![]()
Počet položených otázok, ako aj intenzita s akou téma maďarizácie rezonuje na stránkach internetového portálu „Nové Zámky a okolie“ napovedá, že tvorcov portálu táto etapa našich dejín veľmi zaujíma a majú úprimnú snahu hľadať pre všetkých uspokojivé a pravdivé odpovede.
Keďže som vyzvaný na zodpovedanie ďalších deviatych doplňujúcich otázok, znovu som poprosil o možnosť reagovať vo forme príspevku a nie komentára...
Diapazón otázok, dômyselná formulácia, ako aj ich zameranie si vyžaduje nielen širší priestor na odpoveď, ale hlavne disponovanie odbornými vedomosťami z rôznych spoločenskovedných oblastí. Keďže som nevyštudoval sociológiu, ani etnografiu, necítim sa byť odborník na viaceré oblasti, ku ktorým otázky smerovali. Prosím preto cteného autora webovej stránky, ako aj veľaváženého čitateľa, aby moje stanoviská boli brané len ako osobný názor a nie ako fundovanú sondu do uvedeného historického obdobia s odbornými vedeckými závermi.
Otázka č. 9. Čo presne rozumieme pod pojmom maďarizácia? (streľba do dedinčanov predsa nijako nemohla slúžiť ich pomaďarčeniu)
Odpoveď: Pomenovanie maďarizácia (doslova pomaďarčovanie) je špecifický termín, ktorý rôzni autori definujú iným spôsobom. Všeobecná zhoda však prevláda v základnom obsahu tohto historického označenia. Lexikón slovenských dejín (1997) pod pojmom maďarizácia chápe snahu pomaďarčiť nemaďarské obyvateľstvo Uhorska. Hoci obsahovalo znaky prirodzenej asimilácie (spontánnosť, dobrovoľnosť), dominovala v nej nanútenosť a cieľavedomosť. Táto forma národného útlaku sprevádzala transformáciu Uhorska zo stavovského štátu na moderný. Vtedy tradičné natio hungarica nadobúdalo maďarskú podobu. Jej hlavným nositeľom bola stredná šľachta. Neskôr maďarské vládnuce vrstvy a sily chceli Uhorsko prebudovať na maďarský národný štát, hoci Maďari v ňom tvorili 35 – 40 percent obyvateľstva. Tvrdili, že všetci obyvatelia krajiny tvoria jednotný uhorský (maďarský) národ. Uprednostňovali práva Maďarov a maďarčinu na úkor ostatných šiestich národností. Jazykovú pestrosť riešili presadzovaním maďarčiny za úradný jazyk, výsledkom čoho boli prvé maďarizačné zákony (10. júna 1790 a 24. mája 1792).
Strieľanie do dedinčanov samozrejme nemalo v úmysle ich maďarizovať, túto skutočnosť som uviedol ako príklad toho, že sa na našom území za národné presvedčenie aj zabíjalo. Bolo to však už v dobe, keď sa lámal chlieb a Uhorsko sa rozpadalo. Maďarské vojská, ktoré prichádzali na terajšie územie Slovenska „zjednávať poriadok“, v bezmocnosti, zúfalstve a možno aj pod vplyvom šovinistickej výchovy vo vtedajších vzdelávacích inštitúciách sa dopustili takýchto činov.
Otázka č. 10. Aj modernizácia a s ňou spojená dobrovoľná zmena jazykového kódu (napr. v súvislosti so sťahovaním z jedného jazykového prostredia napr. dedinského do druhého napr. mestského) je maďarizácia.
Odpoveď: Je pravda, že Uhorsko v poslednej štvrtine 19. storočia, ako aj v prvej dekáde 20. storočia prechádzalo značnou modernizácia a urbanizáciou. Modernizáciu však nemôžeme automaticky spájať so zmenou „jazykového kódu“. Sťahovanie sa obyvateľstva z jednej jazykovej oblasti do druhej by automaticky neznamenalo prijatie maďarčiny za svoj materinský jazyk. Ak vychádzame z toho, že v Uhorsku žilo viac národností (okolo šesť) a hovorilo sa viacerými jazykmi, sťahovaním by sa menil automaticky „jazykový kód“ aj opačným smerom. Vieme, že horná časť Uhorska (Felvidék), dnešné územie Slovenska bola jednou z najpriemyselnejších oblastí uhorského kráľovstva. Prichádzalo sem pracovať do fabrík aj množstvo obyvateľstva z Dolnej zemi (Alföld), tým by muselo dochádzať k preberaniu „jazykového kódu“ územia, na ktoré prišli, teda Slovenčiny. V celkových počtoch by rozloženie občanov podľa národností a aj používanie viacerých jazykov ostávalo na úrovni „statusu quo“ a teda by nedochádzalo k prudkému nárastu jazykového počtu jednej národnosti na úkor druhej v celkových číslach. Uhorské štatistiky nám však hovoria niečo iné. O. Jászi v knihe Vznik a otázka príslušnosti k štátnemu národu z r. 1912 (A nemzeti államok kialakulása és a nemzetiségi kérdés) uvádza, že od r. 1787 do 1880 sa pomaďarčilo 2 057 000 Nemaďarov. Medzi nimi podľa odhadov bolo v tom čase najmenej 400 000 Slovákov. Podľa rakúskeho sčítania v roku 1850 žilo na území Uhorska (spolu s Chorvátskom a Slavónskom) 4 818 000 Maďarov, tvoriacich 36,5% obyvateľstva. Za ďalších 30 rokov vzrástli Maďari skoro o 34%, hoci celkový počet obyvateľstva sa zvýšil ani nie o 19%. Slováci, ktorí v roku 1850 participovali 13,2% na celkovom počte obyvateľstva, vzrástli za uvedený čas iba o 7%, klesajúc pritom v relatívnej účasti na 11,9%. I pri populačnej stagnácii maďarského živlu získali Maďari pri priemernom 19 %-nom vzraste obyvateľstva len za spomenutých 30 rokov najmenej 350 000 dusí maďarizáciou inonárodných osôb. Ján Svetoň v publikácii Slováci v Maďarsku. Príspevky k otázke štatistickej maďarizácie (1942) píše: „O skutočnom nebezpečenstve maďarizácie svedčí aj skutočnosť, že od roku 1773 do roku 1880 sa pomaďarčilo v celom Uhorsku 103 slovenských obcí.“ Aj ďalší autor D. Hajko v knihe Odsúdení na dohodu (2011) tvrdí niečo podobné, ako Jászi, či Svetoň: „Maďarizácia spôsobila zmeny v slovenskej spoločnosti. ... Medzi rokmi 1850 až 1880 klesol podiel Slovákov v Uhorsku vrátanie Chorvátska z 13, 2 na 11,9 percenta. V nasledujúcich ďalších 30 rokoch sa dostali na podiel 9,4 percenta. Maďari však rástli od roku 1850 z 36,5 na 41,2 a potom na 48,1 percenta. Zaujímavé sú absolútne čísla – kým Slováci počtom od roku 1850 do roku 1910 mierne narástli z 1,86 na 1,97 milióna osôb, Maďari skočili z 6,44 na 10,05 milióna. Na tomto nepomere vidieť dve veci. Maďarom pribúdalo v Uhorsku úplne iným tempom ako Slovákov, ale ich podiel na celkovom obyvateľstve neprekročil ani v prevej dekáde 20. Storočia polovicu všetkých obyvateľov veľkého Uhorska.“
Z dobových štatistík máme možnosť vidieť, že počet maďarského obyvateľstva rástol aj napriek tomu, že natalita Maďarov bola nižšia, ako pri iných národnostiach, napr. u Slovákov. Hajko (2011) nám však ponúka možné vysvetlenie. „Maďari, ktorí už tradične mali najnižší prirodzený prírastok, preberali novú krv od iných národností. Viacerí autori sa zhodujú na tom, že najviac nových Maďarov vzniklo z uhorských Nemcov, prisťahovaných Židov a poddajných Slovákov.“
Maďarský historik Péter Hanák vo svojej knihe Ungarn in der Donaumonarchia (Probleme der bürgerligen Umgestaltung eines Vielvölkerstaates) z r. 1984 pripúšťa, že „vďaka spontánnej asimilácii a násilnej maďarizácii Maďari pribúdali rýchlejšie ako národnosti“. Na inom mieste hovorí, „kto sa chcel dostať hore, musel byť Maďar“.
Slovenský historik Dušan Kováč v Dejínách Slovenska (1998) konštatuje, že v „špecifických uhorských pomeroch, a platí to aj o spoločnosti v hornouhorských župách, sa usilovala prisvojiť si ´panskú´ identitu značná časť stredných vrstiev, pojem inteligenta splýval s pojmom pán (úri ember)“.
Z môjho pohľadu sú závery ku ktorým dospieva Hajko a Kováč správne a sám sa s nimi stotožňujem. Tieto dôvody viedli mnoho príslušníkov iných národností zmeniť si svoju národnosť a prihlásiť sa za príslušníka maďarského národa, aby sa mohli ľahšie a jednoduchšie uplatniť. Ako som už uviedol v predchádzajúcom príspevku, takúto zmenu „jazykového kódu“ nemožno podľa Cs. Záhorana (2013) považovať za prejav slobodnej vôle.
Otázka č. 11 Píšeš, že maďarizácia hýbala uhorskou politikou 75 rokov, kto ju riadil? Bola koordinovaná štátnou mocou? Prečo bola potom taká pomalá a nepoužívala násilné metódy, ako v ČSR pri reslovakizácií v r. 1947 – 1948, alebo ukrainizácia Rusínov v 50-tych rokoch?
Odpoveď: Nemyslím si, že maďarizácia hýbala uhorskou politikou 75 rokov. Už vo svojom predchádzajúcom príspevku som napísal, že nie je možno určiť presný termín maďarizačných snáh. Citátom z knihy Ľ. Štúra som len chcel vo svojej odpovedi zdôrazniť, že tieto snahy sú staršieho dáta, ako len obdobie po Rakúsko – Uhorskom vyrovnaní, či revolúcie v r. 1848-1849. Azda prvý najstarší záznam obrany slovenského národa je Maginova apológia, ktorá vyšla v tlačiarni D. Chrastinu na náklady Trenčianskej stolice v Púchove v r. 1728. Dubnický katolícky kňaz J. B. Magin reagoval na názory profesora uhorského práva na Trnavskej univerzite M. Bencsika, ktorý v spise Novissima diaetae nobilissima z r. 1722 pri príležitosti zasadania krajinského snemu v Bratislave nazval šľachtu a všetko obyvateľstvo Trenčianskej stolice „pozostatkom po Svätoplukovi“, ktorý predal svoju zem Maďarom, a preto slovenský ľud je im navždy poddaný. Magin s viacerými právnikmi zostavil latinský spis Murices sive Apologia (Ostne podsypané autorovi spisu Najnovší snem alebo obrana slávnej Trenčianskej stolice). V spise dokazuje autochtónnosť a starobylosť celého „slovanského“ národa v Uhorsku.
Ideológia maďarizácie bola zasiata ako vidíme už stáročia pred vyrovnaním, či posledných 75 rokov existencie Uhorska. V období kedy sa maďarský „živel“ ujíma vlády, pretavuje sa do ideológie štátnej. Lendvai v knihe Tisíc rokov Maďarského národa (2002) uvádza, že najostrejšie zásady maďarizácie proti nepoddajným učiteľom sa uplatňovali za grófa Apponyiho. Minister školstva vyhlásil, že „učiteľom, ktorí nechcú z mládeže vychovať dobrých Maďarov, znemožním vyučovať. Pre každého občana štátu platí princíp, že v tomto štáte je pánom Maďar“.
Aj na akademickej pôde mala horlivých hlásateľov. Maďarský historik, profesor budapeštianskej univerzity István Horváth (1784 – 1846) hľadal predkov starých Maďarov v Perzii, Grécku i Taliansku. Tvrdil že Homér i Herkules boli Maďari, a dokonca Adam a Eva hovorili v raji po maďarsky. Adam Szerb napísal, že „dejiny sú skutočným kráľovstvom lží“ a na takýchto klamstvách boli vychovávané generácia na maďarských školách. Kto by teda nechcel patriť k národu s tak hlbokými koreňmi, siahajúcimi až k našim prarodičom do raja? Hanák (1984) preto konštatuje, že maďarizovať sa oplatilo, lebo „človek sa v silnom národe cíti slobodnejší“. Maďari hľadeli na seba príliš optimisticky, zveličovali a potom vynášali chybné politické rozhodnutia. Podľa názoru Grünwalda nemaďarské „národnosti nie sú schopné samostatného pokroku“ a preto povinnosťou mala byť ich asimilácia Maďarmi , čím sa dostanú na kvalitatívne vyššiu úroveň a tak mali „Maďari splniť svoju povinnosť k ľudstvu“ (J. Lukács: Budapest un 1990 – Ungarn in Europa; 1990)
Z uvedených citovaných prameňov je možno teda skonštatovať, že maďarizácia vychádzala zo štátnych inštitúcii a jej cieľom malo byť zvýšenie počtu maďarského etnika v Uhorsku. Či mohla používať štátna moc aj násilnejšie metódy? Zaiste mohla, neuchýlila sa k takým drastickým opatreniam, ako Turci k Arménom v rokoch 1915 – 1918, ktoré vyvrcholili totálnou genocídou jedného etnika. Za to patrí maďarskej liberálnej vláde vďaka.
Otázka č. 12. Ako si vysvetľuješ, že bola tak úzko selektívna a namierená len proti Slovákom. Chorváti dostali autonómiu, Židia mali celkom exkluzívne postavenie v porovnaní s inými štátmi Európy – čím boli Slováci zvláštni, a evanjelici špeciálne?
Odpoveď: Nemyslím si, že maďarizácia bola úzko selektívna a zameraná len na občanov slovenskej národnosti. Už z predchádzajúcich odpovedí, je zrejmé, že bola zamerané na všetky nemaďarské etniká v Uhorsku. Slováci mali svoje špecifickejšie postavenie v tom, že na rozdiel od spomínaných Chorvátov, nemali predtým v histórii svoj štát, ani samostatné politické dejiny, čiže svoju štátnu svojbytnosť nemali od čoho odvodzovať. Ako vieme, z histórie určité pokusy o vytvorenie akéhosi „Hornouhorského okolia“ boli neúspešné. Nemecká a rumunská menšina mali vytvorené svoje štáty a preto mohli s určitou pomocou počítať aj od vlád týchto štátov. Rakúsko neraz intervenovalo za príslušníkov nemeckej menšiny v Uhorsku. Kultúrna asimilácia Nemcov bola pre Maďarov značne sťažená, pretože príslušníkov nemeckej menšiny nemohli označovať za „parasztov“, či ich kultúru za menejcennú. Navyše nemecký jazyk bol štátnym jazykom predlitavskej časti monarchie a preto Nemci nemali veľký záujem sa pomaďarčovať. Medzi Maďarmi a Nemcami to na kultúrnom poli neraz hodne zaiskrilo. V nemeckých oblastiach v 60. a 70. rokoch 19. storočia prevládala značná protimaďarská kampaň. Búrku nevôle medzi Maďarmi vyvolala kniha mníchovského univerzitného profesora Franza von Löhera Die Magyar und andere Ungarn (1874). V knihe sumarizuje prehľad nemeckých prisťahovaleckých vĺn do Uhorska a v kapitole s príznačným názvom „Bude Uhorsko nemecké, či maďarské“ prichádza k záveru: „Maďari neboli a nikdy nebudú ... kultúrnym národom. Maďarská povaha v sebe nenecháva žiadne vnútorné energetické zárodky vyššieho vzdelania, žiadne vlastné snahy o ne. Naopak – iný si musia osvojiť reč, ktorá naveky zostane nárečím, a obetovať sa národu, ktorý v celých dejinách podľa svojej prirodzenosti a stavu len s ťažkosťami dokáže doháňať národy, ktoré udávajú tón.“ V súvislosti s touto knihou Lendvai (2002) píše, že ostré formulácie boli čiastočne reakciami narastajúcej kultúrnej snahy o maďarizáciu. „Ako si vôbec môže trúfať zaostalý primitívny národ ´Nemcov a Slovákov´ prerábať na Maďarov?“ Tak zneli argumenty v Löherovej knihe.
Asi ešte horšie postavenie ako Slováci mali Rusíni. Tam sa maďarizácia prejavila asi najviac. Táto národnosť pomerne rýchlo prijala „jazykový kód“ vládnuceho národa a čo bolo hlavné, neusilovala sa o teritoriálne vymedzenie v Uhorsku. Preto ju vládnuce kruhy považovali za najmenej nebezpečnú. V akom dezorientovanom stave sa nachádzala rusínska menšina na konci obdobia Rakúsko – Uhorskej monarchie vidno aj z toho, ako ľahko sa darilo Károlyiho vláde agitovať medzí Rusínmi, ako aj pokusy Gy. Dvorcsaka zakladať v decembri 1918 tzv. Slovenskú ľudovú republiku. Dvorcsak bol navyše zástancom teórie slovjakizmu (presvedčenie, že existujú dva druhy Slovákov – západoslovenský Slováci a východoslovenský Slovjaci, do tejto skupiny spadali aj Rusíni). Predstava Dvorcsaka bola taká, že keď už nie celá krajina, tak aspoň východné Slovensko so Slovjakmi by malo ostať autonómnou súčasťou Uhorska.
Postavenie Židov v Uhorsku je osobitnou kapitolou. K tejto téme bolo popísaných množstvo odborných prác i štúdií. O Židoch je známe, že oproti iným národom majú pomerne dobrú akomodačnú schopnosť. O. Jászi (1961) píše, že „spolupráca so Židmi bola nevyhnutná na udržanie ekonomickej efektívnosti a intelektuálnej úrovne Uhorského štátu. Korene maďarského nacionalizmu nachádzame v maďarských vládnucich vrstvách v osemdesiatich rokoch 19. storočia. Politická axióma bola, že buď Maďari asimilujú národnosti, alebo národnosti zničia uhorský štát. Ten, kto sa odmietne naučiť sa po maďarsky a prijať maďarskú kultúru, bude považovaný za zradcu a konšpirátora. Židom nerobilo prekážku asimilovať sa, skôr naopak, prijímali maďarský jazyk a kultúru so spontánnou dychtivosťou.“ Židom nerobilo problém prijať maďarskú národnosť, ani jazyk. Kľúčovú úlohu u nich zohrávala viera – náboženská príslušnosť, a na tú im maďarská moc nesiahala. Účelové spojenectvo Maďarov a Židov skončilo po rozpade monarchie. Jászi (1961) podáva príčina: „Maďarizácia už nebola žiaduca a vítaná, a preto už nebola vítaná ani pomoc Židov v boji proti ostatným národnostiam. Preto sa tak radikálne zmenila verejná mienka. Náhle tu nebolo žiadnej väčšej národnostnej menšiny, ale konkurujúci židovský stredný stav. Národnostné strašidlo, bolo nahradená židovským.“ Sakmyster o poprevratových udalostiach píše: „Niekoľko mesiacov po Horthyho zvolení podal v budapeštianskom parlamente vtedajší predseda vlády Pál Teleki, presvedčený, ale ´umiernený´ antisemita, prvý protižidovský zákon v Európe po prvej svetovej vojne. Tento zákon (numerus clausus), ktorý bol schválený 22.9.1920, obmedzoval prijímanie židovských študentov na univerzitu na šesťpercentný podiel. K poklesu vážnosti Telekiho zákona prispelo ďalej takmer súčasne zavedenie fyzických trestov. Tzv. ´myšlienka zo Szegedu´(a szegedi gondolat) bol národnostne rasistický program radikálneho ´striedania stráží´ z ktorého základných princípov Gömbös zdôrazňoval ´kresťanské idei, ktoré môžeme stručne označiť, ako ochranu rasy´ a ´agrárnej myšlienky´. V skutočnosti však išlo o zjavný začiatok oficiálneho antisemitizmu kresťansko – nacionálnej kontrarevolúcie, antisemitizmu, aký bol liberálnej elite a mnohonárodnostnému uhorskému štátu cudzí. (T. Sakmyster : Hungary´s Admiral on Horseback, Milos Horthy 1918 – 1844 In Lendvai: Tisíc rokov maďarského kráľovstva; 2002)
Židia neposilnili maďarský národ len početne. Popri finančníkoch a živnostníkoch mu dali silnú „národotvornú“ vrstvu inteligencie – vedcov, umelcov, spisovateľov, novinárov. „Keby sme vymenovali všetkých Židov a hodnoty, ktoré vytvorili, a keby sme ich vyňali z Maďarska, z maďarskej kultúry, okrem širokých gatí a barackovice by neostalo nič“, znela odpoveď Gy. Landeszmanna, hlavného rabína Budapešti, na dobový spor, uverejnená v apríli 1993 v časopise IGEN. ( J. Ferko: Maďarské (seba)klamy); 2004) Toto dnes ostalo z intenzívnej spolupráce Židov a Maďarov v Uhorsku.
Ani Chorváti neboli so svojim postavením celkom spokojný. „Chorvátsko – maďarské vzťahy boli aj napriek mimoriadnemu postaveniu Chorvátska neustále napäté“ (I. Romsics: Trianonská mierová zmluva; 2006)
Neviem, čo mal autor otázok na mysli pri evanjelikoch, o akú špecifickosť sa mu jednalo? Predpokladám, že menšiu ochotu prijať „jazykový kód“ vládnuceho národa. Na to môžem dať len hypotetickú odpoveď. Keďže v Uhorsku sa Kalvinizmus pokladal za „maďarské vyznanie“ a iné protestantské vyznania boli preferované menej. Evanjelickí farári na území dnešného Slovenska väčšinou študovali v Nemecku, hlavne Hale - tam študoval aj Ľ. Štúr. Toto prostredie bolo značne ovplyvnené Hegelovou dialektickou filozofiou. Hlavne jeho teóriou o historických a „ahistorických“ národoch. Preto sa aj Štúr snažil kodifikovať slovenčinu a vymôcť pre Slovákov také práva, ktoré by zabezpečovali nielen kultúrny, ale aj politický rozvoj krajiny. Tým sa snažil Slovákov vymaniť z kategórie „ahistorických“ národov. Podľa Hegela takých, ktoré nemajú svoj vlastný štát. Kritérium štátnosti bolo dôležité. Čiže, evanjelici si skôr osvojovali Nemčinu, nakoľko aj kolíska augsburských protestantov je v Nemecku a taktiež si držali Biblickú češtinu. Na rozdiel od katolíkov, kde sa bohoslužby vysluhovali v latinčine a homílie sa kázali zväčša v maďarčine, evanjelici uplatňovali pri bohoslužbách (Službách Božích) češtinu. Tým vznikala aj väčšia naviazanosť na Prahu a českých intelektuálov.
Otázka č. 13 Boli inorečoví obyvatelia Uhorska občanmi druhej kategórie a akokoľvek znevýhodnení? Bola nejaká ekonomická motivácia (ako napr. pri presviedčaní maďarských Židov v ČSR) ku zmene národnosti?
Odpoveď: Na túto otázku som už podal moje vysvetlenie v predchádzajúcich odpovediach. Ak sa niekto nemohol uplatniť len preto, že „dobrovoľne“ nezmenil svoj „jazykový kód“, môžeme povedať, že bol občanom druhej kategórie. Aby sme však boli spravodliví, občanmi druhej kategórie bolo viac ako 90% všetkých občanov Uhorska, nakoľko sa im odnímalo základné občianske právo – právo volebné.
Otázka č. 14 Maďarizácia mala za cieľ asimilovať Slovákov k „panskému národu“ ? Ako vysvetľuješ motiváciu maďarizátorov – vieš nájsť racionálne dôvody, aký cieľ mohli sledovať? Prečo sa po 900 rokoch existencie štátu začalo divoko maďarizovať?
Odpoveď: Nie, maďarizácia nemala za cieľ asimilovať Slovákov k „panskému národu“, jej úlohou bolo zvýšiť počet maďarského etnika v Uhorsku a vytvoriť mohutný jednonárodný maďarský národ. Maďari vždy žili v presvedčení, že „sme sami“ a ak nepohltia ostatné národnosti, národnosti asimilujú Maďarov. Uhorsko bolo v silnom zovretí nemeckého a slovanského etnika. V maďarskej elite sa zároveň upevňovalo povedomie nadradenej kasty (maďarská panujúca rasa – magyar uralkadó faj), ktorá je predurčená a povolaná „civilizovať“ okolité „ kultúrne menejcenné“ a „zaostalé národy“.
Maďarský premiér Béla Imrégy to jasne povedal vo svojom prejave v r. 1938: „Stále nie sme spokojní, lebo maďarský národ má trvalé, večné poslanie: riadiť život národov sídliacich v Karpatskej kotline. Maďarský národ má zvláštnu duchovnosť, ktorá mu umožňuje splniť túto úlohu. Túto zvláštnu duchovnosť by sme mohli charakterizovať tým, že sem ´panský národ´.“ ( J. Ferko: Maďarské (seba)klamy); 2004)
Čo viac k tomu dodať, preto sa maďarizovalo.
Ľudské dejiny nie sú vždy len o racionálnych krokoch, mnohé motívy sú iracionále. Človek nekoná vždy len uvážlivo. História nám ponúka množstvo príkladov.
Otázka č. 15. Boli by Slováci v r. 1918 optovali za Uhorsko, keby mali obdobné práva, ako Česi, či Chorváti? A optovali vôbec za odchod z Uhorska v r. 1918, keď Martinskú deklaráciu podpísalo 81 evanjelikov a len 25 katolíckych pri pomere obyvateľstva 80% katolíkov k 15% evanjelikov?
Odpoveď: Táto otázka je hodne sugestívne položená a odpoveď je možná len v hypotetickej rovine. Môžem ponúknuť len svoj názor, ktorý by nemusel zodpovedať historickému vývoju pri takej konštalácii udalostí, ako opisuješ. Myslím si, že ak by aj boli mali Slováci podobné práva, ako Chorváti, či Česi, zrejme by časom boli požadovali viac, ako autonómne postavenie. Pri odpovedi si pomôžem vyjadrením Andreja Hlinku, ktorý na otázku novinára, či Slovákom postačí autonómia, odpovedal protiotázkou. „Vy poznáte národ, ktorý by netúžil po vlastnom štáte?“ Nakoniec vidíme, že ani Chorvátom, ani Čechom postavenie, ktoré mali v rámci Rakúsko – Uhorskej monarchie nepostačovalo.
Do akej miery chceli Slováci ostať v Uhorsko je dnes ťažké povedať. Isté však je, že na východnom Slovensku bola vôľa občanov ostať v Uhorsku hodne vysoká. Je však viac, ako isté, že v prípade pričlenenia východoslovenských žúp k Maďarskému kráľovstvu, by bol Slovákov stihol podobná osud, ako ostatných Slovákov žijúcich na území Maďarska. Ako vidíme, dnes z pomerne početnej menšiny v r. 1920 ostalo iba torzo.
K otázke slovenských evanjelikov som sa viac vyjadril v odpovedi na otázku č. 12. Zastúpenie slovenských evanjelikov bolo preto také veľké, nakoľko katolícke duchovenstvo je prísne hierarchicky usporiadané. Na čele biskupstiev stáli maďarskí biskupi (najvypuklejší spor je zaznamenaný medzi A. Hlinkom a biskupom S. Párvym), aj výuka na seminároch, ktoré boli vždy zriadené pri biskupstve bola v maďarčine. Mannová v svojej knihe Krátke dejiny Slovenska (2004) píše, že spomedzi štyroch tisícok kňazov na území dnešného Slovenska sa v r. 1910 prihlásilo k slovenskej reči iba 451. „Omše, kázne, spovede, cirkevný spev, modlitby, katechizmus a katolícke školstvo, sčasti aj spolkový život sa využíval na šírenie maďarčiny.“
Otázka č. 16. Aké boli výsledky 75 rokov trvajúcej maďarizačnej kampane? Bola úspešná, neúspešná?
Odpoveď: Nedokážem to posúdiť. Čiastočne mohla zaznamenať úspech v období Rakúsko – Uhorka. Po prevrate sa opäť väčšina ľudí prihlásili k svojej pôvodnej národnosti. Myslím si, že v konečnom dôsledku mala maďarizácia taký isté efekt, ako reslovakizácia v r. 1947-1948.
Otázka č. 17. Čo znamená štatistická maďarizácia? Aká motivácia mohla viesť štatistický úrad vykazovať fiktívnych Maďarov?
Odpoveď: Aj na túto otázku si myslím, že som už odpovedal. Jediným cieľom bolo operovať doma, ale hlavne pred zahraničím, že inojazykové etniká sú v značnej menšine a že uhorský štát je predovšetkým štátom Maďarov. Znovu by sme mohli použiť paralelu z ČSR v r. 1947-1948. Akú motiváciu mali slovenské úrady reslovakizovať Maďarov a tak len štatisticky vykázať vyššie percento Slovákov, resp. neexistenciu Maďarov na území Slovenska? Odpoveď si dá asi každý sám.
{jumi [NZONLINE/addfb.php]}{jcomments on}
... koncom minulého roka som vás oslovil s prosbou, aby ste sa stali predplatitcľmi .týždňa. Mnohí ste už zareagovali, za čo sme vám nesmierne vďační. Na to, aby sme mohli naše projekty realizovať a rozvíjať celý časopis, potrebujeme do konca januára ešte okolo dvetisíc vašich rozhodnutí. Pripomínam, že každý, kto sa takto do konca januára rozhodne, dostane od nás vecne predplatného knihu rozhovorov s Róbertom Bezákom Medzi nebom a peklom, celoročne ušetrí okolo 30 eur a bude prvým adresátom viacerých našich noviniek.
Po takmer mesiaci včera Mestský úrad zverejnil záznam z rokovania 26. zastupiteľstva (10. decembra 2013), čo ocenia predovšetkým fanúšikovia ľahkých žánrov. Plnohodnotné sledovanie je sťažené notoricky nefungujúcimi mikrofónmi, i tak je však zreteľná akcelerácia poslancov.
Már rég elszoktunk napjaink rohanó életében a hagyományoktól, szokásainktól. Mintha távolodna tőlünk az „emberi“ múltunk. 
Hamarosan a "
Dr. Blaskovics József (
Olyan hihetetlen és furcsa olykor az élet - csak egy pillanat kell ahhoz, hogy életünk megváltozzék valami hatásara
Práznovszky Miklós e címet viselő könyvének nemrég megjelent második, bővített és átdolgozott kiadása 256 oldalon foglalkozik az Érse
... pýtali sa redaktori posledného minuloročného čísla časopisu .týždeň. "A vari nevznikol?!" mohli by sme odpovedať parafrázujúc dobrého vojaka Švejka... Ale vypočujme si odborníkov: Csaba G. Kiss tvrdí, že nevznikol, lebo evanjelici tvorili iba pätinu obyvateľstva a všetci ostatní Slováci mali uhorské mentálne dedičtvo. Jan Rychlík tvrdí, že vznik národa predpokladá nielen spoločný či príbuzný jazyk, ale aj spoločné zdieľanie minulosti, zdieľanie kultúrnych hodnôt, či všeobecnú úctu k osobnostiam. Nič z toho nebolo v prípade Čiech a Slovenska splnené. Tibor Pichler súdi, že šlo o experiment, ktorý nebol dostatočne ambiciózny (ako by bola napr. Veľkomoravská republika) a navyše netrval ani dostatočne dlho...
Naše stránky sú často miestom stretávania rôznych názorov a komentárov, niekedy podnetných. V súvislosti s článkom ruskojazyčného autora z lotyšského servra,
Červená paprika sa začala pestovať a spracovávať v regióne v 18. storočí. Prvé odrody boli dovezené z Maďarska z oblasti Szegedu a Kalocse, z ktorých sa postupne vyvinuli domáce odrody prispôsobené pôdnym a klimatickým podmienkam regiónu. Nové krajové odrody vznikli jednoduchým výberom od najlepších pestovateľov. Najskôr boli pomenované podľa obcí a pestovateľov napr. Močenská hrubostenná, Branovská Fekete, Branovská Ďurica.
Na stopu tejto hry sme naďabili, keď sme spolu s našim anonymným prispievateľom Jarom (pozri 
V sérii článkov na tému "História priemyselných a poľnoshospodárskych podnikov v regióne" sa snažíme poskytnúť prehľad o priemyselných a poľnohospodárskych tradíciách, ktoré náš región má. Predchádzajúce diely boli venované priemyselným podnikom: 
„Zvykli sme si, že výstavy výtvarných diel a osobitne grafických listov, nás majú čím zaujať. Slovenská grafika má meno doma aj v cudzine. Grafika ako výtvarná disciplína, v ktorej umelec vyrýva dielo do materiálu a otláča ho na papier, privyká nás divákov vidieť výtvarné predstavy na základe našich vlastných asociácií, vedomostí a skúseností. V roli diváka sa teda stávame takpovediac spolutvorcami výsledného artefaktu spolu s tvorcom, pôvodcom výtvarného diela.
