a rabble'. [102: PIL 274.10/52, 16.]

A Rákosi vezetés minden eröfeszítése eredménytelennek bizonyult:
The MKP's Foreign Affairs Committee (Kiiliigyi Bizottsag, KB) concluded on 3 February 1947: 'With regard to Czechoslovakia we have to establish that our policy so far has been without result. We have to think about its possible revision.' [104: PIL 274.10/1,4.]

A Párizsi béketárgyalások  1946. július 29. és 1947. február 10. között folytak. Magyarország számára Csehszlovákia vonatkozásában 5 Pozsony-környéki határmenti település átadását jelentették, a magyarok egyirányú deportációját azonban a békekonferencia nem hagyta jóvá.

A két ország kommunista pártjai között 1946 februárja és 1947 júliusa között nem volt kétoldalú kapcsolat...

Mevius, Martin. Agents of Moscow : The Hungarian Communist Party and the Origins of Socialist Patriotism 1941-1953.
Oxford, GBR: Oxford University Press, UK, 2005. p 49.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

V rámci periodickej kontroly stavu (ne)zverejňovania materiálov zo zastupiteľstva sme zafixovali stav k 23.12. 2013 12:00. Videozáznamy chýba zo 16. a 26. zasadnutia, Zápisnice z 20., 21., 22., 23., 24., 25. a 26. zasadania. Uznesenia a výsledky hlasovania sú zverejnené včas. Predchádzajúce diely tejto svojráznej schovávačky, ktorú hrá samospráva so svojimi voličmi, si môžete skontrolovať tu:  01. 08. 2013,  01.12.2012, 05.03.2012.

{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Rok 2013 bol bohatý aj na rôzne výstredné novozámocké komunálne príbehy. Jedným z tých zaujímavejších bola "Mýtna brána" - dráma okresného významu, v ktorej novopečený majiteľ inštaloval nevzhľadnú bránku na trase príjazdovej komunikácie k nákladnej rampe športovej haly Millénium hned potom, ako uvedenú parcelu odkúpil od Obvodného úradu ako prebytočný majetok štátu.

V následnej maškaráde dlho nebolo jasné o čo vlastne ide, či o nepriazeň k organizátorom koncertu skupiny Desmod, alebo vydieranie funkcionárov mesta, alebo ešte o niečo iné... Našťastie sa riešenie našlo, keď si bývalá firma dvoch poslancov mestského zastupiteľstva spomenula, že čírou náhodou v susedstve tiež vlastní prebytočný majetok štátu a bola by ho aj ochotná vymeniť s majiteľom Mýtnej brány. Ako primerané protiplnenie mesta operatívne našla pozemok v cente mesta na Cisárskej bašte. Logistickú náročnosť operácie dobre ilustruje čas, ktorý si príprava trojvýmeny vyžiadala. Uznesenie zastupiteľstva z mája t.r. sa realizovalo vo výmennej znluve v auguste,  ale na podpis bolo potrebné čakať až do 4. novembra...
Keďže ide o vskutku zložitú konštrukciu, kde ani samotní jej autori nedokázali ustriehnuť všetky ňuansy (napríklad  správne spočítať rozdielové plnenie voči mestu, alebo  určiť plnenie medzi účastníkmi 2 a 3), prikladáme mnemotechnickú pomôcku.  Záujemcom napovie, ako možno kúpiť 7 árovú parcelu na Cisárskej bašte v mieste podľa vlastného výberu za necelých 35,- €/m2.

Téme sme sa venovali v príspevkoch:

21. 06. 2013 Watson.sk sa ospravedlňuje poslancom...
02. 06. 2013 Novozámocké horizonty: za škandálom s "Mýtnou bránou" pri hale Millénium...
21. 03. 2013 Bránka zamknutá, koncert sa nekoná! Pozadie neuskutočneného koncertu Desmod...
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

http://watson.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=1894

Ne feledkezzünk meg azokról sem, akiknek nem sok jóban van részük így az ünnepek tájékán sem. A magányosokra, a nélkülözőkre, a szerencsétlenekre a hitüket vesztettekre. A becsapottakra, a kifosztottakra, a jóhiszemű balekokra, a rendszerváltás veszteseire. Iparágak és politikai programok épülnek arra, hogy tőkét kovácsoljanak  mások átveréséből, félrevezetéséből, megtévesztéséből. Pörgő csillogó világunkban jól látható a pénz és a siker. Gondolkodó emberekként vegyük észre a nyomort és a nélkülözést is...

{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Na 20. zasadaní Mestského zastupiteľstva 14. mája 2013 bola predložená žiadosť nájomcov o odkúpenie nebytových priestorov na ul. M.R. Štefánika 1-3 patriacich mestu.  K predaju, ktorý sa definitívne zrealizoval až týždeň pred Vianocami, na zastupiteľstve neprebehla prakticky žiadna diskusïa, hoci je navidomoči, že predávať najlukratívnejšie nehnuteľnosti na Hlavnom námestí za cenu, ktorá aktuálne predstavuje hodnotu 8-ročného prenájmu, je krajne nerozummé.

Pôvodne to malo byť eśte nerozumnejšie, ale na Mestskej rade predchádzajúcej májovému zastupiteľstvu sa z dôvodov, ktoré verejnosti ostali neznáme, upravili ceny zo znaleckého posudku na 1000,- Eur/m2.

K článku prikladáme záznam zo zastupiteľstva (bol uverejnený po štvrť roku v auguste 2013), kde sa rozprava k danému bodu (ne)začala od 0:21:55 záznamu. Zvláśť alarmujúce je jednomyselné hlasovanie poslancov, ako aj to, že opäť šlo o transakciu, v ktorej bol na strane kupujúcich zainteresovaný aj jeden z poslancov MsZ. Neudržateľnosť tejto praxe indikuje i otázka posl. Bohátovej pri podobnom prípade predaja mestskej parcely MUDr. Vojnovi na 24. zasadutí MsZ, keď sa poslankyňa pýtala, či je prípustné, aby sa mestský majetok predával poslancom MsZ, príp. ich rodinným príslušníkom...

{youtube}ZDW2b61s3sE{/youtube}

{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Tisztelt Holbay Úr !

9o. születésnapja alkalmából szeretettel gratulálok , sok erőt , jó egészséget , minden szépet , jót kívánok !
Gazdagodjék a már így is rendkívül gazdag Holbay-életmű , az olvasók igaz örömére !
Áldott , szép karácsonyt , és jó egészséget ajándékozó, sok erőt adó , békés , boldog új esztendőt kívánok !
Tisztelettel : Juhász Mária
{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Ősidők óta kíséri a szőlő és a bor az emberiség történelmét. Azt mondják egyidős az „ emberi“ és az „isteni jókedv“ megjelenésével, mert mindkettő egy tőről fakad.
A mély gyökerek, nagy emberi értékeket táplálnak,-ezt példázza sok-sok művészeti, irodalmi alkotás, de még történelmi esemény is.

A Jó Isten, hogy „jó kedvet“, „jó hangulatot“ adjon az „emberinek“, az alkotásának, megteremtette a szőlőt, majd rávezette művelőjét, hogy megtapasztalja a szőlő finom íze, zamata további rejtelmeit, bor formájában...

“Áldott a kéz, mely a szőlőt szépen dolgozza, műveli,-mert a mondás szerint: szorgalmas munkájáért az „istenek italát“ ízlelheti, fogyaszthatja.
A „jó“ a „szeretet“, egy isteni szülemény, benne és vele együtt még sok szép „mennyei“ érzés, életharmónia és ahogy emlegetik az isteni „igazsággal“- ... in vino veritas“ is benne rejlik. Ez egy nagy erő,(... és ha Isten velünk, ki ellenünk“!?).
Mennyi és milyen csodálatos érzést „emberit“ szabadít fel a természet e nagyszerű ajándéka!

Az ízletes, zamatos, a napsugarát, mosolyát összegyűjtő nedű, jó kedvet teremt, mosolyt varázsol az ember arcára. A barátság kinyújtott keze és a gondolat, a lélek szabad lélegzete ide telepszik, közénk. És sír a hegedű a lélek zenéjébe örömébe, ha betér közénk ily szép időben...

Mégis, ha ma körül nézel e szép, nagy hazádban, láthatod az ember,- mondván nem éri meg szőlővel foglalkozni, ott hever az elhagyott „kultúra“. 

Megjegyzés: Mintha egy „képletes“ elfordulás menne végbe:...elfordulunk az „istenitől“. Nem hiszünk. Még két kezünk alkotó erejébe sem, pedig ez terelgeti, teremti életünk számára a betevőt ősidők óta.
Nem éri meg, hinni....dolgozni,.....majd rádöbbenünk egyszer (a történelemben sok-sok pofon csattan az ember, emberiség arcán), hogy amit keresünk (pénzben is) így nem találjuk meg számításunkat...“. Majd hiszek, ha megéri...?! Majd dolgozok, ha megéri?!...vagy lesz munkám!.... és ha leszek.

{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Holbay Lászlót 90. születésnapján barátai és tisztelői köszöntötték szombaton Érsekújvárban. A költőnek címzett gratulációkból közölt egy csokrot internetes honlapján az Irodalmi Rádió: http://www.irodalmiradio.hu/holbay90/index.html

{jumi[NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Az idei nyáron pár lelkes és kellően fanatikus fiatal nem mindennapi dolgot vitt véghez. Jól összeszokott kerékpáros túracsapatukkal belevágtak életük talán eddigi legnagyobb kalandjába: sok hetet töltöttek nyeregben, miközben kerékpárral bejárták az Amerikai Egyesült Államokat. A csapatot négyen alkották, közülük hárman – egyáltalán nem csökkentve teljesítményük értékét, ami beszámolójukat olvasva ki is derül – a túra egyes szakaszait teljesítették, egyikük pedig bejárta a teljes távot New Yorktól San Fransisco-ig. Most kettejüket kérdezem az átélt kalandokról, izgalmakról, élményekről.

Nagy Tamás vasvári fiatalember, ő – másik társukkal együtt – Denvertől csatlakozott, és öt és fél hét alatt 3.620 km-en át az USA legszebb és legszélsőségesebb tájain keresztül kerekezve gyűjtötte élményeit. Tamás régóta biciklitúrázik, az elmúlt 9 évben a mostanival együtt 9 nagyobb túra és sok ezer kilométer van a kerékpárjában (Spanyolország, Skócia, Törökország, Marokkó, Olaszország, Balkán, Kréta, Benelux államok, Montenegró).

A kerékpártúra másik résztvevője Puskás Zoltán, aki 65 nap alatt végigtekerte a teljes 7237,9 –km-es távot, New York-tól Chichagon és Denveren át egészen San Fransisco-ig.  Zoli – habár most Budapesten tanít, nős, 2 fiú édesapja, - szombathelyi származású, és van némi vasvári kötődése is. Gyerekkora óta bringázik, az ő kerékpáros múltja még Tamásénál is messzebbre nyúlik vissza. Számos szép túra és teljesítmény van a háta mögött - ezek nagy részét Tamással együtt teljesítették - melyekről könyvet is írt, „Egy bringás naplója” címmel. A mostani USÁ-t átszelő túra neki is eddigi legnagyobb vállalkozása volt, és talán a következő kötet egyik fejezetét is ki fogja tölteni.

Mivel idő és távolságbeli adottságok miatt nem tudtunk együtt leülni Tomival és Zolival, külön-külön – de mégis egy egészet képezve – kérdeztem meg őket élményeikről, tapasztalataikról, gondolataikról.

Elsőként Zolival kezdve, hiszen időrendi sorrendben ő a kezdetektől végigtekerte a távot.

- Mikor született meg a nem mindennapi túra ötlete?
Körülbelül 2 éve kezdtük tervezni.

- Mióta kerékpártúrázol?Mik voltak a mostani kaland előzményei?
1998-óta kerékpártúrázom, az utóbbi években kb. 10 ezer km-t kerekezek évente, amelyből 3-4000 km-t tesznek ki a túrák. Európa 33 országában jártam, ezen kívül Afrikában - Marokkó – és Ázsiában – Törökország – is jártam, jártunk a túracsapattal.

- Mikor kellett elkezdeni a felkészülést? Itt elsősorban a szervezésre gondolok. Mi ennek a menete, mennyi időt vesz igénybe, mik azok a dolgok, buktatók, amikre már a szervezés során figyelni kell, hogy a túra során ne legyenek ezek gondok?
A túrára a felkészülés, a tervezés tavaly szeptember végén, október elején kezdődött. Elsőként ki kellett találni a túra célját, amire fel lehet majd fűzni az egész útvonalat. Itt a kezdő és a végpont volt a lényeges: New York a keleti part legnagyobb városa, s a világ egyik legjelentősebb nagyvárosa, San Francisco egy egyedi hangulatú semmivel össze nem hasonlítható város a Csendes óceán partján, no és persze itt van a Golden Gate. Az útvonaltervnél nem a legrövidebbre törekedtünk, felfűztük a kontinens nagyobb látnivalóit, nagyvárosait, nemzeti parkjait.
A tervek elkészítése rengeteg időt vesz igénybe, ha az ember igényes akar lenni, s nem akarja, hogy a túrán nagy meglepetések érjék. Jelen esetben különös figyelmet kellett fordítani, hogy a sivatagos és ritkán lakott szakaszokon hol tudunk majd felvenni vizet és élelmet, valamint hogyan tudjuk áthidalni a hosszú kemény szakaszokat. Az útvonalnál figyelni kell az út minőségére, járhatóságára, s a szintrajzot sem szabad szem elől téveszteni. A lényeg, hogy a túrán pontosan tudjuk, hogy mivel nézünk szembe, s milyen szakasz lesz, milyen hőmérséklettel és mennyi emelkedővel.

- A fizikai felkészülésről mondanál pár szót?
A legjobb fizikai felkészülés valójában a folyamatos aktív életmód. Rendszeres sport (futás, hegymászás, télen úszás, labdajátékok), no és persze a kerékpár rendszeres használata (közlekedéshez). De ez kevés lenne, így mindenképp ajánlott havonta legalább egyszer felkészítő túrákra indulni, melyek legalább olyan hosszúságúak és nehézségűek legyenek, mint az adott túra egy-egy napja.

- Mikor indultatok, és milyen csapattal, hiszen a mellett, hogy a teljes távot végigtekerted, az egyes szakaszokat csapatban teljesítettétek? Milyen volt az odaút és az érkezés?
Feleségemmel, Diával, június 22.-én, Londoni átszállással utaztunk New Yorkba. A London-New York távolság 7 órás volt, de probléma mentes. Az első szakasz Chicago-ig tartott, ezt vele teljesítettük. A Chicago-Denver részt egyedül tekertem végig, majd Denverben csatlakozott Nagy Tomás és Cseke Ferenc, akikkel már közös bringás múltunk van.

- Milyenek voltak a tapasztalatok, élmények erről a szakaszról?
Itt Zoli felesége beszámolóját ajánlja, ami nagyon élethűen és közvetlenül adja vissza az élményeket. Ezt sajnos terjedelmi korlátok miatt nem idézhetjük most fel szó szerint, de érdemes ellátogatni a http://usa.notabringa.hu weboldalra, és elolvasni Dia írásait.
Röviden összefoglalva elmondja, hogy Amerika óriási ország, hatalmas városokkal, melyekbe órákba telik bejutni is. Beszél róla, hogy a végletek országa is: valamikor élménydömping fogad máskor pedig 50 km hosszú nyílegyenes út, kanyar nélkül. Az emberek viszont vendégszeretők. 3 napot töltöttek New Yorkban, ami lenyűgöző volt számukra.
A túra óceántól óceánig (Atlanti-Csendes) tartott. Innen vágtak neki az Appalache hegység húzós és hosszú kapatóinak.
Érdekességként említi a települések neveit, melyeket az Újvilágba érkező telepesek otthoni lakóhelyeikről neveztek el. Így jutottak el egy Paris nevű falucskába (Kanada) és voltak „London”-ban és „Moszkvá”-ban is.
Kihagyhatatlan volt a Niagara-vízesés, majd Detroit-ig kerekeztek. A városközpont gyönyörű, aztán szállásadóik jóvoltából meglátták Detroit másik arcát is – éjjel biciklivel, ami szintén nagy élményt jelentett számukra.
Habár az éjszakai szállásokat az esetek nagy többségében vadkempingezéssel oldották meg, a nagyobb városokban nagy segítség volt a bicajosok couch surfing-es weboldala, ahol szálláshelyet találhatnak.
Detroit után a következő szakaszhatár Chichago volt. Hogy időben elérjék, napi 111 km-es távokat kellett teljesíteniük, de ezt gyakran túlteljesítették – volt hogy napi 140 km-t is megtéve. Az út itt rengeteg tó mellett haladt el, erdőkön keresztül, és itt volt az egyik éjszakai szállásuk egy Moscow (Moszkva) nevű kis falucskában is. Az út kicsit egyhangúbb lett a kukoricamezőkkel beültetett tájon, majd elérték a Michigan-tó partvidékét. Chicagohoz közeledve aztán egyre jobban ipari jelleget öltött a táj, hatalmas kikötők, erőművek, villamos vezetékek. A városra nehéz volt szavakat találni.
Innen aztán Zoli útja – ahogy az tervezve is volt – egyedül folytatódott, mivel feleségének haza kellett repülnie. Július 8.-tól egyedül tekert a prérin, egészen Denverig, ahol július 20.-án találkozott Tamással és Ferivel.

- Visszatérve a személyes kérdésekhez: ezután sokáig távol voltál a családtól, hogy éltétek meg ezt az időszakot és távolságot?
Nyilván hiányoztunk egymásnak, de a család támogatott, és folyamatosan kísérte, támogatta utunkat és szurkolt.

- A túra második szakaszát egyedül teljesítetted. 12 nap tekerés egyedül a prérin lelkileg sem könnyű feladat. Hogyan élted ezt meg?
Már a túra előtt, és alatt is próbáltam lelkileg felkészülni, hogy milyen lesz majd egyedül, sokszor eljátszottam a gondolattal, de mégis, amint kihajtottam a Chicago Ohare reptér termináljáról, az valami egészen más érzés volt. Tudtam, hogy kemény lesz, hiszen napi 140 kilóméterek várnak rám 12 napon keresztül végig a nagy-nagy pusztaságban, de lelkileg is hosszú, magányos időszak következik összezárva magammal, gondolataimmal.
A pusztaság esővel es kemény szembeszéllel indított, de már az első nap 150 km-t magam mögött hagytam. Jött még egy hosszú nap, s láss csodát, a szél megfordult. Elértem a hatalmas Mississippi folyót, gyönyörű rendezett könyék volt ez, kellemetlenséget csak a kerékpárom hátsó kerékagyának meghibásodása okozta. Iowa City-ben találtam szervízt, 94 dollárom bánta a javítást. A város után aztán hátára vett a hátszél, majd egyre dombosabb lett a terep, küzdöttem velük, és jól elfáradtam. A Missouri folyót elérve átléptem Nebraskába, ami jóval kietlenebb vidék volt. Ahogy mondták még Iowában: "Élvezd ki Iowát, itt minden 20 km-en van egy falu, Nebraskában, már csak minden 50-en". Ipari területek, hatalmas silók, egyre több tragacs, traktor, kombájn az utakon. A hosszú meneteket egyre nehezebben viseltem, vártam már a Sziklás-hegység hágóit.  Az emberek kedvesek voltak, táborhelyet is mindig találtam, a fürdések voltak kicsit körülményesek. Erőt adott, hogy közeledett Denver, ahol ismét csapatban folytatódhat a túra.

A lelki állapotodat talán az onnan írt gondolataid adják vissza legjobban:
„Lelkileg az első napok voltak a legkeményebbek, főleg a reggelek, amikor felébred az ember, s tudatosul, hogy itt vagyok egyedül, több, mint 6000 km-re otthontól, s ez a következő két hétben nem nagyon fog változni. Aztán, ahogy felpattan az ember a bringára, úgy egyre jobb lesz. Sokat hallgatok zenét, sokat gondolok az otthoniakra (…). Innen távolról annyira más, annyira idilli az egész otthoni élet, de tudtam, hogy így lesz, mielőtt idejöttem. Érdekes, hogy az ember mindig arra vágyik, ami az adott pillanatban nem adott. Néha eljátszom a gondolattal, hogy milyen jó lenne otthon a Balcsi partján pihenni, a napon, de közben pontosan tudom, hogy ott meg pont ide vágynék vissza Amerikába világot hódítani. Szerintem az a legfontosabb, hogy az ember mindig megtalálja az adott szituáció szépségeit, amelyikben éppen van. S bár a táj nem sok széppel kecsegtet, olyan jó, mikor kilóméterekre társamul szegődik egy csivitelő színes énekes madárka, vagy kesődélután mikor már laposan süt be a Nap a nyugati égboltról jó nézni az aranyba borult végtelen tájat, az öntözőberendezések szivárványait, s jó hallgatni a kukorica suhogását az esti szélben (..). S bár néha kemény, néha hazavágyik az ember, hiszem es tudom, hogy ez a 12 nap otthonról nézve érdekes, tanulságos és szép élmény lesz számomra.”

- Denverben a találkozás Tomival és Ferivel milyen volt? Hogy vártátok?
Szuper volt, nagyon örültünk egymásnak. Tomi már nagyon várta az utat, látszott rajta, hogy majdnem kicsattant az örömtől, mikor végre csatlakozhatott. Feri hozta a szokásos visszahúzódó formáját, viszont nagyon jó kondival érkezett (rendesen felkészült). Lelkileg fáradt el a túra utolsó hetére, ezt már - velünk ellentétben - nem tudta élvezni.

A harmadik szakasz történéseiről – Denvertől San Francisco-ig, 5 és fél hét kalandjai – Tamással beszélgettem, ezért ezt itt most nem részletezem.
- Milyen volt a személyes megélése az egész túrának, a célba érkezésnek?
Hatalmas élmény volt. Fizikailag az egyedüli szakasz volt a legkeményebb, de ez adott egy hatalmas tartást a túra sivatagos szakaszára. Sivatagban inkább lelki nehézségek voltak. Nem a meleg, mert ahhoz hozzászoktunk, hanem a hatalmas távolságok, szembeszél, valamint a kevés és drága élelmiszer, mely nagyban nehezítette utunkat. Fogytam is 7 kilót! Helyette viszont kárpótolt a sok-sok grandiózus látnivaló. Amerika nyugati félteke látnivalókban sokkal jobban bővelkedik, mint a keleti, ez a fényképekből is egyértelműen kiderül.

- Milyenek voltak a tapasztalatok a túra összességét nézve (emberek, Amerika, csapat)?
Az amerikai emberek jó fejek, közvetlenek, segítőkészek. Nem gondoltam itthon, de tényleg benne van a levegőben ez a "lehetőségek hazája", meg "szabad ország" feeling. Sokkal jobban, mint Európában!!!
Tomival nagyon jól összedolgoztunk, tulajdonképpen mi ketten vittük a hátunkon az egész túrát. A Hangulatunk végig nagyon jó volt (Tomival) abszolút pozitív hozzáállással fogtunk fel mindent, így aztán kellőképp tudtuk élvezni az egész utat. Amerika hatalmas kaland volt!

Az Amerikai Egyesült Államokat átszelő kerékpártúrába a vasvári Nagy Tamás fél távnál csatlakozott be. Másik társukkal – Cseke Ferenccel – együtt július 21.-én indultak útnak repülővel Denverbe, ahova 20 órás utazás után érkeztek meg. Itt találkoztak a közben New Yorkból már eddig elkerékpározó Puskás Zoltánnal, és így a három főre kiegészült csapat nekivágott a kaland talán legszebb szakaszának, mely 5 és fél hétig és 3620 km-en át tartott, hegyeket, forró sivatagot, nemzeti parkokat, óriási kanyonokat átszelve, néha éhesen és szomjasan, de sosem csüggedve, hogy elérjék céljukat, a nyugati part egyik nagyvárosát, San Fransisco-t.

- Tamást kérdeztem, hogy miért és mikor kezdte el a kerékpártúrázást?
Mint ahogy arról feljebb már szó volt, 9 éve kezdtem komolyabban. Akkor főként azért, mert olcsó és jó nyaralási forma volt, és vonzottak a szép tájak, tetszett a jó társaság és az így megtapasztalható szabadságérzés is.

- A mostani nagy vállalkozás tervei mikor születtek meg a gondolataitokban?
Az Államokat átszelő túra ötlete körülbelül két éve született meg. Mivel én a második részébe kapcsolódtam be, ezért az első felét javarészt Zoli tervezte, a mindhármunkat érintő szakaszt pedig közösen. Ez véleményem szerint a vállalkozás legszebb és legnehezebb szakasza, hiszen át kellett kelni a Sziklás-hegységen, a Sierra Nevada hegyvonulatain és három sivatagon is.

- Milyen volt egy idegen és távoli földrészre érkezni?
Furcsa volt a távolság az itthoniaktól, az időeltolódás, mivel akklimatizálódni nem volt időnk, de hosszú és fárasztó repülőút után végül is megérkeztünk az indulási pontra, Denverbe. Mindjárt az elején köszönetet szeretnék mondani a szponzoroknak, akiknek jóvoltából profi minőségű egyen-kerekes ruhában vághattunk neki a távnak. Lenyűgöző volt mindjárt a város mérete, de sokat nem csodálkozhattunk, mivel a túratervet tartani kellett, és kapásból belevághattunk a Szilás-hegység emelkedőibe.

- Akkor tényleg nem volt idő finoman ráhangolódni!
Nem igazán. Napi 100-130 kilómétereket mentünk, de volt példa, hogy 170-nél tettük le aznapra a bicikliket. Voltak ugyan beiktatva pihenőnapjaink, de ez azt jelentette, hogy csupán 90 km-t mentünk, vagy esetleg gyalogtúráztunk és megmásztunk egy hegyet. Az éjszakai táboraink az esetek nagy részében vadkemping volt, ott ahol erre alkalmas helyet találtunk. A túratervben 4-9 napra lebontott szakaszhatárok voltak meghatározva, ezeket kellet tartani, ezen belül a napi távok változóak voltak.
Ahogy említettem, indulás után egyből nekivágtunk a Loveland hágónak, ami 3665 m magas. Ez a két nap számomra akklimatizálódás nélkül nagyon nehéz volt, kicsit a hegyibetegség tüneteit is mutattam, volt, hogy az információs táblát sem tudtam rendesen elolvasni.

- Miként folytatódott az út?
A Loveland hágó után sem lett könnyű a terep. Közel 30 km hosszú emelkedőket kellett megmászni, ez mentálisan nehéz volt, habár a szép táj segített elterelni a figyelmet erről. És egy ilyen fárasztó nap után volt, hogy a kiszemelt táborhelyről elküldtek bennünk, mivel ott nem lehetett éjszakázni. Pontosabban felpakoltak egy terepjáróra és megfelelő terepre vittek bennünk. Nehéz volt az éjszaka 3600 méteren és keményen elfáradva. Itt található az USA egyik legmagasabban fekvő városa is, a 3100 méteren lévő Leadville.
Aztán a változatosság kedvéért újabb feladat állt előttünk: az Államok legmagasabb hágójának, a 3690 méteren lévő Independence-nek a megmászása. Ez az USA 2.-ik legmagasabb aszfaltozott hegyi útja. Érdekességképpen megemlíthető, hogy Európában a legmagasabb ilyen út a 3394 méteren lévő Pico Veleta (amit Tomiék már szintén megjártak)

- Hogy fogadtak bennetek az ottani emberek?
Nagyon kedvesek és segítőkészek voltak. Jól esett, hogy szurkoltak nekünk: tapsoltak, dudáltak, és ez mindig feldobja az embert.
Aztán ismét változott a táj, és ezzel együtt a túra képe is. Jöttek az újabb kihívások.
Érintettük Aspen-t és megérkeztünk a Colorado folyóhoz. Itt már lassan kezdett sivatagosodni a táj, és emelkedni a hőmérséklet. Elhaladtunk azon a helyen, ahol a nagy vonatrablás történt. A legenda szerint még mindig ott van elrejtve a zsákmány valahol a sziklák között, mivel még nem találták meg azt.

- Hogy bírtátok a forróságot, a szomjazást?

Megérkeztünk Utah államba és egyúttal a sivatagba is. Ami itt szó szerint életfontosságú az az, hogy az embernél legyen mindig a szükséges mennyiségű folyadék. Ilyen körülmények között ez 5-6 litert is jelent. Ezzel kapcsolatosan belekerültünk egy nagyon komoly helyzetbe is. Már jópár kilóméterrel a hátunk mögött az aznapi célállomás Cisco város volt. Gondos számításaink szerint az addig hátralévő kb 90 km-re bőven elegendő vízkészlettel vágtunk neki a sivatagnak. Már nagyon ki voltunk fáradva, és folyadékkészletünk is a végét járta, de nagyon bíztunk benne, hogy a következő domb mögött már ott lesz a város. Ami aztán egyszer csak fel is tűnt, azonban legnagyobb meglepetésünkre embereknek nyoma sem volt! Elhagyott házak, utcák, lakókocsik! És persze víz sehol! Este 9 óra volt, vizünk kb egy liter, ami ott nem sokra volt elég és a következő vízvételi hely a térkép szerint kb 80 km-re van! Most mit lehet tenni? Este még tekertünk egy keveset, és reggel korán útra keltünk, hogy minél kevesebben kelljen a forróságban mennünk. Végső elhatározásunk az volt, hogy nincs más választás, le kell tekerni a Coloradohoz, és akármilyen is a vize – volt nálunk vízfertőtlenítő tabletta – iszunk abból. Azonban ott ért a következő meglepetés: a folyóhoz az azt szegélyező sziklafal miatt nem lehetett lejutni! Tovább kellett tekernünk, segítséget nem tudtunk hívni (nem volt térerő), és majdnemhogy szó szerint életmentő volt, hogy teljesen váratlanul egy farmra vetődtünk a folyóvölgyben, ahol végre ihattunk és feltölthettük készleteinket! Érdekesség, hogy az itt felvett fejenként 7 liter vízből csupán 1 liter maradt, mire odaértünk, ahova 1 literrel kellett volna tekernünk!

- A továbbiakban merre jártatok?
Sorra jöttek a szebbnél szebb tájak, érdekességek, amik kivétel nélkül lenyűgöztek bennünk. Az Arches Nemzeti Park különleges szikláival, a Wilson Arch sziklaíve, az út mellett futó vadlovak, és jártunk azon a ponton is, ahol az ismert filmben Forrest Gump úgy döntött, hogy visszafordul és nem fut tovább.
A Monument Valley látványosságai már Colorado államban vannak – ahol még jobban sivatagos jelleget öltött a táj – majd Arizonában porviharban és volt hogy kisebb forgószél kellős közepén tekerünk, s meglátogattunk a Navajo indiánok rezervátumának központját is.
Aztán elérkeztünk túránk egyik jellegzetes pontjához, a Grand Kanyonhoz. Itt a Colorado folyó 1800 méter mélyen folyik a fennsík pereme alatt, és a völgy szélessége a 7-től a 20 kilóméteres távolságig terjed. Leírhatatlan és lenyűgöző volt az táj és az érzés, amit személyesen átéltünk! Elkápráztattak bennünk a monumentális méretek, a gyönyörű színek – főleg a naplementében csodálatosak a vörös sziklák -, hihetetlen volt ott lenni!
Tettünk túrákat a kanyon mélyére, majd folytattunk utunkat.
Itt volt, hogy kb 30 kilóméteren keresztül haladt előttünk egy esőfelhő, és mi azt követtük, várva, hogy mindig tovább menjen, nehogy nagyon belehajtsunk és elázzunk.
Mivel volt egy kis előnyünk a terveinkhez képest, tettünk egy kis útvonal módosítást, és a Cottonwood kanyon felé vettünk az irányt. Itt is sivatagon kellet keresztül mennünk – kövek, homok és por, száraz növényzet, nyílegyenes, végeláthatatlan egyenesek -, ráadásul az út 30 km-t ment aszfalton, majd 70 km-en keresztül földútra váltott, majd ismét 30 km aszfalt következett. Folyadékkal most is jól feltankoltunk, de azért okozott némi kapkodást, amikor Zoli vizesüvegje leesett, és a kilukadt flakonból folyni kezdett a víz. Gyönyörű éjszakák voltak ezen a tájon! Mivel semmi fényszennyezés nincs, és a levegő is tiszta, káprázatos volt az éjszakai égbolt. Nappal pedig a soha nem látott vörös-fehér sziklák késztettek csodálkozásra bennünk.
Majd egy pihenőnap keretében bejártuk a Bryce kanyont, megcsodálva tűhegyes a 10-től a 100 méteres magasságot is elérő szikláit, ahol a vörös és fehér színeket néhol fűszerezte a sziklák közt növő fenyőfák zöldje, és ahol némelyik hasadék szélessége csupán 5 méter körül volt.

- Ahogy látom, szinte egymást érték a táj és a természet szépségei!
Igen, még felsorolni is nehéz. A nemzeti parkok, az állatvilág – vadlovak, bölények, mókusok, szarvasok -, a táj folyamatos látnivalót kínált. A Zion Nemzeti Park sziklái ismét más jellegűek voltak, mint az eddig látottak, mintha valamit nagy víz vagy sárfolyás megkövesedése lett volna némelyik, vagy nagy élmény volt a patak medrében vezető sétaút, de az is, amikor egy 3 km hosszú alagúton csak úgy engedtek át bennünk, hogy a rendőr megállított egy furgont, és annak a platójára cuccoltatott fel!
Aztán ismét következett a sivatagos táj hosszú egyeneseivel, vörös szikláival, száraz növényeivel, a reggel 10-kor már 30 fokos hőségével, ami szépen 40-45 fokra ment fel nappal. Volt, hogy másfél hétig felhőt sem láttunk!
Így érkeztünk meg a sivatag közepén épült Las Vegasba, ahol egy családnál volt a szállásunk. Másfél napot szántunk a városra. Felmentünk a 110 emeletes Stratosphere Kaszinó tetejére, megcsodáltuk a város, a kaszinók fényeit, és persze nem hagyhattuk ki, hogy ne próbáljuk ki őket! Persze csak 1 dollár téttel, ami azonban kapásból nyert és 2,5 dollárt hozott! Ezzel az összeggel nem mertünk a Mirage kasszájához menni, ezért inkább tovább játszottunk, és persze rövid időn belül el is vesztettük! A Bellaggio-ba kerékpárjainkkal együtt keveredtünk be, de innét rövid időn belül kitessékeltek bennünk.

- Ezután túrátok talán legkeményebb szakasza következett!
A civilizáció után aztán ismét visszatértünk a Mohave sivatagba, ahonnan visszanézve Las Vegas magas épületei még jó ideig láthatóak voltak. Azonban mi már inkább előre néztünk, hiszen előttünk állt a Föld egyik legszárazabb és legmelegebb vidéke, a Death Valley! A völgy már Kalifornia államban terül el, és évi 50 mm-nél kevesebb a csapadék, az is nagyrészt pár alkalommal hullik le, és van, hogy évekig nem esik az eső! A tájegység nagy része a tengerszint alatt helyezkedik el, viszont több ezer méter magas hegyek határolják. A dombok és hegyek homokból és apró kövekből vannak, itt mérték a legmelegebbet 57 C Fokot, ez az USA legszárazabb vidéke és itt van a legalacsonyabb pontja is. Erős és forró szél fúj. A helyiek autóval is meggondolják, hogy ide jöjjenek, és egy helyen mondták, hogy bicikliseket szinte nem is lehet erre látni. Mostanában két csoport járt erre, de azok tavasszal és ősszel vágtak át a völgyön, és nem a legmelegebb nyárban. Az aszfalt olyan meleg volt, hogy nem lehetett rajta sokáig állni, és persze, hogy itt kaptam defektet. A bringa váza olyan forró volt, hogy alig tudtam megfordítani a szereléshez, hamar el kellett engedni! Találkoztunk egy csapat Harley-sal, akik minket látva elengedték a kormányt, és megtapsoltak – ami nagyon jól esett – és volt, hogy videóztak bennünk a kocsikból. Ebből is látszott, hogy kerékpárral nem szoktak errefelé gyakran járni! És Zolinak itt lett meg a túra 6000.-ik kilóbétere! Persze vigyáztak ránk: a ranger-ök óránként jöttek el mellettünk, és kérdezték, hogy minden rendben van-e? Óriási volt a forróság, de szerencsésen átértünk a Death Valley-n.

- Azonban ezután sem volt könnyű az út!
Nem, mert a tengerszint alatt lévő völgyből kapásból fel kellett kerekezni 1600 méterre, majd onnan le 300-ra, a Paramint völgybe, ami még mindig sivatagos táj. Itt a gyakorlatozó vadászgépek húztak el a fejünk fölött, gyakran olyan alacsonyan, hogy szinte a számokat le lehetett volna olvasni róluk. És megérkeztünk az Egyesült Államok legmagasabb hegycsúcsához, a Mount Whitney-hez, ami 4421 méterrel van a tengerszint felett. Itt találkoztunk először az „Aktív medvezóna” táblával, miközben egy kb 19 km hosszú emelkedőn 1300 méterről feltekerünk 2500 méterre. A medvéket amúgy tényleg komolyan kellett venni. Olyannyira, hogy a kijelölt sátrazó helyen sem mertünk sötétben nagyon a sátrunk mellől eltávolodni! Aztán egy „pihenőnap” következett, amikor is megmásztuk a helyet. Hajnali fél 6-kor indultunk és 4/4 12-re értünk a csúcsra. Mivel ez egy 38 km hosszú túra, több mint 1900 méter szintemelkedéssel, általában két nap alatt szokták teljesíteni, de mivel nekünk csak egy napunk volt rá, ennyi alatt teljesítettük. Érdekesek voltak a hegytetőn élő mormoták, akik annyira megszokták az embereket, hogy amikor kinyitottuk konzervjeinket, a hangra azonnal kidugták fejüket a sziklák közül.

- Lassan közeledtetek célotokhoz és a túra végéhez. Milyen látnivalók voltak még addig?
Ezután még egy komolyabb, 3000 méteres hágót kellett leküzdenünk, melynek meghódítására 1200 méterről indultunk, és a teteje a Yosemite Nemzeti Park bejárata. Jólesett a változatos táj a kopár és kietlen sivatag után. Óriási mamutfenyők, és a park nevezetességei: az El Capitan szikla 1000 méter magas függőleges fala, és a Half Dome nevű szikla félbevágott kupolára emlékeztető alakja csodálatos volt. Az állatvilág is gazdagabb volt errefelé: medvék, pumák élnek a parkban, és ott voltak az emberekhez szokott szarvasok és mókusok is. Ránk fért itt egy pihenőnap kisebb túrákkal.
Aztán tényleg a célegyenesbe fordultunk. Még átkeltünk az alig 300 méter magas parti hegységen, aminek az az érdekessége, hogy csekély magassága ellenére a keleti oldalán nagyon meleg, a nyugatin – az óceán felől – pedig ehhez képest nagyon hideg van.
Volt egy berendezett út melletti szállásunk is: a kidobott bútorokon rendezkedtük be egy éjszakára!
És végre elértük a Csendes-óceánt! Zolinak itt lett meg az óceántól-óceánig útja, amit egy jó fürdéssel ünnepeltünk meg.
A partvidék merőben más volt, mint a mögöttünk hagyott tájak. Egymást érték a kisebb-nagyobb városok, nyugodt volt a táj, és tényleg olyan volt, mint amikor már a célegyenesben van az ember. Közben ismét egy kerek kilométer lett meg, ezúttal a 7000.-ik, amit Zoli a túrán teljesített!

- Milyen volt a megérkezés? Milyen érzéssel töltött el?
Jó volt megérkezni San Fransisco-ba, örültem és éhes voltam. Jó volt, hogy végre ide értünk, magunk mögött tudva annyi kilómétert és megannyi szép élményt, de éppen e miatt, hogy vége van ennek a túrának, kicsit szomorú is voltam. Persze az otthoniak is hiányoztak, és ez kicsit vígasztalt. Pénteki napon érkeztünk meg, a gépünk vasárnap indult, így volt egy kis időnk megnézni ezt a szép várost. Nem hagyhattuk ki a 3 km hosszú Golden Gate-et, megjártuk San Fransisco utcáit, megünnepeltük Zoli és Feri születésnapját, megnéztük az Alcatraz-t, igaz, csak messziről, mivel előjegyzést követően, több napos várakozási idő után lehet csak látogatni, és a Golden Gate közelében kerestünk magunknak éjszakai szállást. Hajnalban megcsodáltuk a város felett lévő ködöt, majd kisütött a nap, és mi indultunk a reptérre, hiszen indult a gépünk haza!

- Mit tudnál összegzésként elmondani, lezárva ezt a nem mindennapi élményt?
A túra az eddigi legjobb túrám volt, élveztem minden percét, az első pillanattól az utolsóig, nehézségei és kihívásai ellenére. Öt és fél hét alatt 3620 kilómétert tekertünk le, és ez alatt sem egészségügyi, sem jelentősebb technikai problémánk nem volt, nagyon jól éreztük magunkat. Olyan dolgokat tapasztalhattunk meg, amelyeket itthon nem tudtunk volna. Sok hasonló dolog van az Államokban, mint nálunk, azonban minden sokkal-sokkal nagyobb. Ismét bebizonyosodott, hogy egy ilyen túrán nem csak fizikálisan, hanem fejben, mentálisan is ott kell lenni. Ehhez hozzájárult az, hogy olyan helyeken járhattunk, amiről álmodni sem mertünk volna, arról pedig végképp nem, hogy ezeket kerékpárral járhatjuk be, s ez nagyban feldobott és ösztönzött bennünk! Sokkal jobban meg lehetett ismerni a tájat, az országot, az embereket úgy, hogy bringázva sokkal közelebb kerültünk hozzájuk. Ahogy több helyi mondta is nekünk, hogy mi sokkal jobban megismertük az ő országukat, tájaikat, mint ahogy azt ők megismerték.

Azt gondolom, hogy ezek tényleg nem mindennapi élmények és nem mindennapi teljesítmény, amihez kell elhivatottság, odaszánás, kemény munka és mindezek mellet egy jó értelemben vett lazaság is. Jó, hogy vannak ilyen emberek, és jó hogy vannak ilyen kalandok. És köszönet, hogy megismerhettük őket. Ahogy igy az év vége felé tekeri órája mutatóját az év mi mást is kivánhatnék, kerékpáros olvasóinknak és riport alanyaimnak mint sikerekben gazdag új esztendőt 2014-ben is sok szép élményt, és természetesen megannyi sikeres kilométert, hogy álmaik valóra váljanak.

Telek Lajos
Fotók Puskó Zoltán archiv

A riport szponzora:

Predaj a servis bicyklov - Mihálko, Hasičská 3, 943 01 Štúrovo
Otváracie hodiny: Pondelok až Piatok 09:00 - 16:00, Sobota09:00 - 11:00
+421 907 980 547, mihalko@mihalko.eu

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Egy kis árva, szende szemét,
Egy nap, kinyitotta szemét,
Gondolata támadt írni-
Idegen kukába szakadt
Szemét-rokonának elsírni
Sorsát, mely biz keserű,
Mióta rácsapott a seprű.

Kedves jó távoli rokon!
Kérlek, ne vedd tőlem zokon,
Hogy most, ezen nyomban,
Elsírom neked, néhány sorban
Sorsom,amely vigasztalan.
Mikor, kidőltem a kukán
-    Úgylátszik, egy kissé bután-
Nem ügyeltek eléggé rám
S leperegtem a kukám oldalán.

Azóta hánykódom jobbra-balra,
Rugdosnak oldalba –
Gyűrt képemről eltűnt mosolyom,
Szomorú lett szemét-sorsom!
A minap is fáradtan, kábán,
Hevertem a széles járdán,
Ráncaimat takargatva
Várva a nagy pillanatra,
S már-már úgy tűnt:nem hiába!

Egy szőkeség, egy tünemény,
-    Szemében szemét-lobbantó
Fény –
Mellém lépett, s lehajolt,
De a többi szomorú volt!
Lehet, hogy tán pénznek nézett,
Alig emelt fel a drága,
Máris repültem a kukába!

Mostani szűk lakhelyemre,
Mely –láss ilyet, szemét elme!
Kényelmetlen, hideg és cúgos,
Nem a szokott forma,
Nem is púpos.
Mégis, ez az én otthonom,
S már csak arra vágyakozom,
Hogy majd Veled, kisimulva,
Hengerek közt megifjodva.
Találkozzam, jobb napokban,
Valahol egy meleg,
Papírboltban...

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

V predvečer Vianoc dostali občania obce Palárikovo najkrajší darček v podobe novučičkého Wellness centra, ktoré v priebehu roka vyrástlo v sídle Poľno sme. Investor, majiteľ poľnohospodárskych podnikov Ing. Zoltán Černák realizoval dielo, ktoré má tie najvyššie ambície v oblasti rekreačno - relaxačných služieb.

Komplex je vybavený modernými technológiami a zariadeniami, ponúkajúcimi dokonalú regeneráciu. Atraktívne možnosti športu i zábavy ponúka najmä veľký bazén s protiprúdom, vodopádmi, masážnymi tryskami i perličkovým kúpeľom. V ponuke sú aj tri druhy sauny, špičková posilňovňa, priestory na masáže i posedenie v bare s občerstvením. Ing. Zoltán Černák v príhovore na slávnostnom otvorení zdôraznil, že realizáciou výstavby Wellness centra sa podarilo naplniť jeho hlavný zámer, dať svojim spolupracovníkom zamestnaným v poľnohospodárskych firmách zariadenie, ktoré im pomôže zotaviť sa po ťažkej práci. Rovnako tak jeho cieľom bolo dať možnosti regenerácie palárikovským športovcom, futbalistom, občanom Palárikova i deťom zo základnej školy, ktoré tu môžu absolvovať plavecký výcvik.

Čestnému občanovi Ing. Zoltánovi Černákovi vyslovil veľké poďakovanie za príspevok k rozvoju obce Paárikovo, jej starosta Dr. Bernard Roštecký, ktorý okrem iného povedal: „Toto dielo je významným rozvojovým prínosom pre dedinu. Zaraďuje Palárikovo medzi najdôležitejšie centrá pre oddych a rekreáciu. Výrazne posilňuje turistický potenciál Palárikova, ktoré teraz okrem národných kultúrnych pamiatok - kaštiela, drevenej vodnej veže kostola sv. Jána Nepomuckého a anglického parku (mimochodom, ten teraz absolvuje generálnu rekonštrukciu za 400 tisíc Eur), ponúka aj rekreačno relaxačné služby na vysokej úrovni. A je to vďaka Ing. Zoltánovi Černákovi, ktorý ma veľmi dobrý vzťah k Palárikovu.

Slávnostnú atmosféru otvorenia Wellness centra umocnilo vystúpenie umelcov, ukážka synchronizovaného plávania i rozsvietenie vianočného stromčeka pred vstupom do centra. Pri stromčeku hostí pozdravil bývalý prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster, s ktorým si prítomní zaspievali Tichú noc.

Slávnostné nedeľné podujatie pokračovalo v Dome kultúry kde palárikovskí poľnohospodári na tradičných Kukuričných dožinkách bilancovali hospodárske výsledky roka a riaditelia jednotlivých podnikov odovzdali dožinkové vence prezidentovi SR Rudolfovi Schusterovi, Ing. Zoltánovi Černákovi a starostovi obce Dr. Bernardovi Rošteckému

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

"Nové Zámky majú zo všetkých slovenských miest najviac verejných terminálov s bezplatným prístupom na internet" stálo v titulke novín v októbri 2006. Internetové infokiosky mali byť výkladnou skriňou vedenia mesta - dať moderné infotechnológie do služieb obyvateľov, navyše bezplatne a hneď na desiatich miestach v meste - to veru mohli závidieť i obyvatelia oveľa bohatších a väčších miest, ktoré ale nemali šťastie na tak inovatívne a perspektívne uvažujúcich otcov mesta ako my...

Nedávno, po 8-mych rokoch od začiatku projektu, bola podpísaná zmluva, ktorou Nitriansky samosprávny kraj financujúci prvých 5 infokioskov, tieto odovzdal mestu za symbolické 1 Euro. Spolu s ďalšími 4-5 terminálmi, ktoré si mesto dodatočne nainštalovalo, tak hovoríme o technologickom parku v hodnote cca 2.5 milióna korún, ktorý však v skutočnosti obyvateľom mesta život nijako neskvalitnil a miesto prestíže priniesol vedeniu mesta iba ďalšiu blamage. A musíme dodať, že celkom zaslúžene a plnou mierou vlastnou vinou... Ak sa mestský úrad nedovtípil sám, ako je potrebné tieto zariadenia používať v prospech verejnosti, najneskôr od februára 2011 to presne vedel z interpelácie-návrhu poslanca Bónu, ktorý žiadal 3 zmeny v spôsobe používania info-terminálov:

1. Centralizovať ich správu a začať sledovať ich využitosť. Na stránkach mesta zobrazovať štatistiky využitosti každého infokiosku (napríklad formou 48-hodinového grafu). Tento jednoduchý krok zabezpečí, že verejnosť bude môcť priebežne kontrolovať využitosť týchto zariadení, a upozorniť na prípadné výpadky (v súčasnosti často prejdú týždne, kým kompetentní zasiahnu). Bude tiež hneď vidno, či sú optimálne umiestnené. Pre najmenej využitý infokiosk možno hľadať lepšie miesto.

2. Odstrániť blokovanie internetového obsahu obsahu a uvoľniť na infokioskoch plnohodnotný internet. Filtrovanie nevhodného obsahu je dostatočné nastaviť na úrovni webového prehliadača. Dnes, možno browsovať len asi po 30 internetových adresách, čím sa úžitková hodnota terminálov z hľadiska občana úplne minimalizuje.

3. Do jednotlivých infokioskov nainštalovať wifi-routre, čím mesto za symbolické náklady cca 300 Eur získa 8 wifi-spotov. Bezplatný internet sa tak objaví napr. na železničnej stanici, autobusovej stanici, atď.

Žiadna z týchto zmien sa však nerealizovala a preto samoobslužné terminály ostali futuristickými atrapami v našom meste, každá v hodnote cca štvrť milióna korún plus prevádzkové náklady.

Ak sa raz bude niekto pýtať, kde pramenili chronické potiaže novozámockej samosprávy na začiatku 21. storočia, príbeh infokioskov mu dá odpoveď na to, ako môže i najlepšia idea stroskotať na ľahostajnosti, predstieranej neschopnosti a celkom úprimnom pohŕdaní občanmi a ich potrebami.
Tento príbeh skúmaný osve sa javí ako holý nezmysel, veď nápad obmedziť Internet na 30 vopred určených adries je zjavný idiotizmus. Ak ho však umiestnime do kontextu iných podobných info-projektov mesta - ako sú NZTV, Castrum Novum, fiktívny špedičný Logportál, alebo prázdne optické trasy pod predraženými chodníkmi, potom sa začína rysovať určitý systém, obeťou ktorého sa projekt info-kioskov mohol stať. Jednoducho nemohol fungovať dobre, lacno a racionálne, aby nespochybnil systém ako celok...

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Vypočujte si novoročný príhovor primátora Štúrova Mgr. Jána Oravca. Hallgassák meg Mgr. Ján Oravec párkányi polgármester újévi köszöntőjét.

{youtube}BQC_3fqsPl0{/youtube}

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Isten éltesen minden kedves olvasót, aki időt nem kímélve 2013-ban velünk volt, és Isten éltesen minden olvasót aki 2014-ben velünk lesz!
Az "Egy csésze kávé" olvasóinak kívánok sikerekben gazdag új esztendőt, minden házba szeretettet, és meleg kemencét, minden éhes szájnak ételt italt bőségben. Mindenkinek egy zsák szerencsét és három mázsa egészséget...
Minden olvasónak pedig sok izgalmas riportot ígérek 2014-ben is!
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Na týchto stránkach sme sa privatizačnému príbehu Elektrosvitu venovali niekoľkokrát a v miere, ktorá zodpovedá významu tohoto podniku pre zamestnanosť v meste i jeho širokom okolí. Krach podniku znamenal stratu každodennej obživy pre tisícky novozámockých rodín, katastrofu rozsahu živelnej pohromy, z ktorej sa mesto nespamätalo dodnes.

Na pozadí veľkého privatizačného dobrodružstva sa odvíjali i príbehy malé, individuálne. Pisateľ listu, ktorý nižšie publikujeme, nevedel, že v decembri 1993 sa uskutočnilo zasadnutie vedenia podniku za prítomnosti podpredsedu vlády J.Tótha a predsedu OV HZDS V. Vicena, na ktorom padlo rozhodnutie podnik nepredať zahraničnému záujemcovi, ktorý ho jediný mohol zachrániť  (zástupcovia fy "PHILIPS" navštívili podnik na jeseň r. 1993).
Odstránenie profesionálov, ktorí dohodu so zahraničným partnerom pripravovali, bolo len logickým dôsledkom tohoto rozhodnutia.  Nešlo teda o náhodný nevďak, či individuálne zlyhanie generálneho riaditeľa voči jedinému zamestnancovi. Emil sa takto "odvďačil" celému podniku, nám všetkým. Možno by bolo bývalo naozaj lepšie, keby bol svojho času zostal na prezenčnej vojenskej službe plné 2 roky a keby sa aj po nej bol býval v pracovnej dobe venoval radšej práci a nie štúdiu práva...

Histórii podniku Elektrosvit a jeho privatizačnej kauze sme sa venovali v článkoch:

2012.04.11 Elektrosvit, 1998. Zánik novozámockých priemyselných podnikov po roku 1989
2012.04.23 Chronológia vývoja v a. s. Elektrosvit Nové Zámky po r. 1989
2013.05.22 Nové kamienky v mozaike privatizačného príbehu novozámockého Elektrosvitu a.s. (aktualizované)
2013.05.27 Finále privatizačného príbehu a.s. Elektrosvit Nové Zámky
2013.06.08 "Z pohľadov väčšiny vašich pracovníkov sa dá dobre vyčítať , že stále myslia na zlodejinu..."
2013.06.09 Z histórie priemyselných a poľnohospodárskych podnikov novozámockého okresu I. Elektrosvit
2013.08.02 Továrenský komín Elektrosvitu - 40 ročný... / 40 éves az Elektrosvit gyárkéménye...
2013.08.05 Návšteva pracovníkov Elektrosvitu vo Švédsku a Dánsku 16.-25. januára 1975
2013.08.07 Osudy rekreačného zariadenia odborárov z Elektrosvitu na Počúvadle pri Banskej Štiavnici

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Nedávno sme recenzovali knihu holandského autora vydaného vydavateľstvom Oxford Presss v r. 2005, v ktorej mladý historik pojednáva o povojnových osudoch maďarskej menšiny v Československu opierajúc sa o korektné pramene - diela K. Janicsa a K. Vadkerty. Dnes sa budeme venovať ruskojazyčnej recenzii trilógie K. Vadkerty, ktorá recenzia  vyšla v r. 2007 v odbornom historickom časopise “Российские и славянские исследования” (Ruské a slovanské túdie) vydávaného pod záštitou Bieloruskej štátnej univerzity v Minsku.

Autor A. P. Saľkov začína článok:

"Monografia "Maďarská otázka v Československu v r. 1945-48" vyšla z pod pera patriarchu slovenskej historickej vedy Katalin Vadkerty (1928). Košícký vládny program ... predpokladal okamžité vysídlenie z ČSR Maďarov (ako aj Nemcov), ktorí sa  usadili v krajine po Viedenskej arbitráži 2. 11. 1938 a tiež odňatie občianstva tým, ktorí asistovali pri rozpade ČSR a nevynakladali úsilie na jej obnovenie. V podmienkach chýbajúcej zákonodárnej bázy to naštartovalo proces "divokého vysídľovania" a uplatňovania princípu kolektívnej viny Maďarov, ktorých na území ČSR žilo na konci vojny  700-800 tisíc. V máji-auguste 1945 boli prijaté dekréty E. Beneša, stereotyp Maďara ako odvekého nepriateĺa Slovákov bol však rozśirovaný ďalej. Masové zatváranie do internačných táborov a deportácie boli prerušené až po Postupimskej konferencii."

A. P. Saľkov v ďalšom texte uvádza okolnosti podpisu medzištátnej dohody o výmene obyvateľstva 27. februára 1946 a pozastavuje sa nad jej nevykonateľnosťou z dôvodu nedostatočného počtu Slovákov v Maďarsku: "Moskva sa vyhla úlohe sprostredkovateľa a proces prebiehal bolestivo na dvojstrannej báze. Onedlho sa pre Prahu stalo očividným, že uskutočniť úmysel vysídlenia maďarského obyvateľstva južného Slovenska sa nepodarí. To vyvolalo akciu nazvanú "reslovakizácia" (ktorú maďarskí historici nazývajú "slovakizáciou"). Situáciu ďalej komplikovalo, že išlo o obyvateľstvo, ktoré v závislosti od vládnuceho režimu niekoľkokrát menilo svoju národnosť, deklarujúc sa to za Slovákov, to za Maďarov. V r. 1946—1948 sa časť Maďarov dobrovoľne-nútene prihlásila za Slovákov (po ukončení kampane sa začiatkom 50-tych rokov sa väčšina z  nich vrátila k maďarskej národnosti). S cieľom likvidácie kompaktných území obývaných Maďarmi úrady organizovali ich deportácie do sudetských oblastí odkiaľ vysídlili Nemcov. Niektorí Slováci presídlení z Maďarska boli tiež presunutí do Sudet, a stále boli nútení koexistovať s Maďarmi."

Autor sa v záverečnej časti venuje genéze vzniku trilógie, ktorá postupne vychádzala v samostatných publikáciách "Deportácie", "Vnútorná kolonizácia a výmena obyvateľstva" a "Reslovakizácia"  v r. 1993-1999. Vyzdvihuje jej bohatý śtatistický aparát, ktoré čísla sa podstatne rozchádzajú s dátami publikovanými ruskou historiografiou ("Чехия и Словакия в ХХ веке. Очерки истории. М.: Наука, 2005, с. 32—35" / Česko a Slovensko v 20. storočí. Historické eseje, Moskva Nauka 2005).

"Pramenná a historiografická báza používaná autorkou si zaslúžia plnú úctu. V špeciálnom, vyše 100-stánkovom dodatku publikuje 32 nových dokumentov zo Štátneho ústredného archívu (Praha), Slovenského národného archívu (Bratislava), Archívu Ministerstva zahr. vecí (Praha), Archívu rukopisov Maďarskej akadémie vied. V prílohe sú publikované aj 4 protestné memorandá maďarských intelektuálov zo Slovenska, čo zaručuje knihe všestranný pohľad na skúmané obdobie."

A. P. Saľkov sumarizuje význam knihy nasledovne: " K. Vadkerty napísala fundamentálnu monografiu, ktorá sa stala zjavením nielen v slovenskej historickej vede, ale aj v európskej historiografii zaoberajúcej sa etnickými procesmi vo východnej Európe."

O knihe a vzťahu slovenkej historickej obce k nej sme písali tu...

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Nestáva sa každý deň, aby človek naďabil na 1000 stranové memoáre slovenského autora. A to je prípad jazykovedca, slavistu, literárneho kritika a historika dr. Ruda Brtáňa (1907-1998). Dielo o to úctyhodnejšie, že je iba skráteným fragmentom autorovho rukopisu...

S dr. Rudom Brtáňom si 20. storočie zahralo tragikomickú overtúru. Syn gazdu, podkrivánskeho sedliaka - evanjelického kurátora z Hýb, sa ako jediný zo 6-tich súrodencov dostal na štúdiá. A keďže bol súčane chudobný i talentovaný, nevenoval sa zábavkám a dievčatám, ale všetky sily vrhol na štúdium a vo voľných chvíľach písal básne.

Po dôkladných štúdiách na filozofickej fakulte v Prahe (do roku 1930, profesori: Janko, Weingart, Fischer, Vlček), v Bratislave u Pražáka a pobyte v Nemecku (od apríla 1931) získal doktorát (máj 1932) a od r. 1932 začal učiť na gymnáziu v Martine, neskôr (od sept. 1934) na Grösslingovej ul. v Bratislave. Súčasne sa pripravovať na habilitáciu za vysokoškolského docenta u českého profesora bratislavskej univerzity Wollmana.

V tom čase bol pre Brtáňa svet gombička, mladý vzdelaný evanjelik mal na Slovensku dôkladne vyčistenom od neslovenskej úradníckej a akademickej inteligencie všetky dvere otvorené. Kariéru si dláždil žiadosťami posielanými na MŠANO, ktorým bolo zvyčajne prajne vyhovené. Darilo sa mu aj v osobnom živote. V auguste r. 1936 sa priženil do jednej z najváženejších bohatých martinských rodín Vančovcov a zobral si za ženu svoju bývalú žiačku, o 9 rokov mladšiu Ruženu (Rybu) Vančovú. Jeho svokor - právnik dr. Miloš Vančo bol predprevratový Slovák, v roku 1918 člen SNR, počas ČSR podpredseda a v rokoch 1937 - 1938 predseda Slovenskej národnej strany, funkcionár MS a MSS, člen správnych rád viacerých spoločností, šéfredaktor Národných novín, od decembra 1938 do marca 1939 minister pravosúdia autonómnej vlády, až do konca vojny poslanec slovenského snemu.

Brtáň sa právom domnieval, že ako najkvalifikovanejšiemu slovenskému slavistovi so skvelou jazykovou výbavou (okrem nemčiny, poľština, srochorvátština, ruština, francúzština) mu je predurčená univerzitná profesúra, ale na jeho smolu rovnako súdil aj jeho školiteľ, ktorý zo strachu o vlastné miesto jeho habilitáciu všemožne zdržiaval. Voľbou témy (barokový slavizmus), i vyslaním Brtáňa na rok do Poľska, neskôr do Juhoslávie, sa Brtáňov akademický postup pozdržal a hektickými politickými udalosťami na jeseň r. 1938 a jar 1939 načisto prekazil. Nestal sa docentom ani vtedy ani nikdy neskôr.

Do októbra 1943 žil s rodinou v Bratislave na Hlbokej ceste č. 7 (susedia E.B.Lukáč, Janko Alexy, Rezsö Szalatnay), kde učil na Cvičnom gymnáziu na Kozej ulici č.2, keď sa na svoju smolu sa nechal svokrom presvedčiť, aby sa vzhľadom na neisté vojnové časy presťahovali do Martina.

Počas sťahovania ho postihla katastrofa - sťahovací voz prevážaný na železnici chytil iskru a vzbĺkol. Za obeť ohňu a následne zlodejom padol nielen nábytok, zvršky a celé veno bohatej nevesty, ale skazu vzali aj knihy a rukopisy nádejného jazykovedca. Toto nešťastie ako keby predznamenalo následné 25 ročné trápenie sa v Marine - Brtáň sa dve desaťročia snažil o návrat späť do Bratislavy, čo sa mu podarilo až v dôchodkovom veku...

Svokor im v Martine prenajal byt v novopostavenom "Vančovom dome". "Schöne Rudi", ako Brtáňa za chrbtom prezývali švárne Martinčanky, učil na gymnáziu a voľný čas trávil v zaprášenom archíve Matice slovenskej objavovaním pre národ zabudnutých trúženíkov ducha. Tento spôsob života bol málo inšpiratívny pre jeho mladú ženu, ktorá od neho v apríli r. 1944 utiekla zanechajúc ho s dvomi malými dcérami. (Pamäti Ruženy Jamnickej - Ryby sme predstavili tu...)

Augustové povstanie zastihlo Brtáňa v Martine na povstaleckom území, preto na základe mobilizačnej vyhlášky narukoval do povstaleckej armády. Medzi jeho najvýznamnejšie počiny patrilo obstaranie pre povstalcov 5 miliónov korún z Ružomberskej banky a samotný návrat domov po rozpustení povstania. Do rodných Hýb sa mu podarilo "prebiť" bez toho, aby ho zastrelili Nemci, Gardisti, či ruskí partizáni. Neskôr mu svokor zaobstaral nemecký preukaz keď presvedčil Nemcov že ide o popleteného profesora ktorý ani nevie strieľať. Tak sa šťastne dostal do Martina.

Aj na konci vojny zasahoval v prospech národa - keď videl, ako sa Nemci usalašili v priestoroch Matičného múzea v Martine a nešetrne nakladajú s cennými zbierkami, vyšiel z komína, kde sa skrýval, a svpjou bezchybnou nemčinou presvedčil nemeckého veliteľa, aby zbierky, budovu ani Martin nezničili.

Po ukončení vojny sa zamestnal na ministerstve informácií v Bratislave a starí známi Clementis a Novomeský ho ako kultúrneho atašé vyslali do Moskvy skúmať Sreznevského pozostalosť. Po návrate z Moskvy v dec. 1945 (striedal ho Miloš Krno) pôsobil od r. 1946 do júna 1948 ako poslanec SNR za Demokratickú stranu. Keďźe v Bratislave sa mu nepodarilo získať zamestnanie ani byt, vrátil sa do Martina, kde sa na desaťročia zakopal v Matici slovenskej. Bol vedúcim slovanského oddelenia, ale ako nestraníka ho k serióznej vedeckej a publikačnej práci nepúsťali, publikoval iba málo hodnotnú osvetovú literatúru, posielali ho s prednáškami "do výroby", čo ho pokorovalo. Objavoval neznáme dielo Janka Kráľa, Sládkoviča, Tablica, písal monografie, ktoré nikto nechcel vydať.

Po včlenení matičných odborných útvarov do Slovenskej akadémie vied a umení SAVU v sept. 1949, sa stal jej zamestnancom, stále však nesvitala nádej na sťahovanie sa do Bratislavy. Vo feb. r. 1952 sa druhýkrát oženil - s dcérou evanjelického farára Pavla Šolca Máriou. Aj jeho druhý svokor bol známy predprevratový pansláv, vylúčený z prešovskej teologickej fakulty v r. 1900...

V preddverí pražskej jari sa zvýznamnili aktivity Brtáňa, keď bratislavskí súdruhovia opäť siahli po slovenskej karte a záujem o chodiacu encyklopédiu ohľadom málo známych, ale mimoriadne dôležitých slovenských dejateľov prudko vzrástol. Rodine Brtáňovej sa po 25-tich rokoch nakoniec podarilo presťahovať do Bratislavy. Sťahovanie nebolo prosté sklamaní, doktora Brtáňa nečakali byty v centre, na ktoré si zvykol v 30-40-tych rokoch na Sokolskej a Hlbokej ceste č. 7, ale malý 3-izbový panelákový byt s umakartovým jadrom a tak malou kuchyňou, že sa do nej nezmestil ich kuchynský stôl... a to všetko na novom zablatenom sídlisku na začmudenej periférii mesta. Patálie s neseriózne postaveným a skolaudovaným bytom sa snažil riešiť literárnymi sťažnosťami na "neporiadky a staviteľskú svojvôľu" na sídlisku v Pošni.

Až o niekoľko rokov v auguste 1970 sa podarilo získať byt od bytového družstva slovenských spisovateľov, ktorý bol dôstojným bývaným pre "inžinierov ľudských duśí" na Astrovej ulici (sídlisko Trávniky). Susedmi boli literáti a literárni vedci jemu známi i neznámi: Chmel, Štrasser, Vilikovský, Šabík alebo Turan.

Svojich susedov často stretával aj v Dome slovenských spisovateľov v Budmericiach (ktorý slovenským spisovateľom nedobrovoľne prenechal gróf Pálffy). Neskôr niekoľkokrát dostal aj rekreačný poukaz do podobných zariadení na Balatone a Jadrane.
V apríli r. 1961 obhájil CSc. prácou O Kollárovej vzájomnosti.

Dobiehajúc zmeškané, začala v živote dr. Brtáňa od r. 1967 hektická päťročnica. Vďaka tomu, že ako nestraník a skeptik zachoval rozvahu a na rozdiel od kolegov-straníkov sa zdržal výstredností v r. 1968/69, sa mu v čase normalizácie otvorili ďalšie možnosti. Ako pracovník Literárneho ústavu SAV cestoval po východnej i západnej Európe a objavoval potomkov významných slovenských národných dejateľov - žiaľ všetci sa medzičasom odrodili: vnučka Janka Kráľa Mariška v maďarskej enkláve v Rumunsku, ďalší potomkovia divného Janka v Budapešti, pravnučka Jána Kollára v Nemecku, potomok Kuzmányho v Rakúsku... Pomník Petra Dobroslava Bellu, autora piesne "Aká si mi krásna ty rodná zem moja" našiel v Budíne ... s maďarským nápisom. Neostávalo, než budiť Slovákov na Dolnej zemi a vydávať knihy...

Súčasne s konjunktúrou zažíval aj útrapy, keď mu vrámci kádrovej tlačenice súdruhovia - "sopliaci" - kládli polená pod nohy, plody jeho práce zbierali často iní, alebo jeho prácu znehodnotili iným spôsobom - napr. ignorovaním jeho hotových rukopisov ktoré znova zadávali iným súdruhom - tak to bolo s Rilkeho prekladmi (Válek), súborným dielom Janka Kráľa (Pišút), básňami J. Kráľa (Rúfus, Vongrej), libretom na Múzeum J. Kráľa (Kraus, Chmel), Sládkovičom (Kraus), Sládkovičovým rodostromom (Spitzer), Dohnányho básňami (Chmel), monografiou o Jurajovi Palkovičovi (predbehla ho M. Vyvíjalová), atď.

Jeho kariéra by sa bola opäť načisto zasekla v roku 1987, keď emigroval jeho mladší syn do USA, ale v jeho veku a pri jeho publikačnom zábere mu už nijako zvláśť uśkodiť nemohli, navyše na dvere už klopala nežná revolúcia.

Šok a sklamanie z rozpadu Československa mu azda kompenzovali dve návštevy u syna v Amerike, a bohatá prednášková, spoločenská a korešpondenčná činnosť, ktorá vyplývala z jeho veku, unikátnych vedeckých výkonov, encyklopedických znalostí, kultivovanej hungarofóbii a postavením v rámci komunity evanjelikov na Slovensku.

Dr. Rudo Brtáň zomrel v kruhu najbližśích v Bratislave v r. 1998.

Svoje unikátne memoáre plánované na neuveriteľných 5-zväzkov, prerušil písať na roku 1971, keď zistil, že mu ich nikto nechce vydať rovnako, ako 5 zväzkov básní a 5 zväzkov prekladov, rukopisy ktorých mal pripravené a uložené vo svojej knižnici.
Jeho rodina posmrtne v r. 2002 (1. zv) a 2010 (2.-3. zv.) vydala skrátený variant memoárov (s vynechanými menami niektorých aktérov) a v r. 2010 aj štvrtý zväzok obsahujúci spomienky kolegov a rodinných príslušníkov na ostatné dve desaťročia Brtáňovho života.

"Kultivovaná hungarofóbia" spomínaná vyššie u Brtáňa nemá ráz osobných spomienok - navštevoval slovenskú základnú školu a jediné, čo mu utkvelo v pamäti, bola spolužiačka Hanka Mihálikovie z II. triedy hybskej ev. školy z r. 1914, ktorá "nevedela vysloviť nešťastné ketö". V jeho prípade išlo skôr o kolektívnu pamäť evanjelickej komunity, ktorá vytvorením a kultivovaním  perzekučného bludu "maďarizácie" získali efektívny nástroj na vydieranie a ovládnutie národnostne vlažnej katolíckej väčšiny na Horniakoch.  V tomto zmysle môžeme memoáre cez osudy autora i jeho prvého svokra M. Vanču vnímať sj ako správu o krachu politických stratégií evanjelikov v 20. storočí na Slovensku.

Na ukážku z monumentálnej práce uvedieme niekoľko, z nášho pohľadu zaujímavých fragmentov.

Maďarská otázka

Okrem fotografií nám pán učiteľ Búľovský rozdal žlté, viazané maďarsko-slovenské vysvedčenie: Ellemi népiskolai Ertesitô konyvecske, Uvedomenie o školskom pokroku, Brtáň Rudo, žiak ev. a. v. ľudovej ško­ly. V rubrike Hovorí maďarsky? stojí: Nem. V ďalšej je, že vravím: Totul, po slovensky. Za prvý rok som dostal v škole z mravov a z pilnosti discéretes, chválitebný, a v ostatných predmetoch kitiinö, čo znamená výbor­ný, a práve tak v náboženstve, cvičení umu a reči, v čítaní, písaní, maďar­skej reči, v počtoch, kreslení, speve, v zručnosti a telocviku. Také isté svedectvo som dostal aj o rok v druhej triede, čo sa pre vojnu skrátila. Ani dníček som ani v prvej ani druhej nevymeškal, tak dobre som ja v škole bojoval...

Vojna trvala už dlho a požierala vojakov, ba aj nášmu tretiemu učiteľo­vi Institorisovi hrozilo, že ho povolajú. Musel si dávať dobrý pozor pred žandármi i pred školským inšpektorom. Naučil nás teda naspamäť článok A grafitról (O grífliku, O tužke) a báseň A fecske (O lastovičke), aj z deje­pisu o porážke pri Világoši. Toľko si naše piatacké hlavy ešte po maďarsky vbili do pamäti. Blížil sa maďarský štátny sviatok, 15. marec, a čert nespal, preto nás pán učiteľ predvídavo začal precvičovať uhorskú hymnu. Visela v každej triede medzi oblokmi - aj znotovaná. Raz nám ju vari aj preložil a vysvetlil, ale my sme to púšťali jedným uchom dnu a druhým von. Náš vkus a sluch bol inakší - nijako sme sa nevedeli ani nemohli správne naučiť maďarské slová ani nápev. Raz poobede sme spievali tak falošne, až to i nám v ušiach škrípalo; bolo to vlastne obapolné mordovisko. Pán učiteľ nás všetkých zavrel „poškole", ostali sme v nej do mrku a znova a znova sme sa pokúšali zaspievať tú nešťastnú hymnu Isten áld meg...

Ešte na konci piatej triedy nás boli verbovať, aby sme prešli do maďar­skej štátnej školy, ktorá zívala prázdnotou. Mňa odradil bratranec Julo, že mu tam i meno pomaďarčili na Brtány. Na konci školského roka v júni 1918, keď už bolo počuť čo-to o konci vojny a o vzburách proti Maďarom, Julo s kamarátmi postŕhali maďarské nápisy firiem z lavíc, za čo dostali poriadny výprask...

V našej cirkevnej škole sme mohli aj vedeli po stáročia odolávať proti­reformačnému nátlaku a po desaťročia aj maďarizácii. Nepocítili sme prudko ani zmenu vo vyučovacom jazyku, ani sme nedostali iných uči­teľov. Len sme už nemuseli spievať cudziu hymnu v cudzej reči, hoci no­vá ešte nebola.

Domov sa vracali vojaci, ktorí bojovali v našich zahraničných légiách.

Tešili sme sa, že už nemáme kráľa, ale prezidenta, že už nebudeme žiť v Uhorsku s Maďarmi, ale v novom štáte spolu s Čechmi, Moravanmi a Podkarpatskými Rusmi.

Maďarská štátna škola aj óvoda v Hybiach zanikli.

V šiestej triede už všetko bolo načisto slovenské. Ešte horlivejšie ako predtým sme sa učili slovenskú mluvnicu Daniela Bodického. Pošta už posielala nové karty a na dopisnice a listy sa už lepili nové marky, znám­ky. Na mestskej pečati nebol už nápis Hibbe, ale Hybbe a cez cudzorodé Hyby sme prešli na správne a starodávne Hybe.

Začiatok 1. sv. vojny

Kosíme, kosíme, mohlo byť okolo štvrtej, piatej poobede, bolo to už v sobotu, iba keď počujem, že čosi voľakde lármuje alebo bubnuje. A zra­zu aj ostatní prestali kosiť a hrabať, lebo sa ozvalo dolu pod nami piskľa-vé ženské zakvílenie:
- Jano môj, zabijú ťa!
Vtom dobehol akýsi chlap a zrúkol:
- Vojna! Mobilizácia!
Dvíhal dohora sekeru, čo držal v ruke, akoby sa chcel pohroziť nebu, že také niečo na nás dovalilo, keď sú ešte ani sená nie porobené. Keď zmĺkol bubon, už sme počuli aj bubeníka, ako vykrikuje z plného hrdla:
- Ohlas! Vojna! Chlapi, domov! Je vojna!...
Pred farou na mostíku stáli učitelia s pánom farárom:
- Pán kurátor, synovia nám musia na vojnu. V Sarajeve zabili násled­níka trónu.
Doma sme našli mamu zalamovať ruky a božekať - nielen nad vojnou, no aj nad dvanástimi husami, čo jej zdochli v ten deň.
Celé Hybe boli rozbúrené, nechceli veriť novinám, ba ani notárovi. Bubeníci bubnovali dlho do noci, už celí zachrípnutí, a ja som pobehoval za nimi, i keď som už vedel, čo povedia, dávno naspamäť:
- Náš najmilostivejší panovník a dobrotivý kráľ... všetkých verných svojich... do zbrane povoláva, brániť... milovanú vlasť uhorskú...
- Bodaj zhorela, aj s vlasťou! - uľavovali si ľudia. - A kto bude robiť, kosiť, hrabať, voziť, mlátiť? To nedajú vybubnovať?

Revolučné uvítanie slobody

Koncom októbra 1918, bolo to v nedeľu, nastal u nás ráno okolo sied­mej poplach.
Rozľahol sa krik.
Nazdali sme sa, že voľakde horí. Ale vykľulo sa z toho čosi iné:
- Ľudia boží, rabujú!

Vyskočili sme nä predovratie. Ženičky, ruky pod šurcom, vysielali za­ručené správy:
- Notára vyrabovali! Tak ako Židov v Mikuláši!

Rozbehol som sa na Nižný koniec, kde stál notársky úrad. Bolo tam už plno ľudí, zo siene vybehúvali ženy a vynášali v zásterách všetko, čo sa len dalo. Jano Kmotrík-Revaj, vysoký mladý gazda, národniar, držal v ru­kách tlačené letáčiky a rozdával ich. Zrazu len začal mocným, ostrým hla­som na známy nápev Hej, Slováci! spievať Rázusovu pieseň:

Hoj, zem drahá, slovenská zem,
poľúbže sa s ránom,
a už sa pridávali k nemu ženy i chlapi a celý Nižný koniec hučal:
búšte srdcia utýrané,
zore nad Kriváňom.

Daromné noc hromom rvala,
blesky bila v temä.

Otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!
I ja strhnutý spevom som z celej duše opakoval refrén piesne: Otrokmi sme boli dosiaľ, viacej nebudeme!
Za zvukov tejto dlhánskej piesne, ktorú Kmotrík predriekal tým, kto­rým sa neušiel letáčik, vyrabovali nenávideného notára na Nižnom kon­ci, ba aj mne voľaktorá ženička narazila so smiechom na hlavu čierny pinč:
- Tu máš, chlapče, notár ho už potrebovať nebude!
Stál som tam celý ohúrený, a tento novučičký nový okrúhly klobúk s nevídaným bielym hodvábnym futrom som zaniesol domov a dlho opatroval v limbovej, od Orfanidesov kúpenej kasni, kým ho niekto nedal do „podkôry" v kapcoch. Po rokoch som sa dopočul, že milý notár dostal ako argaláš zvyškový statok kdesi pri Lučenci a stal sa boháčom.
Vráťme sa však do Hýb.
Ešte sme ani nedospievali, a už sa vlna národa pohla hore hradskou. Gago-boľševik a odvážnejší chlapi sa pobrali nahor k Steinovmu sklepu. Lavína strhávala všetko, utrpenie, žič a zlosť za štyri roky sa museli na čomsi vybiť... Ľudia sa vovalili do sklepu oproti krajčírovi Ondrejovi Chrobákovi, ktorého Slavo bol vtedy už v príme rožňavského gymnázia.
Podnes si živo spomínam, ako ktorýsi z chlapov stojí v Steinovom sklepe na pulte a zhadzuje všetko od kraja. Čo pažravejšie a lakomejšie ženy mu to vytrhávajú z rúk. Darovanému koňovi sa neradno dívať na zuby a krad­nutému ani do huby! Mocnejší chlapi nechali sklep sklepom, vrútili sa do magazínu a vyvláčali odtiaľ celé vrecia múky, cukru, hrachu. Jeden berie vrece múky-nulky na plece a druhý mu privoláva:
- Jano, napoly! - aby sa s ním mohol rozdeliť. Veď mu to aj prischlo potom ako prezývka.
Postavil som sa na blízku hŕbu dreva a s otvorenými ústami, s pinčom v ruke vidím, ako bohatej gazdinej, ktorá odvláčala plnú zásteru nahaba-ného, stokol dopálený zlomyseľník na hlavu kýbeľ s pomyjami, že rezan­ce po nej stekali:
- Na, zadrhni sa, ty boháčka!
V hlavnom sklade pri samej Hybici sa chlapi dostali k zásobám masti, lekváru a kolomaže. Starý Járošovie, prezývaný Kristus, si stal na vrchnák bočky, načahujúc sa za niečím - v tom sa vrchnák zívol, a on šup do kolo­maže! Ledva ho traja vytiahli a oslobodili. Aj kapce mu tam zaviazli. Takto do pása začiernený bol všetkým na smiech. Nuž, kto má hanbu, má i po­smech!
Ako sa tak dívam a smejem, vyšuchol sa z preplnenej zástery ktorejsi tet­ky plechový lampášik, zohnem sa, že jej ho podám, ale tá už odbehla, tak mi zostal v ruke. Do tej trmy-vrmy sa ozval zvon, vyzváňali prvý raz do kostola.
- Ktože ti teraz pôjde do kostola, - zahundral ujček z Kúta, lebo práve vyvalil súdok vína na mostík pred Chrobákov.
- Sem sa, chlapi, pite, slopte, dneska dáva Maxo zadarmo!
Steinov vzdialený sused na hradskej, židovský krčmár Maxo Gerstl, pochopil, že bude rozumnejšie niečo obetovať, a začal ľudí núkať vínom, aby mu celú pivnicu a dom, kde jeho rodina chytro ukrývala zlato, šper­ky a cennosti, načisto nezruncovali. Dal vyvaliť jeden sud pred Chrobákov a druhý už odgúľali pred Hadrdáňov. Ktorýsi Vyšňan pohoto­vo skrúcal točkou držiac v ruke dva hrnčeky, čo predvídavý Maxo pridal. Čapoval a volal:
- Dobro je, pite!
Utekal som s pinčom a lampášikom domov, hodil všetko do izby a bežal znova preč.
- Kú skazu, kú vrzu si mi to dovliekou? - volali za mnou mať. - Berieš to nazad! - začul som ďaleko na predovratí a popri hárešte som cez lavi­ce prebehol na hradskú pred krčmu.
Pred Hadrdáňom, kde bol vyvalený sud vína, dvaja podgurážení pa-robci, objatí okolo hrdla, vykrikovali s hrnčekmi v ruke:
- Nech žije sloboda!
Rozľahlo sa druhé zvonenie do kostola, o deviatej, ale v tú nedeľu bo­lo v ňom veru málo ľudí. Mnohých už aj omínalo svedomie, čo v prvom návale hnevu vykonali. Iní si zasa nič z toho nerobili:
- Vzali sme si iba nazdieranô!
Na druhý deň, v pondelok, už bubnovali, aby ľudia všetko, čo narabo-vali a pobrali, vrátili pod takou a takou pokutou do obecnej kancelárie. Videl som, ako tí svedomitejší vláčia nazad veci. Doma som sa napočú-val dosť hubovej polievky:
- Ká chytlianka ťa to tam, šaša šialenieho, šmárala?!
V škole som ani nemukol, nikomu som sa nepochválil, hanbil som sa za svoju korisť.
Ani sa mi nesnívalo, že som sa práve zúčastnil revolučného uvítania slobody...

Gymnázium v Mikuláši

V Mikuláši bol rozsiahly stoličný dom, mnoho poschodových budov, plno obchodov s rozličným tovarom a via¬cej škôl. Na elementárke vyučovali ešte stará slečinka Mária Uličná a Jozef Macko. Povyše advokáta Jána Ružiaka, tiež pochádzajúceho z Hýb, bola namiesto maďarskej polgárky už slovenská meštianka a jej riaditeľom sa stal Oldŕich Šťastný. Sympatický pohyblivý muž s cvikrom, začas bol aj redaktorom Republikána, známych mikulášskych novín, a spieval v spevokole. Katolícka škola bola na Kocúrkove a učil v nej otec môjho spolužiaka Gejzu Bárdoša. Škola bola teraz už slovenská, práve tak ako evanjelická, ktorá nikdy slovenskou neprestala byť. Aj Židia mali svoju školu; chodieval do nej aj Ivan Stodola, lebo sa v nej ešte dlho učilo po nemecky.

Rok pred nami tu bolo Liptószentmiklósi Magyar Király Allami Fógimnázium (Liptovskosvätomikulášske kráľovské štátne gymnázium) -zakúsil ho ešte Milan Pišút, Andrej Plávka, Vlado Droppa i Gejza Bárdoš, ale ja som už prišiel na Štátne reálne gymnázium Michala Miloslava Hodžu. Riaditeľom sa stal Dominik Filip z Čiech - počerný, trochu rapavý, nič ma neučil, len neskôr som sa dozvedel, že písaval knihy pre deti. Učili tu štyria Slováci, jeden židovský Nemec a štrnásť českých suplentov a profesorov...

V našom gymnáziu sme mali zo desať priestranných tried. Nižšie ročníky mávali svoje paralelky - ja som bol v príme A. Dievčatá prestali byť privatistkami a stali sa rovnocennými žiačkami -to všetko priniesla nová republika.
Mali sme osobitnú kresliareň s antickými modelmi a sochami, divadelnú sieň s javiskom a velikánsku telocvičňu - čo bolo nevídané a neslýchané pre chlapcov z vidieka. V divadelnej sieni sa oslavovali štátne sviatky a konali školské slávnosti. V telocvični cvičieval večer Sokol.
Žiaci, ktorí sa dovtedy okrem náboženstva museli všetko učiť po maďarsky, prežívali 1. máj 1918 v Čiernom orie. Čítali v novinách o Martinskej deklarácii a s radosťou prijímali štátny prevrat a vznik re¬publiky. Potom odišli do nohy všetci maďarskí profesori...

Oktávu sme mali na hornej chodbe pri samej zborovni za fyzikálnou posluchárňou, kde bola aj tercia a kvinta. Pravdaže, obkukávali sme pek­né dievčatá. V Hodžovom samovzdelávacom spolku sa z dievčat najviac usilovala Gejzova sestra Jolka Bárdošová, neskoršie žena Jána Vilikovského, ktorá ako profesorka vydávala s Andrejom Kostolným učebnice pre maďarské paralelky obchodných akadémií.

O Hlinkovi

Privykol som si už na Prahu... Končí sa môj devätnásty rok, a ja meditujem o čase a pravde, o živote a mladosti. Zhodou okolností na moje 20. narodeniny prednášal v Smetanovej sieni Vavro Šrobár o potrebe pokroku slovenských škôl -čo ma zaujalo. Najväčší smiech vyvolal, keď sa posmieval zo svojho kra­jana Andreja Hlinku:

- Vodca ľudákov dodnes neverí, že sa Zem krúti okolo Slnka...

Do Hýb prikvitol Hlinka - boli sme naňho zvedaví. Posviacal kríž na Zierte a kaplnku za Pochvánkou. Šiel som po Dadu, pri moste sme naňho čakali, ale rečnil veľmi bombasticky. Väčšmi ma zaujímalo, že mám bá­seň v Národných novinách alebo vo Vesne, kde Dada mala uverejnenú fo­tografiu Cigána.

Česko-slovenské vzťahy

Zhodou okolností, keď som sa začal zbližovať s Čechmi, Marienka Jančovie sa mi z Košíc sťažovala:

-Rudo, kedysi som si tak ideálne predstavovala naše spolužitie s Cech­mi. Och! Keby si tak počul narážky nášho riaditeľa a profesoriek...

Všetci sme vtedy sledovali ostré polemiky o jednote československého národa, o jednote jazyka, o pomere Čechov a Slovákov, češtiny a sloven­činy - čo nás, slavistov, zvlášť zaujímalo. Albert Pražák a Václav Chalupecký boli nositeľmi takýchto zjednocovacích a pre Slovákov neprijateľných teórií a nereálnych koncepcií...

Pravdaže, v Prahe sme nasiakli všeličím, aj ostrou kritikou národniarov, Martina a Matice. Znevidelo sa i mne raz prílišné folklorizovanie Krčméryho a Kľačku a zložil som o tom výsmešnú báseň Národopisná, ktorá sa začínala:
Šla rázovitosí do sveta,
i svojráz bežal za ňou,
vzal do krčaha výšivky
s obrubou cifrovanou.
Zavše ma strhla namiesto hanby nad našou slovenskou zaostalosťou prudká zlosť a vzdor. Mnoho mi o tom húdol Jano Hamaliar, ale ja som mu zazlieval, že začal písať po česky - čo už tým dobrého urobí našej ve­ci? Ale neuznával som ani idylické folklórčenie, preto som vysmieval i krpce s návlakmi ako obraz našej biedy, aj našou inteligenciou zidealizovaný kroj a spev, ba i odzemok, ktorý som s prudkou pasiou sám tancúval na našich detvianskych zábavách, čo mi získalo aj nové známosti. Pre Pražanky sme boli totiž my Slováci exotikou...

Slavistický zjazd v Prahe v r. 1928

Na fakulte a v Slovanskom seminári sme mali ozajstný pohon. Chystal sa prvý zjazd slovanských filológov, opierajúcich sa o tri základné stĺpy slavistiky: o Dobrovského, Kollára a Šafárika. Usporiadala ho naša Filozofická fakulta Karlovej univerzity z iniciatívy pražských slavistov: Weingarta, Horáka, Murka, a my študenti sme pomáhali pri ubytovaní, uvádzaní a informovaní hostí... Tento epochálny zjazd sa konal už vo veľkej sále novej Filozofickej fakulty KU na Smetanovom námestí a pre nás študentov bol veľkým zážitkom... Aj keď slavisti hovorili zväčša každý svojím rodným jazykom, len vý­nimočne po latinsky, aj keď slovanským esperantom zostávala nemčina, jednako len slavistika ukázala svoju obrovskú silu a splnilo sa želanie i proroctvo J. Kollára:

Vedy slávskym potekou též žlebem.
V tom čase Weingart práve vydal Kollárovu rozpravu O literárni vzá-jemnosti. Pravdaže tak, ako keby pevec Slávy dcéry bol Čech a český spi­sovateľ, aj o Šafárikovi sa vravelo zväčša len ako o Šafárikovi, až neskôr zjazdy poukázali na slovenský pôvod oboch slavistov, z ktorých čerpali nielen Slováci a Česi, ale aj iní Slovania.

Na fakulte a v Slovanskom seminári sme mali ozajstný pohon. Chystal sa prvý zjazd slovanských filológov, opierajúcich sa o tri základné stĺpy slavistiky: o Dobrovského, Kollára a Šafárika. Usporiadala ho naša Filozofická fakulta Karlovej univerzity z iniciatívy pražských slavistov: Weingarta, Horáka, Murka, a my študenti sme pomáhali pri ubytovaní, uvádzaní a informovaní hostí....

Len mimochodom spomeniem, že som na zjazde sprevádzal Jána Kvačalu, Helenu Turcerovú-Devečkovú a stretol som sa i s Pavlom Bujnákom, ktorý popri Jaroslavovi Vlčkovi bol vari jediný, čo na praž­skej fakulte reprezentoval slovenských slavistov-filológov - takí chu­dobní sme boli. Okrem nich ešte Flóra Kleischnitzová, prípadne Pražák, Menšík a Vážny mali záujem o slovenský jazyk a literatúru...

Na zjazde vypomáhali, pravdaže, aj iní kolegovia: Eugen Jóna, Ľudo­vít Novák a ďalší, ktorí tiež bývali v Štefánikovej koleji, kam nám pri­budli nováčikovia.

Björnson

Zaviezli sme sa do Gôteborgu, kde účinkoval český komponista Antonín Dvofák, a do bývalej Kristiánie, dnešného Osla, ktoré urobilo na nás veľký dojem. Na námestí pred divadlom stoja sochy Bjôrnsona a Ibsena - navštívili sme aj ich hroby. Bjôrnson mal iba kameň s krížom a menom, Ibsen čierny pomník spolu s manželkou. Dojatý som napísal báseň Pri hrobe Bjôrnstjerne Bjôrnsona, ktorého som si veľmi ctil nielen ako spisovateľa beletristu (Dom na úslní, Arne, Rybárča som dávno čítal), ale i ako obrancu Slovákov v čase Apponyiho pomaďarčovacích zákonov pred 20 rokmi...

Pre filmový dokument Bard slobody - Björnson a Slováci:

- Začnem svojím narodením. Narodil som sa zhodou okolností práve v roku 1907, pred 90 rokmi, a tento rok bol veľmi významný tým, že zásluhou dvoch českých Židov Lederera a Veleminského, ináč aj tolstojovca, a naj­mä Karola Kálala, ktorý chodieval do Ružomberka, sa Bjôrnson dozvedel o Slovákoch, ako ich utláčajú za maďarskej vlády.

Ďalej otec spomína tragédiu v Černovej, keď žandári 27. októbra 1907 postrieľali viacerých miestnych obyvateľov, lebo chceli si vysvätiť s Andre­jom Hlinkom nový kostol. Toľko z úvodu dokumentu. Vo filme účinkuje aj literát Ladislav Lajčiak a sprevádza nás po Černovej.

V Bratislave

Do Bratislavy som pricestoval vo štvrtok ráno 23. októbra 1930. Potom som nasadol na električku Ck smerom do Karlovej Vsi - do internátu Lafranconi. Ubytovali ma na druhom poschodí s Janom Magáthom, práv­nikom v treťom semestri. Dunaj nám šumel takmer pod oblokmi. Okolo len stromy a stromy, vi­nice, máme krásne ihriská, je to za mestom a vidieť až do Rakúska. Slovom, božsky - ale ja som bez grajciara. Som síce oslobodený od in­ternátnych poplatkov a na fakulte mám zápis až 4. novembra. Bol som už za profesorom Pražákom a povedal som mu o svojej práci na Kraskovi... Ešte som nebol s Ryšánkom a ostatnými, stretol som sa len s Kostolným (zaoberá sa Hviezdoslavovým veršom), s Pišútom i Lukáčom. Prekvapilo ma, koľko je v Bratislave Nemcov. Jeden býval aj vedľa mňa v internáte, vlastne to bol viedenský Čech. Bol som rád, že som sem prišiel, mal som tu viacej známych a priateľov, nemusel som tak biediť ako v Prahe. Mohol som sem prísť veru už o semester včaššie! ...

Z domu mi poslali 300 korún, a tak som si aj za pomoci menšieho honorára povyplácal dlžoby. Zoznámil som sa so študentom histórie F. Bokesom. Ukázal mi v električke Mila Urbana, zašiel som aj do Umeleckej besedy, kde o ňom prednášal Daňo Okáli, ktorý síce nemal rečnícky dar, ale mnoho toho vedel. Bol tam aj Tido J. Gašpar s červeným klinčekom v gombíkovej dierke, aj obľúbený Jozef Gregor-Tajovský.

Začítal som sa do dekadentov a excerpoval som Vajanského, o ktorom sa Pražák vyjadril, že by si „zasloužil rehabilitace" a hlasisti „kritiky". Maťo Josko ma vodí po bratislavských kostoloch obdivovať umenie; na­zrel som aj do slovenského a nemeckého evanjelického kostola. Zasmial som sa v Luxe na Burianovom filme C. K. polní maršálek, tak sme potom volali našu električku - Ck, na rozdiel od A a B, viacej ich vtedy v Bratislave nebolo. Jano Smrek mi písal z Prahy a sľuboval knihy od Mazáča. Štefan Krčméry mi uverejnil v Pohľadoch báseň Len septembro­vé nebe...

Študujem v Univerzitnej knižnici a chystám sa napísať Ľ Podjavorinskej i Hviezdoslavovej vdove a Kraskovi. Dnes som bol v dievčenskom internáte. Navrhli ma za kultúrneho referenta v Kuzmányho kruhu. Zbieral som údaje o Kraskovi a našiel som 8-10 básní nezahrnutých do jeho knižiek. Smrek mi v Eláne pod značkou uve­rejnil referátik o Lukáčových Križovatkách. Neskôr som písal Jesenskému a Royovi listy, v ktorých som sa prezvedal, ako veršovali a kde sa učili prozódiu. Jediný Rázus mi neodpovedal. Z Krásku som ob­javil ešte dve básne v Slovenskom týždenníku z roku 1906...

V Rožňave (list od priateľa z vojenčiny)

Rudo, jako sme sa rozišli v Prahe čoby vojaci-kuchári, od tej doby vieme o sebe veľmi málo, lebo nič. Ja som ti tu v takej maďarskej bašti, kde zatknutie pre vyzvedačstvo je temer na dennom poriadku a nemôžem sa odtiaľto dostať. Ináč by sa tu žilo dosť dobre.

Čo sa stalo v Matici v Martine 12. mája 1932 (Kauza Pravidlá slov. pravopisu)

Keď mi vyvetralo z hlavy vínečko od Stelzera i obsah ďalších fliaš z Palacky, prečítal som si, čo sa akurát 12. mája stalo v Martine v Matici - aké priam politické boje tam viedli, ako sa ľudáci s Hlinkom, ale aj Rázus a národniari klbčili s agrárnikmi, zastupovanými Thurzom a inými, najmä českými odborníkmi, a ako sa šípy obrátili do Vážneho ako hlav­ného definitívneho apretátora a korektora Pravidiel slovenského pravopi­su, a ako Vážny preťažko musel bojovať aj s nerozhodnosťou a pomalos­ťou starého baťku Škultétyho a pristúpiť kde-tu aj na kompromisy. Ale v zákulisí všetkého bol Henrik Bartek, ktorý mal vari na svedomí aj urýchlenie choroby Štefana Krčméryho. Mňa veľmi mrzelo, že som na tomto matičnom zhromaždení nemohol byť práve kvôli mojej promócii, ale neskôr som sa dozvedel, že tam nebol ani Štefan Krčméry, a ten tam predovšetkým patril. Veď práve on Pravidlá najviac organizačne pripra­voval, už vtedy bol chorý a mimo Martina. Ľudáci na čele s Bartekom mali slobodnú ruku a ich protičeská kampaň sa naplno rozvinula. O tom však budem obšírnejšie písať v monografii o Krčmérym, ktorú mám už hotovú a ktorá siaha až po rok 1933...
Môj referát vyšiel až v Krčméryho ilegálnom čísle Slovenských pohľadov 9B, ktoré neboli každému prístupné.

Vraciam sa k 11. máju 1932 - ku dňu, keď som bol promovaný. Opojený a uradostený nad tým, že sa mi za päť rokov podarilo skončiť germanistiku a slavistiku i zložiť si doktorát deň pred matičným povestným 12. májom (ešte v to ráno sme sedeli v Bratislave s profesorom V. Chaloupeckým a bohémskym Borovičkom), som veľmi nevnímal to, čo sa stalo v Matici. Leda, že som čítal, čo o tom prinášal Slovenský denník, lebo Ná-rodnie noviny vari ani neboli v Bratislave na dennom trhu v predaji.

Tak som akosi nestihol, či zabudol ísť aj na trenčianskoteplický zjazd (25. - 26. júna 1932), hoci bolo by to pre mňa bývalo veľmi osožným. Ani potom, keď som šiel v druhej polovici júna k sestre do Blatnice, som tie zvesti veľmi nesledoval. Viem len toľko, že som sa už ako hotový prihlá­sil za člena Matice slovenskej, ktorá bola dovtedy ku mne štedrá, a kde mi Krčméry zverejňoval príspevky.

Keď som bol v lete už doma, tam som ešte menej vedel o tom, čo sa v Matici v dozvukoch deje. Nečítal som článok v polovici júla, kde mne už známy Bartek písal Na okraj Krčméryho článku (v Lidovkách), kde Krčméry žiadal pre Vážneho „náležitú satisfakciu a náležité pôsobište v Matici slovenskej", a tak sa postavil aj proti Škultétymu, aj proti Bartekovi a Klačkovi, lebo Bartek tvrdil, že vraj „pohoršenie vo veci pravopisu" vyšlo z Vážneho. Ten pohrozil Škultétymu, že vydá Pravidlá mimo Matice, Škultéty sa chcel vzdať miesta v Matici a Krčméry musel kompromisne „prinútiť Vážneho a jeho spoločníkov, aby prijali Škultétyho (podotýkam „oneskorených") 400 opráv". Tu sa zas Krčméry dostal do takej situácie, že musel vyhlásiť, ak sa vraj neprijmú opravy Škultétyho (správcu Matice), odíde ako tajomník.

Už 10. septembra mali matičný výbor, kde vyslovili dôveru Krčmé-rymu, Klačkovi aj Vanovičovi. Klačko vraj „postupoval správne" a chceli ho preložiť naspäť do Martina. Zvolili novú pravopisnú komisiu: Škultéty, Šenšel, Knapp, Bartek a Ripka.

... Bol som promovaný 11. mája 1932, preto som nemohol byť účastníkom matičného 12. mája 1932, keď Hlinka so svojimi sená­tormi a poslancami prišiel na Valné zhromaždenie MS. Hlinka Maticu spolitizoval a Buday zo Spolku sv. Vojtecha skonfesionalizoval. „Zrekom" bol slovenský pravopis. Tak vyhnali svojho veľmi usilovného a vzdelaného lingvistu Václava Vážneho (Čecha), ktorý bol predse­dom komisie určenej na pravidlá slovenského pravopisu aj s Jozefom Škultétym. Pravidlá viazli pre pomalosť už starého baťka Škultétyho a vyhorel za to Vážny. Bolo to zmanipulované a z Matice vyhodili aj ďalších (centralistov a čechoslovákov), len zázrakom v nej ostal Karol Plicka. Udalosti sa valili prudko: na 25. - 26. júna 1932 zvolali autonomisti - ľudáci s národniarmi - a komunisti trenčianskoteplický zjazd mladej inteligencie, na ktorý som nešiel, lebo som po skončení štúdia bol pri sestre v Blatnici. (Citované z pamätí Ruda Brtáňa.)

Trenčianskoteplický Kongres slovenských spisovateľov (30. máj - 1. jún 1936)

Bol som pri jeho zakladaní v prípravnom výbore a v kontakte s Emilom Boleslavom Lukáčom. Pridelili mi aj úlohu prednášať na tému Slovenská literatúra v škole, ktorá mala jednu Achillovu pätu: zanedbávanie slovenčiny a slovenskej literatúry na českých školách, lebo česká literatúra sa učila takmer v rozsahu takom ako na českých školách a aj redukovaná vytískala vlastnú slovenskú literatúru. Osnovy a učebnice, naše individuálne osnovy na začiatku roka v každej triede nás zaväzovali aj pred riaditeľom aj pred inšpektorom prebrať v rozvrhu učiva uvedenú látku... V referáte Literatúra a škola (vyšiel v Slovenských smeroch 1936, s. 342 - 350) som dával maximalistické požiadavky... Pamätám sa ako dnes, že som po obede predsedal pri čítaní a debate o Kostolného prednáške Stav a úlohy slovenskej literárnej kritiky, čo chceli využiť postupisti a nastrčili ta Iľju J. Marka, prispievateľa Postupu, ktorý sa sťažoval, že vraj nepozvali ich Spolok mladých slovenských spisovateľov... Ako predseda som vysvetlil zákulisie a kampaň proti Jesenskému, Lukáčovi, Kraskovi etc. a skonštatoval som, že v Postupe (okrem desiatky debutov) „pre našu poéziu nevytvorili dosiaľ nič hodnotného". Novinársku kampaň som solidárne neschvaľoval.
Moje predsedanie bolo vlastne dialógom a ukázal som na nesprávne chápanie štrukturalizmu a deformácie jazyka, na miešanie pojmov literárnohistorických a kritických. Borodáč chcel zaujímavosť: kontrolu kritikov, ale nevysvetlil, ako si to predstavuje uskutočniť. Elo Šándor zas chcel od kritiky náhľady kolektívu - konzumentov, čitateľov, čo si skôr mal autor zisťovať. Okáli poznamenal, že čitateľ je kritikom a kritik „reže" autorovu pravdu, musí usmerňovať, lebo má vážnu spoločenskú úlohu. Vámoš chcel zas životné a aktuálne problémy v kritike. Tvrdil, že vtedajšia kritika nie je kritikou, bol za kritika - radcu a proti zlomyseľnej kritike. Simončič (vtedy Bakošov adlátus) sa pristavil pri deformácii jazyka s cieľom básnickým. Ostro som oponoval Bartekovi, ktorý chcel mať debatu o básnickej reči, ale stál na pozícii protičeského puristu (aj v rýmoch a pod.). Bránil som Novomeského rýmy (vartáši) a rezumoval som, ako vidím, slovami: Básnik má väčšie právo, ako gramatici, ktorí úzus dobrých spisovateľov len normujú.
Už pred zjazdom sa objavili v Slovenských smeroch prejavy Lukáča a Poničana. Lukáč ukázal, že myšlienka zjazdu vznikla iniciatívne v Spolku slovenských spisovateľov už pred piatimi-šiestimi rokmi, že sú naň spoločenské dôvody, že bude pracovným zjazdom, bude mať 14 referátov, že ho schválila aj Matica aj vládne kruhy, a tak pozvali spisovateľov, vedcov i publicistov. Poničan zas položil dôraz na vyslovenie stanoviska „k imperialistickým prúdom fašizmu, k nebezpečiu vojny" a chcel vytvoriť akčnú bázu pre budúcnosť a „spojiť všetky sily proti hroziacemu nebezpečiu". Po búrlivom začiatku (debata o rokovacom poriadku), či je to zjazd Spolku slovenských spisovateľov (členov 40 - 53), alebo spisovateľov a publicistov (asi 200), či sa bude hlasovať, či sa vydá napokon resumé alebo rezolúcia, rozprúdila sa diskusia po referáte o slovenčine ako umeleckom a výrazovom prostriedku (Pišút). Na moju zmienku, že štúrovci sa „učili u Puškina", nadviazal súhlasne Daňo Okáli. Smrekoví, ktorý uznával „talent" a staval sa proti vzdelaniu a učenosti, som oponoval, lebo „lyrizmus sa nezabíja žiadnou učenosťou ", aj keď Smrek tvorí spontánne, Lukáč ako poeta doctus (básnik učený) dáva „do umeleckej práce svoje umelecké svedomie", Laco Novomeský „spojuje obe". Túto trojicu som pokladal za vedúcu v po-prevratovej poézii a lyrike vôbec. Každý mi bol „vo svojom spôsobe veliký"...
Dva-tri dni kongresu bolo na 14 referátov a obsažné prudké diskusie primálo. Najmä referát Vámošov o stavovských problémoch a Chrobákov o propagovaní a podporovaní slovenskej literárnej tvorby citeľne chýbali. Elo Sándor navrhoval vystavať Dom ako spisovateľské stredisko.
Rezumé či rezolúciu kongresu sme podpísali všetci prítomní. Po kongrese som napísal do Slovenských smerov krátku spomienku či glosu - Na okraj kongresu slovenských spisovateľov.
Na 50. výročie v roku 1986 sme z účastníkov žili už len: Daňo Okáli, Maša Haľamová, Margita Figuli, Lea Mrázová a ja, z českých Jozef Rybák. Ale zostavovateľ knihy Kongres slovenských spisovateľov 1936 (narodený 3 roky po zjazde!) [Rudolf Chmel - pozn. Watson.sk] nepodal v knihe, ani na oslavnej spomienke pri 50. výročí pravý obraz kongresu... Knihu vydal Tatran v roku 1986. Kongres bol iný (pozri Slovenské smery)...

Miloš Vančo a Stodolovci

Môj tesť nenávidel, alebo zazlieval táranie sa po svete, na nervy mu šlo cestovanie Stodolovcov. Najmä známy „globtréter" Kornel Stodola, turista a voyageur de l'Europe (cestovateľpo Európe), obišiel už Španielsko, zbrú­sil Tatry a „zanechal" tam aj Oľgin štít,⁷² na ktorý sa prvý vydriapal a tak zvečnil svoju bezdetnú manželku Oľgu Polóničku z Bukurešti (dcéru tur­čianskeho šefraníka - kupca a statkára). Kornel ustavične vláčil batožinu z vlaku do auta a do lietadla, raz bol vo Viedni, inokedy v Berlíne či Pa­ríži. Tento strýko Rybeninej mamy Elzy mal brata Aurela vo Švajčiarsku v Zúrichu ako slávneho profesora a zakladateľa teórie parných a plynových turbín. Kým Kornel žil počas prvej svetovej vojny vo Viedni, jeho brat Emil žil v Pešti (za ženu mal Oľginu sestru Vineu Polóničku, výbornú spe­váčku), a po prevrate bol v Bratislave honorárnym konzulom Švédska (i jeho syn Milino po ňom), a teta Vinca bývala na všetkých dobročinných plesoch s manželom Emilom, národniarom. Kornel Stodola bol zasa argalášom a ako prvý usporadúval bratislavské veľtrhy.

Cítil som sa ako kukučka v hniezde a pri toľkej rodine sa mi zakrútila hlava. Videl som, že časť z nej je srdečná a milá, ale časť bola i ostala od­merane chladná, nikdy sa mi nepriblížila úplne. Kto to nezažil, nepochopí, kto zažil, dá mi za pravdu.

V Sokolovni...

V Sokolovni sa zhromaždilo celé gymnázium, a keď Jano Stráňai utíšil žiakov, vyšiel som na tribúnu na javisko a spustil som naspamäť celé tri strofy Kraskovho Otroka:
- Som ten, ktorému v duši znela pieseň matky otrokyne... Spomenul som, pravdaže, aj zavretie troch slovenských gymnázií, grófa Apponiho a maďarizáciu, citoval som Kráľovo Slovo - zajasau blesk jasnej zory..., i Bottovu Vrahom a Smrť Jánošíkovu na kontrast poroby a slobody. Pravdaže som vtedy štýlovo a oficiálne vyzdvihol aj význam odporu a odboja, i legionárov Jesenského a Tajovského, i Wilsona a kontrast 15. marca a 28. októbra. Zacitoval som básne Rázusa, Hviezdoslava i Kuzmányho odkaz mládeži: „ak chcete ďalej prísť, ako my dôjdeme..." Zdôraznil som význam 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši a 30. októbra v Martine a končil som:
- Mládež naša - dnes, keď nieto pút, na tú porobu nesmieš zabudnúť. Choď v ústrety novému slncu, novému ránu, v ústrety šťastnejšej budúcnosti.
A keď vás tu vidím ako slobodné deti slobodného národa, sťa púčiky, ktoré vystierajú ramená k utešenému slncu, tu sa pýtam i odpovedám so Sládkovičom:
Čo, vrstovníci moji, myslíte? Nie je to už nádeje svet,
keď už vo svojom mladom úsvite národ vie si krásne hovieť?...
On v púšti stojí a v nebi žije: čo keď sa puk ten vo kvet rozvije?
-Svety nám závidieť budú!
- Synovia a dcéry sedliackych rodičov, synovia a dcéry biednych robotných otcov, synovia a dcéry poctivo pracujúcich a Slovensku oddaných rodičov - vy z biedy svojej vyrastiete a pustíte sa slobodne o závod v živote. Vo vás vidím záruku lepšej budúcnosti, vo vás driemu schopnosti a vlohy - a nevedieť, či z vás tu nesedí budúci vodca národa, muž, ktorý svojou prácou a svedomitosťou, svojimi schopnosťami a čestným, múdrym jednaním stane sa stĺpom a nezbytným staviteľom na budove slobodnej vlasti.
Vám, už ako slobodným občanom republiky, nech sú časy predprevratové výstrahou a mementom: nikdy viac! Nikdy už späť do tmy, ale na úslní slobody vpred s chuťou usilovnou!
A všetkých som prekvapil nacvičenou zborovou recitáciou Kraskových Baníkov, čo malo úspech i badateľný ohlas.

V Národnom dome...

Čože, prednášať žiakom, ktorí si to vypočuli jedným uchom dnu a druhým von, ale horšie bolo večer v Národnom dome, kde som sa mal Martinu predstaviť ako novopečený profesor pred majoritou národniarov a uspokojiť slovenské predprevratové i poprevratové obecenstvo slovenské i české!
Tu som na scéne Spevokolu po obligátnom oslovení:
- Slávnostné zhromaždenie! Panie a pánovia! - začal zádrapčivým citátom z Krásku:
- Krok držať s osvieteným svetom, pachtiť sa trochu vyšším letom..., ktorý „pitval britkým perom našu kocúrkovskú nahnívajúcu slovenskú spoločnosť pred štvrťstoročím".
Hovoril som o spaholčenom Slovákovi, ubitom sociálne, mravne i hmotne. O nemej tvári bez vôle a ľudskej hodnosti, i o janičiarstve, aj o tom, že „niet opravdovej, hrdej, povedomej a oddanej radosti zo slobody". Obával som sa, či 28. a 30. október nezovšednie, či dediny a deti cítia „ten ukrutný prielom", a či sú im tie reči o utrpení a jarme nie viacmenej rozprávkou, a ako tie deti „nepomýlif dnešnými ruvačkami politickými". Zacitoval som z Denisa o nesvároch a osamostatnení:
- Čechy a Slovensko sú nevyhnutné jedny druhému.
Postavil som sa proti oneskorenému krieseniu zemanov a suchých ratolestí (Odeschalchi) a ukázal som na novú generáciu:
- Synovia hôr, synovia poctivých sedliakov, synovia chudobných chalúp i chudobných rodičov robotných sa objavujú v našom živote - a v tomto zdravom pni máme najistejšiu záruku šťastnejšieho vývoja aj schopnosti a práce. Nie tituly, ani „vážené a takzvané lepšie rodiny", ale poctivý muž a svedomitý človek - to je tiež prielom do starých, na svoju malichernosť namyslených spoločenských vrstiev.
Takto som sekal vo svojom rebelantskom radikalizme na všetky strany:
- Legendy sa chytili postavy Štefánikovej a dali ho do nadoblačných sfér, legendy sa chytili aj našich legionárov a chytia sa skoro aj prezidenta a 28. októbra.
Citoval som znenie deklarácie, okolo ktorej sa (práve tak ako okolo Pittsburskej dohody) nazhromaždilo až primnoho zlej žlče, a čo dráždilo aj Martinčanov v Národných novinách:
- Slovenský národ je čiastka rečové i kultúrne - historicky jednotného československého národa.
Spomenul som bývalý Martin, aby si uvedomili, že stratil svoju slávu, hoci ešte vtedy chceli mať z neho fanaticky a fantasticky a bez výstavby -„hlavné mesto Slovenska".
V slávnostnom prejave som ďobol do politických „ruvačiek mačiek":
- Sme sťa tí vlci lační a nenásytní. Rujeme sa medzi sebou, keď nejde všetko podľa našej nôty, a huckáme sa ako psi politicky.
Nuž to musela byť ostrá paprika politikom. Ale čo som ja na to dbal! Vďačne som spomenul Denisa i Scotusa Viatora a Björnsona, aj „poctivých starých Martinčanov", aj Martin ako najnárodnejšie mestečko za Memoranda - ako srdce Slovenska - a bránil som smelo po svojom aj Maticu pol roka po povestnom 12. máji.
- Sme svedkami čias, keď nie sú vzácni ani obetaví nenahraditeľní pracovníci, piliere Matice, ani Matica sama. Ide o veľké veci... Martin a Matica musia sa vrátiť k svojej slávnej dobe a na slobodnom Slovensku dospieť pokrokovou prácou čo najvyššie.
Svoju prednášku som podľa konceptu (z 20. októbra) končil na javisku Národného domu smelo:
- Preto v duchu novej doby pokrokovo, cestami našich otcov, Masaryka a Štefánika, v duchu Moysesovom a s Kuzmánym pevne ďalej, mužne ďalej!

1938

Teta Ludinka z Košíc sa vracala s plačom do Mikuláša, do rodného domu celá zúfalá a s výkrikom:
- Košice odrazu stali sa maďarské!
Stratila tam po dvoch mesiacoch napätia „polovicu majetku s takou usilovnosťou, energiou a láskou uja zarobeného". Aj ujo Váša (Václav Holý, Čech, ktorého len na zásah Vančov nevyhnali zo Slovenska) sa pozastavil nad barbarským spôsobom okyptenia a okradnutia malých národov.
Podobných tragédií Slovákov a Čechov (už či hmotných alebo národných) bolo na tisíce. Z Košíc sa vysťahovalo vyše tridsaťtisíc ľudí a za hranicou nám ostalo mnoho „írečitých čisto slovenských dedín", duplikovala mi mama po Rybe:
-Krásne nás doriadili a sklamali, všetci! Okradli nás celkom sprosté a teraz ozaj ostaneme na švábke a kapuste!! Čože nám je teraz zo zbytočného súcitu, keď sa nás v prvej chvíli nikto nezastal?...

Miloš Vančo a ľudáci

... Miloš Vančo sa stal ministrom pravosúdia, táto zvesť ma tiež prekvapila (predtým bol iba v sneme pos­lancom ako národniar!). A to bol najväčší omyl môjho tesťa, nad ktorým som v duchu krútil hlavou, ako nepolitický orientovaný. Priniesol potom jemu i jeho rodine trpké a horké chvíle a následky.

Náš tata, ktorý dovtedy v Martine ako predprevratový statočný Slo­vák a národniar, pravotár, nosieval iba vyšívané košele, musel si teraz ako minister objednať dva obleky, ale biela košeľa ho omínala a neskôr sa zas vrátil k svojim krásne vyšívaným slovenským košeliam. Bol Slovákom v srdci aj navonok. Teraz pracoval v parlamente na rozpočte a nemal ani sviatku, ani piatku. Ľudia ho prosili, keď sa chcel úradu po skorom skla­maní zriecť, „aby vydržal", ale mal ťažkú pozíciu (a zato ho potom súdili, aj odobrali mu všetok majetok a po nečase „rehabilitovali")... Elena v liste doložila, že tata „chodí domov len na 24 hodín " - ten domased, ktorý kvôli rodnému Martinu, Ma­tici a múzeu i Národným novinám obetoval svoju poprevratovú kariéru. A keď mu núkali županstvo, neprijal, odporúčal im - aj keď s istou výhra­dou - ako dobrého Slováka Mičuru („fele-fele"), a tak ho Vančo dostal na výslnie slávy a do politiky. [Mičura však zahynul na Gulagu v ZSSR v r. 1946 - pozn. Watson.sk] Chcel mať z Martina s Fedorom Ruppeldtom a so Štefanom Krčmérym „hlavné mesto Slovenska". Nemal rád Bratis­lavu, ale teraz musel v nej trčať, či chcel, či nechcel - medzi ľuďmi jemu v jadre cudzími (azda okrem Sokola) - v domnení, že to robí pre dobro slovenského ľudu a národa.

- Má ťažké postavenie, ačkoľvek chce to najlepšie.

Stretával sa s nesúhlasom ľudákov, bol s Háchom v Tatrách (len deň) ex offo ako minister.

Idealistu národniara potrebovali ako štafáž noví mocipáni. Nedovidel a neodhadol situáciu, a v snahe pomôcť Slovákom (i evanjelikom a iným, ktorých ľudáci utláčali) šiel hlavou proti múru. Ale sa hneď sklamal, keď videl, ako si ľudáci rozdeľujú miesta a funkcie, ako „nik nepraje Martinu, ani Matici, a to je poburujúce". Už dal na politiku pri Národných novi­nách jedenásťtisíc z vlastného pravotárskeho vrecka. Za mojej neprítom­nosti sa objavovala ohromná konjunktúra - po odchode Čechov - pre mladých, najmä ľudákov.

Situácia na univerzite v r. 1938-39

Mráz ma informoval, že na univerzite so mnou rátajú, že Mečiar ešte nepodal doteraz habilitačnú žiadosť, hlavná vec bude dokončiť prácu. Všetko vraj diriguje Rapant, mal som sa obrátiť na neho, lebo bolo isté (vtedy!), že „nebudú nijaké menovania, každý bude musieť prejsť cez ob­vyklý postup", tak ako som ja dávno predvídal. Žiadal ma, aby som mu písal kratšie veci (zrejme i jemu do Pohľadov)...
Ak som v Beograde raz čítal, že v Čechách je akýsi Xaxa (Chacha), nikdy predtým nepočutý Hácha namiesto Beneša, teraz v marci už vyháňali Čechov zo Slovenska a utváral sa slovenský štát, a kým som študoval, menovali už Stanislava Mečiara bez habilitačky docentom.
Cesta bola zarúbaná a ja znervóznený.

Dolnozemskí Slováci v r. 1938-39

Pri rádiu sme počúvali Bratislavu, kde medzi zahraničnými Slovákmi ani len nespomenuli osemdesiattisíc juhoslovanských Slovákov, ktorí si nielen do roku 1938, ale podnes - a už minulo meru rokov - zachovali mocne a krásne jazyk, kroj a slovenské povedomie, ktoré im pomáhal udržiavať v Silbaši i môj učiteľ Jozef Institoris i náš krajan Ján Čajak - Aliquis...

Navštívili sme aj biskupa Štarkeho, rodinu Aničky Štarke z Martina, ktorá ako tajomníčka Živeny chodievala do Vančov k Rybinej mame takmer denne. Boli sme ako doma. A ešte viacej doma sme sa cítili, keď sme my, Liptáci, stretli svojho krajana Jána Čajaka....
Navštívili sme aj tlačiareň, boli sme u Labáthov, prezreli sme si slovenské gymnázium, kde aj Miško študoval a učil, ukázali nám kúpalisko a pomýšľali sme na výmenu petrovských a slovenských detí, na prísun slovenských učiteľov a nejaké letné kurzy pre tamojších učiteľov, spojené s okružnou cestou po Slovensku. Plánov sme mali dosť: čo na srdci, to na jazyku. Škoda, že naše vtedajšie vládne kruhy nemali o toto záujem a neratovali ešte početnejších Slovákov v Maďarsku.

Pomaly každý Slovák autonomista bude velezradcom...

Týždeň pred Eleninou svadbou Krajský súd v Banskej Bystrici odsú­dil Dr. Miloša Vanču ako zodpovedného redaktora Národných novín, a re­daktora Alexa S. Pakana „in absentia" (v neprítomnosti - neprišli a nedali sa zastupovať) za to, že obvinenie z prijímania vládnej podpory odmietali nevhodným bránením sa a útočením na redaktorov Dr. J. Lehotského, Dr. J. Čaploviča a Dr. B. Mullera. Naparili im po 500 korún (alebo 5 dní väzenia), trovy taktiež 500 korún a pravotárske trovy 870 korún....

U nás [v Martine] sú zase na dennom pretrase všetky tie politické svinstvá, čo sa robia. Hádam vieš, Bazovského Laja zasa zatkli v Bohumíne, že vraj na úteku do cudziny. A zatýkajú a suspendujú, koho len môžu. Pomaly každý Slovák autonomista bude velezradcom. Som len zvedavá, či majú dáke dô­kazy. Ale musí v tom byť čosi... No a hrmia všetci. „Slovák" už na 3 me­siace zastavili a „Národnie" už boli raz skonfiškované pre článok J. Kozu Matejova... A vieš, keď vidím, že aký je tata tým otrávený, všetky jeho ideály, lebo on pracoval vždycky naozaj len z idealizmu....

Katolícka moderna

Do prevratu (1918) mali v literatúre (najmä ako básnici a beletristi) vedúce miesto slovenskí evanjelici, kvalitatívne aj kvantitatívne pokroko­vejší a národnejšími školami odchovaní. Teraz však podrástla prvá i druhá vlna poprevratovej inteligencie slovenskej z rodín národoveckých, a najmä z radov roľníckych, remeselníckych a mestských. Početne prevyšovali ka­tolíci a hlásili sa o svoj podiel i v literárnom a kultúrnom živote.

Vojna proti Poľsku

Bol som si to obzrieť [Topoľčianky] a okolo obeda som vošiel do akéhosi hostinca, kde som sa chcel naobedovať. Ale tento obed mi skoro nechutil, lebo zrazu presne o dvanástej ohlásil miestny rozhlas, že sa čosi stalo s Poľskom a oznamoval mobilizáciu....
Šírili sa znepokojujúce zvesti, že Poliaci znova chcú s Maďarmi rozpar­celovať Slovensko. Čiarou mal byť Váh. Tak by moje rodisko Hybe bolo patrilo do Poľska, Ružomberok a Martin by bol pripadol do Maďarska.

"Fele-fele Slováci"

Sám som sa nikdy nestal ani národniarom, ani iným, aj keď v mnohom som bol začas blízky aké­musi krčméryovskému slovenstvu. Nemusel som sa biť do pŕs (ako mnohí „fele-fele" Slováci), že som Slovák. Bolo to na mne vidieť nielen na vyšíva­nej košeli v Prahe na štúdiách, ale aj v písomnom a ústnom prejave. Ani ag­rárna strana boháčov, statkárov a „zbyťákovcov"¹³ mi ako sedliackemu chlapcovi najmä po zrušení „národnej a roľníckej strany" nevoňala, a tak som ostal nestranný až podnes so všetkým rizikom a s nevýhodami.

Vyčkávacie obdobie...

Nastalo obdobie, keď starosť o zachovanie vlastných životov a mate­riálnych hodnôt národa sa stala rozumným príkazom a prišlo vyčkávacie obdobie, keď ešte sužovaní ľudia, bití bez ohľadu a výberu volali o pomoc...

Miloš Vančo po vojne

V zlom položení sa nachádzal i môj bývalý tesť Miloš Vančo a jeho manželka, moja bývalá testiná Elza. Písala mi 14. júna 1945 v nádeji, že ja mám veľké slovo, aby som vystavil tatovi svedectvo o tom, aký bol v sku­točnosti za slovenského štátu ako poslanec a minister pravosúdia, lebo ho zaistili a písal domov, že si chce „svoju česť obrániť", a že vskutku nevie, „prečo ho majú súdiť". Aj som to spravil, aj som bol potom na súde svedkom, ale nič nepomohlo, až neskôr (v roku 1969) ho rehabilitovali v Banskej Bystrici.
...po prepustení zo žalárovania (z Ružomberka i Leopoldova) prišiel napokon do Bratislavy, ktorú nemal rád. Prišiel k dcére Elene, kde ho komunisti nechali biediť na malom dôchodku.

Nuž dievka moja, či to statočný Slovák takto povie!?

V Martine som mal dve prekladateľky: Máriu Klimovú-Hlavajovú a Zoru Jesenskú. Týmto dvom grátis apretoval a do správnej slovenčiny korigoval Miloš Vančo, preto aj sláva prekladov Zory Jesenskej zo za­čiatku patrí jemu. Ona sa pri ňom vycibrila postupne a vždy za jeho obe­tavej pomoci. Pamätám sa, ako Miloš Vančo (ktorý pomáhal z gréčtiny prekladať Novú zmluvu) vravel Zore Jesenskej: Nuž ale, dievka moja, či to statočný Slovák takto povie!? - a uka­zoval na jej celý dočmáraný rukopis.

Slovákom v Maďarsku, ktorí sa k nám mali vrátiť, som volal...

Hory Vás volajú, Tatra i Fatra, vody Vás volajú: Dunaj, Hron, Váh:
na horách víta Vás radosti vatra, v nížinách žírna zem, otcovský prah.

V máji (10. až 12.) sa Matica slovenská chystala usporiadať v Koši­ciach valné zhromaždenie. Na to som vydal brožúrku Navráteným bratom - Mor ho! A okrem toho som rečnil na matičných dňoch v Barci a napísal som dlhánsku báseň Čo Boh spojil...

Keď s Matkou Maticou sa spoja Vaše dlane,
keď plece k plecu primkne každý z Vás
-tak príde úspech, radosť, požehnanie
a zacelie sa telo doráňané
- vás volá rodnej matky sladký hlas!...

Robiť paholka...

V Martine nás hnali na brigády ako „na panskô" pri žatve, mlátení a pri kopaní zemiakov v chladnom Turci (lebo si to súdruhovia tak naplá­novali), aby si naháňači budovali svoju kariéru. Musel som, bezmála 60-ročný, robiť paholka v ústave, ktorý som aj ja spravil „vedeckým" (!), a zvýšil tak platy naháňačov, ktorí sedeli na komunistickom marxisticko-leninskom koni a švihali bičom a korbáčom (nikto v Bratislave v SAV, kto mal CSc, to nerobil).... Martinský okres, komunisti, nútili Maticu - nás, aby sme písali o poľno­hospodárstve (ja by som im bol napísal, čo porobili s gazdami roľníkmi, ako nám pokradli dedičné pole, role i hole!)

Nepoznám Vás!

Z Martina a Matice som sa snažil vylomiť a prosil som svojho žiaka J. Hrozienčika, aby ma prijal ako slavistu do SAV v Bratislave, po ktorej som túžil. Aj Klokoč, Strgan, Slovka na ÚV KSS boli proti. Ani Plávka s Bacílkom mi nepomohli. Ani Strechaj, hoci poznal moje práce (už za gardistov ich v Mi-kuláši sádzal) a tykali sme si. A keď som raz bol u neho, povedal mi:

- Nepoznám vás!

Vedel som, koľko odbilo mne nestraníkovi.

Ako v r. 1968 Maďari dvíhali hlavu

Aj Maďari dvíhali hlavu, aj Slováci začali brániť práva Slovákov v Ma­ďarsku. Bol to chaos - rebelantský aj opatrnícky, ba niektorí hrali na obe strany. Ale „já nechal jít svet kolem ", noviny som málo kupoval a ešte menej ich čítaval, robil som a šetrili sme na nádejný nový „spisovateľský byt" na Lafranconi alebo na Trávnikoch... V Nových Zámkoch som prednášal presídlencom a bol som krátko aj v Budmericiach... V Budmericiach som koncom novembra písal Dejiny dolnozemskej slovenskej literatúry. Pre nežičlivý posudok podnes ju neboli schopní vydať ani v Juhoslávii, ani v Maďarsku. Darmo som chcel povzbudzovať dolno­zemských Slovákov, uvedomovať národne a zachraňovať už pred 30-mi rokmi. Nevyšlo to v pravý čas! ... Keď Štrban básnik Paľo Tomko nemohol prísť do Pribyliny a do Mi­kuláša, napísal mi:

- Rudko môj, čo nám dalo jedno gymnázium! Ako nám len nežičili naši maďarskí mocipáni!... Vianočný pozdrav mi poslali slovenskí študenti Pavel Krekács a Mi­chal Puškáš, ktorých som bol stretol na Békešskej Čabe a chcel som ich za­chrániť pre národ. Ale neviem, či im knihy, čo som im poslal, doručili a či sa chudáci nepomaďarčili. Viac ráz som im písal, no bez ozveny.

Rovnoprávni sme neboli s národom českým nikdy...

Rovnoprávni sme neboli s národom českým nikdy... Slováci sa mu­seli stať raz národom... Ich spisovným jazykom nemohol ostať jazyk český, ním sa už ľud nedal prebudiť na vyšší život... Cesta Štúrova bola správna... - tak som mu to vyložil.

Ako videl Rudo Brtáň príčiny svojho neuznania...

Mojou najväčšou chybou v živote bolo, že som bol evanjelik a bezpartajný. To klalo oči „k. und k.". A tak som ostal ako piate „k" - čiže koleso pri voze a ako hrach pri ceste...

Zo spomienok syna - ako sa otec v r. 1968 nedal vyprovokovať...

Dočasne sa zrušila cenzúra, ale otec bol veľmi opatrný a nedal sa vypro­vokovať k otvorenému písaniu. To ho zachránilo po príchode okupačných vojsk v nasledujúcich previerkach a v tvrdej Husákovej normalizácii. Po­stupne mu začali vychádzať práce, na ktorých už dávno predtým pracoval ešte v Martine. Niekedy, ako keby sa vrece roztrhlo, zvonili telefóny z redak­cií novín, časopisov i vydavateľstiev. Začalo sa mu dočasne dariť a ako on sám často spomínal, mnoho prác mu začali vydávať až po jeho šesťdesiatke, keď ostatní už oddychujú na dôchodku...
Otec sa snažil pomáhať južným Slovákom v Maďarsku, Rumunsku i Ju­hoslávii a mal obavy, že časom dôjde najmä v Maďarsku k ich úplnému odnárodneniu. Darmo vypisoval listy na úrady, prosil, žiadal, aby sa našim krajanom viac pomáhalo, aby sa pre nich tlačili a posielali knihy, časopisy, aby sa robila kultúrna výmena - prednášky, besedy, výstavy, aby sa im hrali slovenské divadlá, posielali slovenské filmy atď.

Rozdelenie Československa

Rozdelenie Československa prijal otec so slzami v očiach a nikdy sa s tým nezmieril. Stále tvrdil, že nebyť prvej masarykovskej Československej republiky, dávno by nás boli pomaďarčili Maďari. V časoch jeho mladosti nemali Slováci dostatok učiteľov, profesorov ani úradníkov. Veď na gymná­ziu ho učili prevažne českí profesori a neskôr študoval v Prahe na Karlovej univerzite.

- Praha nám Slovákom dala mnoho, otvorila nám okná do sveta! - ho­vorieval.

Budmerický kaštieľ

"Bolo mi pri mnohej práci veľmi ľúto, že sme nestihli využívať rekreá­cie - ani Karlove Vary, ani Horný Smokovec, ani Balaton, ba ani Budmerice sme nevyužívali tak ako ostatní spisovatelia" píše Brtáň. Pritom veľká časť spomienok syna zo 4. zväzku sa viaže práve na časté pobyty v tomto Dome slovenských spisovateľov. Nádhernú stavbu si nechal postaviť gróf J. Pálffy v r. 1899 ako svoje letné sídlo neďaleko od hradu Červený kameň. Slovenský spisovatelia ho zachránili hneď trikrát: Keď ho po znárodnení v r. 1945 zabrali a nenechali tak schátrať, v r. 1968 keď ho plne obsadili, a nenechali sa tam nasťahovať Rusov a nakoniec po nežnej revolúcii, keď nedopustili jeho privatizáciu...

Bol nezaslúžený nezáujem o dielo dr. Ruda Brtáňa?

R. Brtáň celý život trpel tým, že jeho práci nevenovali náležitú pozornosť. Spracoval stovky spisovateľov, ktorých životom a dielom sa "nad iných gruntovne a prehlboko genealogicky aj biograficky zapodieval". Mnohé jeho práce ostali v rukopisoch, alebo sa stratili vo vydavateĺstvách... Je otázne, či si Brtáň uvedomoval, že svoj život zasvätil vyzdvihnutiu a zvýznamneniu slo­venských evanjelických (až na výnimky) vzdelancov s cieľom budovania fiktívnych národných dejín. V tomto zmysle tvoril výlučne pre jediného konzumenta: politiku. Postavy ním "objavované pre národ" boli málo významné či úplne neznáme za svojho života a záujem o nich v pospolitom ľude nevzbudilo ani ich zaradenie do školských učebníc či povinné memorovanie ich diel. Preto bolo v skutočnosti úplne jedno, akými novými objavmi dr. Brtáň ich dielo obohatil, jeho prácu nikto nechcel oceniť... Jeho objavy o nepravých pozostatkoch Janka Kráľa prevezených na národný cintorín v Martine, sfaľšovaní mena Kalinčiaka (Nedeľná Pravda 5. 1.1973), objav chýbajúcej strofe Detvana, nikoho nevzrušili a nevzrušujú po dnešný deň...

Kalendárium Dr. Ruda Brtáňa (Zostavil Ivan Brtáň)

1907 - 9. októbra sa narodil v Hybiach v Liptove. 1913 - v rodisku začal chodiť do 1. triedy.

1919 - začal navštevovať Štátne reálne gymnázium Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Sv. Mikuláši.

1927 - zmaturoval na Štátnom reálnom gymnáziu M. M. Hodžu v Liptov­skom Sv. Mikuláši.

1927 - nastúpil na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe.

1929 - ako študent (germanista) šiel do Švédska, Nórska a Dánska na poznávaciu cestu, ktorú organizoval Kuzmányho kruh alebo Hurba­nov kruh.

1930 - po 6-tich semestroch a zložení štátnej pedagogickej skúšky na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe prestúpil z finanč­ných dôvodov 23. októbra na Univerzitu Jána Amosa Komenského do Bratislavy.

1931 - ako štipendista absolvoval na jar a v lete študijný trimester v Lipsku a Berlíne, kde robil písomnú štátnu prácu z nemčiny.

1932 - po štyroch semestroch ukončil štúdium štátnymi záverečnými skúškami z nemčiny a z českoslovenčiny. Dňa 11. mája bol promovaný na doktora filozofie.

1932 - 1. septembra nastúpil ako dočasný profesor na Štátne českosloven­ské reformné reálne gymnázium Viliama Paulinyho-Tótha v Tur­čianskom Sv. Martine.

1933- 15. júla nastúpil na vojenskú službu do Podolínca, Košíc, Prahy a Bratislavy (do 16. septembra 1934).

1934 - 16. septembra nastúpil ako profesor na Masarykovo štátne českoslo­venské reálne gymnázium na Grôsslingovej ulici v Bratislave, kde učil do konca júna 1937.

1936 - spoluorganizoval a zúčastnil sa na Kongrese slovenských spisovate­ľov, ktorý bol 30. mája až 1. júna v Trenčianskych Tepliciach.

1936 - 1. augusta sa oženil s Ruženou Annou Vančovou z Martina.

1936 - 1. novembra bol ustanovený definitívnym štátnym profesorom (podľa § 70 zákona č. 103 Zb. z.).

1937 - 1. septembra odišiel ako štipendista poľskej vlády na študijný po­byt do Poľska, kde študoval na univerzitách vo Varšave a v Krakove (od septembra 1937 do konca júna 1938).

1938 - v školskom roku 1938/39 bol od 1. septembra 1938 do júna 1939 ako štipendista juhoslovanskej vlády na študijnej ceste v SHS (neskoršej Juhoslávii) - v Belehrade a Záhrebe, kde študoval slovanské litera­túry a zaoberal sa problematikou barokového slavizmu. Táto štu­dijná cesta bola prerušená prvou mobilizáciou, keď sa musel vrátiť do Československa a narukovať do Josefova.

1939 - 1. septembra učil v Zlatých Moravciach na Štátnom slovenskom re­álnom gymnáziu (len 2 dni). Opäť prišla mobilizácia a musel naru­kovať. Po mobilizácii bol preložený od 10. októbra do Trnavy, kde učil na Štátnom slovenskom gymnáziu do konca júna 1940.

1940 - od septembra 1940 do 11. októbra 1943 učil v Bratislave na Štátnom slovenskom cvičnom gymnáziu na Kozej ulici č. 2.

1940 - narodila sa dcéra Tatiana.

1940 - narodila sa dcéra Jelka.

1943 - z obavy pred bombardovaním Bratislavy sa rozhodol presťahovať do Martina. Od 11. októbra 1943 učil v novopostavenom Štátnom slovenskom gymnáziu v Martine. Pri sťahovaní 16. októbra mu me­dzi Ilavou a Ladcami vyhorel celý sťahovací voz, ktorý bol naložený na železničnom podvozku.

1944 - 30. augusta nastúpil v Martine do Slovenského národného povsta­nia ako dôstojník - nadporučík hospodárskej služby - V. taktickej skupiny Ďumbier. Najprv ako proviantný, neskôr ako materiálový dôstojník. Od 9. októbra bol pridelený na Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu v Banskej Bystrici, kde pôsobil až do rozpustenia SNP - do 26. októbra 1944. Po páde Banskej Bystrice prešiel pešo cez hory do Liptova, do Hýb, kde sa skrýval pred Nemcami. Potom sa vrátil do Martina, kde od 24. novembra 1944 učil na Štátnom slovenskom gymnáziu do polovice apríla 1945.

1945 - 1. februára sa rozviedol s Ruženou Annou Brtáňovou, rod. Vančo­vou.

1945 - v polovici apríla odišiel do Košíc, kde bol od 20. 4. prednostom sek­cie B na Povereníctve SNR pre školstvo a osvetu. Neskôr po presťa­hovaní povereníctva do Bratislavy bol od 1. júna do 30. septembra na Povereníctve SNR pre informácie, kde zastával funkciu vedúce­ho I. odboru - Ľudovýchova, a od júla bol prednostom V. odboru - Národný odboj.

1945 - od 25. septembra bol vyslaný Ministerstvom zahraničných vecí ako kultúrny atašé na Veľvyslanectvo Československej republiky do Moskvy, kde bol do 12. decembra 1945.

1945 - v rokoch 1945 - 1946 bol poslancom Dočasného národného zhromaž­denia. (Podľa Encyklopédie Slovenských spisovateľov, Obzor 1984)

1946 - od 1. februára 1946 do 1. septembra 1949 pracoval ako vedecký re­ferent a prednosta Slovanského oddelenia prezídia Matice sloven­skej.

1946 - popri práci v Matici slovenskej bol od apríla 1946 do mája 1948 členom SNR v Kultúrnom výbore (dve volebné obdobia).

1947 - 9. mája bol zapísaný do registra slovenských umelcov a vedcov v sekcii pre kultúrne vedy vedeckej triedy UVR (Umelecká a ve­decká rada) a pre spoluprácu v sekcii pre literatúru, umeleckej triedy UVR.

1947 - v polovici mája bol vyslaný na jeden mesiac ako delegát Spolku slovenských spisovateľov do Poľska spolu s delegáciou Syndikátu českých spisovateľov. (Od 14. mája do 14. júna 1947.)

1948 - po Víťaznom februári sa začiatkom júna dobrovoľne vzdal členstva v SNR.²⁴ Od júna 1948 do 1. septembra 1949 bol v Matici slovenskej vedúcim referentom Slovanského oddelenia.

1949 - v Matici slovenskej bol do 1. septembra 1949. Keďže celá vedec­ká činnosť Matice slovenskej prešla do Slovenskej akadémie vied a umení - SAVU, vyžiadali si ho do Literárnovedného ústavu SAVU v Bratislave, kde bol externým vedeckým pracovníkom (bý­val v Martine).

1951 - od 1. augusta bol vyhodený zo SAVU a preložený do Slovenskej ná­rodnej knižnice ako referent na Bystričku pri Martine, tam pôsobil do leta 1953.

1952 - 26. februára sa oženil s Máriou Šokovou z Hája pri Turčianskych Tepliciach, narodil sa syn Ivan.

1953 - v lete, ešte pred zlúčením SNK a MS, prešli zamestnanci zo SNK z Bystričky do budovy Matice slovenskej v Martine.

1954 - 1. júla sa stal vedúcim Literárneho múzea a oddelenia Popularizácie klasického dedičstva slovenského a slovanského v Matici slovenskej v Martine, bol ním do roku 1963. 19. júna 1954 Zväz čs. spisovateľov (slovenská sekcia) ho poverila dočasne funkciou tajomníka miestnej odbočky Zväzu čs. spisovate­ľov.

1957- narodil sa syn Dušan.

1957 - absolvoval dve študijné cesty po Rumunsku.

1959 - od 1. júla vedecký pracovník.

1961 - 26. apríla obhájil vedeckú hodnosť kandidát filologických vied (CSc).

1961 - 16. júna až 2. júla sa zúčastnil na študijnom zájazde do NDR s čes­kou spisovateľkou Jarmilou Glazarovou a básnikom Miroslavom Holubom.

1963 - 1. septembra dal výpoveď v Matici slovenskej a 1. októbra nastúpil do SAV v Bratislave, ale naďalej býval v Martine. V SAV pracoval až do 1. júla 1979.

1967 - v auguste sa presťahoval s rodinou z Martina do Bratislavy na Bo-rodáčovu ulicu.

1969 - Rehabilitačná komisia pri Predsedníctve Slovenskej akadémie vied na základe žiadosti o mimosúdnu rehabilitáciu vyslovila Rudolfovi Brtáňovi plnú morálnu a spoločenskú satisfakciu. V máji absolvoval študijnú cestu po vtedajšom západnom Nemecku (Spolková repub­lika Nemecko). Od 1. júla 1969 bol menovaný samostatným vedeckým pracovní­kom.

1970 - v auguste sa presťahoval s rodinou do spisovateľských bytov na As­trovej ulici.

1971 - absolvoval študijnú cestu do Dánska.

1979 - 1. júla v SAV ukončil pracovný pomer a odišiel na dôchodok. V ďal­ších rokoch ešte pracoval na znížený pracovný úväzok pre ÚSL SAV až do konca roku 1985.

1987 - na jar absolvoval s manželkou prvú cestu za synom Dušanom do USA.

1989 - v lete cestoval s manželkou do USA po druhý raz.

1997 - v októbri pri príležitosti životného jubilea 90-tych narodenín mu osobne blahoprial prezident SR Michal Kováč, odovzdal mu List prezidenta Slovenskej republiky s prejavom úcty a vďaky za celoži­votnú prácu. Súčasne mu odovzdal medailu prezidenta republiky.

1998 -4. apríla umrel v Bratislave. Pochovaný je na Ružinovskom cintorí­ne v oddelení č. XXVI.

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

Az újesztendő küszöbén, ott cseng még fülemben a sok-sok fogadalom, bizakodó gondolat, jókívánság barátaim, családtagjaim, de politikusaink szájából is - szép kilátásokkal, reményt adó hittel a jövőbe nyíló áhítattal az új évbe.

Szép és örömteli emberi megnyilvánulások így újév megnyitóján.
Az emberek társadalmi berendezettségében az elmúlt évtizedek során sok-sok változás történt, és még történni fog, bár a nagy változások, elvárások már-már lassan eltűnni látszanak, lecsengnek. Inkább csak a rövid távú tervek, a türelmes kivárás, bizakodás élteti az embert, hogy majd „ez az év majd jobb lesz“, mint az előző volt!

A kihívások, elvárások igen összetettek. Sok tényező befolyásolja a mindennapi emberi élet alakulását az utóbbi évek során. Nagyok a társadalmi rétegkülönbségek,- és ebben számos külső és belső veszélyeztetésnek van kitéve a ma embere és családja. Mert hát a társadalom embere és a család, igen fontos tényező az állami rendszerben.

És ha a szociális hálón rések támadnak, és a gazdaság is csak „döcög“, emelkedik a munkanélküliség, emberi bizonytalanság lép fel, nehéz helyzetek alakulnak ki.
Gazdasági fellendülést jósolnak, ígérnek, politikusaink- próbálunk mi is szebb szemüveggel nézni a dolgokra, csak nehéz kivárni, mikor lesz már egy kicsit megnyugtatóbb a helyzetünk. Az alagútba már egy ideje haladunk, csak nem igen látni (merre), a fény a végén...
Nagyobb társadalmi és családi „hitre“ volna szükség (mondják), hogy amit elmondunk és bizakodva kívánunk,- abba higgyünk is, és ne csak ígéret, kívánság maradjon.
Apropó társadalmi „hit“, családi „hit“.

Hinni egy fenntartható, életképes emberi(-bb) társadalomba, épp oly szükséges volna, mint hinni a család összetartó “hiten“ alapuló erejének megnyilvánulásába. Most már csak,- a kivárás türelmi szakaszába érve, erős „hitre“ volna szükségünk, amit sajnos a mai kor embere, egy ilyen „konzum „társadalmi berendeződésben nehezen talál meg. Hisz munkát is, hitet is nehezen találni a mai világban... csak próbáljuk túlélni helyzetünket!

{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}

2. augusta 1945 prezident ČSR Edvard Beneš podpísal Dekrét č. 33 o pozbavení občianstva všetkých obyvateľov ČSR nemeckej a maďarskej národnosti. Nariadenie sa vzťahovalo na 691 621 obyvateľov maďarskej menšiny. Následne sa začalo niečo také, čo... Povedzme si len, že keby v ZSSR vládol v tom čase miesto Stalina Beneš, dnes by žiadne Lotyško neexistovalo...

"Menšiny tu nebudú mať žiadne práva..."

Od začiatku 2. svetovej vojny sa Beneš zapodieval ideou povojnového totálneho vyčistenia ČSR  od národností. V r. 1943 odovzdal v Moskve ministretsvu zahraničných vecí memorandum "O vysídlení časti obyvateľstva Československa". V ňom sa predpokladalo, že "v krajine neostane žiadna obec, v ktorej by Češi a Slováci netvorili 67% obyvateľov".

V roku 1944, vzápätí potom ako vstúpil na oslobodené územie Slovenska, vyhlásil: "Náš štát bude národným štátom Čechov a Slovákov - a nikoho iného!".
Nakoniec, v prejave 9. mája 1945 povedal: "Po vojne menšiny nebudú mať žiadne práva. Hneď po potrestaní všetkých vinníkov z našej krajiny musí odísť prevažná väčšina Nemcov a Maďarov".

Je treba povedať, že pre zahraničie Češi spočiatku používali miernejšie formulácie. Minister zahraničných vecí Jan Masaryk na konferencii v San Francisku sľuboval "potrestať len tých Maďarov, ktorí sa zúčastnili na sprisahaní proti Československej republike... Všetci ostatní môžu ostať v krajine a užívať občianske práva". Po víťazstve však boli tieto sľuby zabudnuté. A 3. júna Praha rozposlala spojencom nótu o svojom zámere vysídliť 2,5 mln. Nemcov a "okolo 400 tisíc" Maďarov.

"Esterházyho zoznam"

So sudetskými Nemcami bolo všetko jasné: ich sympatie k Hitlerovskému Nemecku sa stali faktorom, ktorý umožnil nacistom v r. 1938 rozdeliť Československo. Ale slovenskí Maďari boli prevažne lojálni k republike. A komunistická strana Československa, napríklad, mala pred vojnou oveľa väčší vplyv medzi Maďarmi (medzi ktorými bolo veľa proletárov), ako medzi Slovákmi.

Samotný Beneš vo svojich memoároch priznával: "Proti mne stál vnútorný front, takzvané hnutie sudetských Nemcov, a potom front Slovákov". Áno-áno, práve Slováci, ktorí vyhlásili v marci 1939 nezávislosť, roztrhli krajinu. Na ďalśí deň hitlerovci obsadili Čechy.

No Beneš z politických dôvodov nemohol za krach 1. ČSR obviniť Slovákov, veď štát sa volal Československo a to by znamenalo priznať neúspech celého experimentu majúceho za cieľ vytvorenie nového národa (ten nastane až v r. 1992, keď sa Česko a Slovensko opäť rozídu).

Preto sa na Slovensku z idologických dôvodov do role vinníkov postavili Maďari. "Tradiční" vinníci - Židia sa tu nehodili zo známych dôvodov - všetci československí Židia boli cez vojnu pobití.

Tu stojí za zmienku, že jediný poslanec Slovenského snemu, ktorý v r. 1942 hlasoval proti deportáciám Židov do nacistických koncentrákov bol ... predseda Maďarskej strany na Slovensku János Esterházy. "Hanbím sa za vládu krajiny, ktorej členovia sa považujú za zbožných katolíkov", — vyhlásil Esterházy. V r. 1944 Esterházy zachránil stovky Židov, Čechov, Slovákov a Poliakov. Gestapo po ňom vyhlásilo pátranie.

To všetko nezabránilo Čechom zatknúť grófa zdržiavajúceho sa na Slovensku. Esterházy bol odsúdený na doživotie a zomrel vo väzení v r. 1957.

Biele nášivky na rukávoch pre ne-občanov

Vojna ešte trvala, keď československé vedenie začalo s "čistením územia". 3. mája začali v Bratislave  chytať Maďarov, ktorých zatvárali do koncentrákov s odôvodnením "s ohľadom na národnú bezpečnosť". Rovnako postupovali s nemnohými Židmi, ktorí sa vrátili z koncentrákov, ale úrady ich registrovali ako "hovoriacich po maďarsky". Hovoriť po maďarsky na verejných miestach bolo zakázané pod sankciou straty zamestnania a to i zatknutia.

Jedna z typických správ veliteľstva 2. ukrajnského frontu: "V Nových Zámkoch riaditeľstvo  závodu Baťa, v ktorom pracuje 90% Maďarov, vyhlásilo zákaz používania maďarčiny a prikázalo odstrániť maďarskojazyčné transparenty "Nech žije Maršal Stalin!" a "Nech žije Červená armáda!" A pokračuje: "Krasnoarmejci sa z vlastnej iniciatívy pokúšajú zabrániť v používaní hrubých foriem násilia (грубых методов) proti maďarskému obyvateľstvu". Reč je o tých istých krasnoarmejcoch, ktorých vo východnej Európe dnes radi obviňujú zo všetkých smrteľných hriechov...

A nakoniec, 2. augusta 1945 nasledoval Dekrét č. 33. Beneš predpokladal, že majúc podporu ZSSR môže podnikať čo si zmyslí - známa situácia, však?
Dokonca bolo ruśené členstvo Maďarov v komunistickej strane. Maďarská tlač prestala vychádzať, boli zatvorené maďarské školy, duchovných prepúšťali a všetky služby božie sa mohli viesť "výlučne v štátnom jazyku".

Veci došli tak ďaleko, že ne-občania, rovnako ako Židia v rokoch nacistickej okupácie, museli nosiť označenie — biele nášivky na rukávoch.

Toto Vy nazývate demokraciou?

V susednom Maďarsku boli komunisti z vývoja v ČSR šokovaní. "A táto krajina sa nazýva demokratickou?" — pýtal sa vodca maďarských komunistov Rákosi. A skutočne, veď do roku 1948 žiadny komunistický režim v ČSR nebol. Pri moci bola koalícia buržoáznych strán, sociálnych demokratov a komunistov. Prezidentom bol Edvard Beneš, jeden zo zakladateľov prvej republiky  (1918–1938) — žiadny komunista. Podľa všetkých európskych štandartov tu teda vládla pravá demokracia, žiadna totalita. Ale ako sa potvrdilo, to vôbec nebolo prekážkou politiky "rasovej nenávisti", ako ju nazvali v Budapešti.

"Beneš organizuje kampaň útokov na Maďarov v nádeji, že Slováci budú mať v takom prípade menšie pretenzie voči Čechom", — vysvetľoval Rákosi Dimitrovovi. "Rozpaľovanie nenávisti voči Maďarom môže slúžiť ako všeobecná platforma pre spoluprácu od komunistov až po slovenských nacionalistov, ktorí len neochotne súhlasili s opätovným začlenením do Československa", — opakoval minister zajraničných vecí Gyöngyössi v rozhovore so Stalinom.

Praha sa medzitým pokúsila primäť Budapešť vykonať "výmenu" obyvateľstva , ale rovnocenná výmena sa neuskutočnila - v Maďarsku žilo menej ako 100 tisíc Slovákov.

"Ak sa Slovensko v záujme svojej budúcej bezpečnosti želá zbaviť všetkých Maďarov, potom stačí opraviť hraničnú čiaru a nebudú potrebné žiadne neľudské presuny státisícov obyvateľov z ich domovov", - vyhlásil Gyöngyössi.

Na tomto mieste nezaškodí spomenúť, ako sa Maďari vôbec ocitli v Československu. Keď v r. 1918 vo Versailles víťazné mocnosti prvej svetovej vojny rysovali nové hranice, zakladateľ nového Československa Tomáš Masaryk vyhlásil: hranice nemožno stanoviť na etnickom princípe, lebo na juhu Slovenska nežijú Maďari. A kto tam žije? - veď tu sú výsledky sčítania obyvateľstva! Tie sú sfaľšované Budapeštou, - odpovedal on. Tam žijú "pomaďarčení Slováci", ktorých mi spätne poslovenčíme. Tak nakoniec Československo získalo dokonca Pressburg - dneśnú Bratislavu, v ktorej v r. 1918 žilo 15% Slovákov, a zbytok tvorili Nemci, Maďari, Židia.

Deportácie a reslovakizácia

V časoch prvej republiky sa nepodarilo pretvoriť Maďarov na Slovákov. Zato v r. 1946 sa do "reslovakizácie" pustili úrady s plným nasadením. Ľudí jednoducho postavili pred voľbu: alebo sa prihlásite za Slovákov, alebo vás vysídlime do 24 hodín. Výsledok: 326 979 obyvateľov zmenilo národnosť.

V októbri 1946 začala operácia, oficiálne nazvaná "rozptyľovanie nespoľahlivého obyvateľstva". Maďarov začali deportovať do Sudet, vyprázdnené po vyhnaní Nemcov, na vykonanie "pracovnej povinnosti".

Prebiehalo to nasledovne: dedinu obkľúčilo vojsko, všetkym "nereslovakizovaným" rodinám prikázali zobrať si veci. "Nakladalo sa násilím, na mnohých miestach za pomoci slovenských kolonistov, ktorí vzápätí obsadzovali vyprázdnené domy a hospodárstva" — hovoria dokumenty.  — V mnohých prípadoch dochádzalo k fyzickému násiliu a bitiu obyvateľov… "Deportovaných prevážajú v 20-stupňových mrazoch v nevykúrených vagónoch určených na prevoz dobytka".

Do opustených domov sa hneď nasťahovávali Slováci. A v cieľových staniiciach maďarské rodiny rozsídľovali, kontakty medzi nimi sa značne sťažili. Predpokladalo sa, že sa takto rýchlejšie "čechizujú".

Celkovo sa plánovalo vysídliť 150 tisíc ľudí. Za rok ich stihli vyviesť 44 tisíc, potom bolo nutné operáciu prerušiť kvôli zahraničným protestom iniciovaných Budapešťou.

USA a Veľká Británia, ktoré v r. 1945 súhlasili s deportáciou Nemcov, nechceli použitiť rovnaký postup aj proti Maďarom, považujúc za "nesprávne nakladať s predstaviteľmi národnostnej menšiny ako k zločincami, ktorých chcú výlučne na základe etnického pôvodu vyhnať z ich domovov".

Zmierlivú pozíciu zaujala aj Moskva, ktorá radila "presídliť v rámci výmeny s Maďarskom 200 tisíc Maďarov a tým, ktorí zostanú  na teritóriu Československa, priznať menšinvé práva".

Písmeno "S" navyše, zachraňuje Maďarov

Napriek tomu, na obdobie 1948-49 Češi naplánovali "Akciu Juh" na ďalšie rozptýlenie Maďarov, snažiac sa stoj čo stoj dosiahnuť pôvodne naplánovanú kvótu 150 tisíc.

Akokoľvek, k stalinskej národnostnej politike môže byť mnoho pretenzií. Ale ak by sa v Lotyšsku po vojne uskutočňovala benešovská - z Lotyškska by sotva ostalo viac, než názov…

A Maďarov na Slovensku zachránil… komunistický prevrat vo februári 1948, po ktorom sa z ČSR stala ČSSR [v tomto detaile sa autor mýli, názov ČSSR je z roku 1960 - pozn. Watson.sk] a krajina vzala kurz na výstavbu socializmu. Na 19. júla 1948 bolo zvolané úžšie vedenie ÚV KSČ pod predsedníctvom Gottwalda na riešenie maďarskej otázky, ktoré dospelo k záveru, že predchádzajúca vláda to s Maďarmi prehnala. Nemalú úlohu pritom hral aj Sovietsky zväz, ktorému studená vojna medzi Československom a Maďarskom už poriadne liezla na nervy.

Potom, ako sa k moci dostali komunisti, bolo Maďarom najprv vrátené občianstvo. Potom od mája 1949 začali vychádzať maďarskojazyčné noviny a boli otvorené prvé maďarske triedy v školách.  Maďarom dovolili návrat zo Sudet (i keď majetok im vrátený nebol). "Reslovakizovaným" dovolili zapísať si do občianskych preukazov skutočnú národnosť. Z toho vyplýva, že nie pre všetkých obyvateľov ČSR bolo víťazstvo komunistov v Československu prehrou.

"Podlosť nemôže priviesť ku skutočnej demokracii, aj keby sa s ňou stotožnila prevládajúca väčšina", — napísal kedysi český filizof Emanuel Rádl.  Toto by mohlo slúžiť skutočným epitafom Československa Edvarda Beneša. Politika, ktorý si umienil vybudoval demokraciu na nenávisti.

Foto:

V roku 1938 Češi sľubovali vytrvať. Ale nevytrvali. A po vojne sa začali mstiť tým, ktorých vymenovali "zradcami"

Beneš sa rozhodol vybudovať novú demokraciu na nenávisti k národnostným menšinám

Hranice Slovenska mali viesť oveľa severnejšie, ale v r. 1918 bol Masaryk príliš chamtivý. A
dostala sa mu 700 tisícová maďarská menšina.

Doslovný preklad článku  Константин Гайворонский: Неграждане одной демократии publikovaného 02.08.2012.

«Вести Сегодня», № 108.
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}